Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/78/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515218076 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1515218076.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Andrei Haitovej, v právnej veci žalobcu DRAFT - OVA a.s., U Jaktařské brány 156/8, Opava, Česká republika, IČO: 476 73 630, práv. zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Radomír Bžán, s.r.o., Nám. Ľ. Štúra 2, Bratislava, IČO: 36 861 227, proti žalovanému Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, práv. zastúpenému Valko Marián & partners, s.r.o., advokátska kancelária, Porubského 2, Bratislava, IČO: 35 916 192, o žalobe na obnovu konania a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 23Cb/355/2015-290 zo dňa 20.9.2016 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 23Cb/355/2015-290 zo dňa 20.9.2016 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu na obnovu konania zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 26.8.2015 žiadal, aby súd prvej inštancie povolil obnovu konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 1 Zm 457/2010, ktoré je od počiatku vedené medzi žalobcom a žalovaným a týka sa žalobcovho nároku na zaplatenie zmenkovej sumy 400.000.000 Kč so 6% úrokom od 2.11.2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1.333.333 Kč vyplývajúcej zo zmenky a náhrady trov konania jednotlivých konaní. Súd prvej inštancie skúmal procesnú prípustnosť žaloby na obnovu konania, konštatoval, že rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) bol vyhlásený 9.6.2015, právnemu zástupcovi žalobcu bol doručený 12.6.2015, žaloba na obnovu konania bola podaná osobne oprávnenou osobou na súd prvej inštancie dňa 26.8.2015 to znamená, že zákonná lehota na podanie stranou oprávnenou podať žalobu na obnovu konania bola dodržaná. 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že Okresný súd Bratislava V vydal dňa 17.2.2006 zmenkový platobný rozkaz č. k. 2Zm 952/05-107, v ktorom zaviazal žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy 400.000.000,- Kč so 6% úrokom od 2.11.2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1.333.333 Kč a náhrady trov konania vo výške 3.783.150 Sk (125.577,57 Eur). 4. Proti zmenkovému platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote námietky, na prejednanie ktorých prvostupňový súd nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie. Okresný súd Bratislava V prvým rozsudkom (sp.zn. 2 Zm 952/05) zo dňa 21.5.2007 ponechal zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu v platnosti a zároveň zaviazal žalovaného na náhradu trov konania o námietkach vo výške 7.699.731 Sk. 5. Proti prvému rozsudku OS BA V zo dňa 21.5.2007 (sp. zn. 2 Zm 952/05) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b) a d) OSP, pretože podľa jeho názoru dospel súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý prvý rozsudok OS BA V zmenil tak, že zmenkový platobný rozkaz zruší v celom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov konania. 6. O odvolaní žalovaného rozhodol KS BA prvým rozsudkom KS BA zo dňa 28.4.2009 (sp.zn. 6CoZm42/2007), tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa Krajský súd v Bratislave doplnil ďalšie dôvody a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 85.196,25 Eur. Prvý rozsudok KS BA nadobudol právoplatnosť dňa 8.6.2009. Súdy dospeli k záveru, že vlastná zmenka bola platne vystavená v mene žalovaného pánom Ing. H. a v danom okamihu bola zmenka neúplná, lebo na nej nebol uvedený dátum splatnosti, pričom dátum jej splatnosti - 1. november 2005 bol doplnený neskôr. Súdy zamietli tvrdenia, že zmenka bola vystavená na vyplatenie „na videnie" a preto mala byť predložená na vyplatenie do jedného roka odo dňa vystavenia v súlade s ust. §34 zák. č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový a s poukazom na to, že nebola takto predložená, došlo k jej premlčaniu v premlčacej dobe tri roky odo dňa jej splatnosti. (§ 70 cit. zák.). 7. Proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu podal generálny prokurátor SR dňa 10.6.2009 na podnet žalovaného mimoriadne dovolanie (mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR z 9.6.2009, č.k. VI/2 Pz 328/09-6,). 8. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 5M Obdo4/2009 zo dňa 12.5.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.7.2010, zrušil prvý rozsudok KS BA v spojení s prvým rozsudkom OS BA V a vec vrátil OS BA V na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Druhým rozsudkom OS BA V zo dňa 29.10.2012 sp.zn. 1 Zm 457/2010 bol zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu zrušený.Po podaní odvolania zo strany žalobcu bola vec prejednaná na KS BA, ktorý dňa 19.9.2013 druhým rozsudkom KS BA sp.zn. 2 CoZm 6/2013 potvrdil druhý rozsudok OS BA V. 10. Dňa 9.6.2015 bol vyhlásený rozsudok ESĽP č. 72493/10 vo veci DRAFT-OVA, a.s., v. Slovenská republika, v ktorom uviedol o.i. okolnosti predchádzajúce sporu - prejednávaná sťažnosť sa týkala nárokov voči Slovenskému plynárenskému priemyslu, a.s., ktoré pochádzajú z roku 1998, keď bol žalovaný ešte stále podnikom vo vlastníctve štátu a jej riaditeľom a štatutárnym zástupcom pán Ing. H.. Dodatočne vyšlo najavo, že v tom čase pán Ing. H. vystavil viaceré vlastné zmenky v mene žalovanej na veľké peňažné sumy. 11. Dňa 6.9.2010 žalobca napadol uznesenie NS SR z 12.05.2010 na Ústavnom súde ústavnou sťažnosťou podľa článku 127 Ústavy (zák. č. 460/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov) v ktorej o.i. poukázal na článok 6 ods. 1 Dohovoru a článok 1 Protokolu č. 1. 12. Ústavný súd dňa 19.1.2012 vyhlásil ústavnú sťažnosť za neprípustnú s poukazom na jej zjavnú nedôvodnosť. 13. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalobca v žalobe neprezentoval akékoľvek dôkazy, ktorými by preukázal dôvodnosť nároku, ktorý má záujem uplatňovať v konaní vo veci samej v prípade povolenia obnovy konania. Žaloba neobsahuje, ani neuvádza žiadne skutočnosti, na základe ktorých by malo dôjsť k zmene právneho názoru vyjadreného v "druhých" rozsudkoch. Nie je preto splnená základná náležitosť žaloby na obnovu konania, t.j. prezentácia či špecifikácia dôkazov, na základe ktorých by malo byť v obnovenom konaní nové rozhodnutie pre žalobcu potenciálne priaznivejšie. Pre absenciu skutočností a dôkazov, týkajúcich sa strán a predmetu pôvodného konania, súd nemohol skonštatovať ani len pravdepodobnosť pre záver, či nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. ESĽP vo svojom rozsudku vyhlásenom dňa 9.6.2015 skonštatoval, že Slovenská republika porušila článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako aj článok 6 Dohovoru z dôvodu, že zrušením právoplatného a vykonateľného prvého rozsudku Okresného súdu Bratislava V a prvého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo sťažujúcej spoločnosti žalobcu priznané právo na peňažné plnenie, boli porušené majetkové práva žalobcu. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ust. § 397 písm. d) C.s.p., ktorého znenie však jednoznačne predpokladá kumulatívne splnenie druhej podmienky v prípade porušenia základných ľudských práv strany a to, že závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením. Keďže je neprijateľné, aby vnútroštátny súd posudzoval primeranosť finančného zadosťučinenia poskytnutého ESĽP, pokiaľ ESĽP rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v akejkoľvek výške, nie je obnova prípustná, s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi zadosťučinenie ESĽP priznané bolo. S poukazom na uvedené, striktne skúmajúc zákonné dôvody prípustnosti žaloby na obnovu konania, súd prvej inštancie žalobu na obnovu konania zamietol. 14. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. h), f), b) a d) C.s.p. a poukázal na čl. 3, § 193 C.s.p. a § 228 ods. 1 O.s.p. Žalobca sa v tejto súvislosti po prvé domnieva, že je potrebne odlišovať dôvody prípustnosti obnovy konania definované v § 228 písm. a) a b) O.s.p., ktoré vyžadujú predloženie nových dôkazov, od dôvodov uvedených v § 228 písm. d) a e) O.s.p., ktorých cieľom je zosúladiť rozhodnutia a konania súdov Slovenskej republiky s rozhodnutiami ESĽP a Súdneho dvora EÚ, Ktoré predstavujú nove skutočnosti. V prípade obnovy konania prípustnej podľa § 228 písm. d) O.s.p. nie je totiž dôvodom obnovy konania nový dôkaz, ale konkrétne rozhodnutie ESĽP, s ktorým je právoplatné rozhodnutie alebo predchádzajúce konanie súdu Slovenskej republiky v rozpore. Okresný súd Bratislava V bol teda v súlade s § 228 písm. d) O.s.p. povinný pripustiť obnovu konania len na základe novej skutočnosti, ktorou bol žalobcom predložený Rozsudok ESĽP bez toho, aby vyžadoval od žalobcu predloženie akýchkoľvek nových dôkazov. Z bodov 80 až 86 Rozsudku ESĽP vyplýva, že súdy Slovenskej republiky nemôžu v obnovenom konaní opätovne vykonávať dôkazy, ktoré boli alebo mohli byť vykonané v pôvodných konaniach. V bode 86 Rozsudku ESĽP sa ďalej uvádza, že „neexistovali nijaké okolnosti, ktoré by odôvodňovali zásah do právoplatného a vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľky. Tento zásah bol v rozpore so zásadou právnej istoty, ako aj so zásadou rovnosti zbraní.“ To znamená, že porušenie Dohovoru spočívalo v zrušení právoplatného prvého rozsudku Krajského súdu v Bratislave („KS BA"). Rozsudky a konanie súdov Slovenskej republiky možno teda v rámci obnovy konania uviesť v prejednávanej veci do súladu s Rozsudkom ESĽP iba takým spôsobom, že bude potvrdený právny stav, ktorý existoval po nadobudnutí právoplatnosti prvého rozsudku KS BA pred podaním mimoriadneho dovolania. Súd prvej inštancie môže teda v obnovenom konaní iba potvrdiť prvé rozhodnutie KS BA. Potvrdením prvého rozhodnutia KS BA dôjde okrem toho k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré bude pre žalobcu priaznivejšie. Na základe toho, čo bolo uvedené vyššie, je vzhľadom na pravidlá výkladu uvedené v článku 3 C.s.p. a vzhľadom na § 193 C.s.p. potrebné konštatovať, že žalobca dostatočne preukázal prípustnosť obnovy konania podľa § 228 písm. d) O.s.p. tým, že k návrhu na obnovu konania priložil kópiu Rozsudku ESĽP v pôvodnom záväznom anglickom znení a spolu s prekladom do slovenského jazyka. K údajnému nesplneniu zákonných predpokladov stanovených v § 397 písm. d) C.s.p. (druhý dôvod zamietnutia žaloby na obnovu konania) žalobca poukazuje na body 44 a 45 Rozsudku ESĽP. Obnova konania je teda v prípade nového rozsudku ESĽP prípustná v prípade, ak sú kumulatívne splnené nasledujúce dve podmienky: a) ESĽP rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania; a b) závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na komentár k § 228 ods. (1) písm. d) O.s.p., v ktorom sa uvádza: „Dôvodom na obnovu konania bude i existencia rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom sa konštatuje, či už vo výrokovej časti, alebo v odôvodnení tohto rozsudku, že rozhodnutím súdu alebo procesným postupom bezprostredne s rozhodnutím súdu súvisiacim boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania, pričom dôsledky tohto porušenia neboli odstránené ani priznaným primeraným finančným zadosťučinením." V bodoch 3 a 4 Rozsudku ESĽP sa konštatuje, že Slovenská republika porušila jednak článok 8 Dohovoru, ako aj článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, a to z dôvodu, že zrušením právoplatného a vykonateľného rozsudku priznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti právo na peňažné plnenie boli porušené majetkové práva žalobcu. ESĽP priznal žalobcovi v súvislosti s porušením článku 6 Dohovoru (právo na spravodlivý proces) nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- EUR, no nepriznal mu žiadnu majetkovú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s porušením článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru (právo na pokojné užívanie majetku) práve z dôvodu možnosti obnovy vnútroštátneho konania, prostredníctvom ktorej je možné takú škodu napraviť, čo je uvedené priamo v odôvodnení Rozsudku ESĽP. Finančné zadosťučinenie. ktoré ESĽP priznal žalobcovi v súvislosti s porušením článku 6 Dohovoru v podobe nemajetkovej ujmy nie je teda v prejednávanej veci v žiadnom prípade možné považovať za odstránenie závažných dôsledkov porušenia Protokolu č. 1 k Dohovoru. Žalobca v tejto súvislosti v odvolaní poukazal aj na vyjadrenie JUDr. Y. T.V. uvedené na strane 12 Správy o činnosti zástupcu Slovenskej republiky pred ESĽP za rok 2015 (príloha vyjadrenia žalobcu z 9.6.2015), v ktorej sa v súvislosti s prejednávanou vecou konštatuje: „Čo sa týka nároku na náhradu majetkovej škody uplatnenej v tejto súvislosti sťažujúcou sa Spoločnosťou, Súd poukázal na to, že jeho rozsudok bude predstavovať dôvod pre obnovu vnútroštátneho konania podľa § 228 ods. 1, písm. d) O.s.p., a že sťažujúca sa spoločnosť by sa mala majetkovej škody dožadovať v takomto konaní. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že VM RE bude v rámci výkonu rozsudkov požadovať okrem uskutočnenia individuálnych opatrení na nápravu situácie týchto sťažovateľov aj zosúladenie praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s princípmi uplatňovanými v judikatúre Súdu.“ ESĽP teda v súvislosti s finančným zadosťučinením za porušenie Protokolu č. 1 k Dohovoru výslovne odkázal žalobcu na obnovu konania, v ktorom došlo k porušeniu Dohovoru. Je teda potrebné zdôrazniť, že aj v prípade uplatnenia výlučne striktného jazykového výkladu ustanovenia § 397 písm. d) C.s.p. nie je možné tvrdiť, že v prejednávanej veci boli závažné dôsledky porušenia Protokolu č. 1 k Dohovoru odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením. Taký jazykový výklad by bol okrem iného v rozpore s účelom a zmyslom ustanovenia § 397 písm. d) C.s.p. a znamenal by teda porušenie článku 3 ods. 2, C.s.p. Okrem toho treba uviesť, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku úplne opomenul logický a systematický výklad ustanovenia § 397 písm. d) C.s.p. 15. Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, najmä vzhľadom na body 96 a 97 Rozsudku ESĽP, výklad v súlade s judikatúrou ESĽP a v súlade so zmyslom a účelom ustanovenia § 397 písm. d) C.s.p. (čl. 3 C.s.p.) je teda potrebné konštatovať, že Rozsudkom ESĽP nedošlo k odstráneniu závažných dôsledkov porušenia Protokolu č. 1 k Dohovoru, a preto sú splnené zákonné predpoklady stanovené v § 397 písm. d) C.s.p., čo ESĽP tiež konštatoval vo svojom Rozsudku. Žalobca v odvolaní uvádzal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nie sú uvedené skutočnosti, z ktorých by mohol žalobca identifikovať právny názor súdu prvej inštancie na významné právne argumenty, ktoré uviedol vo svojich písomných podaniach z 8.2.2016, 9.6.2016 a 19.9.2016. Naopak, súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku obmedzil prevažne iba na opis skutkového stavu a tvrdení strán sporu. Iba body 42, 44 a 45 obsahujú skutočné právne posúdenie, avšak v týchto troch bodoch uvádza právne neudržateľné dôvody, pre ktoré žalobu na obnovu konania zamietol. Žalobca sa preto domnieva, že nedostatočné právne posúdenie súdu prvej inštancie, ako aj skutočnosť, že súd nijako neposúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, predstavuje porušenie zásady právnej istoty a práva na spravodlivý proces žalobcu vzhľadom na to, že rozsudok je arbitrárny a nepreskúmateľný. Citované právne závery súdu prvej inštancie o údajnom nepredložení dôkazov, ktoré by preukazovali dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku a o nesplní podmienok v zmysle § 397 písm. d) C.s.p. v dôsledku priznania finančného zadosťučinenia zo strany ESĽP znamenajú zamedzenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov žalobcu a zároveň porušenie jeho práv a právom chránených záujmov, čo je v priamom rozpore nielen s čl. 2 ods. 1, a 2, C.s.p., ale aj so základnou procesnou zásadou zákazu degenatio iustiae. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že sa povoľuje obnova konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1 Zm 457/2010. 16. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že prezentované závery žalobcu sú nesprávne a žalobca v tejto súvislosti konštantne opomína existenciu § 406 C.s.p., ktorý sa vzťahuje na každú žalobu na obnovu konania, t.j. bez ohľadu na to, akým spôsobom je prípustnosť žaloby jej navrhovateľom odôvodňovaná. Rešpektovaná právna obec v súvislosti „s dôkazmi, ktorými sa má dôvodnosť žaloby preukázať“ dodáva, že ide predovšetkým o dôkazy smerujúce k tomu, že nové rozhodnutie vydané v obnovenom konaní bude pre stranu sporu potencionálne priaznivejšie. Žalovaný uviedol, že je nedostatočné, aby sa žalobca za účelom víťazstva v spore spoliehal výlučne na existenciu Rozsudku ESĽP, obzvlášť ak ani sám nerozporuje skutočnosť, že v Rozsudku ESĽP žiadny právny názor k meritu veci (ktoré by bolo prejednávané v prípadne obnovenom konaní) uvedený nebol. Preto Rozsudok ESĽP ani nemohol byť podkladom, ktorý by osvedčoval úspech žalobcu v obnovenom konaní. Rozsudok ESĽP totiž žiadnym spôsobom nespochybnil vecnú správnosť právneho posúdenia dovolacieho súdu uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu SR, na základe ktorého boli následné rozsudky súdov prvej a druhej inštancie vydané už v neprospech žalobcu. Preto neexistuje žiadny dôvod, ktorý by oprávňoval súdy prvej a druhej inštancie v prípadnom obnovenom konaní ignorovať nasledovné právne závery dovolacieho súdu, uvedené v merite veci v uznesení Najvyššieho súdu SR. Žaloba na obnovu konania žalobcu neobsahovala žiadne relevantné skutočnosti či dôkazy, ktoré by oprávňovali súd prvej inštancie vyvodiť v prípadne obnovenom konaní odlišné závery ako boli tie, ktoré boli prezentované v jeho poslednom rozsudku z 29.10.2012 sp. zn. 1 Zm 457/2010, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19.9.2013 sp. zn. 2 CoZm 6/2013. Takou skutočnosťou nebol ani Rozsudok ESĽP. Prípadné povolenie obnovy konania by pre zjavnú neúspešnosť žalobcu v konaní vo veci samej bolo preto nielen nezákonné, ale aj nehospodárne. Žalovaný poukázal na ust. § 397 písm. d) C.s.p., ktoré sa vzťahuje na situáciu, v ktorej je finančné zadosťučinenie priznané zo strany vnútroštátneho orgánu vyhodnotené zo strany samotného ESĽP ako nepostačujúce. Je totiž aj logicky protichodné, aby podkladom pre obnovu konania malo byť rozhodnutie ESĽP, ktoré by síce na jednej strane konštatovalo porušenie základných práv strany konania zo strany vnútroštátneho orgánu, ale na strane druhej by síce priznalo z titulu takého porušenia zadosťučinenie, ale menšie ako (podľa posúdenia vnútroštátneho súdu) priznať malo. Žalobca napokon v časti odvolania poukazuje na tvrdenie vlády SR prezentované v odseku 96 Rozsudku ESĽP. Toto tvrdenie je však nezmyselné a zjavne nesprávne, nakoľko v prípade povolenia návrhu na obnovu konania by predmetom obnoveného konania nebol a ani nemohol byť akýkoľvek nárok na náhradu škody. Vo vyjadrení žalovaný ďalej uvádza, že pokiaľ žalobca chcel získať dôkaz, ktorý by privodil možné rozhodnutie obnoveného konania v jeho prospech, mal sa v prvom rade v zmysle § 75 zák. 38/1993 domáhať obnovy konania, v ktorom bolo vydané uznesenie Ústavného súdu SR. V obnovenom konaní na Ústavnom súde SR by bol priestor, aby mohol presadiť právny názor ESĽP. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní náležite zohľadnil argumenty obsiahnuté v početných vyjadreniach strán sporu, ktoré považoval za rozhodujúce. Žalovaný preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. 17. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, podľa ktorého vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne nové skutočnosti, naopak rekapituluje doposiaľ uvádzané tvrdenia žalovaného. Žalobca uvádza, že je potrebné odlišovať dôvody prípustnosti obnovy konania definované v čase podania návrhu na obnovu konania v § 228 písm. a) a b) O.s.p., ktoré vyžadujú predloženie nových dôkazov, od dôvodov uvedených v § 228 písm. d) a e) O.s.p., ktorých cieľom je zosúladiť rozhodnutia a konania súdov SR s rozhodnutiami ESĽP a Súdneho dvora EÚ, ktoré predstavujú nové skutočnosti. V prípade obnovy konania prípustnej podľa § 228 písm. d) O.s.p. nie je totiž dôvodom obnovy konania nový dôkaz, ale konkrétne rozhodnutie ESĽP, s ktorými je právoplatné rozhodnutie alebo predchádzajúce konanie súdu SR v rozpore. Na základe toho, čo bolo uvedené, je vzhľadom na pravidlá výkladu čl. 3 C.s.p. a vzhľadom na § 193 C.s.p. potrebné konštatovať, že žalobca dostatočne preukázal prípustnosť obnovy konania podľa § 228 písm. d) O.s.p. tým, že k návrhu na obnovu konania priložil kópiu rozsudkov ESĽP v pôvodnom záväznom anglickom znení a spolu s prekladom do slovenského jazyka. Žalobca poukazuje na judikáty Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1241/12, sp. zn. III. ÚS 72/2010, ako i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 48/2010. ESĽP priznal žalobcovi v súvislosti s porušením čl. 6 Dohovoru (právo na spravodlivý proces) nemajetkovú ujmu vo výške 10 000,- EUR, no nepriznal mu žiadnu majetkovú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s porušením čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru (právo na pokojné užívanie majetku) práve z dôvodu možnosti obnovy vnútroštátneho konania, prostredníctvom ktorej je možné takú škodu napraviť, čo je uvedené priamo v odôvodnení Rozsudku ESĽP. Vo vyjadrení žalobca argumentuje tým, že finančné zadosťučinenie, ktoré ESĽP priznal žalobcovi v súvislosti s porušením čl. 6 Dohovoru v podobe nemajetkovej ujmy nie je teda v prejednávanej veci v žiadnom prípade možné považovať za odstránenie závažných dôsledkov porušenia Protokolu č. 1 k Dohovoru. ESĽP v tejto súvislosti s finančným zadosťučinením za porušenie Protokolu č. 1 k Dohovoru výslovne odkázal žalobcu na obnovu konania, v ktorom došlo k porušeniu Dohovoru. Dokonca aj v prípade uplatnenia výlučne striktného jazykového výkladu ust. § 397 písm. d) C.s.p. nie je možné tvrdiť, že v prejednávanej veci boli závažné dôsledky porušenia Protokolu č. 1 k Dohovoru odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením. Čo sa týka tvrdení žalovaného o nemožnosti odstránenia následkov vyplývajúcich z pôvodného konania iným spôsobom ako obnovou konania, tak žalobca na tieto tvrdenia podrobne písomne reagoval a preukázal, že na prípad posudzovaný v tomto konaní sa nevťahuje žiadne z ust. zákona č. 514/2003 Z.z. V neposlednom rade tiež platí, že ESĽP vo výnimočných prípadoch nepovažuje ústavnú sťažnosti ako takú za účinnú opravný prostriedok a z uvedeného dôvodu ju preto nemusí sťažovateľ využiť a nápravy sa môže domáhať aj priamo podaním sťažnosti na ESĽP. 18. Žalovaný sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalobcu a uviedol, že z aktuálnych rozhodnutí Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že žalobca sa mal domáhať v prvom rade obnovy konania na Ústavnom súde SR, nakoľko v opačnom prípade, ktorý nastal, naďalej platí kasačná záväznosť rozhodnutia NS SR ako dovolacieho súdu. Ako pritom vyplýva z ods. 41 vyjadrenia žalovaného k odvolaniu, lehota pre možnosť obnovy konania pred Ústavným súdom SR žalobcovi uplynula v marci 2016 (po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku ESĽP). S ohľadom na uvedené žalobca nepredložil a už ani nemôže predložiť akýkoľvek dôkaz, na základe ktorého by malo dopadnúť obnovené konanie v jeho prospech. Keďže žalobca podal sťažnosť na ESĽP ešte pred vyčerpaním všetkých vnútroštátnych prostriedkov a v kontexte prejednávanej veci nejde o výnimočný prípad, ktorý by taký postup umožňoval, je evidentné, že ESĽP vybočil pri svojom posúdení z právomoci, ktoré naň Slovenská republika preniesla. Takýto postup je potrebné považovať za neprijateľný. Žalovaný poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/2015-59, I. ÚS 76/2016-29. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 21.11.2017. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu i s vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 20. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok po skutkovej a právnej stránke s prihliadnutím na odvolacie dôvody a vzájomné vyjadrenia strán a dospel k názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 22. Odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I.ÚS 76/2016-29 zo dňa 11.5.2016 ktorým bola povolená obnova konania vedeného pred Ústavným súdom. V uvedenom náleze Ústavný súd konštatuje, že Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") bol 8. 12. 2015 doručený návrh obchodnej spoločnosti (ďalej len "navrhovateľka"), na obnovu konania vo veci vedenej ústavným súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") uznesením sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 z 30. apríla 2012 (ďalej aj "uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2012" alebo "kasačné uznesenie najvyššieho súdu") v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor") zrušil právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len "okresný súd") č. k. 24 C 41/2008-136 z 27. 2. 2009, ako aj potvrdzujúci právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 2 Co 158/2009 z 8. 10. 2009, ktorými bola zamietnutá žaloba mesta Košice ako žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam proti navrhovateľke ako žalovanej, a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Navrhovateľka využila prostriedok nápravy a 3. 8. 2012 doručila ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") a čl. 36 ods. 1, Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "listina") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") uznesením najvyššieho súdu z 30. 4. 2012, ktorú ústavný súd v konaní viedol pod sp. zn. II. ÚS 421/2012. Uznesením č. k. II. ÚS 421/2012-14 zo dňa 11. 10. 2012 (ďalej aj "uznesenie ústavného súdu z 11. 10. 2012") odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Navrhovateľka sa po neúspešnom vyčerpaní prostriedkov nápravy, ktoré mala k dispozícii pred vnútroštátnymi orgánmi, domáhala ochrany svojho práva na spravodlivé konanie podľa či. 6 Dohovoru pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP"), ktorý svojím rozsudkom č. 25132/13 z 9. 6. 2015 (ďalej aj "rozsudok ESĽP z 9. 6. 2015") právoplatným 9. 9. 2015 vyslovil porušenie čl. 6, Dohovoru Slovenskou republikou. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skúmal, či v prípade navrhovateľky rozsudkom ESĽP č. 25132/13 z 9.6.2015 vznikla Slovenskej republike povinnosť (či. 133 ústavy a § 75 ods. 1, zákona o ústavnom súde), resp. či z predmetného rozsudku ESĽP vyplýva Slovenskej republike povinnosť (§ 75b ods. 1, a 2, zákona o ústavnom súde) v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ústavný súd zohľadnil, že podľa rozsudku ESĽP z 9. 6. 2015 k porušeniu čl. 6, Dohovoru Slovenskou republikou došlo kasačným uznesením najvyššieho súdu zo dňa 30. 4. 2012 v spojení s uznesením ústavného súdu zo dňa 11. 10. 2012. V tejto súvislosti sa ústavný súd osobitne venoval vyhodnoteniu otázky, či dostupnosť a využitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku navrhovateľkou nezakladá nedostatok právomoci ústavného súdu v súlade so zásadou subsidiarity právomoci ústavného súdu. Teda, či v okolnostiach danej veci je návrh na povolenie obnovy konania pred okresným súdom využitý navrhovateľkou takým individuálnym prostriedkom nápravy, ktorý má navrhovateľka garantovaný vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky pre účely skončenia porušenia konštatovaného ESĽP, čo by nutne vylučovalo vznik povinnosti Slovenskej republiky zabezpečiť nápravu ESĽP konštatovaného porušenia práv navrhovateľky povolením navrhovanej obnovy konania pred ústavným súdom. Súdne konanie vedené pred okresným súdom, obnovy ktorého sa navrhovateľka domáha, bolo ukončené rozhodnutiami v intenciách právnych záverov vyslovených v kasačnom uznesení najvyššieho súdu, pričom tieto závery všeobecných súdov boli odobrené nálezom ústavného súdu sp. zn. I. US 154/2015 zo 16. 