Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/530/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713217820 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1713217820.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: J. K., N.. XX. X. XXXX, C. A. B. N. M., H. K. X, zast. JUDr. Jurajom Kusom, advokátom v Michalovciach, Nám. osloboditeľov 10, proti žalovanému: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r. o., so sídlom v Bratislave, Bratislavská 1/a, IČO: 31 444 873, zast. Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Karadžičova 2, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 2. júna 2015 č. k. 40C/106/2014-280 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur do troch dní od jeho právoplatnosti, žalobu vo zvyšnej časti zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady súdneho poplatku za žalobu vo výške 1.566,- eur a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 3.249,74 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu. 2/ Vychádzal zo zistenia, že dňa 13. 11. 2013 v rámci programovej služby žalovaného TV MARKÍZA v relácii „Modré z neba“ bol zverejnený príspevok „Domáce psychické a fyzické týranie“, v ktorom vystupovala ako hlavná postava bývalá manželka žalobcu P.C. K. a jej štyri deti. Príspevok pozostával z dokrútky v dome rodiny v obci Q., kde bol vyrozprávaný príbeh tejto rodiny, ukázaná ich nepriaznivá sociálna a finančná situácia a ozrejmená príčina tohto stavu. Následne príbeh pokračoval v štúdiu žalovaného, kde moderátor žalovaného urobil s touto rodinou rozhovor, obdaroval ich vecnými darmi a poďakoval najstaršej dcére W. K., ktorá príbeh poslala žalovanému, aby ho zverejnil a pomohol tak jej rodine, a to či už priamo finančne, resp. zorganizovaním výletu a pobytu v rekreačnom zriadení, ako aj následnou výzvou na pomoc rodine zo strany divákov. V rámci ozrejmenia nepriaznivej životnej situácie rodiny odzneli v príspevku aj tvrdenia o tom, že žalobca bývalú manželku psychicky a fyzicky týral, že ju viackrát zbil, že následkom bitky mala zlomenú lebku a teraz jej musia otvárať lebku, lebo je tam zlomená kosť a musí sa podrobiť operácii, ďalej, že žalobca sa vyjadril, že bývalú manželku zničí, zruinuje a že deti pôjdu do domova, a že žalobca na dome vypol plyn a elektrinu. Ďalej bolo zverejnené, že žalobca bol okresným súdom odsúdený za psychické a fyzické týranie, že dostal 3 roky a podmienku 2 roky, ale že rozsudok nie je právoplatný, lebo sa odvolal. Tiež bolo zverejnené, že žalobca má priateľku, ku ktorej odišiel a s ktorou bude mať onedlho dieťa, že jeho priateľka je vydatá a má ďalšie tri deti. V príspevku bol ukázaný rodinný dom, v ktorom rodina býva, bolo zverejnené meno bývalej manželky žalobcu ako aj ich štyroch detí a tiež bola zverejnená obec, kde rodina býva. Meno samotného žalobcu zverejnené nebolo. Uvedené mal súd za preukázané zo záznamu predmetnej relácie na CD, ako aj z písomného prepisu relácie (č. l. 18 - 36 spisu). Z diskusie verejnosti k predmetnej relácii na internete predloženej v písomnej forme (č. l. 48 -71 spisu) súd zistil, že drvivá väčšina diskutujúcich sa na adresu žalobcu vyjadrila negatívne až hanlivo a odsúdila jeho konanie. Časť diskutujúcich pravdivosť príspevku spochybnila (napr. str. 3, 24, 26 diskusie). 3/ Z rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 3T/90/2012-344 zo dňa 09. 07. 2013 (ktorý tvorí súčasť pripojeného trestného spisu sp. zn. 3T/90/2012) súd zistil, že žalobca bol uznaný za vinného, že od presne nezisteného dňa roku 2010 do 26. decembra 2011 v obci Q. v rodinnom dome č. XXX, svoju manželku P. K. v období do 16. novembra 2010 nepravidelne fyzicky napádal tak, že ju bil dlaňou alebo päsťou najmä po tvári, kopal do nej, vulgárne jej nadával, vyhrážal sa jej zbitím a zabitím, pľuval jej do tváre, čím ju ponižoval, pričom z obavy z takéhoto konania bola nútená v nočných hodinách aj ujsť zo spoločného domu a v období od 16. novembra 2010 do 26. decembra 2011 nepravidelne jej vulgárne nadával, pľuval do tváre, čím ju ponižoval, vyhrážal sa jej zbitím a zabitím, pričom takýmto konaním počas celého obdobia vyvolával u poškodenej strach a stres, v presne nezistený deň roku 2010 jej úderom do tváre vyrazil zubnú náhradu jedného zuba, dňa 10. augusta 2010 ju počas bitia najmenej 3 krát udrel hlavou o stenu, dňa 11. novembra 2010 ju bil rukami po tvári a sotil dozadu tak, že spadla a udrela si hlavu o roh postele, čím jej spôsobil otras mozgu I. stupňa, bolesti hlavy po poruche vedomia, dňa 24. decembra 2011 po tom, čo jej vulgárne nadával, vyhrážal sa jej a napľul jej do tváre, otvorenou dlaňou ju udrel do tváre v oblasti pravého ucha tak intenzívne, že jej vyrazil zubnú náhradu jedného zuba, naposledy jej hrubo a vulgárne nadával, a tak ju ponižoval dňa 25. decembra 2011 a v dôsledku takýchto konaní došlo u nej aj k psychickým zmenám, a to k ambivalencii k manželovi, depresii, neurotickým znakom, stavom úzkosti a strachu, čo sú príznaky týranej osoby, teda týral blízku osobu, spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie bitím, údermi, ponižovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu a iným správaním, ktoré ohrozovalo jej fyzické a psychické zdravie a obmedzovalo jej bezpečnosť, čím spáchal zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, ktorý mu bol odložený na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 2 roky. V odôvodnení predmetného rozsudku (str. 20) súd konštatoval, že v zmysle zásady in dubio pro reo súd vypustil zo skutku následok vo forme zranení, ktoré mal obžalovaný spôsobiť na poškodenej dňa 10. 08. 2010, nakoľko nezistil príčinnú súvislosť medzi konaním obžalovaného (bitím poškodenej) a následkom - zraneniami poškodenej. V uvedený deň mal obžalovaný spôsobiť poškodenej zranenie - otras mozgu I. stupňa, zlomeninu záhlavovej časti vpravo, podvrtnutie krčnej a driekovej chrbtice, ľahké ochrnutie vľavo s dobou liečenia a práceneschopnosti najmenej 2 týždne. Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8To/137/2013-381 zo dňa 17. 03. 