Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/172/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513240975 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513240975.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: V. N., G.. XX. XX. XXXX, K. Ž. F.. Č.. XX, K., zastúpená advokátom: JUDr. Pavol Torňoš, Tomášikova ul. č. 50/D, Bratislava, proti žalovanému: A. N., G.. XX. XX. XXXX, K. Q. F.. Č.. X, K., E. Č. A.Z. F.. XX, I., M. P., zastúpený advokátkou: JUDr. Alica Mendlová, Riečna ul. č. 2, Bratislava, o zaplatenie istiny 3.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27. októbra 2016, č. k. 43C/418/2013 - 84, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3. 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5 % ročne z dlžnej sumy od 30. 08. 2014 až do zaplatenia, vo zvyšku žalovaného príslušenstva žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 101, § 107 ods. 1, 2, § 563, § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou podanej žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že strany jednoznačne uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke, na základe vážneho prejavu vôle žalobkyne požičať peniaze v sume 3. 000 eur žalovanému a súčasne vážneho prejavu vôle žalovaného prijať peňažné plnenie ako pôžičku za súčasného uzrozumenia o povinnosti peniaze vrátiť. Uviedol, že mal predovšetkým potvrdením o vklade peňažnej hotovosti vo výške žalovanej sumy zo strany žalobkyne na účet žalovaného s uvedením poznámky „O.“, podporeným výpoveďou svedkyne A. N., dcéry procesných strán za dostatočne preukázané, že medzi žalobkyňou a žalobcom došlo dňa 14. 02. 2011 k ústnemu uzavretiu zmluvy o pôžičke bez dohody o lehoty splatnosti, na základe ktorej žalobkyňa na účet žalovaného nasledujúci deň poukázala dohodnutú sumu 3. 000 eur. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný, ktorý popieral uzavretie zmluvy o pôžičke s odôvodnením, že sám bol voči žalobkyni v postavení veriteľa, a teda peňažné plnenie pripísané na jeho účet dňa 15. 02. 2011 považoval za vrátenie pôžičky zo strany žalobkyne nepreukázal, že by medzi procesnými stranami došlo k dohodnutiu pôžičky zo strany žalovaného poskytnutej žalobkyni a zároveň nezohľadnil argumentáciu žalovaného, že okrem pôžičky mohlo ísť aj o plnenie na vyrovnanie titulom vyporiadania BSM, keď ani existencia takéhoto záväzku nebola medzi stranami preukázaná a uviedol, že sa javí ako nepravdepodobné, že by si žalovaný takúto pohľadávku v prípade jej reálnej existencie, neuplatnil z výťažku z predaja rodinného domu procesných strán ešte v čase ich rozvodového konania. Uviedol, že žalovaný nepreukázal ani svoje tvrdenie, že v čase vloženia sumy 3. 000 eur na jeho účet zo strany žalobkyne, disponoval dostatočnou hotovosťou na zloženie akontácie v súvislosti so zakúpením motorového vozidla na základe zmluvy zo dňa 25. 02. 2011, keď za dôkaz o čom nemožno považovať kúpnu zmluvu zo dňa 09. 11. 2010 a už vôbec nie v kontexte s tvrdením žalovaného, že v danom čase pre svoju druhú manželku, ktorá bola na predmetné motorové vozidlo odkázaná, zakúpil iné vozidlo, po ktoré bol v I.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v prospech žalovaného v tomto smere nemohol vyhodnotiť ani ním predložený výpis z jeho účtu, z ktorého nevyplýval stav peňažných prostriedkov na jeho účte, keď naopak z jednotlivých transakcií je možné skôr usudzovať, že na účet boli vkladané čiastky potrebné na zohľadnenie ostatných debetných obratov na zabezpečenie dostatočnej sumy na výplatu akontácie v súvislosti s uzavretím zmluvy dňa 25. 02. 2011. Uviedol, že v prospech tvrdenia žalobkyne, že žalovaný od nej žiadal pôžičku vo výške 9. 000 eur na zakúpenie osobného motorového vozidla v danom čase svedčí časová nadväznosť zakúpenia motorového vozidla, ako aj skutočne dohodnutá celková kúpna cena vyplývajúca zo zmluvy zo dňa 25. 02. 