Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/171/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514223325 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1514223325.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a členov senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu ENVIDOM Zduženie výrobcov elektrospotrebičov pre recykláciu, Ružová dolina 6, Bratislava, IČO: 37 935 836, práv. zast. BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché mýto 1, Bratislava, IČO: 36 713 066, proti žalovanému Elektro- Klíma Slovakia s.r.o., Údernícka 3, Bratislava, IČO: 46 776 621, práv. zast. JUDr. Janou Šándorovou, advokátkou, Mlynárska 19, Košice, o zaplatenie 8 457,72 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č. k. 21Cb/66/2015-137 zo dňa 16.2.2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 21Cb/66/2015-137 zo dňa 16.2.2016 p o t v r d z u j e . Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8 457,72 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy 3 174,36 EUR od 27.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 3 165,78 EUR od 15.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 1 286,40 EUR od 1.4.2014 do zaplatenia a zo sumy 831,18 EUR od 31.5.2014 do zaplatenia a nahradiť mu trovy súdneho poplatku v sume 507,- EUR a trovy právneho zastúpenia v sume 1 573,37 EUR k rukám advokátskej spoločnosti BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 713 066, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je neziskové záujmové združenie právnických osôb založené dňa 15.3.2005 zakladateľmi Philips Slovakia, s.r.o. a Elektrolux Slovakia v súlade s § 20f a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,Obč. zák.“), ktoré vzniklo dňom registrácie na Okresnom úrade Bratislava dňa 5.5.2005. Podľa ustanovení zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odpadoch“) je žalobca oprávnený zabezpečovať kolektívne splnenie povinností účastníkov kolektívneho systému ENVIDOM týkajúcich sa spätného odberu, oddeleného zberu a nakladania s elektroodpadmi na území Slovenskej republiky. V predmete činnosti žalobca má neziskovú a verejnoprospešnú činnosť, a to najmä vytvorenie kolektívneho systému nakladania s elektroodpadmi a zabezpečenie jeho organizácie, chodu a fungovania (kolektívny systém) a plnenia povinností výrobcov elektrozariadení podľa zákona o odpadoch, zabezpečenie splnenia povinností členov a účastníkov kolektívneho systému ENVIDOM v oblasti nakladania s elektroodpadmi, zabezpečenie spätného odberu, oddeleného zberu a nakladania s elektroodpadom na to licencovanými subjektmi a zastupovanie členov a účastníkov kolektívneho systému, ktorého organizáciu, chod a fungovanie bude združenie zabezpečovať a presadzovať ich záujmy vo vzťahu k spracovateľom elektroodpadov, servisným organizáciám, orgánom štátnej správy, samosprávy, obciam, Recyklačnému fondu a akýmkoľvek tretím osobám. Tieto skutočnosti mal súd preukázané výpisom žalobcu z registra záujmových združení právnických osôb. O žalovanom mal súd aktuálnym výpisom z obchodného registra preukázané, že je právnická osoba, obchodná spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri Slovenskej republiky a predmetom jej podnikateľskej činnosti okrem iného je kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania mal taktiež preukázané, že dňa 12.12.2012 žalobca ako združenie a žalovaný ako účastník uzavreli písomne Zmluvu o kolektívnom plnení (Zmluvu o zabezpečení splnenia povinností účastníka kolektívneho systému, ďalej len ,,zmluva“) podľa § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ,,Obch. zák.