2014 súd zistil, že na základe odvolania žalobcu proti vyššie uvedenému rozsudku krajský súd zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku a žalobcovi uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, ktorý mu bol odložený na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 1 rok. 4/ Výsluchom žalobcu súd zistil, že po odvysielaní relácie na neho všetci ukazovali prstom, celý okres o ňom rozprával. Uviedol, že zo strany exmanželky išlo iba o pomstu za to, že odišiel od rodiny, pričom ona nikdy nedostala ani jednu facku. Ľudia sa mu otočili chrbtom, málokto s ním prehodil reč, prestal sa s priateľmi stretávať. Konkrétne jeho dve sestry sa s ním prestali baviť, rovnako aj deti, jeden brat s ním prestal podnikať, druhý sa s ním vôbec nerozpráva. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či súrodenci žalobcu pred odvysielaním spornej relácie vedeli o obvineniach jeho exmanželky voči nemu z toho konania, ktoré bolo opísané v relácii, žalobca uviedol, že to vedeli, nakoľko boli vypočutí v rámci trestného stíhania, ktoré sa viedlo voči nemu z toho skutku. Potvrdil, že v čase odvysielania relácie bývala v rodinnom dome č. XXX v obci Q. jeho exmanželka s deťmi, on tam nebýva od rozvodu, resp. od septembra 2011. Tiež uviedol, že keď tam býval, tak platil aj účty za elektrinu a plyn, exmanželka sa žiadnym spôsobom nepodieľala na výdavkoch na domácnosť. Keď odišiel, prestal platiť, pričom exmanželka narobila dlh viac ako 1.000,- eur, neskôr si to exmanželka prepísala na seba, ale aj tak neplatila, a preto ju vypli. K prepisu došlo asi v lete 2012. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či mal vedomosť, o tom, že došlo aj k dočasnému odpojeniu domu od elektriny, keď sa odhlásil ako odberateľ z elektrární, resp. plynární, žalobca uviedol, že o tom nevedel, potom čo sa odhlásil to už bola starosť exmanželky. Tiež uviedol, že exmanželku nikdy neudrel, ani sa jej nikdy nevyhrážal, nikdy sa nevyjadril v tom zmysle, že zabezpečí, aby bol dom odpojený od elektriny a plynu, a že deti pôjdu do domova, práve naopak, chcel dom prepísať na deti, aby každé malo rovnaký podiel. Uviedol, že od roku 2007 podniká v stavebníctve, svoje podnikanie hodnotil ako priemerné, raz je to lepšie a raz horšie, momentálne stále podniká v tej istej oblasti, stále sa mu darí rovnako. V súčasnosti žije so svojou priateľkou, s ktorou je už zosobášený, ich manželstvo je harmonické. Svoju matku navštevuje asi 1x za 2 mesiace, ako mu to podnikanie umožní, stretáva sa aj s rodinou terajšej manželky. Čo sa týka súrodencov, s jedným z bratov podnikal, ale keď im neplatili faktúry, tak došlo k určitým nezhodám a brat odišiel. Zamestnával aj manželov svojich sestier, ale keďže tiež došlo k nezhodám ohľadne kvality práce, tak s nimi ukončil spoluprácu. Na otázku súdu, či v súvislosti s odvysielanou reláciou mu jeho terajšia manželka niečo vyčítala, žalobca uviedol, že nie, ona sama mala predchádzajúceho muža, ktorý bol tyran, a preto chápala tú situáciu v akej bol. Na otázku súdu, či jeho terajšia manželka sa kvôli relácii s ním hádala, alebo či mu dôverovala, žalobca uviedol, že manželka mu dôverovala. Čo sa týka ostatných priateľov, uviedol, že po relácii ich už je menej, tí čo sa otočili chrbtom, s tými sa nestretáva a tí ostatní, ktorí mu uverili, s tými je v kontakte. 5/ Súd prvej inštancie konštatoval, že podstatou sporu v prejednávanej veci bol konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie (čl. 26 Ústavy) a právom na ochranu osobnosti, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 Ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). 6/ Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú súd musel zohľadniť vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limity vyjadrené čl. 26 ods. 4 Ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. O. z., ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. V prípade stretu subjektívneho práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu preskúmanie proporcionality medzi namietaným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu a ústavnými garanciami slobody prejavu žalovaného. Na tento účel považoval súd za potrebné vykonať test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v posudzovanom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu) (porov. napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 448/2012, IV. ÚS 492/2012). 7/ Pri posudzovaní otázky subjektu (KTO), ktorý mal v danom prípade neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie), súd vychádzal zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (porov. napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vo vzťahu k uvedenému súd konštatoval, že v posudzovanej veci je žalovaný vysielateľom programovej služby TV MARKÍZA, v rámci ktorej bol sporný príspevok ako súčasť relácie „Modré z neba“ odvysielaný. Žalovaný je v danom prípade teda „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, čo musel súd pri rozhodovaní predmetnej veci primeraným spôsobom zohľadniť. 8/ V súvislosti s posudzovaním otázky O KOM bol inkriminovaný príspevok, súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa zverejnené informácie týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade inkriminovaný príspevok opisoval nepriaznivú situáciu P. K. a jej štyroch detí z rodinného, sociálneho a ekonomického pohľadu. Na priblíženie situácie boli zverejnené informácie aj o jej bývalom manželovi a o príčinách, ktoré nepriaznivý stav rodiny spôsobili. Hoci v príspevku nebolo uvedené meno (ani priezvisko) žalobcu, bolo v ňom uvedené meno jeho bývalej manželky ako aj všetkých ich štyroch detí, tiež bola zverejnená obec a rodinný dom, kde rodina býva. Na základe uvedeného zastáva súd názor, že hoci nepriamo, žalobca bol v príspevku identifikovateľný, a to svojím rodinným vzťahom k bývalej manželke a ich štyrom deťom. Uvedená rodina (vrátane žalobcu) pritom nebola predmetom zvýšeného mediálneho záujmu, nebola verejne známa, jednalo sa o bežnú rodinu. Z uvedeného potom vo vzťahu k žalobcovi ako súkromnej osobe vyplýva, že hranice prijateľnej kritiky takejto súkromnej osoby sú oveľa užšie ako pri verejne činnej osobe. 