Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/39/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513205781 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513205781.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: C. T., L.. XX. XX. XXXX, J. O. A.. Č.. XX, J., zastúpená: Právne služby spotrebiteľom a vlastníkom bytov, IČO: 42 249 708, Škultétyho ul. č. 3, Košice, zastúpený advokátkou: JUDr. Darina Solárová, Škultétyho ul. č. 3, Košice, proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., IČO 31 690 904, Garbiarska ul. č. 2, Košice, zastúpený: MST PARTNERS, s. r. o., IČO 36 861 545, Laurinská ul. č. 3, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 21. septembra 2016, č. k. 11C/78/2013 - 163, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach, so sídlom na Alžbetinej 41, Košice, sp. zn. 2C/2846/2012 z 19. 01. 2012, žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok 99, 50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52, § 53 ods. 1, 4, § 54 Občianskeho zákonníka, § 17, § 40 ods. 1, § 41 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a vecne tým, že nakoľko medzi stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, nebola založená ani právomoc rozhodcovského súdu konať a vo veci rozhodnúť, keďže neplatná rozhodcovská doložka spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a zároveň materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Uviedol, že žalobkyňa podala žalobu (dňa 26. 02. 2013), ktorou sa domáhala rozhodcovský rozsudok zrušiť v zákonnej tridsaťdňovej lehote od jeho doručenia (dňa 06. 02. 2013) s tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi stranami sporu vznikol zmluvný vzťah spotrebiteľského charakteru uzavretím formulárovej poistnej zmluvy, keď žalovaný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa ako fyzická osoba, nepodnikateľ, pričom jej súčasťou boli Všeobecné poistné podmienky, v ktorých časť XVII. - Záverečné ustanovenia obsahuje ďalšie zmluvné dojednania k poistnej zmluve č. 4366490103, formulujúce v bode 2. vôľu účastníkov v prípade akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami podrobiť sa namiesto súdneho konania rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. týchto Všeobecných poistných podmienok s tým, že toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku, ktorú z dôvodu, že poistná zmluva a aj rozhodcovská doložka boli žalovaným spracované ako formulárová zmluva a žalobkyňa nemala možnosť jej obsah ovplyvniť, dospel k záveru, že je neplatná. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí fikcia, že rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú, opak by musel preukázať žalovaný s tým, že z výpovede žalobkyne nevyplynulo, že by jej boli poskytnuté informácie o rozhodcovskej doložke, rozhodcovskom súde a rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 9/2012, z ktorého vyplýva, že „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva (doložka) uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo tá, ktorá voľba konkrétne znamená“ a zároveň prvoinštančný súd poukázal na skutočnosť, že problematikou platnosti rozhodcovskej zmluvy formulovanej žalovaným v poistných zmluvách sa už zaoberali súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach. Uviedol, že podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom služby naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia, keď sa nestotožnil s názorom žalovaného prezentovaným v rámci obrany proti žalovanému nároku v priebehu konania, že spôsobom uvedeným v ďalších zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve sa zabezpečilo individuálne dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky, čo by znamenalo, že ak aj ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskom vzťahu, pri jej individuálnom dojednaní je potrebné túto rešpektovať a poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6 Cdo1/2012, sp. zn. 6 Cdo 3/2013), ktorá sa vysporiadala aj s touto právnou situáciou týkajúcou sa osobitného zmluvného dojednania v rámci Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy a konštatovala, že ani takto formulovaná časť Všeobecných obchodných podmienok nemá charakter individuálne dojednanej zmluvnej podmienky. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že časti záverečných ustanovení Všeobecných poistných podmienok v poistnej zmluve uzavretej medzi stranami sporu, ktorá je označená ako ďalšie zmluvné dojednania k poistnej zmluve Č.. XXXXXXXXXX, nemožno prisúdiť charakter individuálne dojednanej zmluvnej podmienky, nakoľko táto osobitná časť napriek jej názvu (Ďalšie zmluvné dojednania k poistnej zmluve) je súčasťou Všeobecných poistných podmienok, tvorí jednoliaty celok tohto právneho dokumentu, táto časť je vyhotovená v predtlačenej formulárovej forme, čo vylučuje záver o individuálnom dojednaní tejto zmluvnej podmienky a o náležitom poučení a informovaní žalobkyne ako spotrebiteľa o právnych dôsledkoch takto dojednanej zmluvnej podmienky. Uviedol, že Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu s tým, že nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, keďže podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto zmluvná podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že nakoľko nemožno konštatovať, že rozhodcovská doložka zo dňa 27. 