Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/96/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513232197 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513232197.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: Dobrá správcovská, s.r.o., so sídlom Vajnorská 48, Bratislava, IČO: 45 471 908, zastúpeného advokátom: JUDr. Dušan Mikuláš, so sídlom Nejedlého 12, Bratislava, proti žalovanej: T. Q., A.. XX.XX.XXXX, W. X. X, W., zastúpenej: Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., so sídlom Bajkalská 31, Bratislava, o zaplatenie 2.282,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 10. decembra 2014, č.k. 39C/78/2014-164, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 941,68 eur, vo zvyšku žalobu zamietol, a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 27,85 eur za zaplatený súdny poplatok a v sume 321,38 eur titulom trov právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že predmetom sporu v danej veci bol nedoplatok žalovanej uplatnený v celkovej výške 2.282,24 eur s príslušenstvom (úrokmi z omeškania a poplatkom z omeškania), pozostávajúci zo sumy 345 eur, uplatnenej ako nesplnený záväzok uhradiť túto sumu do fondu údržby a opráv za opravu balkóna, sumy 1.358,26 eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,05% denne od 17.06.2014 do zaplatenia, ako nedoplatku z vyúčtovania za rok 2009 (zúčtovaného s preplatkom za rok 2010 vo výške 205,62 eur), a napokon z nedoplatkov za roky 2010, 2011, 2012 a 2013. Uviedol, že pokiaľ ide o uplatnený nedoplatok z vyúčtovania za rok 2009, žalobca vzal vzhľadom na vznesenú námietku premlčania v tejto časti vzal žalobu späť, a preto uznesením č.k. 39C 78/2014-108 zo dňa 12.09.2014 konanie v tejto časti zastavil. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 345 eur ako neuhradeného záväzku do fondu údržby a opráv za opravu balkóna; s poukazom na ust. § 100 v spojení s § 101 a ust. § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka; dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť vzhľadom na žalovanou dôvodne vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku. Mal totiž preukázané, že v prípade práva na zaplatenie danej sumy, lehota na zaplatenie nebola dohodnutá a nevyplýva ani z právneho predpisu, a preto, keď pôvodný správca bytového domu Váš správca spol. s r.o. žalovanej faktúru č. 1000159, na zaplatenie dlžnej sumy 345 eur, vystavil dňa 24.06.2010, so splatnosťou dňa 01.07.2010, právo na jej zaplatenie bolo možné uplatniť prvý raz dňa 01.07.2010, avšak návrh na začatie konania bol doručený súdu až dňa 17.09.2013. Nad rámec uvedeného poukázal na to, že žalovaná si balkón nechala opraviť na vlastné náklady ešte v roku 2008, kedy jej boli vymenené plástové okná a dvere, avšak touto skutočnosťou sa s poukazom na premlčanie nároku na zaplatenie sumy 345 eur už podrobnejšie z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal. Pokiaľ ide o zvyšnú časť nárokov, uplatnených podanou žalobou titulom nedoplatkov z vyúčtovaní za roky 2010 - 2013, zdôraznil, že vzhľadom na plánovanú opravu predmetného bytového domu si vlastníci schválili navýšenie tvorby Fondu prevádzky, údržby a opráv na domovej schôdzi konanej dňa 15.12.2008, ktorej sa žalovaná tiež zúčastnila, avšak ako prehlasovaný vlastník sa v zmysle § 14 ods. 4 Zákona o vlastníctve bytov sa v prekluzívnej zákonnej lehote nedomáhala ochrany, určená výška preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv sa stala záväzná pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, teda i pre žalovanú, ktorá však svojvoľne v rozpore so zálohovým predpisom uhrádzala do tohto fondu nižší príspevok, ktorá skutočnosť bola rozhodujúcim dôvodom vzniku jej nedoplatkov z vyúčtovaní za jednotlivé kalendárne roky. Vykonaným dokazovaním, na základe porovnania skutočne žalobkyňou uhradených zálohových platieb a jej skutočných nákladov za roky 2010 až 2013, zistil, že výsledkom ročného vyúčtovania za rok 2010 bol nedoplatok žalovanej v sume 106,82 eur, výsledkom ročného vyúčtovania za rok 2011 jej nedoplatok v sume 227,22 eur, výsledkom ročného vyúčtovania za rok 2012 nedoplatok v sume 274,62 eur a v roku 2013 nedoplatok v celkovej sume 333,02 eur, t.j. spolu za uvedené