Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/71/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514207246 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1514207246.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: V. V., nar. X.X.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/a, Bratislava, dieťa rodičov, matka: Q. V., trvale bytom A., M.Á. XX, zastúpená: JUDr. Štefan Hec, advokát so sídlom v Bratislave, AK, Zámocká 36 a otec: W. W., trvale bytom A., A. X, zastúpený advokátskou kanceláriou ALFA LEGAL, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Karpatská 6, na návrh otca o zníženie výživného, o odvolaní matky maloletého proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 17P 98/2014-287 zo dňa 9.3.2016 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 17P 98/2014-287 zo dňa 9. 3. 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č.k. 17P 98/2014-287 zo dňa 9.3.2016 znížil vyživovaciu povinnosť otca k maloletému V. V., nar. X.X.XXXX zo sumy 500,- eur mesačne na sumu 250,- eur mesačne od 26. 11. 2014 do 31.3.2015, na sumu 150,- eur od 1.4.2015 do 8.3.2016 a na sumu 80,- eur mesačne od 9.3.2016 s tým, že týmto rozsudkom sa mení rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27.9.2012 sp.zn. 20P 187/2012 vo výroku o výživnom. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Okresný súd Bratislava V tak rozhodol o návrhu zo dňa 25.11.2014, ktorým sa otec domáhal zníženia vyživovacej povinnosti na maloleté dieťa zo sumy 500,- eur mesačne na sumu 250,- eur mesačne od právoplatnosti rozhodnutia z dôvodu, že výživné bolo dohodnuté medzi rodičmi pred vyhlásením rozsudku a súd sa v čase rozhodovania o výživnom nezaoberal skúmaním jeho majetkových a osobných pomerov, napriek tomu neschválil dohodnutú sumu výživného vo forme rodičovskej dohody. Otec bol v tom čase v zahraničí a pojednávania sa zúčastnil iba jeho právny zástupca. Pracoval ako futbalový tréner v zahraničí a jeho vtedajší príjem mu umožňoval hradiť určené výživné. Na územie Slovenskej republiky bol nútený sa vrátiť vzhľadom na to, že zamestnávateľ s ním ukončil pracovný pomer a novú zmluvu sa mu nepodarilo uzatvoriť. Otec si hľadal zamestnanie na Slovensku aj v zahraničí, v súčasnej dobe je bez pravidelného príjmu a svoje výdavky si hradí výlučne z úspor a požičaných peňazí a nie je schopný prispievať na výživu maloletého viac ako sumou 250,- eur mesačne. Na pojednávaní dňa 2.3.2015 otec žiadal znížiť výživné od podania návrhu na sumu 150,- eur mesačne zo zdravotných dôvodov, pretože si nevie nájsť prácu a pracovať ani nemôže. Na pojednávaní dňa 25.11.2015 otec uviedol, že jeho situácia sa zhoršila, je v dôchodkovom veku a nikto ho nechce zamestnať. Má dlh vo výške 6.500,- eur, v ktorom je zarátané výživné a pôžička, ktorú si musel zobrať na platenie podnájmu. Na pojednávaní dňa 9.3.2016 otec navrhol, aby súd znížil jeho vyživovaciu povinnosť na 250,- eur mesačne od podania návrhu do marca 2015, na sumu 150,- eur mesačne od apríla 2015 do 8.3.2016 a na sumu 80,- eur mesačne od 9.3.2016 a takto si aj vyživovaciu povinnosť plnil. V decembri 2015 sa zamestnal ako triedič zásielok a lepšie platenú prácu sa mu nepodarilo nájsť. Presťahoval sa do menšieho prenajatého bytu, kde býva so spolubývajúcim a platí tam 180,- eur, za lieky predpísané kardiológom dopláca mesačne 30,- eur, a tak viac ako 80,- eur mesačne na maloleté dieťa nemôže platiť. 3. Matka na pojednávaní dňa 2.3.2015 uviedla, že otec od januára 2015 platí výživné len 250,- eur mesačne svojvoľne. V jeho daňovom priznaní za rok 2013 bol príjem 10.625,- eur, ale podľa názoru matky tu dochádza k zavádzaniu, pretože pri určení výživného sa vychádzalo z reálneho stavu, ktorý bol taký, že otec zarábal 4.000,- eur mesačne a na prelome rokov 2012 a 2013 mal prestúpiť do iného klubu, kde mal zarábať až 6 000 eur mesačne, preto položka 10 625 eur v daňovom priznaní za rok 2015 je zjavný nepomer. Matka nesúhlasila s návrhom na zníženie výživného, pretože podľa jej názoru otec manipuluje s faktami. Poukázala na to, že V.. H., ktorý otcovi vystavoval potvrdenia o jeho zdravotnom stave, je otcov kamarát. Otec jej sľúbil, že jej bude zatiaľ platiť 250,- eur mesačne a keď sa jeho situácia zlepší, doplatí jej do sumy 500,- eur a ďalej jej bude túto sumu platiť. Kolízny opatrovník sa vyjadril tak, že žiadne zníženie výživného nie je v záujme maloletého dieťaťa, ale vzhľadom na doterajšie výživné 500,- eur mesačne, ktoré otec nemôže platiť, necháva rozhodnutie na súd. 4. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že doterajšie výživné bolo určené rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27.9.2012, vo veci sp.zn. 20P/187/2012 a v tom čase bola matka nezamestnaná, mala jednu ďalšiu vyživovaciu povinnosť k 16-ročnému synovi, otec pracoval ako futbalový tréner v Katare, v daňovom priznaní za rok 2011 mal uvedený príjem zo živnosti 9.820 eur, výdavky zo živnosti 5.791,62 eur, základ dane 4.028,38 eur a daň 89,12 eur, v tom čase maloletý V. navštevoval materskú školu. 