Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/167/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513215480 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513215480.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: M. F., D.. XX.XX.XXXX, N. B. X, N., zastúpený: AK Tomáš Rosina, s.r.o., IČO: 47 246 731, Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, za ktorú koná JUDr. Tomáš Rosina, advokát proti žalovanej: Slovenská republika - zast. Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 30. júla 2014, č. k. 11C/175/2013-100, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 804,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.08.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 688,11 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (v zostávajúcej časti úrokov z omeškania) súd žalobu zamietol. Konanie v časti o zaplatenie istiny 111,37 eur s príslušenstvom konanie zastavil. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Č.: P.-XXXX/X-P.-N.-XXXX, zo dňa 10.09.2010 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu vykonaním zaisťovacieho úkonu - zadržaním a obmedzením osobnej slobody podozrivého. Uznesením Č.: P.-XXXX/X-P.-N.-XXXX, zo dňa 10.11.2010 začalo stíhanie žalobcu ako obvineného za prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie. Proti predmetnému uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Bratislava V uznesením 2Pv 672/2010 - 9, zo dňa 03.12.2010 ako nedôvodnú zamietla. Dňa 07.01.2011 žalobca udelil advokátovi Tomášovi Rosinovi procesné plnomocenstvo v celom rozsahu práv a povinností podľa Trestného poriadku na obhajovanie v trestnej veci Č.: P.-XXXX/X-P.-N.-XXXX. Dňa 15.04.2011 poverený príslušník PZ spísal návrh na podanie obžaloby na žalobcu a spis predložil Okresnej prokuratúre Bratislava V. Tomuto úkonu predchádzalo dňa 14.04.2011 preštudovanie vyšetrovacieho spisu advokátom žalobcu s návrhom, aby dozorujúci prokurátor trestné stíhanie zastavil, keďže z obsahu spisu vyplýva, že sa nestal skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie, poukazujúc na skutočnosť, že trestná činnosť obvineného je preukazovaná jedine svedeckými výpoveďami zasahujúcich policajtov, pričom dôveryhodnosť týchto výpovedí je výrazne spochybnená dôvodmi, ktoré advokát špecifikoval vo svojom vyjadrení do záznamu po preštudovaní vyšetrovacieho spisu. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V dňa 29.04.2011 podal obžalobu na žalobcu pre dokonaný prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, ktorú doručil Okresnému súdu Bratislava V dňa 03.05.2011. Okresný súd Bratislava V dňa 04.05.2011 vydal trestný rozkaz č.k. 1T/73/2011 - 72, ktorým uznal žalobcu vinným v zmysle obžaloby, uložil mu peňažný trest 350,- eur a pre prípad zmarenia výkonu peňažného trestu stanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov. Proti všetkým jeho výrokom podal žalobca odpor. Okresný súd Bratislava V na hlavnom pojednávaní dňa 16.11.2011 rozsudkom 1T/73/2011 - 85 uznal žalobcu vinným v zmysle obžaloby a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29.03.2012, č.k. 2To/174/2011 - 104 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a žalobcu spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Žalobca prostredníctvom svojho advokáta požiadal Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách jeho obhajoby v trestnom konaní advokátom, ktorú špecifikoval a vyčíslil v sume 2.767,85 eur. Ministerstvo vnútra SR vybavenie žiadosti odstúpilo na Generálnu prokuratúru SR, ktorú považovalo za orgán príslušný na prerokovanie žiadosti žalobcu. Nárok žalobcu nebol uspokojený v lehote šiestich mesiacov od prijatia žiadosti. Z príjmových dokladov mal súd prvej inštancie preukázané, že obhajca žalobcu prevzal v hotovosti za právne služby - obhajobu v trestnej veci P.-XXX/ST-N.-XXXX titulom úhrady faktúry XXXXXXXX, zo dňa 07.04.2011 sumu 252,- eur, z dokladu zo dňa 16.11.2011 prevzatie sumy 168,- eur titulom úhrady faktúry XXXXXXXX a z dokladu zo dňa 29.03.2012 prevzatie sumy 216,- eur ako úhradu faktúry XXXXXXXX, ktorými obhajca vyúčtoval žalobcovi poskytnutú právnu pomoc. Výpisom z účtu advokáta žalobcu mal súd preukázanú úhradu sumy 168,- eur, fakturovanú faktúrou č. XXXXXXXX, zo dňa 31.05.2011 za úkony spojené s účasťou na hlavnom pojednávaní dňa 16.11.2011. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. 