Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoZm/31/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514202789 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1514202789.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a sudcov JUDr. Eleny Ondrišovej a Mgr. Štefana Zelenáka, v právnej veci navrhovateľa BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, práv. zast.: JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, Úzka 578/4, Rovinka, proti odporcovi OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, o zaplatenie sumy 923,61 EUR s príslušenstvom zo zmenky a o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 3CbZm 337/2014-143 zo dňa 8.12.2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 3CbZm 337/2014-143 zo dňa 8.12.2016 p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť na náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľa sumu 72,35 EUR, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom ponechal zmenkový platobný rozkaz č.k. 3Zm 119/2014-19 zo dňa 3.6.2014 v platnosti. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 143,42 EUR. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v čase rozhodovania súdu o námietkach už bolo s účinnosťou od 23.12.2015 zákonom č. 438/2015 Z.z. ustanovenie § 175 z O.s.p. vypustené. Zmenkový platobný rozkaz však bol odporcovi doručený do dňa účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z., preto súd podľa prvej vety § 372y ods. 2 O.s.p. postupoval podľa doterajších predpisov. Konštatoval ďalej, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že zmenka v čase, kedy bola rubopisovaná na rad navrhovateľa, neobsahovala údaj o zmenkovej sume a dátume splatnosti. Chýbajúce údaje doplnil navrhovateľ na základe dohody o vyplňovacom práve k zmenke, ktorú vystaviteľ uzavrel s odporcom. Ako nedôvodnú súd prvého stupňa vyhodnotil námietku odporcu, že navrhovateľ nebol oprávnený blankozmenku vyplniť voči nemu, takéto oprávnenie neudelil, vyplnená zmenka ho preto nezaväzuje, v zmysle čl. I. § 69 Zmenkového zákona môže byť zaviazaný len podľa pôvodného textu, a keďže listina v tom čase ešte neobsahovala podstatné náležitosti zmenky, zmenkovým dlžníkom sa nestal. Vyslovil názor, že odporca bol priamym účastníkom dohody o vyplňovacom práve, preto, aj keď sám oprávnenie neudelil, musel pri indosovaní blankozmenky počítať s možnosťou, že neúplná listina môže byť doplnená za podmienok a spôsobom, ktorý sám s vystaviteľom blankozmenky dojednal. Všeobecne sa uznáva, že len taký dlžník, u ktorého nemožno dôvodiť ani len neformálnu dohodu o vyplňovacom práve, t.j. ktorý pri podpisovaní blankozmenky nemohol jej vyplnenie vôbec predpokladať, je v zmysle čl. I. § 69 Zmenkového zákona zaviazaný podľa pôvodného textu listiny. Odporca pri indosovaní vedel, že zmenka je neúplná a podľa potvrdenia o omeškaní dlžníka, už v tom čase vedel, že sú splnené podmienky, za ktorých má majiteľ právo blankozmenku vyplniť. Musel preto pri indosovaní zmenky počítať s tým, že v blankozmenke majiteľ doplní chýbajúce údaje. S týmto vedomím sa na blankozmenku podpísal bez toho, aby príslušnou doložkou svoju zodpovednosť za zaplatenie vylúčil, ktorú skutočnosť je potrebné považovať za konkludentne prejavený súhlas s vyplnením blankozmenky aj s účinkami voči nemu. Za nedôvodnú označil aj ďalšiu námietku odporcu, ktorý označil za absolútne neplatnú dohodu o vyplňovacom práve k zmenke pre neurčitosť v identifikácii blankozmenky, v dôsledku čoho nevedno, v ktorej zmenke bol navrhovateľ oprávnený doplniť chýbajúce údaje. Súd prvého stupňa konštatoval, že náležitosti, ktoré má obsahovať dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke, zákon nepredpisuje. Okrem označenia účastníkov je, vzhľadom na účel dohody, nevyhnutné, aby v nej bol vymedzený kauzálny zmluvný vzťah, ktorému sa poskytuje zabezpečenie, aby boli určené podmienky vyplnenia, t.j. bezprostredný dôvod, ktorý majiteľa blankozmenky oprávňuje doplniť chýbajúce údaje, a aby bol dojednaný rozsah vyplnenia a spôsob, akým majú byť doplňované údaje stanovené. Rovnako žiadny právny predpis neurčuje, s akou presnosťou má byť blankozmenka v dohode o jej vyplnení identifikovaná. Nie je preto nevyhnutné vždy popísať všetky údaje, ktoré listina obsahuje, ak iný spôsob jej označenia nevzbudzuje vážnejšie pochybnosti o tom, v ktorej listine majú byť chýbajúce údaje vyplnené. Vyslovil názor, že napriek tomu, že účastníci dohody v čl. I. ods. 1 dohody neidentifikovali blankozmenku údajmi o dátume a mieste vystavenia, platobným miestom a domicilom, ktoré nepodliehali vyplňovaciemu právu, nie je možné považovať popis blankozmenky za neurčitý. Prihliadnuť je potrebné k obsahu dohody ako celku, z ktorého jednoznačne vyplýva, kto zmenku vystavil, v prospech koho bola vystavená a aký kauzálny vzťah je ňou zabezpečený. Konštatoval preto, že nemôžu preto vzniknúť žiadne vážnejšie pochybnosti o tom, v ktorej blankozmenke bol zmenkový veriteľ oprávnený doplniť dátum splatnosti a zmenkovú sumu, najmä ak odporca netvrdil a ani nepreukázal, že by ten istý dlžník v jeho prospech vystavil aj inú blankozmenku, ktorá zabezpečovala iný kauzálny vzťah. Ďalej poukázal na to, že z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že odporca dohodu o vyplňovacom práve k zmenke s rovnakým obsahom používal opakovane pri zabezpečovaní svojich úverových pohľadávok. Dôvodný je preto záver, že to bol odporca, ktorý dohodu koncipoval a v tom čase považoval identifikáciu blankozmenky v dohode za dostatočne určitú. Vyslovil názor, že právo vyplniť blankozmenku nepatrí k majetkovým právam, je prejavom výkonu vlastníckeho práva. Vyplňovacie právo bezprostredne súvisí s vlastníctvom blankozmenky ako listiny, iba k nej sa viaže, od nej je závislé a iba k nej je akcesorické. Toto právo nie je možné previesť samostatne, bez listiny, ku ktorej sa viaže, aj vykonať ho môže len vlastník blankozmenky. Poukázal na § 100 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého sa vlastnícke právo nepremlčiava, nemôže sa preto premlčať ani výkon vlastníckeho práva, t. j. právo vlastníka blankozmenky využiť oprávnenie a doplniť v predmete svojho vlastníctva chýbajúce údaje. Vyplňovacie právo trvá dovtedy, kým je listina blankozmenkou a zanikne jeho výkonom, keďže využitím bolo právo konzumované. Ak sa využitím vyplňovacieho oprávnenia stala listina riadnou zmenkou, dlžník sa proti vyplneniu môže brániť už len námietkami podľa čl. I. § 10 Zmenkového zákona. Vyplnením chýbajúcich údajov sa listina stala riadnou zmenkou spätne ku dňu jej vystavenia, akoby nikdy blankozmenkou nebola. Preto sa premlčanie zmenkových práv, vyplývajúcich z takejto listiny, môže posudzovať len podľa zmenkového zákona ako osobitného predpisu. Na základe čl. I. § 70 ods. 2 Zmenkového zákona sa nároky majiteľa zmenky s doložkou „bez trov“ proti indosantom premlčujú v jednom roku odo dňa splatnosti zmenky. Zmenkový zákon má povahu špeciálneho predpisu, a keďže začiatok plynutia lehoty, v ktorej sa zmenkové nároky premlčujú, je v ňom výslovne určený, nie je možné túto otázku posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, či Obchodného zákonníka ani v prípade, ak pôvodne bola listina blankozmenkou. Navrhovateľ bol v zmysle čl. I. ods. 3 dohody o vyplňovacom práve k zmenke oprávnený doplniť v blankozmenke zmenkovú sumu rovnajúcu sa zabezpečovanej pohľadávke v deň výkonu práva a ako dátum splatnosti bol oprávnený uviesť deň výkonu práva. Ako dátum splatnosti uviedol deň 5.8.2013 a navrhovateľ návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu na súd podal dňa 4.2.2014, teda v zákonnej premlčacej lehote. Vzhľadom na to, že oprávnenie nebolo časovo obmedzené, nič navrhovateľovi nebránilo, aby právo využil kedykoľvek po tom, čo sa predpoklady vyplnenia naplnili. Skutočnosť, že v tom čase už od splatnosti najstaršej nezaplatenej pohľadávky uplynula doba, v ktorej sa právo premlčiava, nemá na vyplňovacie právo vplyv, premlčaním právo nezaniká a vzhľadom na abstraktný charakter zmenky nemá prípadné premlčanie kauzálnej pohľadávky na zmenkový záväzok vplyv. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že odporca namietol výšku sumy, ktorú navrhovateľ do blankozmenky doplnil, ale námietku skutkovo vymedzil len tým, že navrhovateľ nijak nepreukázal a nedoložil, že výška zmenkovej sumy zodpovedá dohode o vyplňovacom práve, a vzhľadom na to, že on už nie je veriteľom zabezpečovanej pohľadávky, označil argumentum ad absurdum prijatie výkladu, že on musí preukazovať obsah a výšku zabezpečovanej pohľadávky. Mal za to, že ak blankozmenku vyplnil navrhovateľ, je prirodzené, že on musí preukázať výšku sumy, ktorú do blankozmenky doplnil a ktorej zaplatenia sa domáha. Konštatoval, že námietku vymedzenú iba tvrdením, že navrhovateľ nepreukázal a nedoložil, že výška zmenkovej sumy zodpovedá dohode o vyplňovacom práve, nie je možné posudzovať podľa čl. I. § 10 Zmenkového zákona, keďže podstata námietky nespočíva v tvrdení, že navrhovateľ nedodržal dojednania o vyplnení blankozmenky, ale v tom, že navrhovateľ dodržanie dojednaní nepreukázal. Zdôraznil, že v zmenkovom konaní sa pri dokazovaní o dôvodnosti námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu vychádza zo skutočnosti, že zmenka je nesporný, dokonalý a abstraktný cenný papier. Pre uplatnenie postihových práv zo zmenky má zmenkový veriteľ povinnosť preukázať, že je riadnym majiteľom zmenky, o pravosti ktorej nie je dôvod pochybovať (čl. I. § 48 ods. 1 Zmenkového zákona a § 175 ods. 1 O.s.p.). Keďže zmenka je abstraktný cenný papier, jej majiteľ nie je v zmysle § 495 OZ povinný preukázať dôvod záväzku, t. j. ani to, ktorú pohľadávku zmenka zabezpečuje a aká je jej výška. Rovnaká zásada sa uplatňuje aj v prípade, ak sa pôvodne neúplná listina po doplnení chýbajúcich údajov stala spätne ku dňu jej vystavenia riadnou zmenkou. Majiteľ preto nie je povinný preukazovať, či blankozmenku vyplnil oprávnene, ani či vyplnenie uskutočnil v súlade s dojednaním. Napriek tomu, že zmenka nie je verejná listina, takže pri jej hodnotení ako listinného dôkazu sa nevychádza z prezumpcie pravdivosti jej obsahu (§ 134 OSP), nie je možné nebrať do úvahy ustanovenie čl. I. § 10 Zmenkového zákona ako predpisu osobitnej povahy, ktoré tým, že dáva dlžníkom z takejto zmenky právo namietať proti jej vyplneniu, zároveň dlžníkov zaťažuje povinnosťou preukázať, že chýbajúce údaje neboli vyplnené podľa dojednania. Poukázal na to, že zmenkou zabezpečovaná pohľadávka je v čl. I ods. 2 dohody o vyplňovacom práve k zmenke definovaná ako pohľadávka a jej príslušenstvo, vyplývajúca zo zmluvy o spotrebnom úvere pre obyvateľstvo č. 0071 3014 05 RSU zo dňa 11.10.2005 alebo z odstúpenia od nej. Navrhovateľ bol preto oprávnený doplniť do blankozmenky nielen dlžnú úverovú istinu, ale aj jej príslušenstvo, ktorým sú v zmysle § 121 ods. 3 OZ úroky, úroky z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Navrhovateľ predložil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2009-1707 zo dňa 12.10.2009, ktorým bola A. I. zaviazaný, aby navrhovateľovi zaplatil istinu 275,72 EUR s úrokom 30,71 EUR, úrok vo výške 17,9 % ročne zo sumy 264,26 EUR od 3.3.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 19,78 EUR, úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 264,26 EUR od 21.9.2008 do zaplatenia a náhradu trov konania 131,49 EUR. So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že týmto rozsudkom žalobca výšku kauzálnej pohľadávky preukázal. Keďže odporca v námietkach správnosť výšky doplnenej zmenkovej sumy výslovne nenamietal, nemohol by sa súd jej výškou zaoberať ani v prípade, ak by navrhovateľ do blankozmenky doplnil sumu, ktorá nároky priznané rozhodcovským rozsudkom prekračuje. Za nedôvodnú považoval súd prvého stupňa aj ďalšiu námietku, že navrhovateľ v zmysle čl. I. § 53 ods. 1 Zmenkového zákona stratil voči odporcovi zmenkové práva tým, že nepreukázal predloženie zmenky vystaviteľovi na platenie. Konštatoval, že zmenku splatnú v určitý deň musí podľa čl. I. § 38 ods. 1 Zmenkového zákona majiteľ predložiť na platenie v platobný deň alebo v jeden z dvoch nasledujúcich pracovných dní. V tomto prípade bola zmenka splatná v pobočke OTP Banky Slovensko, a.s., Šaľa (čl. I. § 4 v spojení s § 77 ods. 2 Zmenkového zákona). Podľa notárskej zápisnice, osvedčujúcej inú skutočnosť, navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyzval vystaviteľa, aby zmenku v deň splatnosti v platobnom mieste zaplatil, ale v uvedený deň sa do platobného miesta vystaviteľ nedostavil a zmenku nezaplatil. Majiteľ vlastnej zmenky by stratil postihové práva proti nepriamym dlžníkom len vtedy, ak by zmenku v lehotách uvedených v čl. I. § 38 ods. 1 Zmenkového zákona nepredložil vystaviteľovi na platenie. Navrhovateľ preukázal, že lehoty dodržal, preto bez ohľadu na to, že sa vystaviteľ o prezentovaní zmenky z vlastnej viny nedozvedel tým, že výzvu na zaplatenie zmenky neprevzal, navrhovateľ zmenkové práva proti odporcovi nestratil. Od navrhovateľa, ktorému Zmenkový zákon určuje na prezentáciu zmenky len tri pracovné dni, nebolo možné spravodlivo žiadať, aby výzvu, v ktorej vystaviteľovi oznámil deň a miesto, kde bude zmenka predložená na platenie, znovu doručoval alebo ho iným spôsobom o prezentácii upovedomil. Vyslovil názor, že z hľadiska zachovania práv je relevantné len to, že navrhovateľ v zákonom určenej lehote zmenku na platenie v mieste platenia predložil a priamy dlžník zmenku nezaplatil. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že za rozhodujúce považoval odporca kauzálne námietky, vyplývajúce z jeho vlastného vzťahu k prvému indosatárovi LICITOR factoring s.r.o., s ktorým 2.3.2007 uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávok. Namietal, že absentuje kauza zmenky, lebo on podľa zmluvy za vymožiteľnosť postúpených pohľadávok nezodpovedá, takže spoločnosť LICITOR factoring s.r.o. by dnes nemohla spravodlivo žiadať plnenie z rovnakej zmenky, a ak u LICITOR factoring s.r.o. absentuje kauza tejto zmenky, musí záver o absencii kauzy zmenky platiť aj pre nárok uplatnený navrhovateľom. Podľa č. I. § 17 ods. 1 Zmenkového zákona ( účinný od 23.12.2015 ), kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. Súd prvého stupňa nepovažoval za preukázané tvrdenie odporcu, že navrhovateľ pri nadobúdaní zmenky vedel, za akých podmienok on kauzálnu pohľadávku postúpil, musel preto vedieť, že za vymoženie kauzálnej pohľadávky nezodpovedá a že sa môže kauzálnymi námietkami brániť proti povinnosti zmenku zaplatiť. Ak napriek tomu zmenku nadobudol, konal vedome na jeho škodu. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že o nepoctivé nadobudnutie sa jedná vtedy, ak indosatár reálne v okamihu nadobudnutia zmenky vie, aké sú kauzálne súvislosti zmenky a akú konkrétnu obranu dlžník pri splatnosti uplatní. Len samotná vedomosť indosatára o skutkovom podklade námietok, ktoré proti predchádzajúcim majiteľom prichádzajú do úvahy, ešte neznamená, že zmenku nadobudol vedome na škodu dlžníka. Konštatoval, že nadobúdateľ musí pri nadobúdaní zmenky vedieť, že koná na škodu dlžníka, t.j. že v dôsledku osobných vzťahov dlžníka s predchádzajúcimi majiteľmi zmenky táto škoda dlžníka ohrozuje a zmenku nadobudne napriek tomu, že vie, že jej uplatnením voči dlžníkovi mu spôsobí škodu. Súhlasil s názorom odporcu, že nadobúdateľ nemusí mať priamy úmysel škodu dlžníkovi spôsobiť, ale postačí, že vie, že mu škodu spôsobiť môže a pre prípad, že sa tak stane, je s tým uzrozumený. Navrhovateľ uviedol, že presné podmienky, za akých odporca pohľadávky predával, nepoznal alebo si myslí, že ich nepoznal, jeho postupca sa v zmluve za vymoženie nezaručil a na tému ručenia odporcu diskusiu neviedol. Súčasne však označil za štandardné, že ten, kto pohľadávky predáva, sa za ich vymožiteľnosť nezaručí. Vzhľadom na to považoval aj súd za preukázané, že navrhovateľ pri nadobúdaní zmeniek vedel, resp. prinajmenšom mohol vedieť, že ani odporca za vymožiteľnosť kauzálnych pohľadávok nezodpovedá. Napriek tomu dospel súd k záveru, že vedomé konanie navrhovateľa pri nadobúdaní zmenky na škodu odporcu nebolo v konaní preukázané. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že navrhovateľ v okamihu indosovania zmeniek vedel, že zmenky môže využiť na škodu odporcu a že práve s týmto úmyslom ich nadobudol. Poukázal na výpoveď navrhovateľa (jeho konateľa), ktorý vo výpovedi uviedol, že úverové pohľadávky, ktorých pôvodným veriteľom bol odporca, nadobudol v čase, kedy nemal skúsenosti so zmenkami, bol to najväčší problém, s ktorým sa právnici borili, lebo dovtedy so zmenkami nerobil. Chcel mať istotu, že zmenky budú dobre indosované a pravdepodobne z tohto dôvodu bol do zmluvy o postúpení pohľadávok z 18.12.2008 zahrnutý bod 4.2. Zmenky len skontroloval, či boli naňho prepísané a uložil ich do trezoru. Jemu postupník nedeklaroval, že za vymožiteľnosť zmeniek bude zodpovedať odporca, predpokladal, že ani postupník v tom čase o zodpovednosti odporcu nevedel. Úverové pohľadávky hneď po kúpe uplatnil na rozhodcovskom súde, tento postup považoval za výhodnejší, lebo jednak sa v rozhodcovskom konaní uplatňuje fikcia doručenia, takže na rozhodnutie nebolo treba dlho čakať, a jednak všetky pohľadávky mohol žalovať na jednom mieste, nebolo to prácne. Následne prebehlo exekučné konanie a niektoré pohľadávky boli vymožené. Až neskôr, po analýzach, zistil, že odporca na zmenkách nevylúčil zodpovednosť za zaplatenie a stal sa zmenkovým dlžníkom. Ak by o tejto skutočnosti vedel v čase postúpenia pohľadávok, možno by uvažoval aj o kúpe ďalších balíkov pohľadávok odporcu, ktoré mu boli ponúknuté. Po zistení, že na zmenkách chýba vylúčenie, ktoré by mu bránilo vymáhať od všetkých, čo sú na zmenke podpísaní, zmenky postupne vypĺňal a uplatňoval proti dlžníkom. Použil len tie zmenky, v ktorých mu úverový dlžník pohľadávku nezaplatil ani v exekúcii, v súdnom konaní si zmenky uplatnil iba voči odporcovi, ktorý je zo všetkých indosantov najbonitnejší dlžník, voči vystaviteľom už získal exekučný titul na rozhodcovskom súde a ďalší exekučný titul preto nebol potrebný. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na výpoveď JUDr. I., z ktorej nevyplynulo, že by si v čase indosovania zmeniek niektorý z nich uvedomoval, že odporca príslušnou doložkou na zmenke nevylúčil svoju zodpovednosť za jej zaplatenie, čím de iure poskytol zabezpečenie. Konštatoval, že skutočnosť, že postupca nepovažoval odporcu za osobu, ktorá poskytla zabezpečenie, je zrejmá aj z toho, že ho o postúpení písomne neupovedomil (resp. odporca netvrdil a ani nepreukázal, že by mu oznámenie zaslal), hoci podľa bodu 5.7. zmluvy o postúpení pohľadávok z 18.12.2008 mal povinnosť postúpenie oznámiť nielen dlžníkom, ale aj tým, ktorí poskytli zabezpečenie. Účasť JUDr. Petra Tonhausera na rokovaní so zástupcami odporcu o zaplatení zmeniek súd nepovažoval za dôkaz o prepojení obchodných spoločností, ktorých je štatutárnym zástupcom, s navrhovateľom. Z výpovede svedka vyplynulo, že spoločnosť BBF capital, a.s., resp. LICITOR factoring, s.r.o. skúpili viacero balíkov pohľadávok, ktorých pôvodným veriteľom bol odporca, zabezpečených zmenkami, navrhovateľ od nich odkúpil len jeden balík (cca 300 pohľadávok), takže časť zmeniek majiteľa nezmenila. Účasť štatutárneho zástupcu obchodných spoločností, ktoré vlastnili zmenky indosované odporcom, na rokovaniach s odporcom o mimosúdnom riešení ich zaplatenia, považoval preto za logickú napriek tomu, že ani jedna z obchodných spoločností zatiaľ zmenky proti odporcovi neuplatnila. JUDr. I. výslovne uviedol, že nikdy s odporcom za navrhovateľa nerokoval. Súd vyslovil názor, že predaj pohľadávok navrhovateľovi so stratou 1% z ich nominálnej hodnoty nemusí nevyhnutne znamenať, že medzi postupcom a postupníkom existujú aj ďalšie vedľajšie dojednania. Svedok potvrdil, že ním zastúpené obchodné spoločnosti vlastnili veľké množstvo týchto pohľadávok, ktoré síce štandardným spôsobom vymáhali, ale pre veľké množstvo sa nedali naraz spracovať. S prihliadnutím na túto skutočnosť, a tiež na to, že zmenkami boli zabezpečené záväzky zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, takže vzhľadom na silnejúcu ochranu spotrebiteľa bola vymožiteľnosť pohľadávok oslabená, nie je rozhodnutie odpredať pohľadávky so stratou 1% nepochopiteľné. Súd zdôraznil, že aj odporca postupoval pohľadávky so stratou, za odplatu vo výške 26% z hodnoty pohľadávok ku dňu ich postúpenia. So zreteľom na uvedené súd ďalej konštatoval, že nie je možné z ustanovenia bodu 4.2. zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008 jednoznačne vyvodiť, že pre navrhovateľa boli hlavným predmetom obchodu iba zmenky, ktoré od počiatku zamýšľal použiť jedine voči odporcovi. Súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľ ani svedok nevedeli uviesť, na návrh ktorého účastníka zmluvy bol tento bod do zmluvy zahrnutý. Obaja zhodne vypovedali, že pri nadobúdaní nerozlišovali medzi úverovými pohľadávkami a zmenkami, kúpili pohľadávky so zmenkami ako celok. Pri hodnotení konania navrhovateľa na škodu dlžníka prihliadol tiež na skutočnosť, že v zmluve o postúpení, ktorú odporca 2.3.2007 uzavrel s LICITOR factoring s.r.o., sa obdobné ustanovenie, podľa ktorého by postupník mal právo na vrátenie odplaty pre vady zmenky, nenachádzalo. Dokonca v čl. VII. ods. 3 je právo výslovne vylúčené vo vzťahu k zabezpečeniu postúpenej pohľadávky. Svedok JUDr. I. však uviedol, že pohľadávky, ktoré im odporca postúpil bez zmeniek, mu vracali a o vrátení sa robili protokoly. Odporca toto tvrdenie nerozporoval. Uviedol preto, že nie je vylúčené, že obsah bodu 4.2. zmluvy o postúpení z 18.12.2008 len reflektoval skúsenosti postupcu z jeho minulých vzťahov s odporcom. Vyslovil preto názor, že navrhovateľ nepoužil zmenky v súdnom konaní pri vymáhaní úverových pohľadávok od úverových dlžníkov, samotnú túto skutočnosť však nie je možné považovať za úmysel navrhovateľa od počiatku zmenky uplatniť výlučne len proti odporcovi. Poukázal na to, že navrhovateľ dostatočne vysvetlil, prečo takýto postup zvolil. Zdôraznil, že ani v prípade, ak by navrhovateľ hneď po nadobudnutí uplatnil zmenky voči vystaviteľom, nič by mu nebránilo, aby dodatočne v súdnom konaní zaplatenie žiadal aj od odporcu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že na základe skúseností z rozhodovacej činnosti súd nemá dôvod pochybovať o tom, že nie každý majiteľ alebo nadobúdateľ zmenky sa dokonale orientuje v zmenkovom práve (napokon dôkazom je aj konanie odporcu pri indosovaní zmeniek). Možno síce očakávať, že indosatár vyvinie primerané úsilie, aby sa s právami a povinnosťami zmenkového veriteľa vopred oboznámil, ale zo skutočnosti, že tak nespravil, nemožno vyvodzovať žiadne závery. Nedbanlivosť navrhovateľa, dokonca ani jeho hrubá nedbanlivosť, spočívajúca v tom, že pri vynaložení patričného úsilia mohol už pri nadobúdaní zmeniek zistiť, že odporca je nepriamym zmenkovým dlžníkom, nepostačuje. Kauzálne námietky preto nie sú prípustné. Z rovnakých dôvodov, ktorými odporca odôvodnil vedomé konanie navrhovateľa pri nadobúdaní zmenky na jeho škodu, nepovažoval za preukázané, že sa navrhovateľ pri uplatňovaní zmenky dopúšťa šikanózneho výkonu práva, keď si v rozpore s dobrými mravmi z titulu zmenky uplatňuje v skutočnosti kompenzáciu za nevymožiteľné úverové pohľadávky. K tejto námietke súd prvého stupňa poukázal na to, že zmenkový zákon je zákonom špeciálnym, má preto vždy prednosť pred inými právnymi predpismi všeobecnej povahy. Zmenkové vzťahy je možné posúdiť podľa všeobecného predpisu jedine vtedy, ak zmenkový zákon výslovne niektorú otázku nerieši. Právna teória za všeobecný predpis, ktorý sa v takom prípade uplatní, považuje len Občiansky zákonník. Obchodný zákonník uplatní len vtedy, ak určitú otázku nerieši Zmenkový zákona ani Občiansky zákonník. Vyslovil názor, že posúdiť zmenkovo-právny vzťah podľa ustanovenia § 3 