Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/49/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513209189 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513209189.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členov JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: Rakúska republika, Finanzprokuratur Wien, Singerstrasse 17-19, A-1010, Viedeň, zastúpený: Mgr. Marek Para, advokát, Šancová 48, Bratislava, proti žalovaným: v 1. rade: W. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, O., v 2. rade: U. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, O., obe zastúpené: spoločnosť Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, o neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave, č.k. 24C/116/2013-144 zo dňa 23.10.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave, č.k. 24C/116/2013-144 zo dňa 23.10.2013 p o t v r d z u j e. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a určil, že darovacia zmluva zo dňa 16.08.2010, uzavretá medzi darkyňou U. Y., nar. XX.XX.XXXX a obdarovanou W. Y., nar. XX.XX.XXXX, ktorou darkyňa previedla na obdarovanú vlastníctvo trojizbového bytu č. XX, na dvanástom poschodí bytového domu na Q. ulici č. XX, súp. číslo XXXX, postaveného na parc. reg. „C“ číslo XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a na parc. reg. „C“ číslo XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, okres O. V, obec O. - m.č. V., k.ú. V., zapísanom na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, spolu so spoluvlastníckym podielom v pomere XXXX/XXXXXX k pozemku a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v pomere XXXX/XXXXXX (ďalej len „Nehnuteľnosť“), je voči žalobcovi právne neúčinná. Ďalej určil, že zriadenie vecného bremena v prospech U. Y., nar. XX.XX.XXXX zmluvou o darovaní zo dňa 16.08.2010 medzi U. Y., nar. XX.XX.XXXX, a W. Y., nar. XX.XX.XXXX, v práve doživotného bývania a užívania Nehnuteľnosti je voči žalobcovi právne neúčinné. Žalované zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania za súdny poplatok vo výške 199,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 522,- Eur. 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou podanou na súd dňa 18.03.2013 sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Nárok odôvodnil tým, že rozhodnutiami Hlavného colného úradu Viedeň číslo XXX/XXXXX/XXXX-XX, číslo XXX/XXXXX/ XXXX-XX, číslo XXX/XXXXX/XXXX-XX zo dňa 02.03.2001 bola žalovanej v 2. rade uložená povinnosť uhradiť dlh na dovoznom cle v celkovej výške 260.938,13 Eur, splatný ku dňu 15.03.2001. Solidárnymi spoludlžníkmi žalovanej v 2. rade boli aj osoby H. X., Q. V., B. Q., Q. Q., W. F., Q. W., X. H., Q. Q., U. U.. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná v 2. rade neuhradila vymeraný colný dlh v určenej lehote, bolo rozhodnutím Hlavného colného úradu zo dňa 06.02.2002 číslo XXX/XXXXX/XXX/XXXX rozhodnuté o úroku z omeškania za obdobie od 15.03.2001 do 14.02.2002 vo výške 14.966,97 Eur, rozhodnutím zo dňa 29.10.2002 číslo XXX/XXXXX/XXX/XXXX o úroku z omeškania za obdobie od 15.02.2002 do 14.11.2002 vo výške 10.609,29 Eur, rozhodnutím zo dňa 11.07.2003 číslo XXX/XXXXX/ XXX/XXXX o úroku z omeškania za obdobie od 15.11.2002 do 14.07.2003 vo výške 9.054,56 Eur, rozhodnutím zo dňa 13.10.2004 číslo XXX/XXXXX/XXX/XXXX o úroku z omeškania za obdobie od 15.07.2003 do 14.10.2004 vo výške 13.849,26 Eur a rozhodnutím zo dňa 10.12.2005 číslo XXX/XXXXX/ XXX/XXXX o úroku z omeškania za obdobie od 15.10.2004 do 14.10.2005 vo výške 10.802,82 Eur. Celkový dlh vo výške 320.221,03 Eur žalovaná v 2. rade neuhradila napriek písomnej výzve žalobcu zo dňa 