Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/202/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513200353 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513200353.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a sudcov JUDr. Eleny Ondrišovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu Lapak, s.r.o., Brodno 274, Žilina, IČO: 45 357 251, zast. advokátom JUDr. Jánom Vrbom, Námestie slobody 2, Humenné, proti žalovanému ČSOB Leasing, a.s., Panónska cesta 11, Bratislava, IČO: 35 704 713, zast. JUDr. Jozef Mészáros, advokát s.r.o., Jesenského 2, Bratislava, o 4.861,20 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave, č.k. 23Cb/39/2013-101 z 18.11.2014, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave, č.k. 23Cb/39/2013-101 z 18.11.2014 potvrdzuje. Žalovanému priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 4.861,20 EUR s 8 % p.a. úrokom z omeškania od 15.9.2012 do zaplatenia, ktorá suma predstavovala odmenu za žalobcom sprostredkované obchodné prípady pre žalovaného na základe zmluvy o sprostredkovaní č. XXX/XX/XXX/RSPR z 15.2.2010 vyfakturovanú faktúrou č. XX/XXXX z 31.8.2012. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal vznik nároku na províziu podľa zmluvy o sprostredkovaní č. XXX/XX/XXX/RSPR, žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že k uzatvoreniu leasingových zmlúv č. P. (so spoločnosťou PV TRANS, s.r.o., IČO: 46 202 862), č. P. (so spoločnosťou STAVSTROJ KYSUCE SK, s.r.o., IČO: 46 747 524) a č. P. (so spoločnosťou STAVSTROJ KYSUCE SK, s.r.o. IČO: 46 747 524), došlo na základe jeho pričinenia, resp. na základe jeho súčinnosti v súlade s čl. II. ods. 1 a 4, čl. V. ods. 4 zmluvy o sprostredkovaní. Ďalej konštatoval, že samotné vystavenie faktúry č. XX/XXXX na sumu vo výške 4.861,20 EUR nie je - bez ohľadu na to, či bola táto faktúra žalovanému doručená alebo nie, či bola žalovaným evidovaná v jeho účtovníctve alebo nie, či si na jej základe žalovaný uplatnil nadmerný odpočet DPH alebo nie, dôkazom o uzatvorení vyššie špecifikovaných zmlúv za aktívnej účasti, alebo súčinnosti žalobcu. Faktúra predstavuje výlučne jednostranný účtovný doklad žalobcu, ktorý bez preukázania oprávnenosti právneho dôvodu jej vystavenia nemá právnu relevanciu k predmetu tohto sporu. Žalovaný predmetnú faktúru vo svojom účtovníctve neeviduje, o tejto skutočnosti predložil súdu výpis z knihy došlých faktúr (internú evidenciu pre daňové účely), na jej základe si neuplatnil nadmerný odpočet DPH. Navyše, žalobca ani v konaní nepreukázal doručenie tejto faktúry žalovanému. Ďalej vyslovil názor, že žiaden z v konaní vypočutých svedkov údajnú aktivitu, resp. súčinnosť žalobcu pri uzatvorení leasingových zmlúv nepotvrdil. Svedkovia U.. M., U.. I. W. U.. A. vo svojich výpovediach jednoznačne uviedli, že predmetné leasingové obchody neboli sprostredkované činnosťou (súčinnosťou) žalobcu, ale boli zabezpečené priamo nimi ako zamestnancami žalovaného bez súčinnosti žalobcu. Svedkovia vypovedali zhodne na pojednávaniach a v písomných zápisoch z rokovaní so zástupcami žalovaného zo dňa 21.9.2012 a 1.10.2012, pričom konštatoval, že ich výpovede nemožno považovať za tendenčné, ako tvrdil zástupca žalobcu, nakoľko zhodne vypovedali pred zástupcami žalovaného cca 4 mesiace pred samotným podaním návrhu žalobcom a následne i na pojednávaniach súdu. Vyslovil názor, že samotné vystavenie reportu repredaja, v rámci ktorého sú predmetné leasingové zmluvy vykázané ako sprostredkované žalobcom, nepredstavuje dôkaz o tom, že tieto leasingové zmluvy boli v skutočnosti uzatvorené na základe činnosti (súčinnosti) žalobcu. Poukázal na to, že ako vyplýva z výpovedí svedkov U.. M., U.. I. W. U.. A. v tomto konaní, resp. zo zápisov zo dňa 21.9.2012 a 1.10.2012 vyplýva, že predmetné leasingové zmluvy v skutočnosti neboli žalobcom nijakým spôsobom sprostredkované a navyše tieto reporty boli vystavené neoprávnene a nesprávne príslušnými zamestnancami žalovaného, konkrétne U.. A., a to na základe pokynu U.. M., vtedajšieho riaditeľa pobočky žalovaného v Žiline. