Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/113/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514227810 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1514227810.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľky: PhDr. H. J., V.A. XX, L., zastúpenej advokátom doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., Kýčerského 5, Bratislava, proti manželovi: Ľ. F., V. XX, L., zastúpenému Martin Pavle s. r. o., Pribinova 4, Bratislava, o rozvod manželstva, na odvolania manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/514/2014-74, zo dňa 17.9.2015 a proti uzneseniam toho istého súdu č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015 a č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. III. Napadnuté uznesenia Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015 a č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016 z r u š u j e a v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozviedol manželstvo účastníkov PhDr. H. J., rod. H., nar. X.XX.XXXX a Ľ. F.a, nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.X.XXXX pred Mestským národným výborom vo B., zapísané v knihe manželstiev toho istého MsNV, vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom XXX. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania zo dňa 5.12.2014 sa navrhovateľka domáhala, aby súd rozviedol jej manželstvo s manželom, nakoľko toto manželstvo je hlboko a trvale rozvrátené a neplní si žiadnu zo svojich funkcií; poznamenal, že manžel spočiatku s návrhom nesúhlasil, ale neskôr vzhľadom na odmietavý postoj navrhovateľky ponechal rozhodnutie na úvahu súdu. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že účastníci uzavreli manželstvo XX.X.XXXX, u oboch ide o druhé manželstvo s tým, že ich posledné spoločné bydlisko je na V. XX, v L.. Z manželstva nepochádzajú maloleté deti. Navrhovateľka vo výpovedi uviedla, že manželstvo už dlhšiu dobu neplní svoj účel; za hlavnú príčinu rozvratu manželstva označila rozpad hodnôt, na ktorých bolo postavené a vylúčila akúkoľvek možnosť obnovenia ich manželského spolužitia. Manžel pre svoj zhoršený zdravotný stav a odmietavý navrhovateľkin postoj ponechal rozhodnutie na úvahu súdu s tým, že ak by súd dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva, stotožnil sa s príčinami rozvratu, tak ako ich uviedla navrhovateľka a potvrdil, že funkcie manželstva už v súčasnosti nie sú zachované. 3. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre rozvod manželstva. Konštatoval preukázanie vážnosti narušenia vzťahov medzi manželmi a vyslovil, že manželstvo už nemôže plniť svoj spoločenský účel. Príčinu rozvratu manželstva videl v skutočnosti, že došlo k rozpadu hodnôt, na ktorých bolo manželstvo účastníkov postavené, čo viedlo k vzájomnému citovému odcudzeniu medzi účastníkmi. Uzavrel, že v súčasnosti si manželstvo účastníkov neplní žiadnu zo svojich funkcií a obnovenie manželského spolužitia nemožno očakávať. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 23 ods. 1 Zákona o rodine návrhu vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol. 4. Proti rozsudku podal manžel navrhovateľky odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrh na rozvod manželstva zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, keď súdu prvej inštancie ďalej vyčítal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, z ktorých dôkazov pri konštatovaní rozvratu manželstva vychádzal a ktoré skutočnosti mal za preukázané; pre nedostatočné zdôvodnenie považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a arbitrárny. Postup navrhovateľky považoval za účelový, nakoľko návrh na rozvod podala až po tom, ako si voči nej uplatnil svoje práva na výživné (konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 49C/519/2014) a podal návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patriacim do BSM, ale nesprávne evidovaných v katastri nehnuteľnosti iba vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky. Bol tiež názoru, že súd prvej inštancie mal postupovať v súlade s § 100 ods. 2 O.s.p. a v súlade s ústavnou požiadavkou vyjadrenou v čl. 41 ods. 1 druhá veta Ústavy SR a mal účastníkov viesť k odstráneniu príčin rozvratu a zmierlivému riešeniu veci (napr. výzvou voči účastníkom, aby sa zúčastnili sedenia u psychológa v manželskej poradni). Namietal neobjektívne zistenie stavu veci, hoci vzhľadom na priebeh konania bolo zrejmé, že navrhovateľkou tvrdené skutočnosti sú prinajmenšom zavádzajúce a poukázal na to, že nebol vo veci vypočutý. Na dvoch pojednávaniach sa nemohol pre zdravotný stav z objektívnych príčin zúčastniť (čo bolo riadne doložené aj lekárskymi potvrdeniami). 5. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje dostatočné dôvody s ohľadom na uznanie tvrdení navrhovateľky jej manželom, súd prvej inštancie už nemusel vykonávať dokazovanie ku zhodným skutočnostiam a preto ho nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. K materiálnym predpokladom pre rozvod manželstva zhrnula, že obaja manželia vzájomne na seba podali už niekoľko trestných oznámení; vedú medzi sebou aj civilné spory; manžel sa dopúšťal psychického násilia a vyhrážania, čo konštatovali aj príslušné orgány; manželia už dlhodobo spoločne nehospodária a žijú oddelene, keďže navrhovateľka sa odsťahovala od odporcu v obavách o svoj život a zdravie. Zastávala názor, že akýkoľvek zmier resp. obnovenie manželstva je za daných okolnosti absolútne vylúčené. Na mieste je tiež otázka, prečo by súd mal účastníkov odkazovať na manželskú poradňu, keď sa zhodli na rozvrate manželstva a jeho trvalej nefunkčnosti (manžel sa stotožnil s príčinami rozvratu manželstva a nemožnosťou jeho obnovenia na pojednávaní konanom 17.9.2015). Zdôraznila, že zmierenie účastníkov za daných okolností už nie je možné. Zásadne odmietla námietky manžela, že súd prvej inštancie pri vynášaní záverov vychádzal len z jej jednostranných tvrdení bez toho, aby objektívne zistil skutkový stav veci; potvrdila, že až do pojednávania konaného 17.9.2015 jej manžel odmietal rozvod ako aj dôvody rozvratu manželstva, avšak na tomto pojednávaní došlo zo strany právneho zástupcu odporcu k zmene právnej argumentácie a manžel navrhovateľky sa stotožnil s príčinami rozvratu manželstva uvedenými navrhovateľkou s tým, že funkcie manželstva už v súčasnosti nie sú zachované a prakticky tak sám uznal nemožnosť obnovenia manželstva účastníkov. Mala za to, že týmto vyhlásením v podstate došlo k uznaniu tvrdení a uplatňovaného nároku navrhovateľky jej manželom, a teda sporná otázka bola vyriešená. Súd prvej inštancie už nemusel vykonávať žiadne rozsiahle dokazovanie, keďže medzi účastníkmi došlo k zhode na trvalom rozvrate manželstva a nemožnosti jeho obnovenia; uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že odporca nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Na margo výčitiek, že nebol v konaní vypočutý uviedla, že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe jednoznačne zohľadnil zdravotný stav jej manžela, a preto pojednávanie nariadené na 16.6.2015 s odkazom na lekársku správu predloženú jeho právnym zástupcom odročil až na 17.9.2015; odporca sa pritom ďalej na pojednávaniach už mohol zúčastňovať. Naviac, ako vyplýva z jeho ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní nariadenom na 17.9.2015, odporca upustil od požiadavky vyjadriť sa osobne k veci na pojednávaní s tým, že sa vyjadrí k veci na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Odporca nepredložil súdu ani lekárske potvrdenie, ktoré by zodpovedalo náležitostiam podľa § 119 ods. 3 O.s.p., že sa pojednávania nariadeného na 17.9.2015 podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu nemôže zúčastniť. Na uvedenom základe považovala neúčasť odporcu na vytýčených pojednávaniach za účelovú. 6. Odporca v replike k vyjadreniu navrhovateľky na jeho odvolanie opätovne rozobral skutkový a právny stav veci, pričom zdôraznil, že nikdy priamo nesúhlasil s rozvodom manželstva, túto otázku prostredníctvom svojho právneho zástupcu ponechal na úvahe súdu prvej inštancie; uviedol len, že ak súd prvej inštancie bude mať za to, že manželstvo je potrebné rozviesť, tak súhlasí s príčinami jeho rozvratu uvádzanými právnym zástupcom navrhovateľky. Oponoval tým, že súd nemá zisťovať príčiny rozvratu manželstva sprostredkovane cez právnych zástupcov, ale priamo u účastníkov a je povinný zistiť objektívny stav veci. Konanie o rozvod manželstva je systematicky zaradené medzi nesporové konania a spravuje sa Civilným mimosporovým poriadkom (§ 92 a nasl.), v ktorom je súd povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci nenavrhli. Dôrazne sa ohradil voči osočovaniu jeho osoby obvineniami z psychického násilia, vyhrážania, ktoré mali údajne konštatovať aj príslušné orgány, lebo takéhoto konania sa voči manželke nikdy nedopúšťal. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľka podala na neho trestné oznámenie, ktoré však orgány činné v trestnom konaní zamietli ako nedôvodné. Navrhovateľka sa tak snažila zneužiť bežnú manželskú nezhodu na to, aby ho obvinila zo závažného protiprávneho konania. Zopakoval, že súd prvej inštancie sa dopustil závažných pochybení; v prvom rade sa nepokúsil o zmierlivé vyriešenie veci a odstránenie príčin rozvratu manželstva, ako mu to ukladal zákon; nezistil objektívny stav veci podľa zásady materiálnej pravdy, ale obmedzil sa len na stotožnenie sa s tvrdeniami navrhovateľky (podľa zásady formálnej pravdy). Trval tiež na tom, že navrhovateľka podala návrh vypočítavo najmä z ekonomických dôvodov, aby minimalizovala platenie výživného pre manžela. Ak by boli pravdivé tvrdenia navrhovateľky o jej dlhodobom „týraní“, podala by návrh na rozvod už oveľa skôr. 7. Odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok, ďalej len „C.m.p.“) s ohľadom na § 395 ods. 1 C.m.p., v zmysle ktorého ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; viazaný rozsahom odvolania (§ 65 C.m.p, § 379 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie manžela navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 C.m.p.) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.10.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Podľa § 1 a § 94 C.m.p. podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone. Účastníkmi konania o rozvod manželstva sú manželia. 9. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 10. Podľa § 395 ods. 2 C.m.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. 12. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. 13. Podľa § 23 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19. 14. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci (v zmysle platného procesného kódexu ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie, zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“) vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých na posúdenie splnenia zákonných predpokladov na rozvod manželstva. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver, že vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a že manželstvo už nemôže plniť svoj spoločenský účel. Výstižne uzavrel, že v súčasnosti si manželstvo účastníkov neplní žiadnu zo svojich funkcií a (pre jednoznačný postoj manželky) obnovenie manželského spolužitia nemožno ani očakávať. Náležite na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 1 ods. 2, § 23 ods. 1 Zákona o rodine a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu síce stručne, ale v dostatočnom rozsahu odôvodnil. 15. K námietke manžela navrhovateľky uplatnenej v odvolaní, že skutkové okolnosti opodstatňujúce aplikáciu § 23 Zákona o rodine neboli náležité zistené, lebo tvrdenia navrhovateľky sú nepravdivé a nepreukázané, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania dostatočne zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci samej; je nesporné, že vzájomné manželské nezhody mali za následok narušenie vzťahov medzi účastníkmi a úplné ochladnutie vzťahu navrhovateľky k manželovi. Účastníci žijú oddelene, nevedú spoločnú domácnosť, nehospodária spolu. Nielen z tvrdení navrhovateľky, ale aj z postoja manžela navrhovateľky, ktorý má dôvodné obavy, že príde o majetok patriaci do BSM (podal návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patriacim do BSM nesprávne evidovaných v katastri nehnuteľnosti iba vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky), možno dospieť k záveru, že manželstvo si neplní svoje funkcie; je zrejmé, že manželia sa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov prestali starať o uspokojovanie potrieb rodiny a vzájomne si nepomáhajú, keď proti sebe vedú súdne spory o spoločný majetok. Samotné presvedčenie odporcu, že navrhovateľka sa snaží privlastniť si spoločný majetok patriaci do BSM a vedenie ďalšieho súdneho sporu ohľadom výživného na manžela, preukazujú antagonistické partnerské postoje účastníkov v manželskom vzťahu, ktorý by mal byť založený na vzájomnej úcte, láske a porozumení. Práve tak podávanie trestných oznámení navrhovateľkou na odporcu (aj keď ich orgány činné v trestnom konaní zamietli ako nedôvodné) vyvolávajú vo svojej podstate absolútnu stratu dôvery a vzájomnej úcty medzi manželmi a je nepochybné, že za týchto okolností od manželov nemožno očakávať ani obnovenie manželského spolužitia. V tejto súvislosti odvolací súd ďalej vyjadruje svoje presvedčenie, že vedenie súdnych sporov a podávanie trestných oznámení z povahy veci popiera vytváranie zdravého rodinného prostredia a je dokladom absencie vzájomnej podpory a jednoty individuálnych záujmov každého z manželov nielen v otázke hospodárenia so spoločným majetkom, ale v širšom zmysle aj v existenčných otázkach týkajúcich sa uspokojovania potrieb rodiny ako takej, čo vedie prirodzene k bezpodmienečnej strate dôvery a k vážnemu a trvalému rozvratu vzťahov medzi manželmi. 