Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/605/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512202208 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1512202208.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: W.. A.. A. A., I. B. X, I., zastúpenej JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava, proti žalovaným: X/ A. I., E.. XX.XX.XXXX, I. L.Y. Q. X, XXXX X., A., X/ X. I., E.. XX.XX.XXXX, I. S. X, I., obom zastúpeným Advokátskou kanceláriou MS Lawyers, s.r.o., Ružová dolina 8, Bratislava, o splnenie povinnosti zaplatiť 30.356,67 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29. júna 2015, č. k. 24C/109/2012 - 244, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 1.821,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.589,88 eur, k rukám právneho zástupcu žalobkyne, do troch dní. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 28.700,- eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.1.2012 do zaplatenia a nahradiť trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku vo výške 1.821,- eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 3.017,04 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a v časti 1.656,67 eur a zodpovedajúceho príslušenstva pohľadávky konanie zastavil. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 558, § 37 ods. 1, § 511 ods. 1 a § 517 ods. 1 veta prvá a ods.2 Občianskeho zákonníka; a dospel k záveru, že žalobe žalobkyne je potrebné vyhovieť. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa s poručiteľom žili v spoločnej domácnosti niekoľko rokov pred smrťou poručiteľa, spoločne nakladali s finančnými prostriedkami, vrátane vkladu peňazí do rekonštrukcie nehnuteľností, zabezpečovali chod spoločnej firmy. Uviedol, že listinu zo dňa 29.12.2009 nazvanú "Uznaním dlhu", vyhodnotil za platný prejav vôle U.. A. I. ako dlžníka, ktorým jednoznačne uznal a svojím vlastnoručným podpisom potvrdil svoj dlh voči žalobkyni ako veriteľovi, pričom nemal žiadne pochybnosti, že tento právny úkon urobil a podpísal sám poručiteľ, vzhľadom na svedeckú výpoveď U.. B., ktorý potvrdil, že bol očitým svedkom daného úkonu, pravosť podpisu na listine bola rovnako preukázaná znaleckým posudkom č. 3/2012, vypracovaným znalkyňou z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo Mgr. Máriou Zelenkovou. Poukázal na to, že dlžník uviedol v listine zákonom vyžadovaný dôvod dlhu, ktorým bola finančná pôžička vo výške 40.700,- eur na kúpu a rekonštrukciu chalupy vo vlastníctve poručiteľa. Uviedol, že reálny základ finančnej pôžičky žalobkyňa dostatočne preukázala svojimi daňovými priznaniami, z ktorých vyplýva, že dostatočným spôsobom disponovala vlastnými peniazmi, a teda ich mohla požičať inej osobe. Ďalej sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalovaných, že finančná pôžička musí byť poskytnutá jednorazovo, keďže peniaze môže veriteľ požičiavať dlžníkovi aj postupne v určitom časovom období, formou viacerých opakujúcich sa platieb. Pokiaľ ide o žalovanými namietanú rozdielnosť hodnoty nehnuteľnosti stanovenej znalcom v rámci dedičského konania po poručiteľovi a žalobkyňou poskytnutej pôžičky, dospel k záveru, že mohlo ísť o rozdielne sumy vzhľadom na cenový rozdiel stavebných materiálov zakúpených v čase rekonštrukcie a v čase, kedy bol robený posudok, tiež s ohľadom na skutočnosť, že investície boli vložené aj do interiérového zariadenia. Uviedol, že samotná rekonštrukcia spôsobila úplnú zmenu pôvodnej stavby, o čom svedčí odborné stanovisko č. 62/2012, vypracované dňa 25.6.2012 znaleckým ústavom, ktoré potvrdilo rozsiahlosť rekonštrukcie, čím došlo k zmene existujúcej stavby v takom rozsahu, že sa zmenili technické parametre, zvýšili úžitkové kvality a nastalo nové zhodnotenie celej stavby. Ďalej poukázal na to, že predmetná listina uznania dlhu spĺňa požiadavku určitosti uznávacieho prejavu poručiteľa čo do dôvodov aj do výšky, z okolností prípadu je