05. 2007 bola individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou, je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou a neplatná. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), musí sa každému účastníkovi rozhodcovského konania poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu, a preto bolo zákonnou povinnosťou rozhodcovského súdu postupovať v celom rozhodcovskom konaní tak, aby rovnosť účastníkov konania bola v konaní reálne naplnená, avšak dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernica 93/13/EHS, keďže spotrebiteľovi bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne došlo k narušeniu Smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že spotrebiteľ sa podpisom zmluvy (spolu aj so všeobecnými poistnými podmienkami, obsahom ktorých je takáto doložka), reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu a rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy, z dôvodu ktorého je aj uvedené dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 písm. g/ a j/ zákona o rozhodcovskom konaní), keďže rozhodca mal povinnosť pri rozhodovaní zohľadniť aj judikatúru Európskeho súdneho dvora, týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa, avšak z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, či rozhodca predmet sporu posudzoval z hľadiska ochrany spotrebiteľa a či posudzoval existenciu neprijateľných zmluvných podmienok. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že novela zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok ), účinná od 01. 01. 2015 (§ 243d) anulovala právoplatnosť rozhodcovského rozsudku 2C/2846/2012, ktorého zrušenia sa žalobkyňa domáha, rozsudok prestal účastníkov zaväzovať, z dôvodu ktorého sú obe strany sporu bez vlastného zavinenia bez právneho záujmu na výsledku konania a na meritórnom rozhodnutí a uviedol, že zrušenie rozhodcovského rozsudku na návrh spotrebiteľa nestratilo zmysel nadobudnutím účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, v dôsledku ktorého rozhodcovský rozsudok vydaný pred 01. januárom 2015 nezanikol, nezrušil sa, nezanikla jeho právoplatnosť, uvedenou právnou úpravou nebol anulovaný, iba sa dňom 01. apríla 2015 stal vykonateľným exekučným titulom, ak do 31. 03. 2015 nebol podaný návrh na jeho vykonanie. Uviedol, že právna úprava uvedená v ustanovení § 243d ods. 1 Exekučného poriadku neodstránila medzi účastníkmi konania neistotu, či žalovaný má voči žalobcovi pohľadávku vyplývajúcu zo sporného rozhodcovského rozsudku, z dôvodu ktorého je potrebné začaté konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku dokončiť aj z dôvodu, že žalobkyňa v dôsledku zmeny právneho predpisu dispozičné právo vo vzťahu k žalobe nevyužila. K námietke žalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v konaní uviedol, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku bezprostredne súvisí s rozhodcovským konaním, ktoré upravuje okrem iného aj otázku okruhu účastníkov rozhodcovského konania s tým, že ak účastníkmi rozhodcovského konania sú v zásade zmluvné strany (resp. ich právni nástupcovia), tým istým spôsobom je stanovený aj okruh účastníkov konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, pretože podstatou a účelom celého takéhoto konania je preskúmavacia činnosť vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, ako prípadnému exekučnému titulu pre oprávnený subjekt voči povinnému subjektu, keď v tomto spore o zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobkyňou označený žalovaný je vecne pasívne legitimovaným subjektom. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne plným úspechom žalobkyne v konaní, z dôvodu ktorého jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Výrok, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok za žalobu odôvodnil právne ust. § 4 ods. 2 písm. za), § 2 ods. 2, § 8 ods. 4, § 9 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a vecne tým, že žalobkyňa ako spotrebiteľ je od platenia súdnych poplatkov oslobodená, a nakoľko jej žalobe vyhovel, žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok za žalobu. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že nakoľko absentuje riadne odôvodnenie, je rozsudok nepreskúmateľný, keď nepreskúmateľnosť rozsudku spôsobuje jeho arbitrárnosť, ktorá zakladá (napríklad) odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec aj nesprávne právne posúdil a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a zároveň si uplatnil na náhradu trov celého konania. Namietol, že sa súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaoberal ďalšími dôležitými a pre dané konanie významnými skutočnosťami a rozhodnutiami, ktoré dával do pozornosti, čo rovnako zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku a pokiaľ dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne bez toho, aby sa v súvislosti s posudzovaním problematiky individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s povahou žalobkyňou a žalovaným uzavretými osobitnými zmluvnými dojednaniami k poistnej zmluve, so záznamom o požiadavkách klienta, ktoré preukazovalo individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky je zrejmé, že záver o nedostatku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky je absolútne nepreskúmateľný a arbitrárny. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa žiadnym spôsobom nevyjadril najmä k 19. odseku (recitál) Smernice 93/13/EHS, chybnému prekladu Smernice 93/13/EHS pri jej transpozícii do Občianskeho zákonníka, judikatúre, ktorou argumentoval v konaní a ktorá bola pre toto konanie dôležitá (viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, nálezy Ústavného súdu SR a pod., k judikatúra ESD), k otázke individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky v danom prípade s prihliadnutím na dôkazy, ktoré predložil a zároveň namietol, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a z akých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní vo veci s tým, že všetky uvedené nedostatky zakladajú nepreskúmateľnosť rozsudku. Uviedol, že naďalej zastáva názor, že rozhodcovská doložka medzi ním a žalobkyňou bola dojednaná individuálne a opačné závery súdu prvého stupňa (súdu prvej inštancie od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu) nie sú správne a ani zákonné s tým, že žalobkyňa svojim podpisom na konci Všeobecných poistných podmienok potvrdila, že si ich prečítala, vyslovila s nimi súhlas a následne obdržala jedno vyhotovenie, t. j. žalobkyňa podpísala nielen poistné zmluvy, ale osobitne aj Všeobecné poistné podmienky a rovnako aj osobitné zmluvné dojednania k poistným zmluvám, ktoré však podpísať nemusela, keďže by to nemalo vplyv na jej práva a povinnosti vyplývajúce z poistnej zmluvy, resp. zo Všeobecných poistných podmienok s tým, že ak by osobitné zmluvné dojednania nepodpísala, rozhodcovská doložka by vôbec nevznikla. Poukázal na skutočnosť, že pri uzatváraní poistnej zmluvy dal žalobkyni na výber, či osobitné zmluvné dojednania (vrátane rozhodcovskej doložky) svojím podpisom príjme alebo nie, a tým bol naplnený základný zmysel a účel § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka - zabrániť tomu, aby bol spotrebiteľ nútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu, s ktorým nesúhlasí len preto, že je súčasťou zmluvy, ktorú chce uzavrieť, avšak mu nie je daná možnosť ovplyvniť jej obsah s tým, že osobitné dojednania obsahujú len 10 riadkov textu v dvoch odstavcoch, pričom sú formálne odčlenené od ostatného obsahu všeobecných poistných podmienok, t. j. žalobkyňa mala možnosť vylúčiť aplikáciu danej zmluvnej podmienky, a tým sa dosiahla podstata individuálnosti tohto dojednania smerujúca k ochrane spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že ak poistník ďalším samostatným podpisom pripojeným pod osobitný písomný právny úkon, ktorým sú osobitné zmluvné dojednania, prejaví svoju vôľu, aby sa jeho spor s poisťovňou prejednal podľa rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní s odkazom na všeobecnú úpravu obsiahnutú v časti XV. VPP, potom sa táto časť VPP stáva obsahom poistného vzťahu ako individuálne zvolená zmluvná podmienka, ktorou je poistník právne viazaný s tým, že osobitné dojednania môže poistník prijať alebo aj neprijať, a ak ich neprijme, následkom nie je to, že poistný vzťah nevznikol, nakoľko osobitné zmluvné dojednania sú samostatný právny úkon oddeliteľný od textu VPP a poistnej zmluvy, pričom podpis poistníka pod osobitnými dojednaniami má právny význam v tom, že potvrdzuje individuálnu voľbu poistníka podriadiť sa v prípade vzniku sporu rozhodcovskému konaniu a dôsledkom tejto individuálnej voľby (výberu) poistníka z viacerých alternatív je individuálne dojednaná zmluvná podmienka, ktorá je platná a poistník je ňou viazaný. Uviedol, že v priebehu konania poukazoval aj na to, že žalobkyňa podpísala zároveň Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý rovnako potvrdzuje, že tretia osoba (sprostredkovateľ poistenia zapísaný v zozname vedenom Národnou bankou Slovenska), odlišná od poisťovne pri osobnom stretnutí pred uzavretím poistenia vyčerpávajúco informovala žalobkyňu o všetkých okolnostiach súvisiacich s poistením, pričom na zázname o požiadavkách a potrebách klienta žalobkyňa uviedla, že nič ďalšie už nepožaduje vysvetliť a ani nič ďalšie „dojednať", keď táto listina preukazuje, že pred vznikom poistenia mala dostatok informácií o voľbe rozhodcovského konania a dostatočne vytvorenú možnosť „dojednať" aj niečo „ďalšie", t. j. iné, ako napokon dojednala a podpísala a keďže sa súd prvej inštancie s uvedenými dôkazmi vôbec nevysporiadal, je rozsudok nepreskúmateľný. Poukázal na skutočnosť, že dojednanie rozhodcovskej doložky v danom prípade bolo jednoznačne výsledkom slobodného rozhodnutia žalobkyne, nešlo o neprijateľnú podmienku, keďže ju mohla individuálne ovplyvniť (aj vylúčiť) bez toho, aby tým bol ovplyvnený zvyšok poistného vzťahu a dojednanie