06.04.2001, doručenej žalovanej prostredníctvom Colného úradu Bratislava dňa 12.06.2001. V nadväznosti na neuhradenie dlhu požiadal žalobca dňa 20.10.2005 pod číslom Zl. XXX/XXXXX/XXXX- XXX Colné riaditeľstvo SR o poskytnutie súčinnosti pri vymáhaní pohľadávky v zmysle Smernice Rady č. 76/308/EHS. Tento úrad šetrením zistil, že žalovaná v 2. rade vlastní Nehnuteľnosť v podiele 1/1. Colný úrad ako vymáhajúci úrad rozhodol o zabezpečení vymáhanej pohľadávky zriadením záložného práva pod zn. 13716/2007-5231 zo dňa 16.02.2007 na Nehnuteľnosť. Na základe odvolania žalovanej v 2. rade Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 5.6.2008 zn. 27606/07 zrušilo rozhodnutie o zriadení colného záložného práva a vec bola vrátená colnému úradu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Colný úrad Bratislava požiadal Krajský súd Bratislava o preskúmanie vykonateľnosti výkazu nedoplatku č. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 10.10.2005 a rozhodnutí č. XXX/XXXXX/XXXX-XX,XX,XX zo dňa 2.3.2001. Dňa 15.12.2009 nadobudol účinnosť zákon č. 466/2009 Z.z. o medzinárodnej spolupráci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok, ktorý zrušil zákon č. 446/2002 Z.z.. V zmysle tohto zákona je príslušný orgán Slovenskej republiky oprávnený zabezpečiť vymáhanie pohľadávky členského štátu bez toho, aby vykonateľnosť cudzieho správneho rozhodnutia posudzoval súd. Colný úrad Bratislava na základe zmeny zákona v rámci vymáhania dlžnej sumy zistil, že žalovaná v 2. rade previedla dňa 16.08.2010 darovacou zmluvou predmetný byt na blízku osobu, svoju dcéru, žalovanú v 1. rade. Súčasne v rámci darovacej zmluvy bolo v prospech žalovanej v 2. rade na nehnuteľnosti zriadené vecné bremeno spočívajúce v jej práve doživotného bývania a užívania Nehnuteľnosti. Prevod vlastníctva zapísal príslušný kataster nehnuteľností pod číslom V-XXXXX/XX. Podľa zistení colného úradu žalovaná v 2. rade nemá žiadny iný nehnuteľný či hnuteľný majetok, žiadne finančné prostriedky na účtoch v bankách ani vlastníctvo motorových vozidiel. Vzhľadom na čiastkové úhrady žalobcovi od solidárneho spoludlžníka žalovanej v 2. rade pána Q. W. v období roku 2008 po súčasnosť, sa dlh žalovanej v 2. rade znížil na celkovú sumu 300.094,56 Eur, z ktorej sumy pripadá čiastka 240.811,66 Eur na dlžné clo a čiastka 59.282,90 Eur na úrok z omeškania. Podľa žalobcu je darovacia zmluva zo dňa 16.08.2010 úkon ukracujúci uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, keďže viedla k zmenšeniu majetku dlžníka. Darovanie ako bezodplatný právny úkon nie je tzv. ekvivalentným úkonom, a žalovaná v 2. rade nemá žiaden iný majetok, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu. Aj zriadenie vecného bremena v prospech žalovanej v 2. rade v práve doživotného bývania je právnym úkonom, ktorý ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, keďže vecné bremeno patrí určitej osobe a pôsobiace in personam znižuje nielen hodnotu majetku dlžníka, ale zároveň podstatne sťažuje veriteľovi možnosť dosiahnuť uspokojenie pohľadávky. Žalované svojimi právnymi úkonmi vedome ukrátili veriteľa na možnosti vymôcť svoju pohľadávku, pričom uvedené úkony boli urobené medzi blízkymi osobami, čím je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť blízkej osoby zo zákona prezumovaná. 