Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/90/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512206165 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1512206165.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: T. L., B.. XX.XX.XXXX, X. Š.V. XX, X., zastúpenému opatrovníčkou Anikó Noskovičovou, zamestnankyňou Okresného súdu Bratislava I, o zaplatenie 1.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.októbra 2015, č.k. 42C/257/2012-114, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobou, ktorou sa žalobca; po čiastočnom späťvzatí žaloby; domáhal zaplatenia 1.000,- eur, a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. ako veriteľ uzavrel dňa 05.04.2006 s Y. L. ako dlžníkom a žalovaným ako ručiteľom zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol dlžníkovi mimoriadny medziúver vo výške 500.000,- Sk, ktorý sa po pridelení cieľovej sumy zmení na stavebný úver vo výške 300.000,- Sk. Vzhľadom k tomu, že dlžník si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplnil, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 08.03.2007 odstúpil od uvedenej zmluvy a vyzval dlžníka na zaplatenie v lehote 7 dní. Odstúpenie od zmluvy bolo dlžníkovi doručené dňa 12.03.2007 a tohto istého dňa bolo žalovanému doručené oznámenie o odstúpení od zmluvy. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s 2 písm. a), b), i), § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že opatrovníčkou žalovaného vznesená námietka premlčania je dôvodná. Konštatoval, že trojročná premlčacia doba začala v danom prípade plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda odo dňa nasledujúceho potom, kedy bol dlžník vyzvaný na zaplatenie v oznámení o odstúpení od zmluvy doručeného mu dňa 12. 03. 2007. Poukázal na to, že v oznámení od zmluvy bol obligačný dlžník vyzvaný na zaplatenie do 7 dní od doručenia odstúpenia a v oznámení o odstúpení od zmluvy doručenom žalovanému dňa 12. 03. 2007 bol tento upozornený, že ak dlžník celý dlh v stanovenej lehote neuhradí, pristúpi veriteľ k vymáhaniu svojej pohľadávky aj voči nemu ako ručiteľovi. Ustálil, že dňa 20. 03. 2007 mohol žalobca podať návrh na súdne uplatnenie si istiny s príslušenstvom, plynutie premlčacej doby sa skončilo dňa 20. 03. 2010, a pokiaľ žalobca si uplatnil svoje právo na súde dňa 04. 04. 2012, bolo tak po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania opatrovníčkou žalovaného, keď na premlčanie bol povinný prihliadnuť aj ex offo, nemohol žalobcovi ním uplatňovaný nárok priznať. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené , alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že konanie má vady uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že na ustanovenie § 52 ods. 2 Obč. zák., ktoré aplikoval súd prvej inštancie, sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 05. 2014, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov právneho poriadku. V tejto súvislosti poukázal na intertemporálne ustanovenie § 879p, ktoré v súvislosti s prijatím zákona č. 102/2014 Z.z. zakotvilo nepriamu retroaktivitu len pre tam výslovne uvedené ustanovenia. Preto je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu bol, aby sa § 52 ods. 2 v novelizovanom znení vzťahoval výlučne na právne vzťahy založené po 01. 05. 2014. Mal za to, že všetky úverové právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 05. 2014 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, čo vyplýva ako z ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013 sp.zn. 6MCdo/4/2012 a uvedené potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zákonodarca novelizoval ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, aby sa na spotrebiteľské úverové vzťahy vzťahoval Občiansky zákonník, a nie ako doposiaľ Obchodný zákonník; zákonodarca by totiž nepristúpil k výslovnej úprave zákona, pokiaľ by problém aplikácie hmotnoprávneho predpisu bolo možné preklenúť rozhodovacou praxou. V tejto súvislosti poukázal na princíp právnej istoty, súčasťou ktorého je aj zákaz retroaktivity, ktorý je možné prelomiť len intertemporálnou normou, ktorá však v danom prípade bola prijatá vo vzťahu k iným ustanoveniam novelizovaným zákonom č. 102/2014 Z.z., ktoré sú taxatívnym spôsobom uvedené, a nakoľko pri aplikácii ustanovenia § 52 ods. 2 nebola umožnená ani len nepravá retroaktivita, platí všeobecne záväzný zákaz retroaktivity. Aplikáciou uvedeného ustanovenia na vzťahy, ktoré vznikli pred jej účinnosťou, dochádza k porušeniu článku 2 Ústavy SR a k zásahu do viacerých základných práv a slobôd. S poukazom na § 310 Obchodného zákonníka v spojení s § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka poukázal na to, že voči hlavnému dlžníkovi záväzok premlčaný nebol, a teda nemohol sa premlčať ani záväzok ručiteľa. Namietal, že by ručiteľ mal postavenie spotrebiteľa s poukazom na to, že zo strany veriteľa nedochádza k poskytnutiu žiadnej služby ručiteľovi, ten jednostranným vyhlásením zabezpečuje dlh dlžníka, ktorý môže byť spotrebiteľom, a preto je vylúčená aplikácia predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa na postavenie ručiteľa. 3. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 4. V preskúmavanej veci je zrejmé, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorená dňa 05.04.2006 medzi právnym predchodcom žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. ako veriteľom a Y. L. ako dlžníkom, ktorá je absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka (v znení v čase uzavretia zmluvy), je zároveň; ako typová zmluva uzatvorená podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení v čase uzavretia zmluvy); spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je nevyhnutné prednostne aplikovať aj kogentné ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. 