rozhodcovskej doložky bolo úplne v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, keď žalobkyňa nevyužila svoje právo od rozhodcovskej doložky odstúpiť. Poukázal na dokument „Európske princípy zmluvného práva", ktorý obsah pojmu „individuálne dojednanie podmienky" v zmluvnom vzťahu formuluje s tým, že kardinálnym nedostatkom v konaní súdu prvej inštancie je to, že v rozpore so zásadou Jura novit curia" nekonal eurokonformne pri konštruovaní svojich právnych záverov. Namietol, že z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie urobil skutkový a právny záver o neprijateľnosti tejto podmienky, avšak zároveň z neho nie je zrejmé, na základe čoho dospel k takémuto záveru s tým, že tento záver je v priamom rozpore s judikatúrou ESD (C-478/99 Komisia vs. Švédske kráľovstvo: „Pokiaľ ide o prílohu, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice, táto dotknutá príloha v súlade s podmienkami čl. 3 ods. 3 obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci výpočet podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Je nesporné, že podmienka uvedená v zozname nemusí nevyhnutne byť považovaná za nekalú, a naopak, podmienka neuvedená v zozname môže byť považovaná za nekalú. Keďže zoznam uvedený v prílohe smernice neobmedzuje diskrečnú právomoc vnútroštátnych orgánov určiť nekalosť podmienok, tak tento zoznam nemá za cieľ dať spotrebiteľom väčšie práva ako vyplývajú z článkov 3 až 7 smernice."), teda v priamom rozpore so zmyslom a účelom smernice prepäto formalisticky stotožniť skúmanú podmienku v spotrebiteľskej zmluve s podmienkou uvedenou v indikatívnom zozname a prehlásiť ju tým pádom za neprijateľnú. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na rozhodnutie ESD C - 342/13 zo dňa 03. 04. 2014, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 394/2012) a ďalšie, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva opodstatnenosť jeho právnej argumentácie. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa dopustil procesných pochybení tým, že nevykonal povinnosť predpísanú v ust. § 181 ods. 2 C. s. p., keď neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy budú vykonané a ktoré dôkazy nevykoná, nevypočul v konaní ním navrhovaného svedka W.. P. k spôsobu uzatvárania poistnej zmluvy a pod., t. j. nevykonal dostatočné dokazovanie na okolnosti uzatvárania poistnej zmluvy, a preto neúplne zistil skutkový stav, keďže nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tieto vady konania zapríčinili, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, prípadne inú vadu v konaní. Poukázal na skutočnosť, že jeho právny názor, že prijatím novely zákona č. 233/1995 Z. z. (§ 243d Exekučného poriadku), resp. v dôsledku aplikácie § 234d Exekučného poriadku na uvedený rozhodcovský rozsudok prestáva tento rozsudok účastníkov zaväzovať znamená, že uvedená novela Exekučného poriadku anuluje právoplatnosť tohto rozhodcovského rozsudku a postavenie účastníkov konania sa obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, keď žalobkyňa nie je viazaná povinnosťou založenou rozhodcovským rozsudkom a on ako žalovaný nemôže uplatňovať nárok, ktorý mu bol rozhodcovskými rozsudkami priznaný, a poukázal na rozhodnutia iných súdov v Slovenskej republike, ktoré jeho názor podporujú (rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 44C/113/2013, rozsudok Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 4C/74/2013, rozsudok Okresného súdu Nitra, sp. zn. 10C/160/2013), ktorými súdy zamietli žalobu v celom rozsahu, a konštatovali, že žalobe nie je možné vyhovieť, nakoľko po jej podaní došlo k takým skutočnostiam, ktoré v podstate ovplyvnili vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a teda odpadol dôvod, ako aj dôvodnosť žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. 3. Žalobkyňa, ktorej bolo odvolanie žalovaného doručené dňa 02. 01. 2017, sa k nemu nevyjadrila. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. júla 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. 5. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.), a preto sa nestotožnil s tvrdením žalovaného v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti a je nepreskúmateľný. 6. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 7. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 C. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 205, § 193 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 8. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. S poukazom na citované zákonné ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobe žalobkyne vyhovel. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného prvoinštančným súdom (rozsudok Helle proti Fínsku zo dňa 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). 10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou poistnej zmluvy č. 4366490103 (resp. Všeobecných poistných podmienok a ďalších zmluvných dojednaní k poistnej zmluve), uzavretej medzi stranami sporu dňa 27. 05. 