Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/620/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1609205715 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1609205715.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ R. U., nar. XX.X.XXXX, A. XXXX/XX, XXX XX Y., 2/ Y.. X. U., nar. X.X.XXXX, A. XXXX/XX, XXX XX Y., obaja zastúpení GRMAN & PARTNERS s.r.o., Landererova 1, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 553, proti žalovaným: 1/ InJ.. U. Y., R..V. X, XXX XX Y., 2/ A. Y., R..V. X, XXX XX Y., obaja zastúpení JUDr. Róbertom Šegedom, advokátom, Záhorácka 1899/11A, 901 01 Malacky, o náhradu škody, na odvolanie žalobcov 1/,2/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 17.6.2015, č.k. 4C/420/2009-182, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/,2/ sa p r i z n á v a proti žalobcom 1/,2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/,2/ domáhali uložiť žalovaným 1/,2/ povinnosť spoločne a nerozdielne im zaplatiť sumu 1 100 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 100 eur odo dňa 5.9.2009 do zaplatenia. Vo výroku rozhodnutia s použitím ust. § 151 ods.1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) deklaroval, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. 2. Zamietajúci výrok vo veci právne odôvodnil § 1 ods.2, § 4989, § 492, § 522 veta prvá, § 566 ods.1, § 420 ods.1, § 442 ods.1,3 zák.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Obč. zákonník“), § 1 ods.1, § 3 ods.1, § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z konštrukcie žaloby vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú náhrady škody spôsobenej nájomcami žalovaných na ich byte, pričom svoj nárok odvodzujú a právne kvalifikujú § 11 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. a súčasne § 442 ods. 3 Obč. zákonníka. Uviedol, že spôsob odškodnenia podľa § 442 Obč. zákonníka je upravený ako naturálna reštitúcia (obnovenie pôvodného stavu) alebo relutárna náhrada. Z ustanovenia § 442 ods. 3 Obč. zákonníka je možné vyvodiť záver, že škoda sa primárne uhrádza v peniazoch (t.j. relutárne), uvedením do pôvodného stavu len výnimočne, a to v zmysle všeobecnej úpravy, ak o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné. Škoda sa teda zásadne hradí v peniazoch a iba v prípade, ak o to poškodený požiada a je to aj možné a účelné, uhrádza sa uvedením do predchádzajúceho stavu. Citované ustanovenie je vyjadrením zásady o povinnosti relutárnej nahrádzať škodu, ktorá je v súkromnoprávnych vzťahoch pravidlom. Zásada priority relutárnej náhrady škody je však prelomená špeciálnou právnou normou - § 11 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z., keď vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome je povinný odstrániť závady a poškodenia, ktoré na iných bytoch alebo nebytových priestoroch v dome alebo na spoločných častiach domu alebo spoločných zariadeniach domu alebo príslušenstve spôsobil sám alebo osoby, ktoré jeho byt alebo nebytový priestor užívajú. Špeciálna právna úprava sleduje primárne záujem o obnovenie pôvodného stavu s ohľadom na objekt ochrany, ktorým je kvalita bývania. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že konflikt (kolízia) právnych noriem nastáva vtedy, ak na rovnakú vec dopadá niekoľko navzájom si protirečiacich (resp. navzájom odlišných) právnych noriem, i keď z formálneho hľadiska by k tomu nemalo dochádzať, pretože je žiaduce, aby právny poriadok ako systém bol vnútorne konzistentný (súladný). Pri riešení tohto konfliktu možno uplatniť hierarchické kritériá (princípy), ktoré stanovia prioritu právnych noriem. Právna teória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený pravidlom „Lex specialis derogat generali“ (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný). Zvláštna úprava, t. j. užšia právna norma má prednosť pred úpravou všeobecnou, t. j. normou širšou, ktorá sa uplatní len tam, kde zvláštny predpis vec neupravuje. Tento kontravalentný vzťah špeciality a subsidiarity existuje medzi rôznymi právnymi predpismi (napr. vzťah Obchodného zákonníka ako osobitného predpisu „lex specialis“ a Občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu „lex generalis“). Napriek tomu, že spomínané pravidlo hovorí o „derogácii“, interpretačný význam pravidla spočíva v tom, že určitá právna norma sa na daný prípad nevzťahuje (nepoužije): jazykový (gramatický) výklad, že ide o zrušenie zákona, nie je priliehavý (Uznesenie NS SR sp. zn. 7CMcdo 8/2013 zo dňa 9.7.2014).Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. je „lex specialis“ k § 442 ods. 3 Obč. zákonníka, keď vlastníkovi bytu (nebytového priestoru v bytovom dome) primárne špeciálna právna úprava ukladá zákonnú povinnosť odstrániť závadný stav, a až v prípade nesplnenia tejto reparačnej povinnosti sa môže poškodený domáhať náhrady škody. Takto koncipovaná právna norma vo svojej hypotéze presne, zrozumiteľne a úplne formuluje spôsob odstránenia závadného stavu, preto je jednoznačné, že nie je zrejmý priestor pre subsidiárne použitie všeobecnej právnej úpravy § 442 ods. 2 Obč. zákonníka spočívajúcej primárne v peňažnej náhrade. 4. Žalobcovia 1/,2/ sa v danom konaní nedomáhajú splnenia povinnosti podľa § 11 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. a za situácie, že výslovne deklarujú, že žalovaným neumožnia splniť zákonnú povinnosť, nie je potom možné dospieť k záveru, že škoda, ktorej náhrady sa domáhajú, vznikla v dôsledku nesplnenia povinnosti žalovaných, uloženej im § 11 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z.. Súd prvej inštancie zdôraznil, že povinnosti vlastníka odstrániť závadný stav korešponduje povinnosť poškodeného vlastníka poskytnúť súčinnosť, teda umožniť odstránenie závad a poškodení. V opačnom prípade vlastník objektívne nie je schopný splniť svoju zákonnú povinnosť. Argumentácia právneho zástupcu žalobcov, že žalovaní sú v omeškaní so splnením svojej zákonnej povinnosti, nakoľko táto sa stala zročnou na výzvu žalobcov v prejednávanej veci podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí, nakoľko doručenie takejto výzvy nebolo v konaní preukázané, naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že splnenia povinnosti sa domáhali voči tretím osobám (nájomcom žalovaných). Vychádzajúc z právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu, keď žalovaní opakovane od 14.10.2013 vyzývali žalobcov, aby im umožnili splnenie zákonnej povinnosti, k nesplneniu povinnosti prišlo výlučne z dôvodu na strane žalobcov neposkytnutím súčinnosti nevyhnutne potrebnej na splnenie ich záväzku, resp. zákonnej povinnosti. K argumentácii žalobcov o tom, že povinnosť sa podľa ustanovenia § 11 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. stala splatnou (zročnou) podľa § 563 Obč. zákonníka na ich výzvu (čo nebolo v konaní preukázané) súd prvej inštancie poukázal na to, že ani v prípade žaloby napr. na peňažné pohľadávku zo záväzkového vzťahu by žalobcovia v priebehu konania nemohli odmietnuť prijať plnenie. 5. K skutkovo vymedzenému nároku na náhradu škody právne posudzovanú žalobcami podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka ďalej uviedol, že predpokladom vzniku tzv. všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie. Občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových povinností, vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť aj z porušenia iných zákonom uložených povinností, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú zodpovednosť. Ustanovenie § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu možno aplikovať tak na prípady záväzkovej, ako aj mimozáväzkovej zodpovednosti. Pre vznik zodpovednosti za škodu je nevyhnuté kumulatívne splnenie všetkých vyššie uvedených štyroch predpokladov, keď pri neexistencii čo len jedného z nich zodpovednosť za škodu nie je daná. Pokiaľ ide o predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaných, súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym názorom žalobcov, že nejde o zodpovednosť objektívnu bez ohľadu na zavinenie, naopak zodpovednosť za škodu podľa § 11 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. je typickou objektívnou zodpovednosťou, ktorá vzniká okamihom vzniku závad a poškodení, na iných bytoch alebo nebytových priestoroch v dome alebo na spoločných častiach domu alebo spoločných zariadeniach domu alebo príslušenstve. Ak by išlo o zodpovednosť subjektívnu, potom žalovaným nesvedčí vecná pasívna legitimácia, nakoľko zavinenie za poškodenie iného bytu by svedčilo spoločnosti M.P.R.S. s.r.o. ako škodcovi. 6. Účel sledovaný žalobou a tiež predpokladaný zákonom č. 182/1993 Z.z., je reparácia porušenia povinnosti vyplývajúcej z § 11 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., tento je primárne možné dosiahnuť iným spôsobom predpokladaným právnou normou, reparáciou, a teda je potrebné sa práva domáhať žalobou o splnenie povinnosti. Iba v prípade jej nesplnenia by nastúpila možnosť uplatniť náhradu v peniazoch, ktorá by mala zodpovedať peňažnému ekvivalentu nákladov, ktoré by vynaložili žalobcovia na odstránenie závad a poškodení. Vynaloženie takýchto nákladov žalobcami a ani ich skutočná výška však nebola v konaní preukázaná. V čase rozhodovania súdu nebolo preukázané, že žalovaní odmietajú splniť zákonnú povinnosť odstrániť závady a poškodenia, naopak, z vyjadrení žalobcov nesporne vyplynulo, že túto povinnosť nemôžu splniť z dôvodu na strane žalobcov. Na základe uvedeného potom nie je možné dospieť k záveru, že v príčinnej súvislosti s nesplnením povinnosti žalovaných 1/,2/ podľa § 11 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. žalobcom vznikla škoda. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nevykonal žalobcami navrhované doplnenie znaleckého posudku, keď s ohľadom na vyslovený právny názor by bolo ďalšie doplnenie dokazovania nehospodárne. Za potrebné považoval uviesť, že i v prípade, ak by sa stotožnil s právnym názorom žalobcov, nebolo by možné znalecký posudok považovať za dostatočne a bezpochyby preukazujúci uplatnenú výšku škody, bez predchádzajúceho jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi vzniknutými poškodeniami a práve stavebnými prácami. 7. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/,2/ navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, ich žalobe vyhovel a priznal im náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 205 ods.2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.). Konštatovali, že medzi ust. § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. a ust. § 442 ods.3 Obč. zákonníka nie je žiaden vzťah lex specialis - lex generalis. Predmetné ustanovenia neupravujú rovnakú vec - ust. § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. upravuje povinnosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru, ust. § 442 ods.3 Obč. zákonníka upravuje spôsob náhrady škody v rámci úpravy zodpovednosti za škodu. Žalovaní si nesplnili povinnosť vyplývajúcu z ust. § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z., a to ani po viacerých ústnych výzvach žalobcov, ktoré im adresovali ihneď po vzniku trhlín v stenách ich bytu. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na email zo dňa 14.10.2013, v tomto žalovaní navrhli žalobcom nahradiť náklady na opravu poškodení v byte žalobcov a nie odstrániť tieto poškodenia. V situácii, keď žalovaní odmietali splniť povinnosť vyplývajúcu z ust. § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z., bola akákoľvek súčinnosť žalobcov bezpredmetná. Za absolútne nesprávne odvolatelia označili tvrdenie súdu prvej inštancie, že v prípade § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. ide o typickú objektívnu zodpovednosť za škodu, keďže citované ustanovenie upravuje len povinnosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru, ku ktorému je korešpondujúcim zodpovednostným ustanovením ustanovenie § 420 Obč. zákonníka. Ak by aj pripustili tvrdenia konajúceho súdu , že v danom prípade sa jedná o objektívnu zodpovednosť, potom by boli žalovaní bez akýchkoľvek pochybností zodpovední za škodu. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti by totiž bola rozhodujúca samotná skutočnosť, že nedošlo k splneniu povinnosti vyplývajúcej z § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. bez ohľadu na to z akých dôvodov. Podľa názoru odvolateľov sú v rozpore s vykonaným dokazovaním tvrdenia o spochybnení existencie príčinnej súvislosti medzi stavebnými prácami v nebytovom priestore žalovaných a vznikom prasklín v byte žalobcov a i spochybňovanie záverov znalca v Znaleckom posudku č. 07/2013 zo dňa 15.5.2013. Odvolatelia napokon uviedli, že súd prvej inštancie nedoplnil nimi navrhnuté dokazovanie - doplnenie označeného znaleckého posudku. 8. Žalovaní 1/,2/ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhli rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť poukazujúc na skutočnosť, že žalobcovia žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnili akou úvahou či rozpočtom došli k sume 1 100 eur, keď je zrejmé, že doposiaľ nevynaložili na opravu nimi tvrdených poškodení ani cent (vyjmúc trovy právneho zastúpenia a súdneho konania). 9. Žalobcovia 1/,2/ v následnom písomnom podaní konštatovali, že podanou žalobou sa voči žalovaným domáhajú náhrady škody , vyplývajúcej z poškodenia ich bytu v dôsledku stavebných prác vykonávaných v nebytovom priestore, ktorého vlastníkmi sú žalovaní. Poškodenie ich bytu preukazujú listinné dôkazy - Odborné stanovisko č. 17-24/2010 zo dňa 17.9.2010 a Znalecký posudok č. 07/2013 zo dňa 15.5.2013. Skutočnosť, že k poškodeniu bytu žalobcov došlo v dôsledku stavebných prác vykonaných v nebytovom priestore žalovaných preukazuje Odborné stanovisko č. 17-24/2010 zo dňa 17.9.2010. Žalovaní ako vlastníci nebytového priestoru mali povinnosť podľa § 11 ods.2 zák. č. 182/1993 Z.z. odstrániť poškodenie , ktoré vzniklo na ich byte v dôsledku stavebných prác vykonávaných v nebytovom priestore žalovaných. Túto povinnosť v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie preukázateľne nesplnili, keď mali vedomosť o poškodení bytu žalobcov minimálne z doručenej žaloby. V konaní neboli predložené žiadne listinné dôkazy preukazujúce, že žalovaní vyzvali žalobcov na umožnenie splnenia povinnosti vyplývajúcej z ust. § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. a záver prvoinštančného súdu je v tomto smere prekvapivý, arbitrárny a nesprávny. V danom prípade predstavuje škoda neodstránené poškodenie bytu žalobcov vzniknuté v dôsledku stavebných prác vykonávaných v nebytovom priestore žalovaných, ktoré žalovaní neodstránili. Poškodenie bytu žalobcov predstavuje zmenšenie ich majetku. Suma 1 100 eur predstavuje obvyklú cenu materiálu a prác potrebných na opravu prasklín v stenách bytu a ich vymaľovanie. Za účelom stanovenia výšky škody navrhli znalecké dokazovanie a následné doplnenie Znaleckého posudku č. 07/2013 zo dňa 15.5.2013, ktorý návrh súd prvej inštancie neakceptoval. 10. Žalovaní 1/,2/ v následnom písomnom podaní poukázali na oznámenie zo dňa 4.12.2014 doručené súdu prvej inštancie dňa 5.12.2014, kde sami žalobcovia nad rámec ich zákonných povinností navrhovali mimosúdne riešenie veci, kde bol navrhnutý jednak postup upravený v § 11 ds.2 zák.č. 182/1993 Z.z. spočívajúci v odstránení závad, resp. ako eventualita bola ponúkaná náhrada škody vo výške 450 eur a náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 356,54 eur, pričom žalobcovia túto ponuku neakceptovali. Priamo ich právnym zástupcom bola na pojednávaniach súdu žalobcom ponúkaná alternatíva odstránenia závad čo znamená, že tvrdenie žalobcov o nečinnosti žalovaných v tomto smere je nepravdivé. Je preukázateľným faktom, že žalobcovia od roku 2009 žiadnym relevantným dôkazom neodôvodnili nárok na zaplatenie sumy 1 100 eur a za súčasného stavu sú to práve oni, ktorí udržiavajú protiprávny stav. 11. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo nariadenie pojednávania by si vyžadoval dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/,2/ nie je dôvodné. O odvolaní žalobcov 1/,2/ rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok zohľadňujúc stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.). 12. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalobcov 1/,2/ vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - odvolateľmi napadnuté rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. 13. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/,2/ domáhali uložiť žalovaným 1/,2/ povinnosť zaplatiť im sumu 1 100 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uplatnenej sumy za obdobie od 5.9.2009 do zaplatenia, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam a využíva možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 14. Ustanovenie § 205 ods.2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 taxatívne určovalo dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie . Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobcovia 1/,2/ odvolanie odôvodňujú ust. § 205 ods.2 písm. c/,d/,f/ O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 15. Podľa § 1 ods. 2 Obč. zákonníka, občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. 16. Podľa § 489 Obč. zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. 17. Podľa § 492 Obč. zákonníka ustanovenia o záväzkoch, ktoré vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností upravených v zákone, ak niet osobitnej úpravy. 18. Podľa § 522 veta prvá Obč. zákonníka veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. 19. Podľa § 566 ods. 1 Obč. zákonníka veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky. 20. Podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 21. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). 22. Podľa § 442 ods. 3 Obč. zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. 23. Podľa § 1 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, tento zákon upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku. 24. Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov Občiansky zákonníka a osobitné predpisy. 25. Podľa § 11 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z., vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome je povinný odstrániť závady a poškodenia, ktoré na iných bytoch alebo nebytových priestoroch v dome alebo na spoločných častiach domu alebo spoločných zariadeniach domu alebo príslušenstve spôsobil sám alebo osoby, ktoré jeho byt alebo nebytový priestor užívajú. 26. Zásadným odvolacím dôvodom žalobcov 1/,2/ bola námietka, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu vychádza vo vzťahu k záverom o tom, že ust. § 11 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. je lex specialis k § 420 ods. 1 v spojení s § 442 Obč. zákonníka, z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tejto námietke odvolací súd podotýka, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 27. K odvolacím námietkám žalobcov 1/,2/ v tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že v § 420 odst. 1 a 3 Obč. zákonníka je upravená všeobecná zodpovednosť za škodu založená na zavinenom protiprávnom konaní škodcu. Naproti tomu ustanovenie § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. zakotvuje povinnosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome odstrániť závady a poškodenia v bytoch, nebytových priestoroch, spoločných častiach a zariadeniach domu či príslušenstve, keď táto zodpovednosť sa vzťahuje aj na konanie osôb, ktoré so súhlasom vlastníka byt alebo nebytový priestor užívajú (ide o najmä o nájomcov alebo o vlastníkovi blízke osoby). Táto zodpovednosť za rušenie ostatných spoluvlastníkov v dome je objektívnou zodpovednosťou (viď N. Š.: U. F., F., L.. XXX). Citované ustanovenie je špeciálnou právnou normou upravujúcou objektívnu zodpovednosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru za závady a