Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/33/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515010156 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1515010156.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovaného W. M., pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona o odvolaní Okresnej prokuratúry Bratislava V proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1T/26/2015 zo 16. novembra 2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 09. mája 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku sa odvolanie obžalovaného W. M., I.. XX.XX.XXXX z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 1T/26/2015-760 oz 16.11.2016 bol obžalovaný W. M. uznaný vinným zo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona na skutkovom základe, že ako službukonajúci príslušník Policajného zboru SR v hodnosti podpráporčíka služobne zaradeného na Obvodnom oddelení PZ Petržalka - sever Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave V, konajúc v rozpore s jeho služobnými povinnosťami ustanovenými v § 2 odsek 1 písmeno a), § 18, § 21 a § 22 zákona číslo 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení účinnom v čase skutku, dňa 01.12.2012 v čase asi o 03.00 hod. v Z. na V. ulici pri obchodnom dome Y. vykonával kontrolu totožnosti poškodeného T. M., ako člena osádky motorového vozidla O. B., EČ: Z pričom ako obvinený zistil, že poškodený nemá u seba občiansky preukaz, bez toho, aby sa snažil overiť jeho totožnosť iným spôsobom, spútal poškodeného a následne ho služobným motorovým vozidlom O. J., EČ: BL- XXXDB eskortoval do budovy Obvodného oddelenia PZ Petržalka - sever na Z. ulici číslo XX v Z., kde mu v miestnosti pre predvedené osoby prikázal, aby si vyložil všetky veci čo má u seba a taktiež mu prikázal, aby sa vyzliekol, čomu poškodený vyhovel tak, že všetky veci čo mal u seba vyložil a taktiež sa vyzliekol do spodného prádla, po čom obvinený prikázal poškodenému, aby sa obliekol, čomu poškodený taktiež vyhovel, a potom obvinený uzamkol poškodeného za mrežami v miestnosti pre predvedené osoby, pričom po chvíli obvinený zobral z poškodeného vyložených vecí, ktoré sa nachádzali na stolíku v uvedenej miestnosti, nasledovné veci, a to 1 ks mobilného telefónu značky I. C5 s obsahom pamäťovej karty značky SP XX GB mikro, lks mobilného telefónu značky M. S., 2ks mobilných telefónov značky I. XXXX, 1 ks náramkových pánskych hodiniek značky H. Edifice, lks elektrického paralizéru, X ks pánskeho opasku značky Y. D., 1 ks klieští značky Y. a hotovosť 250,- Eur, ktoré si obvinený ponechal pre vlastnú potrebu a tieto poškodenému nikdy nevrátil, pričom obvinený potom poškodeného ponechal uzamknutého v miestnosti pre predvedené osoby ešte niekoľko minút a až potom ho prepustil z miestnosti pre predvedené osoby ako aj z budovy obvodného oddelenie PZ na slobodu, pričom obvinený W. M. počas výkonu svojej služby nemal žiadny právny dôvod na predvedenie poškodeného T. M., na jeho osobnú prehliadku, na jeho zadržiavanie v miestnosti pre predvedené osoby a ani na prisvojenie si predmetných vecí poškodeného T. M. a taktiež obvinený W. M. o svojom konaní voči poškodenému T. M. počas výkonu svojej služby nevyhotovil žiadnu písomnosť o priebehu zákroku voči poškodenému, o predvedení poškodeného, o vykonaní prehliadky poškodeného, o obmedzení osobnej slobody poškodeného alebo o zaistení či odobratí vecí poškodenému, čím obvinený W. M. spôsobil poškodenému T. M. škodu vo výške 1.063,42,- Eur, Za to bol obžalovanému podľa § 183 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, ktorého výkon bol postupom podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1, 2 Tr. zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu a podľa § 51 ods. 4 písm. c/, písm. e/ Tr. zákona bola obžalovanému uložená povinnosť spočívajúca v príkaze nahradiť poškodenému v skúšobnej dobe škodu a písomne sa ospravedlniť poškodenému. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti vykonávať službu vo verejnom záujme v postavení verejného činiteľa po dobu 3 (tri) roky. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému T. M., nar. X.X.XXXX, bytom Z., J. XX, škodu vo výške 1.063,42 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku bol poškodený so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný na konanie občianske - súdne. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku podal obžalovaný W. M. po porade s obhajcom odvolanie proti výroku o vine, proti výroku o treste ako aj voči konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, ktoré písomne zdôvodnil v jeho mene obhajca. V dôvodoch odvolania sa prioritne zaoberal zákonnosťou získaných dôkazov a zároveň aj zákonnosťou orgánu, ktorý vykonával úkony v trestnom konaní, pričom sa priklonil k názoru o nezákonnosti R. služby. X., že ...