“) a § 54b a nasl. zákona o odpadoch. V preambule (čl. 1) zmluvy žalovaný ako účastník prehlásil, že je osobou, ktorá má štatút výrobcu elektrozariadení podľa § 54a ods. 10 Zákona o odpadoch, t.j. vyrába a predáva elektrozariadenia vyrobené inými dodávateľmi a dováža elektrozariadenia do Slovenskej republiky. Súd poukázal na jednotlivé ustanovenia a obsah zmluvy, najmä na už uvedenú preambulu, na čl. 2 až 4 a 6 zmluvy a na z nich plynúce práva a povinnosti zmluvných strán, odplatu a dobu trvania zmluvy a jej ukončenie. Dodal, že žalovaný počas trvania zmluvy bol oprávnený používať bezplatne ochranné známky a logo žalobcu registrované na Úrade priemyselného vlastníctva s označením ENVIDOM. Zmluva nadobudla platnosť a účinnosť dňom podpisu obidvoch zmluvných strán, t.j. dňom 12.12.2012. Na základe tejto zmluvy bol žalovaný zapísaný do príslušného registra a žalobca si plnil povinnosti dohodnuté v zmluve. Poukázal na to, že žalovaný si rovnako plnil povinnosti podľa zmluvy, najmä pravdivo a správne oznamoval žalobcovi údaje podľa zmluvy a pravidelne mu zasielal reporty v zložení ako si strany sporu dohodli v zmluve. Na základe mesačných reportov žalovaného, žalobca žalovanému vystavoval faktúry, ktorými si účtoval odmenu podľa zmluvy v dohodnutej skladbe podľa čl. 4. Žalovaný faktúry žalobcovi platil, a to tie, ktoré boli splatné, a to až do 25.1.2014 za plnenia uskutočnené do 31.10.2013. Súd konštatoval, že tieto skutočnosti medzi stranami sporu neboli sporné. Uviedol, že zistil, že žalovaný žalobcovi nezaplatil v lehote splatnosti faktúry č. FV-609/2013 vystavenú dňa 12.12.2013, za plnenia do 30.11.2013, splatnú dňa 26.1.2014 na sumu 3 174,36 EUR; č. FV-665/2013 vystavenú dňa 31.12.2013, za plnenia do 31.12.2013, splatnú dňa 14.2.2014 na sumu 3 165,78 EUR; č. FV-15/2014 vystavenú dňa 14.2.2014, za plnenia do 31.1.2014, splatnú dňa 31.3.2014 na sumu 1 286,40 EUR a č. FV-164/2014 vystavenú dňa 15.4.2014, za plnenia do 31.3.2014, splatnú dňa 30.5.2014 na sumu 831,18 EUR. Ku dňu 3.3.2014 bol žalovaný v omeškaní aj s faktúrou č. 540/2013 na sumu 2 076,96 EUR. Súd prvej inštancie poukázal na to, že po výzve žalobcu spolu s upozornením žalovanému, že podmienkou, aby žalobca podal za žalovaného hlásenie za rok 2013 na Ministerstvo životného prostredia SR, je uhradenie všetkých faktúr, žalovaný túto faktúru s omeškaním dňa 11.3.2014 zaplatil, čo žalobcovi sľúbil e-mailovou korešpondenciou zo dňa 3.3.2014, kde uviedol, že každý týždeň žalobcovi uhradí po jednej faktúre a v marci budú všetky faktúry uhradené. Na omeškanie s úhradou faktúr č. FV-609/2013, č. FV-665/2013, č. FV-15/2014 a č. FV-164/2014 spolu na sumu 8 457,72 EUR, žalobca žalovaného upozornil dňa 17.4.2014 a opakovane i dňa 23.4.2014, pričom žalovaný odpovedal žalobcovi v ten istý deň, že na úhradu pôjdu po sviatkoch, resp. tento týždeň. Vzhľadom na uvedené vyslovil názor, že je zrejmé, že žalovaný nenamietal predmetné faktúry ani čo do dôvodu ani čo do výšky. Zdôraznil ďalej, že žalovaný neuvádzal ako dôvod nezaplatenia týchto faktúr nesplnenie akejkoľvek zmluvnej povinnosti žalobcom. Faktúry však žalobcovi neuhradil. Až v máji 2014 žalovaný začal vznášať pochybnosti, či je povinný tieto poplatky platiť, keď je len distribútor a nie je výrobca elektrozariadení. Napriek tomu dňa 15.4.2015 žalovaný prostredníctvom firmy, ktorá mu zabezpečuje účtovníctvo, žalobcu vyzval na odsúhlasenie dlžných záväzkov z dôvodu inventarizácie záväzkov ku dňu 31.12.2014, z ktorej korešpondencie súd zistil, že aj po podaní žaloby žalovaný riadne eviduje ako svoje záväzky voči žalobcovi neuhradené platby z vyššie uvedených žalovaných faktúr. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti nakupoval od spoločnosti Tajmax Mieczyński, Gracz, Liszka, Spółka Jawna so sídlom Kazimierza Wielkiego 43, 30-074 Kraków, Poľská republika rôzne elektrozariadenia, čo mal súd nepochybne preukázané výsluchom konateľa žalovaného Ľubomíra Tótha a predloženými faktúrami vystavenými žalovanému uvedenou poľskou spoločnosťou postupne v období od 6.3.2013 do 31.5.2013 a tiež dňa 2.9.2013 a dňa 2.10.2013. Žalovaný takto v Poľsku nakúpené elektrozariadenia v rámci svojej podnikateľskej činnosti dovážal a uvádzal na trh v Slovenskej republike (t.j. v rámci Európskeho spoločenstva) a následne ich predával konečnému spotrebiteľovi, prípadne iným prevádzkovateľom živnosti na území Slovenska. Vzhľadom na túto podnikateľskú činnosť má preto žalovaný postavenie výrobcu elektrozariadení v súlade s § 54a ods. 11 písm. c) zákona o odpadoch. Keďže obchodná spoločnosť Tajmax so sídlom a miestom podnikania mimo územia Slovenskej republiky v rámci svojej podnikateľskej činnosti na základe zmluvy uzavieranej na diaľku nepredávala elektrozariadenia priamo používateľovi v Slovenskej republike, nemá postavenie zahraničného výrobcu elektrozariadení v zmysle § 54a ods. 13 zákona o odpadoch. Túto skutočnosť mal súd preukázanú tým, že uvedená spoločnosť so sídlom v Poľsku nie je zapísaná a ani v rozhodnom období nebola zapísaná do Registra výrobcov elektrozariadení podľa § 54b ods. 1 písm. m) zákona o odpadoch a teda si v Slovenskej republike neplnila povinnosti vyplývajúce z ustanovenia bodov 3. a 5. tohto ustanovenia zákona. Z uvedeného dôvodu vo faktúrach vystavených touto poľskou spoločnosťou žalovanému uvedená informácia s odkazom na článok 25.1 poľského zákona o opotrebovaných elektrických a elektronických zariadeniach nezbavuje žalovaného plniť si povinnosti v zmysle zákona o odpadoch. Súd považoval za potrebné uviesť, že v predložených faktúrach sa ani neuvádza konkrétna suma odvedeného poplatku, teda aká suma z tohto titulu mala byť skutočne odvedená a žalovaným údajne zaplatená poľskej firme. Žalovaný tvrdil, že dodával dovezené a v cudzine nakúpené elektrozariadenia v rámci svojej podnikateľskej činnosti priamo používateľovi - spotrebiteľovi, prípadne iným prevádzkovateľom živnosti, preto nemá postavenie výrobcu, ale má postavenie distribútora podľa § 54a ods. 16 zákona o odpadoch. Súd poukázal na to, že uvedenie elektrozariadenia na trh v zmysle § 54a ods. 18 tohto zákona je okamih, keď elektrozariadenie prechádza prvýkrát odplatne alebo bezodplatne z etapy výroby alebo dovozu do etapy distribúcie alebo použitia v niektorom z členských štátov. Súd uviedol, že žalovaný práve túto činnosť (prechod elektrozariadenia z etapy dovozu do etapy distribúcie alebo použitia) v rámci svojho podnikania realizoval na slovenskom trhu. Bol preto povinný zabezpečiť individuálne, kolektívne alebo prostredníctvom zmluvného partnera všetky povinnosti podľa § 54b ods. 1 písm. d) bod 1. až 5., písm. g), h) a i) zákona o odpadoch a v rámci splnenia týchto zákonných povinností požiadať o zápis do Registra výrobcov elektrozariadení v zmysle § 54b ods. 1 písm. m) cit. zákona. A to z dôvodu, že výrobca elektrozariadení