poškodenia, ktoré neobsahuje len samotnú skutkovú podstatu vymedzujúcu podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, ale i spôsob náhrady. Primárna povinnosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome smeruje k odstráneniu spôsobených závad a poškodení (k naturálnej reštitúcii) a tento nemá právo v tomto rozsahu priamo požadovať peňažnú náhradu . Závadou a poškodením domu sú pritom všetky zmeny, ktoré znižujú jeho majetkovú hodnotu. Až po nesplnení tejto povinnosti môže poškodený iný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome závady a poškodenia odstrániť sám a následne požadovať po škodcovi náhradu vynaložených nákladov. Z uvedeného odvolací súd uzatvára, že § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. ako špeciálne ustanovenie vylučuje použitie všeobecných ustanovení § 420 Obč. zákonníka v spojení s § 442 Obč. zákonníka. Všeobecne síce nie je možné uzavrieť, že by v prípade možnosti posúdenia nároku na základe zvláštneho ustanovenia o objektívnej zodpovednosti bol automaticky vylúčený nárok poškodeného na náhradu škody z titulu všeobecnej zodpovednosti škodcu za zavinené protiprávne konanie, keď súbeh takýchto nárokov je v zásade možný (rozsudok NS ČSR zo dňa 31.5.1983, sp.zn. 1 Cz 13/83 uverejnený pod č. 24/1986 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk), v prípade § 11 ods.2 zák.č. 182/1993 Z.z. je však treba prihliadnuť na to (ako to správne urobil súd prvej inštancie), že toto ustanovenie upravuje špecifický nárok vyplývajúci z porušenia zákonnej povinnosti vlastníka bytu alebo nebytového priestoru. V súvislostiach daného prípadu je obchádzanie hore uvedených podmienok pomocou § 420 Obč. zákonníka v spojení s § 442 Obč. zákonníka neprípustné s ohľadom na právnu istotu a legitímne očakávanie strán. Odvolací súd na základe uvedeného konštatuje, že v posudzovanom prípade, v ktorom súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil vo vzťahu k zistenému konfliktu právnych noriem správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 28. K žalobcami 1/,2/ uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. vyplývajúcemu z obsahu odvolania (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Ním prijaté skutkové závery o tom, že v konaní nebolo preukázané doručenie výzvy žalobcov 1/,2/ na odstránenie závad a poškodení na ich byte, že žalovaní od 14.10.2013 bezvýsledne vyzývali žalobcov 1/,2/ na umožnenie splnenia zákonnej povinnosti, ku ktorej nesplneniu prišlo výlučne z dôvodu na strane žalobcov a žalobcovia v konaní nepreukázali výšku nákladov vynaložených na odstránenie závad a poškodení v byte vzniknutých v nimi tvrdenom dôsledku stavebných prác vykonávaných v nebytovom priestore žalovaných, vyšli za konania najavo a vyplývajú ako výsledok vykonaného dokazovania. 29. Z obsahu odvolania tiež vyplýva, že žalobcovia 1/,2/ vytýkajú súdu prvej inštancie nevykonanie navrhovaného dôkazu - doplnenie Znaleckého posudku č. 07/2013 zo dňa 15.5.2013. K uvedenej námietke odvolací súd zdôrazňuje, že súd v občianskom súdnom konaní (podľa právnej úpravy platnej do 30.6.2016) nebol viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nebol ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, bolo vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). V danej veci súd prvej inštancie vzhľadom na ním prijaté právne závery, pri prihliadnutí na zásadu hospodárnosti konania správne ustálil, že vykonanie žalobcami navrhnutého dokazovania nie je potrebné a bolo by nehospodárne. S námietkami žalobcov 1/,2/ vzťahujúcimi sa k posudzovaniu Znaleckého posudku č. 07/2013 zo dňa 15.5.2013 sa odvolací súd nezaoberal z dôvodu, že namietnuté závery súd prvej inštancie použil len ako podporný argument odôvodňujúci zamietnutie uplatnenej žaloby. 30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 31. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/,2/ priznal proti žalobcom 1/,2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).