OZ, resp. § 265 ObZ by preto bolo možné jedine v prípade, ak by zmenkový zákon neobsahoval výslovnú úpravu, ktorou sa zneužitie práva sankcionuje. Ak majiteľ konal pri nadobúdaní zmenky v zlej viere, previnil sa hrubou nedbanlivosťou alebo konal vedome na škodu dlžníka, poskytuje mu zmenkový zákon ochranu tým, že mu umožňuje brániť sa proti zaplateniu zmenky aj námietkami, vyplývajúcimi z mimozmenkových vzťahov. Za prílišný formalizmus nie je, podľa názoru súdu, možné považovať skutočnosť, že ak špeciálna právna norma výslovne pripúšťa možnosť vznášať kauzálne námietky len za presne stanovených podmienok, súd neprizná úspech námietkam, odvolávajúcim sa jedine na ustanovenia všeobecného predpisu, ktoré nie sú na zmenkový vzťah vzhľadom na osobitnú úpravu použiteľné. Vzhľadom na to, že zmenkový zákon ochranu dlžníka rieši vyčerpávajúcim spôsobom, nie je možné jeho ustanovenia vykladať extenzívne. Konštatoval, že je pravdou, že Ústavný súd Českej republiky v náleze č. IV. ÚS 457/10 z 18.7.2013 vyslovil názor, že aj v zmenkových vzťahoch nemôže súd priznať ochranu výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, ale v tam riešenom prípade bol zmenkový dlžník spotrebiteľ ako „slabšia“ strana, od ktorej sa nedá očakávať hlbšie povedomie o zmenkovom práve a zmenka bola uplatnená medzi subjektmi, ktoré zásadne neboli v rovnakom postavení. Ústavný súd zdôraznil, že treba rozlišovať, či do zmenkového vzťahu vstupujú dvaja podnikatelia, alebo podnikateľ a nepodnikateľ. V súvislosti s rozhodnutím NS SR sp.zn. 2Obdo/19/2014 zo dňa 29.10.2015, na ktoré odporca poukázal, ktorý rozhodoval v obdobnej veci a ktorý zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tiež poukázal na to, že predmetná zmenka sa javí ako „spotrebiteľská“ a súdy sa nezaoberali a nezdôvodnili či je platná. Súd prvého stupňa poukázal na to, že v predmetnom konaní nie je ani jeden z účastníkov spotrebiteľom v zmysle zák. č. 250/2007 na ochranu spotrebiteľa, a odporcu nie je možné považovať za slabšiu stranu, ani pomer účastníkov sa nedá považovať za nerovnovážny. Zmenka v predmetnom prípade bola vystavená v roku 2005 a až zákonom č. 129/2010, účinným od 1.1.2011 bolo neprípustné zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou. Konštatoval preto, že nie je preto namieste posúdiť neplatnosť zmenky z pohľadu čl. III., § 3a Zmenkového zákona. Súd prvého stupňa zdôraznil, že v predmetnom prípade zaviazanosť odporcu zo zmenky nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, ale v súvislosti s garančným účinkom indosamentu. Čo sa týka tejto námietky, že zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver, vznesenej až v záverečnom zhrnutí odporcu, súd poukázal na ust. § 175 ods. 4 O.s.p. - koncentračnú zásadu námietkového konania, v zmysle ktorej nie je možné prihliadať na námietky uplatnené po uplynutí lehoty troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu. Zdôraznil, že navyše odporca sám koncipoval zmluvu o úvere, ktorá bola dôvodom vystavenia zmenky, preto ak by zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, mohol ich sám v námietkach označiť a len v takom prípade by sa súd zmluvou ako spotrebiteľskou mohol zaoberať. So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa uzavrel, že odporcovi sa nepodarilo preukázať, že by jeho povinnosť poskytnúť navrhovateľovi plnenie zo zmenky z dôvodov uvedených v námietkach v celom rozsahu, alebo čiastočne zanikla, preto súd ponechal zmenkový platobný rozkaz proti nim v platnosti v celom rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na úspech navrhovateľa v konaní a vznik trov na právnom zastúpení v celkovej sume 143,42 EUR. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ konal pri nadobúdaní zmenky vedome na škodu odporcu, a preto sú kauzálne námietky odporcu prípustné. V odôvodnení odvolania uviedol, že prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil posúdenie námietky absencie kauzy zmenky. Preto namietal vecnú správnosť rozsudku prvostupňového súdu, nakoľko považoval názor prvostupňového súdu, ktorým súd vyhodnotil kauzálne námietky odporcu ako neprípustné, za nesprávny, keď podľa prvostupňového súdu z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že navrhovateľ pri nadobúdaní zmeniek konal vedome na škodu odporcu. Z uvedeného dôvodu považuje rozsudok súdu prvého stupňa za arbitrárny a nepreskúmateľný. Zdôraznil, že z dôkazov vykonaných pred prvostupňovým súdom dostatočne vyplýva, že navrhovateľ sa pri nadobudnutí zmenky dopustil vedomého konania na škodu odporcu v zmysle čl. I § 17 ZZŠ. Ďalej namietal, že zmenka uplatnená navrhovateľom voči odporcovi nemá žiadnu kauzu, že navrhovateľ si prostredníctvom nej uplatňuje voči odporcovi právo na kompenzáciu nevymožiteľnosti úverových pohľadávok voči úverovým dlžníkom odporcu, hoci takéto právo voči odporcovi nemá, čo je podľa názoru odporcu dostatočne jasne stanovené v zmluve o postúpení pohľadávok odporcu uzavretej so spoločnosťou LICITOR factoring s.r.o. zo dňa 2.3.2007, pričom súčasne s postúpením pohľadávok odporca na túto spoločnosť indosoval aj zmenky, o čom mal navrhovateľ úplnú vedomosť. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, že skutočnosť, že majiteľ zmenky konal pri jej nadobúdaní vedome na škodu dlžníka, je možné vyvodiť výlučne z nepriamych dôkazov. Prvostupňový súd preto podľa názoru odporcu postupoval v konaní nesprávne, ak sa snažil nájsť len priamy dôkaz o vedomom konaní navrhovateľa na škodu odporcu pri nadobúdaní zmenky, či už v listinných dôkazoch alebo vo výpovedi konateľa navrhovateľa Ing. Y., či konateľa spoločnosti LICITOR factoring, s.r.o. JUDr. I.. Odporca prvostupňovému súdu vytkol, že v odôvodnení rozsudku súd len faktograficky skonštatoval, že z výpovede JUDr. I. ani z výpovede navrhovateľa nevyplynulo, že by si v čase indosovania zmeniek niektorý z nich uvedomoval, že odporca príslušnou doložkou na zmenke nevylúčil svoju zodpovednosť za jej zaplatenie, čím de iure poskytol zabezpečenie. Prvostupňový súd vôbec neposúdil vierohodnosť tohto ich vyjadrenia a len zreprodukoval ich výpoveď, pričom súčasne neprihliadol na ostatné vyjadrenia a zreteľné okolnosti, z ktorých vyplývalo, že toto vyjadrenie svedkov bolo nepravdivé. Tiež poukázal na to, že navrhovateľ v čase nadobúdania pohľadávok a zmeniek, ktoré sa prevádzali na nadobúdateľa v rovnaký deň, vedel, že ním nadobúdané zmenky zabezpečujú len pohľadávky z úverových zmlúv a zároveň aj vedel, že odporca za vymožiteľnosť týchto pohľadávok neručí, a že spätné uplatnenie zmeniek voči odporcovi v plnej výške by odporcovi spôsobilo škodu v rozpore so súvisiacim kauzálnym vzťahom, vedel, že nadobudnutím zmenky by mohol oslabiť možnosť kauzálnych námietok odporcu a napriek tomu a zrejme s týmto úmyslom, nechal na seba blankozmenky previesť a následne ich vyplnil. Odporca podotkol, že navrhovateľ rovnako ako aj LICITOR factoring, s.r.o. má v predmete podnikania faktoring a forfaiting a špecializuje sa na správu a vymáhanie pohľadávok. Ide teda o osobu podnikajúcu v oblasti vymáhania dlhov, od ktorej možno očakávať zvýšenú mieru odbornej starostlivosti pri nadobúdaní pohľadávok aj zmeniek, a aj preto možno dôvodne predpokladať, že o kauzálnych okolnostiach namietaných odporcom, navrhovateľ v čase nadobúdania zmeniek vedel. Navrhovateľ si podľa odporcu bol v kontexte kauzálnych námietok odporcu vedomý, že zmenka v súdnom konaní nemôže spravodlivo obstáť a tieto oprávnené obavy premietol do zmluvy so spoločnosťou LICITOR factoring, s.r.o., od ktorej nadobudol úverovú pohľadávku voči úverovému dlžníkovi a zároveň aj zmenku, ktorá túto pohľadávku zabezpečovala. Podľa odporcu súd nesprávne právne posúdil vec, keď aj napriek tomu, že mal preukázanú vedomosť navrhovateľa o tom, že zmenka voči odporcovi nezabezpečuje vymožiteľnosť pohľadávok voči úverovým dlžníkom, dospel k záveru, že vedomé konanie navrhovateľa pri nadobúdaní zmenky na škodu odporcu nebolo v konaní preukázané. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne posúdil aj skutočnosť, či navrhovateľ v čase nadobúdania zmenky vedel aj o chýbajúcej doložke „sine obligo“ na zmenke, teda či v čase nadobúdania zmenky vedel, že zmenka mu formálne umožňuje postih aj voči odporcovi. Podľa odporcu, vedomosť navrhovateľa o absencii príslušnej doložky vylučujúcej garančný účinok indosamentu zmenky však nemá žiadnu relevanciu z hľadiska zistenia vedomého konania navrhovateľa na škodu odporcu. Navrhovateľ sa nedozvedel o potenciálnej škode na strane odporcu pre prípad uplatnenia zmenky vtedy, keď zistil, že garančný účinok indosamentu nebol na zmenke vylúčený, ale vtedy, keď zistil, že zmenka zabezpečuje pohľadávku, za ktorej vymožiteľnosť pôvodný indosant neručí, pretože ju predáva len za 26 % jej nominálnej hodnoty, čiže by mu ručenie za jej vymožiteľnosť spôsobilo škodu vo výške 74 % nominálnej hodnoty pohľadávky. Podľa názoru odporcu, vedomosť navrhovateľa o škode odporcu vo výške 74 % nominálnej hodnoty pohľadávok vzniklo okamihom, keď si uvedomil, že zmenka zabezpečuje pohľadávku, za ktorej vymožiteľnosť odporca neručí. Podľa názoru odporcu teda postačuje, že navrhovateľ v čase nadobúdania zmenky vedel o vylúčení zodpovednosti odporcu za vymožiteľnosť úverových pohľadávok, ktorej špekulatívne vyvodzovanie zo strany navrhovateľa pod zámienkou iného právneho titulu - zmenky by prirodzene spôsobilo odporcovi škodu. Odporca ďalej vytýkal prvostupňovému súdu, že si nesprávne skutkovo vyhodnotil význam čl. 4.2 Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008, keď z nej nevyvodil, že hlavným predmetom obchodu uzatvoreného medzi LICITOR factoring, s.r.o. a navrhovateľom boli zmenky. Podľa názoru odporcu je zrejmé, že ak by navrhovateľ v tomto konaní neuspel voči odporcovi v dôsledku dôvodnosti tejto kauzálnej námietky odporcu, navrhovateľ by mal právo na základe extenzívneho výkladu čl. 4.2 Zmluvy o postúpení pohľadávok požadovať od spoločnosti LICITOR factoring, s.r.o. vrátenie celej odplaty za touto zmenkou zabezpečenú úverovú pohľadávku, akoby úverová pohľadávka sama o sebe bola bez zmenky bezcenná, teda predmetom celého obchodu boli len zmenky. Je teda nepochybné, že úverové pohľadávky samy o sebe bez zmeniek boli pre navrhovateľa bezcenné, inak by si zľavu z ceny viazanú len na zmenky v zmluve nevymienil. To podľa odporcu preukazuje zjavný úmysel, že LICITOR factoring, s.r.o. a navrhovateľ urobili obchod, v ktorom v skutočnosti išlo o zmenky, ktoré nemohol uplatniť voči odporcovi priamo LICITOR factoring, s.r.o., a preto touto úlohou poveril navrhovateľa. Odporca považoval výklad tohto zmluvného ustanovenia, vykonaného prvostupňovým súdom za nezodpovedajúci hodnotiacej úvahe, vychádzajúcej zo zisteného skutkového stavu veci, ale považoval ho za ľubovoľnú úvahu súdu bez opory vo vykonanom dokazovaní. Odporca vytkol prvostupňovému súdu, že nepostupoval v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., keď toto ustanovenie vykladal len izolovane a nie aj vo vzájomnej súvislosti s výpoveďou Ing. Y., ktorý vo svojej výpovedi priznal, že žalovať zmenku voči úverovým dlžníkom by pre navrhovateľa znamenalo len získanie druhého exekučného titulu, preto zmenky navrhovateľ vypĺňal vždy len s úmyslom uplatniť ich voči odporcovi, voči úverovým dlžníkom ich nikdy nezamýšľal uplatniť. Prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov nijako neprihliadol na skutočnosť, že hoci spoločnosť LICITOR factoring, s.r.o. nadobudla úverové pohľadávky a zmenky práve za účelom ich vymáhania od úverových dlžníkov, počas tohto obdobia sa ani raz nepokúsila žiadnu úverovú pohľadávku ani zmenku vymáhať od úverových dlžníkov, ale pohľadávky a zmenky len špekulatívne previedla na tretiu osobu - navrhovateľa. Podľa odporcu súd nesprávne vyhodnotil význam účasti JUDr. I. na rokovaní so zástupcami odporcu o zaplatení žalovaných zmeniek. Túto skutočnosť súd len neakceptovateľne zreprodukoval výpoveďou JUDr. I., ktorý uviedol, že nikdy s odporcom za navrhovateľa nerokoval. Odporca však zdôraznil, že JUDr. I. vo svojej výpovedi nehovoril o tom, že by s odporcom rokoval o zmenkách patriacich stále spoločnosti LICITOR factoring, s.r.o., o ktorých žiadne súdneho spory neprebiehajú, ale JUDr. I. hovoril o účasti na rokovaní, týkajúcom sa zmenkových sporov prebiehajúcich pred súdmi výlučne medzi odporcom a navrhovateľom. Odporca považoval za nesprávny právny názor prvostupňového súdu, podľa ktorého na zmenkovo- právny vzťah nemožno aplikovať ust. § 3 OZ ako lex generalis, keď podľa prvostupňového súdu ZZŠ ako lex specialis obsahuje už v ustanovení § I. čl. 17 limitovanú reguláciu zneužitia práva, ktorá podľa prvostupňového súdu vylučuje aplikáciu ust. § 3 OZ ako lex generalis. Odporca odmietol názor prvostupňového súdu, že čl. I § 17 ZZŠ predstavuje lex specialis k § 3 OZ. Zatiaľ čo § 3 OZ posudzuje konanie subjektu vzhľadom na objektívne hľadisko dobrých mravov, čl. I § 17 ZZŠ rieši subjektívny vzťah nadobúdateľa zmenky a dlžníka. Výklad prvostupňového súdu, ktorý vylučuje pravidlá správania priečiace sa dobrým mravom, zakotvené vo všeobecnom predpise len preto, že ZZŠ obsahuje navyše iné prostriedky obrany v čl. I § 17, je podľa názoru odporcu neprípustne formalistický a neprávny, pretože sa obmedzuje len na formálnu aplikáciu predpisov zmenkového práva bez prihliadnutia na ostatné súkromnoprávne princípy. Súd prvého stupňa tiež podľa názoru odporcu nevzal do úvahy, že v konečnom dôsledku môže nastať situácia, kedy majiteľ zmenky môže pri uplatnení svojich práv porušovať dobré mravy tým, že môže svoje právo zo zmenky uplatňovať šikanózne a duplicitne. Odporca mal za to, že prvostupňový súd neprihliadol na skutočnosť, že navrhovateľ, ktorý si pod zámienkou zmenky uplatňuje voči odporcovi kompenzáciu nevymožiteľnosti úverových pohľadávok voči úverovým dlžníkom, hoci vedel o vylúčení takejto zodpovednosti na strane odporcu, svojim konaním zneužil inštitút zmenkového práva, aby získal od odporcu plnenie, ktoré mal vymáhať len od úverových dlžníkov. Prvostupňový súd podľa názoru odporcu svojim rozsudkom legalizoval také podnikania, pri ktorom si obchodníci s pohľadávkami smú odkúpiť od bánk pohľadávky voči ich úverovým dlžníkom za 26 % ich nominálnej hodnoty za účelom ich vymáhania od pôvodných dlžníkov a vzápätí zneužitím zmeniek žiadať od banky aj dlžníkov duplicitne po 100% nominálnej hodnoty takto získaných pohľadávok v rozpore s kauzálnymi dohodami. Odporca poukázal na skutočnosť, že rozsudok je spôsobilý navodiť taký stav, že navrhovateľ získa totožné plnenie dvakrát, pod zámienkou dvoch nezávislých titulov. Reálne hrozí, že navrhovateľ raz získa totožné plnenie od odporcu z titulu uplatnenej zmenky v tomto konaní a druhýkrát od úverového dlžníka odporcu z titulu kauzálnej úverovej pohľadávky. Odporca vo svojom odvolaní súdu prvého stupňa zároveň vytkol, že nerešpektuje rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v identickej veci. Predložil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 19/2014, ktorým súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.09.2013 č.k. 2CoZm/3/2013-166 a vec mu vrátil na ďalšie konanie v identickej skutkovej a právnej veci navrhovateľa proti odporcovi. Aj v tomto konaní odporca uviedol, že v rámci identickej obchodnej transakcie, ktorej predmetom bolo postúpenie úverových pohľadávok odporcu z nesplatených úverov poskytnutých odporcom fyzickým osobám, odporca urobil formálnu chybu, keď svoju zodpovednosť síce vylúčil pri postúpení úverových pohľadávok, opomenul ju však vylúčiť aj v zmenkách. Najvyšší súd SR mal pri posudzovaní napadnutého rozsudku za to, že odvolací súd riadne neodôvodnil najmä namietané nesprávne posúdenie kauzy zo zmenky ako prostriedku na zabezpečenie záväzkov a nevenoval pozornosť námietke odporcu, a to konanie navrhovateľa v rozpore s poctivým obchodným stykom a konanie navrhovateľa smerujúce k šikanóznemu výkonu práva. Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach najmä z ďalšieho dôvodu a to, že z obsahu spisu sa javí predmetná zmenka ako zmenka spotrebiteľská. Z tohto pohľadu súdy nižšieho stupňa sa nezaoberali a nezdôvodnili, či predmetná zmenka je platná. Odporca namietal nezákonnosť prvostupňového súdu, keď súd namiesto toho, aby sa riadnym spôsobom vysporiadal s právnymi názormi NSSR ohľadne kauzálnych námietok odporcu a posúdením zmenky ako neplatnej, nakoľko v konaní uplatnená zmenka je zmenkou spotrebiteľskou, prvostupňový súd sa obmedzil na konštatovanie o koncentračnej zásade námietkového konania podľa § 175 ods. 2 O.s.p. a tým, že účastníkom tohto sporu nie je spotrebiteľ. Celkom tým ignoroval skutočnosť, že ani v spore rozhodnutom uznesením NS SR nebol účastníkom spotrebiteľ, ale navrhovateľ a odporca. Namietal, že sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal spotrebiteľskou zmluvou, ktorou Dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke uzavretá medzi odporcom a spotrebiteľom je. Podľa názoru odporcu v zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu v každom štádiu konania, a to aj v každom druhu konania, a to bez výnimky ex offo skúmať, či sa v ňom nejedná o spotrebiteľský vzťah. Odporca uviedol, že Najvyšší súd SR poukázal na skutočnosť, že súdy sa v identickom prípade musia ex offo zaoberať platnosťou zmenky ako zmenky spotrebiteľskej. Z tohto pohľadu je potrebné, aby súd skúmal, či Dohoda o vyplňovacom práve k zmenke, uzavretá medzi odporcom ako zmenkovým veriteľom a vystaviteľom zmenky ako zmenkovým dlžníkom a spotrebiteľom zároveň je dostatočne zrozumiteľná a určitá, najmä v rozsahu ustanovení tvoriacich predmet Dohody o vyplňovacom práve k zmenke, a či je vôbec platná. Odporca poukázal na to, že prvostupňový súd sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s námietkou odporcu premlčania práva vyplniť blankozmenku a námietka premlčania práva na zaplatenie zmenky. Odporca uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd neuznal dôvodnosť námietky premlčania, tak potom Dohoda o vyplňovacom práve jednoznačne nemôže prejsť testom prijateľnosti. Tak ako odporca v námietkach uviedol, v prípade blankozmenky, keď splatnosť zmenky závisí od jej doplnenia majiteľom zmenky, by sa premlčanie práva na zaplatenie zmenky nemalo odvíjať od času splatnosti doplneného majiteľom zmenky ale od okamihu, keď tak mohol majiteľ zmenky po prvý raz urobiť, teda keď mohol prvý raz určiť čas splatnosti zmenky - vyplniť blankozmenku. Ak by išlo v tomto spore, kde je žalovaná právnická osoba o nepodstatnú vec, či ide o platnú spotrebiteľskú zmenku, Najvyšší súd SR by to vo svojom zrušujúcom rozhodnutí neuvádzal ako vec, ktorou sa súdy majú zaoberať. Odporca poukázal aj na nové znenie čl. I § 17 ZZŠ po jeho novelizácii zákonom č. 438/2015 Z.z., ktoré výslovne upravuje, že každý, kto je žalovaný zo zmenky a koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, teda nie len samotný spotrebiteľ, môže majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, a to vždy. Odporca mal za to, že vymáhaný nárok preukázane vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, a preto je potrebné, aby súd prihliadol na neprijateľné zmluvné podmienky dohody ex offo a na rozpor s dobrými mravmi a zákonom pri neprípustnom zneužití neplatných spotrebiteľských zmeniek navrhovateľa voči odporcovi. Preto vo svojom odvolaní znova poukázal na rozšírenú ochranu spotrebiteľa, ktorá bola ako novelizácia zavedená zákonom č. 438/2015 Z.z. okrem iných predpisov, tiež do Zmenkového zákona v čl. I § 17 ods. 1 a 2. S poukazom na absenciu prechodných ustanovení zákona č. 438/2015 Z.z. poukázal odporca na to, že zákon sa vzťahuje od svojej účinnosti 23.12.2015 aj na vzťahy vzniknuté a konania prebiehajúce podľa doterajších predpisov. S odkazom na už uplatnené odvolacie dôvody a tiež dôvod, že zmenku považuje odporca za spotrebiteľskú, žiadal priznať ochranu, ktorá spotrebiteľovi prináleží. Odporca zároveň pre svoju úplnú právnu istotu navrhol podľa § 238 ods. 3 O.s.p., aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a to najmä: a) keďže navrhovateľ v čase nadobúdania pohľadávok a zmeniek vedel, že ním nadobúdané zmenky zabezpečujú len pohľadávky z úverových zmlúv a vedel, že odporca za vymožiteľnosť týchto pohľadávok neručí, pripúšťa kauzálne námietky podľa čl. I § 17 ZZŠ, nakoľko okolnosti prejednávanej veci nasvedčujú tomu, že navrhovateľ konal pri nadobudnutí zmenky vedome na škodu dlžníka, b) či je vylúčená aplikácia § 3 OZ na zmenky s ohľadom na čl. I§ 17 ZZŠ, c) či sa aplikuje koncentračná zásada na posúdenie absolútnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy súdom, d) či má súd dôvod neposudzovať absolútnu neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ je zmenka vystavená spotrebiteľom, keď spotrebiteľ nie je účastníkom konania, e) či sú prípustné kauzálne námietky podľa platného čl. § I 17 ods. 2 ZZŠ zo strany toho, kto je žalovaný zo zmenky, ak jeho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, a to aj v konaniach kde bol vydaný zmenkový platobný rozkaz. Odporca súdu tiež vytkol formálny nedostatok rozsudku, v ktorom v rozpore s § 175 ods. 4 O.s.p. súd opomenul definovať, v akom rozsahu ponecháva zmenkový platobný rozkaz v platnosti. Odporca žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že zmenkový platobný rozkaz bude v plnom rozsahu zrušený. K odvolaniu sa vyjadril navrhovateľ a uviedol, že odporca nepreukázal, že by navrhovateľ konal vedome na škodu odporcu. Poukázal na to, že si prvotne uplatňoval svoj nárok z postúpených pohľadávok voči konkrétnym dlžníkom, získaval exekučné tituly a až následne, keď jeho nárok nebol uspokojený týmto spôsobom a uvedomil si účinky indosamentu, postupoval v zmysle Zákona zmenkového a šekového. Navrhovateľ sa ako nadobúdateľ zmenky na indosovaní zmenky odporcom vôbec nepodieľal a ani podieľať nemohol, nakoľko indosovanie zmenky odporcom prebehlo v čase, keď navrhovateľ majiteľom zmenky nebol a proces indosovania nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť. Navrhovateľ mal za to, že tvrdenia odporcu o účelovosti, zlomyseľnosti navrhovateľa a o jeho zámere konať vedome na škodu dlžníka, nemajú oporu ani v právnej, ani v logickej argumentácii. Navrhovateľ si kauzálnu pohľadávku proti pôvodnému dlžníkovi uplatnil riadne v súdnom konaní, a keď nebola uspokojená, využil všetky zákonné prostriedky na jej uspokojenie. Dodal, že nikomu nemôže byť na ujmu uplatňovanie svojich práv. Navrhovateľ mal za to, že ním uvedené skutkové tvrdenia dostatočným spôsobom preukazujú, že z jeho strany k uvedenému konaniu na škodu dlžníka nedošlo a odporca v konaní ani nepriamymi dôkazmi nepreukázal opak a neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Podľa názoru navrhovateľa tento spor nie je sporom spotrebiteľským, ale sporom zmenkovým, nakoľko zaviazanosť zo zmenky vznikla na základe garančného účinku indosamentu a vôbec nie v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Navrhovateľ a ani odporca nie sú spotrebiteľmi, sú podnikateľmi, pričom ani jeden z nich nie je slabšou stranou. Bolo by teda v rozpore s dobrými mravmi, keby tento zmenkový spor medzi podnikateľmi požíval právnu ochranu určenú výlučne pre spotrebiteľa ako fyzickú osobu. Podľa vyjadrenia navrhovateľa, odporca nemôže namietať neplatnosť zmenky, nakoľko on sám túto zmenku vyhotovil, predložil vystaviteľovi na podpis a podpisom zmenky podmienil poskytnutie úveru. Odporca bol v čase podpisu zmenky presvedčený, že táto je platná, čiže je vylúčené, aby sa domáhal neplatnosti zmenky. S ohľadom na uvedené považoval navrhovateľ obranu odporcu za účelovú a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu. Podľa § 471 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok) konania o zmenkovom platobnom rozkaze a šekovom platobnom rozkaze začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Keďže v tomto prípade ide práve o konanie o zmenkovom platobnom rozkaze začaté pred 1.7.2016, keď nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, odvolací súd pri prejednaní a rozhodnutí o odvolaní odporcu proti rozsudku o ponechaní zmenkového platobného rozkazu v platnosti aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p., a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou súdu prvého stupňa týkajúcou sa abstraktnosti zmenky, či už sa jedná o zmenku, ktorá plní funkciu platobnú alebo funkciu zabezpečovaciu. Je potrebné rozlišovať medzi teoretickým výkladom, ktorý využíva odporca ohľadne funkcií zmenky a praktickým využitím zmenky v súlade so zákonným postupom pri vymáhaní nárokov. Z teoretického hľadiska je skutočne zmenka spravidla vždy previazaná s určitou kauzou a dlžník zmenku nevystavuje bezdôvodne. Zmenka má aj funkciu platobnú, aj funkciu zabezpečovaciu. Avšak to nič nemení na skutočnosti, že zmenka je stále, bez ohľadu na kauzu a funkcie, ktoré v sebe nesie, dokonalým, abstraktným skriptúrnym cenným papierom, ktorého oprávnený majiteľ nie je povinný preukazovať ani dôvod záväzku, ani výšku pohľadávky, tak ako to správne uviedol súd prvého stupňa, keď odkázal na prepojenie zmenkového zákona k lex generalis - Občianskemu zákonníku v § 495 OZ. Odvolací súd považuje za duplicitné vyjadrovať sa jednotlivo k obsiahlym námietkam odporcu, nakoľko sa súd prvého stupňa venoval každej jednej námietke vyčerpávajúcim odôvodnením, s ktorým sa v plnej miere odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd sa teda obmedzil len na posúdenie jednotlivých odvolacích dôvodov. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď uviedol, že zmenka bola predložená jej oprávneným majiteľom, ktorý svoj nárok preukázal nepretržitým radom indosamentov, ako aj preukázal splnenie povinností podľa zmenkového zákona, ktoré sú potrebné na uplatnenie postihu proti indosantovi. V súlade s čl. I § 11 ZZŠ každú zmenku, i keď nebola vystavená na rad, možno previesť indosamentom (rubopisom). V súlade s čl. I § 14 ods. 1 ZZŠ indosamentom sa prevádzajú všetky práva zo zmenky. V súlade s čl. I § 15 ods. 1 ZZŠ ak tu niet opačnej doložky, indosant zodpovedá za prijatie a zaplatenie zmenky. V súlade s čl. I § 16 ods. 1 ZZŠ o tom, kto má zmenku v rukách, platí, že je oprávneným majiteľom, ak preukáže svoje právo nepretržitým radom indosamentov, a to aj vtedy, ak posledný z nich je blankoindosament. Prečiarknuté indosamenty platia pritom za nenapísané. Ak nasleduje po blankoindosamente ďalší indosament, platí, že podpisovateľ tohto indosamentu nadobudol zmenku blankoindosamentom. V súlade s čl. I § 43 ods. 1 ZZŠ ak nebola zmenka zaplatená, môže majiteľ pri zročnosti zmenky vykonať postih proti indosantom, vystaviteľovi a iným osobám zmenečne zaviazaným. V súlade s čl. I § 45 ods. 1 ZZŠ majiteľ musí dať správu o odopretí prijatia alebo o odopretí zaplatenia svojmu indosantovi a vystaviteľovi do štyroch pracovných dní nasledujúcich po dni protestu alebo pri doložke „bez trov“ po dni predloženia. Každý indosant musí do dvoch pracovných dní potom, keď dostal správu, upovedomiť svojho indosanta o správe, ktorú dostal, a oznámiť mu mená a adresy tých, ktorí predtým podali správu, a tak ďalej radom až k vystaviteľovi. Lehoty bežia od prijatia predchádzajúcej správy. Uvedené zákonné ustanovenia zmenkového zákona svedčia tomu, že navrhovateľ preukázal svoj nárok nepretržitým radom indosamentov, preukázal že nadobudol zmenku rubopisom od jej predchádzajúceho majiteľa LICITOR factoring, s.r.o., a keďže v súlade s citovaným čl. I § 14 ods. 1 ZZŠ s rubopisom na nového majiteľa prechádzajú všetky zmenkové práva - právo vyplniť bianco zmenku nevylučujúc, navrhovateľ ako oprávnený vlastník zmenky doplnil na zmenku dátum splatnosti a zmenkovú sumu. Navrhovateľ tiež listinnými dôkazmi preukázal, že zaslal dlžníkovi výzvu na zaplatenie zmenky, ktorá ostala bez výsledku, a teda mal oprávnenie uplatniť svoj nárok voči indosantovi. Vzhľadom na to, že odporca ako indosant opomenul svoj garančný záväzok za zmenku vylúčiť, ďalšie kroky navrhovateľa boli len oprávneným výkonom jeho veriteľského práva k zmenke. Pokiaľ ide o výšku zmenkovej sumy a splatnosť, odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že predložením rozhodcovského rozsudku, ktorým bola navrhovateľovi priznaná kauzálna pohľadávka zabezpečovaná zmenkou, bolo možné zistiť v akej výške sa nachádza peňažný nárok navrhovateľa, a teda akú sumu bol oprávnený v zmenke vyplniť. Navrhovateľ vyplnil zmenku správne sumou, ktorá nie je v rozpore s priznanou výškou kauzálnej pohľadávky a splatnosť doplnil v súlade s dohodou o vyplňovacom práve. Odvolací súd teda konštatuje, že odvolací dôvod odporcu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nie je dôvodný. Nesprávne právne posúdenie vytýkal odporca aj vo veci posúdenia prípustnosti kauzálnych námietok podľa čl. I § 17 ZZŠ. Odvolací súd opäť musí konštatovať, zhodne s názorom súdu prvého stupňa, že jedinou teoreticky možnou obranou zmenkového dlžníka sú kauzálne námietky. Avšak pripustenie kauzálnych námietok v kontexte s ostatným znením Zmenkového zákona, ako aj už spomenutého § 495 Občianskeho zákonníka, závisí na schopnosti dlžníka preukázať vedomé alebo hrubo nedbanlivostné konanie na škodu dlžníka zo strany majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní. Odporca spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť nepreukázal, že v čase, kedy navrhovateľ zmenku a kauzálnu pohľadávku nadobúdal, konal vedome na škodu odporcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že bol to práve odporca, ktorý prvý krát zmenku rubopisoval bez vylúčenia garančného účinku a následné rubopisy v podstate kopírovali spôsob prevodu zavedený prvým indosantom. Odvolací súd konštatuje, že odporca ako podnikateľ, obchodujúci v bankovom sektore, mal mať na zreteli nuansy zmenkového práva a pri rubopisovaní zmeniek mal možnosť svoj garančný účinok vylúčiť, čo však neurobil alebo opomenul. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu, ktorý obsahuje rozsiahle vykonané dokazovanie vo veci, dospel k záveru, že nebolo preukázané konanie na škodu odporcu zo strany navrhovateľa, ani prostredníctvom zmlúv o postúpení, ani prostredníctvom výšky odmeny za postúpené pohľadávky a napokon ani svedeckými výpoveďami. Odporca má za to, že vylúčenie zodpovednosti v zmluve o postúpení pohľadávky sa má vzťahovať aj na zmenkové vzťahy, čo je však mylný záver, odporujúci zmenkovému právu. Odvolací súd dospel k záveru, že práve postup navrhovateľa, ktorý najprv vymáhal kauzálne pohľadávky, neuvedomujúc si, že disponuje zmenkami, z ktorých je zaviazaný nielen zmenkový dlžník - fyzická osoba s neistou bonitou, ale aj finančne schopný indosant, svedčí nielen o jeho prvotnej neznalosti jeho práv, ale aj o jeho dobromyseľnosti. Odvolací súd má za to, že odporca sa v snahe sanovať svoje pochybenie pri rubopisovaní zmenky snaží preukázať škodlivé, alebo šikanózne správanie navrhovateľa, čo však preukázané nebolo, a preto kauzálne námietky účinné nie sú. Odvolací súd tiež konštatuje, že ani odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. neobstojí v argumentácii odporcu, nakoľko súd prvého stupňa správne posúdil všetky predložené dôkazy, z ktorých vyvodil správne skutkové závery a tie správne právne posúdil. Pokiaľ ide o posledný uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., teda že konanie má vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tento odvolací dôvod odporca nijako ďalej nedefinoval, preto je obtiažne sa k nemu vyjadriť. Odvolací súd však v konaní na súde prvého stupňa nezistil vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie. Pokiaľ ide o odporcom predložené rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa odvoláva, odvolací súd je toho názoru, že z odôvodnenia oboch rozhodnutí nijako nevyplýva, že by súdy odporcovi dávali za pravdu. Najvyšší súd SR prijal dovolanie odporcu z procesného dôvodu, akým bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu. Dovolací