“namiesto inšpekčnej služby Policajného zboru reálne totiž existuje Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR a obžalovaný je názoru, že je nepochybné, že táto sekcia je organizačnou súčasťou Ministerstva vnútra SR a nie Policajného zboru. Napokon, aj samotná internetová stránka MV SR definuje Sekciu kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR ako „samostatný útvar Ministerstva vnútra SR, výlučne podriadený ministrovi vnútra, nezávislý od riadenia a štruktúr polície, ktorý plní úlohy na úseku kontroly a inšpekčnej služby“. Dokonca aj MV SR nepovažuje uvedenú sekciu za súčasť Policajného zboru.“ V nadväznosti na uvedené potom dáva do pozornosti odposluchy zadovážené v spise, ktoré vzhľadom na uvedené považuje za nezákonné a nemali byť akceptované ako dôkaz. Ďalej argumentoval: „Mame za to, že prokurátor toto dôkazné bremeno neuniesol a pri zhromažďovaní dôkazov nepostupovali orgány činné v trestnom konaní v súlade so zákonom. Ak súd zistí nezákonnosť v procesnej činnosti štátnych orgánov, ktorá je neodstrániteľná nie je možné, aby uznal obžalovaného za vinného, či ponechal v platnosti odsúdenie obžalovaného, ktoré by bolo založené na nezákonnom postupe štátnych orgánov pri zabezpečovaní dôkazov. Rozhodnutie súdu musí byť zákonné a spravodlivé. Obžalovaný je toho názoru, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na základe nezákonne získaných dôkazov. Aj napriek tomu, súd po vykonanom dokazovaní založil svoje rozhodnutie o dôkazy ktoré neboli jednoznačne proti obžalovanému....Pokiaľ sa mal skutok stať v jednočinnom súbehu, z vykonaného dokazovania nie je jednoznačne preukázané že sa obžalovaný dopustil zločinu obmedzovania osobnej slobody. Nebolo jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že poškodený bol obmedzený na svojej osobnej slobode. Nebolo dokazovaním preukázané, že sa vôbec poškodený nachádzal na OO PZ BA V. Poškodený v rámci vykonanej rekognície neopoznal osobu obžalovaného. Poškodený nevedel riadne uviesť ani čas kedy malo k obmedzeniu osobnej slobody dôjsť. Obžalovaný má za to, že pokiaľ nie je bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie zločinu obmedzovania osobnej slobody, teda ako je uvedené v skutkovej vete, nemohlo dôjsť ku krádeži a teda ani zneužitiu právomoci verejného činiteľa. Svedkovia, ktorý boli v rámci trestného konania vypočutí, okrem príslušníkov PZ sú osoby trestané, drogovo závislé. Ani jeden z týchto svedkov nebol priamo pri skutkoch. Skutočnosti nimi uvádzané sú chaotické, plné rozporov, dohadov. Nebolo preukázané, že obžalovaný disponoval vecami ktoré mali byť odcudzené. Je potrebné poukázať na fakt, že obžalovaný je osobou bezúhonnou, nikdy nebol trestaný, disciplinárne potrestaný, práve naopak bol mimoriadne povýšený za služobnú činnosť. Naproti tomu stojí osoba poškodeného, ktorá je mnohokrát trestaná od majetkových cez drogové až po násilné skutky. Máme za to, že vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že sa skutkov mal dopustiť obžalovaný. Vzhľadom k tejto skutočnosti sme toho názoru, že mal súd jednoznačne aplikovať zásadu v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo).“ Na podklade vyššie uvedených dôvodov požiadal, aby krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Predkladacou správou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.03.2017 bola predmetná trestná vec predložená na rozhodnutie o odvolaní, ktoré podal obžalovaný. Na verejnom zasadnutí obhajca obžalovaného uviedol: „Ja sa pridržiavam písomných dôvodov odvolania, na podklade ktorých navrhujem zrušiť napadnutý rozsudok a postúpiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“ Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Úvodom je potrebné uviesť, že predložená trestná vec už raz bola predmetom konania pred odvolacím súdom. Prvotne bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom č.k. 1T/26/2015-729 z 20.01.2016, ktorým bol obžalovaný W. M. podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V č. k. 2Pv 43/13/1105, pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona. Rozsudok bol napadnutým odvolaním okresnej prokuratúry a uznesením krajského súdu z 03. 05.2016 sp. zn. 3To/34/2016 bol rozsudok zrušený z dôvodu nejasnosti a neúplnosti jeho skutkových zistení, s konštatovaním, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona. Odvolací súd vytýkal súdu prvého stupňa, že:„...Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, na podklade ktorého rozhodol výrokom o oslobodení obžalovaného W. M.. Okresný súd dôsledne neprihliadol na nasledovné skutočnosti: Obžalovaný W. M. v prípravnom konaní odmietol vypovedať a pri konfrontácii s poškodeným T. M. rozhodne poprel, že by poškodeného po kontrole pri Y. v B. naložili (spolu s členom hliadky W. N.) do služobného auta - bielej farby zn. O. J., tiež poprel tvrdenia poškodeného, že tohto odviezli na policajné oddelenie na Z. ul., ako aj vyjadrenia poškodeného ohľadne jeho pobytu na oddelení (vyzlečenie, prehliadka, odobratie a nevrátenia vecí). Zároveň obžalovaný poprel aj vyjadrenia poškodeného týkajúce sa jeho vzťahu k I. B., ktorá mala byť podľa poškodeného milenkou obžalovaného. Zmena vo výpovedi obžalovaného W. M. nastala na hlavnom pojednávaní, kedy uviedol a vôbec pripustil, že poškodený bol ich služobným vozidlom odvezení po kontrole spred obchodu Y., ale s tým, že poškodený si sadol do ich auta sám dobrovoľne, podľa obžalovaného bol nafetovaný a na požiadanie samotného poškodeného T. M. ho vyložili pred OO PZ, tiež pripustil, že v uvedenú noc na oddelení lustroval osobu poškodeného v systéme L. ako aj jeho rodičov. Vo vzťahu k tejto výpovedi odvolací súd nadobudol presvedčenie, že obžalovaný svojou výpoveďou urobenou na hlavnom pojednávaní vlastne reagoval na už zhromaždené dôkazy v prípravnom konaní, z ktorých preukázane vzišlo zistenie, že poškodený bol skutočne odvezený hliadkou, ktorej veliteľom bol obžalovaný a členom hliadky, ktorým bol W. N., ktorý navyše sám túto skutočnosť potvrdil a okrem neho aj svedok B. O.. Odvolací súd v danom okamihu nerozumie, prečo prvostupňový súd tieto diametrálne odlišné výpovede a tvrdenia z prípravného konania z konfrontácie a z hlavného pojednávania o priebehu skutku vyhodnotil tak, že uveril obžalovanému, pričom ale nevysvetlil, ktorému z týchto tvrdení a prečo uveril, pričom zároveň pri hodnotení vyjadrení obžalovaného konštatoval, že tento (aj ktorýkoľvek iný obžalovaný) pri svojej obrane môže aj klamať a zahmlievať. V tomto konkrétnom prípade však nepochopiteľne súd prvého stupňa bezvýhradne uveril tvrdeniam obžalovaného preceňujúc dôkazy vyznievajúce v jeho prospech a podceňujúc nielen výpovede a tvrdenia svedkov, ale aj ďalšie zhromaždené dôkazy, vyznievajúce v neprospech obžalovaného. Proti výpovedi obžalovaného stojí výpoveď poškodeného T. M., ktorý vo všetkých svojich výpovediach uvádzal zhodné skutočnosti a okolnosti priebehu konania obžalovaného bez markantných rozdielov a tieto svoje tvrdenia povedal obžalovanému aj pri konfrontácii priamo do očí a na hlavnom pojednávaní na týchto vyjadreniach zotrval. Je nutné pripomenúť, že aj obžalovaný pri konfrontácii do očí poprel skutočnosti uvádzané poškodeným a neskôr na hlavnom pojednávaní tieto pozmenil v smere ako už odvolací súd naznačil pri odôvodnení vyššie. Je pravdou, že poškodený mal problém s opoznaním obžalovaného, ale je potrebné uviesť, že sa jednalo o opoznávanie podľa fotoalbumov, pričom podľa vyjadrenia poškodeného obžalovaný ho kontroloval len raz a k opoznávaniu došlo takmer po pol roku od skutku, avšak vo svojich výpovediach od začiatku podrobne a detailne popisoval výzor členov hliadky PZ, ktorí ho kontrolovali a autom odviezli. Je tiež zo spisu zrejmé, že člena hliadky W. N. opoznal bez problémov. Ďalšie zabezpečené dôkazy možno rozdeliť na tie, ktorých výpovedná hodnota obsahovo smeruje v prospech obžalovaného W. M. a tie, ktoré zase podporujú tvrdenia poškodeného T. M.. Odvolací sa najskôr vyjadrí k dôkazom, ktoré podľa súdu prvého stupňa jasne podporujú vyjadrenia obžalovaného: V nadväznosti na uvedené krajský súd poukazuje na výpoveď svedka W. N. z 24.05.2013 člena hliadky PZ, ktorej veliteľom bol obžalovaný, ktorá výpoveď v časti kedy popisuje nasadnutie poškodeného do ich služobného vozidla a jeho následný odvoz spred Y., sa javí zmätočnou, nakoľko svedok v snahe pomôcť svojmu kolegovi- obžalovanému, argumentoval tým, že sa mu zbiehajú dva zákroky do jedného a nebol si svojimi vyjadreniami už istý. Pritom však v úvode svojej výpovede si podrobne pamätal a popísal, že poškodeného kontrolovali, tento si dobrovoľne sadol do ich auta (ale sám si osobu poškodeného dostatočne nevšímal), viezli ho smerom na ulicu Z., odbočili na N. ul. a po odbočení smerom na železničnú stanicu, niekoľko desiatok metrov mu obžalovaný povedal, aby zastavil, obžalovaný z auta vystúpil a otvoril dvere aj prevážanej osobe, ktorá vystúpila. Po tomto vyjadrení však svedok zrazu pripomenul, že sa mu „pletú“ dva zákroky do jedného a nie je si istý. Už táto výpoveď svedka z prípravného konania bola v danom čase v rozpore s tvrdeniami obžalovaného uvádzanými pri konfrontácii. Na hlavnom pojednávaní svedok W. N. si už nepamätal či nejakú osobu vôbec predviedli na policajné oddelenie, bol presvedčený, že ak by to tak bolo, bol by spísaný záznam, pretože do miestnosti pre zadržané osoby sa nedá dostať bez toho, aby si to stála služba nevšimla. Tiež si už nepamätal či vykonával na poškodeného lustráciu a nevedel sa vyjadriť, či tak urobil obžalovaný. V danom okamihu nadriadený súd dáva do pozornosti, že bolo dôkazmi preukázané vykonanie lustrácie osoby poškodeného T. M. uvedeného dňa o 03.05.hod. práve obžalovaným W. M., ktorý