podľa § 54a ods. 11 až 13, ktorý nie je zapísaný v Registri výrobcov elektrozariadení, nesmie uvádzať elektrozariadenia na trh, teda žalovaný bez zápisu v danom registri by nemohol vykonávať predmet svojej podnikateľskej činnosti, t.j. predávať na slovenskom trhu elektrozariadenia dovezené z cudziny. Súd taktiež skonštatoval, že na žalovaného ako distribútora elektrozariadení, ktorý v rámci svojej podnikateľskej činnosti dodával priamo používateľovi elektrozariadenia pochádzajúce od výrobcu elektrozariadení nezapísaného v Registri výrobcov elektrozariadení (Tajmax), vo vzťahu k tomuto elektrozariadeniu a odpadu z neho pochádzajúcemu prešli, v zmysle § 54c ods. 5 zákona o odpadoch povinnosti výrobcu elektrozariadení podľa § 54b ods. 1 písm. a) až g), i) a j), § 54e až 54g a tiež evidenčná a ohlasovacia povinnosť podľa § 54b ods. 1 písm. o) okrem šiesteho bodu. Žalovaný bol preto povinný ako výrobca elektrozariadení zabezpečiť na vlastné náklady individuálne alebo kolektívne nakladanie s odovzdaným elektroodpadom z domácností, ak pochádzal z elektrozariadení z jeho predaja alebo dovozu uvedených na slovenský trh podľa § 54e ods. 1 uvedeného zákona. Súd prvej inštancie na základe uvedeného skonštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by si uvedené zákonné povinnosti plnil na vlastné náklady, individuálne. Z predloženej zmluvy mal súd nepochybne preukázané, že žalovaný si zvolil zákonnú možnosť zabezpečiť tieto povinnosti výrobcu, resp. distribútora, na ktorého prešli povinnosti výrobcu v zmysle § 54c ods. 5 zákona o odpadoch kolektívne prostredníctvom žalobcu na základe zmluvy o kolektívnom plnení. Podľa obsahu tejto zmluvy sa žalobca zaviazal za žalovaného plniť povinnosti v zmysle § 54b ods. 1 zákona. Žalobca zabezpečil pre žalovaného zápis do registra výrobcov elektrozariadení, čo bolo prvou podmienkou pre vykonávanie predmetu podnikateľskej činnosti žalovaného. Plnil kolektívne i pre žalovaného všetky povinnosti týkajúce sa spätného odberu, oddeleného zberu a nakladania s elektroodpadom z domácností vyplývajúcich žalovanému zo zákona v kategóriách elektrozariadení č. 1 Veľké domáce spotrebiče, č. 2 Malé domáce spotrebiče a č. 6 Elektrické a elektronické nástroje. Vydal žalovanému osvedčenie o zapojení sa do kolektívneho systému ENVIDOM a potvrdenie o tom, že pre neho zabezpečuje na základe tejto zmluvy splnenie jeho povinností vyplývajúcich zo zákona. Na základe ohlasovania žalovaného zabezpečoval splnenie limitov žalovaného pre zhodnotenie elektroodpadu a opätovné použitie a recykláciu komponentov, materiálov a látok podľa nariadenia vlády a podľa podielu žalovaného na trhu výrobcov elektrozariadení. Po skončení kalendárneho roka 2013 vydal žalovanému v lehote do 31.1.2014 osvedčenie o rozsahu plnenia povinností žalovaného uvedených v zmluve za rok 2013, a to napriek tomu, že žalovaný si nesplnil povinnosť zaplatiť žalobcovi odplatu podľa čl. 4 zmluvy za mesiace november a december 2013, vyfakturovanú mu žalobcom faktúrami č. FV-609/2013 zo dňa 12.12.2013 a č. FV-665/2013 zo dňa 31.12.2013, spolu na sumu 6 340,14 EUR. Preto súd dospel k záveru, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi dlžnú odplatu za mesiace november a december 2013 v uvedenej sume, nakoľko sám žalovaný pred súdom potvrdil, že v roku 2013 si žalobca podľa zmluvy všetky povinnosti voči žalovanému už splnil. Žalovaný žalobcovi nezaplatil ani faktúry za rok 2014, a to faktúru č. FV-15/2014 zo dňa 14.2.2014 a