Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/539/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709207496 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1709207496.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: E. Y., Y. M. XX, Y., zastúpeného: SP&R, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Maróthyho 6, Bratislava, proti žalovaným: X/ M. U., Y. I. XX, Y., X/ E. Y., Y. B. XX, H. G., X/ M.. Š. Y., Y. B.U. XX, H. G., X/ O. Y.Z., E. Š. XX, H. G., X/ D.. D. Y., Y. Y. XX, H. G., žalovaní 1/ až 4/ zastúpení Mgr. Milanom Bednárom, bytom Bratislavská 40, Svätý Jur, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 09. mája 2013 č. k. 8C 143/2009 - 167, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaní 1/ až 5/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom pozemku parc. č. XXX o výmere 403 m2, ostatné plochy nachádzajúceho sa v okrese Pezinok, obec H. G., katastrálne územie H. G. zapísaný na LV č. XXXX. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaní sú v súčasnosti zapísaní na LV č. XXXX ako podieloví spoluvlastníci parc. č. XXX, o výmere 403 m2, druh pozemku - ostatné plochy, nachádzajúcej sa v katastrálnom území H. G., A. H. G., okres Pezinok. Ako titul nadobudnutia je na predmetnom liste vlastníctva uvedené Osvedč. P. XX/XX, P. XX/XX, čo znamená, že žalovaní, resp. ich právni predchodcovia, boli na predmetnom liste zapísaní na základe osvedčenia o vydržaní. Ďalej mal za preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom susedných nehnuteľností, t. j. parc. č. XXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 309 m2, parc. č. XXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 327 m2, a rodinný dom súp. č. XXX, postavený na parc. č. XXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území H. G., A. H. G., okres Pezinok. Zo zápisnice rady Miestneho národného výboru konanej dňa. 13. mája 1959 zistil, že vo veci E. Y. a jeho žiadosti o povolenie skultivovania neplodnej pôdy bolo vydané uznesenie, na základe ktorého rada Miestneho národného výboru povolila E. Y. skultivovať neplodnú pôdu, ktorá sa nachádza v blízkosti jeho dvora vo výmere asi 5 árov. Z uznesenia vyplýva, že žiadateľ má veľmi malý dvor a týmto si rozšíri plochu svojho dvora a taktiež prispeje k okrášleniu okolia jeho bydliska. Výsluchmi strán mal za preukázané, že žalobca v súčasnosti obhospodaruje a obrába časť parcely (nie celú) č. XXX o výmere 403 m2, druh pozemku - ostatné plochy, pričom medzi stranami zostala sporná otázka vlastníckeho práva k predmetnej parcele. Uviedol, že žalobca svoje vlastnícke právo odvodzuje jednak od postavenia susedného pozemku a súčasne od uznesenia Miestneho národného výboru vo H.X. G. zo dňa 13. 05. 1959, kedy mu týmto bolo umožnené rozšírenie vlastného pozemku, pričom podľa jeho názoru týmto momentom sa chopil držby a predmetnú nehnuteľnosť dobromyseľne užíva od uvedeného času a z toho dôvodu nadobudol k nej vlastnícke právo vydržaním. Zistený skutkový stav posúdil podľa ustanovení § 80 písm. c/ O. s. p., § 460, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, 2, 3, § 134 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, poukázal najmä na právny dôvod držby, t. j. titul, o ktorý sa musí opierať oprávnená držba. Uviedol, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Dospel k záveru, že vydané uznesenie Miestneho národného výboru zo dňa 13. mája 1959, na základe ktorého rada Miestneho národného výboru povolila E. Y. - žalobcovi skultivovať neplodnú pôdu, ktorá sa nachádza v blízkosti jeho dvora o výmere asi 5 árov, a to z dôvodu, že žiadateľ má veľmi malý dvor a týmto činom si rozšíril plochu svojho dvora, nie je dostatočným podkladom pre uchopenie sa držby a následne dobrej viery. Poukázal na to, že z predmetného uznesenia rady MNV nie je možné ustáliť vo vzťahu k akej parcele sa rozšírenie dvora žalobcu týka, keď z uvedeného nie je zrejmé, že ide o spornú parcelu č. XXX, a taktiež povolenie skultivovať neplodnú pôdu neznamenalo bez ďalšieho