obdobie nedoplatok žalovanej z vyúčtovaní v celkovej sume 941,68 eur. Námietku žalovanej, že v roku 2008 jej vznikol preplatok v sume 105,38 eur, za rok 2009 preplatok v sume 133,87 eur a za rok 2010 preplatok v sume 205,62 eur, považoval za neopodstatnenú, keď z predložených vyúčtovaní spolu s prílohami vyplýva, že ide o fiktívne preplatky vyčíslené ako rozdiel medzi stanovenou (predpísanou) výškou zálohových platieb a predpokladanými nákladmi, ktoré nezodpovedajú skutočnej dlžnej sume, predstavujúcej rozdiel medzi skutočne uhradenými platbami a skutočnými nákladmi. Pokiaľ ide o sumu vo výške 6,64 eur, uplatnenú podanou žalobou samostatne ako poplatok za upomienku v roku 2010 a tiež v roku 2012, poukázal na skutočnosť, že tieto sumy boli vo vyúčtovaniach za dané obdobia započítané ako skutočný náklad, a preto aj zistené nedoplatky za uvedené kalendárne roky už zahŕňajú i túto pohľadávku, z ktorého dôvodu ich nie je možné priznať opätovne ako samostatné nároky. Podanej žalobe preto v tejto časti vyhovel a uložil žalovanej uhradiť žalobcovi nedoplatky z vyúčtovaní za uvedené obdobie v celkovej výške 941,68 eur. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie poplatku z omeškania zo zálohových platieb za obdobie január až júl 2013 vyčíslený v sume 904,86 eur a poplatku z omeškania za obdobie od 01.08.2013 do 31.12.2013 v sume 189,03 eur a ďalšieho poplatku z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania zo sumy 2.282,24 eur od 17.06.2014 do zaplatenia, dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Poukázal na to, že existenciu nároku na zaplatenie poplatku z omeškania odvodzoval žalobca od ustanovenia Článku IV. Zmluvy o výkone správy, podľa ktorého, cit.: "Zmluvné strany sa dohodli na poplatku z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania s platením ...", tvrdiac, že sa jedná o dohodnutú zmluvnú pokutu. Vychádzajúc z ust. § 544 Občianskeho zákonníka však konštatoval, že zo znenia zmluvy o výkone správy nevyplýva, že by v prípade citovaného ustanovenia Článku IV. išlo o dojednanie zmluvnej pokuty v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka, a preto, keď v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka; ktoré má kogentný charakter; mohlo žalobcovi v prípade omeškania žalovanej vzniknúť iba právo na úrok z omeškania. Nakoľko sa však žalobca priznania takéhoto nároku v spore nedomáhal, vzhľadom na viazanosť súdu obsahom návrhu (žaloby) nielen pokiaľ ide o výšku požadovanej sumy, avšak i pokiaľ ide o v žalobe vymedzený skutkový základ, od ktorého sa uplatnené právo odvodzuje (popísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré sú potrebné pri posúdení veci po právnej stránke), nebolo možné v tejto časti podanej žalobe vyhovieť. Napokon, za nedôvodnú považoval podanú žalobu i v časti zaplatenia sumy vo výške 1,85 eur, uplatnenej titulom nároku na náhradu nákladov spojených so zaslaním vyúčtovania v sume 1,85 eur, keď žalobca vznik týchto nákladov ničím nepreukázal. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 a § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a s poukazom na skutočnosť, že v časti o zaplatenie 1.358,26 eur s príslušenstvom žalobca procesne zavinil zastavenie konania, v časti o zaplatenie istiny vo výške 941,68 eur bol úspešný, a vo zvyšku bola úspešná žalovaná, dospel k záveru, že boli splnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia žalovanej, podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., za 6 úkonov právnej služby, zo základu 3.310,43 eur, v celkovej výške 775,26 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote, do zamietajúceho výroku vo veci samej, odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o záväzok žalovanej uhradiť do fondu údržby a opráv sumu 345 eur za opravu balkóna, poukázal na to, že zo strany pôvodného správcu k fakturácii takéhoto plnenia ani nemalo dôjsť, keďže opravy balkónov sa priamo zo zákona uhrádzajú z fondu údržby a opráv, a preto mala byť uvedená suma zahrnutá do vyúčtovania za rok 2010, vypracovanom v roku 2011, a teda súd prvej inštancie nesprávne považoval sa deň splatnosti danej pohľadávky dátum uvedený vo faktúre vystavenej pôvodným správcom. Na základe uvedeného