Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/320/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513209665 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513209665.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: W. P., nar. X.X.XXXX, bytom Š. X, Bratislava, zast. JUDr. Petrom Vačokom, advokátom so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava, proti žalovanému: S. E., F.. XX.XX.XXXX, bytom E. X, Bratislava, zast. Mgr. Barborou Hlavatou, advokátkou so sídlom SNP 1445/41-9, Považská Bystrica, o zaplatenie 3.684 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 7. apríla 2016 č.k. 15C 85/2013-190 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane trov konania v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.624,27 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne od 1.6.2013 do zaplatenia a trovy konania (náhradu trov konania) vo výške 1.260,26 Eur na účet jej právneho zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh (žalobu) v časti 1.059,73 Eur a vo zvyšku príslušenstva zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania (náhradu trov konania) vo výške 375,65 Eur na účet E.. T. U. vedený v SLSP, a.s., IBAN: J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Vychádzal zo skutkového tvrdenia žalobkyne, že vzhľadom na insolventnosť žalovaného a jeho neschopnosť splácať leasingové splátky na autá mu poskytla dňa 8.2.2011 sumu 1.059,73 Eur, dňa 21.3.2011 sumu 1.059,73 Eur a dňa 4.4.2011 sumu 1.584,54 Eur. Poskytnuté pôžičky na úhradu týchto splátok sú v celkovej výške 3.684 Eur a tieto pôžičky osobne vkladala na účty leasingových spoločností. K návrhu pripojila 3 potvrdenia Tatra banky o vklade v hotovosti, Upomienky k zmluve o Autokredite č. XXXXXX a listiny k zmluve č. LZ XXXXXXXX. Podľa vyjadrenia žalovaného tento poskytol žalobkyni žalovanú sumu, ktorú namiesto neho vkladala na účet na splácanie leasingových splátok. Vzhľadom na to, že žalobkyňa je 15 rokov nezamestnaná, resp. bez akýchkoľvek príjmov zo zamestnania alebo podnikania, nie je podľa neho možné, aby v danom čase disponovala s tak veľkým obnosom peňazí, ako to tvrdí vo svojej žalobe. Uviedol, že išlo o jeho peňažné prostriedky, ktoré len ona vložila fyzicky na bankový účet leasingovej spoločnosti po tom, ako tieto od neho obdržala. Z dôvodu opatrnosti však vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k sume 1.059,73 Eur zo dňa 8.2.2011, keďže právo na vydanie tohto plnenia sa premlčalo dňa 8.2.2013. Zároveň vzniesol kompenzačnú námietku v zmysle § 98 O.s.p. vo vzťahu k žalovanej sume a to vo výške 3.000 Eur ako jeho obranu proti žalobe žalobkyne. Uvedená pohľadávka predstavuje peňažné prostriedky, ktoré vložil na bankový účet odporkyne v období od 13.5.2011 do 4.10.2011 (v sumách 100 až 500 Eur, ku ktorým pripojil 11 potvrdení o vklade v hotovosti). Okrem výsluchu žalobkyne a žalovaného súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa so spisom Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 24C 331/2009 o zrušení BSM a sp.zn. 22P 235/2012 o rozvode manželstva a listinami založenými do spisu. 3. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C 331/2009-23 zo dňa 8.10.2010 bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov, ktoré vzniklo uzavretím manželstva dňa 8.8.2009, a to v zmysle § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 2.3.2010. Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 22P 235/2012-18 zo dňa 23.10.2012. 