3. Žalované v písomnom vyjadrení s návrhom nesúhlasili. Podľa ich názoru neboli splnené zákonné podmienky pre určenie neúčinnosti darovacej zmluvy a zriadenia vecného bremena voči žalobcovi. Spochybnili aj naplnenie podmienky vymáhateľnosti pohľadávky voči dlžníkovi. Poukázali na to, že Colný úrad Bratislava požiadal Krajský súd v Bratislave o uznanie vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia podaním zn. XXXXX/XXXX-XXXX návrhom zo dňa 24.10.2008, doručeného súdu dňa 30.10.2008, ktorým sa domáhal určenia, že cudzie rozhodnutie je na území Slovenskej republiky vykonateľné, keďže nariadiť výkon cudzieho rozhodnutia je možné len v prípade vykonania uznávacieho konania podľa §250w a nasl. OSP. Následne Colné riaditeľstvo SR požiadalo listom zo dňa 11.01.2010 Krajský súd v Bratislave o zastavenie konania. Súd uznesením zo dňa 05.03.2010, č.k. 8Sp/49/2008-70 konanie zastavil, nakoľko dospel k záveru, že dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 466/2009 Z.z., t.j. dňom 15.12.2009, už nie je daná právomoc súdu na rozhodovanie o vykonateľnosti cudzích správnych rozhodnutí. Návrh na uznanie cudzieho rozhodnutia však bol krajskému súdu podaný dňa 30.10.2008, teda pred dňom 14.12.2009 a konanie o uznaní vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia bolo riadne začaté, avšak k rozhodnutiu nedošlo. Doposiaľ tak nebolo rozhodnuté v merite veci, či súd uznáva alebo neuznáva vykonateľnosť cudzieho rozhodnutia. Exekučné konanie preto trpí neodstrániteľnou vadou, ktorá predstavuje procesnú prekážku ďalšieho vymáhania pohľadávky žalobcu, vychádzajúcej z rozhodnutia cudzieho štátu. Navyše žalovaná v 1. rade eventuálny úmysel žalovanej v 2. rade ukrátiť žalobcu nemohla ani pri vyvinutí náležitej starostlivosti v dobe urobenia odporovateľného právneho úkonu rozpoznať. O tomto úmysle nevedela a ani vedieť nemohla, napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivosť primeranú jej veku, vzdelaniu a skúsenostiam, spočívajúcu v preskúmaní listu vlastníctva, prislúchajúcemu k predmetu darovania. K dôvodom darovania v deň jej narodenín jej matka uviedla, že „človek nikdy nevie, čo sa môže v budúcnosti stať“. Z LV č. XXXX žiadna informácia o prebiehajúcom exekučnom konaní Colného úradu Bratislava ako vymáhajúceho úradu nevyplývala. 4. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 42a ods. 1, 2, 3 písm. a/, § 42b ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ); § 9 ods. 3 a § 19 zákona č. 466/2009 Z.z. o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok. Konštatoval, že účelom odporovateľnosti právneho úkonu je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorým zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, znamenajúca, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. V danom prípade mal súd za preukázané, že žalobca má voči žalovanej v 2. rade vymáhateľnú pohľadávku na základe rozhodnutí Hlavného colného úradu Viedeň, Oddelenia colných dlhov, ktorými jej bola uložená povinnosť uhradiť dlh na dovoznom cle v celkovej výške 240.811,66 Eur, splatný ku dňu 15.03.2001; a výmerov, ktorými bolo rozhodnuté o úrokoch z omeškania v dôsledku odvodových dlhov v celkovej výške 59.282,90 Eur. Tieto rozhodnutia iného členského štátu Európskej únie sú exekučnými titulmi spôsobilými na vymáhanie pohľadávky žalobcu a súd neprijal argumentáciu právneho zástupcu žalovaných, že nebolo rozhodnuté v merite veci uznania vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia, pretože Krajský súd v Bratislave toto konanie zastavil. Konanie pred krajským súdom bolo zastavené z dôvodu zmeny zákona, keď účinnosťou zákona č. 466/2009 Z.z. sa zrušil zákon č. 446/2002 Z.z., v zmysle ktorého sa vyžadovalo určenie súdu, že cudzie správne rozhodnutie je na území Slovenskej republiky vykonateľné. Odo dňa účinnosti zákona č. 466/2009 Z.z. vymáhanie pohľadávky členského štátu oprávnený zabezpečuje už bez takéhoto určenia. V § 19 zákona č. 466/2009 Z.z. je jasne stanovené, že podľa ustanovení