16. S ohľadom na uvedené preto možno zhodne so súdom prvej inštancie prijať záver o vážnom a trvalom narušení vzťahov medzi manželmi; pre trvalý postoj navrhovateľky, ktorá nemieni za žiadnych okolností manželské spolužitie obnoviť, je akékoľvek vedenie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a pokus o ich zmierenie (§ 96 ods. 1 C.m.p.) v danom štádiu konania bezpredmetné. Zo strany navrhovateľky nemožno očakávať zmenu jej doterajšieho postoja k manželstvu, ani žiadnu snahu o jeho udržanie. Neobstojí ani námietka odporcu o neobjektívnom zistení stavu veci; je irelevantné, či sú pravdivé všetky skutkové tvrdenia manželky, podstatným je to, a dokladajú to aj vyjadrenia účastníkov v odvolacom konaní, že vzťahy medzi manželmi sú trvalo narušené, pričom z postoja navrhovateľky je jednoznačné, že obnovenie manželského spolužitia už neprichádza do úvahy. 17. V prejednávanej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať ani jeho procesný postup, ktorým podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pokračoval v konaní a vec prejednal v neprítomnosti manžela navrhovateľky, ktorý sa napriek riadnemu predvolaniu na pojednávanie osobne nedostavil (nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie) a prostredníctvom svojho právneho zástupcu ponechal konečné rozhodnutie na úvahu súdu s tým, že ak by dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva, stotožnil sa s príčinami rozvratu, tak ako ich uviedla navrhovateľka; potvrdil, že funkcie manželstva už v súčasnosti nie sú zachované. Nedá sa vyčítať ani spôsob, akým súd prvej inštancie hodnotenie dôkazov vykonal (výsledky jeho hodnotenia dôkazov zodpovedajú pravidlám logického myslenia, do úvahy vzal iba skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli a neopomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), preto nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka, že súd prvej inštancie odporcu nevypočul a nevykonal potrebné dokazovanie na náležité zistenie skutkového stavu; manžel navrhovateľky sa osobne nezúčastnil ani jedného vytýčeného pojednávania a nenavrhol v konaní pred súdom prvej inštancie vykonať vo svoj prospech žiaden dôkaz. 18. S poukazom na správne vyhodnotenie zákonných kritérií na rozvod manželstva tak neboli skutočnosti uvádzané v odvolaní spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Odvolací súd na uvedenom základe napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania za súčasného nesplnenia podmienok na náhradu trov konania podľa § 55 C.m.p. (materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania). 20. Napadnutým uznesením č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015, súd prvej inštancie uložil odporcovi povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 66 eur s poukazom na položku 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. 21. Napadnutým uznesením č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, súd prvej inštancie odporcovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že uznesením č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 66 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Dňa 26.11.2015 odporca požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Z odporcom predloženého tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania súd prvej inštancie zistil, že odporca je od roku 2015 poberateľom starobného dôchodku vo výške 451,90 eura mesačne; nevlastní žiadne hnuteľné veci v hodnote väčšej ako 750 eur ani nehnuteľnosti. Býva v byte na V. ulici XX Y. L., ktorého vlastníkom je jeho syn. V súvislosti s bývaním uhrádza mesačne 25,01 eura za elektrinu, 68,27 eura za inkaso a 8 eur za plyn. Na lieky platí cca 80 eur mesačne. Odporca v tlačive ďalej uviedol, že jeho priemerné mesačné výdavky predstavujú cca. 700 eur (bývanie, strava, garáž, telefón, preprava k lekárom, do nemocnie a k rodine, potreby pre domácnosť a ošatenie). Ako svoj záväzok odporca uviedol sumu 720 eur za poskytnutie právnych služieb. Manželka mu žiadnym spôsobom neprispieva na jeho výživu, resp. jeho životné náklady a jeho jediným príjmom je starobný dôchodok. V dôsledku jeho zdravotného