4. Žalobkyňa zotrvala na svojom tvrdení, že žalovaný mal dlhodobo finančné problémy, leasingové splátky platil s omeškaním v nepravidelných splátkach. Na jeho žiadosť, aby mu pomohla so splatením splátok mu požičala vlastné prostriedky, ktoré mala ušetrené na kúrenie do svojho domu. Požičala mu tak 3.684 Eur a to tak, že v hotovosti v banke vložila jednotlivé čiastky na účet leasingovej spoločnosti vrátane poplatkov z omeškania, resp. zmluvných pokút. Takto zaplatila dňa 8.2.2011 sumu 1.059,70 Eur, čo boli posledné dve splátky s prísl. na auto Chevrolet Captiva, následne sa auto dostalo do vlastníctva žalovaného. Dňa 21.3.2011 a 4.4.2011 zaplatila dve splátky na ďalšiu leasingovú zmluvu, predmetom ktorej bolo auto Audi Quatro. Potom ako tieto splátky boli uhradené, leasingová spoločnosť so žalovaným predĺžila zmluvu na ďalšie tri roky na jeho žiadosť, keďže nevládal splácať splátky v pôvodne určenej výške. Tvrdila, že žalovanému uvedené čiastky požičala na dobu pol roka, neskôr do konca roka 2011, keďže žalovaný jej sľúbil, že v tejto dobe jej pôžičky vráti. Zásadne odmietala tvrdenie žalovaného, že na leasingové splátky, ktoré zaplatila, jej dal peniaze on a že ona vykonala platby z jeho peňazí. Tvrdila, že žalovaný bol dlhodobo insolventný. Krátko po uzavretí manželstva zistila, že má množstvo dlhov a exekúcií z neúspešného podnikania spoločnosti FENEX, s.r.o., ktorej bol jediným spoločníkom a to voči rôznym veriteľom aj voči poisťovniam a štátu a voči veriteľom sa zatajoval. Po tomto zistení a z dôvodu ochrany vlastného majetku podala na súd dňa 18.9.2009 návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V priebehu konania bola skončená aj dražba jeho majetku, z ktorej výťažku 13.000 Eur bol uspokojený len veriteľ NAUTILUS s.r.o., ostatní veritelia uspokojení neboli. Na preukázanie insolventnosti žalovaného založila do spisu množstvo listín, ktorými preukazovala aké dlhy a voči ktorým veriteľom mal žalovaný od roku 2009. Zároveň preukazovala, že v danom období mala vlastné finančné prostriedky na svojich účtoch v bankách. Žalovaným uplatňovanú kompenzačnú námietku odmietla v celom rozsahu. Uviedla, že prostriedky, ktoré jej žalovaný poukazoval na jej účet vo výškach 100 až 500 Eur slúžili na náklady ich spoločnej domácnosti a stravovania, keďže účastníci v rokoch 2011 až do leta 2012 žili v jej byte, resp., išlo o vrátenie pôžičiek, ktoré žalovanému poskytla na benzín. 5. Žalovaný tiež zotrval na svojom tvrdení, že žalobkyňa mu žiadnu pôžičku neposkytla a že na zaplatenie splátok leasingov jej dal peniaze on a to v hotovosti. Uviedol, že so žalobkyňou žil v spoločnej domácnosti 16 rokov, z toho len tri roky boli manželia. Po celý tento čas mal príjmy z prosperujúcich spoločností, až neskôr jeho firma skrachovala, za čo on nemôže. Naopak, žalobkyňa po celý čas nedosahovala žiadne príjmy, resp. nebola zamestnaná a tak všetky potreby do ich spoločnej domácnosti zabezpečoval on, vrátane financovania nehnuteľností, ktoré boli zakúpené na meno žalobkyne. Tvrdil, že prostriedky, ktoré dával žalobkyni na leasingové splátky a potreby domácnosti, ona nepreviedla na účet leasingovej spoločnosti, ale zo špekulatívnych dôvodov ich vložila na svoj účet a z tohto účtu urobila prevody splátok. Svoju solventnosť preukazoval faktúrami vystavenými spoločnosťou FENEX v r. 2008 a 2009, resp. 2010 a 2011 a tiež príjmovými dokladmi, vystavenými spoločnosťou FENEX v r. 2008 a od marca 2011 o prijatí rôznych súm v hotovosti (medzi 265 až 1.000 Eur). Navrhoval výsluch viacerých svedkov, ktorí by potvrdili, ako účastníci hospodárili počas svojho 16-ročného spolužitia. 6. Súd prvej inštancie mal listinnými dôkazmi preukázané, že spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko, s.r.o. vystavila žalovanému dňa 20.9.2010 Upomienku č. 1 k Zmluve o Autokredite č. XXXXXX, ktorou ho upomína na zaplatenie dlhu 1.059,73 Eur splatného dňa 11.9.2010. Listom zo dňa 31.1.2011 mu zaslala Upomienku pred stanovením úveru podľa zmluvy o Autokredite č. XXXXXX splatným pre nedoplatok 1.059,73 Eur splatný 11.1.2011. Zároveň ho v zmysle Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva vyzvala na povinnosť pristaviť predmet financovania (motorové vozidlo) na adresu spoločnosti. Spoločnosť Tatra Leasing s.r.o. dňa 28.3.2011 vystavila spoločnosti MABORO Splnomocnenie na vymáhanie pohľadávok a odobratie predmetu leasingu z leasingovej zmluvy č.XXXXXXXX - úžitkové vozidlo Chevrolet Captiva voči dlžníkovi S. E.. Podľa Karty partnera z tejto LZ sú neuhradené splátky splatné dňa 19.2.2011 a 19.3.2011, zmluvná pokuta splatná 22.3.2011 a ďalšie poplatky. Podľa potvrdenia Tatra banky žalobkyňa vložila na účet VW Finančné služby s uvedením VS XXXXXX v hotovosti sumu 1.059,78 Eur dňa 8.2.2011 a dňa 21.3.2011 vložila sumu 1.039,73 Eur. dňa 4.4.2011 potvrdenia Tatra banky žalobkyňa vložila na účet VW Finančné služby s uvedením VS XXXXXX v hotovosti sumu 1.059,78 Eur dňa 8.2.2011 a dňa 21.3.2011 vložila sumu 1.039,73 Eur. dňa 4.4.2011 vložila na účet Tatraleasing s uvedením VS XXXXXXXX sumu 1.569,90 Eur. vložila na účet Tatraleasing s uvedením VS XXXXXXXX sumu 1.569,90 Eur. 7. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 657, § 451, § 454, § 456 prvá veta, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Obč. Zák.“), § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe žalobkyni je potrebné vyhovieť, avšak len čiastočne. 8. Súd prvej inštancie mal za nesporne preukázané, že žalobkyňa so žalovaným boli manželmi od 8.8.2009. Ich bezpodielové spoluvlastníctvo bolo dňom 2.3.2010 zrušené za trvania manželstva právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C 331/2009-23 zo dňa 8.10.2010 v zmysle § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, od tohto dňa účastníci nevytvárali spoločné vlastníctvo a každý sa stal výlučným vlastníkom vecí nadobúdaných za trvania manželstva. 9. Žalobkyňa uplatňovala svoj nárok voči žalovanému titulom vrátenia pôžičiek, pričom podľa súdu prvej inštancie nepreukázala, že medzi ňou a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Obč. zák. Neuniesla dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k ústnej zmluve o pôžičke na účel zaplatenia leasingových splátok, konkrétne o sume, ktorá mala byť z dôvodu pôžičky poskytnutá, že došlo k odovzdaniu peňazí dlžníkovi (žalovanému) resp. že došlo k dohode o vrátení pôžičky a v akom čase. Tvrdenie o splatnosti v 2 rôznych termínoch (do pol roka, do konca roka 2011) je rozporné a nepresvedčivé, existencii pôžičky ani podporne nenasvedčujúce prípadnej výzve na vrátenia pôžičky, ktorú by žalovanému adresovala pred podaním žaloby. Keďže nemal za preukázanú existenciu pôžičky, nemohol rozhodnúť o povinnosti žalovaného zaplatiť žalovanú sumu z titulu splnenia dlhu z pôžičky. 10. Na druhej strane mal preukázané, že žalobkyňa zaplatila leasingovým spoločnostiam to, čo bol povinný zaplatiť žalovaný - splátky na základe jeho zmlúv č. XXXXXX a č. XXXXXXXX, čo jednoznačne vyplýva z označenia platieb, kde ako variabilný symbol sú uvedené čísla zmlúv a čo napokon nenamietal ani žalovaný. Zisťoval tak, či žalobkyňa zaplatila splátky leasingu zo svojich vlastných prostriedkov, alebo či ich zaplatila z peňazí, ktoré jej dal žalovaný ako to tvrdil. 11. Konštatoval, že v prípade, keď žalobkyňa so žalovaným mali zrušené BSM od 2.3.2010, je nesporné, že od tohto obdobia nevytvárali spoločný majetok, pre toto konanie je irelevantné, ako hospodárili pred týmto termínom, resp. pred uzavretím manželstva, preto neprihliadal na tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa viac rokov nemala žiadne príjmy a že hodnoty počas ich spolužitia prinášal on z prosperujúcich firiem (z rovnakých dôvodov nevykonal ani dôkaz výsluchom svedkov navrhovaných žalovaným, ktorí mali osvedčiť skutočnosť, že žalobkyňa nemala príjmy, ale príjmy mal on). Za dôležité považoval preukázanie skutočnosti, že žalovaný v danom čase - pred vložením hotovosti žalobkyňou v banke, odovzdal žalobkyni vlastné peňažné prostriedky zodpovedajúce výške vložených prostriedkov na jeho leasingové splátky s prísl. tak ako tvrdil. Mal za to, že žalovaný túto skutočnosť nepreukázal, teda neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, že žalobkyňa splátky zaplatila len za neho, ale z jeho prostriedkov. Dôkazom o tomto tvrdení nie je jeho obrana, že v danom období vystavoval faktúry svojim odberateľom, resp. že v danom období prijímal platby v hotovosti, čo malo preukázať, že mal vlastné príjmy. 