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na výpoveď U.. A., ktorý výslovne uviedol: "Na konci mesiaca sa robí jeden report, ktorý robí jeden človek. V prípade obchodnej spoločnosti Lapak, s.r.o., som to bol ja... Pretože som to dostal priamym príkazom od môjho nadriadeného pána M.". Vyslovil názor, že tvrdenie žalobcu o tom, že výpoveď U.. A., uskutočnená na pojednávaní dňa 21.10.2014 je v rozpore s tvrdeniami U.. M. uvedenými v zápise z rokovania so zamestnancom zo dňa 21.9.2012 neobstojí. Žalobca výpovede svedkov interpretoval účelovo. Súd poukázal na to, že U.. M. nikdy neuviedol, že predmetné reporty repredaja vypracoval on, v zápise zo dňa 21.9.2012 uviedol, že: "Na základe odporúčania môjho nadriadeného U.. S. M., som oba uvedené obchody vykázal ako obchody sprostredkované sprostredkovateľom". Súd zdôraznil, že je rozdiel medzi vykázaním obchodu ako sprostredkovaného sprostredkovateľom, ako to uvádza aj U.. M. v zápise zo dňa 21.9.2012 a vypracovaním reportu repredaja (uzávierky provízií), ktorý podľa vlastných slov vypracoval svedok U.. A. (výsluch na pojednávaní dňa 21.10.2014). Uviedol že, jedinou osobou, ktorá mohla obchod vykázať ako sprostredkovaný sprostredkovateľom je pracovník, ktorý mal daného klienta na starosti, t.j. U.. M.. Ten podľa vlastných slov vykázal obchod ako sprostredkovaný sprostredkovateľom, a to na základe pokynu svojho nadriadeného U.. M. (zápis zo dňa 21.9.2012). Následne bol tento obchod U.. M. vykázaný ako sprostredkovaný ďalším zamestnancom žalovaného - U.. A., premietnutím do uzávierky provízií (reportu repredaja), ktorú za určité časové obdobie vypracovával určený zamestnanec žalovaného, t.j. v dotknutom období podľa vlastného vyjadrenia svedok U.. A. (pojednávanie dňa 21.10.2014). Ďalej súd prvej inštancie vyslovil názor, že dôkazom o sprostredkovateľskej činnosti žalobcu pri uzatváraní predmetných leasingových zmlúv nie je ani skutočnosť, že na faktúre žalobcu č. XX/XXXX sú uvedené správne údaje týchto leasingových zmlúv. Ako uviedol svedok U.. M. na pojednávaní dňa 9.9.2014: "sprostredkovateľ sa k reportu repredaja mohol dostať cez U.. M., A. alebo cezo mňa". V súvislosti s tým poukázal aj na výpoveď svedka U.. A. na pojednávaní dňa 21.10.2014: "Sprostredkovateľ sa môže k interným dokladom žalovaného (číslam leasingových zmlúv alebo kúpnych zmlúv) dostať na základe komunikácie so zamestnancom žalovaného. Súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na tieto výpovede možno usudzovať, že údaje o týchto leasingových zmluvách poskytol žalobcovi s najväčšou pravdepodobnosťou sám U.. M.. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca neosvedčil uplatnený nárok, súd jeho návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, súd priznal náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy konania žalovaného sú predstavované uhradeným súdnym poplatkom za odpor proti platobnému rozkazu a odmenou a náhradami advokáta v sume 2.226,97 EUR. Odmenu za koncipovanie návrhu na priznanie náhrady podľa § 147 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd nepriznal, nakoľko sa nejedná o účelne vynaložené náklady. 2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca navrhujúc ho zmeniť a žalobe vyhovieť. Vyslovil názor, že žalobca dostatočne preukázal nárok, ale súd nesprávne interpretoval zistený skutkov stav, nesprávne ho vyhodnotil a nesprávne vec posúdil po právnej stránke. Opätovne označil výpovede svedkov U.. A. W. U.. M. ako tendenčné, nakoľko sú naďalej zamestnancami žalovaného a svojou výpoveďou mu chcú pomôcť. Uviedol, že bolo jednoznačne preukázané, že dôvodnosť uplatnenia provízie bola určovaná žalovaným, „report repredaja“ bol jediný doklad, ktorým žalovaný určil dôvodnosť provízie a jej výšku. Bez vydania potvrdenia žalovaným si žalobca nemohol províziu nárokovať. Poukázal na to, že svedok U.. M. vypovedal, že vyznačil dôvodnosť provízie v „reporte repredaja“ na základe pokynu svedka U.. M., hoci bolo preukázané, že dôvodnosť provízie v „reporte repredaja“ potvrdil svedok U.. A., ktorému svedok U.. M. túto skutočnosť nenariadil. Ďalej uviedol, že pri vyhlasovaní rozsudku boli porušené jeho ústavné práva na spravodlivý proces. 3. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Namietal, že ani samotné vystavenie reportu repredaja, v rámci ktorého sú predmetné leasingové zmluvy vykázané ako sprostredkované žalobcom, nepredstavuje dôkaz o tom, že tieto leasingové zmluvy boli v skutočnosti uzatvorené na základe činnosti (súčinnosti) žalobcu. Svedkovia U.. I., U.. A. a U.. M. vo svojich výpovediach jednoznačne uviedli, že predmetné leasingové obchody neboli sprostredkované činnosťou (súčinnosťou) žalobcu, ale boli zabezpečené priamo nimi ako zamestnancami žalovaného bez súčinnosti žalobcu. Uviedol, že výpoveď U.. M. bola spochybnená aj okamžitým skončením pracovného pomeru u žalovaného, v ktorom sú uvedené ako dôvody všetky obchodné prípady, ktorých údajné sprostredkovanie je predmetom tohto konania. Ďalej uviedol, že z obsahu odvolania nie je zrejmé, akým konaním malo dôjsť k porušeniu jeho ústavného práva. Skutočnosť, že vedome nevyužil svoje procesné práva nemôže byť vyhodnotená ako porušenie jeho procesných a ústavou garantovaných práv. Súd žalobcovi umožnil vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a navrhnúť ďalšie dôkazy na doplnenie na podporu jeho tvrdení. 4. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. civilný sporový poriadok, ďalej len C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 a § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy, vec posúdil správne aj po právnej stránke a dodržal aj správny procesný postup. 6. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožnil, pričom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s jednotlivými námietkami účastníkov, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 C.s.p. potvrdil. 8. Žalobca namietal, že pri vyhlasovaní rozsudku boli porušené jeho práva na spravodlivý proces. Z odvolania však nie je zrejmé, akým konkrétnym konaním malo dôjsť k porušeniu jeho ústavného práva. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie dňa 21.10.2014 pojednávanie odročil na termín 18.11.2014, a to na návrh žalobcu s tým, aby účastníci zvážili návrh na doplnenie dokazovania a sformulovali záverečné reči. Žalobca svoje právo na doplnenie dokazovania nevyužil a nepredložil ani záverečný návrh. Dňa 18.11.2014, teda v deň pojednávania doručil žalobca súdu prvej inštancie žiadosť o odročenie pojednávania, nedoložil žiadny doklad preukazujúci jeho práceneschopnosť, prípadne, že by práceneschopnosť bola tak závažným dôvodom, že sa bez ujmy na zdraví nemohol pojednávania na súde prvej inštancie zúčastniť. So zreteľom na uvedené odvolací súd nepovažoval jeho námietky týkajúce sa porušenia jeho práva na spravodlivý proces sa dôvodné. 9. Odvolací súd sa ďalej stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, že predmetné leasingové zmluvy boli uzavreté s priamou či nepriamou súčinnosťou zo strany žalobcu. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nepovažoval výpovede v konaní vypočutých svedkov za tendenčné a účelové, nakoľko nimi tvrdené skutočnosti boli zhodne tvrdené ešte pred začatím konania dňa 11.1.2013 v rámci ich rokovania so žalovaným dňa 21.9.2012 a 1.10.2012. Nestotožnil sa ani s námietkou žalobcu týkajúcou sa rozporov vo výpovediach, keď tvrdil, že svedok U.. M. vypovedal, že vyznačil dôvodnosť provízie v „reporte repredaja“ na základe pokynu U.. M., hoci bolo preukázané, že dôvodnosť provízie v „reporte repredaja“ potvrdil svedok U.. A., ktorému svedok U.. M. túto skutočnosť nenariadil. Zo zápisnice z rokovania s U.. M. z 21.9.2012 vyplýva, že U.. M. vykázal obchod ako sprostredkovaný žalobcom, a to na základe pokynu nadriadeného U.. M. a následne bola táto skutočnosť premietnutá do reportu repredaja, ktorý v danom prípade vyhotovil U.. A.. Je teda rozdiel medzi vypracovaním reportu repredaja a vykonávaním obchodu ako sprostredkovaného žalobcom ako sprostredkovateľom. So zreteľom na uvedené odvolací súd ani túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 10. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd priznal podľa § 262 ods. 1, § 251 C.s.p. plnú náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).