Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/359/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223618 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1512223618.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35807598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36864421, so sídlom Bratislava, Grosslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10. novembra 2014 č. k. 43C 135/2012-75 a proti uzneseniu zo dňa 26. marca 2015 č. k. 43C 135/2012-99 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 26.03.2015 č. k. 43C 135/2012-99 p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nárok žalobca odôvodňoval tým, že Okresný súd Bratislava V nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v exekučnom konaní č. EX714/2005 poverenia v zákonom stanovenej lehote. 2. Rozhodol tak právne vec posúdiac poukazom na čl. 48 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ust. §§ 3 ods. 2, 5 ods. 1 až 3, 6 ods. 1, 2, 9 ods. 1,2, 15 ods. 1, 16 ods. 1 a 17 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 8 a 9 zákona č. 233/1995 Z. z. ( Exekučný poriadok, ďalej len „EP“), keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a je aktívne legitimovaná na podanie predmetnej žaloby, keďže bola účastníkom exekučných konaní, v ktorom k tvrdeným nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci došlo. Z exekučného spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37Er 1248/2010 zistil, že na základe návrhu na zmenu exekútora zo dňa 5.10.2010 bolo týmto súdom dňa 3.4.2012 vydané uznesenie č. k. 37Er 1248/2008-8, ktorým bolo tomuto návrhu vyhovené. 3. Z vykonaného dokazovania zistil, že v danej exekučnej veci exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora nedodržal zákonnú 30-dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním exekúcie až po 28 dňoch od doručenia žiadosti. Súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky: a/ nesprávny úradný postup, b/ existencia majetkovej, prípadne nemajetkovej ujmy, c/ príčinná súvislosť ( kauzálny nexus) medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Podľa súdu prvej inštancie sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, avšak mal za to, že nie je oprávnený skúmať tzv. prieťahy v konaní, na ktorých preskúmanie je oprávnený Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny senát. Pokiaľ ide o náhradu škody mal za to, že je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, na preukázanie ktorých je povinný žalobca, ktorý v danom prípade neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce vznik majetkovej ujmy a jej výšku a nepreukázal, že práve v danom období od podania návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia súdu mu vznikla škoda v žalovanej výške. Uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné ujmu uspokojiť inak. Nedodržanie zákonnej lehoty samo o sebe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nezakladá, pričom tu platí povinnosť nemajetkovú ujmu preukázať, keď v danom prípade zdôvodnenie nemajetkovej ujmy žalobcom sa podľa súdu prvej inštancie pohybovalo v rovine hypotetických tvrdení bez špecifikácie, aké konkrétne podnikateľské plány a aktivity boli tvrdeným nesprávnym úradným postupom ovplyvnené a v akom rozsahu. Pokiaľ ide o otázku príčinnej súvislosti túto vyhodnotil súd prvej inštancie ako otázku skutkovú a nie právnu, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach, keď za rozhodujúcu mal len vecnú súvislosť príčiny a následku. Mal za to, že žalobca ani v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno. 4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.6.2010 (ďalej len „OSP“), avšak v konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil tým, že z ust. § 101 ods. 2 OSP bola možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov, pričom riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody doložené listinami tieto preukazujúce, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie podľa neho neohol postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v jeho neprítomnosti, čím mu odňal právo na konanie pred súdom. Uviedol, že vo svojom návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť a okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na názor vyslovený Krajským súdom v Trnave v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11 NcC 46/2012-24 v skutkovo a právne zhodnej veci, pričom tento vylúčil všetkých sudcov daného okresného súdu a prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie inému okresnému súdu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania a vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti. Z tohto dôvodu tak nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Mal za to, že koncepcia spravodlivého súdneho procesu zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a stanoviskami a vyjadriť s k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa podľa neho vzťahuje aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Bol toho názoru, že na konanie bez prieťahov, resp. splnenie zákonnej lehoty je nutné skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Uviedol, že ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu na predloženie písomného vyjadrenia k žalobe, mal podľa neho súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP. Namietal aj jeho zamietnutie návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP a z tohto dôvodu považoval aj meritórne rozhodnutie za predčasné majúc za to, že prebiehalo konanie o tejto prejudiciálnej otázke, ktorou bolo rozhodnutie porušení jeho práva na zákonného sudcu a na spravodlivý súdny proces. Poukázal na to, že predložil ako dôkaz vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je podľa neho jednoznačne preukázané, že nesprávny postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil vznik škody. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dostatočné dokazovane oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom. V konaní mal tak za preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik jeho nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existenciu nesprávneho úradného postupu a príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. 6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 7. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku platného od 1.7.20%16 (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Vzhľadom na dikciu príslušného prechodného ustanovenia CSP o priamej a okamžitej aplikabilite nového procesného poriadku podaním odvolania žalobcu proti danému rozsudku tento nenadobudol právoplatnosť a je potrebné ho odvolacím súdom prejednať za použitia príslušných ustanovení CSP a v ich zmysle o odvolaní i rozhodnúť. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil ( § 220 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce, preto si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobcu. 11. V sporovom konaní, o ktoré ide i v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie a skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou strán sporu. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu, keď k tejto povinnosti je zaviazaná každá zo strán sporu. Pokiaľ žalobca s poukazom na ust. § 101 ods. 2 OSP platného v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, namietal vykonanie pojednávania v jeho neprítomnosti, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na postup podľa § 101 ods. 2 OSP boli splnené podmienky. Predmetné ustanovenie predpokladalo na prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa nedostavil na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvej inštancie vo veci stanovil termín pojednávania na deň 10.11.2014, predvolanie naň bolo právnemu zástupcovi žalobcu podľa založenej doručenky doručené dňa 29.10.2014, pričom z obsahu spisu vyplýva, že došlo i k jeho poučeniu podľa § 120 ods. 4 OSP. Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z jeho návrhu na zrušenie pojednávania z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by žalobca síce mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na ním uvedený dôvod pre zrušenie pojednávania nie je možné tento dôvod vyhodnotiť ako dôležitý, keďže o nestrannosti súdu a sudcu už v predmetnom konaní bolo rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22.10.2012 č. k. 5NcC 122/2012-17 na námietku zaujatosti vznesenú žalobcom rozhodol tak, že vec prejednávajúca sudkyňa Okresného súdu Bratislava V nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci. Nie je preto dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Na návrh žalobcu zo dňa 7.11 2014 na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR podľa čl. 127 Ústavy SR, ktorej predmetom má byť porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd súd prvej inštancie správne neprihliadol, nakoľko išlo o elektronické podanie podané bez zaručeného elektronického podpisu, ktorý návrh nebol doplnený v zákonnej lehote písomne a ani ústne do zápisnice. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (1 Ndc 6/2011) sa na elektronické podania bez zaručeného elektronického podpisu aj neobsahujúce návrh vo veci samej v zmysle § 42 ods. 3 OSP neprihliada, ak neboli v lehote troch dní doplnené, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania, nakoľko tento bol podaný elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu a nebol do troch dní doplnený. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu nepožiadal a svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil, čo konštatoval aj súd prvej inštancie v relevantnej zápisnici z pojednávania. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nepochybil, keď dňa 14.11.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu. 12. Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo žalobcu na kontradiktórne konanie nebolo porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 OSP ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovoval inak, súd nariadil pojednávanie na prejednanie veci samej, na ktoré mal povinnosť predvolať strany sporu a všetkých, ktorých prítomnosť bola potrebná. Predvolanie sa muselo doručiť stranám sporu tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa malo pojednávanie konať. Táto podmienka vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkom uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné k rozhodnutiu veci. Strany sporu majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže strana sporu plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Tomuto ustanoveniu zodpovedá i aktuálne znenie ust. § 187 ods. 2 CSP. Podľa § 129 ods. 1 OSP bolo možné vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečítal alebo oboznámil je obsah (aktuálne ust. § 204 CSP). Podľa § 122 ods. 1 OSP súd vykonával dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania (aktuálne ust. § 188 ods. 1 CSP). V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 14.11.2014, pričom právny zástupca žalobcu bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil. Zároveň s predvolaním bol poučený aj podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvej inštancie riadne oboznámil s obsahom spisu. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol možnosť obom stranám sporu zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany súdu prvej inštancie postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvej inštancie dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva strán sporu na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu prvej inštancie je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvej inštancie dodržaný, bola poskytnutá obom stranám sporu primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ súd prvej inštancie v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP. 13. Ak žalobca v ďalšom namietal neprihliadnutie na znalecký posudok ohľadom výšky škody, v tomto smere odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom, pretože žalobca ho do spisu nezaložil. V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou OSP bol povinný prihliadať iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. 14. Odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 86/02). 15. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky bez ďalšieho dôkazom o vzniku a výške škody nie je. Napokon žalobca ich vynaloženie v konkrétnom prípade rovnako nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie. Odvolací súd pritom súhlasí aj s názorom súdu prvej inštancie, že v priebehu exekúcie, v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, žiadna škoda pre prípadnú nečinnosť exekučného súdu nemôže vzniknúť, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania až do zmeny v jeho osobe. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák.. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Treba uviesť, že žalobca v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Naviac, takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu predsa nemôže mať vplyv na povesť žalobcu. Ak žalobca odvodzoval svoj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch od tvrdenia, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, stotožnil sa odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie, ktorý správne skonštatoval, že žalobca tieto tvrdenia nekonkretizoval a ani nepreukázal. 16. Napokon neobstojí argument žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd prvej inštancie teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 18. Napadnutým uznesením zo dňa 26. marca 2015 č.k. 43C 135/2012-99 súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 Eur za ním podané odvolanie s tým, že poplatok bol vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb., o súdnych poplatkoch. 19. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie, a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil. Namietal, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a tiež, že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, z čoho vyvodil, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007 mal za to, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú, v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Argumentoval tiež, že podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. 20. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 21. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. 22. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. 23. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. 24. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. 25. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. 26. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. 27. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. 28. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie napadnutým uznesením, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrubil, a súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený aj v správnej výške. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Ak súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol jeho postup správny. Odvolacie námietky žalobcu preto nepovažoval odvolací súd za dôvodné. V prvom rade považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že z vyššie citovaných ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a jeho prílohy nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako tvrdí žalobca v odvolaní, a zo strany súdu prvej inštancie nedošlo ani k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Závery zo žalobcom v tejto súvislosti citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 39/2007 nie sú na posudzovanú vec aplikovateľné, keďže tieto sa týkajú súdnych konaní, za ktoré nie sú v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené poplatky, pričom v posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30.09.2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobcovi poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 23.01.2015, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvej inštancie správne, ak napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20,- eur. Ani námietku žalobcu, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvej inštancie nedošlo. 29. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Ich náhradu však v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému nepriznal, keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).