5. V súčasnej dobe je matka naďalej slobodná, okruh jej vyživovacích povinností sa nezmenil a trvá jej jedna vyživovacia povinnosť k synovi H., nar. X.X.XXXX, ktorý je študent štvrtého ročníka Obchodnej akadémie. Od 10.10.2013 je matka zamestnaná v obchodnej spoločnosti A. C., s. r. o., kde jej priemerný čistý mesačný príjem za mesiace november a december 2013 bol 335,52 eur a za rok 2014 351,35 eur, v roku 2015 v januári 369,60 eur, vo februári 369,60 eur, v auguste 368,85 eur a v októbri 369,60 eur, vo zvyšku matka výšku príjmu za rok 2015 súdu nepreukázala napriek jeho opakovanej výzve. Podľa pracovnej zmluvy s dátumom nástupu do práce dňom 10.10.2013 bola jej mzda 337,70 eur mesačne pri 40 hodinovom týždennom pracovnom čase. Podľa dodatku č. 1 k pracovnej zmluve sa matkina mzda k 1.1.2015 zmenila na 380,- eur a podľa dodatku č. 2 k pracovnej zmluve účinného od 2.11.2015 je jej mzda stanovená dohodou opäť vo výške 380,- eur mesačne pri 40 hodinovom týždennom pracovnom čase. Matka je od 11.7.2014 držiteľkou živnostenského oprávnenia pre predmet činnosti čistiace a upratovacie služby a sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb, pričom činnosť je pozastavená od 29.4.2015 do 29.4.2018. Od 6.10.2000 do 26.2.2013 mala zapísaný aj predmet činnosti sprostredkovateľská činnosť. Dňa 13.8.2014 uzatvorila s firmou Z. B., s. r. o. zmluvu o zabezpečení upratovacích služieb, ktoré vykonávala na základe živnostenského oprávnenia, a ktorá bola ukončená dohodou ku dňu 1.1.2015, pričom za vykonané služby vyfakturovala za uvedené obdobie celkovo 833,83 eur. Daňové priznanie za rok 2013 matka nepodala. V daňovom priznaní za rok 2014 uviedla úhrn príjmov od všetkých zamestnávateľov 4.230,42 eur z toho základ dane 3.663,73 eur príjmy zo živnosti 715,54 eur , výdavky z toho 286,21 eur, základ dane z toho 429,32 eur a daň 55,04 eur. Podľa vlastného udania výživné na staršieho syna má určené len na základe mimosúdnej dohody s jeho otcom vo výške 100,- eur mesačne, je nemajetná, zdravotný stav jej trvalo nezvyšuje náklady na výživu, býva len s deťmi v prenajatom 3-izbovom byte na K. ulici za mesačnú úhradu 570,- eur plus 80,- eur ako záloha za energie a vodu (zmluva zo dňa 12.8.2013). Trvalo prihlásená k pobytu je v byte svojej matky, kde bývať nemôže, nakoľko bola z tohto bytu vyhodená. 6. Otec je rozvedený, bez iných vyživovacích povinností. Od 26.1.2000 je držiteľom živnostenského oprávnenia pre predmety činnosti: výkon špecializovaných činností v oblasti telesnej kultúry - tréner futbalu, organizovanie kurzov pre cvičiteľov, trénerov a rozhodcov, organizovanie telovýchovných kurzov, kúpa tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi v rozsahu voľnej živnosti, kúpa tovaru za účelom jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti v rozsahu voľnej živnosti a sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu a služieb, vo všetkých predmetoch je živnosť pozastavená na obdobie od 21.12.2015 do 31.12.2016. Dňa 29.4.2014 bola ukončená zmluva otca so športovým klubom P.-V. B. E. E.. ku dňu 28.5.2014 na základe rozhodnutia klubu. 7. V daňovom priznaní za rok 2013 otec uviedol príjmy zo živnosti 10.625 eur výdavky zo živnosti 6.360,38 eur, základ dane 4.264,62 eur a daň 100,44 eur. V daňovom priznaní za rok 2014 uviedol príjmy zo živnosti 10.930,- eur, výdavky zo živnosti 6.588,41 eur základ dane 4.341,59 eur a daň 102,26 eur. V roku 2015 mal Sociálnou poisťovňou pobočka Bratislava vyplatené nemocenské dávky v období marec až október v celkovej výške 1.597,10 eur. Dňa 11.12.2015 otec uzavrel pracovnú zmluvu na dobu určitú do 14.12.2016 so Slovenskou poštou, a.s. s nástupom do práce 15.12.2015 pre pracovnú funkciu triedič zásielok pri pracovnom čase 34,5 hodiny so základnou mzdou 414,- eur po dobu výkonu práce v jednozmennom pracovnom režime, ku ktorej zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi pobádaciu zložku mzdy v zmysle podnikovej kolektívnej zmluvy a interných predpisov. V mesiaci 12/2015 mal otec príjem 177,19 eur netto a v 1/2016: 382,67 eur netto. V súčasnosti pracuje v 12-hodinových zmenách v rátane nočných zmien. Podľa vlastného vyjadrenia otca z výkonu práce v zahraničí sa vrátil v júni 2014, tri roky pôsobil v Katare ako futbalový tréner. V 12/2013 mal infarkt, dva týždne bol hospitalizovaný a následne jeden mesiac práceneschopný, aj keď sa potom do práce vrátil, túto za neho vykonával jeho asistent. Za dobu osem mesiacov pred jeho príchodom na Slovensko mu zamestnávateľ mzdu nevyplatil, len pred odchodom mu uhradil určitú časť, a to 7.200,- amerických dolárov, z ktorých asi 4.500,- zaplatil za ubytovanie, ktoré si musel sám hradiť a cca 800,- eur za letenku. V Katare mohol zostať ešte pol roka, ale odišiel z dôvodu, že mu nebola vyplácaná mzda. Počas pobytu v Katare si z finančných prostriedkov vyplácaných mu zamestnávateľom prevádzal na Slovensko sumu 1.500,- eur z ktorej platil výživné, prenájom bytu na Slovensku a 500,- eur mesačne zasielal priateľovi, od ktorého si v minulosti požičal peniaze. Tiež na Slovensko prevádzal sumu 237,- eur mesačne ako úhradu lízingu za automobil. Z finančných prostriedkov, ktoré mal na účte v Katare, si platil stravovanie a ubytovanie v Katare. V posledný mesiac, kedy dostal od zamestnávateľa mzdu (osem mesiacov pred skončením pobytu), mal na účte 700,- eur. Počas pobytu v Katare si musel peniaze požičiavať, v 9/2013 mu zo Slovenska priniesol Ivan Tichý sumu 6.500,- eur. Otec nevedel preukázať