Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/311/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512209274 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1512209274.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., Košická 56, Bratislava, zastúpeného HMG LEGAL, s.r.o., Červeňova 14, Bratislava, proti žalovanému: S. X., hlásený k pobytu v Bratislave Petržalke, o zaplatenie 8.697,66 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 41C/72/2013-144, zo dňa 25.3.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 11.5.2012 domáhal zaplatenia 8.697,66 eura s úrokom z omeškania 13,5 % ročne zo sumy 6.402,66 eura od 1.5.2007 do zaplatenia. 2. Podľa žaloby bola dňa 15.7.2002 uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. XXXXXXX medzi Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a Ľ. J. ako dlžníkom. Dlžníkovi bol na základe tejto zmluvy poskytnutý mimoriadny medziúver 400.000,- Sk (13.277,57 eura), ktorý sa zaviazal spolu s dohodnutým úverovým úrokom splácať v mesačných splátkach po 2.834,- Sk (94,07 eura) a súčasne sa do nasporenia polovice cieľovej sumy zaviazal vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady po 2.800,- Sk (92,94 eura). Na zabezpečenie uvedeného úveru žalovaný podpísal priamo v uvedenej zmluve ručiteľské vyhlásenie. Dlžník v notárskej zápisnici č. N 679/02 a Nz 641/02 zo 16.7.2002 vyhlásil, že súhlasí, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným titulom exekúcie, pre prípad neplnenia si jeho záväzkov z uvedenej zmluvy. Dlžník splátky riadne neplatil a z tohto dôvodu veriteľ listom z 1.7.2004 odstúpil od označenej zmluvy a vyzval dlžníka k vráteniu dlhu vyčísleného k 1.7.2004 vo výške 192.389,90,- Sk (6.386,17 eura) do 7 dní odo dňa doručenia listu; dlžník ho prevzal 14.7.2004. Listom z 1.7.2004 oznámil veriteľ žalovanému odstúpenie od zmluvy a vyzval ho k splneniu dlhu; žalovaný list prevzal 7.7.2004. Dňa 1.10.2004 bol Exekútorskému úradu Mgr. K. T. doručený návrh veriteľa na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi Ľ.A. J. na podklade označenej notárskej zápisnice zo 16.7.2002; exekútor týmto dňom začal vo veci konať pod sp. zn. Ex 208/2004. Žalobca sa stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky (vzniknutej zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. XXXXXXX, uzavretej dňa 15.7.2002) na základe zmluvy o jej postúpení zo dňa 3.5.2007 od postupcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. Okresný súd Nitra dňa 4.12.2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 32K/24/2008 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Exekučné konanie sa preto skončilo zastavením exekúcie v zmysle § 48 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.; exekútor listom z 22.9.2011 vrátil Okresnému súdu Levice poverenie na vykonanie exekúcie. Žalobca si zažalovanú pohľadávku riadne a včas prihlásil do konkurzného konania. Dňa 14.3.2012 bol v Obchodnom vestníku SR zverejnený rozvrh výťažku z majetkovej podstaty úpadcu - Ľ.A. J., podľa ktorého bola pohľadávka žalobcu uspokojená v hodnote 4,18 eura. 3. Dokazovaním vykonaným výsluchom žalovaného a oboznámením s listinnými dôkazmi mal súd prvej inštancie preukázaný žalobcom tvrdený skutkový vývoj prejednávaného zmluvného vzťahu. Žalovaný nerozporoval svoj ručiteľský záväzok, žalobu však žiadal zamietnuť z dôvodu premlčania uplatneného práva. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný ako ručiteľ bol na splnenie splatného záväzku dlžníka Ľ. J. vyzvaný listom veriteľa z 1.7.2004. Nakoľko úverová zmluva je v zmysle § 497 a nasl. v spojení s § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka absolútnym obchodnoprávnym vzťahom, bude sa vždy spravovať bez ohľadu na povahu účastníkov ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z tohto dôvodu sa aj právny vzťah medzi žalobcom, respektíve jeho právnym predchodcom a žalovaným ako ručiteľom riadi § 303 a nasl. Obchodného zákonníka; vyplýva to z § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa Obchodným zákonníkom spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch. Obchodný zákonník v ustanoveniach § 387 až 408 obsahuje kogentnú a ucelenú úpravu