12. Na započítaciu námietku žalovaného vo výške 2.700 Eur, ktorú vzniesol ako obranu voči žalobe, súd prvej inštancie neprihliadal z dôvodu, že uvedenú sumu nepovažoval za pohľadávku schopnú započítania. Túto sumu považoval za tvorenú z menších čiastok v období 2. polroka 2011 za príspevok na náklady domácnosti, resp. na iné účely, ktoré bol žalovaný za trvania povinný manželstva hradiť, nemal za preukázané, že by išlo o prípadné pôžičky alebo iný účel poskytnutý žalobkyni bez právneho dôvodu. Dospel tak k záveru, že žalobkyňa plnila za žalovaného zo svojich vlastných prostriedkov, nie z prostriedkov žalovaného. V zmysle § 454 Obč. zák. týmto plnením podľa neho došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, ktorý je v zmysle § 456 Obč. zák. povinný vydať plnenie žalobkyni, na úkor ktorej ho získal. Žalovanému tak uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 2.624,27 Eur. Vzhľadom na žalovaným účinne vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k splátke 1.059,73 Eur zaplatenú dňa 8.2.2011, nemohol tento nárok, ktorý nebol na súde uplatnený včas, žalobkyni priznať a preto v tejto časti žalobu zamietol. 13. Poukázal tiež na ust. § 517 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ktorých výška je určená v súlade s § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2009 vo výške základnej úrokovej sadzby ECB zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, od 1.2.2013 zvýšenej o 5 percentuálnych bodov. Navrhovateľka žiadala úrok z omeškania vo výške 8,75 % od doručenia platobného rozkazu žalovanému. Uviedol, že v deň doručenia platobného rozkazu 31.5.2013 bola základná úroková sadzba určená vo výške 0,50 %, preto žalobkyni priznal úrok vo výške 5,50 % od 1.6.2013 až do zaplatenia dlhu 2.624,27 Eur. Vo zvyšku uplatneného príslušenstva žalobu zamietol. 14. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 a 149 O.s.p. tak, že náhradu trov konania žalobkyne a žalovaného rozdelil pomerne podľa úspechu vo veci. Konštatoval, že žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnila nárok na náhradu trov konania vo výške 221 Eur za súdny poplatok za návrh a vo výške 1.444,63 Eur za trovy právneho zastúpenia, pričom advokát uplatňoval odmenu za 11 úkonov právnej služby v hodnote 101,25 Eur zo základu 2.624,27 Eur. Priznal tak náhradu trov právneho zastúpenia za 10 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 4.11.2013, účasť na pojednávaní 5.11.2013, dňa 30.1.2014, písomné podanie vo veci samej dňa 14.2.2014, účasť na pojednávaní dňa 6.5.2014 vo výške 1 odmeny, účasť na pojednávaní dňa 22.9.2015, 29.10.2015, 8.12.2015, 28.1.2016 a 7.4.2016). Odmenu za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty sporu 3.684 Eur určil v sume 131,13 Eur vo výške 1.212,95 Eur, za režijný paušál ku každému úkonu a to 2x 7,81 Eur, 3x 8,04 Eur, 3x 8,39 Eur a 2x 8,58 Eur, spolu vo výške 82,07 Eur, 20 % DPH vo výške 259 Eur, t.j. v sume 1.554,02 Eur. Spolu za súdnym poplatkom 221 Eur by žalobkyňa pri plnom úspechu vo veci mala nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 1.775 Eur. Keďže úspech vo veci mala len 71 %, priznal jej náhradu trov konania v tomto pomere 71 %, t.j. vo výške 1.260,26 Eur. Žalovaný si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnil náhradu trov konania vo výške 221,00 Eur za zaplatený súdny poplatok, za trovy právneho zastúpenia D.. C.Š. H. & partners, s.r.o. vyčíslené podaním zo dňa 15.2.2015 (667,74 Eur) a trovy právneho zastúpenia advokátkou E.. T. U. v celkovej výške 2.004,13 Eur, z toho za 7 úkonov právnej služby v celkovej hodnote 976,39 Eur a za cestovné výdavky a náhradu za stratu času za 5 ciest z Považskej Bystrice a späť vo výške 1.027 Eur. Priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby vykonané D.. H. (prevzatie a príprava pojednávania 12,6,2013, písomné podanie na súd - odpor 12.6.2013, účasť na pojednávaní 30.1.2014 a dňa 6.5.2014 vo výške 1 odmeny). Hodnota jeho úkonov pri odmene 131,13 Eur, za úkon predstavuje výšku 426,17 Eur, spolu s rež. paušálom 2x 7,81 Eur a 2x 8,04 Eur, teda vo výške 457,83 