Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/388/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711210911 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1711210911.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobkyne: T. E., U. K. J. XX, R., proti žalovaným: 1/ D. Y. - DOVE-TRANS, U. Š., Z. XXX, Z.: XX XXX XXX, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zast. JUDr. Felix Neupauer, advokát, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolania žalobkyne a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 12. apríla 2013 č. k. 9C/237/2011-292, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku z m e ň u j e tak, že žalobu žalobkyne z a m i e t a. V zamietajúcom výroku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaní 1/, 2/ nemajú právo na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 663,87 € a vo zvyšku žalobu zamietol. Náhradu trov konania žiadnej strane sporu nepriznal. 2. Svoj rozsudok právne odôvodnil § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 15, § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 46 ods. 3 Trestného poriadku, § 1 ods. 1 a § 4 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z. z. a čl. 8 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že dňa 20.7.2006 okolo 17:30 hod. vodič nákladného auta Tatra, P.Č.: E. - H. G., Q.. XX.XX.XXXX, H. po J. I. T. R. sa nevenoval plne vedeniu vozidla, v dôsledku čoho neumožnil bezpečný a plynulý prejazd motorovému vozidlu Polície SR so zapnutým svetelným majákom na streche vozidla a prednou časťou svojho vozidla narazil do pravej bočnej časti vozidla Polície, v dôsledku čoho vozidlo Polície narazilo do elektrickej rozvodne rodinného domu a došlo k požiaru, pričom syn žalobkyne R. H.Ý. utrpel ťažké popáleniny celého tela, ktorým následne v nemocnici dňa 30.7.2006 podľahol. Uvedené bolo uznané ako smrteľný pracovný úraz, nakoľko syn žalobkyne ho utrpel pri plnení pracovných povinností príslušníka Policajného zboru SR. V Protokole o nehode v cestnej premávke, v kolónke technické údaje je uvedený ako majiteľ vozidla W. P.: E.XAF: D. Y. - D.-W., Š., Z., XXX, X.torý protokol o nehode prevzal, čo potvrdil svojím podpisom. Dňa 20.7.2006 vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, vydal uznesenie ČVS: ORP-619/1-OVK-B3-2006 začal trestné stíhanie H. G.J., ako obvineného za trestný čin ublíženia na zdraví. Uznesením zo dňa 29.3.2007 bol H. G. obvinený z trestného činu usmrtenia. Zo zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 27.9.2006 vyplýva, že ako poškodená bola vypočutá matka zomrelého - žalobkyňa, ktorá do zápisnice uviedla, že si uplatňuje náhradu škody na vynaložených finančných nákladoch spojených s vybudovaním pomníka, ktorých presnú výšku si bude uplatňovať v občianskom konaní od vinníka nehody, nakoľko pomník bude stavať cca rok po smrti svojho syna. Dňa 4.12.2008 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Pezinok obžalobu, doručenú Okresnému súdu 5.12.2008, na obvineného H. G.J., pre trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona. V obžalobe je uvedené, že nákladné vozidlo W. XXX P.: E. patrilo spoločnosti D. Y. - D.-Trans, autodoprava, so sídlom Z., Š.. Na hlavnom pojednávaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 2T/131/2008 dňa 16.3.2009 bola prítomná ako poškodená i žalobkyňa a uplatnila si do zápisnice náhradu škody vo výške 75 000,-Sk, ktorá predstavuje náklady na vybudovanie pomníka. K nárokom na náhradu škody sa vyjadril obžalovaný, ktorý uviedol, že prevádzkovateľ vozidla bol proti zodpovednosti za škodu poistený. Na hlavnom pojednávaní dňa 20.7.2009, kde bola žalobkyňa prítomná, bol vypočutý žalovaný 2/, ktorý okrem iného uviedol, že obžalovaný H. G.k pracoval u neho 3-4 roky pred nehodou a naďalej u neho pracuje. Tiež uviedol, že vozidlo je povinne zmluvne poistené v poisťovni Kooperativa, a.s. Na hlavnom pojednávaní dňa 8.2.2010 obhajca obžalovaného výslovne uviedol, že k dopravnej nehode došlo počas plnenia pracovných povinností obžalovaného a teda nie je možné zaviazať ho na náhradu škody. Okresný súd Pezinok dňa 8.2.2010 vyhlásil rozsudok sp. zn. 2T/131/2008, ktorým uznal obžalovaného H. G. vinným pre prečin usmrtenia a o. i. zaviazal obžalovaného na náhradu škody žalobkyni v rozsahu 663,87 €, vo zvyšku žalobkyňu odkázal na občianske súdne konanie. Žalobkyňa podala proti uvedenému výroku odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením 1To/74/2010 zo dňa 8.9.2010 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vrátil ho súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie žalobkyne zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajský súd v Bratislave na strane 16 konštatuje, že obžalovaný sa dopustil trestného činu pri vedení služobného vozidla patriaceho spoločnosti D. Y. - D.-W.. Prevádzkovateľ vozidla je preto zodpovedný za škodu, ktorá jeho prevádzkou vznikla. Súd prvého stupňa preto pochybil, keď poškodených pripustil na hlavné pojednávanie, pretože títo si nárok na náhradu škody uplatnili nesprávne voči obžalovanému. Páchateľ, ktorý trestným činom spôsobil škodu zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh, zodpovedá za ňu svojmu zamestnávateľovi. Poškodený si v takom prípade nemôže v rámci adhézneho konania uplatniť voči páchateľovi nárok na náhradu škody. Ak tak predsa urobí, má súd uznesením rozhodnúť o tom, že poškodeného nepripúšťa do trestného konania. Bolo preto chybou, keď súd žalobkyňu v tomto smere nepoučil. Opätovne súd prvého stupňa vyhlásil vo veci rozsudok dňa 17.2.2010, sp. zn. 2T/131/2008, kedy opäť uznal obžalovaného H. G. vinným pre prečin usmrtenia. K náhrade škody na strane 17. rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaní bolo zistené, že obžalovaný sa dopustil trestného činu pri vedení služobného vozidla patriaceho spoločnosti D. Y. - D.