Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/10/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515221598 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1515221598.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: SKRIVANEK SLOVENSKO, s.r.o., Mlynská 22, Košice, IČO: 36 409 812, zast. advokátkou JUDr. Kamilou Semešovou, Ružinovská ul. č. 44, Bratislava, proti žalovanej: X.. S. Q., V.., O. Q. T.. Č.. XX/XX, O., o 8.290,30 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 12. apríla 2017, č. k. 47Cpr/38/2015- 434, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia 8.290,30 eur s prísl. z titulu náhrady škody. Žalobcovi súd prvej inštancie uložil povinnosť nahradiť na účet Okresného súdu Bratislava V trovy konania 113,70 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaná pracovala u žalobcu vo funkcii Y. Y.. Podľa pracovnej náplne mala v tejto funkcii na starosti okrem iného aj personálne riadenie a to v spolupráci s personálnym riaditeľom. Žalovaná ako Y. Y. listom z 31.10.2012 okamžite skončila pracovný pomer so zamestnancom žalobcu X. Q. podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Tento zamestnanec žalobcu následne podal žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd Žilina medzitýmnym rozsudkom z 29.07.2013, č. k. 2Cpr/4/2012- 80 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a že pracovný pomer X. Q. u žalobcu naďalej trvá. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 31.10.2013, č. k. 10CoPr/7/2013- 115 uvedený rozsudok OS v Žiline potvrdil. Žalobca ukončil pracovný pomer s X. Q. dohodou ku dňu 31.03.2014. V súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru žalobca zaplatil X. Q. náhradu mzdy spolu s príslušnými odvodmi vo výške 12.186,97 eur brutto. Okrem toho mu zaplatil náhradu mzdy za dovolenku vo výške 1.117,24 eur, spolu teda žalobca X. Q. zaplatil sumu 13.304,21 eur. Žalobca tvrdil, že žalovaná zodpovedá za škodu v tejto výške, keďže porušila svoje pracovné povinnosti tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru nekonzultovala vopred s personálnym riaditeľom žalobcu a tým, že konala v rozpore s § 81 písm. c/ Zák. práce, t. j. nezabezpečila dodržiavanie právnych predpisov, konkrétne Zákonníka práce. Výšku požadovanej náhrady škody žalobca vyčíslil sumou 8.290,30 eur, ktorá predstavuje 4 - násobok priemerného mesačného zárobku žalovanej (§ 186 ods. 2 Zák. práce). Súd prvej inštancie mal z výpovede svedkyne U. Z. za preukázané, že žalovaná problém so zamestnancom X. Q. konzultovala so zamestnancami žalobcu v Prahe, aj keď táto svedkyňa nebola priamo prítomná pri tom, keď zamestnankyne žalobcu v Prahe W. U. I.Á. odsúhlasili formu skončenia pracovného pomeru, bola to však bežná prax, že všetko sa odsúhlasovalo so zamestnancami v Prahe. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na výpoveď svedkyne I., ktorá pripustila, že na poradách, ktoré boli v Prahe, bola riešená otázka týkajúca sa X. Q. a pripustila, že vedenie v Prahe bolo informované o forme skončenia pracovného pomeru, pričom táto svedkyňa uviedla, že nemala vedomosť o tom, aký bol dôvod pre takýto postup. Táto svedkyňa, ktorá patrila k vrcholovému manažmentu žalobcu v Prahe poukazovala aj na to, že ona by škodu od žalovanej neuplatňovala z dôvodu, že ide o rozhodovacie procesy, ktoré sa nie vždy vydaria, tým viac, ak ide o snahu riešiť prístup k plneniu pracovných povinností. Táto svedkyňa nevylúčila skutočnosť, že žalovaná konzultovala okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancami žalobcu v Prahe a pripustila, že zamestnanci žalobcu v Prahe mali vedomosť o tom, že Q. trvá na zamestnávaní a že vznikne súdny spor. Rovnako pripustila, že v prípade, že by bolo stanovisko iné, tak sa mohlo urobiť opatrenie, ktoré by ďalší proces zastavilo. Svedkyňa W. S., ktorá bola Y. V. B. O. a bola priamou nadriadenou X.na Q. a podriadenou žalovanej uviedla, že W. odsúhlasila okamžité skončenie pracovného pomeru s Q. a žalovaná informovala na pravidelnej mesačnej porade v Prahe o tom, že Q. trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, pričom táto mala svedkyňa tieto informácie sprostredkované od žalovanej. Svedkyňa W., ktorá bola V. Y. a mala odsúhlasovať alebo neodsúhlasovať personálne zmeny uviedla, že žalovaná s ňou nekonzultovala okamžité skončenie pracovného pomeru, konzultovala s ňou len situáciu, ktorá nastala v súvislosti s Q. a žalovanej zaslala dohodu o skončení pracovného pomeru. S okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasila, pretože s týmto postupom nemala skúsenosti. Potvrdila, že vedela, že ide o problémového zamestnanca. Táto svedkyňa potvrdila, že nebola prítomná pri odovzdávaní okamžitého skončení pracovného pomeru, dozvedela sa o ňom až po obdržaní originálu okamžitého skončenia pracovného pomeru približne po 14 dňoch a potvrdila, že žalovaná ju informovala o podstatných veciach. Svedkyňa nepoprela, že žalovaná sa pýtala na riešenie problému, svedkyňa ale potvrdila, že súhlas nedala, keď nemá vzor rozhodnutia o okamžitom skončení pracovného pomeru. Z výpovede svedka W. vyplynulo, že pred rozhodnutím o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaná s ním tento právny úkon nekonzultovala, hoci svedok bol právnym zástupcom a na neho sa žalovaná obrátila až po tom, ako bola doručená žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaná o postupe v súvislosti s X. Q. informovala svojich nadriadených v Prahe. Vzhľadom na to podľa súdu prvej inštancie nebolo v konaní preukázané zavinenie žalovanej ako jeden z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody (§ 179 ods. 1 Zák. práce). Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v rozhodovacích procesoch, t. j. aj pri vydávaní rozhodnutia o skončení pracovného pomeru, existuje vždy istý stupeň rizika, pričom podľa súdu prvej inštancie „treba hodnotiť pozitívny prístup z pohľadu riešenia prípadu, ak pracovník si neplní svoje povinnosti dostatočným spôsobom, aj keď súd v danom prípade vydal rozhodnutie iné.“ Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku doslova uviedol: „Súd v danom kontexte poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca v liste, ktorý adresoval žalovanej, chcel upustiť od uplatnenia náhrady škody v prípade uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, čo tiež nasvedčuje tomu, že za istých okolností by škodu neuplatňoval, čo nasvedčuje tomu, že nevyhodnocoval postup žalovanej tak, že škodu uplatňovať bude, podmieňoval to istou skutočnosťou, pričom na druhej strane je pravdou, že zamestnávateľ môže škodu uplatňovať a nemusí, ale nasvedčuje to aj o tom, aká bola snaha vyhodnocovať zodpovednosť za škodu.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a výrok o trovách konania odôvodnil nasledovne: „O trovách konania súd rozhodol podľa § 255, ods. 1 a 2 C.s.p., žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania, keď žalobca v konaní úspešný nebol, žalovaná trovy konania neuplatňovala.“ 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že priama nadriadená žalovanej U.. W. sa dozvedela o okamžitom skončení pracovného pomeru s X. Q. až po tom, ako k nemu došlo, keďže žalovaná jej zaslala rovnopis okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaná neinformovala nadriadených o tom, že X. Q. trvá na ďalšom zamestnávaní a že podal na súd žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tieto skutočnosti podľa žalobcu vyplývajú z výpovedí svedkýň U.. W., U.. B., Y.. T. U. S.. I.. Okrem toho, neexistuje akýkoľvek písomný záznam o tom, že by žalovaná informovala vedenie žalobcu o prípade X. Q.. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne U.. Z., žalobca poukázal na to, že táto svedkyňa mala iba sprostredkované informácie od žalovanej. V súvislosti s rizikom ukončovania pracovných pomerov žalobca v odvolaní uviedol, že práve kvôli tomuto riziku treba pri okamžitom skončení pracovného pomeru so zamestnancom postupovať so zvýšenou obozretnosťou. Žalovaná takto nepostupovala a pred okamžitým skončením pracovného pomeru sa neobrátila ani na právneho zástupcu žalobcu Q.. F. W. a túto vec s ním nekonzultovala. 5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba zrušiť. 7. V konaní bolo preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru s X. Q. z 31.10.2012 podpísala žalovaná, pretože plnou mocou z 23.06.2010 (č. l. 13) ju štatutárny orgán žalobcu splnomocnil okrem iného i na všetky úkony v súvislosti s rozviazaním pracovných pomerov. V Prílohe č. 1 k pracovnej zmluve sa okrem iného uvádza, že žalovaná ako regionálna riaditeľka zabezpečuje personálne riadenie a to v spolupráci s personálnym riaditeľom. Z týchto písomností podľa názoru odvolacieho súdu nemožno jednoznačne vyvodiť, že by bola žalovaná povinná každý jeden prípad skončenia pracovného pomeru so zamestnancom žalobcu vopred prekonzultovať s personálnym riaditeľom, ako to tvrdil žalobca. Pojem „spolupráca“ nemožno bez ďalšieho vyložiť tak, že žalovaná ako regionálna riaditeľka a navyše právnička bola povinná vopred prekonzultovať každú pracovnoprávnu záležitosť s personálnym riaditeľom, keď naviac takýto záver nie je ničím podložený. 