9/ V súvislosti s otázkou ČO bolo predmetom inkriminovaného príspevku, súd poukázal na skutočnosť, že príspevok bol prioritne zameraný na ozrejmenie nepriaznivej životnej situácie rodiny žalobcu a jej príčin, za účelom vyvolania súcitu divákov a ich motivácie pomôcť rodine (ako aj ľudom v podobnej životnej situácii). Pomoc bola rodine poskytnutá aj zo strany samotného žalovaného, ktorý rodine určitým spôsobom splnil sen, a tým zároveň motivoval aj ostatných ľudí v ťaživej životnej situácii, aby svoj príbeh zverejnili. Cieľ príspevku bol teda dobročinný. Hlavnou témou príspevku (ako to napovedá aj jeho názov) bola problematika fyzického a psychického týrania manželky bývalým manželom a celkový dopad tejto situácie na rodinu. Táto problematika patrí nepochybne k problematike verejného záujmu. Príspevok tak prispel k verejnej diskusii o tomto závažnom a aktuálnom probléme spoločnosti. V prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že poslaním a nezastupiteľnou úlohou médií je nepochybne šírenie informácií a myšlienok o otázkach verejného záujmu, s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. Tieto otázky môžu a majú byť verejne posudzované (porov. obdobne I. ÚS 352/2011, IV. ÚS 302/2010, tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Súd pritom poukázal na to, že príspevok nebol prioritne zameraný na žalobcu, neriešil spor dvoch ľudí, čo nebolo ani jeho ambíciou vzhľadom na charakter relácie („Modré z neba“), v rámci ktorej bol príspevok odvysielaný (ktorý nie je spravodajským ani publicistickým programom, ale radí sa do kategórie zábavných programov). 10/ Pokiaľ ide o posúdenie otázky KDE bol inkriminovaný príspevok uverejnený, vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V posudzovanom prípade bol inkriminovaný príspevok odvysielaný v rámci relácie „Modré z neba“, na programovej službe TV MARKÍZA, ktorej je žalovaný vysielateľom. TV MARKÍZA patrí dlhodobo k najsledovanejším televíznym kanálom na Slovensku, pričom relácia „Modré z neba“ patrila k úspešným televíznym formátom žalovaného s vysokou sledovanosťou a značnou obľubou u divákov (čo nebolo ani medzi účastníkmi sporné). 11/ V súvislosti s posudzovaním kritéria KEDY bol inkriminovaný príspevok odvysielaný, súd konštatoval, že príspevok bol odvysielaný na podnet dcéry žalobcu W. K., ktorá sa s príbehom obrátila na žalovaného a požiadala ho o jeho odvysielanie. Príbeh bol navyše odvysielaný v relatívne krátkom čase po tom, ako bol žalobca trestným rozsudkom prvostupňového súdu odsúdený za zločin týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa dopustil voči svojej bývalej manželke. Ako už súd uviedol vyššie problematika násilia v rodine predstavuje závažný problém, ktorý je predmetom verejného záujmu. Nemožno teda konštatovať, že by išlo o príspevok neaktuálny a samoúčelný. 12/ Pokiaľ ide o posúdenie otázky AKO boli informácie v inkriminovanom príspevku odvysielané, súd poukázal na skutočnosť, že pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktami (skutkovými tvrdeniami) a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy naopak nepripúšťa, hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu. Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (porov. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 492/2012). Čo sa týka žalobcom namietaných výrokov odvysielaných v spornom príspevku, tieto boli formulované v podobe faktov (skutkových tvrdení), ktoré boli zjavne spôsobilé už samy osebe vyvolať difamačné účinky na žalobcu. Pokiaľ ide o výrok, že žalobca bývalú manželku psychicky a fyzicky týral a že ju viackrát zbil, súd poukázal na výrokovú časť trestného rozsudku Okresného súdu Spišská nová Ves č. k. 3T/90/2012-344 zo dňa 09. 07. 2013, kde sa konštatuje, že žalobca sa uvedeného konania dopustil a bol mu za to uložený trest. Súd je pritom v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. týmto trestným rozsudkom viazaný. Nebola preto dôvodná obrana žalobcu, že svoju bývalú manželku nikdy fyzicky a psychicky netýral a že ju nikdy nezbil. Čo sa týka poukazu žalobcu na to, že v čase odvysielania príspevku nebolo právoplatným rozsudkom súdu preukázané, že spáchal trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby a trestný čin ublíženia na zdraví, súd uviedol, že je síce pravda, že trestný rozsudok Okresného súdu Spišská nová Ves č. k. 3T/90/2012-344 zo dňa 09. 07. 2013 v tom čase nebol ešte právoplatný (pretože žalobca podal proti nemu odvolanie), v konečnom dôsledku bol však tento rozsudok vo výroku o vine žalobu (čo sa týka skutku a jeho právnej kvalifikácie) odvolacím súdom potvrdený (zmenený bol iba trest). Nič sa teda nezmenilo na tom, že žalobca sa predmetného konania skutočne dopustil. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24. 06. 1998, z ktorého vyplýva právna veta, že zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd uviedol, že toto rozhodnutie vychádzalo z odlišnej skutkovej situácie, keď v konečnom dôsledku bolo trestné stíhanie proti konkrétnej osobe zastavené. Nedošlo teda k právoplatnému konštatovaniu viny danej osoby (na rozdiel od posudzovanej veci), preto závery vyslovené v tomto rozhodnutí nemožno automaticky vzťahovať na prejednávaný prípad. Navyše súd poukázal na to, že v spornom príspevku bola uverejnená informácia o tom, že rozsudok okresného súdu, ktorým bol žalobca odsúdený za uvedený trestný čin, nie je právoplatný, lebo žalobca podal proti nemu odvolanie. Skutkový stav ohľadne štádia trestného konania (odsúdenia) žalobcu bol teda opísaný pravdivo a komplexne. 13/ To sa však už nedá povedať o výroku, že žalobca spôsobil svojej bývalej manželke zranenie v podobe zlomeniny lebky (že následkom bitky mala zlomenú lebku a teraz jej musia otvárať lebku, lebo je tam zlomená kosť a musí sa podrobiť operácii). V tejto súvislosti súd opätovne poukázal na vyššie uvedený trestný rozsudok, kde uvedený následok v skutkovej vete uvedený nie je. Práve naopak, trestný súd po rozsiahlom dokazovaní vykonanom v rámci trestného konania tento následok (zlomenina lebky), ktorý mal žalobca spôsobiť svojej bývalej manželke dňa 10. 08. 