-W.. Poškodeným si teda nárok uplatňovať si škodu voči páchateľovi trestného činu neprináleží a tento si môžu uplatňovať iba proti podnikateľskému subjektu D. Y. - D.-W.RANS, kde bol obžalovaný v rozhodnom čase zamestnaný. Z uvedeného dôvodu súd poškodených do trestného konania s právom uplatniť si nárok na náhradu škody nepripustil. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.8.2011 zamietol odvolanie žalobkyne proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa. Dňa 11.11.2010 žalobkyňa požiadala listom žalovaného 1/ o poskytnutie súčinnosti pri oznámení čísla poistnej zmluvy a oznámenie informácie, či poistnú udalosť nahlásil a pod akým číslom je evidovaná. Z oznámenia škodovej udalosti poisteným č. poistnej zmluvy 1330024471, bolo zistené, že poistený žalovaný 1/ oznámil škodovú udalosť poisťovni KOOPETATIVA a.s., teda žalovanému 2/, dňa 27.7.2006. Dňa 24.11.2010 si žalobkyňa listom uplatnila nárok na náhradu škody u žalovaného 2/. Žalovaný 2/ dňa 10.12.2010 žalobkyni písomne oznámil, že v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka považuje jej nárok za premlčaný a preto nemôže jej návrhu vyhovieť. Žalobkyňa s uvedeným názorom žalovaného 2/ nesúhlasila, čo prejavila v nasledujúcej korešpondencii. Žalobkyňa súdu predložila objednávku kamenárskych prác u spoločnosti Kamenárske práce R. - R. - Združenie, príjmový a pokladničný doklad o zaplatenej zálohe 30 000,- Sk a faktúru č. 080013 na sumu 75 000,- Sk. Z ďalších predložených listinných dôkazov súd zistil, že rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, zo dňa 20.11.2006 bolo žalobkyni ako pozostalému rodičovi priznané jednorazové odškodnenie, na základe jej žiadosti a to v sume 179 070,- Sk. V zákonom stanovenej lehote sa žalobkyňa proti rozhodnutiu odvolala a namietala výšku jednorazového odškodnenia. Jej odvolaniu bolo vyhovené, keď jej Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím zo dňa 21.2.2007 priznalo jednorazové odškodnenie v sume 447 675,- Sk. Z pracovnej zmluvy č. p. OÚ-36-60/1-PR-2006 bolo zistené, že žalobkyňa je od 29.9.2006 zamestnankyňou Ministerstva vnútra SR. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že syn žalobkyne bol milý a čestný mladý muž, ktorý vždy a každému rád pomohol. Bol veľmi obľúbený. S matkou mal veľmi dobrý vzťah, mali sa radi. Bol jej jediným synom, boli si navzájom oporou a pomáhali si. Jeho smrť bola pre žalobkyňu obrovskou stratou a spôsobila jej nevýslovnú bolesť. 3. Vychádzajúc z takto vykonaného dokazovania, nakoľko obaja žalovaní vzniesli v konaní námietku premlčania, dospel súd prvej inštancie k záveru, že v prípade nároku na náhradu škody za vyhotovenie pomníka v sume 663,87 € treba vychádzať z momentu smrti syna žalobkyne a to je podľa Záznamu o úraze zo dňa 30.7.2006. Vznik škody sa teda neodvíja od dopravnej nehody zo dňa 20.7.2006, pretože v čase jej vzniku bol syn žalobkyne ešte nažive a zraneniam podľahol až neskôr. Náklady spojené s pohrebom a teda i náklady spojené s výstavbou pomníka sa môžu odvíjať až od smrti fyzickej osoby a tento moment sa nezhoduje s dátum dopravnej nehody. Vznik škody - majetkovej ujmy na strane žalobkyne a vedomosť o nej nastala v momente, kedy obdŕžala faktúru za zhotovenie pomníka, respektíve od dátumu jej splatnosti t.j. od 11.12.2008. Dovtedy reálna škoda vyčísliteľná v konkrétnom rozsahu žalobkyni nevznikla, existovala iba vo forme budúcich nákladov. Uvedenému nasvedčuje i zápisnica o výsluchu svedka - poškodenej zo dňa 27.9.2006, kedy si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody za vynaloženie finančných nákladov spojených s vybudovaním pomníka pre svojho syna. Doslova uviedla, že presnú výšku škody si bude uplatňovať v občianskom súdnom konaní od vinníka nehody, nakoľko pomník bude stavať cca o rok po pochovaní syna. Súd je toho názoru že dňa 11.12.2008 začala plynúť objektívna premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu škody vzniknutej vynaložením finančných nákladov za zhotovenie pomníka. To znamená, že objektívna trojročná premlčacia doba uplynula žalobkyni dňa 11.12.2011. Nie je teda správny záver tvrdený žalobkyňou, že si nárok na náhradu škody uplatnila riadne a včas v prípravnom konaní dňa 27.9.2006. Žalobkyňa v tom čase vychádzala z vedomosti, že škodu spôsobil vinník dopravnej nehody H. G., avšak výšku škody vtedy nepoznala, pretože v tom čase škoda ešte neexistovala. Túto žalobkyňa vyčíslila až na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Pezinok dňa 16.3.2009, pričom ju uplatňovala proti obžalovanému H. G.. Škoda teda nebola uplatnená riadne - proti správnemu subjektu. V rámci konania žalobkyňa viackrát namietala, že o skutočnosti, že vodič a vinník dopravnej nehody spôsobil škodu v rámci plnenia svojich pracovných povinností a teda nárok na náhradu škody si musí uplatniť voči jeho zamestnávateľovi - žalovanému 1/, sa dozvedela až z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8.9.2010. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal na zákonný predpoklad začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby - vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, pričom musí ísť o vedomosť preukázanú a nie domnelú. Po prvýkrát sa informácia o tom, že držiteľom vozidla je žalovaný 2/ nachádzala už v Protokole o nehode v cestnej premávke, v kolónke technické údaje je uvedený ako majiteľ vozidla W. P.: E.: D. Y. - D.