Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/216/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516208798 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1516208798.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: A. P., Y.. XX.XX.XXXX, L. E. E. I., prechodne bytom I. X, E. proti žalovanému: EXPRESS FINANCE, s.r.o., IČO: 35 775 165, so sídlom Zámocká 30, Bratislava, právne zast.: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 35 724 111, Mostová 2, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 1. marca 2017, č. k. 10C/90/2016- 201, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia 2.881,75 eur titulom neplatnosti úverovej zmluvy. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny 2.881,75 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žiadal tiež o určenie, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov a že predmetná zmluva o úvere je v plnom rozsahu neplatná. Dôvodil tým, že so žalovaným ako veriteľom uzatvorili dňa 21.09.2006 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu žalovaný poskytol sumu 995,81 eur (30.000,- Sk) a on sa zaviazal vrátiť sumu 149,37 eur (4.500,- Sk) ako úroky, odplatu 468,03 eur (14.100,- Sk), celkom sumu 1.613,22 eur (48.600,- Sk) v 18 mesačných splátkach po 89,62 eur (2.700,- Sk), splatných vždy k 15. dňu v mesiaci, počnúc dňom 21.10.2006. Žalobca sa dostal s plnením dlhu do omeškania a preto sa žalovaný obrátil na Stály rozhodcovský súd, ktorý vydal Rozsudok č. RK 196/2006 dňa 15.5.2007, ktorým zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 2.688,70 eur (81.000,- Sk) a trov rozhodcovského konania v sume 393,26 eur (11.847,50 Sk). Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03.09.2007. Na základe tohto rozhodcovského rozsudku začal súdny exekútor JUDr. Tomáš Peltzner pod sp. zn. EX 183/07 exekúciu na vymoženie pohľadávky 1.433,97 eur (34.200,- Sk) s príslušenstvom. Exekučné konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 37Er/7904/2007. Žalobca na základe tejto exekúcie zaplatil žalovanému sumu 1.944,85 eur a trovy exekúcie v sume 498,66 eur, spolu mu zaplatil 2.443,51 eur. Ďalej, že z jeho účtu v prospech žalovaného uhradil sumu 179,24 eur, ako dve splátky (5.400,- Sk) a následne ako zmluvné pokuty sumu 1.254,73 eur (37.800,- Sk). Žalobca v žalobe uviedol, že titulom predmetného úveru zaplatil žalovanému sumu 3.877,77 eur, čo je viac o sumu 2.881,75 eur, nakoľko úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, keďže zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov, istiny a iných poplatkov. Poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky uvádzané v článku 2 bod 2.1. zmluvy, čl. 8a bod 8a.1 zmluvy - rozhodcovská doložka, čl. 5 bod 5.2 zmluvy- zmluvná pokuta za omeškanie, ako i skutočnosť, že zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú spravovať príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobca uviedol, že v čase uzatvárania zmluvy ako priemerný spotrebiteľ nepoznal, čo sú neprijateľné zmluvné podmienky a veril, že žalovaný koná v súlade so zákonom. Svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nepovažoval za premlčaný, nakoľko o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel až z listu Ministerstva spravodlivosti dňa 19.11.2016 a od tohto dňa mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota. Taktiež uviedol, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel tiež dňa 20.05.2016 v súvislosti s uverejnením rozhodnutí na internetových stránkach, ktoré sa týkali ochrany práv spotrebiteľa a neprijateľných zmluvných podmienok. Titulom vydania bezdôvodného obohatenia si žalobca uplatnil rozdiel medzi zaplatenou sumou žalovanému 3.877,77 eur (správny prepočet sumy je 3.877,- eur) a poskytnutou sumou úveru 996,015 eur (správny prepočet sumy 30.000,- Sk je 995,81 eur), čo je podľa výpočtov žalobcu suma 2.881,75 eur. (Konverzný kurz 1 EUR = 30,1260 SK). Naliehavý právny záujem na určení absolútnej neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy a určení, že úver je bez úrokov a poplatkov odôvodnil tým, že bez daného určenia je jeho právo ohrozené a právne postavenie neisté. Uviedol, že je úradnou povinnosťou súdu podrobiť predmetnú úverovú zmluvu kontrole s poukazom na práva spotrebiteľa a jeho ochranu. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 29.10.2006 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu žalovaný poskytol sumu 995,81 eur (30.000,- Sk) a žalobca sa zaviazal vrátiť sumu 149,37 eur (4.500,- Sk) úroky, odplatu 468,03 eur (14.100,- Sk), celkom sumu 1.613,22 eur (48.600,- Sk) v 18 mesačných splátkach po 89,62 eur (2.700,- Sk), splatných vždy k 15. dňu v mesiaci, počnúc dňom 21.10.2006. Žalobca originál zmluvy nepredložil, iba kópiu, v ktorej poukazoval na to, že nie je podpísaná aj za stranu žalovaného, čo spôsobuje jej neplatnosť. Zo spisu Stáleho rozhodcovského súdu súd prvej inštancie zistil, že predmetná zmluva bola podpísaná aj za stranu žalovaného. Žalobca zaplatil titulom úveru zo svojho účtu prvú splátku dňa 21.09.2006, druhú 11.10.2006 a následne sa žalobca sa dostal s plnením dlhu do omeškania. Žalovaný si titulom zmluvnej pokuty zaúčtoval celkom sumu 1.254,73 eur. Žalovaný sa obrátil na Stály rozhodcovský súd, ktorý vydal rozsudok č. RK 196/2006, dňa 15.05.2007, ktorým zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 2.688,70 eur (81.000,- Sk) a trov rozhodcovského konania v sume 393,26 eur (11.847,50 Sk). Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03.09.2007. Na základe tohto rozhodcovského rozsudku vykonal súdny exekútor JUDr. Tomáš Peltzner pod sp. zn. EX 183/07 exekúciu na vymoženie pohľadávky 1.433,97 eur (34.200,- Sk) s príslušenstvom. Exekučné konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 37Er/7904/2007. Žalobca na základe tejto exekúcie zaplatil žalovanému sumu 1.944,85 eur a trovy exekúcie v sume 498,66 eur, spolu mu zaplatil 2.443,51 eur. Ďalej, že z jeho účtu v prospech žalovaného uhradil sumu 179,24 eur, ako dve splátky (5.400,- Sk) a následne ako zmluvné pokuty sumu 1.254,73 eur (37.800,- Sk). Vrátenie sumy 2.881,75 eur si žalobca uplatňoval ako vrátenie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť neplatnosťou predmetnej úverovej zmluvy pre jej neprijateľné zmluvné podmienky. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 15, § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žalovaná pohľadávka je premlčaná. Poukázal na to, že účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak donekonečna neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Táto zmena (oslabenie) pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník môže po uplynutí premlčacej doby privodiť zánik vynútiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s úspechom premlčania dovolá pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo osebe nezaniká (na rozdiel od preklúzie), len sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám osebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho(prirodzeného) záväzku (obligácie), čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Ale ak povinný premlčané právo splní, hoci o premlčaní ani nevedel, nemôže plnené požadovať späť ako bezdôvodné obohatenie. 5. Súd prvej inštancie uzavretú úverovú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú, keďže na jednej strane zmluvného vzťahu vystupoval žalovaný, ktorý konal v rámci predmetu svojej činnosti a na druhej strane žalobca ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prihliadol na námietku premlčania uplatnenej pohľadávky, ktorú vzniesol žalovaný a túto posúdil podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské právo, a to Občianskeho zákonníka. Z vykonaných dôkazov súd zistil, že uplatnená pohľadávka bola zaplatená dňa 10.01.2011 / vymožením v exekučnom konaní EX 183/2007, 37Er 7904/2007/ a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Žalobca podal žalobu dňa 21.06.2016, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula 10.01.2013. Vznesenú námietku premlčania považoval súd za odôvodnenú. Uviedol, že sa súd môže zaoberať premlčaním bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania, súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa. Vychádza z toho, že tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalobcu k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty až z listu Ministerstva spravodlivosti dňa 19.11.2016, ani neuveril jeho tvrdeniu, že nemal vedomosť o neprijateľných zmluvných podmienkach, o ktorých sa dozvedel až z internetových stránok