výšku svojho príjmu dosahovaného v Katare. Uviedol, že v daňovom priznaní podávanom na Slovensku uvádzal len tie príjmy, ktoré si posielal na Slovensko. V súčasnosti nevykonáva žiaden predmet činnosti zapísaný v živnostenskom registri. Je absolventom strojníckej priemyslovky, neukončil vysokoškolské vzdelanie na FTVŠ. V mieste trvalého prihlásenia k pobytu bývať nemôže, lebo ide o byt, ktorý po rozvode jeho manželstva zostal vo vlastníctve jeho bývalej manželky, a za ktorý dostal odstupné v roku 2007 alebo 2008. Nevlastní žiadne nehnuteľnosti. Najskôr býval v prenajatom 2-izbovom byte na M. ulici v A. za úhradu 580,- eur vrátane energii a garážového státia (zmluva zo dňa 23.6.2014), od marca 2016 býva spolu s kamarátom v prenajatom 1-izbovom byte na rovnakej adrese, za ktorý platí 180,- eur mesačne. V októbri 2015 odpredal svoje osobné motorové vozidlo za 1.500,- eur Čo sa týka jeho zdravotného stavu, druhý infarkt mal v januári 2015 a tretí v máji 2015. Za lieky mesačne dopláca sumu 30,- eur. Žiadosť o priznanie starobného alebo invalidného dôchodku nepodal. 8. V konaní boli ohľadne pomerov otca vypočutí ako svedkovia, V.. Z. A. a V.. R. V. k jeho zdravotnému stavu a P. D. k pracovnej aktivite otca v zahraničí. Svedkyňa V.. Z. A. z Ú. B. E., W. K. S. X M. A. vypovedala, že otec maloletého je dispenzarizovaný na ich pracovisku, dvakrát bol hospitalizovaný s vážnou diagnózou, naposledy ho ako pacienta videla v októbri 2015. V minulosti prekonal v zahraničí infarkt, kde bol aj liečený, opakovane infarkt prekonal aj pri dodržiavaní liečebného režimu, došlo u neho k recidíve a je aj v súčasnosti veľmi vysoké riziko ďalšieho infarktu. Pri poslednom vyšetrení mu odporúčala fyzické, psychické a emočné šetrenie, keďže ide o vyvolávacie faktory a diagnóza je návratná. Medzi prvým a druhým infarktom muselo taktiež k niečomu dôjsť, nakoľko jeho nález bol horší, než po liečbe prvého infarktu. Keďže u pacienta ide o redukovanú funkciu srdca, svedkyňa mu odporučila riešenie zdravotného stavu cestou posudkových lekárov a praktického lekára, v kompetencii ktorých by bolo odporúčanie pre priznanie invalidného dôchodku. 9. Svedok V.. R. V., všeobecný lekár pre dospelých vypovedal, že otec maloletého je jeho pacientom, vekom by už bol starobný dôchodca, keby sa jednalo o pracujúceho človeka, pravdepodobne by vzhľadom na svoje diagnózy poberal invalidný dôchodok. V zásade každý invalidný dôchodca môže pracovať s ohľadom na svoju diagnózu, zdravotný stav a aktuálnu situáciu. Čo sa týka konkrétne otca maloletého, pokiaľ potrebuje pracovať, keďže by zo starobného dôchodku nevyžil, pracovať môže v zamestnaní, ktoré nie je fyzicky náročné a stresujúce. On sám by mu ale prácu neodporúčal, nebolo by ale fér v práci mu brániť. Svedok potvrdil, že otec maloletého prekonal tri infarkty. Dodal, že v prípade otca maloletého by nemalo význam požiadať o priznanie invalidného dôchodku, keďže tento je vždy nižší, ako starobný dôchodok. 10. Svedok P. D. uviedol, že pracoval ako asistent trénera - otca maloletého v Katare, na spolupráci sa dohodli ešte na Slovensku. On z Kataru odchádzal koncom mája alebo začiatkom júna 2014, otec maloletého tam ešte zostal. Nemá vedomosť o výške príjmu otca maloletého v Katare, vie ale, že štandardne sú príjmy trénerov do 5.000,- dolárov mesačne a nedomnieva sa, že by to u otca maloletého malo byť ináč. Po príchode do Kataru mali hneď od začiatku problémy s výplatami, mzdu im začali vyplácať až v deviatom mesiaci ich pobytu, tým sa stalo, že otec maloletého si musel zo svojich finančných prostriedkov hradiť osem mesiacov prenájom bytu, a keď dostal vyplatené peniaze, musel naraz za prenájom vyplatiť značnú sumu. Po ukončení pobytu im zamestnávateľ zostal ešte dlžný asi za jeden a pol mesiaca mzdu, ktorú im nikdy nedoplatil. Došlo teda k nedodržaniu zmluvy, čo bolo zdôvodnené tým, že nepostúpili v súťaži. Svedok potvrdil, že otec maloletého si počas pobytu v Katare od neho požičal peniaze a dodal, že z dôvodu vyplatenia za prenájom bytu za uvedených osem mesiacov si otec maloletého nemohol nič ušetriť. Otec maloletého z Kataru odchádzal neskôr ako svedok, hľadal si tam možnosti ďalšej práce, ale neuspel. Dôvodom toho, že z Kataru museli odísť, bolo to, že klub im najskôr chcel predĺžiť zmluvu, ale nakoniec sa tak nestalo. Svedok bol pri tom, keď otec maloletého šoféroval pri ich spoločnej ceste na jedno stretnutie a dostal veľké tlaky v hrudníku. On mu zavolal záchranku, ktorá otca maloletého odviezla do nemocnice, kde ho hospitalizovali s infarktom a upchatím ciev. V nemocnici ležal dva týždne, potom dostal asi dva týždne voľno od klubu a odvtedy svedok viedol tréningy viac menej sám, aby sa otec maloletého nerozčuľoval, tento tam potom pôsobil ako dohľad nad tréningami a sprostredkovával komunikáciu medzi hráčmi a vedením. Svedok sa nevedel vyjadriť k tomu, či na nepredĺženie zmluvy mohol mať vplyv aj klubový lekár. 11. Maloletý je vo veku osem rokov, v školskom roku 2015/2016 navštevuje druhý ročník štátnej základnej školy. Podľa potvrdenia V.. Z. K. imunológa - alergológa zo dňa 4.5.2015 je zaradený a liečený s diagnózou W., T. E.. P.., v sezóne je nastavený na antihistaminiká, ktoré sú čiastočne hradené poisťovňou, mal by mať režim alergika s doporučenými klimatickými pobytmi. Podľa udania matky je maloletý liečený tiež psychiatrom a navštevuje aj psychológa. Doplatky za lieky pre maloletého činia celkom cca 12,- eur mesačne. Maloletý chodí v rámci školy na hokejbal, čo nie je spoplatnená športová aktivita, ale musí mať športové vybavenie, napr. hokejky. 