Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/88/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517010422 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1517010422.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a sudcov JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovaných W. W. W. B. W. W. pre prečin prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona o odvolaní okresnej prokuratúry proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/55/2017 zo dňa 01.08.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03. októbra 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sa obžalovaným W. W., E.. XX.XX.XXXX K. D., I. B., S., t.č. v Ústave na výkon väzby Bratislava a B. W. W., E.. XX.XX.XXXX K. D., I. B., S., t.č. v Ústave na výkon väzby Bratislava u k l a d á podľa § 355 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/. písm. l/, § 38 ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovaných na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona súd obžalovaným ukladá trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovanému B. W. W. ukladá trest prepadnutia veci - motorového vozidla zn. L. L., farba tmavá zelená, EVČ S.-W. (D), VIN: R.. Podľa § 60 ods. 5 Tr. zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/55/2017 zo dňa 01.08.2017 boli obžalovaní W. W. a B. W. W. uznaní vinnými z prečinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že: na základe predchádzajúcej dohody prišli z E. do A., kde dňa 02.03.2017 v bližšie nezistenom mieste a čase v obci K., A., naložili na zadné sedadlá vozidla značky L. L. nemeckého evidenčného čísla SN-W ktoré viedol B. W. W. a vpredu ako spolujazdec sedel W. W., 3 cudzincov bez trvalého pobytu na území S. republiky - občanov S., a to ženu S. F. A., nar. XX.XX.XXXX a deti L. D., nar. XX.XX.XXXX a W. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorí nemali oprávnenie na vstup do Slovenskej republiky, s úmyslom dopraviť ich do Rakúska, pričom dňa 02.03.2017 asi o 15,10 hod bola posádka predmetného vozidla kontrolovaná príslušníkmi Policajného zboru SR na diaľničnom hraničnom prechode Čunovo - Rajka po prekročení maďarsko-slovenskej hranice a bolo zistené, že vo vozidle na zadných sedadlách sa nachádzajú vyššie uvedení nelegálni migranti. Za to bol obžalovaným uložený podľa § 355 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, písm. l/ § 38 ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere dva roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zákona bol obžalovaným výkon uloženého trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní päť rokov. Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona súd obžalovaným uložil trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 7 (sedem) rokov. Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie okresný prokurátor. Odvolanie prokurátora smeruje proti výroku o vine a treste, bolo podané v neprospech obžalovaných a dodatočne odôvodnené samostatným podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 14.08.2017. V dôvodoch odvolania vytýka prokurátor súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie žalovaného skutku. Kvalifikáciu skutku ako prevádzačstva podľa § 20, § 355 ods. 1 Tr. zákona odvodzuje súd prvého stupňa s poukazom na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR Tpj69/2014 (R13/2015) v ktorom s okrem iného uvádza, že ak je trestný čin spáchaný na ujmu viacerých osôb, napr. formou pokračovania v trestnej činnosti, je naplnený znak spáchanie činu závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona, teda spáchanie činu na viacerých osobách. Prvostupňový súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že objektom trestného činu prevádzačstva je záujme štátu na ochrane hraníc a územia Slovenskej republiky a nie ochrana migrantov. Preto ak objektom trestného činu nie je ochrana práva osoby, ale ochrana záujmu