2010 ako následok bitky, vypustil zo skutkovej vety rozsudku, nakoľko nezistil príčinnú súvislosť medzi konaním žalobcu (bitím poškodenej) a následkom - zraneniami poškodenej (ako sa to výslovne konštatuje na str. 20 predmetného rozsudku). Napriek tomu, že žalovaný predmetným rozsudkom pri príprave relácie disponoval (sám žalovaný v konaní tvrdil, že tvorcovia príspevku mali pred jeho prípravou všetky relevantné podklady, ktoré potvrdzovali, že tvrdenia P. K. sú pravdivé), túto informáciu odvysielal (hoci v trestnom rozsudku sa výslovne konštatovalo, že uvedený následok nebol preukázaný). Či zo strany žalovaného išlo o úmysel alebo nedbanlivosť pritom nebolo podstatné. Zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv je totiž založená na objektívnom princípe, kedy sa zavinenie nevyžaduje. Pritom sa nejednalo o prípad bežnej nepresnosti, resp. zjednodušenia, čo sa v prípade médií v zásade akceptuje ako prípustné. Uvedené závažné následky na zdraví poškodenej totiž výrazne zvyšovali aj závažnosť konania žalobcu (ktoré by mohlo byť samostatným trestným činom ublíženia na zdraví), a tým aj negatívne nazeranie verejnosti na toto konanie (a teda aj na žalobcu ako takého). Ďalej bolo v príspevku odvysielané, že žalobca sa vyjadril, že bývalú manželku zničí, zruinuje a že deti pôjdu do domova. Ani toto sa žalovanému (ktorého v konaní ťažilo dôkazné bremeno) nepodarilo preukázať. Rovnako sa mu nepodarilo preukázať, že žalobca na dome vypol plyn a elektrinu. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že žalobca nebýval s bývalou manželkou v rodinnom dome v obci Q. od rozvodu, resp. od septembra 2011. Ako vypovedal samotný žalobca, keď s rodinou býval, tak platil aj účty za elektrinu a plyn, pričom jeho exmanželka sa žiadnym spôsobom nepodieľala na výdavkoch na domácnosť. Keď sa z domu odsťahoval, tak prestal platiť, exmanželka si to prepísala na seba, ale keďže neplatila, tak ju vypli. K tomu súd uviedol, že je len logické, že ak žalobca v dome nebýval (a trvalo sa odsťahoval do inej domácnosti), tak nemal ani dôvod platiť účty za plyn a elektrinu, ktorú nespotreboval. Ak potom tieto účty neplatila ani jeho bývalá manželka a z toho dôvodu došlo k odpojeniu domu od elektriny a plynu, nemožno tvrdiť, že by žalobca „na dome vypol plyn a elektrinu“ (keď navyše odpojiť dom od prívodu plynu a elektriny môžu iba plynárne, resp. elektrárne). Naviac bývalej manželke žalobcu nič nebránilo v tom, aby potom, čo došlo k odpojeniu domu od prívodu plynu a elektriny, účty zaplatila a došlo tak k znovupripojeniu domu k týmto médiám. Pritom ani v prípade uvedených výrokov nemožno hovoriť o tom, že by išlo o bezvýznamné a nepodstatné tvrdenia (zjednodušenia, resp. nepresnosti), nakoľko zavrhnutiahodné konanie žalobcu rozširovali aj na ďalších členov rodiny (z ktorých väčšinu tvorili maloleté deti), čo nepochybne zvyšovalo odsúdeniahodný charakter konania žalobcu, a tým aj negatívne vnímanie (a reakcie) verejnosti. Napokon bolo v príspevku zverejnené, že žalobca má priateľku, ku ktorej odišiel a s ktorou bude mať onedlho dieťa, že jeho priateľka je vydatá a že má ďalšie tri deti. K tomu súd uviedol, že sa jedná o informácie z výsostne vnútornej intímnej (súkromnej) sféry žalobcu, kedy pravdivosť, resp. nepravdivosť zverejnenej informácie nie je podstatná. Preto bez ohľadu na to, či uvedená informácia bola pravdivá alebo nie, došlo jej zverejnením k zásahu do súkromného života žalobcu. Navyše zverejnenie tejto informácie nebolo nevyhnutné na dosiahnutie príspevkom sledovaného cieľa (pomoc rodine), keďže tento cieľ sa dal dosiahnuť aj bez tejto informácie. Jej zverejnenie tak súd hodnotil ako samoúčelné, v snahe čo najviac difamovať žalobcu a zvýšiť tak negatívny obraz žalobcu v očiach verejnosti (jeho vnímanie verejnosťou), a to aj vzhľadom na kontext, v akom bola táto informácia prednesená. 14/ Pokiaľ žalobca namietal, že v príspevku bolo zverejnené meno jeho bývalej manželky, ako aj ich štyroch detí a ich podobizne (podoby), a tiež bol ukázaný rodinný dom (resp. jeho vnútro), v ktorom rodina býva, na čo nedal súhlas, súd uviedol, že zverejnením mena bývalej manželky žalobcu ako aj detí, resp. ich podoby, nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, keďže sa nejednalo o jeho meno, resp. podobu, pričom súhlas (konkludentný) s ich zverejnením dali samotné dotknuté osoby. Pokiaľ ide o deti (z ktorých tri boli maloleté), súd zastáva názor, že vzhľadom na rozumovú a vôľovú vyspelosť zodpovedajúcu ich veku boli spôsobilé prejaviť svoju vôľu a vyjadriť súhlas s ich medializáciou. Navyše takýto súhlas prejavila bývalá manželka žalobcu ako ich zákonná zástupkyňa, ktorá s nimi žila v jednej domácnosti. Čo sa týka zverejnenia vnútra rodinného domu, súd poukázal na to, že žalobca v dome dlhodobo nebýval, nemal tam svoje veci, nešlo teda o vnútornú intímnu sféru žalobcu, v ktorej by žil svoj súkromný život, a preto zverejnením vnútra rodinného domu nemohlo dôjsť k zásahu do jeho súkromia. Navyše rodinný dom bol v bezpodielovom spoluvlastníctve aj bývalej manželky žalobcu, ktorá s jeho zverejnením dala súhlas. 15/ Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pri súčasnom zohľadnení všetkých relevantných okolností na oboch procesných stranách a ich dôslednom vyhodnotení, dospel súd prvej inštancie k záveru, že odvysielaním príspevku „Domáce psychické a fyzické týranie“ v relácii žalovaného „Modré z neba“ dňa 13. 11. 2013 došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. V inkriminovanom príspevku boli o žalobcovi zverejnené aj také skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť sa žalovanému v konaní nepodarilo preukázať, navyše boli o ňom zverejnené aj informácie z intímnej, súkromnej sféry, kedy pravdivosť zverejnenej informácie nie je rozhodujúca. Zverejnené informácie (tvrdenia) boli difamujúceho charakteru a objektívne boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach žalobcu, čím bola daná zodpovednosť žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobcu. 16/ Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú materiálnu satisfakciu, podmienkou jej priznania je existencia závažnej ujmy. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo prostredníctvom televízneho vysielania, kedy sa všeobecne vychádza z toho, že zásah mal širokú publicitu. Širokú publicitu (dopad) zásahu okrem toho preukazuje aj rozsiahla diskusia verejnosti na internete k predmetnej relácii. Pritom vzhľadom na charakter sporných výrokov považuje súd za nepochybné, že vzniknutú ujmu by ako závažnú vnímala v danom prípade (v tej istej situácii) aj každá iná fyzická osoba. Zverejnená informácia o tom, že žalobca spôsobil bývalej manželke zranenie v podobe zlomeniny lebky (že následkom bitky mala zlomenú lebku a teraz jej musia otvárať lebku, lebo je tam zlomená kosť a musí sa podrobiť operácii), ktorej pravdivosť sa nepodarila v konaní preukázať, totiž výrazne zvyšovala závažnosť (a tým aj odsúdeniahodný charakter) konania žalobcu (ktoré by mohlo byť samostatným trestným činom ublíženia na zdraví), a tým aj negatívne vnímanie žalobcu v očiach verejnosti. To isté možno povedať o výrokoch, ktoré mal žalobca vysloviť (čo sa rovnako nepodarilo preukázať) na adresu svojej bývalej manželky a maloletých detí (že manželku zničí, zruinuje a že deti pôjdu do domova). Týmto sa závažnosť konania žalobcu navyše presunula aj na maloleté deti, čo možno povedať aj o ďalšom nepreukázanom výroku, že žalobca rodine na dome vypol plyn a elektrinu. Všetky tieto (nepreukázané) výroky zvyšovali negatívne vnímanie a obraz žalobcu v spoločnosti (a to napriek tomu, že žalobca bol odsúdený za týranie bývalej manželky, nebol však trestne stíhaný ani odsúdený za týranie detí). Celkový negatívny obraz žalobcu dotvorila informácia z výlučne intímnej, súkromnej sféry žalobcu, že žalobca má priateľku, ku ktorej odišiel a s ktorou bude mať onedlho dieťa, že jeho priateľka je vydatá a že má ďalšie tri deti. Všetky uvedené výroky vo svojom súhrne a kontexte vyvolali podľa názoru súdu v osobnostnej sfére žalobcu ujmu objektívne závažnú, kedy morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce, aby ju zmiernilo a vyvážilo. Ako už súd uviedol vyššie, dôvody priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v § 13 ods. 2 O. z. uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená. Súd pritom zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo (aj) k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere, čo preukázala rozsiahla diskusia verejnosti na internete k predmetnej relácii, v ktorej žalobcu drvivá väčšina diskutujúcich odsúdila a označila hanlivými výrazmi. Bola tak preukázaná aj následná reakcia zásahu na osobnostných právach žalobcu. Súd pritom zdôraznil, že v prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie (k čomu v posudzovanom prípade došlo zverejnením informácie, že žalobca má priateľku, ku ktorej odišiel a s ktorou bude mať onedlho dieťa, že jeho priateľka je vydatá a že má ďalšie tri deti) nie je negatívny - difamačný následok v podobe znížená dôstojnosti alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach. V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie žalobcovi nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/137/2008 z 18. februára 2010). Na základe uvedeného mal súd za to, že v posudzovanom prípade boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 17/ Pokiaľ ide o určenie výšky materiálneho zadosťučinenia, v ustanovení § 13 ods. 3 O. z. sú taxatívne stanovené dve kritéria, z ktorých musí súd vychádzať. Jednak je to závažnosť vzniknutej ujmy a jednak sú to okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Určenie výšky finančného zadosťučinenia je pritom predmetom voľnej úvahy súdu. Základom úvahy je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť svoju úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. V tejto súvislosti súd pripomína, že účelom finančného zadosťučinenia nie je nahrádzať škodu zasiahnutej osobe (keďže ujmu v nemajetkovej sfére nie je možné vyčísliť, a tým ani nahradiť), ale účelom je poskytnúť zasiahnutej osobe určitú satisfakciu, a tak aspoň zmierniť a vyvážiť jej ujmu v osobnostnej sfére. Čo sa týka prvého kritéria (ako už súd uviedol vyššie), k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo prostredníctvom televízneho vysielania. Relácia „Modré z neba“, v rámci ktorej bol inkriminovaný príspevok odvysielaný, sa vyznačovala vysokou sledovanosťou a obľubou u divákov, zásah mal teda širokú publicitu a ohlas, ako to preukazuje aj rozsiahla diskusia verejnosti na internete k predmetnej relácii. Vzhľadom na charakter zásahu (sporných výrokov) možno tiež konštatovať, že zásah bol intenzívny. Pokiaľ však ide o dĺžku trvania ujmy, v konaní sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by zásah mal dlhotrvajúce a nezvratné následky. Žalobca navrhol na preukázanie následkov zásahu vykonať dokazovanie výsluchom viacerých svedkov, ktorých súd aj vypočul, avšak vzhľadom na viaceré rozpory v ich výpovediach a charakter ich vzťahu k žalobcovi, ich výpovede súd vyhodnotil ako nepresvedčivé a nedôveryhodné. V prípade svedkyne P. Š. išlo o sestru žalobcu, ktorá vypovedala, že po odvysielaní relácie sa jej vzťah k žalobcovi zmenil, ona relácii uverila. Čo sa týka trestného stíhania žalobcu, uviedla, že o tomto vedela, pričom sa čudovala, že bývalá manželka na žalobcu podala trestné oznámenie, lebo on ju nikdy neudrel. Vedela aj o trestnom rozsudku, ale neverila mu. Rovnako neverila ani právoplatnému rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok. K tomu súd uvádza, že ak svedkyňa neverila ani právoplatnému trestnému rozsudku, ktorým bol žalobca odsúdený, pričom bola presvedčená o tom, že žalobca bývalú manželku nikdy neudrel, tak to svedčí o silnom vzťahu a vysokom stupni dôvery k žalobcovi, čo vylučuje, aby uverila odvysielanej relácii a aby mala táto relácia na ňu taký silný vplyv, že sa na základe nej prestala s bratom stretávať. Navyše uviedla, že od Vianoc 2013 sa znovu stretávajú, teraz je už všetko v poriadku tak, ako pred odvysielaním relácie. Keďže relácia bola odvysielaná 13. 11. 2013, išlo by o obdobie jeden a pol mesiaca, čo rovnako vylučuje zásadný a dlhotrvajúci vplyv relácie na jej vzťah k žalobcovi. Čo sa týka svedkyne P. K., súčasnej manželky žalobcu, táto vypovedala, že po odvysielaní relácie sa ich vzťah so žalobcom zmenil, relácii uverila. Čo sa týka trestného stíhania žalobcu, uviedla, že o tomto vedela od začiatku, vedela aj o trestnom rozsudku, napriek tomu bola relácia pre ňu šok, neverí, že žalobca svoju exmanželku bil. Opätovne súd poukazuje na rozpor v tom, že svedkyňa neverila trestnému rozsudku, bola presvedčená o tom, že žalobca bývalú manželku nikdy nezbil, na druhej strane ale uverila odvysielanej relácii. Jej výpoveď bola navyše v rozpore s výpoveďou samotného žalobcu, ktorý na otázku súdu, či v súvislosti s odvysielanou reláciou mu jeho terajšia manželka niečo vyčítala, či sa s ním kvôli relácii hádala, uviedol, že nie, manželka mu dôverovala a chápalo ho. Svoje súčasné manželstvo žalobca označil ako harmonické. Uvedené teda vylučuje, že by odvysielaná relácia mala akýkoľvek zásadnejší, resp. trvalejší vplyv na ich vzťah. Pokiaľ ide o svedkyňu M. W., rodinnú známu žalobcu, táto vypovedala, že jej vzťah k žalobcovi sa po odvysielaní relácie