-W., Š.G., Z., XXX. Na tej istej strane Protokolu je poznámka o tom, že vozidlo je poistené v KOOPERATIVA, a.s. Protokol o nehode v cestnej premávke bol a je súčasťou vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-619/OVK-B3-2006 a žalobkyňa sa s jeho obsahom mohla oboznámiť najneskôr dňa 5.6.2008, kedy bola prizvaná k preštudovaniu vyšetrovacieho spisu, spolu so svojím vtedajším právnym zástupcom JUDr. Ondrejom Mularčíkom. K nárokom na náhradu škody sa vyjadril obžalovaný na pojednávaní dňa 16.3.2009, ktorý uviedol, že prevádzkovateľ vozidla bol proti zodpovednosti za škodu poistený. Ako vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní, žalobkyňa bola na tomto pojednávaní prítomná. Na hlavnom pojednávaní dňa 20.7.2009, kde bola žalobkyňa opäť prítomná, bol vypočutý žalovaný 1/, ktorý okrem iného uviedol, že obžalovaný H. G. pracoval u neho 3-4 roky pred nehodou a naďalej u neho pracuje. Tiež uviedol, že vozidlo je povinne zmluvne poistené v poisťovni Kooperativa, a.s. Na hlavnom pojednávaní dňa 8.2.2010 obhajca obžalovaného výslovne uviedol, že k dopravnej nehode došlo počas plnenia pracovných povinností obžalovaného a teda nie je možné zaviazať ho na náhradu škody. Žalobkyňa bola opäť na pojednávaní prítomná. Nie je teda akceptovateľným tvrdením žalobkyne, že o povinnosti uplatniť si náhradu škody proti zamestnávateľovi obžalovaného sa dozvedela až na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Bratislave dňa 8.9.2010. Súd je v danom prípade toho názoru, že vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, získala žalobkyňa najneskôr 20.7.2009 na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Pezinok, kde bola prítomná a kde žalovaný 1/ výslovne do zápisnice uviedol, obžalovaný H. G. pracoval u neho 3-4 roky pred nehodou a naďalej u neho pracuje a že vozidlo je povinne zmluvne poistené v poisťovni Kooperativa, a.s. Súdy nemajú poučovaciu povinnosť v tom zmysle, aby radili účastníkom konania či poškodenému, kedy a proti komu si majú náhradu škody uplatniť. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr 21.7.2009, kedy je preukázaná vedomosť žalobkyne o tom, kto za škodu zodpovedá a z toho je možné vyvodiť záver, že dvojročná subjektívna lehota na uplatnenia nároku na náhradu škody uplynula dňa 21.7.2011. Dňa 24.11.2010 si žalobkyňa listom uplatnila nárok na náhradu škody u žalovaného 2/. To znamená, že si svoj nárok na náhradu škody uplatnila v dvojročnej premlčacej lehote, riadne a včas. 4. Ďalej súd prvej inštancie vo svojom rozsudku uviedol, že výška náhrady škody bola ustálená na sumu 75 000,-Sk, je tvorená nákladmi na výstavbu pomníka pre syna žalobkyne a je potvrdená faktúrou č. 080013. Z uvedenej sumy má žalobkyňa nárok na sumu 663,87 €, ktorú sumu si napokon uplatnila i v žalobe. Uvedená škoda bola spôsobená v priamej súvislosti s konaním zamestnanca žalovaného 1/, ktorý bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 2T/131/2008 zo dňa 8.2.2010, za ktorú zodpovedá jeho zamestnávateľ - žalovaný 1/. Vozidlo patriace žalovanému 1/ bolo povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a žalovaný 2/ je povinný nahradiť škodu priamo poškodenému. V rozsahu uvedenom v § 4 ods. 1 zákona č. 381/2000 Z. z. poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Súd prvej inštancie dospejúc k záveru, že nárok na náhradu škody uplatnený žalobkyňou riadne a včas a spočívajúci v nákladoch na výstavbu pomníka pre jej zomrelého syna, nie je premlčaný. Mal za to, že žalobkyňa preukázala tak výšku vzniknutej škody, ako aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti. Preto v tejto časti súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 5. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal premlčaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa je matkou zomrelého R. H., ktorý bol v čase smrti slobodný a bezdetný a preto niet žiadnej fyzickej osoby, ktorá by mohla uplatniť vzniknuté osobnostné právo v rámci prvej zákonom určenej skupiny osôb. Z uvedeného je možné vyvodiť, že smrťou R. H., vzniklo žalobkyni ako jeho rodičovi, zvláštne právne nástupníctvo z titulu ktorého jej patrí právo domáhať sa nárokov stanovených § 13 Občianskeho zákonníka. Z uvedenému hmotnoprávnemu postavenia žalobkyne je možné odvodiť i jej aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na ochranu osobnosti zomrelého R. H.. Žalobkyňa podala tzv. satisfakčnú žalobu, ktorej obsahom je dosiahnutie primeranej satisfakcie a to buď morálnej alebo finančnej, v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa súdnej praxe, osoby uvedené § 15 Občianskeho zákonníka môžu uplatniť z titulu ochrany osobnosti všetky nároky zakotvené v § 13, s výnimkou práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tento názor však nie je jednoznačne zdieľaný a neexistuje pre neho zákonný podklad. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby sa poskytuje len proti takému zásahu, ktorý je možné kvalifikovať ako neoprávnený, teda protiprávny alebo nedovolený. Neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života je podľa súčasnej judikatúry súdov spôsobenie úmrtia blízkeho člena rodiny. S poukazom na vyššie uvedené, súd môže konštatovať, že konaním H. G., za ktoré zodpovedá žalovaný 1/ došlo k neoprávnenému zásahu do práv chránených § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, Ústavou SR, Listinou základných ľudských práv a slobôd a tento zásah bol nielen spôsobilý, ale spôsobil značnú ujmu na právach zomrelého R. H. ako na právach žalobkyne. Žalobkyňa si pôvodným návrhom uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- €, neskôr túto modifikovala tvrdiac, že sa jedná o škodu, ktorú sú žalovaní 1/ a 2/ povinní uhradiť z povinného zmluvného poistenia. 