štátu, je vylúčené, aby bol trestný čin spáchaný na viacerých osobách. Predmetom útoku je podľa okresného súdu konkrétny úsek štátnej hranice a nie migranti. Vo vzťahu k uloženému trestu okresný súd dôvodí, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by malo vážne dôsledky aj na členov rodín obžalovaných, čo je v rozpore s účelom trestu. Neuloženie trestu prepadnutia veci - zaistených peňazí, mobilných telefónov a vozidla, vysvetlil okresný súd tým, že tieto veci neboli použité v súvislosti s predmetným skutkom. Prokurátor v dôvodoch svojho odvolania zastáva názor, že citované stanovisko Najvyššieho súdu SR bolo okresným súdom nesprávne interpretované. Zdôrazňuje, že aj pri trestnom čine krádeže, ktorý je v tomto stanovisku spomínaný, nie sú predmetom útoku priamo osoby. Pokiaľ ide o objekt trestného činu, tento nemožno chápať ako právo osoby alebo štátu, ale ako množinu znakov identifikujúcu to, čo je predmetom ochrany prostredníctvom Trestného práva. Táto množina znakov je špecifická podľa jednotlivých trestných činov a chránených záujmov a vzhľadom na takéto generické vymedzenie objektu, tento nemožno chápať priamo ako konkrétne práva fyzických a právnických osôb, ako na to poukazuje prvostupňový súd. Preto v zmysle vyššie uvedeného stanoviska je možné chápať trestný čin krádeže na viacerých osobách, napriek tomu, že aj tu je stále predmetom útoku len jeden objekt. Termín viaceré osoby teda poukazuje na rozsah skutku. Ani z ustanovenia §138 Tr. zákona nevyplýva, že tento by závažnosť skutku viazal na počet dotknutých objektov trestného činu, ale vyjadruje závažnosť a rozsah kriminálne protiprávneho konania. Pri znakoch podľa § 138 písm. c/, e/, f/ Tr. zákona je dotknutý ten istý a rovnaký objekt chránený Trestným zákonom, avšak stanovujú sa kvalifikované, nebezpečnejšie a preto závažnejšie formy jeho narušenia. Pokiaľ by sa prijal argumentácia súdu v prípade nenaplnenia iných kvalifikovaných znakov prevádzačstva, bolo by irelevantné, či prevádzač prekročil hranicu s jedným migrantom alebo napr. s kamiónom plným migrantov. Takýto záver je neprijateľný aj s poukazom na systematiku iných trestných činov a ich kvalifikovaných skutkových podstát, kedy sa na rozsah protiprávnej činnosti prihliada legislatívne, kvalifikovanými skutkovými podstatami s prísnejšími sadzbami trestov. Prvostupňovým súdom nesprávne ustálená právna kvalifikácia skutku viaže podľa prokurátora na seba aj nesprávnosť výrokov o treste, nakoľko do úvahy neprichádza uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom. Obžalovaní súd stíhaní za skutok, ktorý za súčasnej situácie predstavuje výnimočne rozšírenú a v čase migračnej krízy i mimoriadne závažnú trestnú činnosť, pri ktorej je uloženie podmienečného trestu v rozpore so zásadami ukladania trestov uvedenými v ustanovení § 34 Tr. zákona. Podľa prokurátora je potrebné uvedomiť si, že prichádzajúci migranti pochádzajú z kultúrneho okruhu, ktorí svoje vzorce správania presadzujú všade, aj tam kde je zatiaľ len hosťom, čo v Európe spôsobuje ďalšie ekonomické, správne, sociálne a právne problémy, ktoré sú už neúnosnou záťažou. Súd postupoval podľa prokurátora nesprávne aj z dôvodu, že neuložil trest prepadnutia veci (peňazí, mobilných telefónov a motorového vozidla), ktorou bol skutok spáchaný. Podľa názoru prokurátora, je uloženie trestu prepadnutia veci v prípade, ak bola táto použitá na spáchanie trestného činu, obligatórne. Bez vymenovaných vecí by obžalovaní nemohli skutok spáchať. Neobstojí podľa prokurátora argumentácia, že nie je preukázané, že by peňažné prostriedky pochádzali z trestnej činnosti ani to, že mobilné telefóny by mali byť použité na komunikáciu v súvislosti s trestnou činnosťou. Nestotožňuje sa ani s odôvodním súdu, že v prípade motorového vozidla nebol trest prepadnutia veci uložený preto, že obžalovaní a migranti sa stretli náhodne. Prokurátor trvá na tom, že v takýchto prípadoch