pridelenia do vlastníctva, resp. do práva osobného užívania predmetného pozemku v prospech žalobcu. Takéto povolenie sa vzťahovalo iba k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti, a nie k nadobudnutiu vlastníckeho práva, a preto z uvedeného nebolo možné dôvodiť titul pre uchopenie sa držby. Žalobca od počiatku vedel, že uvedenú pôdu mu povolili skultivovať a užívať za účelom obrobenia a nikdy mu nebola daná do vlastníctva, resp. do osobného užívania. Ustálil preto, že v danom prípade absentuje titul, o ktorý sa musí opierať oprávnená držba. Z výsluchu strán mal ďalej za preukázané., že žalobca už od roku 1994 vedel, že žalovaní sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti, a preto od roku 1994 nemožno hovoriť o dobromyseľnosti (dobrej viere) žalobcu a súčasne od roku 1959 do roku 1994 absentuje titul pre uchopenie sa držby a súčasne absentuje aj z uvedeného titulu odvodená dobrá viera (objektívna) s ohľadom ku všetkým okolnostiam. Dospel preto k záveru, že žalobca nepreukázal podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej parcele vydržaním. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 5/ náhradu trov konania sume 19,53 eur, ktoré mu vznikli titulom cestovných výdavkov a žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ náhradu trov konania nepriznal podľa § 151 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením, že si trovy konania nevyčíslili v lehote troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozsudku a zo spisu im žiadne trovy nevyplývali. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na nesprávnosť zistenia súdu o tom, že právnym dôvodom držby bolo vydané uznesenie Miestneho národného výboru zo dňa 13. mája 1959, na základe ktorého rada MNV povolila žalobcovi skultivovať neplodnú pôdu, ktorá sa nachádza v blízkosti jeho dvora. Namietal, že predmetné uznesenie sa týkalo úplne inej parcely, ktorá nie je predmetom tohto sporu, a aj súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že nie je možné ustáliť, že akej parcely sa toto uznesenie týka a taktiež žalovaní zhodne potvrdili tento fakt. Uviedol, že toto uznesenie predložil ako dôkaz, ktorým chcel poukázať na skutočnosť, že daná oblasť zahŕňa pozemky, ktoré svojou povahou nemohli byť a ani neboli vnesené do JRD, a to z dôvodu, že išlo o neplodnú pôdu a týmto iba vyvrátil tvrdenia žalovaných, resp. právnych predchodcov žalovaných, že predmetná nehnuteľnosť bola vnesená do JRD v roku 1958, ako to uviedli v notárskej zápisnici o osvedčení vyhlásenia vydržania nehnuteľnosti č. P. XX/XX, P. XX/XX popri iných, v nej uvedených, nepravdivých skutočnostiach. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, pretože postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod, pričom držiteľ bol dobromyseľný v tom, že mu takýto titul prislúchal. Uviedol, že jeho právni predchodcovi nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam s parc. č. XXX, XXX už v roku 1937 a s parc. č. XXX, XXX J. U.. Ú.. H. G. už v roku 1939, na základe kúpy, ku ktorým nehnuteľnostiam vlastníctvo nadobudli zápisom do pozemkovej knihy. Tieto pozemky sú bezprostredne susediace s predmetnou nehnuteľnosťou parc. č. XXX a teda sa domnievali, že kúpnou zmluvou kúpili aj túto časť nehnuteľnosti. Poukázal na pomer plochy nadobudnutej nehnuteľnosti, t. j. 1920 m2 a skutočnej plochy držanej nehnuteľnosti, t.j. 403 m2, ktorý pomer je jedným z hľadísk na posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa a na skutočnosť, že celá plocha nehnuteľnosti bola niekoľkokrát vymeriavaná nanovo a rozdeľovaná na dielčie parcely, išlo o konzistentný tvar pozemkov a ich umiestnenie bolo v značne svahovitom teréne a namietal, že právni predchodcovia žalobcu, ako aj samotný žalobca boli po celú dobu dobromyseľní a bez akéhokoľvek obmedzenia nehnuteľnosť užívali nerušene až po súčasnosť. Aj keď od roku 1994 sú právni predchodcovia žalovaných alebo žalovaní zapísaní v katastri nehnuteľností ako spoluvlastníci sporného pozemku, podľa jeho názoru nadobudol on vlastnícke právo vydržaním, keďže bol oprávneným, dobromyseľným držiteľom contra tabulas, t.j. oprávneným držiteľom pozemku, ktorý je v katastri nehnuteľnosti zapísaný v prospech inej osoby, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vzhľadom na skutočnosť, že pozemok parc. č. XXX J. U.. Ú.. H. G. drží a užíva vyše 50 rokov v dobrej viere. S poukazom na rozhodnutie NS ČR z 20. 