8. Žalobca tvrdil, že žalovaná porušila pracovnú povinnosť uvedenú v § 81 písm. c/ Zák. práce, teda povinnosť dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ňou vykonávanú. Je nesporné, že súd právoplatne určil neplatnosť predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru s X. Q.. Odvolací súd je však toho názoru, že vyhovenie žalobe o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno kvalifikovať ako dôsledok porušenia právnej povinnosti žalovanej zakotvenej v § 81 písm. c/ Zák. práce. Žalovaná subjektívne vyhodnotila konanie X.. Q. tak, že sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a súčasne dôkaznú situáciu vyhodnotila tak, že skutky, ktorými malo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, budú v prípadnom súdnom konaní preukázané. Preto vypracovala predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru. Okresný súd v Žiline konajúci o žalobe X. Q. o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zaujal rovnako ako odvolací súd stanovisko, že vytýkané správanie sa X.. Q. síce vykazuje znaky porušenia pracovnej disciplíny, ale nejedná sa o tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo možné sankcionovať okamžitým skončením pracovného pomeru. To, že názor žalovanej nebol zhodný s názorom súdov, nie je možné vyhodnotiť tak, že by žalovaná nepostupovala v súlade so Zákonníkom práce a že by teda porušila povinnosť zakotvenú v § 81 písm. c/ Zák. práce. Prístup žalobcu vo svojich dôsledkoch znamená, že každého právnika pracujúceho vo firemnej sfére by bolo možné sankcionovať či už uplatnením náhrady škody, prípadne skončením pracovného pomeru v prípade každého prehratého súdneho sporu. Okrem toho, je všeobecne známe, že v občianskoprávnej oblasti zahrňujúc do nej i pracovné právo nie je rozdielnosť názorov ničím výnimočná a to dokonca aj názorov sudcov toho istého súdu. 9. I keď je z ods. 7, 8 zrejmé, že žaloba nie je dôvodná, k výške náhrady škody uplatnenej žalobcom odvolací súd uvádza nasledovné: Žalobca v žalobe uviedol, že X. Q. vyplatil náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, keďže si tejto povinnosti bol vedomý v zmysle § 79 Zák. práce. K tomu však treba uviesť, že v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru s X. Q., t. j. ku dňu 31.10.2012, ust. § 79 ods. 2 Zák. práce znelo nasledovne: „Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 9 mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas 9 mesiacov.“ Toto ustanovenie bolo zmenené zákonom č. 361/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.01.2013. Ust. § 79 ods. 2 Zák. práce v znení zák. č. 361/2012 Z.z. znie nasledovne: „Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu na čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.“ Z prechodného ust. § 252i ods. 4 zák. č. 361/2012 Z.z. vyplýva, že nároky X. Q. z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru sa mali posudzovať podľa Zák. práce v znení účinnom do 31.12.2012. Možno teda uzavrieť, že žalobca mal X. Q. zaplatiť náhradu mzdy nie za čas 12 mesiacov, ale za iba čas 9 mesiacov. Ak by žalobca zaplatil X.. Q. náhradu mzdy za čas 9 mesiacov, išlo by o sumu 7.059,42 eur brutto (9.412,55 : 12 = 784,38 x 9 = 7.059,42 eur). Škodu teda žalobca v žalobe nevyčíslil správne. Žalobca do škody zahrnul aj náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2013 a za pomernú časť roka 2014 vo výške 1.117,24 eur vyplatenú X.. Q., s ktorým skončil pracovný pomer dohodou ku dňu 31.03.2014. K tomu odvolací súd uvádza, že žalovaná nemôže zodpovedať za dôsledok konania žalobcu, ktorý s X.. Q. skončil pracovný pomer dohodou a preto mu vznikla povinnosť zaplatiť X.. Q. náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Preto ani suma 1.117,24 eur nepredstavuje škodu, za ktorú by zodpovedala žalovaná. 10. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd posúdil vec po právnej stránke čiastočne odlišne v porovnaní so súdom prvej inštancie a preto nemohol napadnutý rozsudok potvrdiť bez toho, aby žalobcovi umožnil oboznámiť sa s právnym názorom odvolacieho súdu. Takým postupom by odvolací súd žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom. 11. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 C.s.p.). 12. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).