nepochybné, že išlo o uznávací prejav U.. A. I. voči žalobkyni, ktorým priznal svoj dlh v uvedenej výške. Uviedol, že uveril svedkovi B., že k podpísaniu listiny viedlo poručiteľa finančné vyrovnanie a zohľadnenie žalobkyňou vložených finančných prostriedkov do nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve poručiteľa, ktorú spolu so žalobkyňou zrekonštruovali - prejavenej vôli dlžníka uznať svoj dlh prináleží rešpektovanie tejto vôle dedičmi, ktorí v konaní nepreukázali, žeby dlh ich otca v čase uznania neexistoval alebo zanikol, listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou mal za preukázaný reálny základ pôžičky aj dôvodnosť výšky poskytnutých peňazí. Konštatoval, že nárok žalobkyne na žalovanom právnom základe vyhodnotil za oprávnený, domáhať sa priznania žalovanej istiny na základe uznania dlhu má právny základ a spĺňa zákonom požadované náležitosti. Ďalej uviedol, že žalovaní sa s vrátením peňažného plnenia dostali do omeškania, a preto priznal žalobkyni zákonný ročný úrok z omeškania, určený odo dňa nasledujúceho po dni, do ktorého sa poručiteľ zaviazal uznaný dlh splatiť, v súlade s vyhlásením o uznaní dlhu. Taktiež uviedol, že pasívna solidarita v zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikla žalovaným na základe skutočnosti, že obaja sú oprávnenými zákonnými dedičmi po poručiteľovi ako dlžníkovi, ktorý svoj dlh voči veriteľovi písomne uznal - právne následky pasívnej solidarity spočívajú v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka a ten je povinný veriteľovi poskytnúť celé plnenie, pričom ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných vo vzťahu k veriteľovi zanikne. Poukázal na to, že z pasívnej solidarity vyplýva regresný vzťah medzi dlžníkom, ktorý plnil a ostatnými dlžníkmi. Konštatoval, že žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 20.5.2015 zobrala čiastočne svoj žalobný návrh späť, a to vo výške 1.656,67 eur, nakoľko žalovaní dňa 22.4.2015 uvedenú sumu poukázali na účet žalobkyne, pričom žalovaní so späťvzatím prejavili súhlas, a preto konanie v späťvzatej časti zastavil. O trovách konania rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p., v zastavujúcej časti konania podľa §146 ods. 2 veta druhá O.s.p. Žalobkyni ako úspešnej strane v konaní priznal náhradu vynaložených trov konania, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 1.821,- eur a v trovách právneho zastúpenia za päť úkonov právnej pomoci /prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie žalobného návrhu, účasť na meritórnych pojednávaniach 1.4.2015, 20.5.2015, 29.6.2015/ po á 469,74 eur, jeden úkon za 117,44 eur /účasť na nemeritórnom pojednávaní 10.10.2012 -1/4-ina úkonu/ + režijný paušál trikrát 7,63 eur, trikrát 8,39 eur + 20% DPH podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení. 2. Proti tomuto rozsudku, do výroku vo veci samej, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní 1/ a 2/ domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne. Namietali, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázali na to, že predmetnému súdnemu sporu predchádzal súdny spor vedený pred Okresným súdom v Novom meste nad Váhom sp.zn. 7C/169/2011, v ktorom sa žalobkyňa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1/2 k nehnuteľnosti - chalupy v k. ú. D., a teda prioritným záujmom a vôľou žalobkyne v dôsledku spoločného investovania do kúpy a rekonštrukcie uvedenej nehnuteľnosti s ich právnym predchodcom bolo nadobudnutie vlastníctva k tejto nehnuteľnosti. Uviedli, že uvedenému zodpovedajú aj tvrdenia žalobkyne v písomnom vyjadrení z 2.10.2012. Tvrdili, že žalobkyňa zároveň vo všetkých svojich písomných ako aj ústnych vyjadreniach - vrátane výsluchu na pojednávaní zo dňa 20.5.2015 zhodne uviedla, že všetky finančné prostriedky vkladané do rekonštrukcie chalupy boli financované z jej spoločných financií s ich právnym predchodcom (žalovaných), z jej vlastných prostriedkov, z