04. 2004 spisovej značky 32O do 1047/2003 namietal, že ak by odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, konal by tak v rozpore s dobrými mravmi, pretože jemu vzniklo vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, z dôvodu že držba bola oprávnená a nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby a so zreteľom na všetky okolnosti bol žalobca dobromyseľný a jeho dobromyseľnosť nebola nikdy narušená ani spochybnená na rozdiel od žalovaných. Namietal, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevzal do úvahy najmä kúpnu zmluvu ale aj tvrdenia žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu a svedka p. Y.. Za nesprávne považuje aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalovanému v 5. rade priznal náhradu trov konania v sume 19,53 eur. Pokiaľ ide o náhradu cestovných výdavkov priznanú žalovanému v 5. rade, namietal, že úkon 09. 05. 2013 je uvedený duplicitne a za úkony dňa 22. 11. 2012 a 07. 03. 2013, žalovanému v 5. rade neprináleží náhrada trov z dôvodu, že pojednávanie bolo odročené, a to z dôvodu, že žalobca požiadal o ospravedlnenie a odročenie pojednávania a svoju žiadosť doložil dôležitým dôvodom, pre ktorý žiadal odročenie pojednávanie. 3. Žalovaní vo svojom vyjadrení navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uviedli, že nesúhlasia s nadobudnutím vlastníctva k predmetnému pozemku žalobcom v dobrej viere, keď od roku 1994 a neskôr bol žalobca opakovane upovedomený viacerými vlastníkmi o tom, že predmetný pozemok je vo vlastníctve žalovaných, a že bol žalobcom zabratý neoprávnene. Za užívanú časť pozemku parc. č. XXX žalobca neplatil ani daň z pozemku a vzhľadom na uvedené nemožno hovoriť o držbe v dobrej viere. Poukázali na to, že uznesenie národného výboru zo dňa 13. 05. 1959 žalobca sám na prvom pojednávaní uvádzal ako hlavný argument a teraz ho neguje a zrazu tvrdí, že sa týkalo inej parcely, i keď v uznesení nie je uvedená žiadna parcela. Na pojednávaniach žalobca ani neuviedol, že celá plocha nehnuteľnosti, pričom nie je zrejmé, o akej ploche hovorí, bola niekoľkokrát vymeriavaná a nanovo rozdeľovaná a k tomuto tvrdeniu nepredložil žiadne doklady. Predložená mapa z katastra jednoznačne zobrazuje predmetný pozemok a aj susedné pozemky a je z nej zrejmé, že pozemok je pokračovaním k pozemku parc. XXX. K žalobcom namietanej náhrade cestovných výdavkov uviedli, že tieto si okrem pojednávania dňa 15. 02. 2011, za ktoré vyúčtovanie bolo zaslané dňa 16. 02. 2011, uplatnil za pojednávanie dňa 17. 05. 2012, 22. 11. 2012, 07. 03. 2013 a 09. 05. 2013. Uviedli, že pojednávanie dňa 22. 11. 2012 a dňa 07. 03. 2013 sa nekonalo z dôvodov na strane žalobcu, pričom žalovanému v 5. rade odročenie pojednávania nebolo oznámené s dostatočným časovým predstihom pred pojednávaním. Nezrovnalosti uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie žiadali opraviť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom pozemku parc. č. XXX o výmere 403 m2, ostatné plochy ,nachádzajúceho sa v okrese Pezinok, obec H. G., U. Ú.V. H. G., zapísaný na LV č. XXXX, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedli žalovaní na svoju obranu, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočností, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného dokazovania; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny právny záver, že u žalobcu absentuje titul pre uchopenie sa držby a z neho odvodená dobrá viera, z ktorých dôvodov nebolo preukázané splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej parcele vydržaním. Svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby žalobcu súd prvej inštancie aj v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., resp. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu (príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka) uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. 6. Z ustanovení § 79 ods. 1 O.s.p. (§ 132 ods. 1 CSP) vyplýva povinnosť žalobcu už v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie. Taktiež z ustanovení § 101 ods. 1 O.s.p. (§ 150 ods. 1 CSP) vyplýva povinnosť strán pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. 7. Z ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nadobudnúť vlastníctvo vydržaním môže za splnenia ďalších zákonom stanovených predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva, len držiteľ oprávnený, ktorým je v zmysle § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Pre posúdenie oprávnenosti alebo neoprávnenosti držby je okrem iného rozhodujúce aj to, ako držiteľ vec nadobudol, keďže zákon pre vydržanie vlastníctva vyžaduje existenciu dobrej viery na strane držiteľa po celú vydržaciu dobu, pričom pri posudzovaní dobrej viery nemožno vychádzať z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale existenciu dobrej viery je potrebné posudzovať z hľadiska objektívneho, a to podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa preto musí vzťahovať aj na objektívne okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Správne súd prvej inštancie konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, držiteľ však musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jeho držba sa o taký titul opiera a teda, že mu takýto právny titul svedčí. 8. V prejednávanej veci z obsah spisu vyplýva, že žalobca za titul nadobudnutia držby spornej nehnuteľnosti považoval uznesenie Miestneho národného výboru vo H. G. V. dňa 13. 05. 1959, ktorým mu bolo umožnené rozšírenie vlastného pozemku, keď už v žalobe v rámci opisu rozhodujúcich skutočností uviedol, že týmto uznesením mu bolo udelené povolenie na skultivovanie pozemku a to parc. č. XXX J. U.. Ú.. H.Ä. G. a tým umožnené rozšírenie vlastného pozemku, vydaním tohto uznesenia nadobudol pozemok parc. č. XXX J. U.. Ú.. H. G. do dobrovoľnej držby a tento pozemok parc. č. XXX H. G. užíva od roku 1959 až doposiaľ. Ďalej v žalobe uviedol, aj keď od roku 1994 boli žalovaní 1/ až 4/ spolu s G. Y., P.. XX. XX. XXXX, zapísaní v katastri nehnuteľností ako spoluvlastníci pozemku parc. č. XXX J. U.. Ú.. H.X. G., podľa jeho názoru nadobudol vlastnícke právo vydržaním, pretože bol oprávneným, dobromyseľným držiteľom contra tabulas, t. j. oprávneným držiteľom pozemku, ktorý je v katastri nehnuteľnosti zapísaný v prospech inej osoby, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vzhľadom na skutočnosť, že pozemok parc. č. XXX užíva skoro 50 rokov v dobrej viere. 9. Súd prvej inštancie preto správne pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu a skúmaní splnenia zákonom stanovených podmienok pre nadobudnutie jeho vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vychádzal zo žalobcom uvedených rozhodujúcich skutkových tvrdení v žalobe a správne aj dokazovanie zameral na preukázanie týchto tvrdení. Na základe vykonaného dokazovania, a to najmä žalobcom predloženým uznesením Miestneho národného výboru zo dňa 13. 05. 1959 a po vyhodnotení tohto dôkazu z hľadiska preukázania žalobcom tvrdených rozhodujúcich skutočností, keď konštatoval, že z predmetného uznesenia rady Miestneho národného výboru nie je zrejmé, akej parcely sa týka, a tiež z hľadiska jeho obsahu, ktorým bolo žalobcovi povolené len skultivovanie neplodnej pôdy a jej užívanie, a nie pridelenie do vlastníctva alebo do práva osobného užívania, správne dospel k záveru, že žalobca od počiatku vedel, že mu bolo povolené len skultivovať pôdu a užívať ju za účelom obrobenia, avšak nebola mu daná do vlastníctva, resp. do osobného užívania, a preto toto uznesenie nemožno považovať za dostatočný titul pre uchopenie sa držby žalobcom v dobrej viere, že mu nehnuteľnosť patrí, a teda za titul zakladajúci dobromyseľnosť žalobcu ako držiteľa. 