tohto zákona sa postupuje aj vtedy, ak žiadosť o uznanie vykonateľnosti príslušný orgán zmluvného štátu doručil do 14.12.2009. Akýkoľvek iný výklad tohto ustanovenia je preto nesprávny. Tvrdenie žalovanej v 2. rade, že zastavujúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave považovala za ukončenie veci, nemožno prijať. Z odôvodnenia uznesenia nemožno usúdiť, že pohľadávka žalobcu voči žalovanej v 2. rade zanikla, pretože zanikla len podmienka uznania vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia súdom. Rovnako mal súd za preukázané, že uzavretím darovacej zmluvy v prospech žalovanej v 1. rade, žalovaná v 2. rade ukrátila uspokojenie žalobcovej pohľadávky, nakoľko zmenšila svoj majetok do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku, keďže Nehnuteľnosť bola jej jediným hodnotnejším majetkom. K spornému právnemu úkonu došlo v zákonom predpokladanej dobe posledných troch rokov, a žalobca splnil trojročnú prekluzívnu lehotu na uplatnenie svojho nároku prostredníctvom súdu. Ustanovenie § 42a ods. 3 OZ stanovuje, že odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v prospech osoby jemu blízkej, čo neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Preukazovanie toho, či úmysel ukrátiť veriteľa bol známy druhej strane je nutné posudzovať v celom kontexte okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu, avšak úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník v prospech týchto osôb urobil. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku uľahčujúcu pozíciu veriteľa, a na strane dlžníka spočíva ťarcha preukázať, že druhá strana, osoba blízka, dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti. Žalované v konaní žiadnym spôsobom uvedenú právnu domnienku nevyvrátili, a iba ich tvrdenie nie je postačujúce. Skutkové okolnosti, spočívajúce v bývaní v jednej domácnosti a spoločnom podieľaní sa na chode domácnosti svedčí o tom, že žalovaná v 1. rade v čase uskutočnenia právneho úkonu darovania o existencii dlhov svojej matky - žalovanej v 2. rade vedomosť mať mohla alebo vedomosť mala. Súd neprijal uvádzaný dôvod darovania - narodeniny žalovanej v 1. rade a zabezpečenie „keby sa niečo stalo“. Rozhodnutie darovať dcére byt žalovaná v 2. rade urobila v čase, keď si nesprávne vyložila rozhodnutie krajského súdu a utvrdila sa v presvedčení, že nemá povinnosť voči žalobcovi, čím jednoznačne prejavila úmysel vyhnúť sa plateniu colného dlhu, resp. túto povinnosť ignorovať. Žalovaná v 1. rade nepreukázala vynaloženie žiadnej náležitej starostlivosti poznať úmysel matky ukrátiť žalobcu. Za nepostačujúce súd vyhodnotil jej vyhlásenie, že o podlžnostiach svojej mamy nemala vedomosť. Samotné tvrdenie, že danou vedomosťou nedisponovala, nemožno pokladať za náležitú starostlivosť. Žalované tak neuniesli vo veci svoje dôkazné bremeno vyvrátiť zákonnú domnienku o úmysle ukrátiť veriteľa. Súd preto žalobe vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalobcovi ako plne úspešnému účastníkovi priznal náhradu trov konania za úhradu súdneho poplatku vo výške 199,- Eur a za štyri úkony právnej pomoci vo výške 522,- Eur . 