2011, keď sám žalovaný, ktorý dával vedomosť žalobkyne o kúpe motorového vozidla v danom čase do možného súvisu s jej komunikáciou s jeho matkou súčasne poprel, že jeho matka vedela detaily o tejto transakcii, resp. poznala kúpnu cenu zo zmluvnej dokumentácie k úveru, ktorú jej podľa vlastného udania nemal dôvod ukazovať. Poukázal na skutočnosť, že svedecká výpoveď manželky žalovaného nebola z hľadiska právneho posúdenia veci relevantná, keďže sama vychádzala výlučne zo svojho predpokladu, že by jej manžel povedal, ak by si od bývalej manželky požičal peniaze, čo však nebolo možné hodnotiť ako hodnoverný dôkaz, a to aj s prihliadnutím na vzájomne otvorene antagonistický vzťah medzi týmito dvomi ženami s tým, že zároveň nevedela potvrdiť, z akého iného právneho titulu by mala žalobkyňa jej manželovi peniaze poskytnúť, keď sa v jej verzii vyskytla už tretia verzia tohto titulu (z dôvodu problémov so splácaním úveru za okná na rodinnom dome v K., pričom žalovaný pôvodne tvrdil, že malo ísť o vrátenie pôžičky, ktorú sám poskytol žalobkyni, avšak bez jej bližšej špecifikácie a neskôr uviedol, že išlo o prostriedky, ktoré boli z jeho výlučného majetku vnesené do BSM procesných strán, ktoré by však pri ich zohľadnení pri vyporiadaní BSM nemohli ani žalobkyňu zaťažovať v plnej výške, nakoľko nemali byť vnesené do jej výlučného, ale do spoločného majetku procesných strán). Uviedol, že aj keď žalovaný tvrdil, že by od žalobkyne v relevantnom čase peniaze s poukazom na ich komplikované vzťahy po rozvode nežiadal a kategoricky popieral, že by žalobkyňu vôbec niekedy navštívil v byte na Žitavskej ulici, ergo s ňou vôbec komunikoval o osobných veciach, žiadnym spôsobom nevysvetlil, ako sa za takýchto okolností mohla žalobkyňa dozvedieť, že práve v čase, kedy mu zaslala na účet peniaze v žalovanej výške, žalovaný skutočne kupoval motorové vozidlo, ktorý účel žalobkyňa uviedla ako účel poskytnutej pôžičky už v samotnej žalobe, pričom poznala aj skutočnú celkovú kúpnu cenu motorového vozidla 9. 000 eur (ktorú čiastku mal podľa jej výpovede od nej žalovaný pôvodne požadovať ako pôžičku), keď tieto skutočnosti uviedla vo svojej výpovedi na pojednávaní už dňa 08. 06. 2015, avšak listinné dôkazy v tomto smere boli do súdneho spisu zo strany žalovaného založené až omnoho neskôr v priebehu neskoršieho konania v roku 2016, z dôvodu ktorého obranu žalovaného vyhodnotil ako účelovú. K nezrovnalostiam vo výpovedi žalobkyne a svedkyne A. N., na ktoré poukazoval žalovaný uviedol, že tieto vzhľadom na ich charakter nemali vplyv na hodnotenie ich výpovedí, keď žalobkyňa vyslovene uviedla, že dátum, ktorý uviedla na doplnenie svojej výpovede (20. 02. 2011) odvodila od dátumu na vkladovom lístku, avšak vzhľadom na tento dátum (15. 02. 2011) je zrejmé, že išlo o omyl s tým, že vo vzťahu k výpovedi svedkyne N., ktorá najskôr výslovne uviedla, že si dátum návštevy otca nepamätá, ale vie ho dohľadať cez status na sociálnej sieti, ktorý dodatočne založila do spisu, a ktorý presne korešponduje s dňom vkladu žalovanej sumy žalobkyňou na účet žalovaného (status zo dňa 14. 02. 2011 a peniaze boli vložené dňa 15. 02. 2011) a až na otázku, o aké ročné obdobie asi šlo odpovedala, že šlo o jeseň - medzi septembrom až novembrom, t. j. všeobecne pravdepodobne sychravejšie počasie bez snehu, (zodpovedajúce aj neskorej miernej zime), pričom vzhľadom k tomu, že na odstup času nemožno trvať na absolútnej presnosti svedeckých výpovedí prihliadajúc na špecifiká ľudskej pamäte, sa aj takýto omyl svedkyne, za zohľadnenia ostatných v konaní produkovaných dôkazov javil ako nie podstatný pre hodnotenie dostatočnej vierohodnosti jej svedeckej výpovede. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nakoľko po vykonanom dokazovaní žalobou uplatnený nárok vyhodnotil ako nárok z ústne uzavretej zmluvy o pôžičke a nie bezdôvodného obohatenie, námietku premlčania vznesenú žalovaným nemohol posúdiť ako dôvodnú, nakoľko žaloba bola podaná pred uplynutím zákonnej trojročnej premlčacej doby. Zamietnutie žaloby vo zvyšku žalovaného príslušenstva odôvodnil právne ust. § 563 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobkyňa nepreukázala doručenie skoršej výzvy žalovanému na dobrovoľné plnenie, z dôvodu ktorého za výzvu považoval až doručenie žaloby žalovanému. Priznanie príslušenstva k žalovanej istine odôvodnil právne ust. 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov a vecne tým, že žalobkyni priznal aj príslušenstvo pohľadávky, t. j. úrok z omeškania v zákonnej výške 8, 5 % ročne z dlžnej sumy od 30. 08. 2014, t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, ktorý dátum považoval za výzvu na dobrovoľné plnenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne tým, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, keď za jej neúspech nepovažoval zamietnutie žaloby iba v relatívne nepatrnej časti príslušenstva. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť z dôvodu, že v konaní dostatočne uniesol procesnú obranu a práve žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla, keďže žiadne zo svojich tvrdení nepreukázala žiadnym listinným dôkazom. Vytkol súdu prvej inštancie, že napadnutým rozsudkom rozhodol na základe domnienok, keďže žalobkyňa v konaní nepredložila jediný relevantný dôkaz, ktorý by uzavretie pôžičky preukázal. Namietol, že so žalobkyňou nikdy neuzavrel zmluvu o pôžičke ani písomne a ani ústne s tým, že vzhľadom na mimoriadne zlé vzťahy, nemal záujem s ňou vstupovať do akéhokoľvek záväzkového vzťahu, keď k takémuto úkonu z jeho strany chýbala vôľová zložka. Uviedol, že žalobkyňa mu síce zaslala na jeho účet sumu 3. 000 eur, avšak nie titulom pôžičky, ktorú by mu poskytla s tým, že nakoľko aj on žalobkyni peniaze požičal domnieval sa, že ide o splátku ním poskytnutej pôžičky, resp. pokrýva vyrovnanie ešte zo vzťahov vyplývajúcich z ich bezpodielového spoluvlastníctva. Namietol, že vkladový lístok nie je dôkazom, z ktorého by vyplývalo uzavretie zmluvy o pôžičke s tým, že je zostavený výsostne podľa vôle vkladateľa, ktorý určuje aj poznámku, ktorá sa do neho vpíše, pričom strana, ktorá peniaze prijíma, na jeho obsah nemá žiadny vplyv a poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa ho nikdy na vrátenie tejto sumy nevyzývala. Uviedol, že z daného vyplýva, že žalobkyňa peniaze vložila bez právneho dôvodu a tento úkon mohol byť kvalifikovaný najviac ako bezdôvodné obohatenie a nakoľko k tomuto úkonu došlo dňa 15. 02. 2011, je jeho námietka premlčania, ktorú vzniesol v konaní pred súdom prvej inštancie dôvodná, keďže žaloba bola podaná dňa 07. 11. 2013. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že svedecká výpoveď ich dcéry bola hodnoverná, nakoľko uvádzala zmätočné skutočnosti, nesprávne obdobie, kedy mala byť pôžička uzavretá a neuviedla ani správnu sumu, na ktorú mala znieť s tým, že dodatočne doložený print screen - fotografie zo sociálnej siete nič nepreukazuje. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že takéto statusy je možné namiť (zrejme meniť, pozn. odvolacieho súdu) i spätne s tým, že svedeckú výpoveď dcéry považuje za účelovú, keďže žije s matkou a s ním nemá dobrý vzťah. Poukázal na skutočnosť, že aj žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla neskorší dátum, kedy malo dôjsť k uzavretiu pôžičky ako v skutočnosti odoslala peniaze na jeho účet. 3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie a so všetkými tvrdeniami žalovaného v priebehu konania sa náležite v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal. 4. Žalovaný v podaní, ktorým sa vyjadril k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu zopakoval všetky svoje tvrdenia, ktoré uviedol v odvolaní, z dôvodu ktorého ich odvolací súd považuje za nadbytočné opätovne uvádzať. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l CSP (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. decembra 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 9. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 205, § 193 CSP). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 10. V prejednávanej veci sa žalobkyňa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 07. 11. 2013 domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 3. 000 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzavrela ústnu zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie žalovanej istiny vkladom na jeho účet dňa 15. 02. 2011. 11. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu, t. j. veci zastupiteľné, najmä peniaze, pričom dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Právny vzťah založený na takejto zmluve môže byť odplatný aj bezodplatný. Zmluvu o pôžičke je možné uzatvoriť ústne, písomne a aj konkludentne. Esenciálnymi (pojmovými) znakmi zmluvy o pôžičke sú: a/ prenechanie vecí na voľné nakladanie a aj spotrebovanie, b/ druhovo určené veci, c/ dočasnosť právneho vzťahu, d/ povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu, e/ určenie doby splatnosti (vrátenia) pôžičky. Pri zmluve o pôžičke, ako neformálnej, ale reálnej zmluve (kontrakte) sa bezpodmienečne vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Ak k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. 12. Posúdenie, či medzi stranami sporu vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie financií v sume 3. 