č. FV-164/2014 zo dňa 15.4.2014, spolu na sumu 2 117,58 EUR. Pritom predmetné faktúry žalobca žalovanému vystavil na základe reportov žalovaného, teda podkladom vyfakturovanej odmeny boli množstvá a druhy elektrozariadení podľa udania žalovaného v zmysle uzavretej zmluvy. Žalovaný v rámci obrany pred súdom tvrdil, že platby uvedených faktúr nevykonal z dôvodu, že si myslí, že nie je povinný platiť tzv. „recyklačný poplatok“ ako distribútor elektrozariadení a tiež z dôvodu, že žalobca si neplnil za rok 2014 svoje zmluvné povinnosti, keď na svojej internetovej stránke nezverejnil údaje o žalovanom, najmä mu nevydal osvedčenie o rozsahu splnenia zákonných povinností žalovaným ako účastníkom kolektívneho plnenia za rok 2014. Súd poukázal aj na obranu žalobcu v tomto smere, ktorý tvrdil, že povinnosti žalovaného zaplatiť odplatu za plnenia v mesiacoch január a marec 2014 predchádzala povinnosť žalobcu vydať predmetné osvedčenie žalovanému, nakoľko podľa zmluvy táto povinnosť žalobcovi vyplynula až potom, čo si žalovaný splnil svoje povinnosti, predovšetkým spočívajúce v úhrade faktúr. Poukázal tiež na to, že zmluva potom, čo si žalovaný svoje povinnosti, ktoré sú predmetom sporu, nesplnil ani po opakovaných výzvach, bola zo strany žalobcu ukončená. Obranu žalovaného v tomto smere preto súd prvej inštancie považoval za špekulatívnu s cieľom neplniť si svoje záväzky z doby, keď bola zmluva platná. Vzhľadom na uvádzané ustanovenia zákona o odpadoch a z neho vyplývajúce povinnosti žalovaného, ktoré na základe zmluvy uzavretej so žalobcom, žalobca za žalovaného plnil v rámci svojej verejnoprospešnej a neziskovej činnosti kolektívnym plnením a na základe zisteného skutkového stavu, súd prvej inštancie vyhodnotil odvolávku žalovaného na ustanovenie § 265 Obch. zák. ako neopodstatnenú, nakoľko súd nezistil, že by žalobca voči žalovanému konal v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Žalovaný takúto skutočnosť súdu nepreukázal. Ako neopodstatnenú súd vyhodnotil i námietku žalovaného, že nie je v omeškaní so zaplatením odplaty, nakoľko žalobca si tiež nesplnil svoje zmluvné povinnosti podľa zmluvy, a to zverejniť údaje o žalovanom za predchádzajúci rok, a to za rok 2014. Súd uviedol, že zo zmluvy však jednoznačne vyplývalo, že povinnosti žalovaného uhradiť faktúru predchádzala povinnosť žalobcu zverejniť údaje o žalovanom za predchádzajúci rok, a to rok 2014, pričom žalovaný splnenie tých povinností žalobcu, ktoré predchádzali povinnosti vystaviť faktúru nenamietal. Úrok z omeškania vo výške 0,03 % denne z dlžnej sumy mali strany dohodnutý v písomnej zmluve. Súd preto návrhu v celom rozsahu vyhovel a vo veci rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a navrhol, aby ho odvolací súd zmenil tak, že návrh zamietne v celom rozsahu a prizná mu náhradu trov konania v sume 1 791,79 EUR a náhradu trov odvolacieho konania alebo alternatívne, aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. Ako dôvody odvolania žalovaný uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalovaný zastával názor, že súd nepostupoval správne a dopustil sa zásadnej procesnej vady v konaní, a to preto, že stranám nedal poučenie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a nevzal tiež do úvahy žalovaným navrhované dôkazy a tieto nevykonal, resp. upustil od ich vykonania. Žalovaný uviedol, že nie je pravdou záver súdu o tom, že nenamietal splnenie povinností žalobcu, ktoré predchádzali povinnosti vystaviť faktúru, nakoľko