vlastných prostriedkov ich právneho predchodcu (žalovaných) a z úveru. Uviedli, že skutočnej a vážnej vôli vysporiadať majetkovoprávne vzťahy žalobkyne a ich právneho predchodcu k nehnuteľnosti prostredníctvom spoločného vlastníctva k nehnuteľnosti nasvedčujú i ďalšie tvrdenia žalobkyne na pojednávaní zo dňa 20.5.2015. Poukázali zároveň aj na výpoveď tretej osoby - svedka W. S. v konaní vedenom pred Okresným súdom v Novom meste nad Váhom, ktorý v celej svojej výpovedi vôľu žalobkyne ako aj ich právneho predchodcu jasne deklaruje, s ohľadom i na ďalšiu spoločnú rekonštrukciu počas spolužitia žalobkyne a ich právneho predchodcu inej nehnuteľnosti - ateliéru na B. Q.. K. I. vo vlastníctve žalobkyne. Uviedli, že zo zápisu z tejto výpovede v konaní vedenom pred Okresným súdom v Novom meste nad Váhom je absolútne zjavná skutočná a vážna vôľa vysporiadať majetkovoprávne vzťahy žalobkyne a ich právneho predchodcu k nehnuteľnosti prostredníctvom spoločného vlastníctva k chalupe. Ďalej tvrdili, že dôveryhodnosť okolností podpisu listiny "uznanie dlhu" ich právnym predchodcom, a teda i vážnosť jeho vôle spochybňuje i skutočnosť, že k tomu došlo podľa výpovede svedka B. vo večerných hodinách, pričom považovali za nelogické, aby sa tak vážny a slobodný prejav vôle ako je uznanie dlhu vykonal v rámci debaty vo večerných hodinách len pred svedkom a bez úradne osvedčeného podpisu - navyše oni ako deti právneho predchodcu, svedka B. nepoznajú ani ho nikdy nevideli. Uviedli, že skutočnosť, že prvoinštančný súd vyhodnotil poskytnutie pôžičky ako dôvod záväzku uvedeného v listine "uznanie dlhu" za reálny, je v priamom rozpore s opakovanými tvrdeniami žalobkyne o spôsobe financovania rekonštrukcie chalupy. Tvrdili, že skutočnosť, že žalobkyňa disponovala vlastnými finančnými prostriedkami, predsa nemôže byť potvrdením takej skutočnosti, ako je poskytnutie pôžičky, ale naopak, je spôsobilé preukázať a potvrdiť opakované tvrdenia žalobkyne o spôsobe financovania rekonštrukcie nehnuteľnosti aj z jej vlastných finančných zdrojov - žalobkyňa nikdy žiadnym spôsobom nepreukázala, že peniaze z "pôžičky" ich právnemu predchodcovi aj reálne odovzdala, ani kedy, ani za akých okolností. Za ničím nepodložený až svojvoľný považovali záver súdu o dôvodnosti a reálnosti výšky "pôžičky". Poukázali na to, že v listine "uznanie dlhu" je uvedené, že výška uznaného dlhu 40.700,- eur vychádza z kúpy a rekonštrukcie chalupy, pritom však chalupa bola po jej rekonštrukcii ohodnotená znaleckým posudkom, potvrdeného aj vo výsluchu žalobkyne, na sumu 41.800,- eur - k znaleckému ohodnoteniu chalupy došlo v roku 2010, t.j. po vzniku listiny "uznanie dlhu" a po zavŕšení rekonštrukcie chalupy. V nadväznosti na uvedené tvrdili, že by sa tak suma "pôžičky" mala rovnať celej hodnote zrekonštruovanej chalupy, čo je však v úplnom rozpore s tvrdeniami žalobkyne o spôsobe financovania rekonštrukcie chalupy aj z ďalších finančných zdrojov a zakladá ďalšiu pochybnosť o vážnosti prejavu vôle na listine o "uznaní dlhu". Uviedli, že prvoinštančný súd sa týmto závažným rozporom bližšie nezaoberal a bez akéhokoľvek podkladu a len na základe vlastnej úvahy zdôvodnil nesúlad medzi výškou "pôžičky" a reálnou hodnotou zrekonštruovanej chalupy cenovým rozdielom stavebných materiálov a investíciami do interiéru chalupy. S poukazom na vyššie uvedené mali za to, že ich právny predchodca žalobkyni peniaze na kúpu i rekonštrukciu nehnuteľnosti nikdy reálne nepožičal, prejav vôle na listine "uznanie dlhu" nemohol byť urobený vážne, nakoľko v čase spoločného spolužitia skutočnou vôľou ich právneho predchodcu ale i samotnej žalobkyne v dôsledku spoločných rekonštrukcií do viacerých nehnuteľností bolo usporiadať vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam, a nie finančné kompenzácie, a preto listinu "uznanie dlhu" považovali s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú. 3. Proti výroku o náhrade trov konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. jeho zmeny tak, aby jej bola priznaná náhrada trov konania vo výške 7.454,26 eur. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, že z výpočtu trov uvedeného v odôvodnení napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie jej nepriznal náhradu trov konania za úkon zo dňa 2.10.2012 - vyjadrenie k vyjadreniu žalovaných 1/, 2/ a návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., úkon zo dňa 17.9.2012 - žiadosť o ustanovenie opatrovníka, úkon zo dňa 20.1.2015 - žiadosť o pokračovanie v konaní, úkony zo dňa 31.3.2015, zo dňa 18.5.2015, zo dňa 29.6.2015 - ďalšie porady s klientom (3x) a úkon zo dňa 22.6.2015 - oznámenie o zabezpečení účasti svedka U.. B.. Tvrdila, že z odôvodnenia nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie neuviedol tieto úkony v rámci úkonov, za ktoré jej priznal odmenu, nakoľko sa odôvodnením nepriznania predmetných nárokov v časti vyššie uvedených úkonov, vôbec nezaoberal. V tomto smere mala za to, že postupom súdu prvej inštancie bolo porušené ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Tvrdila, že úkon zo dňa 2.10.2012 - vyjadrenie bol nevyhnutný k účelnému bráneniu jej práva; prostredníctvom predmetného podania sa podrobne vyjadrila k jednotlivým tvrdeniam žalovaných uvedených vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.8.2012, pričom v závere predmetného vyjadrenia žiadala súd prvej inštancie o prerušenie predmetného konania, až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom pod sp. zn. 7C/169/2011 - následne súd prvej inštancie vydal uznesenie, ktorým prerušil konanie. Ďalej uviedla, že v rámci zabezpečenia rýchlosti a hospodárnosti konania podala dňa 20.1.2015 žiadosť o pokračovanie v konaní s poukazom na právoplatnosť uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom o zastavení konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedenom pod sp. zn. 7C/169/2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.12.2014. Tvrdila, že dňa 17.9.2012 podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadosť o ustanovenie opatrovníka, nakoľko dňa 22.6.2012 bol z jej strany vykonaný dopyt na Register obyvateľov v SR za účelom zistenia aktuálneho bydliska žalovaných 1/, 2/. Predmetný úkon právnej služby považovala za účelne vynaložený z dôvodu, že dokumentom zo dňa 27.6.2012 bolo z registra oznámené, že obaja žalovaní majú hlásený pobyt bezdomovcov, a teda na základe uvedených výsledkov dopytu dôvodne žiadala, aby súd v zmysle § 29 ods. 2 O.s.p. ustanovil opatrovníka obom žalovaným, a to najmä za účelom zamedzenia prieťahov v konaní. Ďalej poukázala na to, že poradou, či konzultáciou s klientom dochádza k navýšeniu trov konania, pričom ich náhradu možno priznať, ak boli účelne vynaložené. Tvrdila, že v danom prípade jej nie je zrejmé z akého dôvodu súd prvej inštancie postupoval tak, že za jej konzultácie s právnym zástupcom náhradu trov konania nepriznal - v tejto súvislosti poukázala na to, že konzultácia zo dňa 31.3.2015 sa uskutočnila po viac ako dvoch rokoch od vykonania posledného úkonu, počas ktorých bolo konanie prerušené. Navyše dodala, že predmetná konzultácia predchádzala nariadenému pojednávaniu na deň 1.4.2015 a vzhľadom na dlhšie časové obdobie od vykonania posledného úkonu v konaní bolo v predmetnom prípade nevyhnutné ju informovať o ďalších možnostiach účelného bránenia jej práva. Ďalej uviedla, že jej konzultácia s právnym zástupcom zo dňa 18.5.2015 a zo dňa 29.6.2015 sa takisto uskutočnila pred nariadením hlavného pojednávania na deň 20.5.2015 a na deň 29.6.2015 - na predmetných pojednávaniach boli vykonané procesné úkony (jej výsluch dňa 20.5.2015, výsluch svedka U.. B. dňa 29.6.2015), o ktorých s ňou jej právny zástupca komunikoval, aby boli vzájomne informovaní o všetkých rozhodujúcich skutočnostiach - z uvedeného dôvodu považovala tieto úkony právnej služby za účelne vynaložené. Záverom