je nutné klásť dôraz na generálnu prevenciu a odradiť ďalších páchateľov od páchania trestnej činnosti, s ktorou sú následne spojené nežiaduce javy v mnohých oblastiach života, vrátane ďalšej kriminality a rastu neproduktívnych verejných výdavkov. Vzhľadom na vyššie uvedené argumenty navrhol odvolaciemu súdu zrušiť postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. poriadku prvostupňový rozsudok vo výroku o vine aj treste a uložiť obžalovaným trest odňatia slobody postupom podľa § 355 ods. 3, § 36 písm. j/, l/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne navrhol prokurátor uloženie trestu vyhostenia ako aj trestu prepadnutia veci. K podanému odvolaniu zaslal svoje vyjadrenie obhajca obžalovaných. Záver súdu pokiaľ ide o právne posúdenie konania obžalovaných považuje za správne, rovnako aj výrok o treste. V súvislosti so závažnejším spôsobom konania, ktorý je osobitným kvalifikačným pojmom podľa § 138 Tr. zákona, považuje za potrebné uviesť, že tento je zákonodarcom obsahovo vymedzený len vo všeobecnej časti Trestného zákona. Následne zákonodarca v osobitnej časti Trestného zákona pri jednotlivých kvalifikovaných skutkových podstatách trestných činov používa len názvy osobitných kvalifikačných pojmov bez toho, aby bližšie špecifikoval ich konkrétny obsah. Ide teda o legislatívnu techniku tvorby jednotlivých kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov, ktorú použil zákonodarca. Len z legislatívnej techniky tvorby Trestného zákona (konkrétne tvorby kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov) nemožno v žiadnom prípade vyvodzovať, že všetky spôsoby závažnejšieho spôsobu konania uvedené v ustanovení § 138 Tr. zákona sa musia vždy a v plnom rozsahu vzťahovať na každý trestný čin, v ktorého kvalifikovanej skutkovej podstate sú uvedené. Vyvodzovať možnosť, či dokonca povinnosť aplikovať všetky závažnejšie spôsoby konania pri každom trestnom čine, kde je tento názov osobitného kvalifikačného pojmu uvedený a to len preto, že ustanovenie § 138 Tr. zákona neobsahuje žiadne obmedzujúce pravidlo podobné pravidlu uvedenému v ustanovení § 138 písm. a/ Tr. zákona je preto zjavne nesprávne. Limitujúcim interpretačným pravidlom, ktoré rozhoduje, či niektoré zo spôsobom závažnejšieho spôsobu konania možno alebo nemožno použiť, sú podľa obhajcu iba znaky základnej skutkovej podstaty daného trestného činu. Z uvedeného vyplýva, že mechanickou, či formálnou aplikáciou ustanovenia § 138 Tr. zákona len s poukazom na to, že z ustanovenia § 138 Tr. zákona nie sú výnimky, si v žiadnom prípade nevystačíme a takýto výklad je aj v rozpore s logickým výkladom znakov základnej skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. Tento záver vyplýva podľa obhajoby aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Tdo/75/2012), v ktorej sa konštatuje, že „základnou otázkou pre posúdenie aplikácie ustanovenia § 138 písm. j/ Tr. zákona je, kedy je trestný čin spáchaný na osobe“. Rozhodujúcim je posúdenie nielen objektu trestného činu, ale aj predmetu útoku, na ktorý páchateľ bezprostredne útočí. V prípade trestného činu prevádzačstva je objektom ochrana práv štátu, ochrana štátnych hraníc, bezpečnosť krajiny a bezpečnosť verejného poriadku, pričom predmetom útoku je v tomto prípade štát - Slovenská republika a nie prevážané osoby. Z uvedeného možno vyvodiť, že predmetom útoku nie je osoba a teda nejde o trestný čin spáchaný na osobe. Pri uvedenom trestnom čine potom nie je možné aplikovať osobitný kvalifikačný pojem podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona. S odkazom na vyššie uvedené úvahy je rozsudok okresného súdu podľa obhajoby správny, nielen pokiaľ ide o výrok o vine, ale aj pokiaľ ide o výrok o treste. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobné pomery páchateľov je výrok o uloženom treste správny a voľba trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom zodpovedá zákonným kritériám. Obhajoba navrhla krajskému súdu podané odvolanie ako nedôvodné zamietnuť a potvrdiť rozhodnutie prvostupňového súdu. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupkyňa krajskej prokuratúry v celom rozsahu zotrvala na dôvodoch podaného odvolania a navrhla rozhodnúť v jeho zmysle. Obhajca obžalovaných v plnom rozsahu odkázal na vyjadrenia, ktoré zaslal k podanému odvolaniu. Zastáva názor, že nedošlo k naplneniu kvalifikovanej skutkovej podstaty čo podporuje aj rozhodovacia činnosť tohto súdu ako aj iných súdov na území SR. Domnieva sa, že rozsudok okresného súdu je správny, konanie obžalovaných bolo kvalifikované v súlade so zákonom a nevidí dôvod na zmenu, ktorú navrhuje vo svojom odvolaní prokuratúra. Čo sa týka trestu, všetky okolnosti prípadu, ako aj osobné pomery obžalovaných skôr nasvedčujú tomu, že sú splnené podmienky na mimoriadne zníženie pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby a to aj v prípade, ak by bola správna kvalifikácia, ktorú navrhuje prokuratúra. Nezdieľa názor prokuratúry v tom, že sú splnené podmienky na uloženie trestu prepadnutia veci, nakoľko vozidlo nebolo žiadnym spôsobom špeciálne upravované tak, aby s jeho pomocou bolo možné páchať tento druh trestnej činnosti a názor prokuratúry nepodporuje ani doterajšia rozhodovacia činnosť slovenských súdov v obdobných prípadoch. Výmeru uloženého trestu vyhostenia považuje za neprimerane prísnu a v tejto súvislosti zároveň požiadal odvolací súd o poskytnutie lehoty na opustenie územia a vycestovanie. Za predpokladu, že sa takto nepostupuje a nestanoví sa lehota na opustenie územia, sú osoby ihneď eskortované do záchytných táborov, čím sa celý proces komplikuje, predlžuje a zvyšujú sa náklady na zabezpečenie cesty pre odsúdených. Obžalovaný W. W. vyjadril ľútosť nad celou vecou. Uviedol, že nevedel, že sa dopúšťa niečoho nelegálneho, bral to ako pomoc v núdzi. Súhlasí s vyjadrením svojich obhajcov a žiada zamietnuť odvolanie prokurátora. Obžalovaný B. W. W. uviedol, že sa pridržiava toho čo povedal jeho obhajca. Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len v tom prípade, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. V rámci tohto postupu zistil odvolací súd, že okresný súd nepostupoval správne pri ukladaní trestu a preto bolo potrebné v tejto časti napadnutý rozsudok zrušiť a nahradiť ho vlastným rozhodnutím. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Plnením revíznej povinnosti, odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. poriadku, ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci alebo v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva obžalovaných na obhajobu. Na podklade dôkazov vykonaných v konaní pred súdom prvého stupňa, je potrebné prijať záver, že skutkové okolnosti prípadu boli v dostatočnej miere objasnené. Pri ustálení skutku vychádzal okresný súd v prvom rade z výpovedí obžalovaných W. W. a B. W. W., z prečítanej výpovede svedkyne S. F. A. ako aj listinných dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní a tiež predložených obhajobou v priebehu súdneho konania. Obaja obžalovaní v rámci prípravného konania zhodne svojimi výpoveďami potvrdili, že k spáchaniu skutku došlo, stal sa tak, ako to vyplýva z uznesenia o vznesení obvinenia. Obaja svoje konanie oľutovali. V rámci konania pred súdom označil obžalovaný W. W. svoje konanie ako prejav pomoci a humánneho správania a vyjadril presvedčenie, že ak by vedel o tom, že ide o trestný čin, tak to neurobí. Má rodinu a deti, preto by sa k takému niečomu neuchýlil. Obžalovaný B. W. W. takisto označil svoje konanie za pomoc, on je S., tá žena s dvoma malými deťmi bola tak isto zo S. a bral to ako pomoc krajanom. Z celej veci nemal žiadny prospech a vyjadril nesúhlas s navrhovanou právnou kvalifikáciou. Do Európy prišiel s cieľom vychovať tu svoje deti a nie páchať trestnú činnosť. Priebeh skutku tak, ako je opísaný v skutkovej