konštatoval, že jeho pohľadávky v tejto časti nie je premlčaná. Vo vzťahu k nároku na uplatnenú zmluvnú pokutu namietal, že hoci v zmluve o výkone správy je použitý pojem poplatok z omeškania, tento nárok bol účtovaný ako výnos fondu prevádzky, údržby a opráv, pričom aj počítačový systém pre správcov používa pojem "penále", z čoho vyplýva, že význam tohto pojmu, použitého v zmluve je potrebné vykladať tak, že ide o zmluvnú pokutu. Nestotožnil sa v tejto súvislosti ani s názorom prvoinštančného súdu, že výška úroku z omeškania je v ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravená kogentne a nie je možné dojednať inú jeho výšku. Vytkol zároveň súdu prvej inštancie, že v časti sumy vo výške 1,85 eur podanú žalobu zamietol napriek tomu, že v konaní bolo preukázané zaslanie vyúčtovania žalovanej poštou, s čím sú spojené výdavky v uplatnenej výške. Napokon, vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania namietal, že pri výpočte priznaných trov právneho zastúpenia postupoval prvoinštančný súd nesprávne, keď výpočtový základ pre určenie tarifnej odmeny advokáta rozdelil na dve istiny, teda na istinu týkajúcu sa zastavenej časti sporu a istinu vzťahujúcu sa na rozhodnutie v merite veci, a v dôsledku nesprávneho výpočtu tak žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. 3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobu bolo potrebné v časti o zaplatenie sumy 345 eur zamietnuť, nakoľko dôvodne vzniesla námietku premlčania tohto nároku, no tiež z dôvodu, že si žiadne práce neobjednala. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie poplatku z omeškania taktiež súhlasila so záverom prvoinštančného súdu, že žalobca vznik nároku na jeho zaplatenie nepreukázal, keďže nepreukázal, že by bola platne uzavretá dohoda o zmluvnej pokute, z ktorej by takýto nárok mohol vyplývať. Za nedôvodné napokon označila podané odvolanie i v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. 4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej písomne nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca v napadnutej časti domáhal zaplatenia sumy 345 eur, uplatnenej ako nesplnený záväzok uhradiť túto sumu do fondu údržby a opráv za opravu balkóna, poplatkov z omeškania vo výške 0,05% denne a sumy 1,89 eur titulom nákladov na zaslanie upomienky, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že pokiaľ ide o sumu 345 eur, žalovaná dôvodne vzniesla námietku premlčania tohto nároku žalobcu, a pokiaľ ide o zvyšok nárokov uplatnených v napadnutej časti, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal skutočností, z ktorých by vznik jeho nároku vplýval. 7. Pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby v časti o zaplatenie sumy 345 eur bolo vzhľadom na námietku premlčania, vznesenú v spore žalovanou, kľúčové posúdenie otázky, kedy v prípade daného nároku začala plynúť premlčacia doba. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že doba plnenia medzi stranami nebola dohodnutá, a preto treba faktúru č. 1000159, v ktorej bola splatnosť pohľadávky určená na deň 01.07.2010, považovať za výzvu na plnenie, ako ju má na mysli ust. § 563 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nárok mohol byť na súde uplatnený prvýkrát dňa 02.07.2010. Keďže žaloba v preskúmavanej veci bola na súde podaná až dňa 17.09.2013, teda až po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle ust. 101 Občianskeho zákonníka, ktorá začala plynúť dňa 02.07.2010 a márne uplynula dňa 02.07.2013 (a nie dňa 01.07.2013, ako nesprávne, avšak bez následku na správnosť záveru o premlčaní daného nároku, konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku), podanej žalobe v tejto časti nepochybne nebolo možné vyhovieť z dôvodu oprávnene vznesenej námietky premlčania. Nedôvodná je v tejto súvislosti argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, že pôvodný správca nemal žiadny dôvod na vystavenie predmetnej faktúry, keď náklady na opravu balkóna sa uhrádzajú z fondu údržby a opráv, a preto táto pohľadávky mala byť zahrnutá ako náklad vo vyúčtovaní za rok 2010. Rozhodujúce je totiž za daných okolností výlučne to, že pôvodný správca zaslaním predmetnej faktúry žalovanú na zaplatenie danej sumy vyzval, dlžná suma nebola uhradená, a neboli preukázané žiadne okolnosti, ktoré by žalobcovi, resp. pôvodnému správcovi, bránili túto pohľadávku uplatniť na súde. Za daného stavu je tak správnosť postupu pôvodného správcu voči žalovanej pre účely ustálenia začiatku plynutia premlčacej doby bez právneho významu. 