uviedla, že špecifikácia trov právneho zastúpenia bola podľa jej názoru dôvodná v rozsahu, v akom boli trovy právneho zastúpenia uplatnené, t.j. v rozsahu 7.454,26 eur a zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/ uviedla, že s ním v plnom rozsahu nesúhlasí. Mala za to, že súd prvej inštancie v rámci konania náležite zistil skutkový stav, na základe ktorého následne dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Zotrvala na svojich predchádzajúcich podaniach, pričom v tejto súvislosti poukázala najmä na listinné dôkazy - na uznanie dlhu zo dňa 29.12.2009, znalecký posudok č. 3/2012, odborné stanovisko č. 62/2012 vypracované dňa 25.6.2012 znalcom - Ústavom stavebnej ekonomiky, s.r.o., v ktorom znalecký ústav konštatoval, že čiastočnou výmenou a nahradením, alebo úplným odstránením pôvodných stavebných konštrukcií došlo k totálnej zmene pôvodného stavu objektu. Ďalej poukázala na svoje daňové priznania za roky 2000-2009, jej výpoveď, výpoveď jej právneho zástupcu a výpoveď svedka U.. Z. B., ktorý sa vyjadril k okolnostiam uznania dlhu zo dňa 29.12.2009. Tvrdila, že žalovaní na jednej strane poukazujú na súdny spor o určenie jej spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti - chalupy v k.ú. D., vo výške 1/2 spoluvlastníckeho podielu, ktorý predchádzal predmetnému konaniu, kde v samotnom odvolaní uznávajú skutočnú a vážnu vôľu z jej strany, ako aj zo strany ich právneho predchodcu, vysporiadať si svoje majetkovoprávne vzťahy k nehnuteľnosti prostredníctvom spoločného vlastníctva k chalupe, na druhej strane však rozporujú reálny základ a dôvodnosť výšky pôžičky. Konštatovala, že žalovanými uvádzanú skutočnosť ohľadne predchádzajúceho súdneho konania nepopiera - predmetnú žalobu podala za účelom určenia spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nakoľko spolufinancovala rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti, ako aj z dôvodu citových väzieb a spomienok na poručiteľa. Uviedla, že žalovaní s ňou odmietali ohľadom predmetnej nehnuteľnosti komunikovať a okamžite po dedičskom konaní, túto predali tretím osobám - v tejto súvislosti poukázala na to, že nemala v žiadnom prípade záujem získať aj spoluvlastnícky podiel, aj peniaze z uznania dlhu podpísaného poručiteľom. Tvrdila, že žalobu o zaplatenie sumy 30.356,67 eur s príslušenstvom zo dňa 10.2.2012 bola nútená podať z procesnej opatrnosti, keďže v prípade neúspechu v predchádzajúcom konaní, by jej uplynuli premlčacie lehoty na vymáhanie peňažných prostriedkov. Uviedla, že poukázanie žalovaných na plánované majetkovoprávne vysporiadanie prostredníctvom spoločného vlastníctva k chalupe medzi ňou a ich právnym predchodcom, a to z dôvodu ich spoločného financovania rozsiahlej rekonštrukcie chalupy, evokuje skutočnosť, že samotní žalovaní uznávajú minimálne jej nárok na spoluvlastnícky podiel vo výške 1/2 k predmetnej chalupe - táto skutočnosť je však v priamom rozpore s doterajším konaním žalovaných vo vzťahu k nej, či už v konaní o určenie vlastníckeho práva k chalupe, kde okrem iného tvrdili, že nemá na predmetnom určení naliehavý právny záujem, tak v predmetnom konaní, kde spochybňujú reálny základ pôžičky, ako aj dôvodnosť jej výšky. Ďalej uviedla, že čo sa týka priamo právneho úkonu uznania dlhu právnym predchodcom žalovaných, súd prvej inštancie ho vyhodnotil za platný prejav vôle U.. A. I. ako dlžníka, ktorým jednoznačne uznal a svojím vlastnoručným podpisom potvrdil svoj dlh voči nej ako veriteľke. Tvrdila, že v konaní preukázala reálny základ aj dôvodnosť výšky poskytnutých peňazí, a to jednak doložením znaleckého posudku č. 3/2012, vypracovaným znalkyňou z odboru písmoznalectva, odvetvie ručné písmo Mgr. Máriou Zelenkovou, ktorý bol vypracovaný z dôvodu, že mala indície, že žalovaní spochybňujú listinu uznania dlhu a chcú podať trestné oznámenie za falšovanie - pravosť podpisu, pritom na listine uznania dlhu potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj U.. B., ktorý bol očitým svedkom daného úkonu. Uviedla, že dôveryhodnosť jeho tvrdenia žalovaní účelovo namietajú argumentáciou, že k uznaniu dlhu došlo vo večerných hodinách a bez úradne osvedčeného podpisu - predmetná skutočnosť spolu s tvrdením, že žalovaní U.. B. nepoznajú, nemá žiadny vplyv na platný prejav vôle právneho predchodcu žalovaných. Poukázala na to, že súd prvej inštancie správne v napadnutom rozsudku konštatoval, že dlžník uviedol v listine zákonom požadovaný dôvod uznania dlhu, ktorým bola finančná pôžička vo výške 40.700,- eur na kúpu a rekonštrukciu chalupy vo vlastníctve poručiteľa, pričom reálny základ finančnej pôžičky bol ňou preukázaný jej daňovými priznaniami, z ktorých vyplýva, že v danom čase dostatočne disponovala vlastnými finančnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky dlžníkovi. Pokiaľ ide o žalovanými namietanú reálnu výšku pôžičky s poukazom na rozdiel medzi výškou pôžičky a reálnou hodnotou zrekonštruovanej chalupy, opätovne poukázala na odborné stanovisko č. 62/2012, vypracované dňa 25.6.2012 znaleckým ústavom, podľa záverov ktorého išlo o rozsiahlu rekonštrukciu, čím došlo k zmene existujúcej stavby, najmä jej prístavbou, nadstavbou a stavebnými úpravami zásahom do konštrukčno-výrobného systému stavebného objektu v takom rozsahu, že sa zmenili technické parametre, zvýšili sa úžitkové kvality a nastalo nové zhodnotenie celej stavby. Uviedla, že podrobný ňou pripravený rozpočet, ako aj príslušné potvrdenia, faktúry, príjmové doklady, týkajúce sa financovania rekonštrukcie chalupy v k. ú. D., boli súčasťou súdneho spisu v konaní vedenom pred Okresným súdom v Novom Meste nad Váhom, sp. zn. 7C/169/2011, a teda žalovaní mali možnosť oboznámiť sa s výškou financovania predmetnej rekonštrukcie. V tejto súvislosti poukázala na to, že ako súd prvej inštancie správne konštatoval, požičiavala peniaze postupne v určitom časovom období, formou opakujúcich sa platieb, a preto nie je namieste argumentácia žalovaných, že nepreukázala reálne odovzdanie peňazí a že nie je zrejmé kedy a za akých okolností ich odovzdala ich právnemu predchodcovi. Konštatovala, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, je zrejmé, že predmetná listina uznania dlhu spĺňa požiadavku určitosti uznávacieho prejavu právneho predchodcu žalovaných, čo do dôvodu a výšky. Tvrdila, že žalovaní nepreukázali, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo zanikol. Vzhľadom na uvedené dôvody považovala napadnuté rozhodnutie (v časti v ktorej ho napadli žalovaní) za vecne správne a navrhla, aby ho odvolací súd v predmetnej časti potvrdil. Záverom si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. 5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 1.7.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ do veci samej nie je dôvodné a odvolaniu žalobkyne do výroku o náhrade trov konania je potrebné čiastočne vyhovieť. 6. V preskúmavanej veci je predmetom sporu žalobkyňou uplatňovaný peňažný nárok titulom vrátenia pôžičky poskytnutej dlžníkovi - poručiteľovi U.. A. I., voči žalovaným 1/ a 2/ ako právnym nástupcom (dedičom) poručiteľa. Dôvodnosť svojho nároku vyvodzovala z uznania dlhu poručiteľom za jeho života dňa 29.12.2009, v ktorom prehlásil, že uznáva čo do dôvodu a výšky svoj dlh voči žalobkyni ako veriteľke, vo výške 40.700,- eur, ktorý vznikol z titulu poskytnutia pôžičky s tým, že výška uznaného dlhu vychádza z kúpy a rekonštrukcie nehnuteľnosti - chalupy; zároveň sa zaviazal svoj dlh zaplatiť tak, že ho začne splácať od 1.1.2011 aby bola celá suma vo výške 40.700,- eur uhradená najneskôr do 31.12.2011. 