Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/341/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612211809 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1612211809.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 4C/224/2012-72, zo dňa 10.3.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa svojim návrhom domáhal zaplatenia 673,67 eura titulom majetkovej škody a 134,73 eura titulom nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV. 3. Podľa žaloby žalobca ako veriteľ zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu neplnenia zmluvných dojednaní zo strany dlžníčky C. J.. Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia, avšak exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Majetková škoda 673,67 eura vznikla žalobcovi ako náhrada istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu. Nemajetkovú ujmu žalobca odôvodnil skutočnosťou, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom za ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu očakávania, že dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v skorej lehote včas mohol efektívne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Výšku nemajetkovej ujmy určil ako 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. 4. V prejednávanej veci súd prvej inštancie podľa § 115a ods. 2 O.s.p. vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania, pretože išlo o drobný spor. Nakoľko žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie s poukazom na § 3 ods. 1, ods. 2, § 6 ods. 1 a ods. 2 § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku žalobu v celom rozsahu zamietol. 5. Z pripojeného exekučného spisu mal za nepochybné, že (exekučný) súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pod. sp. zn. SR 02335/11, zo dňa 29.4.2011, (doručenú súdu 18.8.2011) zamietol 23.3.2012, t.j. po uplynutí 15 dňovej lehoty od podania žiadosti. Poukázal ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, kde z povinnosti súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote 15 dní je vylúčený prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Exekučné konanie bolo začaté 28.6.2011 a žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 18.8.2011, teda po uplynutí zákonnej lehoty zo strany exekútora, súd však v uvedenej exekučnej veci nebol viazaný 15 dňovou lehotou na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora. Z uvedeného dôvodu nepovažoval postup súdu spočívajúci v rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora za rozporný so zák. č. 233/1995 Z.z. 6. Mal za to, že posúdenie prieťahov v konaní bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. do 31.12.2012, teda ustanovenie platné v čase vzniku nároku, resp. v čase uplatnenia nároku poškodeného súdnou cestou. Ustanovenie, podľa ktorého otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR, bolo vnesené do právnej úpravy až novelou zákona č. 514/2003 Z.z. účinnou od 1.1.2013, preto aplikoval hmotnoprávne ustanovenie platné v čase vzniku škody, nároku, resp. v čase uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a na súde. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že bol oprávnený rozhodovať o nároku žalobcu v prípade prieťahov konania, resp. nesprávneho úradného postupu, uplatneného žalobou dňa 27.9.2012 podľa hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012. V neposlednom rade mal za potrebné poukázať na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný (čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti konkrétnej veci. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 18.8.2011, súd v uvedenej exekučnej veci rozhodol o žiadosti exekútora o vydanie poverenia uznesením dňa 23.3.2012, súd prvej inštancie nezistil ani ďalšie skutkové okolnosti z ktorých by vyplývalo, že nečinnosť súdu je možné posúdiť ako taký významný prieťah, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah spôsobilý porušiť ústavné práva žalobcu a rovnako nezistil žiadne okolnosti, z ktorých by mohlo vyplynúť, že žalobcovi vznikla škoda, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s oneskoreným vydaním rozhodnutia a že by prišlo k tak významnému zásahu do práva žalobcu, ktorý by odôvodňoval priznanie odškodnenia z titulu nemajetkovej ujmy. 7. Vzhľadom na námietku žalobcu, že exekučný súd si založil svoju právomoc preskúmať rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, súd prvej inštancie s odkazom na ustálenú súdnu prax konštatoval, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných podmienok pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie bolo vydané orgánom s právomocou ma jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. Toto oprávnenie vyplýva zo zákona, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a v danom prípade exekučný súd iba realizoval povinnosť posúdiť, či exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu nie je v rozpore so zákonom. Poukázal na tom, že § 44 ods. 1 Exekučného poriadku ukladá v rámci rozhodovacej činnosti exekučného súdu ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Na základe toho dospel k záveru, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu na základe žiadnych skutočností tvrdených žalobcom nedošlo. 8. V prípade uplatnenej majetkovej ujmy vo výške 673,67 eura predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere, zdôraznil, že žalobca ničím nepreukázal vznik škody, okrem nepreukázania samotného vzniku tiež nepreukázal príčinnú súvislosť s postupom exekučného súdu, ktorý by bol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (kauzálny nexus). 9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; nakoľko však úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli, ich náhradu mu nepriznal. 10. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 11. Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď žalobca riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. 12. Ďalej uviedol, že už v žalobe upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa žalobcu je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto prípustné pokračovanie v konaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. 13. Žalobca namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvej inštancie účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. 14. K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu a k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa neho v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. 