12. Uznesením zo dňa 2.3.2015, č.k. 17P/98/2014, bolo zastavené konanie o návrhu matky o zvýšenie výživného v dôsledku späťvzatia návrhu. 13. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že nie je v možnostiach a schopnostiach otca doterajšie výživné platiť, keď ani jeho preukázané majetkové pomery nesvedčia v prospech výživného v sume 500,- eur mesačne a preto návrhu otca na zníženie výživného vyhovel. Podľa zistenia súdu, u otca došlo k podstatnej redukcii jeho spôsobilosti plniť si vyživovaciu povinnosť predovšetkým v dôsledku jeho výrazne zhoršeného zdravotného stavu, pre ktorý nemohol dlhodobo pracovať, ako aj v dôsledku vyššieho veku, ktorý znížil jeho možnosti uplatniť sa v pracovnom procese aj v súvislosti s jeho odbornosťou a predmetom v živnostenskom oprávnení. Súd rozhodol o znížení výživného postupne, z dôvodu, že výživné v sumách ako otec navrhol, tak aj platil. Súd prihliadol na to, že otec platil výživné z pôžičiek, nakoľko nemal na platenie výživného iné možnosti a tiež prihliadol aj na majetkové pomery otca. Podľa súdu výživné v sume 250 eur a 150 eur je primerané, ale v sume 80,- eur je už pod hranicou odôvodnených potrieb maloletého vo veku 8 rokov. Okresný súd vyslovil názor, že matka musí nedostatok finančných prostriedkov poskytovaných na výživu maloletého otcom, vynahrádzať svojim vyšším finančným úsilím v prospech maloletého, keď na strane otca existujú objektívne dôvody jeho neschopnosti inej participácie na výžive maloletého. 14. Proti rozsudku podala odvolanie matka maloletého, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím súdu a so znížením výživného s prihliadnutím na zhoršený zdravotný stav otca vzhľadom na vyšší vek, dosiahnuté vzdelanie a prax. Pozoruhodné je rozhodnutie súdu v tom, že prakticky do bodky kopíruje podanie otca, ktorý postupne, avšak nie s ohľadom na dôvody uvádzané a konštatované v rozhodnutí, svojvoľne znižoval svoje príspevky na výživu maloletého syna. Otcovi je uložená povinnosť platiť výživné v sume 250,- eur mesačne, v ďalšom období 150,- eur mesačne, pričom tieto obdobia nijako nerozlišuje s ohľadom na pomery otca maloletého, čo je neprípustné. Súd sa pravdepodobne nechal ovplyvniť aj nadštandardným a hysterickým správaním otca maloletého ako aj jeho právneho zástupcu počas pojednávaní, kedy napríklad otec maloletého svojvoľne odišiel z pojednávacej miestnosti, čo súd nijako nevyhodnotil. Matka poukázala na rozpory vo výpovediach otca maloletého, ktoré neboli odstránené vôbec, čo prispelo k nesprávnemu rozhodnutiu súdu. Súd sa mal dôsledne vysporiadať s okolnosťami vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru otca a výškou jeho príjmu. Otec na pojednávaní dňa 9.3.2016 uviedol, že bol nútený sa vrátiť na územie Slovenskej republiky, vzhľadom na to, že s ním zamestnávateľ ukončil pracovný pomer, ale otec v predchádzajúcej výpovedi uviedol, že dal výpoveď kvôli neplateniu mzdy. Zamestnávateľ mu údajne nevyplatil mzdu 8 mesiacov, a tak toto obdobie trénoval v zahraničí zadarmo a životnú réžiu si hradil z pôžičky. Po odchode z Kataru mu údajne zamestnávateľ nevyplatil mzdu za 6 mesiacov a otec argumentoval výzvou, ktorú mal zaslať zamestnávateľovi, v ktorej žiadal spätné vyplatenie mzdy. Túto výzvu súdu nikdy nepredložil a nakoniec tvrdil, že ju nemá. Tvrdenie otca je v rozpore s výpoveďou svedka P. D., asistenta trénera otca maloletého zo dňa 9.3.2016, podľa ktorého zamestnávateľ nevyplatil jemu a otcovi maloletého mzdu iba za 1 a pol mesiaca. Taktiež sa odlišne ako otec maloletého vyjadril o dôvode odchodu, ktorým malo byť plánované ukončenie mzdy so športovým klubom a jej následne nepredĺženie. Otec tak zahmlieval skutočnosti ohľadne skutočnej výšky svojich príjmov, tieto nikdy neobjasnil, nezdokumentoval a na Slovensku priznával iba nepatrnú časť a v rámci súdneho konania nebola ani táto podstatná okolnosť dostatočne objasnená. Podľa názoru matky otec zarábal nadštandardne a ani výživné vo výške 500,- eur, ktoré hradil iba po určitú dobu, nezodpovedalo jeho príjmu. Zárobkové pomery otca, ktoré boli nadpriemerné, neboli v prospech maloletého posúdené a obdobie, kedy otec tieto príjmy stratil, boli zhodnotené plne v prospech otca maloletého. Okrem toho otec svoje reálne príjmy nezdaňoval a súdu nikdy nezdokladoval a opakovane tvrdil, že si požičiava finančné prostriedky. Otec žil naďalej nadštandardným životom, platil si podnájom vo výške 549,- eur mesačne, naďalej spláca dlh kamarátovi vo výške 500,- eur mesačne, pričom skutočná výška dlhu voči tomuto veriteľovi bola 30.000,- eur, ďalej splácal a spláca dlh voči kamarátovi pánovi Tichému vo výške 6.500,- eur, ktoré si požičal za pôsobenia v Katare a ktoré splácal v nezistenej výške. Nie je preto pravda, že otec si požičiava na úhradu výživného, pretože otec si musel peniaze požičiavať na úhradu svojich predchádzajúcich neobjasnených dlhov, ale tieto jeho rôzne výdavky nemajú s prihliadnutím na