5. Treba pritom zdôrazniť, že spotrebiteľské normy sú kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť ani dohodou zmluvných strán. Okrem toho sú normy spotrebiteľského práva špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku a tu sa stále uplatní právna zásada, že sa použije špeciálna právna úprava pred všeobecnou, t.j. lex specialis derogat lex generalis. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva podľa § 262 ods. 1 Obch. zák., alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 Obch. zák. Preto tu právne nemá význam ani skutočnosť, že zmluva je tzv. absolútnym obchodom podliehajúcim režimu Obchodného zákonníka, alebo že došlo k tzv. voľbe Obchodného zákonníka medzi zmluvnými stranami. 6. V súvislosti s prípadmi duálnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka, ustálená súdna prax dospela k záveru, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie; aplikáciu občianskoprávnej úpravy týkajúcej sa právnych účinkov odstúpenia od zmluvy a premlčania v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter akceptoval aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013, zo dňa 19.06.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. 7. Nakoľko rozhodovacia prax súdov nebola jednotná v tom, akým právnym režimom sa má riadiť spotrebiteľská zmluva, bola napokon zákonom č. 102/2014 Z.z. prijatá nová právna úprava, podľa ktorej bolo výslovne stanovené, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, je potrebné prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by išlo o právny vzťah spadajúci pod režim Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo prijaté s účinnosťou od 13. 06. 2014, bolo možné aplikovať aj na záväzkovoprávny vzťah v danej veci, hoci k jeho vzniku a uplatňovanému nároku z neho vyplývajúcemu, došlo pred nadobudnutím jeho účinnosti. 8. Odvolací súd v tomto smere vychádzal z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp.zn. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp.zn. 8 M Cdo 3/2015 zo dňa 28.05.2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu). 9. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovoprávny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvostupňové, odvolacie či dovolacie konanie). 10. Vzhľadom na to, že hlavný záväzkovoprávny vzťah založený zmluvou o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, má aj k nemu akcesiorický právny vzťah založený medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným jeho vyhlásením o ručení v zmluve o úvere povahu spotrebiteľského záväzkovoprávneho vzťahu, na ktorý je rovnako potrebné prednostne aplikovať normy spotrebiteľského práva a aj ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ručenie, vrátane premlčania záväzku ručiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu práva a povinnosti zo spotrebiteľskej (hlavnej) zmluvy nie je možné posudzovať oddelene od prostriedkov slúžiacich na zabezpečenie záväzkov zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa. Súd prvej inštancie preto postupoval správne pokiaľ v danej veci posúdil podľa Občianskeho zákonníka aj žalovaným, resp. jeho opatrovníčkou, vznesenú námietku premlčania. Závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.marca 2013 sp.zn. 6MCdo/4/2012, na ktoré v podanom odvolaní žalobca poukazoval, nebolo možné; vzhľadom na zmenu právnej úpravy prijatím zákona č. 102/2014 Z.z. a na ňu nadväzujúcu (odlišnú) konštantnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR; v danej veci zohľadniť. 11. Vzhľadom na to, že premlčacia doba plynie u hlavného dlžníka a u ručiteľa samostatne, teda nezávisle na sebe, nemohlo v danom prípade dôjsť podaním návrhu na začatie exekučného konania voči obligačnému dlžníkovi k spočívaniu premlčacej doby (§ 112 Obč. zák.) na uplatnenie práv proti žalovanému ako ručiteľovi z jeho ručiteľského záväzku, pretože plynutie tejto má svoj vlastný/ samostatný právny režim. Nie je totiž povinnosťou veriteľa najprv pohľadávku uplatniť na súde proti dlžníkovi alebo ju exekučne vymáhať od dlžníka a povinnosť ručiteľa plniť tak nie je závislá od toho, či je dlžník sám schopný dlh splniť alebo od neúspešného vymáhania pohľadávky veriteľom od dlžníka. 12. Pre plynutie premlčacej doby voči žalovanému ručiteľovi by nebolo možné aplikovať ani nevýhodnejšiu osobitnú právnu úpravu premlčania v ust. § 310 Obch. zák. podľa ktorého sa právo veriteľa voči ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. 13. Napokon právne účinky nemožno priznať ani vyhláseniu obligačného dlžníka v úverovej zmluve o predĺžení premlčacej doby na 10 rokov v zmysle ustanovenia § 401 Obch. zák., ktorého použitie nie je v danom prípade v prospech žalovaného ako spotrebiteľa a takého zmluvné dojednanie je v rozpore s kogentnými ustanoveniami Obč. zák. o premlčaní (§ 100 a nasl.). 14. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie a obsah jeho odvolania; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; nebol spôsobilý spochybniť ani správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie. 15. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne posúdil vznesenú námietku premlčania, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; ktorým žalobu pre premlčanie žalobcom uplatňovaného nároku zamietol; ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech , priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).