stavu má zvýšené životné náklady na lieky a zdravotnú starostlivosť, keďže bol niekoľkokrát operovaný na bedrový kĺb. Taktiež sa lieči zo psychických problémov. Odporca je účastníkom konania vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 49C/519/2014 o určenie výživného, ako aj konania vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 10C/147/2014 o určenie vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pomery odporcu vzhľadom na výšku súdneho poplatku neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu; prihliadol najmä na skutočnosť, že odporca má pravidelný mesačný príjem vo forme starobného dôchodku 451,90 eura a uzavrel, že napriek proklamovaným výdavkom sa odporca zaplatením súdneho poplatku za odvolanie vo výške 66 eur, zdôrazniac pritom, že ide o jednorazovú platbu, neocitne v situácii, ktorá by ohrozila jeho existenciu. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 138 ods. 1 O.s.p. odporcovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. 22. Napadnutým uznesením č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016, súd prvej inštancie uložil odporcovi povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti uzneseniu zo dňa 10.2.2016 v sume 5 eur s poukazom na § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. 23. Proti uzneseniam podal manžel navrhovateľky odvolania a žiadal napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) proti uzneseniu č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015, možno konštatovať, že v ňom namietal jeho nesprávnosť po právnej stránke, lebo aj keď mu bola napadnutým uznesením uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 66 eur za podanie odvolania proti rozsudku o rozvode manželstva, mal súčasne za to, že sú u neho dané podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov; za týmto účelom požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov žiadosťou zo dňa 25.11.2015. Zároveň namietol skutočnosť, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. 24. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania odporcu (§ 393 ods. 2 C.s.p.) proti uzneseniu č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu odvolací súd uvádza, že v ňom namietal jeho nezákonnosť a nesprávnosť, s tým, že jeho závery považoval za nelogické, až absurdné. Zdôraznil, že priemerné mesačné výdavky, ktoré musí nevyhnutne vynaložiť predstavujú sumu približne 700 eur, zároveň jeho jediným príjmom je starobný dôchodok 451,90 eura; životné náklady teda v značnom rozsahu prevyšujú jeho príjmy. Nemá z vlastných zdrojov možnosti na uhradenie súdneho poplatku. Poukázal na absurdnú argumentáciu súdu prvej inštancie, že súdny poplatok je len jednorazová platba, ktorá ho nepostihuje pravidelne a preto nezhorší situáciu odporcu. Dôvodil, že ak by sme prijali túto logiku, potom by nárok na oslobodenie od súdneho poplatku nemohol vzniknúť nikomu, keďže každý súdny poplatok je spravidla jednorazová platba nepostihujúca účastníkov konania pravidelne a zopakoval, že jeho majetkové pomery sú vzhľadom na vyššie uvedené nepriaznivé. Samotný tento fakt je dôvodom na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Skutočnosť, že jeho postavenie by sa zaplatením súdneho poplatku nezmenilo (t.j. stále by bolo nepriaznivé), nemá právny význam. Súdu prvej inštancie tiež vyčítal, že napadnuté uznesenie je v rozpore s teleologickým významom § 138 O.s.p., keďže absolútne nezohľadňuje jeho sociálnu situáciu. Bol tiež názoru, že napadnuté uznesenie neobsahuje dostatočné odôvodnenie, keď súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že životné náklady odporcu sú podstatne vyššie ako jeho príjmy, pričom neexistuje v súčasnosti majetok, ktorým by mohol kryť svoje potreby. Súd prvej inštancie len stroho, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia uviedol, že napriek výdavkom odporcu sa jeho situácia zaplatením súdneho poplatku nezmení. Aj s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR mal za to, že napadnuté uznesenie trpí vadou arbitrárnosti. 25. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania odporcu (§ 393 ods. 2 C.s.p.) proti uzneseniu č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016, ktorým súd prvej inštancie uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok 5 eur za odvolanie hodno podotknúť, že v ňom odporca namietal jeho nezákonnosť a nesprávnosť. Argumentoval tým, že ešte 25.11.2015 riadne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorej žiadosti doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté (rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť pre odvolanie voči nemu). Napadnuté uznesenie preto považoval za nelogické a predčasné, pretože ak by došlo k oslobodeniu odporcu od platenia súdnych poplatkov, nemohol by súd prvej inštancie napadnuté uznesenie vydať; o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania mohol rozhodnúť až po právoplatnosti uznesenia o neoslobodení od súdnych poplatkov. Oponoval, že napadnutým uznesením môže nastať paradoxná situácia, kedy v budúcnosti bude zrušené uznesenie č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, a odporca bude oslobodený od súdnych poplatkov, avšak napadnuté uznesenie bude právoplatné a súd si bude voči odporcovi vymáhať súdny poplatok, hoci bude oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Zopakoval, že sa nachádza v ťaživej sociálnej situácii a podanie návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov nie je obmedzené len na prvoinštančné konanie, ale účastník konania má právo domáhať sa ho aj v rámci odvolacieho konania. Mal za zrejmé, že až do právoplatného rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov nemôže byť odvolanie vo veci predložené na rozhodnutie odvolaciemu súdu, ako to potvrdzuje judikatúra súdov, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2002, sp. zn. 4 Cdo 61/2001, v zmysle ktorého „ustanovenie § 138 O.s.p. neobmedzuje účastníka konania na podanie návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov celkom alebo sčasti len do meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Takýto návrh môže účastník konania podať aj po rozhodnutí prvostupňového súdu s tým, že o tomto návrhu je oprávnený rozhodovať tento súd. Pred rozhodnutím o návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podaného na súde prvého stupňa, nemôže tento súd predložiť vec na rozhodnutie o podanom odvolaní odvolaciemu súdu.“ Odporca zároveň namietol skutočnosť, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. 26. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie, prejednal odvolania odporcu bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a zohľadniac vzájomnú súvzťažnosť § 470 ods. 1 C.s.p. a § 470 ods. 2 C.s.p., pri ktorej nová procesnoprávna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesných noriem, ktorá ale rešpektuje procesný účinok úkonov strán, ktoré zostali zachované aj po 30.6.2016, dospel k záveru, že napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. 27. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo súdneho spisu bolo pre odvolací súd zrejmé, že odporca v lehote na podanie odvolania proti (napadnutému) uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 66 eur, písomne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov na celé konanie. Odporca žiadosť objasnil tým, že pomery účastníka odôvodňujú takéto oslobodenie a odkázal na priložené tlačivo pre dokladovanie pomerov, ktoré má preukazovať, že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov s tým, že jeho príjmy nepostačujú na pokrývanie jeho základných životných potrieb. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, odporcovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Zrekapitulovaním obsahu tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania vyplneného odporcom o jeho príjmoch a výdavkoch, záväzkoch, zdravotnom stave a vedení súdnych sporov, rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov založil na tom, že odporca má pravidelný mesačný príjem vo forme starobného dôchodku 451,90 eura, že v danom prípade súdny poplatok za odvolanie predstavuje 66 eur a napriek proklamovaným výdavkom sa odporca zaplatením predmetného súdneho poplatku (66 eur), ktorý predstavuje jednorazovú platbu, neocitne v situácii, ktorá by ohrozila jeho existenciu; výlučne iba týmto konštatovaním, bez uvedenia rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah, ktoré by vysvetľovali právne posúdenie nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov vo vzťahu k § 138 ods. 1 O.s.p., ako i záverov plynúcich z použitia tohto ustanovenia v predmetnej veci. Treba prisvedčiť odvolateľovi, že napadnuté uznesenie neobsahuje dostatočné odôvodnenie, keď súd prvej inštancie sa uspokojivo nevysporiadal s tým, že životné náklady odporcu sú podstatne vyššie ako jeho príjmy, pričom v súčasnosti neexistuje majetok, ktorým by mohol kryť svoje potreby. Neobstojí ani strohá argumentácia, že napriek výdavkom odporcu sa tento zaplatením súdneho poplatku neocitne v situácii, ktorá by ohrozila jeho existenciu. 