5. Rozsudok napadli v zákonnej lehote odvolaním žalované v 1. a 2. rade podaním doručeným súdu dňa 06.12.2013 prostredníctvom právneho zástupcu. Namietli, že súd nedostatočne zistil skutkový stav a nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Zdôraznili výpoveď žalovanej v 1. rade na pojednávaní dňa 23.10.2013, kedy uviedla, že jej matka (žalovaná v 2. rade) pred ňou úspešne tajila nejaké výmery voči nej a dozvedela sa to až v súdnom konaní. Darovaciu zmluvu uzavreli pri príležitosti jej 21. narodenín s tým, aby mala istotu keby sa niečo stalo. Žalovaná v 2. rade uviedla, že pochybuje o tom, že by si všimli členovia domácnosti pošty z colnej správy, pretože vždy si vyberala tieto zásielky na pošte na základe oznámenia, a jej dcéry boli v tom čase maloleté. Žalovaná v 2. rade poprela, že by jej dcéry mali vedomosť o tom, že prebieha na súde konanie ohľadom zablokovania ich bytu. Podľa jej názoru žalovaná v 1. rade tak vyvinula náležitú starostlivosť primeranú jej veku, vzdelaniu a skúsenostiam. Nevedela a ani vedieť nemohla o údajnom úmysle žalovanej v 2. rade ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Náležitá starostlivosť žalovanej v 1. rade spočívala v preskúmaní listu vlastníctva prislúchajúceho k predmetu darovania, a v preverení dôvodov uskutočnenia tohto úkonu zo strany matky. Z listu vlastníctva č. XXXX žiadna informácia o prebiehajúcom exekučnom konaní Colného úradu Bratislava ako vymáhajúceho úradu nevyplýva, nakoľko tam nebola žiadna poznámka a ani záznam. Žalované poukázali na § 2 Katastrálneho zákona, podľa ktorého kataster slúži aj ako informačný systém, najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam. To znamená, že žalovaná v 1. rade sa najmä preverením listu vlastníctva mohla presvedčiť, a presvedčila sa, že darovanie neukracuje žalobcu, nakoľko to z tohto dokumentu nevyplývalo. Pokiaľ ide o úmysel žalovanej v 2. rade ukrátiť pohľadávku žalobcu, poukázali na nepreskúmateľnosť tvrdenia súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, v časti, že „rozhodnutie darovať dcére byt odporkyňa v 2. rade urobila v čase, keď si nesprávne vyložila rozhodnutie Krajského súdu a utvrdila sa v presvedčení, že nemá povinnosť voči navrhovateľovi, čím jednoznačne prejavila úmysel vyhnúť sa plateniu colného dlhu, resp. túto povinnosť ignorovať“. Nepreskúmateľnosť tejto časti rozsudku podľa žalovaných vyplýva z toho, že nie je zrejmé a známe akou myšlienkovou operáciou prišiel súd k záveru, že nesprávne vyloženie si právneho textu v rozhodnutí krajského súdu malo za následok prejavenie úmyslu vyhnúť sa plateniu colného dlhu. Žalovaná v 2. rade dňa 23.10.2013 výslovne uviedla, že keď získala rozhodnutie krajského súdu myslela si, že vec je ukončená. Písala odvolanie voči žiadosti žalobcu a následne krajský súd poslal rozhodnutie, že vec je ukončená. Nebola si teda vedomá, že spravila niečo také, na základe čoho by mala platiť, keď už dostala rozhodnutie krajského súdu. Z toho podľa názoru odvolateliek vyplýva, že žalovaná v 2. rade konala v ospravedlniteľnom právnom omyle, keď uskutočnila právny úkon spočívajúci bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na jej dcéru. Je preto nesprávny záveru súdu prvej inštancie, že na strane žalovanej v 2. rade existoval úmysel ukrátiť svojho veriteľa. Z § 42a ods. 2, 3 OZ vyplýva, že pri právnych úkonoch medzi dlžníkom a osobami jeho blízkymi, ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb, ide o výnimku, keď druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. V tejto súvislosti poukázali odvolateľky na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 5CoD/239/2005 zo dňa 26.04.2006, podľa ktorého pokiaľ veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o takomto úkone, nie je splnená základná podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť. Aj podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. 