Eur, za úkony vykonané E.. U., a to za 6 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 22.10.2015, účasť na pojednávaní 29.10.2015, písomné podanie na súd na výzvu súdu 1.12.2015, účasť na pojednávaní 8.12.2015, 28.1.2016 a 7.4.2016), v hodnote 786,78 Eur, spolu s režijným paušálom 4x 8,39 Eur a 2x 8,59 Eur odmena predstavuje výšku 837,59 Eur. Za právne zastúpenie obidvomi advokátmi by žalovanému pri 100 % úspechu vo veci náležala náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 1.295,35 Eur. Keďže úspech vo veci mal vo výške 29 %, priznal mu náhradu trov konania v tomto pomere, t.j. vo výške 375,65 Eur. Nepriznal mu uplatnené trovy za súdny poplatok za odpor vo výške 221 Eur, pretože tento poplatok nebol ku dňu rozhodnutia z jeho strany zaplatený. Rovnako mu nepriznal cestovné náhrady a náhradu za stratu času advokátky, uplatnené vo výške 1.027 Eur, pretože tieto trovy (rovnako aj úkon 9.2.2016 doloženie dokladov) vo vzťahu k žalobkyni nepovažoval za účelne vynaložené. Uviedol, že tak žalobkyňa ako žalovaný v priebehu konania vypovedali plnomocenstvo advokátovi a zvolili si nového právneho zástupcu. Je slobodným rozhodnutím účastníka konania, koho si zvolí za právneho zástupcu v konaní, ak si však žalovaný zvolil právneho zástupcu so sídlom mimo obvodu konajúceho súdu, musel si byť vedomý, že jeho náklady na právne zastúpenie sa podstatne zvýšia o cestovné náhrady, na ktoré má advokát nárok. 15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalovaný dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, nevykonal dostatočné dokazovanie aj ním navrhnutými dôkazmi, potrebnými na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu až do skončenia posledného pojednávania dňa 7.4.2016 aj v záverečnom prednese trvala na tom, že právnym dôvodom vzniku jej nároku voči nemu je pôžička, ktorej existenciu sa jej v konaní nepodarilo preukázať a v ktorom rozsahu neuniesla dôkazné bremeno, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, ktorý aplikoval na vec ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie nemal za preukázanú existenciu pôžičky, mal sa zaoberať aktívnou legitimáciou žalobkyne v súvislosti s ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení. Vytýkal mu, že sa nezaoberal splnením dôkaznej povinnosti žalobkyne a nevenoval pozornosť úvahám o tom, že plnila za neho zo svojich vlastných prostriedkov. Uviedol, že dňa 1.12.2015 doručil súdu podanie, v ktorom detailne popísal dôkazy, ktoré a ďalšie doklady na preukázanie svojich príjmov, navrhoval doplnenie dokazovania s uvedením svedkov, ktorých žiadal vypočuť. Omyl súdu prvej inštancie videl v tom, že vyhodnotil ním neunesenie dôkazného bremena ohľadom jeho tvrdenia, že peňažné prostriedky mala žalobkyňa od neho na podklade ním predložených dôkazov a protichodných, účelových tvrdení a dokumentov predložených žalobkyňou, na základe čoho mohol mať dôvodné pochybnosti o pôvode finančných prostriedkov, ktoré v jeho mene zaplatila, v dôsledku čoho mal podľa neho konštatovať neexistenciu vecnej legitimácie na strane žalobkyne a jej žalobu zamietnuť. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že je irelevantné, ako so žalobkyňou hospodárili pred zrušením bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp. pred uzavretím manželstva, z ktorého dôvodu neprihliadol na jeho tvrdenia, že žalobkyňa roky nemala žiadny príjem a že finančné prostriedky zabezpečoval on, z ktorého dôvodu nevykonal ani dokatovanie výsluchom ním navrhnutých svedkov. Vytýkal mu, že netrval na preukázaní pôvodu finančných prostriedkov zo strany žalobkyne a sústredil sa výlučne na jeho povinnosť preukázať odovzdanie finančných prostriedkov žalobkyni bezprostredne pred ich zaplatením na leasingové splátky, nepreukázanie čoho kvalifikoval ako ním neunesenie dôkazného bremena, pričom žalobkyňa nepreukázala svoj príjem. Uviedol, že práve na žalobkyňou uvedený účet v Tatra banka, a.s., na ktorom mala k dispozícii nemalé finančné prostriedky, vložil jej v priebehu roku 