Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/6/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713203598 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1713203598.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: P. V., K.. XX.X.XXXX, O. K. XXXX/XX, G., proti žalovanému: BOSTA, s.r.o., so sídlom Námestie padlých hrdinov 7, Ivanka pri Dunaji, IČO: 35 929 316, zastúpenému advokátom: Mgr. Peter Mesároš, so sídlom Bottova 34, Nitra, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 29. decembra 2015, č.k. 5Cpr/1/2013-90, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, určenia, že jeho pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 26.10.2012 stále trvá, ako aj zaplatenia dlžnej mzdy za obdobie od 7.11.2012 a zaplatenia odvodov na sociálne a zdravotné poistenie. Žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100% a súčasne žalobcovi uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 22,- eur, na účet Okresnému súdu Pezinok, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako zamestnanec, a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 26.10.2012 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, v ktorej bol dohodnutý deň nástupu do práce 29.10.2012, druh práce - vodič nákladného motorového vozidla, miesto výkonu práce - Novozámocká 1453/24, Zvolen, mzdové podmienky - hrubá mesačná mzda vo výške 431 eur, pričom v pracovnej zmluve sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodli aj na skúšobnej dobe v trvaní 3 mesiace. Na základe tejto pracovnej zmluvy vykonával žalobca dohodnutý druh práce až do 6.11.2015. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný dňa 12.11.2012 doručil žalobcovi písomnú dohodu o rozviazaní pracovného pomeru ku dňu 7.11.2012, podpísanú v dvoch vyhotoveniach konateľom žalovaného a žiadal ho o jej podpísanie a vrátenie jedného vyhotovenia. Túto dohodu však žalobca nepodpísal, a písomným oznámením zo dňa 12.11.2011 oznámil žalovanému, že ak s ním chce skončiť pracovný pomer, môže tak urobiť v zmysle § 72 ods. 2 Zákonníka práce. Dňa 3.12.2012 žalovaný doručil žalobcovi písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru ku dňu 7.11.2012, ktoré bolo podpísané Q. Z.. Z písomného splnomocnenia zistil, že dňa 1.4.2008 splnomocnil konateľ žalovaného W. O. Q. Z. za účelom podpisového práva v pracovnoprávnych veciach. Na základe takto ustáleného skutkového stavu posúdil vec po právnej stránke podľa § 1 ods. 4, § 38 a § 72 Zákonníka práce, § 22 a § 31 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu, že žalovaný v spore preukázal, že Q. Z. bola oprávnená za neho podpísať písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru žalobcu v skúšobnej dobe, a to ako splnomocnený zástupca, pričom z jej právneho úkonu vznikali v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka práva a povinnosti priamo zastúpenému žalovanému. Pokiaľ ide o druhý z namietaných dôvodov neplatnosti písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, (t.j. jeho nedoručenie v lehote stanovenej § 72 ods. 2 Zákonníka práce), konštatoval, že ani tento neobstojí, nakoľko lehota uvedená § 72 ods. 2 Zákonníka práce je lehotou poriadkovou, ktorej nedodržanie samo osebe nespôsobuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, a za daného stavu, keď trojmesačná skúšobná doba bola dohodnutá dňa 26.10.2012, kedy i začala plynúť, a jej posledný deň mal pripadnúť na 26.1.2013, písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo doručené navrhovateľovi počas plynutia skúšobnej doby (3.12.2012). Navyše, toto písomné oznámenie iba potvrdzovalo skutkový stav, ktorý vznikol dňa 7.11.2012, od ktorého dňa už žalobca pre žalovaného žiadnu prácu nevykonával, pretože, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, vyhlásil, že za pôvodne dohodnutých mzdových podmienok dohodnutý druh práce vykonávať nebude. O náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý v spore nemal úspech, uložil povinnosť nahradiť štátu trovy, pozostávajúce zo svedočného priznaného svedkovi U. vo výške 22 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu, dôvodiac tým, že napadnutý rozsudok je nezákonný a v hrubom rozpore s platnými právnymi predpismi. Namietal správnosť konštatovania súdu prvej inštancie, že bol v sídle žalovaného len raz pri nástupe do práce a iba vtedy sa stretol s pánom U.. Zdôraznil, že o plánovanom skončení pracovného pomeru s nikým nehovoril, žiadal len o pridelenie druhého vodiča, pričom výpoveďou z pracovného pomeru a nenastúpením do práce iba hrozil. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec posúdil neobjektívne, porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a nadbytočne sa zaoberal pracovnoprávnymi vzťahmi, ktoré neboli predmetom konania, keďže sa mal zaoberať výlučne tým, či skončenie pracovného pomeru podpísané neoprávnenou osobou je zákonné, alebo v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho pracovný pomer neskončil a stále trvá. Zdôraznil pritom, že skončenie pracovného pomeru bolo v danom prípade podpísané neoprávnenou osobou v rozpore so zakladateľskou listinou spoločnosti žalovaného, keďže akékoľvek listiny je za neho oprávnený podpísať iba konateľ spoločnosti, a v prípade, ak mala listiny podpísať aj pani Z., mal konateľ požiadať valné zhromaždenie, aby na ňu túto právomoc delegovalo. K tomu však nikdy nedošlo, a preto je predmetná výpoveď z pracovného pomeru neplatná a jeho pracovný pomer naďalej trvá. Vo vzťahu k výroku o trovách konania namietal, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a nie konkrétnu peňažnú sumu, ku ktorej by mal možnosť sa vyjadriť. Zároveň uviedol, že nie je ochotný platiť akékoľvek trovy právneho zastúpenia, pretože existencia právneho zastúpenia zo spisu nevyplýva, pričom ak bol žalobca v konaní zastúpený, tak v rozpore so zákonom. Napokon nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách štátu, keď v tomto smere namietal, že proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým priznal svedkovi svedočné vo výške 22 eur podal odvolanie, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania, keďže napadnutý rozsudok vychádza zo správnych skutkových zistení a správneho právneho posúdenia veci. V prvom rade žiadal odvolanie žalobcu odmietnuť, nakoľko podané odvolanie je nezrozumiteľné a nejasné, keď z neho nevyplýva, čoho sa odvolateľ domáha. V nadväznosti na jeho námietky obsiahnuté v odvolaní poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že pani Z., ktorá predmetné skončenia v skúšobnej dobe podpísala, bolo udelené splnomocnenie, aby ho zastupovala pri právnych úkonoch súvisiacich s pracovnoprávnou agendou, pričom toto splnomocnenie bolo riadne podpísané konateľom spoločnosti. Na základe uvedeného konštatoval, že je nepochybné, že listina, ktorou došlo k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobcom, je podpísaná oprávnenou osobou a ide o platný právny úkon. Nestotožnil sa v tejto súvislosti s názorom žalobcu, že za neho môže konať výlučne štatutárny orgán a o prípadnom udelení plnomocenstva musí rozhodnúť valné zhromaždenie spoločnosti, keď platná právna úprava na tento úkon súhlas valného zhromaždenia nevyžaduje. Napokon, v súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi sa existencie jeho právneho zastúpenia v spore, poukázal na skutočnosť, že riadne plnomocenstvo udelené advokátovi predložil súdu spolu s jeho vyjadrením zo dňa 6.2.2013, a preto ani v tomto smere námietky žalobcu nie sú opodstatnené. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu - skončením v skúšobnej dobe zo dňa 12.11.2012 (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu podanej žaloby aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie sporu, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a riadne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok, súvisiacich s predmetom sporu. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto s nimi stotožňuje, tieto si osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. 6. V preskúmavanej veci nebolo sporné, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 26.10.2012 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, v ktorej bol dohodnutý deň nástupu do práce 29.10.2012, a v pracovnej zmluve sa dohodli na skúšobnej dobe v trvaní troch mesiacov. Rovnako nebolo sporné, že dňa 3.12.2012 žalovaný doručil žalobcovi písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru, ktoré bolo podpísané Q. Z.. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplýva, že dňa 1.4.2008 žalovaný písomne splnomocnil Q. Z. za účelom podpisového práva v pracovnoprávnych veciach, pričom táto listina bola podpísaná konateľom žalovaného. Sporná bola len skutočnosť, či bola Q. Z. oprávnená za žalobcu sporné skončenia pracovného pomeru žalobcu v skúšobnej dobe podpísať, keď absencia tohto oprávnenia by mala v tomto prípade za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru. 7. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vychádzajúc z ustanovení § 1 ods. 4, § 38 a § 72 Zákonníka práce, § 22 a § 31 Občianskeho zákonníka dospel záveru, že Q. Z.S. bola osobou disponujúcou oprávnením konať za žalovaného v pracovnoprávnych veciach, a teda podpísať i sporné skončenie pracovného pomeru žalobcu zo dňa 12.11.2012, keď táto skutočnosť vyplýva z plnomocenstva, udeleného jej v tomto smere žalovaným, konajúcim prostredníctvom konateľa spoločnosti W. O.. V nadväznosti na uvedené je potom správny aj záver prvoinštančného súdu, že predmetné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe; ktoré spĺňa aj ostatné zákonom vyžadované náležitosti; je platným právnym úkonom, ktorý mal za následok zánik pracovného pomeru žalobcu. Navyše v pracovnoprávnych vzťahoch nie je výlučne oprávnený robiť právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, jej štatutárny orgán, pretože namiesto neho môžu robiť právne úkony aj ním poverení zamestnanci, a to buď vedúci jeho organizačných útvarov; ktorí sú oprávnení robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi; a zamestnávateľ tiež môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene v rozsahu vymedzeného oprávnenia (§ 9 Zákonníka práce) a právne úkony týchto poverených zamestnancov zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti (§ 10 ods. 1 Zákonníka práce). 8. Neopodstatnená je argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, že za žalovaného bol oprávnený sporné skončenie pracovného pomeru podpísať výhradne jeho konateľ, pričom pokiaľ mala túto listinu podpísať pani Z., mal konateľ požiadať valné zhromaždenie, aby na ňu túto právomoc delegovalo. Nešlo totiž o priame konanie žalovaného prostredníctvom konateľa, avšak konanie žalovaného v zastúpení pani Z., a takomto prípade platný právny poriadok (Občiansky zákonník, Zákonník práce ani Obchodný zákonník) platnosť právneho úkonu spoločnosti s ručením obmedzeným urobeného v zastúpení nepodmieňuje osobitným súhlasom valného zhromaždenia, keď postačuje splnomocnenie (prípadne poverenie) zamestnanca na vykonanie určitých (pracovno) právnych úkonov. Jeho udelenie bolo v spore riadne preukázané, pričom jeho existenciu nepopieral ani žalobca, ktorý namietal len to, že pani Z. nebola na jeho základe oprávnená podpísať za žalovaného sporné skončenie jeho pracovného pomeru. Námietky žalobcu preto tomto smere nemôžu obstáť. 9. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec posúdil neobjektívne, porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a nadbytočne sa zaoberal pracovnoprávnymi vzťahmi, ktoré neboli predmetom konania, keď sa mal zaoberať len tým, či skončenie pracovného pomeru je podpísané oprávnenou osobou, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že k záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby dospel súd prvej inštancie práve na základe posúdenia otázky, či bolo skončenie pracovného pomeru podpísané na to oprávnenou osobou. Na ostatné skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním prvoinštančný súd síce tiež poukázal, avšak už z nich pre účely posúdenia dôvodnosti podanej žaloby nevyvodil rozhodujúce práve závery, ktoré by mali zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Argumentácia žalobcu je preto v tomto smere nedôvodná a z hľadiska správnosti napadnutého rozsudku bez právneho významu. 10. Neopodstatnené sú tiež námietky žalobcu, ktorý v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka, že o trovách konania rozhodol nesprávne, keď mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a nie konkrétnu peňažnú sumu, ku ktorej by mal možnosť sa vyjadriť, a popiera tiež existenciu právneho zastúpenia žalovaného v tomto spore advokátom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vyjadrenú percentom (100 %), totiž plne zodpovedá doslovnému zneniu ustanovenia § 151 ods. 7 O.s.p., ktoré takýto postup súdu umožňuje. Pokiaľ ide o zastúpenie žalovaného v spore advokátom, riadne plnomocenstvo udelené advokátovi Q.. V. Q.Y., ktoré je obsahom spis (č.l. 19 spisu) bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 7.2.2013, spolu s písomným vyjadrením žalovaného vo veci, a preto argumentácia žalobcu v tejto časti nemá oporu v obsahu súdneho spisu. 11. Napokon, neopodstatnené je odvolanie žalobcu i pokiaľ ide o výrok o trovách štátu, keď Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.3.2017, sp.zn. 8CoPr/4/2017, odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 29.12.2015, č.k. 5Cpr/1/2013-93, ktorým bolo svedkovi Q. U. priznané svedočné v sume 22 eur, odmietol. 12. Vzhľadom na uvedené, za stavu, keď súdu prvej inštancie nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky platnosti daného skončenia pracovného pomeru žalobcu v skúšobnej dobe, pričom žalobca ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).