vierohodne nevysvetlil prečo tak urobil práve uvedeného dňa a v danom nočnom čase. V inkriminovanom čase bol na stálej službe W. N., ktorý na pojednávaní potvrdil, že v čase o 06.00 hod. sa na oddelenie dostavil poškodený T. M. spolu s bratom G., ktorí uviedli, že na oddelení v tú noc boli. K tomuto svedok povedal, že on na oddelení žiadne osoby nevidel, ani neboli predvedené, pretože ak by tak bolo, vedel by o tom. I. sa, že by počas služby obžalovaný s W. N. niekoho na oddelenie priviedli. X., že o predvedených osobách by mal vedieť. Svedok vo svojej výpovedi akoby jedným dychom k možnej prítomnosti osôb na oddelení ponúkol viac možností a to: žiadne osoby na oddelení v danú noc nevidel, neboli predvedené, vzápätí konštatoval, že o takýchto osobách by ako stála služba mal vedieť a výpoveď uzatvoril tým, že sa nepamätá, že by obžalovaný spolu s W. N. na oddelenie niekoho predviedli. Táto nejednoznačnosť tvrdení svedka evokuje snahu týmto spôsobom jeho vyjadrení znížiť prípadnú trestnú zodpovednosť obžalovaného. Významne zaujímavou je výpoveď svedka V. M., ktorý v inkriminovaný deň robil na oddelení výpomoc stálej služby a pracoval na I. poschodí, ale nachádzal sa na stálej službe a počas služby si nevšimol, že by obžalovaný niekoho predviedol na oddelenie, pričom sa podľa svedka nemohlo stať, že by niekto prišiel resp. bol predvedený bez toho, aby to na stálej službe nevedeli. V kontexte s takouto výpoveďou menovaného je potom veľmi interesantným zaznamenaný telefonický rozhovor tohto svedka s obžalovaným W. M. dňa 01.12.2012 o 15.40 hod. (čl.363) a o 15.44 hod. (čl. 365), ktorá komunikácia sa týkala podaného trestného oznámenia (poškodeným T. M.) a samotný obsah rozhovoru je zvláštny i tým, že volajúci (svedok V. M.) porozprával „pravdivý príbeh“ volanému (obžalovanému W. M.), z ktorého je zistiteľné, že popisuje prítomnosť poškodeného T. M. na oddelení v čase, keď tento v prítomnosti brata (G. M.) prišiel podať trestné oznámenie a zároveň spomína a vymenúva obžalovanému veci, ktoré poškodený (oznamovateľ) popísal ako tie, ktoré mu na oddelení „zmizli“. Ak teda poškodený T. M. v uvedenú noc v čase približne o 03.05. hod. (v čase keď bola jeho osoba lustrovaná obžalovaným) sa vôbec nenachádzal na policajnom oddelení (ako tvrdia svedkovia - príslušníci polície), potom sa odvolací súd pýta, aký význam mal telefonický rozhovor medzi V. M. a obžalovaným a prerozprávanie „pravdivého príbehu“, ktorý obsahom pripomína tvrdenia poškodeného T. M. a tiež preukázané lustrovanie osoby poškodeného a jeho rodičov, práve obžalovaným v danom čase, ak by na to obžalovaný vôbec nemal dôvod? Pre komplexnosť svedkov uvádzajúcich vyjadrenia v prospech obžalovaného je potrebné tieto doplniť o výpovede svedkov X. V., ktorý v inkriminovanú dobu mal službu s V. M., nebol stále prítomný na stálej službe, bol v kancelárii na konci chodby za rohom a potvrdil, že nie je možné na oddelenie nikoho predviesť bez toho, aby to postrehla stála služba a ak by na stálej službe bol nejaký šum, počul by to až do kancelárie a W.. V. Z., ktorý v danej dobe bol obžalovaného priamym nadriadeným uviedol, že o celej veci sa dozvedel od stálej služby, nakoľko v čase skutku na pracovisku nebol, ale preveril pohyb služobného motorového vozidla obžalovaného, aj kde jazdili. Na druhý deň telefonoval s obžalovaným a bavili sa ohľadne priebehu jeho nočnej služby, pýtal sa obžalovaného aj na poškodeného a obžalovaný mu povedal, že menovaný na oddelení nebol a preto nebol ani dôvod spisovať nejaký úradný záznam. Súd prvého stupňa k výpovediam týchto svedkov uviedol jednoznačne: „Z výpovedí týchto svedkov - mužov zákona, príslušníkov PZ SR, ktorí vypovedali po zákonnom poučení aj o následkoch krivej výpovede a na hlavnom pojednávaní aj po zložení prísahy, vyplýva zistenie, že pošk. T. M. sa dňa 1.12.2012 v čase o 03,00 hod. na policajnom oddelení 00 PZ B.- Sever, Z. ulica v Z. nenachádzal a teda obžalovaný M. M. sa nemohol dopustiť za vinu mu kladeného skutku.“ Týmto záverom okresný súd absolútne preceňuje výpovede vyššie uvádzaných svedkov a v nadväznosti na ďalšie dôkazy predovšetkým záznamy telekomunikačnej prevádzky a vyšetrovací pokus z 04.04.2014 (čl. 302) tieto vôbec nehodnotí a na ne neprihliada. To, že ich iba spomenul v odôvodnení rozsudku neznamená ich hodnotenie tak ako to má na mysli ustanovenie § 168 Tr. poriadku. Uniká prvostupňovému súdu skutočnosť, že títo svedkovia boli v kolegiálnom vzťahu s obžalovaným, z čoho môže vyznievať ich snaha o spochybňovanie tvrdení poškodeného T. M. tak aby získané vyjadrenia nasvedčovali a preukazovali tvrdenia vyznievajúce v prospech obžalovaného W. M. s cieľom dosiahnuť jeho vyvinenie, ale aj snaha prezentovať samých seba v lepšom svetle. V prospech verzie poškodeného T. M. svedčia výpovede svedkov, ktorí potvrdzujú určité skutočnosti, ktoré skutku predchádzali a v tomto a v týchto smeroch vylučujú, že by klamal, a to B. O., ktorý viezol poškodeného autom a iná hliadka PZ, na inom mieste v Z. ich zastavila a kontrolovala (v zložení B. J. a V. N.), ktorí potvrdili, že obaja (T. M. a B. O.) mali veľa vecí, čo videli, keď títo vyložili svoje veci pri kontrole na kapotu auta. Tiež svedok potvrdil, že po kontrole a ich presune pred Y. do B., prišla hliadka PZ na bielej J. a jeho poslali preč. Tu je jasne preukázané, že veci tak ako ich popísal poškodený mal skutočne pri sebe, čo teda bolo potvrdené aj touto hliadkou, ktorá ich kontrolovala pred skutkom s rozdielom necelej hodiny (dňa 01.12.2012 o 02.15 hod.