v máji 2016. Žalobca už pred týmto úverom uzatvoril iné úverové vzťahy a jeho právne vedomie bolo v tomto smere dostatočné na to, aby posúdil primeranosť zmluvných dojednaní, ktoré napáda. Svedčí o tom i list Slovenskej informačnej služby zo dňa 14.01.2009, v ktorom mu na žiadosť oznamoval prepočet exekučnej zrážky aj podanie žalobcu - námietky zo dňa 04.02.2010 voči exekúcii, v ktorých cituje paragrafové znenia Exekučného poriadku a v tomto smere jeho obranu súd posúdil za zavádzajúcu. Žalobca teda už v čase začatia exekúcie vedel, že táto prebieha, samotné znenie úverovej zmluvy v námietkach nenamietal a namietal len nedôvodné zrážky z výsluhového dôchodku, ktorý nemal byť exekúciou postihnutý. Žalobca namietal i nezákonnosť rozhodcovského rozsudku, poukázal na to, že v čase prebiehania rozhodcovského konania december 2006 pracoval v zahraničí a rozsudok mu nebol doručený. Z uvedenej časovej chronológie vyplýva, že v čase keď mal uhrádzať splátky úveru pracoval, poberal aj výsluhový dôchodok a svoje povinnosti z úverovej zmluvy si neplnil, pretože poslednú splátku úveru zaplatil 16.11.2006 a mal ich uhrádzať od septembra 2006 v trvaní 18 mesiacov. V danom prípade ak by aj súd po preskúmaní dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je absolútne neplatná, došlo by k plneniu oboch strán z neplatného právneho úkonu. Jednalo by sa o absolútne neplatný právny úkon, kedy by nastúpila povinnosť vrátenia si oboch strán poskytnutého plnenia (tzv. obojstranná reštitúcia). Z uvedenej zmluvy prijali plnenia obe zmluvné strany, preto by malo dôjsť k vráteniu týchto poskytnutých plnení. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky, teda v dvojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V danom prípade sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia mohlo vykonať po tom, čo došlo k jednotlivým plneniam z predmetnej neplatnej úverovej zmluvy, pričom je zrejmé, že žalobca čerpal finančné prostriedky, ktoré mu žalovaný poukázal na účet 21.09.2006. Preto premlčacia doba žalovaného na vrátenie týchto finančných prostriedkov začala plynúť dňa 27.09.2006 a uplynula dňa 27.09.2009. Premlčacia lehota žalobcu domáhať sa bezdôvodného obohatenia začala plynúť od úhrady jednotlivých splátok úveru, najneskôr od vymoženia pohľadávky v exekučnom konaní 10.01.2011. Žaloba bola podaná dňa 21.06.2016, teda po márnom uplynutí premlčacej doby tak subjektívnej ako i objektívnej, súd prvej inštancie preto žalobu zamietol v celom rozsahu bez bližšieho odôvodnenia, čo do samotnej existencie či neexistencie bezdôvodného obohatenia. 6. Súd prvej inštancie sa ďalej nezaoberal samotnou podstatou záväzku žalobcu voči žalovanému (okolnosti uzatvárania zmluvy, zmluvnými podmienkami, nezaoberal sa ani neprijateľnými zmluvnými podmienkami a pod.), keďže po premlčaní nie je možné žalobcovi priznať žalovanú sumu. 7. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej poukázal na to, že žalobca sa domáhal i určenia absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy a určenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tú právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak má požadované určenie len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie právny vzťah alebo právo, a to najmä vtedy, ak takáto predbežná otázka nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistota v jeho právnom postavení sa totiž v takomto prípade neodstráni iba tým, že bude vyriešená predbežná otázka, z ktorej bez ďalšieho vzťah (právo) významný pre právny pomer strán sporu ešte nevyplýva, ale až určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Súdna prax považuje aj žalobu o neplatnosť právneho úkonu, ako jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti právneho úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia. Súd prvej inštancie skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Podľa ustálenej súdnej praxe je naliehavý právny záujem spravidla daný tam, kde bez takéhoto určenia by bolo ohrozené právo žalobcu alebo by právne postavenie žalobcu bolo bez takéhoto určenia neisté. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že na danom určení nie je daný naliehavý právny záujem. Určením neplatnosti úverovej zmluvy, na základe ktorej bola pohľadávka žalovaného voči žalobcovi v exekučnom konaní ešte v roku 2011 vymožená, by sa nezmenilo právne postavenie žalobcu, nakoľko ani určením neplatnosti zmluvy by mu nemohlo byť titulom bezdôvodného obohatenia priznané právo na vrátenie peňažného plnenia z neplatnej zmluvy, nakoľko na jeho vrátenie mu uplynula tak subjektívna ako i objektívna premlčacia lehota, ako je vyššie v odôvodnení rozsudku uvedené, keďže žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia podal až dňa 21.06.2016. Žalobcom požadovaný výrok rozhodnutia o tom, či tu je úverová zmluva neplatná a úver bez úrokov a poplatkov, nebude mať za súčasného stavu za následok zmenu práv a povinností, alebo jeho postavenie v hmotnoprávnych vzťahoch. Určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva s poukazom na premlčanie nároku vyplývajúceho z napádanej zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie preto zamietol žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci - neplatnosťou zmluvy. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. 8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že so žalovaným uzatvoril spotrebiteľskú úverovú zmluvu a preto bolo potrebné vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere a vydanie bezdôvodného obohatenia má žalobca ako spotrebiteľ, ktorého postavenie je postavením slabšej strany. Za nepravdivé považuje tvrdenie súdu, že úverovú zmluvu nepredložil v origináli. Poukázal na to, že mu žalovaný nikdy nepodpísal spotrebiteľskú úverovú zmluvu a teda sa od začiatku jedná o neplatný právny úkon. Uviedol, že nikdy nemal vedomosť o neprijateľných zmluvných podmienkach, nekalých praktikách, neplatnom právnom úkone ani o možnosti veriteľom sa obohatiť na úkor spotrebiteľa. O nekalých praktikách žalovaného sa dozvedel až na základe listu z Ministerstva spravodlivosti. Poukázal na to, že ho súd prvej inštancie ako spotrebiteľa, teda ako slabšiu stranu v spore, nepoučil, aby predložil mzdu zo zahraničia a pozabudol, že z dôchodku uhrádzal vyživovaciu povinnosť na 2 deti a manželku. V ďalšom sa nevysporiadal s tým, že exekučný súd nekonal v súlade so zákonom a exekučným poriadkom, keď vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Za nepravdivú považuje skutočnosť, že poslednú splátku zaplatil dňa 16.11.2006, keďže dňa 11.01.2007 a 13.02.2007 vyplatil sumu 37.800,- Sk. Poskytnutý úver bol tak celkom zaplatený až preplatený. V ďalšom poukázal na závery v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/232/2012. Exekučný súd tak vydal poverenie na exekúciu v rozpore so zákonom a v rozpore so zákonom rozhodol aj súd prvej inštancie o jeho žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o premlčanie poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, pričom uviedol, že pokiaľ ide o začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, v danom prípade nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Žalobca má potom za to, že táto dvojročná subjektívna lehota, ako i 10 ročná objektívna lehota, nakoľko išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola zachovaná. Objektívna trojročná premlčacia lehota začala plynúť odo dňa zosplatenia úveru, t. j. dňom 16.03.2007 a subjektívna dvojročná premlčacia doba od 21.06.2016, kedy sa dozvedel zo stránok Ministerstva spravodlivosti SR, že sa na jeho úkor žalovaný obohatil vo svoj prospech. Nesúhlasí ani so záverom súdu prvej inštancie, že nemá na žalovanom určení naliehavý právny záujem. Vo veciach ochrany spotrebiteľa súd musí z úradnej povinnosti podrobiť súdnej kontrole zmluvu o úvere, či obsahuje neprijateľné podmienky a nekalé praktiky. V konečnom dôsledku nesúhlasil ani s priznaním trov prvoinštančného konania žalovanému. 9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania. 10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. 11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 13. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že žalovaná pohľadávka je premlčaná. K otázke premlčania predmetného nároku odvolací súd uvádza, že pre začiatok plynutia objektívnej 3 - ročnej premlčacej doby (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo. V posudzovanom prípade k získaniu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (ohľadne súdnym exekútorom vymoženej sumy 1.944,85 eur + 498,66 eur = 2.443,51 eur) došlo dňa 10.01.2011 (prijatím platby žalovaným od exekútora), ohľadne sumy 179,24 eur/5.400,- Sk (2 splátky úveru) dňa 21.09.2006 a 11.10.2006 a ohľadne sumy 1.254,73 eur/37.800,- Sk (zmluvná pokuta) dňa 11.01.2007, 13.02.2007 a preto dňa 11.01.2011 začala plynúť 3 - ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ohľadne sumy 2.443,51 eur, dňa 22.09.2006 a 12.10.2006 začala plynúť 3 - ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ohľadne sumy 179,24 eur/5.400,- Sk (t.j. sumy 2.700,- Sk a 2.700,- Sk) a dňa 12.01.2007 a 14.02.2007 začala plynúť 3 - ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ohľadne sumy 1.254,73 eur/37.800,- Sk (t.j. 7 platieb zmluvných pokút po 2.700,- Sk a ďalších 7 platieb zmluvných pokút po 2.700,- Sk). Táto premlčacia doba uplynula dňom 11.01.2014 ohľadne sumy 2.443,51 eur, dňom 22.09.2009 a 12.10.2009 ohľadne sumy 179,24 eur/5400,- Sk (t.j. sumy 2.700,- Sk a 2.700,- Sk) a dňom 12.01.2010 a 14.02.2010 ohľadne sumy 1.254,73 eur/37.800,- Sk (t.j. 7 platieb zmluvných pokút po 2.700,- Sk a ďalších 7 platieb zmluvných pokút po 2.700,- Sk). Žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie až dňa 21.06.2016, teda oneskorene. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa teda premlčalo už uplynutím 3 ročnej objektívnej premlčacej lehoty, a preto nebolo v ďalšom potrebné sa zaoberať plynutím subjektívnej 2 ročnej premlčacej lehoty, ktorá podľa žalobcu mala začať plynúť dňom 21.06.2016, nakoľko žalobcovi medzičasom už uplynula objektívna premlčacia lehota (teda skôr než mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota). 14. Odvolací súd dodáva, že v konaní ďalej nebolo preukázané, že by žalovaný vznik bezdôvodného obohatenia vyvolal úmyselne. V tomto smere odvolací súd uvádza, že nakoľko Občiansky zákonník a ani iný občianskoprávny predpis nevymedzuje pojem a podstatu úmyselného konania, vychádza sa z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v Trestnom zákone. O priamy úmysel ide vtedy, keď ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide, keď ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním obohatenie, ktoré mu neprináleží, môže získať, a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. V oboch prípadoch je teda rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil, o tom, že svojím konaním získava (priamy úmysel) alebo získať môže (nepriamy úmysel) hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria. Odvolací súd dodáva, že v prejednávanej veci z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania (súdom prvej inštancie) úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu nevyplýva. Pokiaľ by mala byť v prejednávanej veci aplikovaná 10 - ročná objektívna premlčacia doba, bolo by nutné preukázať, že žalovaný sa chcel na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť, resp. že s tým bol aspoň uzrozumený. Takéto skutkové zistenia by museli vyplynúť z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, pričom iba samotná skutočnosť, že žalovaný poskytol žalobcovi úver, na základe zmluvy, ktorá sa neskôr ukázala ako neplatný právny úkon, jeho úmysel bezdôvodne sa obohatiť nepreukazuje. Pre posúdenie úmyslu, resp. pre posúdenie otázky, či sa v danom prípade jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bol rozhodujúci úmysel žalovaného pri jeho získavaní, a nie až dodatočné zistenie skutočnosti, že sa jednalo o bezdôvodné obohatenie. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že ani samotný žalobca platenie úveru (úverových splátok) pôvodne nenamietal (nenamietal ani neplatnosť samotnej úverovej zmluvy), hoci od počiatku vedel (keďže tvrdí, že úverová zmluva nebola o. i. žalovaným podpísaná), že tu išlo o plnenie z neplatného právneho úkonu. Tieto skutočnosti nepreukazujú úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, ale preukazujú len samotné bezdôvodné obohatenie. Porušenie zákona žalovaným samo o sebe nepreukazuje úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Keďže teda žalobca v konaní nepreukázal úmysel (či už priamy alebo nepriamy) žalovaného bezdôvodne sa na jeho úkor obohatiť, uplatnené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčalo v 3 - ročnej objektívnej premlčacej dobe uvedenej v § 107 ods. 2 Obč. zák. Keďže žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie až dňa 21.06.2016, podal ju oneskorene - po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, uplatnené právo nebolo možné žalobcovi priznať. Súd prvej inštancie teda rozhodol správne, keď žalobu zamietol. 