už na prvom pojednávaní dňa 13.10.2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že žalobca si svoje povinnosti zo zmluvy o kolektívnom plnení nesplnil, najmä povinnosti podľa čl. 3 bod 3.1.9 až 3.1.11, plnenie ohlasovacej a evidenčnej povinnosti, žalobca nepreberal od žalovaného žiadny elektroodpad a ani ho nelikvidoval. Žalovaný preto žiadal, aby žalobca splnenie týchto povinností preukázal. Žalovaný uviedol, že na ďalšom pojednávaní dňa 26.1.2016 opätovne namietal nesplnenie povinností žalobcu v zmysle bodu 2.1.1, 3.1.1, 3.1.4, 3.1.5, 3.1.7, 3.1.10, 3.1.11. a tieto svoje tvrdenia chcel preukázať správou o činnosti združenia ENVIDOM za rok 2014, ktorú žalobca každoročne zverejňuje na internete, avšak súd vykonanie tohto dôkazu nepripustil. Žalovaný namietal, že nesplnenie uvádzaných povinnosti žalobcom je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, a preto nemôže v zmysle § 265 Obch. zák. požívať právnu ochranu a aj napriek tomu, že žalobca je neziskovou a verejnoprospešnou organizáciou, nemôže oprávnene požadovať od žalovaného odplatu, keď si nesplnil žiadnu zo svojich povinností zo zmluvy. Zároveň žalovaný uviedol, že ak ho žalobca zapísal do zoznamu svojich členov za rok 2014 a neplnil za neho žiadnu povinnosť, ako môže žiadať zaplatenie odplaty. Žalovaný zastával v tomto smere názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, že on v konaní predložil dôkazy o tom, že recyklačný poplatok za predmetné výrobky už bol raz zaplatený, s čím sa však súd dostatočne nevysporiadal. Žalovaný tvrdil, že ak by mal recyklačný poplatok zaplatiť znova, tak by ho za tie isté výrobky platil duplicitne. V tomto smere považoval závery súdu za nesprávne a uviedol, že v každej ním predloženej faktúre od poľskej firmy TAJMAX je v spodnej časti presne vyčíslený recyklačný poplatok za jednotlivé spotrebiče, ktorý je v zmysle poľského zákona uhradený za predmetné výrobky ako súčasť nákupnej ceny. S poukazom na § 54e ods. 1 zákona č. 223/2001 Z. z. žalovaný uviedol, že keby aj bol považovaný za výrobcu elektrozariadení vzhľadom k ich odvozu, tak žalobcovi odplata nepatrí z dôvodu, že ho nezapísal do zoznamu svojich členov za rok 2014. Zároveň žalovaný predložil súdu ako prílohu k odvolaniu výpis z registra výrobcov elektrozariadení, z ktorého vyplýva, že bol v ňom zaregistrovaný až dňa 9.7.2014, a teda žalobca nemôže od neho požadovať odplatu za kolektívne nakladanie s odpadom ani za november a december 2013, ani za rok 2014. Uviedol, že v skutočnosti aj prípadný elektroodpad, ktorý prevzal od svojich zákazníkov likvidoval tak, že ho odovzdával poľskej firme TAJMEX, teda ho likvidoval individuálne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vyššie. 4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. K tvrdeniu žalovaného o absencii poučenia v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. uviedol, že je nepravdivé, nakoľko toto poučenie tvorí súčasť každého z predvolaní na súdne pojednávanie, ktoré boli stranám doručované. K údajnému neplneniu povinností zo zmluvy žalobca uviedol, že toto tvrdenie je nepravdivé a zjavne aj účelové, nakoľko pôvodná argumentácia žalovaného spočívala v spochybnení platnosti zmluvy a až neskôr, keď sa ukázalo, že na toto tvrdenie neexistuje relevantný dôvod začal žalovaný tvrdiť, že si svoje záväzky nesplnil z dôvodu porušenia zmluvy žalobcom, no konkrétne porušenia žalovaný nedokázal špecifikovať. Ďalej žalovaný sám pred súdom prvej inštancie tvrdil, že