15. V ďalšom žalobca tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvej inštancie žalobcovi umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvej inštancie v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo veci rozhodol, porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. 16. Uviedol, že ak žalovaný nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvej inštancie rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p. 17. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia žaloby na náhradu majetkovej škody mal žalobca za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď sa súd prvej inštancie zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda žalobcovi nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvej inštancie rozsudok úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva žalobcu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. 18. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy. 19. V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol žalobca skutočnosť, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Samotný súd prvej inštancie predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. 20. Za irelevantné žalobca označil úvahy súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 21. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.7.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 22. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 23. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 24. Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.) platného do 30.6.2016 (v čase konania v prvej inštancii) súd za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 115a ods. 1 a 2 O.s.p. mohol v prípade drobných sporov rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania. 25. V predmetnej veci žalobca nepodal žiadosť o zrušenie termínu pojednávania so žiadosťou o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej by bolo rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom malo byť zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci a preto odvolací súd jeho odvolanie, ktorým z tohto dôvodu namietal odňatie práva na konanie pred súdom a práva na zákonného sudcu, nepovažoval za dôvodné. Odvolací súd navyše konštatuje, že vec prejednávajúcu sudkyňu Krajský súd v Bratislave z prejednávania predmetnej veci nevylúčil, keď postupom podľa § 16 O.s.p. uznesením č.k. 5Co/330/2014-35, 5NcC/47/2014, zo dňa 5.6.2014 rozhodol, že konajúca sudkyňa Okresného súdu Malacky JUDr. Y. H. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď žalobca v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v samotnej žalobe. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti žalobcu. 26. Neobstojí ani námietka žalobcu ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces. Odvolací súd nespochybňuje zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo strany sporu konania byť oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a plynulosti súdneho konania). V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol bez nariadenia pojednávania ako mu to umožňovalo ustanovenia § 115 ods. 1 a 2 O.s.p., nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol žalobca v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný žalobca; dokazovanie tak bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení žalobcu a nie nad rámec žalobcovho návrhu. 27. Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že žalobca podal množstvo návrhov na začatie konania, týkajúcich sa totožných účastníkov s takmer totožným skutkovým základom. Samotný žalobca všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvej inštancie vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zaoberal skutočne iba predmetnou vecou. Naproti tomu žalobca v odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. žalobca na jednej strane namietol, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a na druhej strane že nakoľko sa žalovaný nevyjadril, mal súd prvej inštancie rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako žalobca na jednej strane namietol prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Najmä však žalobca v podanom odvolaní nezohľadnil fakt, že v konaní sa nedomáhal majetkovej ujmy predstavujúcej náklady, ktoré mu vznikli titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje, ale náhrady sumy, ktorú si proti oprávnenej uplatňoval v predmetnom exekučnom konaní. 28. Pokiaľ ide právne posúdenie veci, má odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že už prvý zákonný predpoklad, ktorým je nesprávny úradný postup, nebol splnený. V zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 sa za nesprávny úradný postup okrem iného považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrhom doručeným exekučnému súdu dňa 18.8.2011 v súlade s § 44 Exekučného poriadku bol požiadaný o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Uznesením zo dňa 23.3.2012, č.k. 23Er/4724/2011-10, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučný súd, z ktorého vyplýva, že 15 dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zaväzuje exekučný súd iba prípade, že nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom a exekútora poverí vykonaním exekúcie. V uvedenej exekučnej veci však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z toho je zrejmé, že nebol naplnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu. 29. Vzhľadom na nesplnenie prvého z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších predpokladov tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. 30. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 31. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014, vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplývajú konkrétne náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky a poznamenáva, že súd prvej inštancie nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie žalobcu, nakoľko ho žalobca do spisu nezaložil a v zmysle § 101 ods. 2 veta druhá za bodkočiarkou, bol povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný znalecký posudok, ktorý si údajne žalobca nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu. Vzhľadom na uplatnenú škodu spočívajúci v nemožnosti vymôcť v exekúcii uplatnenú pohľadávku vo výške 673,67 eura a nemajetkovej ujmy, určenej 20 % z tejto sumy, vykonanie tohto dôkazu pre rozhodnutie aj v prípade, keby ho žalobca súdu prvej inštancie predložil, by nemalo vôbec žiadny význam. 32. V prejednávanej veci teda súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom). 33. Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).