vete obžaloby, potvrdzuje svojou výpoveďou z prípravného konania aj svedkyňa S. F. A.. Táto sa vydala aj s deťmi zo S. asi pred rokom pol, a chcela sa dostať do Nemecka, kde má manžela. Ten sa tam dostal ako námorník cez Francúzsko. Krátko pred skutkom sa nachádzala v utečeneckom tábore vo K. v Maďarsku. Pred táborom videla stáť zelené auto s dvomi mužmi a opýtala sa ich odkiaľ sú. Muži uviedli, že sú zo Sýrie. Nakoľko smerovali do Nemecka, požiadala ich, aby ju vzali so sebou. Nechceli od nej žiadne peniaze, ani im žiadne neponúkala. Pôvodne bola so svojím manželom dohodnutá, že pôjde do Rakúska a on ju tam pôjde vyzdvihnúť. Nepoznala mužov, nikdy predtým ich nevidela a ich mená zistila až keď sa to dozvedela od polície. Skutkový stav bol okrem spomenutých výpovedí preukázaný aj zabezpečenými listinnými dôkazmi, z ktorých je možné zistiť, že dňa 02.03.2017 bolo na diaľničnom hraničnom priechode Čunovo-Rajka zastavené a kontrolované osobné motorové vozidlo značky L. L., nemeckého EČ: SN-W v ktorom sa nachádzalo päť osôb vrátane vodiča, ktorým bol W. W.. Okrem neho bol vo vozidle W. W. a na zadných sedadlách sedeli dve deti L. D. a W. D. s matkou F. S. A.. Žena a deti mali vydané povolenia na pobyt s číslami HT-XXXXXX, HT-XXXXXX a HT-XXXXXX. Muži mali u seba pasy Sýrskej arabskej republiky a vydané pobytové karty na pobyt v Nemecku. Vozidlo bolo evidované na obžalovaného W. W., čoho dôkazom je technický preukaz. Pri ohliadke miesta činu bol nájdené 1 ks mobilného telefónu zn. S., U.: XXXXXXXXXXXXXXX/XX zlatej farby a 1 ks mobilného telefónu zn. S., U.: XXXXXXXXXXXXXXX/XX čiernej farby a 1 ks mobilný telefón zn. G., U.: XXXXXXXXXXXXXXX čiernozlatej farby. Po vykonaní kontroly boli všetky osoby zaistené a zároveň došlo i k zaisteniu osobného motorového vozidla zn. L. L., C.: SN-W Uvedené vozidlo bolo odovzdané do Ústredného skladu Ministerstva vnútra Policajného zboru v Slovenskej Ľupči - pracovisko Vrakuňa. Po starostlivom zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov, odvolací súd zdieľa názor súdu prvého stupňa, že vina obžalovaných bola bezpečne preukázaná. Je nepochybné, že obžalovaní ako občania Sýrskej arabskej republiky, ktorí sa z neznámych dôvodov nachádzali na území Maďarska, umožnili ďalším trom osobám, o ktorých s istotou vedeli, že sú občanmi Sýrie, aby nastúpili do vozidla a ponúkli im odvoz do Nemecka. Bez toho, aby sa presvedčili, či tieto osoby disponujú platným cestovným dokladom, s použitím ktorého sa môžu pohybovať v rámci krajín Európskej únie, či majú povolený pobyt alebo im boli udelené víza, eventuálne priznané právo azylu, umožnili týmto osobám vykonať tranzit cez územie Slovenskej republiky. Takisto možno súhlasiť aj s tým, že nie sú k dispozícii žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali získaniu finančnej výhody obžalovanými, preto bolo namieste akceptovať obranu obžalovaných o ich nezištnom zámere v snahe pomôcť ľuďom s podobným osudom, ktorí navyše pochádzali z tej istej krajiny. Z hľadiska posudzovania zavinenia, teda posúdenia, či došlo k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 Tr. zákona bolo rozhodujúce, že obžalovaní sa ľahkovážne a nezodpovedne postavili k svojej povinnosti preveriť, či osoby majú k dispozícii potrebné doklady oprávňujúce ich na pohyb v rámci štátov Európskej únie. Pritom vzhľadom na ich skúsenosti, ktoré ako prisťahovalci do Európy mali, mohli dôvodne predpokladať, že tieto osoby pochádzajúce z krajiny mimo Európy nedisponujú oprávnením na vstup na územie Slovenskej republiky. Čo sa týka formy zavinenia, krajský súd konštatuje, že obžalovaní konali v nepriamom úmysle v zmysle § 15 písm. b/ Tr. zákona, nakoľko si museli byť s prihliadnutím na všetky im známe okolnosti vedomí skutočnosti, že osoby prekračujú štátnu hranicu Slovenskej republiky nedovolene bez potrebných dokladov a osobitných povolení. Ľahkovážnosť, prípadne ľahostajnosť v tomto