zmenil, teraz sa už len pozdravia, kontakt neudržiavajú. Uviedla, že predmetnú reláciu videla, bolo tam dosť našpinené, uverila jej, média urobili svoje, nevie či tomu verí alebo neverí, média ju ovplyvnili. Čo sa týka trestného stíhania žalobcu, uviedla, že o tom počula, nevie či bol žalobca správne odsúdený, ona žiadne bitky nevidela, ani na bývalej manželke žalobcu si nič nevšimla. Čo bol odsúdený, tomu neverí, lebo okolo toho sa netočilo ako okolo Markízy. Na otázku právneho zástupcu žalovaného uviedla, že neverí tomu, že žalobca fyzicky týral svoju ženu, ale verí tomu, čo bolo odvysielané v napadnutej relácii. K tomu súd uviedol, že výpoveď tejto svedkyne bola plná rozporov, sama najskôr ani nevedela uviesť, či odvysielanej relácii uverila alebo nie, následne uviedla, že média ju ovplyvnili, verí tomu čo bolo odvysielané, ale neverí trestnému rozsudku, že žalobca fyzicky týral svoju ženu, nakoľko ona žiadne bitky nevidela. Jej výpoveď preto súd vôbec nemohol brať za smerodajnú. Napokon, čo sa týka svedka V. W., rodinného známeho žalobcu a manžela svedkyne M. W., tento vypovedal, že predmetnej relácii uveril, na základe nej sa výrazne zmenil jeho vzťah k žalobcovi. Na mesiac alebo dva s ním úplne prerušil kontakty, prestal s ním spolupracovať, keďže spolu obchodovali. Uviedol tiež, že o trestnom stíhaní a odsúdení žalobcu sa on ako aj jeho žena dozvedeli z predmetnej relácie. Teraz by svoj vzťah k žalobcovi charakterizoval skôr už iba ako pracovný. Tiež uviedol, že ak o niekom vie, že bije svoju ženu, tak ho nemôže mať za kamaráta. K tomu súd uviedol, že svedok ešte pred svojím výsluchom mal vedomosť o predmete výsluchu od svojej manželky, ktorá už bola predtým vypočutá, a ktorá mu povedala „ako to prebiehalo a o čom bolo pojednávanie“. Svedok sa teda mohol na svoj výsluch vopred pripraviť, navyše súd poukázal na to, že ak je svedok taký zásadový, ako to uviedol, teda že nemôže mať za kamaráta niekoho o kom vie, že bije svoju ženu, tak súdu sa javilo ako rozporuplné to, že so žalobcom stále spolupracuje a je s ním spoločníkom v jednej spoločnosti (B. Z. G. J. &. W. B.. T.. Y.., XXX Q. XXX XX, J.: XX XXX XXX, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra dostupného na G..Y..sk). V tejto súvislosti súd poukázal tiež na to, že samotný žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že od roku 2007 podniká v stavebníctve, svoje podnikanie hodnotil ako priemerné, raz je to lepšie a raz horšie, momentálne stále podniká v tej istej oblasti, stále sa mu darí rovnako. Uvedené teda popiera vplyv odvysielanej relácie na podnikanie žalobcu (ako to uvádzal v žalobe). Ako dôsledky odvysielanej relácie žalobca tiež uviedol, že dve sestry sa s ním prestali baviť, jeden brat s ním prestal podnikať a druhý sa s ním vôbec nerozpráva. V ďalšej časti výpovede však uviedol, že s jedným z bratov podnikal, ale keď im neplatili faktúry, tak došlo k určitým nezhodám a brat odišiel. Tiež uviedol, že zamestnával aj manželov svojich sestier, ale keďže tiež došlo k nezhodám ohľadne kvality práce, tak s nimi ukončil spoluprácu. Uvedené teda nasvedčuje skôr tomu, že zhoršenie vzťahov so súrodencami bolo dôsledkom nezhôd pri podnikaní, resp. zamestnávaní rodinných príslušníkov (manželov svojich sestier). Žalobca navyše potvrdil, že súrodenci o jeho trestnom stíhaní vedeli, nakoľko boli vypočutí v rámci trestného konania. Nemožno teda vylúčiť ani vplyv samotného trestného stíhania žalobcu na ich vzťah k nemu. Čo sa týka druhého kritéria vplývajúceho na určenie výšky materiálneho zadosťučinenia (okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti), súd prihliadol na to, že relácia „Modré z neba“, v rámci ktorej bol príspevok odvysielaný, má charakter zábavného programu, pričom sporný príspevok nebol prioritne zameraný na žalobcu (neriešil spor dvoch ľudí). Jeho cieľom bolo pomôcť (splniť sen) konkrétnej rodine, čo predpokladalo ozrejmenie životnej situácie tejto rodiny, ako aj uvedenie jej príčin. Súd teda prihliadol aj na tento dobročinný rozmer príspevku. Ďalej súd prihliadol na to, že časť príspevku, ktorá informovala o psychickom a fyzickom týraní bývalej manželky zo strany žalobcu a o jeho odsúdení za tento trestný čin, bola pravdivá. To do určitej miery zmierňovalo závažnosť zásahu (a tým aj ujmy) v podobe ostatných výrokov, ktorých pravdivosť sa v konaní nepodarila preukázať. 18/ Po zohľadnení všetkých uvedených okolností ako aj závažnosti zásahu dospel súd k záveru, že za primeranú a spravodlivú satisfakciu zmierňujúcu a vyvažujúcu zásah do osobnostných práv žalobcu možno v danom prípade považovať sumu 2.000,- eur. V prevyšujúcej časti uplatnenej materiálnej satisfakcie potom súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 19/ O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní síce iba čiastočný úspech, priznal plnú náhradu trov konania, keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. 20/ Proti tomuto rozsudku v žalobe zamietajúcej častí podal včas odvolanie žalobca namietajúc nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. Upozornil, že výzvou zo dňa 7. 11. 2013 vyzval žalovaného, aby tento upustil od zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, ktorú skutočnosť uviedol na prvom pojednávaní súdu, neobstojí preto záver súdu s poukazom na § 118a ods. 2 O. s. p. Ohľadom nevykonania dôkazu výsluchom viacerých svedkov, ktorých výsluch navrhol žalobca, ktorí sa na výsluch nedostavili, toto len potvrdilo, že žalobca sa ocitol v izolácii vo všetkých oblastiach života. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v príspevku išlo o zverejňovanie informácií verejného záujmu, keď samotná relácia „Modré z neba“ patrí medzi zábavné programy. Napadnutú reláciu nevyhotovil žalovaný, ale tretí subjekt, ktorého je konateľom a spoločníkom bolo hlavný aktér relácie - moderátor M. T., pričom tento subjekt si mesačne účtuje 360.000,- euro za vyhotovovanie uvedených relácií. V tejto súvislosti považoval za smiešne až ponižujúce priznanie žalobcovi náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- euro. Relácia bola odvysielaná v najsledovanejšom čase, pričom na reláciu boli opakovane vysielané reklamné šoty. V trestnej veci konajúci odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s názorom obhajoby, že spúšťacím mechanizmom konania obžalovaného bolo práve konanie poškodenej, ktorá priznala, že brala úvery, o ktorých obžalovaný nevedel, a ktoré boli v nie zanedbateľnej výške cca 12.300,- euro. Žalobca nikdy nebol právoplatne odsúdený za trestný čin ublíženia na zdraví a za trestný čin týrania voči deťom. Čo sa týka prezumpcie neviny za nepodstatné považoval, ako trestná vec skončí, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že v čase odvysielania nebol právoplatný odsudzujúci rozsudok. V napadnutej relácií žalovaný zverejnil o osobe žalobcu množstvo nepravdivých a pravdu skresľujúcich výrokov, ktorých pravdivosť sa žalovanému nepodarilo obhájiť, napriek tomu však súd priznal žalobcovi neprimerane nízku náhradu nemajetkovej ujmy, a to napriek reakcii verejnosti, ktorá bola značne negatívna voči osobe žalobcu. Napadnutou reláciou si pomohol najmä žalovaný resp. moderátor programu, ktorý si z relácie urobil výnosný biznis. Napokon žalobca namietal nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní súdu dňa 6. 3. 2015, keď súd len deň pred pojednávaním informoval právnych zástupcov, že pojednávanie sa konať nebude. Podľa žalobcu súdu nič nebránilo informovať o odročení pojednávania telefonicky, emailová komunikácia nebola zvolená najvhodnejšie. Pokiaľ súd nepriznal žalobcovi náhradu trov predstavujúcu odmenu za záverečnú reč s tým, že táto bola prednesená ústne na pojednávaní, poukázal na to, že súd uložil právnym zástupcom pripraviť si záverečné reči písomne. Právny zástupca má nárok na náhradu trov jednak za účasť na konaní pred súdom a tiež za každé písomné podanie na súd. Na základe všetkého vyššie uvedeného navrhol žalobca, aby odvolací súd napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a vec v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o veci. 21/ Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa stotožnil s argumentmi súdu prvej inštancie a navrhol potvrdenie napadnutej časti rozsudku, z dôvodu jeho vecnej správnosti. 22/ Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 23/ Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 24/ Dňom 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 25/ Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správny. 26/ Právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a zvláštnej ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred všeobecnými súdmi. 27/ Podľa § 11 O. z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 28/ Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11 O. z. nie je vyčerpávajúci, občiansky zákonník chráni aj iné zložky a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti. 29/ Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. O. z. a bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie. Neoprávneným zásahom však môže byť aj pravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa intímnej sféry života občana, rovnako chránenej ust. § 11 O. z. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojím obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ust. § 11 a nasl. O. z. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Môže byť urobené ústne, písomne, alebo inak, pokiaľ z tohto iného spôsobu je možné vyvodiť jeho zmysel a význam. 30/ Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby, vo zverejňovaní i pravdivých správ z intímneho a rodinného života proti jej vôli, ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného resp. nemorálneho konania, v kritike presahujúcej obsahom, formou i cieľom rámec pravdivej a objektívnej kritiky a pod. 31/ Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje Občiansky zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. 32/ Všade tam, kde sa jedná o stret dvoch rovnocenných záujmov, v danom prípade konkrétne práva na informácie a ich šírenie na strane jednej, a cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia fyzickej osoby na strane druhej, jej potrebné, aby hodnotenie pôsobenia týchto dvoch práv bolo vždy podľa všetkých okolností jednotlivého prípadu vyvážené, teda aby jedno z nich nebolo neopodstatnene uprednostnené pred druhým. 33/ Právo verejnosti na informácie je jedným z významných práv v demokratickej spoločnosti, ktoré sa za určitých okolností môže vzťahovať i na určité aspekty súkromného života verejne činných osôb. Pokiaľ sa však zverejnené informácie týkajú výlučne podrobností zo súkromného života a ich zverejnenie slúži výlučne k uspokojeniu zvedavosti určitej časti čitateľov po intímnostiach zo súkromia verejne činnej osoby, nejde o príspevok v diskusii o otázke všeobecného záujmu. Za týchto okolností je potrebné slobodu prejavu vykladať zužujúcim spôsobom. 34/ Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdené dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. 35/ Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na žalovanom je, aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Pokiaľ teda ide o nároky v oblasti ochrany osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní žalobcu. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah do osobnosti bol oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti žalovaného. 36/ Vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený tým, že ide o zásah neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom, resp. subjektom zásahu). 37/ Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval za zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom - ktorom konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). 38/ Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie v tom, že pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia fyzickej osoby na jednej strane a práva na slobodu prejavu na strane druhej treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne vyslovovať svoje názory. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Tlač resp. médiá prispievajúce k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu majú právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinní vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne zohrávajú, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Pokiaľ ide o formu, v ktorej sú myšlienky a informácie vyjadrené, novinárska sloboda pokrýva tiež možný stupeň nadsázky, zveličenia, preháňania alebo dokonca provokácie. 