9. 2015, a to už potom, ako ESĽP vyslovil porušenie práv navrhovateľky v príčinnej súvislosti s kasačným uznesením najvyššieho súdu z 30. 4. 2012 odobreným uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012. Ústavný súd v náleze zo 16. 9. 2015 zdôraznil, že "... rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva môže mať potencionálne (pri dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z či. 133 ústavy a § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie (obnovu konania) pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí, avšak nie už v tomto konaní". 23. Ústavný súd preto konštatuje, že samotné vedenie konania o povolenie obnovy konania vedeného všeobecnými súdmi po kasačnom uznesení najvyššieho súdu a prípadné obnovenie tohto konania môžu viesť len k opätovnému meritórnemu prerokovaniu veci navrhovateľky bez možnosti ovplyvniť existenciu, procesné dôsledky, a tým kasačný účinok rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu ku skoršiemu meritórnemu a právoplatnému rozhodnutiu v merite veci (rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 154/2012-260 z 26. 2. 2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 253/2013-306 z 13. 11. 2014). Objektívne nemôžu privodiť nápravu porušenia práv navrhovateľky vyslovených rozsudkom ESĽP z 9. 6. 2015, keďže ESĽP videl porušenie práva navrhovateľky práve v kasácii (zrušení) skoršieho právoplatného rozhodnutia vo veci navrhovateľky najvyšším súdom (v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. 10. 2012) z iniciatívy generálneho prokurátora na základe mimoriadneho dovolania. Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom na osobitosti daného prípadu, dôvody rozsudku ESĽP z 9. 6. 2015, ako aj záver ústavného súdu v náleze zo 16. 9. 2015, aj napriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP z 9. 6. 2015 je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľky nevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmal svoje skoršie rozhodnutie. 24. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v prerokovávanej veci z rozsudku ESĽP zo dňa 9. 6. 2015 vyplýva Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu, čím sú splnené podmienky na obnovu konania, preto obnovu konania v napadnutom konaní povolil. 25. Odvolací súd konštatuje, že v konaní pred Ústavným súdom SR, sp. zn. I.ÚS 76/2016 je opísaný procesný stav konania ktorý vykazuje totožné znaky aj v tejto prejednávanej veci. Tak isto bolo v právnej veci strán rozhodnuté súdmi prvej inštancie , odvolacím súdom, na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora boli predchádzajúce rozhodnutia zrušené, opätovne bolo súdom prvej inštancie rozhodnuté s opačným výsledkom a potvrdené odvolacím súdom, sťažnosť bola Ústavným súdom SR odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, ESĽP konštatoval vo svojom rozsudku porušenie článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj článok 6 Dohovoru pričom vyslovil možnosť nápravy porušených práv podaním návrhu na obnovu konania. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom Ústavného súdu SR, ktorý je podrobne uvedený vyššie a podľa ktorého je možné nápravu porušených práv žalobcu a želaný stav dosiahnuť len návrhom na obnovu konania a vzhľadom na kasačné rozhodnutie NS SR musí návrh na obnovu konania smerovať voči konaniu na Ústavnom súde SR sp. zn. IV. ÚS 35/2012 a nie na súd prvej inštancie. 25. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. Podľa § 262 ods. 1, C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).