2011 (máj- október) finančné prostriedky vo výške 3.000 Eur, o čom doložil potvrdenia. Nakoľko v rozhodnom období pracoval v A. a, kam chodieval na 10 dní a vracal sa na dva dni, požiadal žalobkyňu, aby za neho vybavila leasingové splátky. Faktom je, že jednoznačný listinný dôkaz potvrdzujúci odovzdanie svojich finančných prostriedkov žalobkyni za účelom zaplatenia leasingových splátok za neho, k dispozícii nemá, keďže nepredpokladal, že sa dostane do situácie, kedy ho bude potrebovať, čo v bežnom partnerskom živote považoval za bežný jav. Snažil sa preto predložiť podporné dôkazy spochybňujúce tvrdenie žalobkyne, vrátane návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom ním navrhnutých svedkov. Vytýkal súdu prvej inštancie na ním jednostranne akceptované tvrdenie žalobkyne, že finančné prostriedky, ktoré jej vložil na účet v priebehu roka 2011 v celkovej sume 3.000 Eur, boli určené na vedenie domácnosti, pričom vôbec neskúmal, či aj žalobkyňa prispievala a akou mierou na chod spoločnej domácnosti. Uviedol, že okrem uvedených prostriedkov dával žalobkyni peniaze aj v hotovosti a časť prostriedkov prevádzal z účtu na účet. Za neakceptovateľné považoval neprihliadnutie súdu prvej inštancie na jeho započítaciu námietku vo výške 2.700 Eur. Mal za to, že povinnosť právnej kvalifikácie nároku súdom nemôže byť aplikovaná v rozpore s účelom zákona a jeho jednotlivých ustanovení, najmä v rozpore so zásadou rovnosti postavenia sporových strán a že úlohou súdu nie je nahrádzať funkciu právneho zástupcu sporovej strany, najmä nie v situácii, ak ide o zastúpenie advokátom, ktorý je odborne spôsobilý na kvalifikáciu skutkového stavu. V danom prípade právny zástupca žalobkyne trval na pôvodnej kvalifikácii skutkového stavu - existencii pôžičky ešte aj v záverečnom prednese, napriek upozorneniu súdu prvej inštancie, že v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno. Nestotožnil sa preto so zmenou právnej kvalifikácie uskutočnenou súdom prvej inštancie a považoval to za nedôvodné zvýhodnenie jednej zo sporových strán vyúsťujúce do nespravodlivého rozhodnutia veci. Namietal aj rozhodnutie o trovách konania majúc za to, že pri hypotetickom pripustení aplikácie ustanovení bezdôvodného obohatenia na prejednávanú vec, kedy mal podľa neho súd prvej inštancie vziať do úvahy všetky jemu známe okolnosti a skonštatovať prítomnosť osobitných dôvodov na to, aby žalobkyni náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p., keďže žalobkyňa neuniesla bremeno dokazovania ohľadom existencie zmluvy o pôžičke, čo bolo zrejmé od prvého pojednávania a nepredložila ani žiadny relevantný dôkaz o svojich príjmoch, či o pôvode finančných prostriedkov, ktoré za neho zaplatila. 16. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. 17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“),vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario), postupom podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., nakoľko nebolo potrebné doplnenie ani zopakovanie dokazovania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite a správne v súlade s ust, § 132 O.s.p., účinného do 30.6.2016 (teraz § 191 ods. 1 C.s.p.) vyhodnotil, vec správne právne posúdil a vyvodil aj správny právny záver. Svoje rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., (teraz § 220 C.s.p.) odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožnil (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 19. Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 3.684 Eur spolu s 8,75 %-ným úrokom z omeškania titulom vrátenia mu ňou poskytnutých pôžičiek na splatenie leasingových splátok, ktoré za neho osobne vkladala na účet leasingových spoločností, a to dňa 8.2.2011 sumu 1.059,73 Eur, dňa 21.3.2011 sumu 1.059,73 Eur a dňa 4.4.2011 sumu 1.584,54 Eur. 20. Súd prvej inštancie správne posúdil tento nárok žalobkyne ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného po vyvodení záveru, že neboli splnené predpoklady pre posúdenie jej nároku vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi ňou a žalovaným. 21. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania (strany sporu) nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22.09.2010, sp.zn. 5Cdo 196/2009). Preto námietka žalovaného, že uvedená zásada, z ktorej súčasťou je povinnosť právnej kvalifikácie uplatňovaného nároku súdom, nemôže byť v rozpore so zákonom a že úlohou súdu nie je nahrádzať funkciu právneho zástupcu žalobkyne a že pokiaľ súd prvej inštancie nemal za preukázanú existenciu pôžičky, mal sa zaoberať aktívnou legitimáciou žalobkyne v súvislosti s ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení nebola dôvodná. Žalobkyňou boli uvedené rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých vyvodzovala svoj nárok, ktoré umožnili súdu prvej inštancie, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. 22. Podľa § 451 Obč. zák. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 23. Podľa § 454 Obč. zák. bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. 24. Podľa § 456 veta prvá OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. 25. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ich preukazujú, je zásadne vecou strán sporu. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu, keď k tejto povinnosti je zaviazaná každá zo strán sporu. Dôkazné bremeno je povinnosť strany sporu pokiaľ chce byť úspešná v konaní. Nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, môže sa však prejaviť nepriamo v rozhodnutí vo veci, kde predstavuje procesnú ujmu strany sporu, ktorá si svoju procesnú povinnosť nesplnila, preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal. (Uznesenie NS SR 2Cdo 256/2012). 26. Súd však nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy a taktiež nie je povinný poučovať účastníkov, ktoré a aké dôkazy majú predkladať v sporovom konaní. Ukladá stranám sporu tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení [§ 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. (R 49/1982)]. 27. Žalobkyňa svoje tvrdenia o tom, že za žalovaného uhradila leasingové splátky poukázaním na účet leasingovej spoločnosti, a to dňa 8.2.2011 sumu 1.059,73 Eur, dňa 21.3.2011 sumu 1.059,73 Eur a dňa 4.4.2011 sumu 1.584,54 Eur, v celkovej sume 3.684 Eur na účet Tatraleasing s uvedením VS XXXXXXXX podľa potvrdenia Tatra banky, a.s. Uhradenie týchto leasingových splátok žalovaného žalobkyňou nepopieral ani žalovaný, ktorý aj potvrdil, že o ich uhradenie žalobkyňu požiadal podľa jeho tvrdenia z dôvodu, že pracoval v tom čase mimo miesta bydliska. (nie je zrejmé, prečo v takom prípade neuskutočnil tieto platby prevodom z jeho účtu na účet leasingovej spoločnosti). Po splnení dôkaznej povinnosti žalobkyne sa dôkazné bremeno presunulo na žalovaného, ktorý tvrdil, že na uvedené úhrady splátok poskytol peňažné prostriedky žalobkyni, ktoré dôkazné bremeno tvrdenia však neuniesol. Sám žalovaný uviedol, že na toto svoje tvrdenie predložil len podporné dôkazy, ktorými však tvrdenie žalobkyne, že úhrady leasingových splátok za neho uhradila zo svojich vlastných finančných prostriedkov. Nemožno sa pritom stotožniť s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie sa nezaoberal splnením dôkaznej povinnosti žalobkyne a nevenoval pozornosť úvahám o tom, že plnila za neho zo svojich vlastných prostriedkov a že vyhodnotil ním neunesenie dôkazného bremena ohľadom jeho tvrdenia, že peňažné prostriedky mala žalobkyňa od neho na podklade ním predložených dôkazov na preukázanie svojich príjmov, navrhoval doplnenie dokazovania s uvedením svedkov, ktorých žiadal vypočuť. Dôkazy o preukazovaní príjmov žalovaného nie sú dôkazom o tom, že žalobkyni z týchto príjmov na úhradu leasingových splátok aj peňažné prostriedky poskytol. Nebolo možné prisvedčiť žalovanému, ktorý sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že je irelevantné, ako so žalobkyňou hospodárili pred zrušením bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp. pred uzavretím manželstva, z ktorého dôvodu neprihliadol na jeho tvrdenia, že žalobkyňa roky nemala žiadny príjem a že finančné prostriedky zabezpečoval on, a z ktorého dôvodu nevykonal ani dokatovanie výsluchom ním navrhnutých svedkov. 