žalobca si splnil všetky povinnosti zo zmluvy za rok 2013, no napriek tomu mu žalovaný neuhradil všetky peňažné záväzky viažuce sa k tomuto obdobiu. Žalobca uviedol, že povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o odpadoch plní pre svojich účastníkov na kolektívnom princípe, t. j. za všetkých svojich účastníkov a tak tomu bolo v roku 2013 ako aj v roku 2014. Preto žalobca považoval za nezmyselné tvrdenie žalovaného, že vo vzťahu k nemu neboli tieto povinnosti splnené. Žalobca uviedol, že taktiež splnil aj povinnosť podať za žalovaného žiadosť o zápis do registra výrobcov elektrozariadení, a to dňa 17.12.2012 a príslušné potvrdenie o zápise bolo zo strany Ministerstva životného prostredia SR vydané dňa 25.1.2013. Odlišný údaj je preto podľa názoru žalobcu chybou v písaní, za ktorú nenesie zodpovednosť. Ako dôkaz žalobca pripojil žiadosť o zápis aj predmetné potvrdenie o zápise. K údajnej nemožnosti vykonať dôkaz v prvoinštančnom konaní, ktorým mala byť správa o činnosti žalobcu za rok 2014 žalobca uviedol, že takúto správu vždy vyhotovuje po konci príslušného roka, ktorého sa správa týka a uvádza v nej iba tých svojich účastníkov, s ktorými spolupracuje, teda má uzatvorenú zmluvu o kolektívnom plnení ku koncu predmetného roka. Keďže žalobca so žalovaným zmluvu z dôvodu neplnenia povinností žalovaným vypovedal ešte pred koncom roka 2014, neuviedol ho v predmetnej správe, čo súdu priznal a vysvetlil. Tým sa podľa názoru žalobcu táto skutočnosť stala nespornou a vykonanie tohto dôkazu nadbytočným. Žalobca dodal, že skutočnosť, že žalovaného neuviedol v predmetnej správe neznamená, že si voči nemu neplnil povinnosti, ale jedinou skutočnosťou z toho vyplývajúcou je, že žalovaný ku koncu roku 2014 už nebol účastníkom žalobcu. K povinnosti žalovaného plniť povinnosti podľa zákona o odpadoch žalobca poukázal na čl. 1 a bod 6.6 zmluvy a uviedol, že žalovaný nikdy nepreukázal, že nie je, resp. že prestal byť výrobcom elektrozariadení. Žalobca dodal, že aj keby žalovaný nebol priamo výrobcom, ale iba distribútorom elektrozariadení a tie skutočne nakupoval od poľskej firmy TAJMAX, vzťahovali by sa na neho aj tak povinnosti výrobcu, a to z dôvodu aplikácie § 54c ods. 5 zákona o odpadoch. Žalobca zastával názor, že v každom prípade zmluva tvorila platný a účinný záväzkový vzťah uzatvorený v režime Obch. zák. medzi ním a žalovaným, na základe ktorého je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi odplatu, tak ako bola fakturovaná a následne uplatnená v tomto konaní, nakoľko žalobcovi táto odplata za poskytnuté služby nespochybniteľne prináleží. Podľa žalobcu je odvolanie žalovaného a v ňom obsiahnuté argumenty v rozpore s dlhodobým konaním žalovaného pred podaním žaloby a taktiež je účelové, špekulatívne a smerujúce k znemožneniu, resp. k oddialeniu výkonu spravodlivosti. K tomu, okrem už uvedeného dodal, že žalovaný v odvolaní uvádzal zjavne nepravdivé skutočnosti, ktorými sa snažil navodiť dojem, že súd sa voči nemu dopustil procesných pochybení a napriek tomu, že spochybnil predmetné faktúry, eviduje ich vo svojom účtovníctve a dokonca si z nich uplatnil odpočet DPH. 5. Podľa § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 6. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny. 7. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci, vykonal všetky dôkazy potrebné na objasnenie tvrdených skutočností a zistený skutkový stav napokon aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi a odôvodnením súdu prvej inštancie ako i so skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu žalovaného. K námietke, že súd strany nepoučil v zmysle vtedy platného a účinného § 120 ods. 4 O.s.p. odvolací súd uvádza, že takéto poučenie bolo súčasťou každého predvolania strán na pojednávanie, a preto je táto námietka v danom prípade bezpredmetná. Rovnako to podľa názoru súdu platí aj o ostatných zjavne účelových a špekulatívnych odvolacích námietkach žalovaného. Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva a zdôrazňuje, že žalobca dostatočne preukázal dôvodnosť uplatneného nároku a naopak žalovaný ohľadom svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nič z toho čo tvrdil nebolo v konaní preukázané. Z obsahu spisu a žalobcom predložených dôkazov je zrejmé, že žalovaný ešte pred podaním žaloby nikdy nenamietal, že žalobca by si neplnil povinnosti v zmysle zmluvy a bol si vedomý, že má voči žalobcovi záväzky spočívajúce v neuhradených faktúrach, ktoré ako vyplýva aj z priloženej mailovej komunikácie bol ochotný zaplatiť, no neurobil tak, aj keď ich stále eviduje vo svojom účtovníctve. Vyplýva to aj z dokladu - inventarizácia záväzkov k 31.12.2014, ktorý žalovaný zaslal žalobcovi so žiadosťou o odsúhlasenie predmetných záväzkov. Až po vydaní platobného rozkazu začal žalovaný namietať najmä, že nie je výrobcom elektrozariadení v zmysle zákona o odpadoch a že žalobca si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z ich zmluvného vzťahu. V samotnej zmluve v čl. 1 však žalovaný prehlásil, že je výrobcom elektrozariadení v zmysle § 54a ods. 10 zákona o odpadoch, bol zapísaný do príslušného registra, a teda žalobca si v tomto smere splnil svoje povinnosti podať žiadosť o zápis žalovaného do registra výrobcov elektrozariadení, o čom svedčí aj žalobcom predložená žiadosť podaná na MŽP SR dňa 17.12.2012 a potvrdenie o registrácii zo dňa 25.1.2013. Žalovaný sa taktiež odvolával na to, že za daných okolností by mal recyklačný poplatok platiť duplicitne, čo odmieta. S týmto tvrdením však odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nesúhlasí, nakoľko v konaní bolo preukázané, že poľská firma TAJMAX nemala postavenie zahraničného výrobcu elektrozariadení a nebola zapísaná ani do príslušného registra týchto výrobcov a teda si neplnila povinnosti v SR v zmysle zákona o odpadoch. V žalovaným predložených faktúrach od tejto poľskej firmy sa ani neuvádzala konkrétna suma tvrdeného odvedeného recyklačného poplatku údajne zaplatená žalovaným tejto poľskej firme. Teda v konaní nebolo preukázané, že by mal žalovaný predmetný poplatok platiť duplicitne. Navyše na pojednávaní konanom dňa 26.1.2016 samotný žalovaný vypovedal, že nevie povedať, či vo faktúrach vystavených poľským dodávateľom je práve ten tovar, za ktorý žalobca požaduje poplatok, ktorý je predmetom tohto konania. K námietke žalovaného, že súd nevykonal ním navrhovaný dôkaz - správu o činnosti žalobcu za rok 2014 odvolací súd uvádza, že je síce pravdou, že žalovaný v tejto správe nebol uvedený, no z logického dôvodu, nakoľko žalobca s ním ukončil zmluvný vzťah pred koncom roka 2014 z dôvodu, že žalovaný si neplnil svoje povinnosti a neuhrádzal žalobcovi faktúry. V ostatnom odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s námietkami žalovaného, ktorý v odvolaní v podstate neuviedol žiadne nové skutočnosti spôsobilé spochybniť správnosť a zákonnosť záverov súdu prvej inštancie. 9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).