- čo preukazuje potvrdenie o zadržaní VP B. O. - čl. 144). Teda podľa názoru odvolacieho súdu nemožno v naznačenom smere povedať, že by poškodený klamal, pretože ním uvádzané vyššie spomenuté skutočnosti boli vykonanými dôkazmi potvrdené a nespochybnené. Je pravdou, že fakt, že poškodený bol odvezený na OO PZ, kde sa mal vyzliecť a boli mu zo strany obžalovaného odobraté veci uvedené v obžalobe a bol prepustený bez toho, že by bol o tom spísaný záznam, uvádza len sám poškodený. V danom okamihu dáva krajský súd do pozornosti svoje úvahy vyššie rozobraté. Skutočnosti uvádzané poškodeným ohľadne jeho pobytu na oddelení PZ potvrdzuje aj jeho brat G., ktorý mal tieto informácie síce sprostredkované, ale ihneď ako sa o nich ráno dozvedel išiel s poškodeným podať trestné oznámenie. V ďalšom odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že mobilné telefóny preukázateľne patriace poškodenému T. M. zn. M. S. a I. C5 sa po inkriminovanom čase, keď mal byť poškodený neoprávnene odvedený na oddelenie PZ práve obžalovaným, dostali do držby iných osôb, bolo preukázané výpoveďami nasledovných svedkov: -vo vzťahu k telefónu zn. M. S. bolo zistené, že tento bol nájdený u svedka L. O. (telefón bol opoznaný práve poškodeným T. M.), ktorý v prípravnom konaní najskôr tvrdil, že ho kúpil od I. B. s tým, že táto ho mala od obžalovaného W. M.. I. tento svedok uvádzal, že telefón mal od T., ale zároveň pripustil, že ohľadne telefónov obchodoval aj s I. B., -čo sa týka mobilného telefónu zn. I. C5 tento bol nájdený G. M. u W. K., pričom na pamäťovej karte telefónu boli nájdené súkromné fotky M., pričom W. K. vypovedal, že telefón kúpil od L. N. (L.) a tento hol mal od I. B.. V nadväznosti na uvedené L. N. potvrdil, že telefón mu predala I. B., ktorá ho mala od obžalovaného W. M. a tento neskôr telefón predal práve W. K.. Vo vzťahu k ďalším veciam patriacim pôvodne poškodenému T. M., o ktoré v uvedenú noc prišiel, odvolací súd upozorňuje na výpoveď svedka K. K., ktorý potvrdil jednak to, že I. B. priniesla do jeho bytu veci, ktoré podľa ich popisu boli práve tými, ktoré patrili poškodenému, a jednak potvrdil, že obžalovaný a I. B. mali oveľa bližší vzťah ako ho popisoval sám obžalovaný. Zároveň svedok dosvedčil, že konkrétne poškodený u svedka spoznal svoj opasok a informoval svedka, že mal s obžalovaným nejakým problém, kedy mu obžalovaný tieto veci zobral. Čo sa týka svedkyne I. B. obžalovaný k tejto tvrdil, že mu donášala nejaké informácie a rozhodne poprel, že by s ňou mal bližší vzťah. W. bola na hlavnom pojednávaní vypočutá dňa 20.01.2016, ale jej výpoveď nebola predmetom hodnotenia súdom prvého stupňa v odôvodnení rozsudku v kontexte s inými vykonanými dôkazmi a nadriadenému súdu nie je zrejmé, prečo sa tak nestalo, pretože svedkyňa bola na pojednávaní riadne vypočutá a jej výpoveď aj odvolací súdu považuje za výpoveď dôležitú, z pohľadu toho, že bol inými dôkazmi aj prepismi telefonických hovorov, ale aj výpoveďami svedkov potvrdený jej bližší vzťah s obžalovaným (viď záznam telefonických hovorov z čl.372-376), na poklade ktorej skutočnosti možno jej výpoveď hodnotiť ako účelovú so snahou zmierniť trestnú zodpovednosť obžalovaného, ktorá skutočnosť tiež preukazuje nepravdivosť tvrdení obžalovaného ohľadne ich vzťahu. Vyššie rozobraté vyjadrenia menovaných svedkov prvostupňový súd vôbec nezohľadnil, neprihliadol na ne, nevyhodnotil ich jednotlivo ani v súhrne s ostatnými dôkazmi a strohé konštatovanie vo vzťahu k týmto svedkom, že „ ...svedkovia G. M., K. K., W. K., L. N. a L. O., ako i poškodený T. M. sú osoby kriminálne závadové, pričom súd i orgány činné v trestnom konaní v Petržalke majú s nimi už svoje skúsenosti. Naviac aj výpovede niektorých týchto svedkov sú vzájomne rozporné, čo sa nedalo napraviť ani vykonanými konfrontáciami.“, považuje odvolací súd za príliš odvážne, hraničiace až s neprofesionálnym hodnotením a posúdením týchto dôkazov. Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa sa so všetkými vykonanými dôkazmi nezaoberal vyvážene a nekriticky vyzdvihol výpovede svedkov- príslušníkov PZ a na druhej strane podcenil výpovede ostatných svedkov ako aj ďalšie listinné dôkazy, znalecké posudky a najmä doslovné prepisy telekomunikačnej prevádzky. Na podklade vyššie rozobratého krajský súd opätovne dodáva, že viaceré dôkazy zhromaždené v spise vážne narúšajú obranu obžalovaného a s týmito sa prvostupňový súd vôbec nevysporiadal, na tieto neprihliadol a ani ich nevyhodnotil.“ Po vydaní vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie, prvostupňový súd plniac pokyn nadriadeného súdu, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.11.2016 pristúpil k vyhláseniu napadnutého rozsudku. Krajský súd na podklade riadne a včas podaného odvolania obžalovaným W. M. v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal napadnutý rozsudok. Vzhľadom na obsah uvedeného ustanovenia odvolací súd na základe revízneho princípu, ktorého rozsah je determinovaný práve týmto ustanovením preskúmal všetky výroky, proti ktorým podal odvolateľ odvolanie, ale preskúmal aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo tomuto napadnutému výroku a tiež prihliadol aj na chyby, ktoré síce odvolaním vytýkané neboli, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali podanie mimoriadneho opravného prostriedku t.j. dovolania (§ 371 ods. 1 Tr. poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného dôvodné nie je. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil nasledovné: Okresná prokuratúra Bratislava V podala pod č. k. 2Pv 43/13/1105-34 dňa 23.03.2015 na obžalovaného W. M. obžalobu pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona. Konanie proti obžalovanému bolo vedené neväzobne. Dokazovanie pred súdom bolo vykonané na hlavnom pojednávaní výsluchom obžalovaného W. M., svedkov K. K., W. K., G. M., poškodeného T. M., svedkov B. O., L. N., W. N., W. N., V. M., W.. V. Z., X. V., L. O., I. B., boli oboznámené listinné dôkazy. Ako už bolo vyššie naznačené prvotne bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom č.k. 1T/26/2015-729 z 20.01.2016, ktorým bol obžalovaný W. M. podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V, č. k. 2Pv 43/13/1105-34, pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona, ktorý rozsudok bol napadnutým odvolaním okresnej prokuratúry a uznesením krajského súdu z 13.05.2016 sp. zn. 3To/34/2016 bol rozsudok zrušený z dôvodu § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. poriadku v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku bola vec vrátená súdu prvého stupňa, a tomuto bolo uložené, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K výroku o vine a zároveň k odvolacím námietkam obžalovaného a obhajcu v tomto smere krajský súd uvádza: Vo vzťahu k výroku o vine odvolací súd už svoje úvahy vo vzťahu k výroku o vine predostrel v zrušujúcom rozhodnutí a týmto v podstatnej miere odpovedal aj na námietky a výhrady obhajoby uvádzané v dôvodoch odvolania - v jeho závere. Vo veci konajúci senát už skôr naznačil, že vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa vedie k záveru o vine obžalovaného, nakoľko z vykonaných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný sa dopustil konania tak ako je popísané v rozsudku v skutkovej vete. Tiež sa krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vyjadril k posúdeniu vierohodnosti výpovedí a tvrdení poškodeného T. M. ako aj svedkov K. K., W. K., L. N. a L. O., pretože podľa obhajcu (a pôvodne aj súdu prvého stupňa) sa jedná o „osoby kriminálne závadové“ a teda nemožno prikladať takú váhu pravdivosti ich tvrdeniam, opätovne dodáva, že skutočnosť, že vo vyššie menovaných osobách sa jedná o osoby, ktoré v minulosti mali skúsenosť s trestným konaním, je nutné povedať, že táto skutočnosť je v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi, ich posúdením a vzájomným vyhodnotením jednotlivo aj v súhrne, irelevantná, pretože ich výpovede, mimochodom vykonané na hlavnom pojednávaní po zložení prísahy a poučení o následkoch krivej výpovede, potvrdili skutočnosti uvádzané poškodeným a v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi, preukázali a potvrdili, že ich výpovede navzájom korešpondujú a sú zároveň podporené aj ďalšími dôkazmi prebranými na hlavnom pojednávaní. K otázke viny teda odvolací súd uzatvára: V predmetnej veci bol skutok spáchaný dňa 01.12.2012 v čase asi o 03.00 hod., kedy obžalovaný W. M. ako službukonajúci príslušník PZ, počas svojej služby, kontroloval poškodeného T. M., tohto služobným motorovým vozidlom eskortoval do budovy OO PZ Petržalka - sever, kde mu prikázal, aby všetky veci čo mal pri sebe vyložil, vyzliekol sa, čo T. M. uposlúchol a urobil, menovaného uzamkol za mrežami miestnosti určenej pre predvedené osoby, následne obžalovaný zobral vyložené veci poškodeného T. M. (presne vymenované v skutkovej vete obžaloby a prevzaté do napadnutého rozsudku), tieto mu nevrátil, ponechal poškodeného uzamknutého v miestnosti ešte niekoľko minút a prepustil ho z