15. Pokiaľ ide o existenciu naliehavého právneho záujmu na určení absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy (a jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti), aj tu sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie, že tento nebol na žalovanom určení daný. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že k tomu, či je daný právny záujem na určení, súd prihliada z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Žaloba o určenie podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (v súčasnosti § 137 písm. c/ C.s.p.) nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať o splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p. (v súčasnosti § 137 písm. a/ C.s.p.). Určovacia žaloba má totiž spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p., resp. § 137 písm. a/ C.s.p.). V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti, treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p. (v súčasnosti § 137 písm. a/ C.s.p.) však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá - ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Súd prvej inštancie hodnotiac otázku existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení túto posúdil po právnej stránke správne, keď dospel k záveru, že naliehavý právny záujem nie je v prejednávanej veci daný. S uvedeným právnym záverom sa odvolací súd stotožňuje. Predovšetkým úmyslom žalobcu bolo dostať naspäť svoje peniaze, ktoré mu žalovaný zadržiava titulom bezdôvodného obohatenia. Takýmto nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa je potom výlučne žaloba na plnenie (vydanie bezdôvodného obohatenia v určenej výške). Samotné rozhodnutie súdu o určení neplatnosti úverovej zmluvy by nebolo titulom na vydanie bezdôvodného obohatenia a po takomto spore by tu musel nevyhnutne nasledovať ďalší spor na podklade žaloby na plnenie (najskôr by teda súd v samostatnom konaní posúdil platnosť/neplatnosť úverovej zmluvy a v prípade vyslovenia jej neplatnosti, by žalobca opätovne musel žalovaného zažalovať novou žalobou na plnenie - vydanie bezdôvodného obohatenia). Je tak zrejmé, že takáto určovacia žaloba by nevytvorila pevný rámec pre právne vzťahy strán sporu a nepredišlo by sa ňou žalobe na plnenie. Preto za neprípustnú treba považovať určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu ďalších súdnych sporov (ako by tomu bolo i v posudzovanom prípade). Preto správne rozhodol súd prvej inštancie, keď zamietol i žalobu o určenie neplatnosti úverovej zmluvy (a jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti) z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto žalovanom určení. 16. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou argumentáciou žalobcu ohľadne priznaných trov prvoinštančného konania, keďže táto argumentácia by mohla byť dôvodná iba vtedy, ak by bola žaloba zamietnutá z iných dôvodov. V tomto smere však treba uviesť, že žalobca nebol pri ochrane svojich práv dostatočne bdelý, keď si svoj nárok uplatňoval s odstupom niekoľkých rokov po uplynutí premlčacích lehôt. Žalobcovi teda muselo byť od počiatku zrejmé (a v tomto smere neznalosť práva žalobcu nijako neospravedlňuje, nakoľko inštitút premlčania nie je výlučne inštitútom spotrebiteľského práva), že si svoj nárok uplatňuje žalobou, hoci tento je už niekoľko rokov premlčaný. Žalobca si zároveň za takéhoto stavu musel byť vedomý i prípadného vzniku trov konania na strane žalovaného. V okolnostiach posudzovanej veci teda ani odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod na to, aby neboli žalovanému (úspešnému v konaní) priznané trovy. Pokiaľ ide o samotnú neúčelnosť trov vynaložených žalovaným, žalobca v konaní neuviedol jediný úkon právnej pomoci, ktorý by žalovaný v konaní nevykonal účelne (t.j. vo vzťahu k meritu veci). Samotné konštatovanie tejto skutočnosti vo všeobecnej rovine nepostačuje. 17. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. 18. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).