000 eur žalobkyňou žalovanému, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - v danom prípade ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka, najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik zmluvy (záväzkovoprávneho vzťahu). Ak sa teda žalobkyňa domáhala zaplatenia žalovanej sumy žalovaným a tvrdila, že táto suma súvisí s ústne uzavretou zmluvou medzi stranami spočívalo na nej dôkazné bremeno o tomto tvrdení. Rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí strana preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, teda právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný, z čoho tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena. 13. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak veriteľ (žalobkyňa) nedisponuje žiadnou písomnou zmluvou a ani iným listinným dôkazom, ktorý by ústne uzavretie zmluvy o pôžičke preukazoval, je jeho postavenie síce v spore sťažené, avšak v žiadnom prípade nevylučuje možnosť preukázať tvrdené skutočnosti inými dôkaznými prostriedkami a to najmä v prípade, ak žalovaný uzavretie akejkoľvek pôžičky popiera. 14. Žalovaný nárok uplatnený žalobou v celom rozsahu neuznal tvrdiac, že so žalobkyňou nikdy zmluvu o pôžičke ani ústne a ani v písomnej forme neuzavrel a nikdy sa ani ústne a ani písomne nezaviazal poskytnuté finančné prostriedky žalobkyni vrátiť argumentujúc tým, že je veľmi nepravdepodobné, aby mu žalobkyňa ako bývala manželka požičala peniaze bez písomného dokladu a bez určenia termínu splatnosti s tým, že zaslanie žalovanej sumy na jeho účet titulom poskytnutej pôžičky nebolo, nakoľko sám žalobkyni požičal peniaze, a preto sa domnieval, že žalobkyňa mu na účet vložila splátku poskytnutej pôžičky alebo daná čiastka mala pokryť vyrovnanie ešte zo vzťahov vyplývajúcich z ich bezpodielového spoluvlastníctva. 15. V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. 16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca ani jedno zo svojich tvrdení, že voči žalobkyni bol sám v postavení veriteľa v konaní nepreukázal, t. j. v konaní dôkazné bremeno neuniesol, keď nepredložil jediný listinný dôkaz (alebo akýkoľvek dôkaz), ktorý by právne relevantným spôsobom preukázal tvrdený dlh žalobkyne voči nemu, teda argument, že vložením žalovanej istiny na jeho účet žalobkyňa splácala pôžičku, ktorú jej mal poskytnúť alebo vyrovnať nekonkretizované vzťahy z ich bezpodielového spoluvlastníctva, keďže dokonca výpis zo svojho účtu v peňažnom ústave predložil tak, že z neho žiadny zostatok zistiť možné nebolo, ako ani počiatočný stav financií, t. j. žalovaný nepreukázal ani svoje tvrdenie, že od žalobkyne peniaze nepotreboval, keďže ich mal dostatok. 17. K argumentácii žalovaného v ním podanom odvolaní považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke (v ústnej alebo písomnej forme) je odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť vec rovnakého druhu, v rovnakom množstve a kvalite, keďže k zmluve o pôžičke v zmysle ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka nedochádza len na základe dohody strán (účastníkov zmluvy) účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. 18. Veriteľ, ktorý sa žalobou na súde domáha od dlžníka, aby mu vrátil požičané peniaze, musí v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka splniť dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok účinný do 30. 06. 2016, resp. od 01. 07. 2016 § 132 ods. 1 CSP), teda musí uniesť dôkazné bremeno nielen o tom, že s dlžníkom v určitom čase uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí, ktoré mu mali byť v dohodnutej dobe dlžníkom vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich, odovzdal mu ich), a to či už v hotovosti alebo formou bezhotovostného platobného styku. 19. V posudzovanej veci dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru, že strany sporu uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa požičala žalovanému sumu 3. 000 eur dňa 15. 02. 2011 tak, že ich vložila na účet žalovaného, ktorú však nevrátil a zároveň sa odvolací súd stotožnil aj s jeho vyhodnotením obrany žalovaného v konaní ako jednoznačne účelovej, nakoľko ako už odvolací súd uviedol vyššie, právne relevantným spôsobom nepreukázal, že poskytnutie danej sumy žalobkyňou bolo z ním tvrdených, avšak nepreukázaných dôvodov. 20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a stranami sporu navrhnutých dôkazov, a keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. 22. Odvolací súd vzhľadom na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).