Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/158/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513227709 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513227709.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: X/ Y. M., G.. XX.XX.XXXX, E. K. C. XX, K., X/ W. K., G.. XX.XX.XXXX, E. K. C. XX, K., X/ M. M., G.. XX.XX.XXXX, E. K. A. XX, K., zastúpených: Právne centrum s.r.o., so sídlom Mýtna 42, Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Jarovce, so sídlom Palmová 1, Bratislava, IČO: 00 304 603, zastúpenému: Advokátska kancelária HPP s.r.o., so sídlom Záhradnícka 30, Bratislava, o zaplatenie odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 15. októbra 2014, č.k. 49C/172/2013-79, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobcovia titulom náhrady za zriadenie vecného bremena domáhali zaplatenia sumy 27.576 eur a zároveň uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť im sumu 25,18 eur denne od 16.8.2013 až do vyhlásenia rozsudku, s tým, že o trovách konania s poukazom na ust. § 151 O.s.p. rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti - A. J.C. Š. A. A..Č.. XXX, postavenej na pozemku parc.č. XXX/X Z. C..Ú.. B., zapísanej na LV č. XXXX, pričom v súlade s ust. § 1 ods. 1, v spojení s ust. § 4 ods. 1 zákona. č. 66/2009 Z.z. vzniklo v prospech vlastníka K. J. Š. (žalovaného) zákonné vecné bremeno spočívajúce najmä v práve držby a užívania pozemku pod stavbou. Z listu vlastníctva č. XXX, C..Ú.. B., mal preukázané, že žalobcovia sú, každý v podiele 8/30, spoluvlastníkmi pozemku parc. registra "E" p.č. XXX - orná pôda o výmere 746 m2, C..Ú.. B., keď spoluvlastníctvo nadobudli na základe dedičského rozhodnutia V. XXX/XX-XX, V. G. XXX/XX zo dňa 12.08.1998. Z Geometrického plánu č. XX/XXXX zistil obnovenie predmetnej parcely na parcelu registra "C", parc. číslo XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 766 m2, ktorej súčasťou je parcela č. XXX/X, na ktorej je stavba so súp. č. XXX J. Š.. Na základe takto zisteného skutkového stavu spor po právnej stránke posúdil podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 4 Listiny, § 128 ods. 2, § 151n ods. 1,3 § 151o ods. 1, § 100 ods. 1,2, § 101 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1,2, § 3 ods. 3, § 4 ods. 1,2 zák. č. 66/2009 Z.z., § 11 ods. 1, § 11 ods. 2 písm. a/ až f/, § 11 ods. 3,12,24 zákona č. 330/1991 Zb., vyhl. č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť. Poukázal na skutočnosť, že v prejednávanej veci došlo v prípade pozemku v spoluvlastníctve žalobcov na základe § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. k zriadeniu vecného bremena zo zákona. Zdôraznil však, že vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ostatné zákony, podľa ktorých vznikajú, ich týmto pojmom označujú. Ich režim však nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, k prevádzkovaniu ktorých vznikli. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Keďže zákon č. 66/2009 Z.z. explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného bremena, má povinný z vecného bremena nárok na poskytnutie náhrady s odkazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, a preto je nesporné, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, teda základného práva vlastniť a užívať majetok. Primeraná náhrada patrí vlastníkovi trpiaceho pozemku podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena, a to do času, kým sa vlastníkovi neposkytne v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. náhradný pozemok alebo kým sa neskončí konanie o pozemkových úpravách. Konštatoval, že nakoľko nárok na zaplatenie finančnej náhrady za vznik predmetného zákonného vecného bremena, dôsledkom ktorého je obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov k pozemku parc. č. XXX/XX, C..Ú.. B., v prospech vlastníka stavby so súp.č. XXX - K. J. Š., J. na L. Č.. XXXX, C..Ú.. B., má ten, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu 01.07.2009, žalobcovia sú v danom spore aktívne vecne legitimovaní, keďže v čase vzniku vecného bremena už boli spoluvlastníkmi zaťaženého pozemku. Rovnako dospel k záveru, že vecná legitimácia je daná i na strane žalovaného, ktorému v súčasnosti ako vlastníkovi stavby základnej škody zákonné vecné bremeno svedčí. V nadväznosti na obranu žalovaného sa však musel zaoberať otázkou premlčania uplatneného nároku, pričom dospel k záveru, námietka premlčania bola zo strany žalovaného vznesená dôvodne. Poukázal na to, že so zreteľom na ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, a tiež spôsob výpočtu náhrady za vecné bremeno vyplývajúci z vyhl. č. 492/2004 Z.z., má náhrada za zriadenie vecného bremena charakter jednorazovej finančnej náhrady, a nie opakujúceho sa plnenia, ako nedôvodne tvrdili žalobcovia. Zároveň zdôraznil, že právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to vo všeobecnej premlčacej dobe v trvaní troch rokov, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo po prvý raz vykonať, za ktorý deň v danom spore treba považovať deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., ktorým bolo vecné bremeno zriadené, t.j. 01.07.2009. Na základe uvedeného dospel k záveru, že trojročná všeobecná premlčacia doba v danej veci uplynula dňa 01.07.2012, a preto, keď návrh na začatie konania bol podaný až dňa 15.08.2013, a žalovaný v spore vzniesol námietku premlčania, podanú žalobu bolo potrebné zamietnuť, a to bez bližšieho skúmania uplatneného nároku. Z uvedeného dôvodu nevykonal žalobcami navrhované ďalšie dôkazy, a v odôvodnení svojho rozsudku sa nezaoberal ani ďalšími tvrdeniami žalobcov, ktoré nemohli mať pre rozhodnutie zásadný význam. 