10. Nedôvodne preto žalobca namieta v odvolaní nesprávnosť zistenia súdu, že právnym dôvodom držby bolo vydané uznesenie Miestneho národného výboru zo dňa 13. 05. 1959, a že toto sa týkalo úplne inej parcely, keď žalobca v žalobe sám uviedol, že predmetným uznesením mu bolo povolené skultivovanie parc. č. XXX J. U.. Ú.. H. G. a z obsahu predloženého uznesenia Miestneho národného výboru vo H. G. zo dňa 13. 05. 1959 nie je zrejmé, ktorej parcely sa týka, a teda toto uznesenie nepreukazuje ani tvrdenie žalobcu o tom, že sa týka inej parcely, ktorá nie je predmetom tohto sporu. Ďalej žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že jeho právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k susediacim nehnuteľnostiam, a to parc. č. XXX N. XXX už v roku 1937 a parc. č. XXX, XXX J. U.. Ú.. H. G. už v roku 1939 na základe kúpy a mali za to, že kúpnou zmluvou kúpili aj túto časť nehnuteľnosti, t. j. susediacu časť parc. č. XXX. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že už jeho právni predchodcovia by boli dobromyseľnými držiteľmi spornej nehnuteľnosti, a to na základe kúpy susediacich pozemkov, toto jeho tvrdenie je v rozpore s jeho tvrdeniami uvedenými v žalobe a ani v odvolaní neuviedol konkrétne, či už jeho právni predchodcovia mali nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, a kedy a ku ktorej časti spornej parcely, keď vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca užíva len časť predmetnej parcely a nie celú, prípadne, či sú splnené zákonom stanovené podmienky pre započítanie doby oprávnenej držby jeho právnymi predchodcami v prospech žalobcu a neuviedol ani na základe akého iného právneho dôvodu by sa stal dobromyseľným držiteľom sporného pozemku, od ktorého by bolo možné počítať aj plynutie zákonom stanovenej doby oprávnenej držby. Pre preukázanie zákonom stanovených podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nepostačuje len samotné tvrdenie žalobcu, že sporný pozemok drží a užíva vyše 50 rokov v dobrej viere. Nedôvodne preto žalobca poukázal aj na pomer plochy nadobudnutej nehnuteľnosti a skutočne držanej plochy nehnuteľnosti a v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súd ČR spis. zn. 22 Cdo 301/2000, keď v danom prípade nebol preukázaný žiadny taký titul nadobudnutia držby spornej nehnuteľnosti žalobcom, ktorý by zakladal jeho dobromyseľnosť a žiadnym spôsobom v konaní nebola preukázaná ani dobromyseľnosť a skutočná držba spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcu z hľadiska objektívnych okolností týkajúcich sa nadobudnutia ich vlastníckeho práva k susediacim nehnuteľnostiam. 11. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj v časti, v ktorej žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 5/ náhradu trov konania, ktoré mu vznikli cestovnými výdavkami, pretože i keď v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne uviedol dátum pojednávania 09. 05. 2013 duplicitne, táto nesprávnosť nemá za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v časti náhrady trov konania žalovaného 5/, pretože z obsahu spisu je nesporné, že žalovaný 5/ si uplatnil náhradu cestovných výdavkov za cestu na pojednávania dňa 17. 05. 2012, ktorého sa podľa zápisnice o pojednávaní aj zúčastnil, a preto má nárok na náhradu cestovných výdavkov za toto pojednávanie. Správne súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu cestovných výdavkov aj za pojednávania dňa 22. 11. 2012 a 07. 03. 2013, ktoré boli odročené, keďže na tieto pojednávania sa žalovaný 5/ na základe predvolania riadne dostavil a bez ohľadu na to, že pojednávania boli odročené, vznikli mu cestovné výdavky cestou na toto pojednávanie. Odvolací súd preto posúdil ako nedôvodné aj námietky žalobcu, týkajúce sa náhrady trov konania žalovaného 5/. 12. Odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaní 1/ až 5/, ktorí mali úspech v odvolacom konaní, majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).