prípade nasvedčuje nepriamemu úmyslu obžalovaných. Vo vzťahu k ustálenej právnej kvalifikácii považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa nestotožnil s podstatnými dôvodmi odvolania prokurátora, ktorými presadzuje nevyhnutnosť použitia kvalifikovanej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu z dôvodu naplnenia osobitného kvalifikačného pojmu - závažnejšieho spôsobu konania v zmysle § 138 písm. j/ Tr. zákona. V ustanovení § 138 Tr. zákona je upravený osobitný kvalifikačný pojem, konkrétne spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania, pričom podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona sa za závažnejší spôsob konania považuje spáchanie trestného činu na viacerých osobách. Viacerými osobami na účely Trestného zákona sa rozumejú najmenej tri osoby (§ 127 ods. 12 Tr. zákona). Z vyššie uvedeného vyplýva, že základnou otázkou pre posúdenie aplikácie ustanovenia § 138 písm. j/ Tr. zákona je, či je trestný čin spáchaný na osobe, a to z hľadiska objektu tohto trestného činu. Mnohé trestné činy majú okrem svojho objektu aj hmotný predmet útoku, voči ktorému konanie páchateľa fakticky smeruje a na ktorom vyvoláva fyzický účinok. Predmet útoku má úzky vzťah s objektom trestného činu, pričom nie je znakom skutkovej podstaty trestného činu. Je však znakom konkretizujúcim objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu, predovšetkým konanie páchateľa. Podľa § 355 ods. 1 Tr. zákona uvedeného trestného činu sa dopúšťa ten, kto pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo takéto konanie umožní, alebo v ňom pomáha. Je nesporné, že objektom tohto trestného činu je záujem štátu na ochrane štátnych hraníc a na kontrole osôb, ktoré prekračujú štátnu hranicu. Tento trestný čin, v porovnaní s inými mnohými kategóriami trestných činov (napr. proti majetku, proti životu a zdraviu, slobode a ľudskej dôstojnosti a pod.) nemá určený hmotný predmet útoku, voči ktorému konanie páchateľa fakticky smeruje. Existencia predmetu je daná povahou trestného činu a nevyskytuje sa pri všetkých trestných činoch. Základnou otázkou pri vyriešení problému právneho posúdenia konania obžalovaných a tým akceptovania alebo vylúčenia použitia ustanovenia § 138 písm. j/ Tr. zákona je to, či bol trestný čin - konkrétne trestný čin prevádzačstva, spáchaný na osobe a to z hľadiska objektu trestného činu. Pri posudzovaní tejto otázky odvolací súd nevyhodnotil ako správny názor vyjadrený v dôvodoch odvolania prokuratúry, podľa ktorého (aplikujúc stanovisko Najvyššieho súdu SR Tpj 69/2014) je napríklad možné spáchať trestný čin krádeže na viacerých osobách napriek tomu, že aj tu je stále predmetom útoku len jeden objekt a termín viaceré osoby teda poukazuje na rozsah skutku. Ako ďalej tvrdí prokuratúra, aj trestný čin prevádzačstva je možné spáchať rôznymi spôsobmi, ako aj v rôznom rozsahu, ktorý je merateľný najmä počtom osôb nelegálne prekračujúcich hranicu a majetkovým prospechom získaný takýmto činom. Odvolací súd sa skôr prikláňa k názoru obhajoby, ktorý v prípade použitia ustanovenia § 138 písm. j/ Tr. zákona označuje takýto postup za neprípustnú mechanickú, či čisto formálnu aplikáciu, ktorá neobstojí. Obhajoba správne poukazuje na to, že limitujúcim interpretačným pravidlom, ktoré rozhoduje o tom, či niektorý z taxatívne vymedzených spôsobov závažnejšieho spôsobu konania možno použiť, sú zákonné znaky základnej skutkovej podstaty daného trestného činu. Pri trestných činoch, pri ktorých je chráneným objektom záujem štátu na ochrane hraníc a územia pred vstupom osôb v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi pobyt cudzincov, nemožno zároveň tvrdiť, že tieto nelegálne vstupujúce osoby sú takisto objektom tohto trestného činu. Nemôžu vystupovať v pozícii poškodených, nakoľko záujem chránený týmto ustanovením sa vôbec na osoby nelegálnych migrantov neviaže, nechráni ich práva a záujmy. Nie sú zároveň