2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav veci, a konanie zaťažil inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nestotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci je potrebné právny vzťah z vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. posúdiť podľa ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď citované ustanovenie neupravuje vznik vecného bremena na základe rozhodnutia súdu, nie však jeho vznik zo zákona, ako je to v prípade prejednávanej veci. Zdôraznili, že v prípade predmetného vecného bremena ide o vecné bremeno zriadené na dobu určitú, do doby vykonania pozemkových úprav, ako dočasné usporiadanie práv medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku. Z uvedeného dôvodu náhrada za zriadenie daného vecného bremena nemôže mať jednorazový charakter, ale naopak, majú právo na priznanie primeranej opakovanej náhrady za časovo obmedzené obmedzenie ich vlastníckeho práva, na ktorú im právo vzniká priebežne, plynutím času, a preto nemôže dôjsť k jeho premlčaniu ako celku. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 10Co/134/2012, v ktorej bola navrhovateľom priznaná náhrada za zriadenie vecného bremena počas celého obdobia trvania obmedzenia vlastníckeho práva s odôvodnením, že v prípade neexistencie práva vlastníka na náhradu za užívanie by bolo vlastnícke právo v rozpore s ústavou prakticky degradované na úroveň tzv. holého vlastníctva, nenaplneného žiadnym reálnym obsahom. Zdôraznili, že žiadne ustanovenie zák. č. 66/2009 Z.z., ani iného právneho predpisu, nedefinuje náhradu za zriadenie vecného bremena ako jednorazovú kompenzáciu, pričom za primeranú náhradu za nútené obmedzenie ich vlastníckeho práva, zabezpečujúcu spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu a ich záujmami, je potrebné považovať náhradu počas celej doby trvania takéhoto obmedzenia. Namietali tiež, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného je v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že nemali vedomosť o zriadení vecného bremena na ich pozemkoch, keď nemali vedomosť o tom, či ich pozemky spĺňajú kritériá § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., pričom naviac v dôsledku nečinnosti žalovaného predmetné vecné bremeno doposiaľ nie je zapísané ani v katastri nehnuteľností. Súčasne v tejto súvislosti poukázali na to, že žalovaný svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonáva šikanóznym spôsobom, keď im doposiaľ neuhradil, ani neponúkol žiadnu primeranú náhradu, neinicioval začatie pozemkových úprav a neponúkol im ani žiadny náhradný pozemok rovnakého druhu v zodpovedajúcej výmere a bonite. Žalovaný im teda svojou pasivitou počas viac, než troch rokov ich snahy o mimosúdne vyriešenie veci, významne sťažil možnosť uplatňovať ich práva, ktorá skutočnosť vyplýva i z obsahu spisu. Na základe uvedené žiadali podanému odvolaniu vyhovieť s tým, že ak by sa odvolací súd s ich argumentáciou nestotožnil, žiadali, aby odvolací súd pripustil podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie, pretože ide o otázku zásadného právneho významu, ktorú však bližšie nešpecifikovali. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správy potvrdiť. Nestotožnil sa s ich argumentáciou, že v prípade náhrady za zriadenie vecného bremena môže ísť o opakované plnenie, nakoľko táto nemá oporu v žiadnom ustanovení slovenského právneho poriadku ani v rozhodovacej praxi súdov. Naviac, ak by mal spôsob náhrady za zriadenie vecného bremena určovať povinný z vecného bremena, išlo by o negáciu základnej istoty právnych vzťahov. V nadväznosti na rozhodnutia súdov odkazované žalobcami v podanom odvolaní uviedol, že zo žiadneho z týchto rozhodnutí nevyplýva, že by v prípade náhrady za zriadenie vecného bremena malo ísť o opakované plnenie; naopak, v prípade obdobného nároku (podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z., o vlastníctve bytov) súdna prax zastáva jednotný názor, že ide o jednorazovú náhradu, ktorá sa premlčuje od vzniku vecného bremena, a preto súd prvej inštancie v danej veci vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci. Za nedôvodnú označil tiež námietku žalobcov, že vznesenie námietky premlčania z jeho strany je v rozpore s dobrými mravmi, keď nie je pravdou, že by svoje oprávnenia vyplývajúce z vecného bremena vykonával šikanózne, ani to, že by svojou nečinnosťou sťažil žalobcom uplatnenie ich práva na náhradu za zriadenie vecného bremena. Nie je totiž zodpovedný za vedomosť žalobcov o obsahu vydaných všeobecne záväzných právnych predpisov, ani za uplatňovanie práv, ktoré z nich vyplývajú, pričom zriadenie vecného bremena v danom prípade nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť, a teda, keďže žiadnym spôsobom nezavinil, že žalobcovia uplatnili svoj nárok na náhradu za zariadenie vecného bremena až po márnom uplynutí premlčacej doby. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. 5. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby; ktorou sa žalobcovia domáhali zaplatenia sumy 27.576 eur a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť im sumu 25,18 eur denne od 16.8.2013 až do vyhlásenia rozsudku; ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, vrátane vznesenej námietky premlčania (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.). Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že nakoľko v prípade žalobou uplatneného (jednorazového) nároku márne uplynula premlčacia doba v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka dňa 01.07.2012, a žalovaný premlčanie v spore namietol, podanej žalobe nebolo možné vyhovieť. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. a Občianskeho zákonníka, a svoje dôvody, pre ktoré žalobu zamietol aj riadne odôvodnil, keď sa vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre právne posúdenie veci. Na zdôraznenie správnosti právnych záverov prvoinštančného súdu považuje odvolací súd za potrebné vo vzťahu k otázke premlčania uplatnených nárokov poukázať na nasledovné. 6. Pre účely posúdenia premlčania nárokov uplatnených podanou žalobou v preskúmavanej veci bolo rozhodujúce v prvom rade zodpovedanie otázky, či nárok na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. treba považovať za jednorazový (ako to tvrdil žalovaný), alebo ide o opakované plnenie, ako v spore argumentovali žalobcovia. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie, že ide o náhradu jednorazovú. Zákon č. 66/2009 Z.z. totiž otázku náhrady za obmedzenie vlastníka pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom neupravuje vôbec, a preto, pokiaľ ide o obsah práv a povinností zo zriadeného vecného bremena, je nevyhnutné použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách, z ktorých vyplýva, že peňažná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia. V tomto smere odvolací súd vychádzal tiež primerane z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo 49/2014, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 8/2016, pod č. 73), z ktorej vyplýva celkom jednoznačný záver, že náhrada za zriadenie zákonného vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z.; v prípade ktorého je základ právnej úpravy zriadenia vecného bremena zákonom obdobný, a preto sú podľa názoru odvolacieho súdu vyslovené právne závery bez ďalšieho použiteľné i v tomto spore; je nepochybne náhradou jednorazovou. Tiež možno v tejto súvislosti poznamenať, že i Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze vo veci IV. ÚS 227/2012 takýto záver považuje za ústavne udržateľný. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že argumentácia žalobcov v podanom odvolaní, že v prípade náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena ide o opakujúce sa plnenie, a nie o jednorazovú náhradu, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, nemôže obstáť. 7. Pokiaľ potom súd prvej inštancie, vychádzajúc z totožného právneho názoru, dospel k záveru, že trojročná premlčacia doba v prípade (jednorazového) nároku žalobcov na zaplatenie (poskytnutie) náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena k ich pozemku začala plynúť dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. dňom 01.07.2009, a v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 01.07.2012, sú jeho závery vecne správne. Keďže žaloba bola v danom spore súdu prvej inštancie doručená až dňa 16.8.2013, a žalovaný premlčanie uplatneného nároku namietol, uplatnenú náhradu za zriadenie vecného bremena žalobcom nebolo možné priznať. 8. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcov, že vznesenie námietky premlčania žalovaným je v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. V spore totiž neboli preukázané, ani inak nevyšli najavo, žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru, že by v dôsledku správania žalovaného žalobcovia objektívne nemali možnosť uplatniť svoje nároky na súde pred márnym uplynutím premlčacej doby. Nemožno sa tiež stotožniť s tvrdením žalobcov, že žalovaný vo vzťahu k nim postupoval šikanózne, či inak neprijateľne takým spôsobom, aby jeho správanie bolo možné kvalifikovať ako výkon práv v rozpore s dobrými mravmi, keď ani takéto jeho správanie z vykonaných dôkazov nevyplýva; pričom za takéto (šikanózne) konanie nemožno bez ďalšieho považovať ani nezaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena. Pokiaľ žalobcovia v tejto súvislosti namietali, že nemali možnosť uplatniť svoj nárok na súde včas z dôvodu, že im nebolo známe, či ich pozemok, na ktorom je umiestnená stavba základnej školy, spĺňa kritériá § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., odvolací súd ich argumentáciu považuje za účelovú. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobcovia, resp. žalobkyňa 3/, u žalovaného svoj peňažný nárok vyplývajúci z umiestnenia stavby základnej školy na ich pozemku prvý krát uplatnila už na začiatku roku 2011, teda je zrejmé, že už v danom čase mohli žalobcovia nárok uplatniť i na súde. Argumentácia žalobcov preto ani v tomto smere nemôže obstáť. 9. Súdu prvej inštancie tak nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku a premlčania uplatneného nároku, pričom ani vo svojom odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie týchto otázok odvolacím súdom. 10. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 11. S ohľadom na uvedené právne závery, primerane vychádzajúce z vyššie citovanej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ohľadne (jednorazového) charakteru náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena, odvolací súd nepovažoval za potrebné ani pripustiť dovolanie na posúdenie zásadnej právnej otázky. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).