súd sa nezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci. Dovolací súd mal výhrady voči nedostatočnému dokazovaniu vo veci námietok odporcu, ktoré sú totožné s námietkami uplatnenými v tunajšom konaní. V prejednávanej veci sa prvostupňový súd veľmi podrobne zaoberal všetkými námietkami odporcu a správne konštatoval oprávnenosť nároku navrhovateľa. Odvolací súd preto posúdil, že odporcom predložené rozhodnutia nijako nesvedčia jeho tvrdeniam, keďže namietaný nedostatok odôvodnenia, ktorý akceptoval Najvyšší súd SR ako dôvod dovolania, je vadou, ktorou mohol trpieť rozsudok Krajského súdu v Košiciach, avšak tunajší súd prvého stupňa sa tejto chyby nedopustil. Je potrebné konštatovať tiež to, že dovolací súd sa nijako nevyjadruje k hmotnoprávnym okolnostiam veci, teda nepotvrdzuje názory odporcu v skutkových tvrdeniach. Odvolací súd zároveň považoval za potrebné vyjadriť sa k otázke spotrebiteľskej ochrany, ktorej sa domáha odporca vo svojom záverečnom vyjadrení a v odvolaní. Podľa čl. I § 17 ods. 1 a 2 ZZŠ, kto je odporca zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Ak je odporcom zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. V konaní, v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky sa z úradnej povinnosti prihliadne na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je odporca zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací súd zdôrazňuje, že nielenže záväzok odporcu nevznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, ale vznikol ex lege z titulu garančného účinku indosamentu, ktorý vyhotovil bez vylúčenia garancie, a teda nakoľko odporca sám spotrebiteľom nie je, bolo by v príkrom rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ by sa úspešne domáhal právnej ochrany, ktorá prislúcha len subjektom, ktoré sú spotrebiteľom. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmet sporu nie je sporom spotrebiteľským, záväzok žalovaného nevyplýva zo spotrebiteľského vzťahu ale vyplýva z garančného účinku indosamentu upraveného ustanovením čl. I § 15 zák. č. 191/50 Zb.. Nie je rozhodujúci ani dôvod, pre ktorý k indosovaniu došlo a ani to, či bola zmenka indosovaná za odplatu. Z uvedeného nevyplýva, že pokiaľ vystaviteľ neuskutoční príslušný úkon spočívajúci v zaplatení zmenkovej sumy, dostavuje sa dôsledok zodpovednosti indosanta a to v podobe postihu pre neplatenie. Pritom zodpovednosť za zaplatenie alebo prijatie zmenky môžu všetci indosanti odmietnuť výslovnou doložkou. Odporca sa bránil tým, že v rámci obchodnej transakcie, ktorej predmetom boli úverové pohľadávky a zmenky však urobil nešťastnú chybu, keď svoju zodpovednosť síce vylúčil pri postúpení úverových pohľadávok, opomenul ju však vylúčiť aj v zmenkách, ktoré spolu s pohľadávkami previedol na LICITOR factoring s.r.o.. Odporcom uvádzaná skutočnosť nie je však právne významná a navyše v danom prípade je indosantom peňažný ústav, teda subjekt personálne odborne vybavený a vykonávajúci bežné obdobné transakcie. Aj v prejednávanej veci je odvolaciemu súdu známe, že ani len medzi účastníkmi nešlo o ojedinelý prípad ale o indosovanie veľkého počtu zmeniek. Ak sa odporca dopustil „nešťastnej chyby“ musí znášať následky, ktoré zákon s neuvedením doložky „sine obligo“ spája. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvého stupňa, že odporcu nemožno považovať za spotrebiteľa, právny vzťah medzi účastníkmi vzhľadom na právnu skutočnosť, z ktorej záväzok vyplýva (čl. I § 15 zák. č. 191/50 Zb.) za vzťah spotrebiteľský a už vôbec nie za takého účastníka, ktorému má byť poskytnutá ako slabšej stránke zvýšená obrana. Napokon aj samotnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. 0071 3014 05 RSV zo dňa 11.10.2005 na zabezpečenie pohľadávky, z ktorej predmetná zmenka slúžila, vyhotovil odporca, takže ak by predmetom konania bolo plnenie z tejto zmenky, bolo by potrebné zmluvu v zmysle § 266 Obch. zák. v pochybnostiach vykladať na ťarchu odporcu. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že predmetom konania je vzťah nevyplývajúci z garančného charakteru indosamentu v zmysle čl. I § 15 ods. 1 zák. č. 191/50 Zb. Pokiaľ ide o návrh odporcu na vyslovenie prípustnosti dovolania odvolacím súdom proti svojmu rozsudku, odvolací súd konštatuje, že nie sú splnené zákonom stanovené predpoklady uvedené v ust. § 238 ods. 3 O.s.p. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný právny význam po právnej stránke vtedy, ak zahrňuje posúdenie právnej otázky relevantné aj pre posúdenie iných, obdobných právnych pomerov, a je spôsobilé ovplyvniť všeobecnú rozhodovaciu činnosť súdov. Uvedený predpoklad je splnený predovšetkým v prípadoch týkajúcich sa právnej otázky judikatúrou vyšších súdov doposiaľ neriešenej (resp. riešenej nejednotne) alebo tam, kde odvolací súd posúdil určitú právnu otázku odlišne od konštantnej judikatúry, prípadne ak odvolací súd vzhľadal nutnosť sa od súčasnej judikatúry odchýliť. Odvolací súd konštatuje, že návrh odporcu na pripustenie dovolania z dôvodov uvedených a z otázok položených v jeho odvolaní nepredstavuje riešenie závažných právnych otázok, ktoré doposiaľ judikatúrou vyšších súdov neboli posúdené, alebo výklad ktorých v judikatúre vyšších súdov nie je ustálený alebo je odvolacím súdom riešený inak ako ustálenou judikatúrou vyšších súdov. Pokiaľ ide o prvý dôvod uvádzaný odporcom v odvolaní na vyslovenie prípustnosti dovolania odvolacím súdom (uvedený pod písm. a)), a teda prípustnosť kauzálnych námietok podľa § 17 ZZŠ za okolností, keď podľa odporcu navrhovateľ vedel v čase nadobúdania pohľadávok a zmeniek, že ním nadobúdané zmenky zabezpečujú len pohľadávky z úverových zmlúv, odvolací súd uvedenú otázku nepovažuje ani za právnu otázku, ale len za riešenie skutkovej otázky, resp. posúdenie správnosti alebo úplnosti skutkových zistení, pričom odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v danom smere zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu a správne. Pre iné, ako právne otázky pritom nemožno prípustnosť dovolania vysloviť. Právne otázky uvedené v odvolaní odporcu pod písm. b) a c) boli riadne vysvetlené a odôvodnené v rozhodnutí prvostupňového súdu, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd plne stotožňuje a dodáva, že uvedené právne konštatovanie súdom prvého stupňa (totožne aj odvolacím súdom) nie je odklonom od konštantnej judikatúry, a ani vecou doposiaľ neriešenou, pričom taktiež tu neexistuje dôvod odkloniť sa od doterajšej rozhodovacej činnosti súdov. Právne otázky uvedené pod písm. d), e) a súčasne aj c) odvolania odvolací súd vzhliadol ako nesúvisiace s uvedeným sporom, keďže účastníkom tohto konania nie je spotrebiteľ, a teda neprichádza do úvahy, aby prípustnosť dovolania bola v danom prípade vyslovená z dôvodu položenia otázok, ktoré súvisia so spotrebiteľskou zmluvou, a ktorých posúdenie je z vyššie uvedených dôvodov irelevantný pre tento spor. Predmetné otázky sú pritom riešené aj v príslušných ustanoveniach zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového v znení jeho novely zákonom č. 438/2015 Z. z. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a teda oprávnenie založiť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu nevyužil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná súd náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Navrhovateľ mal v odvolacom konaní plný úspech a odvolací súd mu prisúdil náhradu trov odvolacieho konania. Súd v súlade s písomným vyčíslením trov právneho zastúpenia priznal navrhovateľovi za jeden úkon právnej služby spočívajúci v písomnom vyjadrení navrhovateľa zo dňa 8.3.2017 k odvolaniu odporcu odmenu vo výške 72,35 EUR v zmysle § 10 ods. 1 a § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov pri poskytovaní právnych služieb a právnom zastupovaní navrhovateľa vo vyúčtovanej výške. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, môže sa jej splnenia oprávnený domáhať výkonom exekúcie podľa osobitného predpisu.