ustanovenie § 62 ods. 5 Zákona o rodine prednosť pred výživným. Ide o výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Súd sa tiež nezaoberal tým, prečo otec nepožiadal o starobný dôchodok, keď je v dôchodkovom veku, keď takto mohol dosahovať stabilnú výšku príjmu, ktorá by nezodpovedala výživnému 80 eur mesačne, ako stanovil súd v napadnutom rozsudku. Súd tiež uveril otcovi, že žije s kamarátom v 1-izbovom byte, ale nepreukázal skončenie alebo vznik nového nájmu a matke tvrdil, že pri preberaní syna býval na ubytovni. Matka poukázala na zmenu pomerov na strane maloletého, ktorý navštevuje stále psychologičku a od septembra 2016 bude navštevovať špeciálnu školu v Dúbravke a s matkou býva v Petržalke, s čím sú spojené zvýšené náklady na školu, cestovanie a iné náklady. Okrem toho maloletý trpí alergiami, čo odôvodňuje ďalšie náklady. Podľa matky je rozhodnutie súdu antimotivačné pre otca maloletého, ktorý bez preukázania svojich tvrdení dosiahol neadekvátnu predstavu o vyživovacej povinnosti voči vlastnému synovi. Matka žiadala, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie, pretože súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 15. K odvolaniu matky sa otec ani kolízny opatrovník písomne nevyjadrili. 16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal vec bez viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania § 2 ods. l, § 65, § 66, § 395 ods. l, ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok; ďalej len C.m.p.) vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l ., zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok; ďalej len C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie matky maloletého je dôvodné. 17. Odvolanie je založené na námietke matky maloletého, že okresný súd nesprávne posúdil okolnosti na strane povinného rodiča, nezohľadnil dostatočne jeho príjmové pomery, čo spôsobuje, že rozhodnutie je antimotivačné pre otca maloletého, ktorý bez preukázania svojich tvrdení dosiahol neadekvátnu predstavu o vyživovacej povinnosti voči vlastnému synovi. Matka žiadala, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie, pretože súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 18. Z obsahu odvolania matky možno vyvodiť nespokojnosť s vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. V zmysle § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 19. Okresný súd úpravu vyživovacej povinnosti otca k maloletému právne posúdil podľa § 62, § 75 a § 78 Zákona o rodine. 20. V článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. V zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. 21. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností, alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťah k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. 22. V prejednávanej veci bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky. Rozhodnutie o zverení maloletého dieťaťa jednému z rodičov do osobnej starostlivosti zachováva všetky rodičovské práva a povinnosti aj tomu z rodičov, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, v tomto prípade otcovi. Tento rodič, aj keď je spravidla prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností, najmä sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa, nie je pozbavený práva dieťa vychovávať a najmä plniť si vyživovaciu povinnosť voči synovi, ktorá mu vyplýva zo zákona (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine). 23. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. 24. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. 34. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri plnení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. 25. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. 26. Vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom majú obaja rodičia a každý z nich má povinnosť prispievať na výživu podľa svojich schopností a možností, ako aj majetkových pomerov, pričom pri určení výživného sa prihliada i k tomu, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará, keďže práca a osobná starostlivosť o dieťa vynaložená jedným z rodičov predstavuje materiálnu hodnotu zodpovedajúcu finančnému príspevku druhého rodiča a rozsah tejto závisí od veku, potrieb i zdravotného stavu toho, ktorého dieťaťa. 27. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov platiť výživné je zistenie ich skutočných príjmov, ako aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento príjem zodpovedá telesným i duševným schopnostiam rodiča, jeho skúsenostiam, plneniu jeho pracovných povinností, ako aj miestnym možnostiam jeho uplatnenia. 28. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb maloletého dieťaťa v súvislosti s jeho všestranným rozvojom a vývojom tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu týchto životných potrieb dieťaťa je rôzny, a to vzhľadom na jeho vek, spôsob prípravy na jeho budúce povolanie, zdravotný stav, ale aj jeho schopnosti. 29. S prihliadnutím na vykonané dokazovanie a skutočnosti, ktoré vyplývajú zo spisu, odvolací súd zastáva názor, že okresný súd predčasne rozhodol o znížení výživného na maloletého, s prihliadnutím na nedostatočne zistený skutkový stav, ako aj na možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného a tiež aj na životnú úroveň otca, ktorej zmenu dostatočne neskúmal. 30. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že nie je v možnostiach a schopnostiach otca doterajšie výživné platiť, keď ani jeho preukázané majetkové pomery nesvedčia v prospech výživného v sume 500 eur mesačne a preto návrhu otca na zníženie výživného vyhovel, bolo povinnosťou súdu tento jeho záver aj dostatočne odôvodniť, uviesť skutočnosti, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal a na základe akých dôkazov k takému záveru dospel. Podľa odvolacieho súdu, záver súdu o znížení vyživovacej povinnosti otca z obsahu spisu nevyplýva. Podľa zistenia súdu, u otca došlo k podstatnej redukcii jeho spôsobilosti plniť si vyživovaciu povinnosť predovšetkým v dôsledku jeho výrazne zhoršeného zdravotného stavu, pre ktorý nemohol dlhodobo pracovať, ako aj v dôsledku vyššieho veku, ktorý znížil jeho možnosti uplatniť sa v pracovnom procese aj v súvislosti s jeho odbornosťou a predmetom v živnostenskom oprávnení. Pokiaľ súd vychádzal z vyjadrení svedkov, ktorí poskytovali otcovi maloletého zdravotnú starostlivosť, treba poukázať na vyjadrenie svedkyne V.. Z. A., ktorá uviedla, že „keďže L. W. J. Y. T. H. B., B. V. Y. T.Z. D. B. E. W. R. P. W. R., M. K. K. A. A. Y. pre W. J. F..“. Vzhľadom na toto vyjadrenie možno dospieť k zisteniu, že na strane otca nie je taký vážny zdravotný dôvod, ktorý by mu neumožňoval pracovať, pretože doteraz nepreukázal priznanie ani čiastočnej invalidity a preto je plne schopný pracovať a zabezpečiť výživu dieťaťa v požadovanom rozsahu. Nebolo správne zo strany súdu vyzvať matku, aby zabezpečovala vyživovaciu povinnosť maloletého aj za otca, pretože zákon ukladá obom rodičom vyživovaciu povinnosť v ustanovení § 62 ods. 1 Zákona o rodine, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. 31. Súd rozhodol o znížení výživného postupne, z dôvodu, že výživné v sumách ako otec navrhol, tak aj platil. Takýto záver súdu nemožno ustáliť iba z toho, že otec tak platí výživné. Súd musí pri určení výživného a aj pri zmene doteraz určenej vyživovacej povinnosti vychádzať z dostatočne zisteného skutočného stavu veci a vykonať dokazovanie aj sám ak je to pre rozhodnutie veci potrebné. Súd prihliadol na to, že otec platil výživné z pôžičiek, nakoľko nemal na platenie výživného iné možnosti a tiež prihliadol aj na majetkové pomery otca. Pokiaľ súd prvej inštancie ustálil takýto záver, bol povinný dostatočne skúmať príjem otca a najmä jeho zmenu, čo musí otec preukázať, pokiaľ žiada znížiť výživné a v tej súvislosti musí preukázať, aký príjem dosahoval a aký dosahuje v súčasnej dobe, aby bolo možné zistiť, či existuje taká zmena v príjme otca, ktorá by odôvodňovala zmenu výživného. Takéto dokazovanie doteraz nebolo vykonané. Otec dostatočne nepreukázal svoje majetkové pomery a ani výšku doterajšieho jeho príjmu a tak súd nemôže vykonať porovnanie, v súvislosti s tvrdením otca, že na jeho strane nastala taká zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživné. Len tvrdenie otca, že nemá finančné prostriedky, je nepostačujúce. Pokiaľ ide o skúmanie možností, schopností a majetkových pomerov otca, zmena preukázaná nebola. Otec nepreukázal, že nemá možnosť pracovať v dôsledku jeho zdravotného stavu, pretože je schopnosť pracovať nie je znížená ani čiastočnou invaliditou. Tiež nepreukázal, že nemá možnosť zabezpečiť si žiaden príjem, pretože má vydané živnostenské oprávnenie a pokiaľ si otec hľadal iné zamestnanie, rovnako nepreukázal svoju snahu zamestnať sa. 32. Záver súdu prvej inštancie, že výživné v sume 250,- eur a 150,- eur je primerané, ale v sume 80,- eur je už pod hranicou odôvodnených potrieb maloletého vo veku 8 rokov, nie je odôvodnený. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, na základe čoho súd k takému záveru dospel a prečo tak rozhodol a preto je jeho výrok nepreskúmateľný. Rovnako súd neodôvodnil svoj názor, že matka musí nedostatok finančných prostriedkov poskytovaných na výživu maloletého otcom, vynahrádzať svojim vyšším finančným úsilím v prospech maloletého, keď na strane otca existujú objektívne dôvody jeho neschopnosti inej participácie na výžive maloletého. V súvislosti s tým treba poukázať na ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ako bolo už vyššie uvedené a tvrdené objektívne dôvody neschopnosti participácie otca na výžive dieťaťa v odôvodnení rozsudku nie sú uvedené a najmä preukázané. 33. Za daného skutočného stavu veci, podľa názoru odvolacieho súdu, odvolanie matky proti rozsudku, ktorým bolo znížené výživné na maloletého, bolo opodstatnené a návrhu otca, aby výživné súd znížil, nebolo možné vyhovieť, pretože maloletý je zverený do osobnej starostlivosti matky a druhý rodič, teda otec je povinný prispievať na výživu dieťaťa finančne, pretože sa o maloletého osobne nestará, neposkytuje mu bývanie a ostatné odôvodnené potreby. Za danej situácie nie je preukázané, že výška výživného nie je primeraná možnosti a schopnosti otca platiť výživné a najmä jeho majetkovým pomerom, pretože otec rozdiel v jeho finančnej a majetkovej doterajšej situácii nepreukázal a súd daný stav preto nemal možnosť porovnať a dospieť k záveru, ktorý tvrdil otec v podanom návrhu na zníženie výživného na maloletého. 