premlčania v obchodných záväzkových vzťahoch a pod túto právnu úpravu spadá aj posúdenie námietky premlčania práva veriteľa vznesenej žalovaným; premlčacia doba je podľa § 397 Obchodného zákonníka štyri roky; podľa § 310 Obchodného zákonníka sa právo veriteľa voči ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. Premlčanie práva veriteľa voči ručiteľovi preto možno konštatovať len vtedy, ak je nespochybniteľne zistené premlčanie práva veriteľa voči dlžníkovi. Výzva na zaplatenie celého dlhu po odstúpení veriteľa od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. XXXXXXX bola dlžníkovi Ľ.A. J. doručená dňa 14.7.2004; plniť mal do 7 dní, teda do 21.7.2004. Keďže dlh nezaplatil, začala od 22.7.2004 veriteľovi a následne žalobcovi bežať štvorročná premlčacia doba, v ktorej bol žalobca, resp. jeho právny predchodca oprávnený domáhať sa splnenia záväzku žalovaným ako ručiteľom. 4. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že premlčacia doba prestala plynúť dňom začatia exekučného konania podľa exekučného titulu notárskej zápisnice zo dňa 16.7.2002, teda dňom 1.10.2004. Za úkon považovaný podľa predpisov upravujúcich súdne konanie za jeho začatie v zmysle § 402 Obchodného zákonníka je totiž podľa neho potrebné považovať žalobu, ktorou sa začína sporové konanie o veci samej a nie návrh na výkon rozhodnutia. Právny predchodca žalobcu síce urobil úkon, ktorý by spĺňal zákonnú podmienku akéhokoľvek právneho úkonu, ale tento úkon nespĺňa druhú požadovanú podmienku, aby tento úkon súvisel s meritórnym sporovým súdnym konaním. 5. Premlčacia doba začala plynúť 22.7.2004 a skončila dňa 22.7.2008. Žalobca si prvý krát uplatnil právo voči dlžníkovi až po 4.12.2008, v lehote na podanie prihlásenia pohľadávky do konkurzu na majetok dlžníka Ľ. J.. Podľa § 28 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z. má prihláška pohľadávky na súd pre plynutie premlčacej doby a zánik práva rovnaké právne účinky, ako uplatnenie práva na súde. Vzhľadom na to, že sa tak stalo až po uplynutí premlčacej doby, bola pohľadávka žalobcu v tom čase už celá premlčaná. Žaloba proti žalovanému ako ručiteľovi za záväzok dlžníka Ľ. J. bola podaná až dňa 11.5.2012 a preto žalovaný vzniesol námietku premlčania dôvodne, čo spôsobilo stratu nároku žalobcu vymáhať svoje právo súdnou cestou. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; plne úspešný žalovaný náhradu trov konania nežiadal. 6. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Stotožnil sa s aplikáciou Obchodného zákonníka na prejednávaný záväzkový vzťah ako aj na aplikáciu § 402 Obchodného zákonníka. Nesúhlasil však s takým výkladom, podľa ktorého návrh na vykonanie exekúcie, ktorý bol exekútorovi odoslaný dňa 24.9.2004, nemožno považovať za právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho súdne konanie za jeho začatie. Aj návrh na vykonanie exekúcie je totiž nevyhnutné považovať za právny úkon, ktorým sa súdne konanie začína; aj exekučné konanie je súdnym konaním. Výklad súdu prvej inštancie, že za právny úkon, ktorý sa považuje za začiatok súdneho konania v zmysle § 402 Obchodného zákonníka, je nevyhnutné považovať len taký právny úkon, ktorý súvisí s meritórnym sporovým súdnym konaním, mal preto za nesprávny. Na podporu správnosti záveru, že návrh na vykonanie exekúcie je v zmysle § 402 Obchodného zákonníka dôvodom pre zastavenie plynutia premlčacej doby, poukázal na komentár Prof. JUDr. W. G.. V súvislosti s aplikáciou Obchodného zákonníka na prejednávaný záväzkový vzťah poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 4/2012, zo dňa 27.3.2013, podľa ktorého „ručiteľský záväzok je akcesorický, t.j. vedľajší, závisí čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od záväzku medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý je hlavný, určujúci. Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. V zmysle § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka sa akcesorické záväzky spravujú režimom Obchodného zákonníka, pokiaľ je tomuto režimu podriadený hlavný záväzok. Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa preto spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku z obchodnoprávneho vzťahu je aj ručenie, ktorého komplexná, ucelená právna úprava sa nachádza v ustanoveniach § 303 až § 312 Obchodného zákonníka. Na záväzkové vzťahy vyplývajúce z ručenia v prípade zabezpečenia plnenia z úverovej zmluvy, včítane právneho vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, sa preto použijú ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka. V takomto prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ustanoveniach § 387 a nasl. Obchodného zákonníka.“ Na uvedenom základe mal žalobca za to, že výklad § 402 Obchodného zákonníka uskutočnený súdom prvej inštancie je nesprávny, v nadväznosti na čo pohľadávka voči dlžníkovi nie je premlčaná, čo znamená, že nie je premlčaná ani voči žalovanému ako ručiteľovi. 7. Žalovaný vo vyjadrení považoval odvolanie za nedôvodné. 8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. 9. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Žalobca si v predmetnom konaní uplatnil žalovaný nárok titulom ručiteľského záväzku žalovaného, ktorý bol súčasťou zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Túto zmluvu uzavreli dňa 15.7.2002 právny predchodca žalobcu ako veriteľ a Ľ. J. ako dlžník; súčasťou zmluvy bolo vyhlásenie žalovaného ako ručiteľa, že berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Odvolací súd nespochybňuje záver súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zákon č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení (v znení účinnom ku dňu 15.7.2002)) je tzv. absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom (absolútnym obchodom) a preto naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere. Z obsahu spisu je však zrejmé, že zmluvný vzťah vznikol za účinnosti zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) tohto zákona (v znení účinnom ku dňu 15.7.2002) sa na jeho účely rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Podľa § 23a ods. 1 tohto zákona (v znení účinnom ku dňu 15.7.2002) typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je teda jej uzatváranie vo viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom. Spotrebiteľskou zmluvou je potom zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. 11. Právny predchodca žalobcu teda uzavrel s dlžníkom zmluvu, ktorá bola svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko právny predchodca žalobcu vystupoval ako dodávateľ, t.j. ako osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžník vystupoval ako spotrebiteľ. Dlžník ako nepodnikajúca fyzická osoba uzatvoril zmluvu s vopred vypracovaným predmetom plnenia; neexistujú pritom žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva má podobu klasickej formulárovej zmluvy, ktorej typickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. 12. Zákonom č. 150/2004 Z.z. bol do Občianskeho zákonníka zavedený taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať ochrana ustanovená Smernicou Rady č. 93/13/ EHS. Táto formulácia však požiadavky uvedenej smernice nespĺňala, nakoľko v samotnej smernici nie je obsiahnutý taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv. Určuje len výnimky z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv, pričom zmluva o úvere jednoznačne medzi takú výnimku nepatrí. Až zákonom č. 568/2007 Z.z. bolo ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka uvedené do súladu s požiadavkami Smernice Rady č. 93/13/EHS a zmenené tak, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Avšak zmyslom národnej aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva aj v čase uzavretia zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere bolo dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s dodávateľom. Účelom smernice bolo poskytnúť ochranu spotrebiteľom v členských štátoch vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pri výklade ustanovení o spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z tohto účelu. Hlavným kritériom pri posudzovaní povahy právneho vzťahu je postavenie účastníkov zmluvy, teda že na jednej strane stojí dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Hoci smernica v tom čase nebola dôsledne implementovaná do nášho právneho poriadku, nemožno postupovať v rozpore s cieľom, ktorý sledovala. 13. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa potvrdil zákonodarca aj novelizáciou § 52 ods. 2 Obč. zák., účinnou od 1.4.2015 (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom bolo iba expressis verbis vyjadriť aj dovtedy platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, sa predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou; rovnaký názor Najvyšší súd SR zaujal aj vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.5.2015, sp. zn. 8 M Cdo 3/2015 ako aj v rozhodnutí sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít tak zastáva jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy premlčania podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka), odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Záverom hodno podotknúť, že aplikáciu občianskoprávnej úpravy o premlčaní v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013, zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 4/2012, zo dňa 27.3.2013, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, už požiadavky aktuálnej praxe z uvedených hľadísk nereflektuje; závery tohto rozhodnutia preto odvolací súd nemohol aplikovať v predmetnej veci. Možno teda zhrnúť, že pri spotrebiteľských zmluvách má z hľadiska aplikácie absolútnu prednosť Občiansky zákonník a aplikácia iných právnych predpisov prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva, lebo pri spotrebiteľských zmluvách sa prioritne aplikujú ustanovenia právnych predpisov upravujúce spotrebiteľské právo a právne normy obchodného práva sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu z povahy veci má prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Na základe uvedeného pri posudzovaní otázky premlčania tak súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka obsahujúceho pre spotrebiteľa nepriaznivejšiu úpravu premlčacej doby. 14. Odvolací súd ďalej poukazuje na akcesorickú povahu ručiteľovej povinnosti v zmysle § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznáva ručiteľovi právo uplatniť voči veriteľovi všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník; ručiteľovi tak patria námietky smerujúce proti pohľadávke, napr. že je premlčaná, ako aj námietky týkajúce sa osoby hlavného dlžníka. Na rozdiel od právnej úpravy ručenia zakotvenej v Obchodnom zákonníku sa ručiteľ môže brániť proti veriteľovi námietkou premlčania hlavného dlhu aj v prípade, že dlžník premlčanie sám nenamietne. Plynutie premlčacej doby je potom potrebné posudzovať osobitne u dlžníka a ručiteľa; ručiteľ sa tak dovoláva premlčania hlavného dlhu len s účinkami pre seba. Z tohto dôvodu nie je dôvodný poukaz žalobcu na exekučné konanie voči dlžníkovi a tým namietanie prerušenia plynutia premlčacej doby aj voči ručiteľovi. 15. Záverom je potrebné poukázať na skutočnosť, že právny predchodca žalobcu účinne odstúpil od zmluvy uzatvorenej medzi ním a dlžníkom, pri existencii ručiteľského záväzku žalovaného. Odstúpením od zmluvy došlo k zániku práv a povinností zo zmluvy a medzi účastníkmi nastúpil právny režim bezdôvodného obohatenia, ktorý bolo potrebné zohľadniť pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania. 16. Súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere ako dlžník uzavrela fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, túto bez ďalšieho posudzoval výlučne podľa ustanovení Obchodného zákonníka, rovnako ako ručiteľský záväzok žalovaného a premlčanie uplatneného nároku, pričom tento postup a úplný odklon od spotrebiteľskej úpravy a už aj v danom čase ustálenej rozhodovacej praxe neodôvodnil. Napadnutý rozsudok teda neodôvodnil spôsobom stanoveným § 157 ods. 2 O.s.p. (v súčasnosti § 220 ods. 2 C.s.p.), čím je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre absenciu právneho odôvodnenia vylúčenia spotrebiteľskej úpravy, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 17. V ďalšom konaní súd prvej inštancie spor opätovne prejedná na pojednávaní, a po prípadnom doplnení dokazovania opätovne vo veci rozhodne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. 18. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 O.s.p.). 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).