ani predmetom, na ktorom sa má účinok protiprávneho konania zobraziť, ale skôr by sa dalo povedať, že sú „prostriedkom“, použitím ktorého sa uvedený trestný čin pácha. Pri analýze zákonných znakov tohto trestného činu nie je možné porovnávať osobu, ktorá je nelegálne prevážaná cez štátnu hranicu Slovenskej republiky s osobou, ktorá je vlastníkom určitej hnuteľnej veci a do ktorej vlastníckeho právo bolo páchateľom trestného činu krádeže protiprávne zasiahnuté. V žiadnom prípade neprichádza do úvahy porovnanie s osobami, ktoré sú napríklad obeťami trestných činov proti životu a zdraviu, proti slobode a ľudskej dôstojnosti, proti rodine a mládeži. Odvolací súd, dôsledne vychádzajúc zo znenia základnej skutkovej podstaty trestného činu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 Tr. zákona, konštatuje, že objektom tohto trestného činu nie sú žiadne práva, či záujmy viažuce sa k osobe nelegálneho migranta, čiže je vylúčené spáchanie tohto trestného činu na osobe. Pri uvedenom trestnom čine potom nie je možné aplikovať osobitný kvalifikačný pojem podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona, teda spáchanie činu na viacerých osobách. Čo sa týka odvolacej námietky prokurátora, že nemôže byť z hľadiska právneho posúdenia konania obžalovaných irelevantné, či prevádzač prekročil hranicu s jedným migrantom alebo napr. s kamiónom plným migrantov, táto má nepochybne racionálny základ, pretože dôsledky pri nedovolenom prekročení štátnej hranice viacerými osobami sú z hľadiska chráneného záujmu samozrejme oveľa závažnejšie. Súčasne však treba povedať, že subsumovaniu takéhoto konania pod kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa § 355 ods. 3 písm. d/ Tr. zákona s použitím § 138 písm. j/ Tr. zákona bránia zákonné prekážky. Vymedzenie znakov skutkovej podstaty, či už priamo v osobitnej časti Trestného zákona, ale takisto aj prostredníctvom osobitných kvalifikačných pojmov uvedených vo všeobecnej časti Trestného zákona je striktne formálne, preto pri podradení určitého konania pod skutkovú podstatu konkrétneho trestného činu neprichádza do úvahy využitie analógie, ale ani extrémne rozširujúceho výkladu, ktorý potiera podstatu trestného činu, ktorú určuje najmä to, na ochranu akých vzťahov a záujmov je v zákone zakotvený. Pokiaľ ide o výrok o treste, v tejto časti bolo odvolanie prokurátora vyhodnotené ako čiastočne dôvodné, najmä čo sa týka ním namietaného spôsobu výkonu uloženého trestu. Odvolací súd zastáva názor, že tresty uložené obžalovaným, sú vzhľadom na spôsob ich výkonu neprimerane mierne a nedostatočne zohľadňujú všetky okolnosti prípadu i okolnosti na strane páchateľov. Súd prvého stupňa pri úvahách súvisiacich s výrokom správne u obidvoch obžalovaných zohľadnil poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písm. j/, písm. l/ Tr. zákona, ktorými sú doterajšia bezúhonnosť, priznanie a úprimné oľutovanie trestného činu. Správne bola teda konštatovaná aj prevaha poľahčujúcich okolností v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zákona, čo malo za následok zníženia hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu. Súd sa teda pri ukladaní trestu mohol pohybovať v rozpätí od jedného roku do troch rokov a osem mesiacov. Ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zákona stanovuje povinnosť súdu prihliadať pri určovaní druhu trestu a jeho výmery na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a osobu páchateľky, jej pomery a možnosť jej nápravy. Po komplexnom posúdení jednotlivých kritérií odvolací súd vyhodnotil ako nevyhnutné uloženie trestu odňatia slobody s preferenciou represívneho účinku. V prípade obidvoch obžalovaných možno konštatovať, že sa dopustili úmyselného protiprávneho konania v časti Európy, ktorá im a tiež ich rodinám poskytla útočisko a dočasnú pomoc v neľahkej životnej situácii, čím zneužili poskytnuté benefity a narušili svojim konaním systém určený