28. Okrem nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, ktorá je daná absenciou skutkového a právneho odôvodnenia jeho výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov odporcovi, možno súdu prvej inštancie vyčítať, že sa dôsledne neriadil úvahami, ktoré vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a z hľadiska aplikácie § 138 ods. 1 O.s.p. svoje závery ani neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia a síce, že pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd prihliada k majetkovým a sociálnym pomerom žiadateľa, ktoré musí vierohodným spôsobom preukázať, výške súdneho poplatku a povahe spoplatňovaného úkonu. Rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov musí zodpovedať tomu, aby účastníkovi nebolo len pre jeho majetkové a sociálne pomery znemožnené uplatňovať alebo brániť svoje právo. Pomermi účastníka sú najmä pomery majetkové a ak je žiadateľom fyzická osoba, tak aj rodinné, sociálne a zdravotné pomery, na ktoré však súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nereflektoval, aj keď pri preukázaní inej ako dočasnej povahy môžu odôvodňovať záver, že odporca ako poplatník nemôže (celkom alebo sčasti) splniť poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie nemožno od neho spravodlivo žiadať. Až komplexným zhodnotením uvedených skutočností môže súd prvej inštancie urobiť záver o tom, že pomery odporcu priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. (teraz § 254 ods. 1 C.s.p.) neodôvodňujú. 29. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o žiadosti odporcu na oslobodenie od súdnych poplatkov v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, uvedeným nesprávnym úradným postupom znemožnil odporcovi uplatňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nakoľko uvedený nedostatok nebolo možné napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný a vysporiada sa s odvolacími námietkami odporcu; po opätovnom rozhodnutí žiadosti odporcu o oslobodenie od súdneho poplatku (teraz už v zmysle § 254 ods. 1 C.s.p.) svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 236 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. O návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku môže rozhodnúť aj vyšší súdny úradník na základe poverenia sudcu (§ 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 549/2003 Z.z.), proti rozhodnutiu ktorého je prípustná sťažnosť (§ 239 ods. 1 C.s.p.). Ak o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku rozhodne sudca, proti takému rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 357 C.s.p.). 30. Vo vzťahu k zvyšným dvom napadnutým uzneseniam č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015 a č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016, možno konštatovať všeobecne známu skutočnosť, že ak je súdom rozhodované o návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov, do nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia nie je otázka povinnosti zaplatiť súdny poplatok konečným spôsobom rozhodnutá. A pretože v zmysle ustálenej judikatúry súdov SR pred rozhodnutím o návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku nemôže súd prvej inštancie vydať uznesenie pre nezaplatenie súdneho poplatku, ani predložiť vec na rozhodnutie o podanom odvolaní (podobne Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR V 6/1976, resp. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2002, sp. zn. 4Cdo/61/2001), boli dôvodné odporcove námietky, že môže nastať protichodná situácia, kedy v budúcnosti bude zrušené uznesenie č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016 a napadnuté uznesenia by boli právoplatné aj napriek jeho prípadnému oslobodeniu od platenia súdnych poplatkov. Návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov môže účastník konania podať aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie s tým, že o tomto návrhu je oprávnený rozhodovať súd prvej inštancie (373 ods. 2 C.s.p.). Na uvedenom základe odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil rozhodovanie o uložení poplatkovej povinnosti za podané odvolania na ďalšie konanie. Pokiaľ súd prvej inštancie prizná odvolateľovi úplné alebo čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku, nevyzve ho následne na splnenie poplatkovej povinnosti v rozsahu, na ktorý sa oslobodenie vzťahuje. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).