budovy OO PZ bez vyhotovenia písomnosti o priebehu zákroku, predvedení, vykonaní prehliadky a obmedzení osobnej slobody poškodeného alebo o zaistení či odobratí vecí poškodenému. Ku konštatovaniu vyššie rozvedeného záveru v otázke viny, odvolací súd oprávňujú vykonané dôkazy v konaní pred súdom prvého stupňa, ich vzájomné posúdenie a vyhodnotenie a preto odvolacie argumenty obžalovaného hodnotí v tomto smere ako nedôvodné. Vzhľadom na správne zistený skutkový stav a plnú trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného nepochybil okresný súd, keď konanie obžalovaného právne posúdil ako zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona. K argumentácii obhajcu, ktorý odvolaním, okrem iného, namieta zákonnosť získaných dôkazov odvíjajúc toto od spochybnenia zákonnosti orgánu, ktorý vykonával úkony v trestnom konaní. Totiž v predloženej trestnej veci úkony trestného konania vykonával: Ministerstvo vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby západ, B. 2, Z., a podľa obhajcu je nepochybné, že „...sekcia je organizačnou súčasťou Ministerstva vnútra SR a nie Policajného zboru. Napokon, aj samotná internetová stránka MV SR definuje Sekciu kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR ako „samostatný útvar Ministerstva vnútra SR, výlučne podriadený ministrovi vnútra, nezávislý od riadenia a štruktúr polície, ktorý plní úlohy na úseku kontroly a inšpekčnej služby“. Dokonca aj MV SR nepovažuje uvedenú sekciu za súčasť Policajného zboru.“ K naznačenému odvolací súd dáva do pozornosti stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 95 publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR č. 9/2015, ktorým k otázke, „či Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je zákonným subjektom vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní podľa Trestného poriadku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“; trestnoprávne kolégium NS SR zaujalo nasledovné stanovisko (časť A, I. - VI.) v nasledovnom znení: „I. Okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) zaradená aj do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov- ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore). II. Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a) Trestného poriadku a poverený príslušník Policajného zboru služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c) Trestného poriadku. III. Žiadosť o súhlas s používaním informačno-technických prostriedkov podľa zákona o ochrane súkromia pred odpočúvaním (zák. č.166/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov), podávaná prostredníctvom inšpekčnej služby, je podávaná Policajným zborom, a ak je jej vyhovené, informačno- technický prostriedok je používaný Policajným zborom (§ 2 ods. 2, § 4 ods. 4 naposledy označeného zákona). IV. Riadenie v zmysle § 6 zákona o Policajnom zbore ani riadiace vzťahy v rámci ministerstva vnútra sa netýkajú trestno- procesnych vzťahov, upravených Trestným poriadkom, v rámci ktorých ide o vzťah vyšetrovateľa a prokurátora (§ 230 a iné Trestného poriadku). V. Okolnosť, že vo veci bol činný policajt ako vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru (§ 10 ods. 8 písm. a, písm. c) Trestného poriadku), aj keď je obvineným príslušník policajného zboru, nie je dôvodom na zrušenie rozsudku v odvolacom alebo dovolacom konaní, alebo dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi v zmysle § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. Takým dôvodom však môže byť (samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami) konkrétna chyba postupu vyšetrovateľa. VI. Efektívnosť vyšetrovania trestného činu (a teda ani zistenie, resp. obvinenie jeho páchateľa) v predsúdnom konaní nie je predmetom súdneho prieskumu a v tejto súvislosti nie je možné zabezpečiť ochranu práv poškodeného prostredníctvom všeobecného súdu, postupom podľa Trestného poriadku. To platí bez ohľadu na možnosť poškodeného obrátiť sa v tomto smere na Ústavný súd Slovenskej republiky alebo na Európsky súd pre ľudské práva.“ V kontexte s uvedeným konajúci senát dáva do pozornosti aj znenie ustanovenia § 22 a § 23 zákona č. 757/2004Z.z. v znení neskorších predpisov (Zjednocovanie výkladu a používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov), podľa ktorých: (1) Na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Na tento účel a) príslušné kolégium najvyššieho súdu zhromažďuje prostredníctvom predsedov nižších súdov právoplatné rozhodnutia vydané v zásadnej právnej otázke a vyžaduje k nim stanovisko jednotlivých sudcov príslušného kolégia najvyššieho súdu, b) plénum najvyššieho súdu alebo príslušné kolégium najvyššieho súdu prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak je to potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania alebo ak sa senát najvyššieho súdu odchýlil