3. V prejednávanej veci súd konal s Generálnou prokuratúrou SR s prihliadnutím na právne závery vyslovené v rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, z ktorého vyplýva, že vo veci náhrady škody spôsobenej v úseku trestného konania orgánom verejnej moci ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak MV SR ako aj GP SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V danom prípade súd považoval za rozhodujúce stanovisko MV SR vyslovené v liste zo dňa 15.02.2013, v ktorom označil za orgán príslušný na prerokovanie žiadosti o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody a orgán konajúci v mene štátu Generálnu prokuratúru SR, ktorej žiadosť podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. postúpil a vo vzťahu, ku ktorej naďalej platia ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona. V danom prípade žalobca bol oslobodený spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Preto boli splnené všetky podmienky pre uplatnenie zodpovednosti štátu, t. j. existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody ako aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Právoplatnosťou rozhodnutia Krajského súdu Bratislave 2To/174/2011, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V 1T/73/2011 zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody. Žalobca bol obvinený, obžalovaný, následne však spod obžaloby oslobodený. Ak by nebolo voči žalobcovi vznesené obvinenie, ktoré bolo prokurátorom akceptované, respektíve keby vo veci nebola podaná obžaloba, žalobca by nebol nútený využiť služby obhajcu a nevznikla by mu škoda spočívajúca v trovách obhajoby. Tým je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku súd vychádzal z úvahy, že ak došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, treba vychádzať z toho, že žalobca čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania preto súd posúdil ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Súd sa nestotožnil s obranou žalovanej, podľa ktorej žalobca v žalobe uviedol iný titul pre náhradu škody ako v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 30.01.2013 o predbežné prerokovanie nároku jasne vyplýva, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla ako aj požadovaná náhrada škody. Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody, čo do výšky, predstavuje tarifná odmena obhajcu určená podľa § 12 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za úkony právnej služby, ktoré ako zvolený advokát na základe plnomocenstva zo dňa 07.01.2011 poskytol žalobcovi v trestnom konaní. Náhrada trov konania vyplýva z § 18 zákona č. 514/2003 Z.z.. Trovy obhajoby predstavovali 10 úkonov vykonaných v roku 2011, a 1 úkon v roku 2012. Spolu trovy obhajoby predstavovali sumu 762,81 eur, zvýšené o DPH v sume 152,56 eur, v celkovej sume 915,37 eur, ktoré súd považoval za účelne vynaložené pri obhajobe žalobcu v trestnom konaní. Žalobca v konaní preukázal, že titulom vyúčtovaných trov obhajoby v trestnom konaní zaplatil splnomocnenému advokátovi platbami vykonanými dňa 07.04.2011, 13.06.2011, 16.11.2011 a 29.03.2012 spolu sumu 804,- eur, ktorej náhrady sa v tomto konaní ako poškodený domáhal. Súd žalobe vyhovel, keď na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Súd určil začiatok omeškania dňom 01.08.2013, t. j. dňom nasledujúcim po uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, počítanej od 31.01.2013, t. j. odo dňa prevzatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvom vnútra SR. Vzhľadom na kogentnú úpravu úrokov z omeškania v Občianskom zákonníku, súd zaviazal žalovanú na úroky z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 01.08.2013 do zaplatenia a v zostávajúcej časti majetkových sankcií návrh ako nedôvodný zamietol. Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 111,37 eur s príslušenstvom zastavil podľa § 96 O.s.p., keďže žalobca pôvodným návrhom žiadal náhradu škody v sume 915,37 eur, ktorú v priebehu konania upravil na sumu 804,- eur. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v spore úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 688,11 eur, spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu v sume 20,- eur a trovách právneho zastúpenia v sume 668,11 eur. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým súd žalobe vyhovel. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie. Uviedla, že sa súd prvej inštancie mal prioritne zaoberať otázkou pasívnej legitimácie žalovanej v konaní. Žalovaná nie je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom v konaní ide. Žalovaná - Generálna prokuratúra SR, v konaní o náhradu škody nenesie zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Preto mal súd žalobu voči žalovanej zamietnuť. V tomto smere poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/53/01 (49/2001 ZSP). 5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť. Zotrval na dôvodoch správnosti napadnutého rozhodnutia. 6. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom zo dňa 27.10.2014, č. k. 6Co/567/2014-125 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, zmenil tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že pasívne vecne legitimovaným subjektom bol v prejednávanej veci štát zastúpený Generálnou prokuratúru Slovenskej republiky a nakoľko žalobca v žalobe označil ako žalovanú výlučne iba Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, žalovanej v spore chýbala pasívna vecná legitimácia. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu uznesením zo dňa 29.03.2017, č.k. 5Cdo/441/2015-156 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že už zo samotnej žaloby vyplývalo, že sa ňou žalobca domáhal zaplatenia finančnej sumy z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci v súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu, pričom svoj nárok vyvodzoval zo zákona o zodpovednosti za škodu, z ktorého je zrejmá zodpovednosť štátu, aj keď v žalobe označil za pasívne legitimovaný subjekt Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, teda orgán, ktorý je oprávnený v mene štátu konať. Ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných časti žaloby zjavne vyplývalo, že smeruje proti štátu, bolo namieste, aby odvolací súd pristúpil k aplikácii § 43 ods. 1 O.s.p. pre vadu žaloby spočívajúcu v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti a bolo povinnosťou odvolacieho súdu žalobcu na odstránenie tejto vady vyzvať. 8. Žalobca následne podaním zo dňa 07.08.2017 odstránil vytýkanú vadu žaloby a za žalovanú označil Slovenskú republiku - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 10. Za nedôvodnú považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej ohľadne jej nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore, keď vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu účastníka k prejednávanej veci, t.j. svedčí len tým osobám, ktoré sú subjektmi sporného hmotnoprávneho vzťahu. V sporovom konaní sa vecná legitimácia rozlišuje podľa postavenia subjektov na aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu. O aktívnu vecnú legitimáciu ide v prípade žalobcu, ktorý tvrdí, že mu svedčí určité subjektívne právo z hmotnoprávneho vzťahu; o pasívnu vecnú legitimáciu ide na strane žalovaného vtedy, ak mu z tohto hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (ktorý nárok uplatňuje žalobca v tomto konaní) sú upravené v zákone č. 514/2003 Z. z.. Predmetný zákon je založený na tom, že zodpovednosť za uvedenú škodu nesie štát (t.j. Slovenská republika), pretože činnosť štátnych orgánov je vykonávaná v mene štátu; Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 135 ods. 1 C.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 129 ods. 1 C.s.p. (predtým § 43 O.s.p.). Ako už uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 29.03.2017, v danej veci už z obsahu podanej žaloby vyplývalo, že sa ňou žalobca domáhal zaplatenia finančnej sumy z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci v súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu, pričom svoj nárok vyvodzoval zo zákona o zodpovednosti za škodu, z ktorého je zrejmá zodpovednosť štátu, aj keď v žalobe označil za pasívne legitimovaný subjekt Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, teda orgán, ktorý je oprávnený v mene štátu konať. Ak bol potom žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že smeruje proti štátu, bol namieste postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. (v súčasnosti § 129 ods. 1 C.s.p.) a teda povinnosť súdu vyzvať žalobcu na odstránenie tejto vady. Žalobca podaním zo dňa 07.08.2017 túto vadu žaloby odstránil tým, že za žalovanú označil Slovenskú republiku - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Odvolacia námietka žalovanej o jej nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore tak nebola dôvodná. Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. októbra 2015, sp. zn. 8Cdo/289/2014). Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súd prvej inštancie by bol v danej veci (ak by konanie začalo pred 01.01.2013) povinný (ex offo) po nadobudnutí účinnosti novely č. 412/2012 Z. z. (t.j. od 01.01.2013) prihliadať na zmenu orgánu konajúceho v mene štátu, avšak uvedené nebolo potrebné, nakoľko žalobca správne za orgán konajúci v mene štátu označil Generálnu prokuratúru SR. Možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď (i po nadobudnutí účinnosti novely č. 412/2012 Z. z.) naďalej vychádzal z toho, že orgánom, ktorý v tejto veci koná za štát, je Generálna prokuratúra SR. 11. Nad rámec odvolacích dôvodov (keďže odvolací súd je odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný) odvolací súd poukazuje na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Odvolací súd uvádza, že z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania príp. o oslobodení spod obžaloby sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania, resp. právoplatné oslobodenie spod obžaloby znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (príp. v ktorom došlo k oslobodeniu spod obžaloby), treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. 12. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp. zn. 1Cz/6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp. zn. 1Cdo/53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. 13. Nie je teda dôležité, či bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nespáchal, tento nie je trestným činnom, alebo sa vôbec nestal, dôležité je to, či rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo alebo nebolo zákonné, pričom z tohto pohľadu je rozhodujúci výsledok trestného konania. Otázka, či žalobca skutočne skutok spáchal alebo nie je len otázkou, ktorú súd zohľadňuje predovšetkým pri rozhodovaní o nároku na náhradu uplatnenej nemajetkovej ujmy. Iba v takých prípadoch, keď bolo trestné konanie zastavené alebo bola osoba spod obžaloby oslobodená z dôvodov podľa § 8 ods. 6 písm. d/ až g/ zákona č. 514/2003 Z.z., nebude možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné. Ak bol však žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, nemožno konštatovať, že uznesenie o vznesení obvinenia z trestného činu bolo zákonným rozhodnutím, keďže trestné stíhanie nemalo byť voči nemu vedené. V tomto smere odvolací súd uvádza, že na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady neskôr ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Nie je pritom rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo (viď nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 554/04 zo dňa 31. marca 2005). 14. K otázke predbežného prerokovania nároku, odvolací súd uvádza, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku musí obsahovať označenie toho, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil (§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). Príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti podľa odseku 1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde (§ 16 ods. 2 cit. zákona). Žalovaná v konaní namietala skutočnosť, že žalobca predbežne prerokoval iba nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, avšak jeho žiadosť sa netýkala aj prípadného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (ktorým malo byť uznesenie o vznesení obvinenia), ktorý nárok predbežne prerokovaný nebol. Odvolací súd sa s týmto názorom žalovanej nestotožňuje a považuje ho za príliš formalistický prístup k tejto otázke. Predovšetkým žalobca v samotnej žiadosti o predbežné rokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.01.2013 (označenej ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci) podrobne popisuje skutkový stav, z ktorého si uplatňuje svoj nárok na náhradu škody, a teda je zrejmé, kto si náhradu škody uplatňuje, ktorej veci sa týka, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. Otázka titulu, z ktorého sa nárok na náhradu škody uplatňuje je síce v žiadosti žalobcom formálne označený ako „nesprávny úradný postup“, avšak z celkového kontextu a obsahu žiadosti je zrejmé, že ním je rozhodnutie o vznesení obvinenia a z neho vyplývajúce trestné konanie vedené proti žalobcovi (viď posledná strana žiadosti - č.l. 82 spisu). Ak mala žalovaná pochybnosti o tom, z akého titulu si žalobca nárok uplatňuje, bola povinná v ňou určenej lehote poškodeného vyzvať na odstránenie tohto nedostatku, a nie formalisticky žiadosť zamietnuť len z dôvodu, že žalobca nezákonný výkon verejnej moci označil za nesprávny úradný postup a nie za nezákonné rozhodnutie. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v podanej žiadosti uvádza a za nezákonný výkon verejnej moci označuje skutočnosť, že napriek tomu, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania postihovaného Trestným zákonom, bolo voči nemu vznesené obvinenie, na základe tohto obvinenia bolo voči nemu vedené trestné stíhanie a bola na neho podaná obžaloba, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté tak, že stíhaný skutok sa nestal (bol spod obžaloby oslobodený). Poukázal na to, že táto nesprávnosť vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, kde súd jasne uviedol, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Ďalej poukázal na to, že žalobca bol predčasne obvinený a bol nútený vyhľadať právnu pomoc u advokáta, aby ho obhajoval v danej trestnej veci, čím mu vznikli výdavky na právnu pomoc, ktorú musel vyhľadať nie vlastnou vinou. Napokon v žiadosti vyčíslil výšku požadovanej škody, a to popisom a označením jednotlivých úkonov právnej pomoci. Odvolací súd má za to, že skutkový popis uplatneného nároku žalobcom v žiadosti o predbežné prerokovanie spĺňal všetky náležitosti predbežného prerokovania nároku, vrátane nároku titulom nezákonného rozhodnutia, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia. 15. V ďalšom sa odvolací súd (nad rámec odvolacích dôvodov) zameral na posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadne výšky priznanej škody, ako i jej príslušenstva. Z príjmových dokladov založených v spise, bolo preukázané, že obhajca žalobcu prevzal v hotovosti za právne služby - obhajobu v trestnej veci P.-XXX/ST-N.-XXXX titulom úhrady faktúry XXXXXXXX, zo dňa 07.04.2011 sumu 252,- eur, titulom úhrady faktúry XXXXXXXX, zo dňa 16.11. 2011 sumu 168,- eur, titulom úhrady faktúry XXXXXXXX, zo dňa 29.03.2012 sumu 216,- eur, ktorými obhajca vyúčtoval žalobcovi poskytnutú právnu pomoc. Výpisom z účtu advokáta žalobcu bola preukázaná i úhrada sumy 168,- eur, fakturovaná faktúrou č. XXXXXXXX, zo dňa 31.05.2011 za úkony spojené s účasťou na hlavnom pojednávaní dňa 16.11.2011. Spolu žalobca svojmu obhajcovi za zastupovanie v predmetnom trestnom konaní uhradil odmenu vo výške 804,- eur. Takto vynaložené náklady na obhajobu v trestnom konaní potom predstavujú škodu, ktorá žalobcovi vznikla z dôvodu nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia), keď vyúčtovaná (fakturovaná) odmena advokáta vychádzala z tarifnej odmeny obhajcu určenej podľa § 12 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, správne postupoval súd prvej inštancie, keď o ňom rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Súd prvej inštancie za začiatok omeškania žalovanej považoval deň 01.08.2013, t. j. deň nasledujúci po uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, počítanej od 31.01.2013, t. j. odo dňa prevzatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvom vnútra SR. Podľa názoru odvolacieho súdu, mal súd prvej inštancie za prvý deň omeškania považovať už deň nasledujúci potom, čo žalobcovi Generálna prokuratúra SR (potom, čo jej bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku odstúpená z Ministerstva vnútra SR) oznámila, že jeho žiadosti o predbežnom prerokovaní nároku nemieni vyhovieť (t.j. 18.03.2013). Nakoľko však žalobca nenapadol v tomto smere rozhodnutie odvolaním, nebolo možné túto skutočnosť vyhodnocovať v prospech žalobcu. Uvedené potom platí aj pokiaľ ide o výšku priznaného úroku z omeškania (súd prvej inštancie ju priznal vo výške 5,5 % ročne, hoci správne mala byť priznaná vo výške 5,75 % ročne). 16. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, s tým, že sporným zostala iba otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v spore, ku ktorej účastníci konania zaujali svoje postoje už v konaní pred súdom prvej inštancie (ako i v odvolacom konaní). 17. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 18. Výroky napadnutého rozsudku, ktorým súd konanie zastavil a ktorým vo zvyšku (v zostávajúcej časti úrokov z omeškania) žalobu zamietol, neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., tak že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).