7. Žalovaní v podanom odvolaní namietajú vážnosť vôle poručiteľa požičať si peňažné prostriedky od žalobkyne, resp. vážnosť vôle poručiteľa uznať svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke, a to s poukazom na súdny spor vedený na Okresnom súde Nové mesto nad Váhom pod sp.zn. 7C/169/2011, v ktorom sa žalobkyňa voči nim domáhala, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, na kúpu a rekonštrukciu ktorej mala poručiteľovi poskytnúť pôžičku, a to z dôvodu jej spolufinancovania s poručiteľom zo spoločného úveru, zo spoločných financií, ako aj z jej vlastných prostriedkov a z vlastných prostriedkov poručiteľa. Poukazovali tiež na nepomer medzi výškou pôžičky na rekonštrukciu nehnuteľnosti (40.700,- eur) a ostatných finančných prostriedkov, z ktorých táto mala byť uhrádzaná a znalcom stanovenou hodnotou nehnuteľnosti po rekonštrukcii (41.800,- eur). 8. Inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nie je novým právnym titulom záväzku, ale je samostatným zabezpečovacím inštitútom; ako správne uviedol aj súd prvej inštancie zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania; táto domnienka je však vyvrátiteľná dôkazom opaku (§ 133 O.s.p., resp. 192 CSP), čo znamená, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd preukázanú dovtedy, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným následkom uznania dlhu je to, že dôkazné bremeno prechádza z veriteľa na dlžníka. Tým sa v spore posilňuje procesné postavenie veriteľa, lebo nemusí dokazovať vznik a výšku dlhu ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo. Naopak je na dlžníkovi, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak; tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo (t.j. ak unesie dlžník vo vzťahu k ním dôkazné bremeno), vyvrátiť obsah domnienky. 9. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na správnom právnom názore v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka, že relevantné uznanie dlhu poručiteľom zo dňa 29.12.2009, ktoré obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti, zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že uznaný dlh poručiteľa z pôžičky vo výške 40.700,- eur trval (existoval ) v čase uznania, a preto museli v spore žalovaní 1/ a 2/, ktorých zaťažovalo dôkazné bremeno, preukázať, že žalobkyni uplatňovaná pohľadávka na vrátenie pôžičky nevznikla. 10. Na vyvrátenie právnej domnienky založenej uznaním dlhu však nepostačuje len spochybnenie vzniku uznaného záväzku, namietanie jeho existencie či výšky, ale je potrebné náležite dôkazne podložiť také relevantné tvrdenia, ktoré dostatočne spoľahlivo preukazujú, že dlh uznaný nevznikol, resp. že nevznikol v uznanej výške, alebo že zanikol. 11. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť. O danosť vážnosti vôle nejde v prípade prejavu, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti pri ňom vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná. Právny úkon, v ktorom absentuje vážnosť vôle, je potom podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. 12. V posudzovanej veci je zrejmé, že žalobkyňa spolufinancovala s poručiteľom rekonštrukciu nehnuteľnosti a nakoľko poručiteľ, ktorý bol síce jej (výlučným) vlastníkom, bol pracovne vyťažený, žalobkyňa; ktorej dôveroval; s jeho súhlasom vybavovala s rekonštrukciou súvisiace záležitosti a tiež uhrádzala náklady na rekonštrukciu. Pokiaľ svoje vlastné peňažné prostriedky použité na rekonštrukciu nehnuteľnosti žalobkyňa reálne (priamo) poručiteľovi; ako predmet pôžičky; neodovzdala, dochádzalo k odovzdaniu jednotlivých čiastkových súm poručiteľovi žalobkyňou tým, že uhrádzala z týchto svojich peňazí za poručiteľa (ako vlastníka - investora) náklady na rekonštrukciu nehnuteľnosti priamo dodávateľom. Nie je totiž vylúčené, aby sa veriteľ a dlžník dohodli na inom spôsobe odovzdania peňažných prostriedkov ako ich faktickým odovzdaním, teda po dohode s dlžníkom ich odovzdaním veriteľom priamo na financovanie účelu, na ktorý bolo ich použitie dlžníkom dohodnuté. Taktiež nie je vylúčené dohodnúť si výšku pôžičky vo výške budúcich investícií vložených veriteľom z vlastných prostriedkov do majetku vo výlučnom vlastníctve dlžníka tak, že tieto sa následne zúčtujú. Žalovaní poskytnutie