Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/87/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716202027 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1716202027.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova ul. č. 11, Žilina proti žalovanej: D. I., R.. XX.XX.XXXX, D. J. Č.. XXX/XX, N., o zaplatenie 337,36 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok z 26. októbra 2016, č. k. 9C/92/2016- 23, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 337,36 eur spolu s úrokom 28 % zo sumy: - 414,64 eur od 11.04.2013 do 17.05.2013 - 382,93 eur od 18.05.2013 do 27.06.2013 - 351,57 eur od 28.06.2013 do 17.04.2015 - 348,13 eur od 18.04.2015 do 15.05.2015 - 344,77 eur od 16.05.2015 do 16.06.2015 - 342,90 eur od 17.06.2015 do 16.07.2015 - 341,06 eur od 17.07.2015 do 17.08.2015 - 339,22 eur od 18.08.2015 do 16.09.2015, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 12.01.2010 žalobkyňa a žalovaná uzavreli zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, predmetom ktorej bolo zriadenie účtu na meno žalovanej - osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Dňa 10.04.2013 uzavrela žalobkyňa so žalovanou dohodu o splátkovom kalendári, predmetom ktorého bolo zaplatenie nepovoleného prečerpania v sume 460,64 eur, formou 12 splátok po 43,60 eur/mesačne. Žalovaná dohodu nedodržala, čím sa stala celá pohľadávka splatnou. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je čiastočne dôvodná. 3. Vec právne posúdil podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 153 ods. 4 O.s.p., článku 6, 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa a žalovaná uzavreli medzi sebou zmluvu o spotrebiteľskom úvere, kde na strane dodávateľa bankovej služby vystupovala v rámci vykonávania svojej podnikateľskej činnosti žalobkyňa a na strane spotrebiteľa žalovaná ako fyzická osoba. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z.. Tento právny predpis v § 2 písm. a) definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom podľa § 3 ods. 1 je fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom podľa § 3 ods. 2 cit. zákona fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou zmluvy o úvere boli obchodné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalovaná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti splácať záväzok vyplývajúci z povoleného prečerpania na účte včas a v dohodnutej výške splátky, čo nebolo sporné. Na bežnom účte sa dostala do nepovoleného prečerpania v celkovej výške 460,- eur, ktoré neuhradila. Žalobkyňa na každú nezaplatenú splátku pripočítala úrok 28 %. Súd prvej inštancie uviedol, že úrok je poplatok, peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi za požičanie peňazí, spravidla na istý čas, na základe dohody s veriteľom alebo podľa platných predpisov. Z kvantitatívneho hľadiska sa úrok môže charakterizovať ako rozdiel medzi vypožičanou a vrátenou čiastkou peňazí. Pre veriteľa je úrok výnosom. V podstate znamená odmenu za požičané peniaze na určitú dobu. Vyhlásením splatnosti celého dlhu naraz, stráca veriteľ právo na dojednané úroky, nakoľko už neakceptuje, že dlžník má požičané peniaze na dobu pôvodne dohodnutú a požaduje od neho vrátenie sumy naraz. Preto je nedôvodné, aby žalobkyňa požadovala zaplatenie úroku za obdobie od 17.09.2015 až do zaplatenia, a preto súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p.. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedla, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvný úrok ako odplata za poskytnuté peňažné prostriedky jej patrí len do vyhlásenia splatnosti dlhu. V tomto smere poukázala na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3, § 505 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorých je dlžník povinný zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Uviedla, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná, má dispozitívny charakter, a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. 5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že nespochybňuje, že z jej strany zostala nezaplatená istina vo výške 337,36 eur, ktorú sumu nebola schopná zaplatiť ani v dohodnutých splátkach. Uvedenú istinu však následne uhradila v celosti dňa 17.01.2017. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 28 % z dlžnej sumy od 17.05.2013 do 16.09.2015 je taktiež pripravená zaplatiť, ale z dôvodu nízkeho príjmu mieni požiadať žalobcu o možnosť plnenia dlhu formou splátok. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. V danej veci zostalo sporným vyriešenie otázky, či žalobkyni prislúcha nárok na zmluvný úrok 28 % z nezaplatenej istiny vo výške 337,36 eur aj za obdobie od 17.09.2015 do zaplatenia (t. č. do 17.01.2017), t. j. aj po zosplatnení spotrebiteľského úveru. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že za uvedené obdobie (t. j. po zosplatnení úveru) žalobkyni už zmluvný úrok vo výške 28 % z nezaplatenej istiny vo výške 337,36 eur neprináleží. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobkyňa odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolávala aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015, sp. zn. 6Co/190/2014). 8. V danej veci vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru žalobkyni nepatrí. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 476/2012, z 18.09.2012), podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania / § R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. 9. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. Pokiaľ ide o trovy prvoinštančného konania odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana sporu, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti druhej strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana sporu nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá sporová strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí (§ 255 ods. 2 C.s.p.), že ak mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo. V danej veci porovnaním (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo, možno dospieť k záveru, že ani žalobkyňa ani žalovaná nemali plný úspech vo veci, a teda každý z nich mal iba čiastočný úspech vo veci. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. § 255 ods. 2 C.s.p.. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 337,36 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 414,64 eur od 11.04.2013 do 17.05.2013, 382,93 eur od 18.05.2013 do 27.06.2013, 351,57 eur od 28.06.2013 do 17.04.2015, 348,13 eur od 18.04.2015 do 15.05.2015, 344,77 eur od 16.05.2015 do 16.06.2015, 342,90 eur od 17.06.2015 do 16.07.2015, 341,06 eur od 17.07.2015 do 17.08.2015, 339,22 eur od 18.08.2015 do 16.09.2015 a z nezaplatenej istiny vo výške 337,36 eur od 17.09.2015 do zaplatenia (viď petit žaloby). Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 337,36 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 414,64 eur od 11.04.2013 do 17.05.2013, 382,93 eur od 18.05.2013 do 27.06.2013, 351,57 eur od 28.06.2013 do 17.04.2015, 348,13 eur od 18.04.2015 do 15.05.2015, 344,77 eur od 16.05.2015 do 16.06.2015, 342,90 eur od 17.06.2015 do 16.07.2015, 341,06 eur od 17.07.2015 do 17.08.2015, 339,22 eur od 18.08.2015 do 16.09.2015 a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala predovšetkým tým, že úroky sú len príslušenstvom pohľadávky a pri posudzovaní miery úspechu (v spore) sa na ne neprihliada. K tomuto odvolací súd uvádza, že predmetná argumentácia žalobkyne by bola dôvodná iba v prípade, ak by sa súd prvej inštancie rozhodol pre alternatívu pomerného rozdelenia trov konania. V takomto prípade by pre pomerné rozdelenie trov konania bol rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, keďže príslušenstvo (úrok, úrok z omeškania) žalobkyňa nevyčíslila vo svojej žalobe (viď uznesenie NS SR sp. zn. 6Obo/243/2007). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania však zvolil druhú z možností, ktorú mu dáva ust. § 255 ods. 2 C.s.p. a žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal (teda trovy konania pomerne nerozdeľoval). Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keďže cit. ustanovenie dávalo súdu takúto možnosť (nie povinnosť), t.j. možnosť, v prípade čiastočného úspechu v spore, nepriznať trovy konania žiadnej zo sporových strán. 10. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 337,36 eur s príslušenstvom nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich nárok na náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 12. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).