6. Čo sa týka začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, považoval prvoinštančný súd za potrebné sústrediť pozornosť na ústredný moment jej vzniku a tým bola smrť syna žalobkyne R. H.F.. Tento moment nastal dňa 30.7.2006, kedy syn žalobkyne v dôsledku utrpených zranení v nemocnici zomrel. Dňa 31.7.2006 začala žalobkyni plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota na náhradu nemajetkovej ujmy a uplynula dňa 31.7.2009. Žalobkyňa si právo na náhradu nemajetkovej ujmy po prvýkrát uplatnila až podaním návrhu na začatie konania, ktorý doručila súdu dňa 20.11.2012, teda po uplynutí premlčacej doby. Do podania návrhu na začatie konania žalobkyňa vôbec v súvislosti so smrťou syna nespomínala nemajetkovú ujmu, hovorila iba o škode vzniknutej v súvislosti s nákladmi na výstavbu a realizáciu pomníka a smrťou syna. Listom zo dňa 21.2.2011 adresovala žalovanému 2/ výzvu, kde žiadala z titulu smrti svojho syna poskytnúť plnenie z poistnej zmluvy vo výške 35 000,- €, titulom náhrady škody na živote jej syna. Tento list bol zaslaný žalovanému 2/ rovnako po uplynutí premlčacej doby. Nie je správny záver žalobkyne, že smrť syna, ktorú v pripustenej zmene petitu vyčíslila na sumu 630 684,46 €, je škodou. Platná právna úprava prijatá v Občianskom zákonníku rozlišuje termíny škoda a nemajetková ujma. Škoda je zmenšenie majetku poškodeného, materiálne vyjadriteľné v peniazoch. Nemajetková ujma je ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Je nepochybné, že žalobkyňa okrem škody materiálnej, utrpela smrťou syna najmä nemajetkovú ujmu. Uvedené celkom presne a správne popísala v žalobe i jej pôvodne splnomocnená právna zástupkyňa. Žalobkyňa sa pre súd prvej inštancie nepochopiteľné dôvody s uvedeným výkladom nestotožnila a trvala na pojme „škoda“. Smútok, žiaľ, duševné útrapy a strata milovanej osoby v podobe jediného syna nie sú atribútmi materiálneho charakteru, neznamenajú stratu v majetkovej sfére poškodenej, nie sú škodou v jej pravom zmysle. Právne posúdenie veci je v kompetencii súdu, bez ohľadu na právny výklad strán sporu a v danom prípade prvoinštančný súd nado všetky pochybnosti vyslovil záver, že žalobou si žalobkyňa uplatnila v časti o zaplatenie sumy 630 684,46 € nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak po uplynutí premlčacej lehoty a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania jej súd tento nárok nemohol priznať a tejto časti návrhu vyhovieť. Žalovanými 1/ a 2/ bola v konaní opodstatnene vznesená námietka premlčania a preto ju nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Žalovaní márne uplynutie premlčacej doby nezavinili. Žalovaný 1/ sa od vzniku škodovej udalosti pravdivo vyjadroval ku všetkým skutočnostiam, potvrdil, že vinník nehody bol jeho zamestnancom. Škodovú udalosť nahlásil poisťovni, zúčastňoval sa všetkých nariadených pojednávaní. Rovnako žalovaný 2/ konal legitímne a nie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaní v konaní využili svoju procesnú obranu, ktorá im prináleží v zmysle zákona a súd je povinný ju akceptovať a to aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (IV. ÚS 252/04). Vzhľadom na uvedené právne posúdenie veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemôže inak, ako žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietnuť. 7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadnej strane právo na náhradu trov konania nepriznal, keď úspech žalobkyne bol nepatrný k uplatnenému nároku. 8. Proti tomuto rozsudku v časti zamietajúceho výroku a podľa obsahu i v časti náhrady trov konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že nemajetkovej ujmy sa nedomáha, pretože sa neuhrádza z povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Domáha sa odškodnenia proti žalovanému 1/ a 2/, o náhradu škody z trestného činu, z povinného zmluvného poistenia z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX z 8.12.2005, ktorú má žalovaný 1/ uzatvorenú so žalovaným 2/. Syn žalobkyne sa stal obeťou dopravnej nehody, ktorej následkom utrpel ťažké zranenia, popáleniny II. a III. stupňa takmer celého tela, ťažké ublíženie na zdraví s následkom usmrtenia. Pre žalobkyňu je to veľmi bolestivé. Jej drahý a jediný syn prišiel v 27 rokoch o život vinou vodiča nákladného motorového vozidla H. G.. Náhlou a nečakanou stratou jej drahého syna prežila žalobkyňa neskutočnú a nevýslovnú bolesť, ktorá sa nedá slovami vyjadriť. Žalobkyňa sa domáha náhrady škody z povinného zmluvného poistenia proti žalovanému 1/, zamestnávateľovi vodiča H. G.. Vzhľadom na skutočnosť, že tento zamestnanec svojim protiprávnym konaním porušil ust. § 4 ods. 2 písm. c/, d/, § 15 ods. 1, 4, § 16 ods. 1 a § 37 ods. 6 zákona č. 315/1996 Z. z., teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal trestný čin usmrtenia podľa ô 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona. Voči žalobkyni zodpovedá jeho zamestnávateľ, žalovaný 1/, ktorý bol v čase dopravnej nehody držiteľom a prevádzkovateľom nákladného motorového vozidla zn. W. XXX, P.: E., ktorého prevádzkou bola škoda spôsobená. 