od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. (2) Pred prijatím stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov predseda najvyššieho súdu alebo predseda kolégia najvyššieho súdu môže požiadať o vyjadrenie iné kolégium najvyššieho súdu, generálneho prokurátora, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") alebo aj iné orgány verejnej moci, ako aj vedecké inštitúcie a vysoké školy. (3) Na zasadnutí pléna najvyššieho súdu alebo kolégia najvyššieho súdu, ktoré prijíma stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, sa zúčastňujú zástupcovia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a ministerstva; predseda najvyššieho súdu im na požiadanie udelí slovo. Iné osoby sa na rokovaní môžu zúčastniť, len ak ich zvolávateľ na rokovanie prizval. (§ 23) (1) Najvyšší súd v záujme jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vydáva v občianskoprávnych, trestnoprávnych, obchodnoprávnych a správnych veciach Zbierku stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v ktorej zverejňuje a) stanoviská najvyššieho súdu k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré zaujalo plénum najvyššieho súdu alebo kolégium najvyššieho súdu, b) vybrané rozhodnutia najvyššieho súdu alebo ostatných súdov. (2) Najvyšší súd zabezpečuje uverejňovanie Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky na internete. V nadväznosti na tieto poskytuje nasledovné úvahy: Stanovisko prijaté v súlade s § 22 citovaného zákona trestnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR (§ 21 zák. č. 575/2004 Z.z.) ako také, je prejavom snahy a zámeru najvyššieho súdu o zjednotenie používania a výkladu zákonov a teda zabezpečenia právnej istoty a stability súdnych rozhodnutí, nakoľko Najvyšší súd SR ex lege zo svojho postavenia v systéme súdov a oprávnenia vyplývajúceho mu z § 22 zák. č. 575/2004 Z.z. sleduje rozhodovaciu činnosť súdov, vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov a na ich základe pri rozdielnom výklade konkrétnych ustanovení zákona v záujme jednotného rozhodovania súdov prijíma stanoviská k rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach. Práve nerešpektovanie stanoviska Najvyššieho súdu SR prijatého postupom podľa § 22 zák. č. 575/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov uverejneného pod č. 116 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, zošit č. 6/2012, (v súlade s § 23 citovaného zákona) narúša zámer a snahu o zjednotenie používania a výkladu zákonov v naznačenej otázke. V konkrétnej trestnej veci obžalovaného W. M. bola na menovaného podaná obžaloba pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona v súlade so stanoviskom NS SR, ktorého znenie už odvolací súd vyššie odcitoval, nevidí dôvod pre odklon od prijatého stanoviska uverejneného pod č. 95 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2015, a teda akceptovanie a osvojenie si argumentácie obhajoby. K výroku o treste prioritne krajský súd konštatuje, že úvahy okresného súdu o uložení úhrnného trestu je nutné považovať za správne, nakoľko obžalovaný W. M. spáchal tri trestné činy v jednočinnom súbehu tj. zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona. Podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný...tj. zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona, pri ktorom zákon určil trestnú sadzbu tri roky až osem rokov. Odvolací súd bez výhrad súhlasí s priznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a zistením priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona a teda poukazujúc na vyššie uvedené pri vyhodnotení pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností dospel odvolací súd zhodne k záveru, že poľahčujúce okolnosti a priťažujúce okolnosti sú v rovnováhe a preto správne prvostupňový súd v súlade s § 38 ods. 2 Tr. zákona ukladal trest v rozpätí troch rokov až osem rokov. Na podklade uvedeného potom krajský súd zhodne ako prvostupňový súd je toho názoru, že uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, ktorého výkon bol postupom podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1, 2 Tr. zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu a podľa § 51 ods. 4 písm. c/, písm. e/ Tr. zákona, ktorým bola obžalovanému uložená povinnosť spočívajúca v príkaze nahradiť poškodenému v skúšobnej dobe škodu a písomne sa ospravedlniť poškodenému, je dostatočným a zákonným, pri ukladaní ktorého súd zároveň prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku ako aj na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Za správny považuje odvolací súd aj výrok, ktorým bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti vykonávať službu vo verejnom záujme v postavení verejného činiteľa po dobu 3 (tri) roky. S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného W. M. ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.