21Cdo/864/2000 ak sa blízkej osobe dlžníkovi ani pri vynaložení dôležitej náležitej starostlivosti nepodarilo zistiť úmysel ukrátiť veriteľa, potom sa môže ubrániť odporovateľnej žalobe. Podľa rozhodnutia NS ČR sp.zn. 21Cdo/313/2001 náležitú starostlivosť nemožno vykladať tak, že vždy vyžaduje aktívne správanie nadobúdateľa z odporovaného právneho úkonu. Podľa ich názoru žalovaná v 1. rade vyvinula náležitú starostlivosť poznať úmysel darcu ukrátiť svojho veriteľa, a preto nie sú splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu § 42a OZ. Domáhajú sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 15.01.2014. Namietol, že samotné odvolanie opomína § 42 a ods. 3 OZ, ktoré predpokladá úmysel ukrátiť veriteľa pri právnych úkonoch, ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami. V takejto situácii musí žalovaná strana preukázať, že blízka osoba ani pri vynaložení náležitej starostlivosti tento úmysel nemohla rozpoznať. Preto nemožno prisvedčiť argumentácii žalovaných, že nezáujem o finančnú situáciu ako druh pasívneho konania, prípadne údajné prezretie listu vlastníctva pred samotným darovaním nehnuteľností, spĺňa požiadavky náležitej starostlivosti. Do dnešného dňa nebol žalovanými a ani ich právnym zástupcom prezentovaný dôvod, pre ktorý žalovaná v 1. rade nemohla rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Samotná žalovaná v 1. rade uviedla, že sa v čase prevodu nehnuteľností ani nespýtala na j dlhy alebo záväzky svojej matky, a o ich finančné záležitosti sa nezaujímala. Pritom v čase prevodu nehnuteľností už bola plnoletá. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 7. K vyjadreniu žalobcu predložili súdu žalované v 1. a 2.rRade repliku prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 10.02.2017. V zásade v tomto vyjadrení zopakovali dôvody podaného odvolania. Zotrvali na svojej obrane, že z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplynul úmysel žalovanej v 2. rade ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu. Súčasne bolo výpoveďou žalovanej v 1. rade preukázané, že táto vyvinula náležitú starostlivosť poznať prípadný úmysel žalovanej v 2. rade ukrátiť svojho veriteľa. 8. Na túto reakciu žalovaných reagoval žalobca duplikou zo dňa 17.02.2017 prostredníctvom právneho zástupcu. Svoje predchádzajúce vyjadrenia doplnil a uviedol, že podľa rozsudku NS SR zo dňa 27.05.2008 sp.zn. 2Cdo/109/2007 preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jeho blízke (§ 116, 117 OZ). V takomto prípade zákon úmysel dlžníka predpokladá. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná v 2. rade si na darované nehnuteľnosti zriadila vecné bremeno in personam - právo doživotného užívania a bývania. Vo svojej výpovedi žalovaná v 2. rade uviedla, že svojej dcére plne dôveruje a vie sa na ňu spoľahnúť. V prípade plnej dôvery k svojej dcére - žalovanej v 1. rade by však žalovaná v 2. rade „nepoistila“ svoje darovania zriadením vecného bremena in personam, ktorým sa predaj darovanej nehnuteľnosti stáva obtiažnym. Aj na podklade týchto skutočností ide z pohľadu žalobcu o vopred premyslený krok zo strany oboch žalovaných znemožniť žalobcovi vymoženie pohľadávky. 9. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP. 10. Na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, odôvodnenia napadnutého rozsudku a postupu, ktorý mu predchádzal, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci (§ 215 ods. 1 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 11. K určitej nelogickosti vo vyhodnotení subjektívnej stránky žalovanej v 2. rade pri realizácii odporovaného právneho úkonu a na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, považuje odvolací súd za potrebné uviesť len nasledovné: Odporovateľná žaloba môže byť úspešná voči žalovaným vtedy, ak sa potvrdí zákonom predpokladaná vyvrátiteľná domnienka, že žalovaná v 1. rade ako blízka osoba dlžníka žalobcu v čase prevodu