9. Ďalej žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že v zmysle uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To 74/2010 z 8.9.2010 prvostupňový súd v trestnom konaní pochybil aj v rámci adhézneho konania, keďže nemal pripustiť uplatnenie nároku na náhradu škody voči obžalovanému H. G., lebo poškodené strany nie sú v právnom pomere s obžalovaným, ale s jeho zamestnávateľom, keďže predmetnú jazdu obžalovaný vykonal v rámci svojich pracovných povinností. Poškodení si nemôžu v takomto prípade v rámci adhézneho konania uplatniť voči páchateľovi nárok na náhradu škody. Ak by tak urobili, mal súd uznesením podľa § 256 ods. 3 Trestného zákona rozhodnúť, že poškodení sa nepripúšťajú do trestného konania. Na základe uvedeného advokátka žalobkyne zaslala žalovanému 1/ list zo dňa 11.11.2010, v ktorom mu oznamuje, že na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, uznesením sp. zn. 1To 74/2010, je osobou povinnou na náhradu škody ako zamestnávateľ, nakoľko jeho zamestnanec spôsobil škodu pri výkone svojho zamestnania. Požiadala ho o nahlásenia čísla poistnej zmluvy a oznámenie, či poistnú udalosť u žalovaného 2/ ako poisťovateľa nahlásil. Dňa 22.11.2010 advokátka žalobkyni zaslala kópiu Oznámenia škodovej udalosti z 27.7.2006, ktorú jej zaslal žalovaný 1/. Dňa 3.8.2006 žalovaný 1/ doručil žalovanému 2/ Oznámenie o škodovej udalosti poisteným. Po doručení oznámenia o škodovej udalosti poisteným z 27.7.2006 sa žalobkyňa dostavila k žalovanému 2/, kde spísala žiadosť o uplatnenie náhrady škody na živote jej syna. Dňa 10.12.2010 jej žalovaný 2/ oznámil, že ňou uplatnený nárok je premlčaný. Žalobkyňa si uplatňuje náhradu škody na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 2T/131/2008 zo dňa 17.2.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.8.2011, a ktorý platí v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.8.2011 sp. zn. 1To 86/2011 a to podľa čl. I a VIII Všeobecných poistných podmienok žalovaného 2/. 10. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a žiadal, aby ho odvolací súd potvrdil. Súd prvej inštancie podľa neho správne uznal námietku premlčania. Súd napriek tomu vykonal rozsiahle dokazovanie, v ktorom sa preukázalo, že vodič nákladného auta nie je jeho vlastníkom, ale že jeho vlastníkom bol žalovaný 1/. Žalobkyňa o tejto skutočnosti vedela bezprostredne po nehode, ktorá bola 20.7.2006. Náhradu škody si žalobkyňa uplatňovala v trestnom konaní vedenom voči H. G.. Žalobkyňa okrem platnosti zásady, že neznalosť nikoho neospravedlňuje, o tomto zákonnom princípe musela vedieť, keďže sama uviedla, že v tom období pracovala ako zmluvná poisťovateľka. Žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla si svoju zákonnú povinnosť splnil. Mal riadne zaplatenú zákonnú poistku a dopravnú nehodu ako poistnú udalosť žalovanému 2/ ako poisťovateľovi riadne a včas oznámil. Žalovaný 2/ všetkých poškodených, ktorí si voči žalovanému 1/ uplatnili náhradu škody, odškodnil, okrem žalobkyne, ktorá tak neurobila, dokonca napriek tomu, že ostatní poškodení si v priebehu trestného konania prestali uplatňovať náhradu škody s poukazom na ich odškodnenie od poisťovne, o čom žalobkyňa vedela, keďže sa zúčastňovala všetkých pojednávaní v trestnej veci. Žalobkyňa až na zistenia zástupcu žalovaného 1/ priznala, že už ako pracovníčka Ministerstva vnútra SR dostala od Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave odškodnenie za služobný úraz jej syna vo výške skoro pol milióna Sk. Žalobkyňa vo svojom odvolaní len opakuje to, čo takisto opakovane uvádzala aj na pojednávaniach súdu v tejto veci. 11. Proti rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe, ako aj čo do trov konania, sa odvolal tiež žalovaný 2/, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyni súd prvej inštancie priznal právo na zaplatenie 663,68 € titulom náhrady škody za zaplatenie pomníka, tento nárok nepovažoval za premlčaný. S týmto názorom súdu prvej inštancie žalovaný 2/ nesúhlasil. V odôvodnení súd uvádza, že žalobkyni vznikla škoda dňa 11.12.2008, t.j. v deň splatnosti faktúry za zhotovenie pomníka. Tento deň je však potrebné považovať za deň, kedy sa poškodená o škode dozvedela, to znamená je to vedomosť, ktorá tvorí jeden z predpokladov začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a nie za deň od ktorého sa počíta plynutie všeobecnej trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Druhým predpokladom je vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá. Súd z vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa sa o osobe zodpovednej za vzniknutú škodu dozvedela dňa 20.7.2009. V takomto prípade by platilo, že dňom 21.7.2009 začala plynúť žalobkyni dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá by uplynula dňom 21.7.2011. Súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že žalobkyňa si dňa 24.11.2010 uplatnila svoj nárok na náhradu škody u žalovaného 2/ a toto uplatnenie malo za následok pretrhnutie plynutia premlčacej lehoty. Pretrhnutie plynutia premlčacej lehoty je ale podmienené uplatnením práva na súde (voči osobe zodpovednej za škodu) a riadnym pokračovaním v konaní. Nestačí, aby toto právo bolo riadne a včas uplatnené iba u žalovaných. Žalobkyňa podala žalobu dňa 10.8.2011, t.j. až po uplynutí podľa názoru súdu existujúcej subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá podľa názoru súdu uplynula dňa 21.7.2011. 12. Ďalej žalovaný 2/ uviedol, že podľa jeho názoru sa právo žalobkyne premlčalo skôr a to uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej lehoty. Súd zastáva v rozsudku názor, že táto objektívna lehota začala plynúť dňom 11.12.2008, t.j. dňom splatnosti faktúry za zhotovenie pomníka. Uvedený záver je však v rozpore s § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dôležitou skutočnosťou pre posúdenie začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty, je určenie dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej vznikla škoda. Touto udalosťou je nepochybne dopravná nehoda zo dňa 20.7.2006. Žalovaný 2/ nesúhlasí s názorom súdu, že vznik škody sa odvíja od momentu smrti syna žalobkyne. § 106 ods. 2 výslovne uvádza udalosť, z ktorej škoda vznikla. Príčinou smrti je nepochybne dopravná nehoda z 20.7.2006. Predmetný deň je teda okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty, ktorá žalobkyni márne uplynula dňa 20.7.2009. Lehota uplynula márne, nakoľko žalobkyňa v tejto lehote neuplatnila právo na súde voči správnej (pasívne legimitovanej) osobe. 