39/ V danom prípade informácie, ktoré v danom príspevku odzneli, boli charakteru skutkových tvrdení, zároveň v príspevku odzneli informácie ohľadne stavu trestného konania vedeného voči žalobcovi, ktoré boli v tom čase dostupné a známe. Novinári nemôžu podľa nálezu ústavného súdu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté organmi činnými v trestnom konaní, pretože to je ich úloha a poslanie. Je naopak na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (médií) verejnosti sprístupniť. Zároveň každý má právo spoľahnúť sa na to, že štátny orgán voči nemu koná v súlade s Ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne následky preto, že tak štátny orgán nekoná. Pritom informácie o osobe žalobcu, ktoré v príspevku odzneli, boli výlučne informáciami, ktoré veľmi úzko súviseli s podstatou veci, mali úzku vecnú súvislosť s danou kauzou, keďže naznačovali motív a približovali konkrétnejšie okolnosti prípadu. 40/ V preskúmavanej veci treba žalovaného považovať za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa na tohto vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom. Obsahom článku boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu, veci, o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti nielen oprávnení, ale i povinní informovať. Cieľom príspevku v danom prípade bolo poskytnúť okrem iného informácie o okolnostiach, ktoré aj podľa žalobcu vyvolali vo verejnosti veľký rozruch. Jeho odvysielaním došlo len k realizácii ústavného práva žalovaného na slobodu prejavu, ktorý prispievajúc takto k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ resp. správ zúčastnených osôb (poškodenej) bez toho, aby bol povinný vykonávať nezávislý prieskum (často o otázkach či už odborných, ale i nevyriešených resp. sporných), pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne médiá zohrávajú, teda právo informovať a právo verejnosti informácie dostať. Informácie uverejnené v príspevku žalovaného sa týkali vecí verejných (problematika domáceho násilia, predostrená síce v relácii zábavného charakteru, sledujúca však dobročinné ciele) a predstavovali okrem iného i primeranú a vecnú kritiku verejnej otázky. Všeobecný záujem na verejnej diskusii týkajúci sa závažných otázok prevažuje nad legitímnym cieľom ochrany povesti iných, dokonca aj v prípade, ak by táto diskusia obsahovala urážlivé a útočné formulácie. V konaní navyše bola preukázaná pravdivosť kľúčových informácií týkajúcich sa žalobcu ohľadne týrania manželky. Informácie o rodine novej priateľky žalobcu neboli spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Súd prvej inštancie podrobne, zrozumiteľne a konzistentne odôvodnil, prečo nepovažoval obe náležitosti pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k zásahu došlo) nad priznanú sumu náhrady podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka za naplnené. 41/ Pokiaľ žalobca namietal nevykonanie dôkazov výsluchom ním navrhnutých (niektorých) svedkov, sám uvádzal, že na vykonaní tohto dôkazu nakoniec netrval. Pokiaľ ide o vykonanie dôkazu obsahom samotnej výzvy na upustenie od zásahu do práva na ochranu osobnosti zo dňa 7. 11. 2013, tento dôkaz žalobca do skončenia prvého pojednávania nepredložil, v rozpore s ust. § 118a ods. 1 O. s. p. Rovnako tak otázka výrobných nákladov resp. príjmov tretej osoby zúčastnenej na výrobe príspevku nie je otázkou, od ktorej by bolo možné dôvodne odvíjať, resp. s touto výškou pomerovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, že zverejnením vnútra rodinného domu, kde už žalobca dlhšiu dobu nebýval, nemal tam svoje veci, nedošlo k narušeniu intímnej sféry žalobcu, v ktorej by žil svoj súkromný život, a preto zverejnením vnútra rodinného domu nemohlo dôjsť k zásahu do jeho súkromia. V odvysielanom príspevku neboli použité neprimerané, urážlivé, hrubé ani inak difamujúce výrazové prostriedky, ktoré by objektívne mohli byť spôsobilé narušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu, zverejnené skutkové tvrdenia ani podľa názoru odvolacieho súdu neboli spôsobilé privodiť ujmu do osobnostných práv žalobcu, čím nebol daný jeden z predpokladov úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, z ktorého dôvodu neostalo odvolaciemu súdu než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 42/ Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní súdu dňa 6. 3. 2015, keď súd len deň pred pojednávaním elektronicky informoval právnych zástupcov, že pojednávanie sa konať nebude, odvolací súd má za to, že súdom prvej inštancie zvolená forma komunikácie aj vzhľadom na čas oznámenia (riadny pracovný deň, v čase 12.24 hod) predstavovali dostatočné záruky oboznámenia sa advokáta s elektronickým oznámením, napr. jednoduchou aplikáciou notifikácie mailových správ prostredníctvom mobilného telefónu. Pokiaľ súd nepriznal žalobcovi náhradu trov predstavujúcu odmenu advokáta za záverečnú reč vo forme písomného podania na súd s tým, že táto bola prednesená ústne na pojednávaní, odvolací súd poukazuje na záver zápisnice súdu prvej inštancie zo dňa 31. 3. 2015, kde súd uložil právnym zástupcom „na ďalšom pojednávaní zabezpečiť záverečné reči“, neuložil teda právnym zástupcom pripraviť si záverečné reči písomne, už vôbec nie tieto vo forme písomného podania založiť do spisu pred ich samotným prednesením. Súd prvej inštancie aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozhodol vecne správne, svoje rozhodnutie aj riadne a vyčerpávajúco odôvodnil. 43/ Všeobecné tvrdenie žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne (v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p.) odôvodnený, vydaný je v rozpore s vykonanými dôkazmi, ktoré súd vyhodnotil jednostranne a v neprospech žalobcu, je nepresvedčivý a vzbudzuje pochybnosti, dokonca vykazuje vysoký stupeň svojvôle a arbitrárnosti, sú tvrdeniami resp. názormi žalobcu bez akejkoľvek opory v spise. Pokiaľ odvolateľ namieta nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia, poukazuje odvolací súd na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom (II. ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V rozhodnutí sa súd prvej inštancie dostatočne vyporiadal so všetkými skutočnosťami a námietkami strán konania, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. 44/ Odvolací súd žalovanému, ktorý v odvolacom konaní dosiahol plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 45/ Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).