spornej Nehnuteľnosti, mohla vedieť o úmysle svojej matky ukrátiť žalobcu ako veriteľa pri uspokojení jeho pohľadávky. Táto právna domnienka neplatí v prípade preukázania, že žalovaná v 1. rade tomto úmysle nemohla vedieť ani pri náležitej starostlivosti. Žalovaná v 2. rade založila svoju obranu na tvrdení, že pohľadávka žalobcu voči nej je nevymáhateľná, pretože uznávacie konanie podľa § 250w a nasl. OSP vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 8Sp/49/2008 bolo zastavené, hoci návrh bol podaný ešte pred účinnosťou nového zákona č. 466/2009 Z.z. Podľa názoru žalovanej, bez takéhoto uznania nie je možné pohľadávku žalobcu proti nej v Slovenskej republike exekučne vymáhať. Súd prvej inštancie k tomu správne poukázal na to, že intertemporálne ustanovenie § 19 citovaného zákona jednoznačne určilo pôsobnosť tohto zákona aj na konania, v ktorých žiadosť o uznanie cudzieho správneho rozhodnutia bola súdu doručená pred účinnosťou tohto zákona. Žalovaná v 2. rade sa ďalej bránila tým, že v čase realizácie odporovaného právneho úkonu konala v právnom omyle, mysliac si, že zastavením konania jej dlh voči žalobcovi zanikol. Ani táto argumentácia neobstojí. Z odôvodnenia zastavujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Sp/49/2008-70 zo dňa 05.03.2010 jednoznačne vyplýva, že konanie bolo zastavené podľa § 103 a 104 ods. 1 OSP, pretože v priebehu konania zanikli podmienky konania, ktorých nedostatok nie je možné odstrániť. Dôvodom je účinnosť nového zákona č. 466/2009 Z.z., ktorým nastal nový právny stav a zanikla povinnosť uznávania cudzích správnych rozhodnutí členských štátov EÚ. Na základe tohto odôvodnenia rozhodnutia súdu nebol žiaden logický dôvod, aby sa mohla žalovaná v 2. rade domnievať, že jej dlh voči žalobcovi zanikol. Žalovaná v 1. rade sa bránila tým, že aj keď je osobou blízkou žalovanej v 2. rade ako jej dcéra, pri darovaní Nehnuteľnosti si náležitú starostlivosť podľa zákona splnila tým, že sa oboznámila s aktuálnym listom vlastníctva k Nehnuteľnosti, na ktorom neboli žiadne ťarchy a obmedzenia. Ani táto obrana nemôže obstáť. Obidve žalované v rozhodnom čase žili v spoločnej domácnosti, a keďže žalovaná v 1. rade už bola v tomto čase plnoletá, mala sa v súvislosti s darovaním Nehnuteľnosti zaujímať aj o finančnú situáciu jej matky. Nie je obvyklé, aby rodič bez konkrétneho a spravidla závažného dôvodu svoj jediný hodnotnejší majetok daroval len jednému zo svojich dvoch detí. Tým by na jednej strane majetkovo ukrátil svoje druhé dieťa, a na druhej strane by sám seba uviedol do právnej neistoty svojho vlastného bývania, ak nemá zabezpečenú inú možnosť. Zjavnej účelovosti odporovaného úkonu nasvedčuje súčasné zriadenie osobného vecného bremena v prospech žalovanej v 2. rade, ktorým sa zabezpečila práve na takú situáciu, ak by ju jej dcéra ako nová vlastníčka bytu chcela z bytu vysťahovať bez jej súhlasu. Ak by žalovaná v 2. rade chcela skutočne byt previesť na svoju dcéru len pre pocit jej osobného bezpečia „ak by sa niečo stalo“ a mala k nej plnú dôveru ako tvrdila, nemala by súčasne dôvod neveriť jej a poistiť si svoje právo bývania v Nehnuteľnosti zriadením vecného bremena. Súčasne tým v úplne vylúčila z toho zabezpečenia svoju druhú dcéru. Odvolací súd tak rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalované nevyvrátili zákonnú domnienku, že žalovaná v 1. rade mohla vedieť o úmysle žalovanej v 2. rade, svojej matky, ukrátiť odporovaným právnym úkonom žalobcu na uspokojení jeho pohľadávky voči žalovanej v 2. rade. 12. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca opätovne plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).