34. Kritéria pre určenie výšky výživného sú upravené v ustanovení § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. 35. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na zistený skutkový stav v danej veci, nie je možné sa stotožniť s dôvodmi, ktoré uviedol otec maloletého v podanom návrhu a pre ktoré tvrdí, že určené výživné v sume 500 eur je neprimerané, a preto žiadal otec výživné znížiť. Odvolací súd je toho názoru, že ak by bolo otcovi vyhovené a výška výživného by bola určená rozhodnutím súdu tak ako vyplýva z výroku rozsudku, matka by poskytovala sama maloletému osobnú starostlivosť, zabezpečovala by finančne v celom rozsahu jeho odôvodnené potreby a otec by si neplnil zákonnú vyživovaciu povinnosť v potrebnom rozsahu a v tom prípade, by bolo navrhované rozhodnutie v rozpore s ustanovením § 62 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého obaja rodičia majú vyživovaciu povinnosť do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. V rozpore s uvedeným ustanovením je v odôvodnení rozsudku vyslovený názor okresného súdu, že matka musí nedostatok finančných prostriedkov poskytovaných na výživu maloletého otcom, vynahrádzať svojim vyšším finančným úsilím v prospech maloletého, keď na strane otca existujú objektívne dôvody jeho neschopnosti inej participácie na výžive maloletého. podľa názoru odvolacieho súdu, objektívne dôvody neschopnosti participácie otca na výžive maloletého doteraz preukázané neboli, keď otec maloletého od 26.1.2000 vykonával podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia s obchodným menom W. W., IČO 37220047 s miestom podnikania A. W., A. X, s predmetom podnikania výkon špecializovaných činností v oblasti telesnej kultúry - tréner futbalu, organizovanie kurzov pre cvičiteľov, trénerov a rozhodcov, organizovanie telovýchovných kurzov, kúpa tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi v rozsahu voľnej živnosti, iným prevádzkovateľom živnosti a sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu a služieb. Keďže otec ako podnikateľský subjekt ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení ku dňu 28.3.2017, bolo potrebné, aby súdom prvej inštancie tento postup bol vyhodnotený v súlade s ustanovením § 75 ods. 1 Zákona o rodine, keď sa otec týmto postupom, ukončením podnikateľskej činnosti, vzdal zamestnania a najmä zárobku a príjmu, z ktorého si mal plniť zákonnú vyživovaciu povinnosť. 36. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností dospel k záveru, že odvolanie matky maloletého je dôvodné. Odvolací súd je toho presvedčenia, že je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu maloletého určeným výživným, zohľadňujúc jeho komplexnú životnú úroveň, pretože pokiaľ otec nepotrebuje naďalej na území Slovenskej republiky vykonávať podnikateľskú činnosti na dosiahnutie príjmu za účelom úhrady výživného a aj svojich výdavkov, nemožno prijať jeho tvrdenie, že jeho finančná situácia mu neumožňuje určené výživné platiť. Doterajšia vyživovacia povinnosť otca môže byť zmenená, ak nastane a ak bude preukázaná taká zmena pomerov na jeho strane, ktorá by túto zmenu odôvodňovala. Nestačí len tvrdenie otca, že na platenie výživného nemá finančné prostriedky. Otec zmenu pomerov musí aj preukázať. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa tohto zákonného ustanovenia je rodič povinný rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a rovnako je povinný využívať všetky svoje schopnosti a možnosti na zabezpečenie dostatočného príjmu na to, aby si mohol vyživovaciu povinnosť k deťom plniť v čo najväčšom rozsahu. Preto nemôže obstáť tvrdenie otca, že on nemá peniaze na platenie výživného a preto navrhuje výživné znížiť. 37. Z uvedených ustanovení Zákona o rodine totiž vyplýva, že otec je povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa v takej výške, ktorá zodpovedá nielen jeho majetkovým a zárobkovým schopnostiam, ale najmä, aby pri plnení vyživovacej povinnosti zo strany matky bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby maloletého dieťaťa. 38. Dokazovanie v mimosporových konaniach je primárne cielené na naplnenie základných princípov tohto procesu, ktoré v zmysle princípu materiálnej pravdy predpokladajú súčinnosť všetkých subjektov konania s dôrazom na aktívnu úlohu súdu pri vyhľadávaní (vyšetrení) všetkých právne relevantných skutočností, ktoré budú mať reflexiu v meritórnom rozhodnutí, čo najviac sa približujúcemu objektívnemu stavu veci. Dokazovanie pritom predpokladá zákonom aprobovaný postup pri tvorbe podkladu rozhodnutia, pričom v odôvodnených prípadoch nevylučuje v kontexte dosiahnutia vecne správneho rozhodnutia a pri zachovaní práva na spravodlivý proces vykonanie aj dôkazov získaných nad rámec princípu legality. Podstatným sa následne stáva dôsledné a kvalifikované vyhodnotenie myšlienkového postupu pri hodnotení informácií získaných z vykonaného dokazovania a ich presvedčivé pretransformovanie do odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 39. Z konštantnej judikatúry, zo základných princípov Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku (čl. 15 Základných princípov C.s.p., čl. 10 Základných princípov C.m.p.), ako aj z textu zákona (§ 191 C.s.p.) vyplýva, že základom týchto hodnotiacich procesov, v teórii práva subsumovaných pod pojem voľného hodnotenia dôkazov, sú okrem ľudských a odborných skúseností aj pravidlá logického myslenia, formulovaného do základných logických zásad, hodnotenie pravdivosti, vierohodnosti, vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vykonanými vo veci. K tomu sa následne pridáva vnútorné presvedčenie sudcu, ktoré nesmie byť svojvôľou, ale malo by byť vytvárané na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo a aj v ich vzájomnej komplexnosti, s rešpektovaním pravidiel formálnej logiky. 40. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach, alebo záväzkoch. 41. Podľa § 220 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. 42. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov, a to jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku (uznesenia) bolo presvedčivé. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov, ale tiež preto, že zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov (uznesení) súvisia s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces. 43. Odvolací súd je toho názoru, že takýto záver súdu prvej inštancie nie je možné v odvolacom konaní preskúmať, pretože súd svoj záver vôbec neodôvodnil, ale ani bližšie neuviedol, z čoho a z akých skutkových a právnych záverov vychádzal pri rozhodnutí. 44. Odvolací súd k tomu zdôrazňuje, že súdu by malo byť z príslušných zákonných ustanovení, upravujúcich vyživovaciu povinnosť na maloleté dieťa, jasné, že prvoradé je právo dieťaťa na vyživovaciu povinnosť zo strany svojich rodičov, ktorú treba uprednostniť a až následne sa môže súd zaoberať tým, či má rodič dostatok finančných prostriedkov. Záver o určení výšky výživného musí byť v odôvodnení rozsudku dostatočne preskúmateľný, ako aj to, na základe akého zistenia, akých dôkazov a zistení súd k svojmu záveru dospel. Aj v tomto prípade preto treba vychádzať z článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v ktorom je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. Preto aj určenie vyživovacej povinnosti zo strany rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, musí byť v záujme dieťaťa. 45. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nezodpovedá ustanoveniu § 220 ods. 2 C.s.p., ktoré určuje, čo má obsahovať odôvodnenie rozhodnutia a tiež nezodpovedá právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie. 46. Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvej inštancie vychádzajú z neúplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov matka maloletého, svojim odvolaním dôvodne spochybňuje. 47. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 48. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. 49. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). 50. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. 51. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). 52. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). 53. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. 54. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 191 ods. 1 a § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. 55. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 C.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). 56. Základný rámec práva na spravodlivé súdne konanie, použiteľný pre civilné konanie, je obsiahnutý v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces, je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Patrí sem okrem iných práv aj právo na spravodlivé prejednanie veci a v rámci tohto práva i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 57. Odvolací súd s prihliadnutím na uvedené zastáva názor, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil stručne, bez presvedčivých právnych záverov, ktoré bolo nutné zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto odôvodnenie potom prirodzene vzbudzuje dôvodné pochybnosti najmä o presvedčivosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu. 58. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedá ustanoveniu § 220 ods. 2 C.s.p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie. 59. Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, nemôže odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdiť (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a ani zmeniť (§ 388 C.s.p.), ale iba zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), a okrem toho takéto rozhodnutie súdu, nemôže obstáť z hľadiska požiadavky správnosti rozhodnutia a musí byť zrušené. 60. Preto bolo postupom súdu prvej inštancie porušené právo odvolateľov na spravodlivý proces, v dôsledku porušenia práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a rozhodnutím vo veci v rozpore s ustanovením§ 219 C.s.p. bez vyhlásenia rozsudku verejne na pojednávaní pri dodržaní zákonného postupu podľa § 219 ods. 1 a 2 C.s.p. 61. So zreteľom na to, že súd prvej inštancie uvedeným nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a preto odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie znovu rozhodne vo veci a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s uvedeným názorom odvolacieho súdu, v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 219 C.s.p. tak, aby bolo dodržané právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).