13. K odvolaniu žalovaného 2/ sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá s jeho odvolaním nesúhlasila a odmietla jeho tvrdenia v celom rozsahu. Uviedla, že jej nárok na náhradu škody z povinného zmluvného poistenia z trestného činu vodiča nákladného motorového vozidla zn. W. XXX, P.T.: E., H. G., zamestnanca žalovaného 1/, nie je premlčaný. Dôkazom toho je právoplatný rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 17.2.2011 sp. zn. 2T/131/2008 ktorý platí v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.8.2011 sp. zn. 1To 86/2011, a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.8.2011. Na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Pezinok si žalobkyňa uplatňuje náhradu škody z povinného zmluvného poistenia. Ďalej vo vyjadrení žalobkyňa zopakovala prakticky totožné námietky uvedené uvedené už v jej odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. 14 Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15 Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom, t.j. v celom rozsahu, ( § 379 písm. b/, c/ a § 380 ods. 1 CSP ), keď odvolanie poisťovne ako žalovanej 2 bolo podané aj s účinkami pre žalovaného 1, ktorý sám odvolanie nepodal. Na odvolacom pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa § 204 v spojení s § 378 ods. 1 CSP : - Protokol o nehode v cestnej premávke zo dňa 20. 7. 2006 č.l. 8 spisu - Lekárske potvrdenie o hospitalizácii R. H., zo dňa 20. 7. 2006, č.l. 12 spisu, - Záznam o úraze príslušníka PZ, vystavený dňa 31. 7. 2006 KR PZ v Bratislave, č.l. 13 a nasl. spisu, - Rozsudok OS v Pezinku zo dňa 17. 2. 2011 sp. zn. 2T 131/2008, týkajúci sa obž. H. G., č.l. 73 a nasl. spisu, - Oznámenie škodovej udalosti poisteným firmou DOVE TRANS, doručené poisťovni KOOPERATÍVA dňa 3. 8. 2006, č.l. 84 spisu, - List žalobkyne doručený poisťovni KOOPERATÍVA dňa 24. 11. 2010 označený ako Uplatnenie náhrady škody a odpoveď poisťovne zo dňa 10. 12. 2010, č.l. 85 a 86 spisu, - Príjmový pokladničný doklad firmy KAMENÁRSKE PRÁCE zo dňa 27. 8. 2008 na zálohu vo výške 30.000,- Sk od žalobkyne, č.l. 97 spisu, - Faktúra č. 080013 zo dňa 27. 11. 2008 vystavená firmou Kamenárske práce, pre žalobkyňu, na sumu 75.000,- Sk, č.l. 98 spisu - Poistná zmluva o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uzavretá dňa 8. 12. 2005 medzi poisťovňou KOOPERATIVA a firmou D. - W., D. Y., č.l. 154 spisu, Všeobecné poistné podmienky č.l. 156 a nasl. spisu, Zmluvné dojednania pre poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ( č.l. 159 a nasl. spisu ). 16 Odvolací súd zistil, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech; odvolanie žalovanej 2 je dôvodné. 17 Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 18 Podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 19 Podľa § 106 ods. 2 Obč. zák. najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 20 Podľa § 3 ods. 1 Obč. zák. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 21 Predmetom konania je žalobkyňou uplatnené právo na náhradu vecnej škody, spočívajúcej v nákladoch na zriadenie pomníka a v náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv, konkrétne do práva na súkromný a rodinný život v dôsledku smrti blízkej osoby ( syna ), v dôsledku konania H. G., za ktoré zodpovedá jeho zamestnávateľ. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy žiadala žalobkyňa priznať od žalovaných 1, 2 s poukazom na uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za prevádzku motorového vozidla. V konaní sa obaja žalovaní bránili voči uplatneným nárokom žalobkyne aj vznesením námietky premlčania uplatnených práv; bolo preto nutné vysporiadať sa s otázkou, či si žalobkyňa svoje práva v konaní uplatnila včas. 22 Premlčanie je uplynutie času, ustanovené v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže žalovaný čeliť súdnemu uplatneniu práva vznesením námietky premlčania. Vznesenie námietky premlčania má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, takže súd nemôže oprávnenému premlčané právo priznať. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. 23 Občiansky zákonník je založený na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou ( § 101 Obč.zák.). Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti ( napr. je nezávislý od toho, že oprávnený nevedel o svojom práve ). Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok zákon upravuje odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je však taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj vtedy, kedy ešte poškodenému neuplynula druhá premlčacia doba. 24 Ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania, súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa a žalobu s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bez ďalšieho ( z dôvodov procesnej ekonómie ) zamietne. 25 K nároku žalobkyne na priznanie náhrady škody, spočívajúcej v nákladoch na zriadenie pomníka odvolací súd uvádza nasledovné : súdna prax judikovala, že objektívna trojročná premlčacia doba začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla, pričom pojem škodovej udalosti súdna prax vykladá tak, že túto nemožno stotožňovať so samotnou škodovou udalosťou, ale táto zahŕňa aj vznik samotnej škody. V danom prípade potom objektívna premlčacia doba ( trojročná ) na uplatnenie náhrady škody spočívajúcej v nákladoch na zriadenie pomníka nemohla začať plynúť už odo dňa dopravnej nehody dňa 20. 