2007, nie je možné považovať za individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, a nakoľko ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku je neplatná a spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a materiálnu nevykonateľnosť rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie správne v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka obsahujúce právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, podal charakteristiku základných znakov spotrebiteľských zmlúv, postavenia spotrebiteľa a vysvetlil, kedy možno zmluvnú podmienku považovať za individuálne dojednanú. 11. Aj podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, ktoré je obsiahnuté v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní s tým, že odvolací súd zároveň považuje za právne bezvýznamné tvrdenie o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach. Bez ohľadu na to, či by žalobkyňa osobitné zmluvné dojednania podpísala alebo nie, jej povinnosťou vyplývajúcou zo všeobecných poistných podmienok bolo podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. 12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že takúto duplicitnú úpravu riešenia sporov vo všeobecných poistných podmienkach a osobitných zmluvných dojednaniach nemožno označiť inak ako za zavádzajúcu a mätúcu, keď je nutné zároveň uviesť, že rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si žalobkyňa osobitne nevyjednala, keďže mala možnosť zmluvu ako celok iba odmietnuť alebo sa podrobiť Všeobecným obchodným (poistným) podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. K argumentácii žalovaného v podanom odvolaní, že žalobkyňa podpisom Záznamu o požiadavkách a potrebách klienta pri uzatváraní zmluvy potvrdila, že pred vznikom poistenia mala dostatok informácií o voľbe rozhodcovského konania a dostatočne vytvorenú možnosť dojednať aj niečo ďalšie, t. j. iné, ako napokon dojednala a podpísala odvolací súd uvádza, že v danom listinnom dôkaze sa nachádza iba zmienka o možnosti využitia inštitútu rozhodcovského konania bez akéhokoľvek objasnenia rozdielov medzi rozhodcovským a súdnym konaním. 13. K argumentácii žalovaného v podanom odvolaní, že v dôsledku aplikácie novely Exekučného poriadku na rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v konaní žalobkyňa domáhala, prestáva tento rozsudok účastníkov zaväzovať, keďže anuluje jeho právoplatnosť a postavenie účastníkov konania sa obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského rozsudku a žalobkyňa nie je viazaná povinnosťou založenou rozhodcovským rozsudkom, t. j. nie sú dané podmienky na rozhodnutie o veci, odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov prvoinštančného rozsudku k danej námietke žalovaného uplatnenej aj v konaní pred súdom prvej inštancie uvádza, že v predmetnom konaní sa vyhodnocuje existencia splnenia zákonných podmienok pre vyhlásenie rozhodcovského rozsudku podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho vyhlásenia. Rozhodcovský rozsudok ust. § 243d Exekučného poriadku ani žiadnym iným ustanovením všeobecne záväzného právneho predpisu nebol formálne zrušený, nakoľko zákonodarca nepristúpil normatívnou cestou k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, keďže legislatívna úprava smerovala k strate ich záväznosti. 14. Z uvedeného vyplýva, že k zrušeniu rozhodcovského rozsudku nadobudnutím účinnosti novely Exekučného poriadku (zák. č. 233/1995 Z. z.) od 01. 01. 2015 nedošlo a neexistuje žiadna zákonná prekážka na to, aby v sporovom konaní na základe riadne podanej žaloby, súd preskúmaval existenciu zákonných podmienok na jeho vyhlásenie, nakoľko danou právnou úpravou (§ 243d Exekučného poriadku) nedošlo uplynutím trojmesačnej doby k zániku vecnej legitimácie, ktorá tu v čase začatia konania bola, a preto by bolo neprípustné odmietnuť poskytnúť spravodlivosť len z dôvodu, že zákonodarca zákonom sprísnil podmienky vykonania rozhodcovských rozsudkov, keďže dokončenie konania začatého na základe procesne korektnej žaloby vrátane meritórneho rozhodnutia, je v súlade s princípom právnej istoty. 15. Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, nakoľko judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku zo dňa 29. 05. 1997, sťažnosť č. 21522/93 Zb. rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Hygginsová a ďalší proti Francúzku zo dňa 19. 02. 1998, sťažnosť č. 20124/92 Zb. rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03. 07. 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 <http://merit.slv.cz/IV.US115/03>), avšak vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na relevantný argument (Luis Toria c. Španielsko zo dňa 09. 12. 1994, séria A č. 303-A S.12 § 29, Hiro Balany c. Španielsko zo dňa 09. 12. 1994, séria A č. 303-b, Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997), kritéria, ktoré súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd rešpektoval a preto nepovažoval za potrebné, so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku, zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovaného. 16. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto prvoinštančný súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).