8. Neopodstatnená je tiež argumentácia žalobcu, ktorý v odvolaní zdôraznil, že poplatok z omeškania uplatnil v súlade s obsahom zmluvy o výkone správy ako zmluvnú pokutu, keď ako penále je tento nárok označený aj v počítačovom systéme pre správcov, pričom takto je daný nárok akceptovaný aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Správne totiž súd prvej inštancie poukázal na to, že z obsahu uzavretej zmluvy o výkone správy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v prípade omeškania s úhradou zálohových platieb ani nedoplatku z vyúčtovania nevyplýva, a v preskúmavanej veci vzhľadom skutkové tvrdenia žalobcu, tak ako boli špecifikované v žalobe a v ďalšom priebehu sporu, nebolo možné tento nárok žalobcovi priznať ani na základe iného ustanovenia právneho predpisu. V tejto súvislosti je nedôvodná tiež argumentácia žalobcu rozhodnutiami Krajského súdu Nitra vo veci sp. zn. 5Co/16/2010 a Krajského súdu Žilina vo veci sp. zn. 6Co/318/2006, ktorými odvolací súd nie je viazaný, a naviac ich ani vzhľadom na odlišný skutkový a právny základ (keď v označených sporoch bola zmluvná pokuta dohodnutá výslovne) nemožno v preskúmavanej veci použiť. Pokiaľ potom za daného stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi na zaplatenie poplatku z omeškania ani zmluvnej pokuty, za žalované obdobie nárok nevznikol, treba jeho rozhodnutie, ktorým i v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, považovať za vecne správne. 9. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom súdu prvej inštancie, že ako nedôvodnú bolo potrebné žalobu zamietnuť i v časti o zaplatenie sumy 1,89 eur, uplatnenej ako náhrada nákladov spojených so zaslaním vyúčtovania za rok 2013 žalovanej, keďže žalobca, ktorý v tomto smere nepredložil o úhrade danej sumy žiaden dôkaz, vynaloženie týchto nákladov riadne nepreukázal; a preto ani jeho námietka v odvolaní v tomto smere nemôže obstáť. 10. Napokon odvolací súd dospel k záveru, že podanému odvolaniu nie je možné vyhovieť ani v časti, v ktorej žalobca odvolaním napadol výrok o trovách konania, a to napriek tomu, že je dôvodná jeho námietka, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď pre účely výpočtu priznanej náhrady trov právneho zastúpenia vyčíslil tarifnú odmenu advokáta samostatne za zastavenú časť sporu a samostatne za tú časť sporu, v ktorej meritórne rozhodol. Vyhovenie podanému odvolaniu v tejto časti, ktoré by malo za následok zmenu napadnutého výroku o trovách konaniam, by totiž vo svojich dôsledkoch malo za následok rozhodnutie v neprospech odvolateľa, a takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je neprípustné s poukazom na článok 16 ods. 3 Civilného sporového poriadku; podľa ktorého nemôže byť v konaní o opravnom prostriedku rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. V prípade priznania náhrady trov právneho zastúpenia odvolacím súdom v správnej výške by totiž bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia v sume vyššej, než mu bola uložená napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý okrem nesprávneho spôsobu výpočtu náhrady trov v tejto časti, pri ustálení základu pre výpočet tarifnej odmeny advokáta nezohľadnil sumu poplatku z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.282,24 eur od 17.06.2014 do zaplatenia (do vyhlásenia rozsudku), v ktorej časti bola žalovaná taktiež úspešná. 11. Na základe uvedeného, keď žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie v napadnutej (zamietajúcej) časti, a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne posúdil existenciu, resp. premlčanie, nárokov uplatnených žalobcom v napadnutej časti, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým podanú žalobu vo zvyšku zamietol, ako i vo výroku o trovách konania; keď v tejto časti nebolo možné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť v neprospech žalobcu; ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).