28. Manželstvo žalobkyne so žalovaným bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 22P 235/2012-18 zo dňa 23.10.2012, pričom ich bezpodielové spoluvlastníctvo bolo zrušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C 331/2009-23 zo dňa 8.10.2010 v zmysle § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 2.3.2010, odkedy každý z nich hospodáril samostatne a preto nebolo možné považovať podieľanie sa na nákladoch spoločnej domácnosti ako za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Povinnosťou žalovaného bolo preto preukázať, že peňažné prostriedky poukázané na účet, prípadne osobne odovzdané žalobkyni, neboli určené na uvedené náklady spojené s užívaním spoločnej domácnosti, ale na uhradenie jeho leasingových splátok a pokiaľ uviedol že žalobkyni mal dať peňažné prostriedky aj v hotovosti, žiadny dôkaz o tom nedoložil, čím toto jeho tvrdenie nepreukázal. Pokiaľ tiež uviedol, že v priebehu roku 2011 (máj - október) poukázal žalobkyni na účet finančné prostriedky vo výške 3.000 Eur, ktorá bola vložená vložil na bankový účet odporkyne v období od 13.5.2011 do 4.10.2011 (v sumách 100 až 500 Eur) a táto suma by nezodpovedala sume zaplatenej žalobkyňou na úhradu jeho leasingových splátok, t.j. vo výške 3.684 Eur, navyše uhradenej v splátkach pred týmto obdobím, a to v mesiacoch február, marec, apríl 2011, pričom sa mal podieľať aj na nákladoch spoločnej domácnosti. Preto nebola dôvodná námietka žalovaného o neprihliadnutí súdu prvej inštancie na jeho započítaciu námietku vo výške 2.700 Eur. Pokiaľ žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že vôbec neskúmal, či aj žalobkyňa prispievala a akou mierou na chod spoločnej domácnosti, takéto dokazovanie by nesúviselo s predmetom konania. Nevykonanie dokazovania súdom prvej inštancie výsluchom žalovaným navrhnutých svedkov, ktorí mali podľa neho potvrdiť, ako so žalobkyňou hospodárili počas svojho 16-ročného spolužitia nemožno považovať za odňatie mu možnosti konať pred súdom, ako uviedol, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania, nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy a dokazovanie výsluchom svedkov by v danom prípade nebolo účelné, nakoľko by sa ním nepreukázala rozhodujúca skutočnosť pre rozhodnutie vo veci, a to že finančné prostriedky, z ktorých žalobkyňa uhradila za žalovaného leasingové splátky, boli prostriedkami žalovaného poskytnutými na tento účel. Vzhľadom na žalovaným účinne vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k splátke 1.059,73 Eur zaplatenú dňa 8.2.2011, správne súd prvej inštancie postupoval, keď nárok žalobkyne ako premlčaný v tejto časti nepriznal. Správne rozhodol aj o nároku žalobkyne v časti týkajúcej sa úroku z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. 29. Pri rozhodovaní o trovách konania v sporovom konaní platí zásada úspechu v konaní, a len v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa by súd prvej inštancie nemusel náhradu trov konania výnimočne celkom alebo sčasti priznať v zmysle § 150 O.s.p., účinného v čase rozhodovania (teraz § 257 C.s.p., podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trovy konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa). O takéto dôvody však v danom prípade nešlo a dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by sa nemala náhrada trov konania žalobkyni priznať, nie sú dôvody uvádzané žalovaným, a to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom existencie zmluvy o pôžičke, že nepredložila žiadny relevantný dôkaz o svojich príjmoch, resp. finančných prostriedkoch, z ktorých za neho zaplatila, zmarila mimosúdne rokovania a súdne pojednávanie svojou neprítomnosťou. 30. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vrátane trov prvoinštančného konania v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C.s.p.