pôžičky poručiteľovi nevyvrátili tým, že by preukázali v spore, že zo strany žalobkyne sa jednalo o darovanie peňažných prostriedkov poručiteľovi alebo že by išlo o jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia investovaním svojich vlastných peňažných prostriedkov do cudzej (poručiteľovej) nehnuteľnosti, resp. že by nadobúdala veci; na základe úhrad zo spoločných prostriedkov s poručiteľom; do podielového spoluvlastníctva. Zmluva o pôžičke v danom prípade bola uzatvorená ústne; prípadne tak mohlo byť aj konkludentne; pôžička nemusela byť poskytnutá jednorazovou sumou, v tomto prípade bola realizovaná, ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, viacerými platbami v určitom časovom období, po uplynutí ktorého; t.j. po ukončení rekonštrukcie za účelom ktorej bola poskytnutá; sa vykonalo vzájomné vyúčtovanie, ktorým bol potvrdený zostatok pôžičky poručiteľom v jeho písomnom uznaní. Za danej dôkaznej situácie preto správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k vyvráteniu záväzku poručiteľa voči žalobkyni zo zmluvy o pôžičke, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, že je vylúčené, aby poručiteľovi vznikol za jeho života voči žalobkyni záväzok zo zmluvy o pôžičke pre absenciu vôle uzavrieť zmluvu o pôžičke, resp. pre existenciu inej vôle žalobkyne peňažné prostriedky poručiteľovi poskytnúť. Žalovaní svoje tvrdenia vyvodzovali z nepriamych dôkazov, ktoré len vyvolávali pochybnosti o reálnosti pôžičky, nepostačovali však na preukázanie opaku domnienky založenej uznaním dlhu. Ani doložený rozdiel medzi kúpnou cenou a hodnotou nehnuteľnosti po rekonštrukcii nepostačuje na vyvrátenie výšky, v ktorej bola pôžička na rekonštrukciu nehnuteľnosti poručiteľom uznaná, vzhľadom na žalobkyňou preukázaný rozsah vykonanej rekonštrukcie. 13. Skutočnosť, že k uznaniu dlhu poručiteľom malo dôjsť vo večerných hodinách len pred svedkom; ktorého žalovaní nepoznajú; a bez úradne overeného podpisu, je z hľadiska platnosti uznania dlhu bezpredmetné. Za dôkaznej situácie založenej uznaním dlhu žalovaní tiež nedôvodne namietajú, že žalobkyňa nepreukázala, že peniaze z pôžičky poručiteľovi reálne odovzdala, kedy a za akých okolností, keď uznanie dlhu poručiteľom zakladá právnu domnienku aj vo vzťahu ku skutočnosti, že k odovzdaniu predmetu pôžičky došlo. 14. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalovaných 1/ a 2/ uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalovanými uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. 15. Za čiastočne dôvodné považoval odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne čo do výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie pochybil pokiaľ právnemu zástupcovi žalobkyne nepriznal odmenu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie zo dňa 2.10.2012 vo výške 469,74 eur + paušálna náhrada 7,63 eur + 20% DPH, spolu 572,84 eur. Pokiaľ si však právny zástupca žalobkyne uplatňoval odmenu aj za ďalšie úkony právnej služby, a to úkon zo dňa 17.9.2012 - žiadosť o ustanovenie opatrovníka, úkon zo dňa 20.1.2015 - žiadosť o pokračovanie v konaní a úkon zo dňa 22.6.2015- oznámenie o zabezpečení účasti svedka U.. B., tieto sa týkali výlučne vedenia konania, resp. vedenia dokazovania a neboli úkonmi týkajúcimi sa veci samej - neobsahovali skutkový ani právny rozbor veci; a pokiaľ ide o úkony - ďalšie porady s klientom, ich uskutočnenie a obsah neboli preukázané. 16. So zreteľom na uvedené odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov (prvoinštnačného) konania tak, že žalovaným 1/ a 2 / uložil spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 1.812,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.589,88 eur a s poukazom na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej (vyhovujúcej) časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní vo veci samej úspech v celom rozsahu, priznal proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).