7. 2006 ale ani odo dňa úmrtia syna žalobkyne dňa 30. 7. 2006, ale až vynaložením nákladov na zriadenie pomníka. V súdenej právnej veci sa A. Č.. XXXXXX , ktorou boli žalobkyni fakturované náklady na zriadenie pomníka, stala splatnou dňa 11. 12. 2008 ( v rozsahu 75.000 Sk, v prepočte 2.489,54 €, č.l. 98 spisu ). Trojročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody tak začala žalobkyni plynúť dňom 12. 12. 2008 a uplynula dňa 11. 12. 2011; keďže žalobu podala žalobkyňa na súde dňa 10. 8. 2011, objektívna trojročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Obč. zák. v danom prípade ešte neuplynula. V prípade subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie tohto práva ( § 106 ods. 1 Obč. zák. ) bolo nutné zistiť, kedy získala žalobkyňa ako poškodená vedomosť : a) o vzniknutej škode a b) o škodcovi. 26 Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť vo vzťahu k vedomosti poškodenej osoby o škodcovi a jej vedomosti o škode rozdielny ( poškodená osoba môže mať vedomosť o vzniku škody ale nemusí ešte vedieť, kto je škodcom a naopak ). Platí, že subjektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. začína plynúť odo dňa, keď sa poškodená osoba skutočne dozvedela o škodcovi a o vzniknutej škode; je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá; nestačí iba predpoklad či možnosť dozvedieť sa o škode a o osobe, ktorá za škodu zodpovedá. Pri splnení oboch týchto predpokladov - a) aj b) - môže poškodená osoba svoj nárok uplatniť na súde. Pojem „dozvie sa o škode“ vyjadruje nielen vedomosť poškodenej osoby o protiprávnom úkone alebo udalosti, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno vyjadriť objektívne - vyčísliť v peniazoch. Poškodená osoba „sa dozvie“ o tom, kto za škodu zodpovedá hneď, ako získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, t.j. len čo získa vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré sú dôležité pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nemusí pritom ísť o zistenie v podobe nadobudnutej istoty; stačí, ak poškodená osoba disponovala informáciami o skutkových okolnostiach, z ktorých je možné urobiť záver o tom, kto za škodu zodpovedá. Rozhodujúce teda bude, kedy sa poškodená osoba preukázateľne dozvedela o takých skutkových okolnostiach a nie či a kedy si na ich základe utvorila právny záver o zodpovednosti určitého subjektu. V súdenej právnej veci žalobkyňa vedomosť o škode nadobudla až z už spomínanej A. Č.. XXXXXX, splatnej dňa 11. 12. 2008, ktorou jej boli vyúčtované náklady na zriadenie pomníka. Avšak vedomosť o subjekte, ktorý za vznik škody zodpovedá, podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa nezískala až zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. 9. 2010 sp.zn. 1To 74/2010 ( a ani z právoplatného trestného rozsudku v danej trestnej veci ), ale podstatne skôr, ešte pred tým, ako zistila výšku spôsobenej vecnej škody. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že žalobkyňa informáciu o tom, že držiteľom vozidla je žalovaný 1 získala najneskôr dňa 5. 6. 2008, kedy bola prizvaná k preštudovaniu vyšetrovacieho spisu ČVS : ORP-619/OVK-B3-2006 spolu so svojím vtedajším právnym zástupcom, pričom súčasťou vyšetrovacieho spisu bol aj Protokol o nehode v cestnej premávke, kde v kolónke technické údaje bol uvedený ako majiteľ vozidla W. P.: E.: D. Y.Ú. - D.-W., Š., Z., XXX. Na tej istej strane Protokolu je zároveň poznámka o tom, že vozidlo je poistené v poisťovni KOOPERATIVA, a.s. 27 Avšak aj keby súd vychádzal zo záveru, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škodová udalosť, patrilo žalovanému 1, ktorý ako zamestnávateľ vodiča H. G., ( ktorý ako vodič spôsobil dňa 20. 7. 2006 dopravnú nehodu ), zodpovedá za spôsobenú škodu, až na hlavnom pojednávaní ( v trestnej veci ) dňa 20. 7. 2009 ( kde bol vypočutý aj žalovaný 1, ktorý potvrdil, že vodič H. G. bol jeho zamestnancom a že motorové vozidlo bolo poistené v poisťovni KOOPERATÍVA, a.s. ), aj v takom prípade, by musel súd dospieť k záveru, že subjektívna dvojročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. pre uplatnenie nároku na náhradu vecnej škody ( náklady za zriadenie pomníka ) uplynula žalobkyni márne. Dvojročná subjektívna premlčacia doba by totiž v takom prípade začala plynúť dňom 21. 7. 2009 a uplynula by márne dňa 20. 7. 2011. Žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 10. 8. 2011, t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Odvolací súd však poznamenáva, že zastáva názor, že žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, kto zodpovedá za škodu už dňa 5. 6. 2008 ( oboznámením sa s obsahom vyšetrovacieho spisu, obsahujúceho informácie o tom, kto je zodpovedný za spôsobenú škodu ). Ako správne poznamenal v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie, nie je súčasťou poučovacej povinnosti súdu poučiť poškodenú osobu o tom, voči komu si má svoj nárok uplatniť. Na plynutie premlčacej doby nemala žiadny vplyv skutočnosť, že žalobkyňa vyzvala poisťovňu ( žalovaného 2 ) na plnenie listom ešte dňa 24. 11. 2010. Táto výzva ( a ani ďalšie v priebehu roku 2011 ) nemali za následok prerušenie plynutia premlčacej doby, nakoľko významné pre včasné uplatnenie tohto nároku bolo len podanie žaloby na súd. výzva žalobkyne adresovaná poisťovni dňa 24. 11. 2010 nemala za následok prerušenie plynutia premlčacej doby, pretože predpokladom prerušenia ( spočívania ) premlčacej doby ( § 112 Obč. zák. ) je uplatnenie nároku v rámci plynutia premlčacej doby na súde. Táto podmienka splnená nebola, nakoľko žalobkyňa svoje právo na náhradu vecnej škody súde uplatnila po márnom uplynutí ( subjektívnej ) premlčacej doby. Nepodstatná je aj skutočnosť, že žalobkyňa si tento svoj nárok uplatnila ( nesprávne ) najskôr voči H. G. v adhéznom konaní ( v rámci trestného konania ). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 12. 1977, 5 Ct 28/77, spočívanie ( dočasné zastavenie ) plynutia premlčacej doby nenastane, ak poškodený občan uplatní v trestnom konaní nárok na náhradu škody proti obžalovanému pracovníkovi, ktorý škodu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a zodpovednostným subjektom bola organizácia, ktorej úlohy obžalovaný plnil. Rozhodujúc o tomto nároku žalobkyne súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď si nesprávne vyložil ust. § 100, § 106 ods. 1 Obč. zák. a dospel tak k záveru, že námietka premlčania tohto nároku uplatnená žalovanými 1, 2 v konaní nebola dôvodná. 28/ V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ( ktoré žalobkyňa žiadala rovnako priznať titulom plnenia z povinného zmluvného poistenia prevádzky motorových vozidiel ako náhradu škody ) sa odvolací súd v podstate stotožnil so závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a pre ktoré tento žalobkyňou uplatnený nárok zamietol ako premlčaný. Odvolací súd však poznamenáva, že žalobkyňa si aj tento nárok uplatnila hneď v žalobnom návrhu na začatie konania podaného dňa 10. 8. 2011 ( t.j. spolu s vecnou škodou ), v ktorom však titulom nemajetkovej ujmy uplatňovala sumu 20.000 €. Neskôr, v priebehu tohto konania, zvýšila sumu titulom náhrady nemajetkovej ujmy na čiastku 630.684,46 € ( podanie žalobkyne doručené prvoinštančnému súdu dňa 7. 6. 2012, č.l. 196 spisu ). Neuplatnila si teda tento nárok až 2. 11. 2012, ako v odôvodnení napadnutého rozsudku ( str. 15 rozsudku ) mylne uvádza súd prvej inštancie; je nepodstatné, akým právnym termínom žalobkyňa tento svoj nárok označila; nepochybné je, že sa v konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy. Bez ohľadu na uvedenú nezrovnalosť však súd prvej inštancie správne uzavrel, že aj tento žalobkyňou uplatnený nárok je premlčaný. Osobnostné práva sa síce nepremlčujú, rovnako tak ani právo na poskytnutie primeraného morálneho zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, ak však ide o právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, toto sa premlčuje, nakoľko ide o majetkové právo. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že trojročná všeobecná premlčacia doba na uplatnenie tohto práva začala žalobkyni plynúť dňa 31. 7. 2006 a uplynula márne dňa 30. 7. 2009. Keďže žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 10. 8. 2011, túto podala na súde oneskorene, pričom obaja žalovaní v konaní vzniesli námietku premlčania tohto práva, na ktorú bol súd prvej inštancie povinný prihliadnuť a žalobu musel zamietnuť. 29/ Odvolací súd záverom dodáva, že žalovanými 1, 2 vznesenú námietku premlčania nemožno podľa jeho názoru považovať za rozpornú s dobrými mravmi. Zmyslom citovaného ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. je zamedziť takému výkonu práva, ktoré je síce v súlade so zákonom, avšak odporuje dobrým mravom - t.j. všeobecne platným normám morálky, u ktorých je daný všeobecný záujem na ich rešpektovaní. Aplikácia ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. však nesmie viesť k oslabeniu princípu právnej istoty v občianskoprávnych vzťahoch. Súdna prax vyvodila, že uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore so zásadou dobrých mravov len výnimočne, a to iba vtedy, ak by táto námietka bola prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, t.j. v prípadoch, kedy by napr. uplatnenie tejto námietky bolo výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nespôsobil a pre ktorého by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom. Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci považuje odvolací súd za nutné poznamenať, že na strane žalobkyne neexistovali žiadne také prekážky, ktoré by jej objektívne bránili uplatniť svoje nároky včas. Márne uplynutie premlčacích dôb v danom prípade nespôsobili ani žalovaní 1, 2. Preto dôvodné vznesenie námietky premlčania žalovanými 1, 2 v rámci ich obrany v spore nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. 30/ Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobe žalobkyne vyhovel, zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol; v zamietajúcom výroku rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1 CSP ). 31/ O trovách prvoinštančného ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 257 CSP. Odvolací súd mal za to, že tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd v konaní úspešnej strane sporu výnimočne neprizná náhradu trov konania. Použitie ust. § 257 CSP predpokladá, že ide o celkom výnimočný prípad, , ktorého výnimočnosť môže spočívať ako v okolnostiach prejednávanej veci, tak i v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu ich práva na súde. V predmetnom konaní boli plne úspešní žalovaní 1, 2, čím im vznikol nárok na ( plnú ) náhradu trov konania. Odvolací súd sa však s ohľadom na ( skutkové ) okolnosti prejednávanej veci, ako aj na skutočnosť, že nepriznanie náhrady trov konania nebude mať žiadny negatívny dopad na majetkové či iné postavenie žalovaných, rozhodol použiť ust. § 257 CSP a žalovaným 1, 2 náhradu trov konania výnimočne nepriznať. Rozhodnutie odvolacieho súdu je v tomto štádiu konania konečným; nedôjde tak k uplatneniu ust. § 262 ods. 2 CSP, t.j. nebude potrebné, aby súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania samostatným uznesením. 32/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).