na ochranu štátnych hraníc a územia, v rámci ktorého sa mohli slobodne pohybovať práve vďaku tomu, že im bola zo strany Nemecka poskytnutá možnosť dočasného pobytu a priznaný subsidiárny ochranný štatút. Uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom sa podľa názoru odvolacieho súdu javí tiež ako nedostatočne efektívne, nakoľko v prípade obžalovaných, ktorí sú občanmi krajiny mimo európskeho priestoru, nie je možné dodržanie podmienok podmienečného odsúdenia vôbec sledovať. V nadväznosti na vyššie uvedené, bolo potrebné naznačeným smerom upraviť výrok o treste a uložiť obžalovaným trest odňatia slobody nepodmienečný, ktorý splní svoj účel skôr, ako trest podmienečný, zabráni obžalovanému v páchaní trestnej činnosti a splní zároveň svoj cieľ formou generálnej prevencie. Trest vo výmere jeden rok, ktorý je zároveň dolnou hranicou zákonom stanovenej trestnej sadzby upravenej v § 355 ods. 1 Tr. zákona je podľa názoru odvolacieho súdu trestom, ktorý vyhovuje zákonným kritériám, je primeraný a spravodlivý V súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovaných zaradil pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pretože obžalovaní doposiaľ neboli súdne trestaní. Za plne opodstatnený a zákonný považoval odvolací súd aj výrok o uložení trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky, preto bol tento výrok fakticky iba prevzatý z prvostupňového rozsudku. Odvolací súd zároveň konštatuje, že boli splnené všetky zákonné podmienky, uvedené v ustanovení § 65 ods. 1 Tr. zákona. V osobách obžalovaných nejde o občanov Slovenskej republiky, ani osobu, ktorej bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana a zabránením vstupu obžalovaným na územie Slovenska po určitú dobu sa nepochybne sleduje ich postih za porušenie zákonom chráneného záujmu štátu na zabránení porušovania predpisov, ktoré chránia obyvateľov tohto štátu pred vstupom občanov iných krajín bez splnenia zákonom stanovených podmienok. Pokiaľ ide o trest prepadnutia veci, v tejto časti výroku o treste zistil krajský súd na podklade odvolania prokurátora dôvod na zmenu v neprospech obžalovaného B. W. W.. Vychádzajúc zo spôsobu spáchania trestného činu, odvolací súd vyhodnotil ako čiastočne opodstatnené námietky prokurátora proti neuloženiu trestu prepadnutia veci. Vo vzťahu k motorovému vozidlu zn. L. L., ktoré je vlastníctvom obžalovaného B. W. W. a ktoré bolo použité na spáchanie trestného činu, sú splnené zákonné podmienky pre uloženie tohto trestu podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Je nepochybne preukázané, že práve s použitím tohto vozidla sa obaja obžalovaní dostali do Maďarska a následne toto vozidlo použili aj na prepravu svedkyne S. F. a jej dvoch malých detí. Na rozdiel od použitého motorového vozidla, zistené skutkové okolnosti neumožňujú krajskému súdu vysloviť trest prepadnutia veci aj vo vzťahu k peňažným prostriedkom zaisteným u obžalovaných a k mobilným telefónom. Žiadne z vykonaných dôkazov nesmerujú k záverom o prevzatí finančnej odmeny za vykonaný prevoz. S. S. F. vylučuje, že by nejaké peniaze obžalovaným vyplatila a obžalovaní zhodne odmietajú prevzatie akejkoľvek odmeny od svedkyne. Iné dôkazy, ktoré by napríklad smerovali k záveru, že peniaze boli vyplatené skôr a inými osobami, by boli iba ničím nepodloženou hypotézou. Rovnako nie je k dispozícii žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že obžalovaní sa prostredníctvom mobilných telefónov dohovárali v súvislosti so spáchaním prejednávaného skutku. V súlade s ustanovením § 321 ods. 3 Tr. poriadku, odvolací súd preskúmaval všetky výroky, ale nakoľko zistil, že je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zrušil odvolací súd rozsudok len v tejto časti a po zrušení napadnutého rozhodnutia v časti výroku o treste rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku vo veci sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.