Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/262/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716205969 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1716205969.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a. s., Prešovská ul. č. 48, Bratislava, IČO: 35 850 370, zast. advokátskou kanceláriou Roštár - Slovák, s.r.o., Révová ul. č. 7, Bratislava, IČO: 36858731 proti žalovanému: Q. Q., S.. XX.XX.XXXX, M. Š. Y.. Č.. XX, V. F., o 78,98 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok z 29. novembra 2016, č. k. 10Csp/38/2016- 47, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku m e n í tak, že žalobkyni sa nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. d ô v o d n e n i e:ivosti SR, Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil, žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania a vyslovil, že žalobkyni sa prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s. vracia súdny poplatok 9,80 eur. 2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 24.11.2016 mu bolo doručené späťvzatie žaloby v celom rozsahu, v ktorom žalobkyňa žiadala konanie zastaviť z dôvodu, že žalovaný po podaní žaloby dňa 10.10.2016 zaplatil dlžnú istinu vrátane úrokov z omeškania a dňa 10.11.2016 zaplatil trovy právneho zastúpenia v sume 54,62 eur. Vzhľadom na späťvzatie žaloby súd prvej inštancie konanie zastavil podľa § 145 ods. 1 C.s.p. 3. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „Späťvzatie žaloby ako procesný úkon je prejavom autonómnej vôle žalobcu, s ktorým procesné normy spájajú ukončenie súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu konania. Ak žalobca vezme žalobu späť, potom z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/183/1992, sp. zn. 7MCdo/4/2010, sp. zn. 7MCdo/1/2014, sp. zn. 2MObdo/4/2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/196/2009). Civilný sporový poriadok nemá také zákonné ustanovenie, ktoré by obdobne upravovalo postup upravený v ustanovení § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016, že pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky. Občiansky súdny poriadok dostatočne zreteľne a zrozumiteľne odlišoval procesné zavinenie na zastavení konania (§ 146 ods. 2 veta prvá) a správanie žalovaného ako výnimku zo všeobecného pravidla (§ 146 ods. 2 veta druhá). Nemožno preto vysloviť súhlas s komentovaným Civilným sporovým poriadkom uverejneným v ASPI, že pokiaľ žalobca musel žalobu zobrať späť pre správanie žalovaného, spočívajúce napríklad v úhrade žalovanej sumy po začatí konania, potom je potrebné konštatovať, že procesne zavinil zastavenie konania. Ak aj dôvodová správa k návrhu Civilného sporového poriadku tvrdí, že navrhovaná právna úprava vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia, ktorá je osvedčenou a aplikačne bezproblémovou zásadou, tak normatívny text návrhu ako aj jeho schváleného znenia, vychádza z nepochopenia obsahu, vnútornej a bezprostredne nevyhnutnej väzby vety prvej a druhej pôvodného ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorej vychádza doterajšia aplikačná prax súdov vyšších inštancií. Ak má byť v zmysle priorizovaného objektívneho teleologického výkladu, v spojení s gramatickým výkladom poznaný obsah ustanovenia § 256 C.s.p., potom s poukazom na vyššie uvedené argumenty vyplýva, že kritérium procesného zavinenia podľa Civilného sp. zn. 10Csp/38/2016 sporového poriadku nie je možné posudzovať vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Z uvedeného potom vyplýva, že procesné zavinenie pri späťvzatí žaloby znáša žalobca s následkom povinnosti náhrady trov konania protistrane, ak nebudú v prejednávanej veci naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 C.s.p.. Takáto právna úprava je nepochybne ústupkom racionálnej právnej úpravy riešenia procesného zavinenia v dôsledku správania žalovaného, čo však neznamená, že tomu musí byť umelo a v rozpore s čl. 2 ods. 2 a čl. 3 ods. 2 C.s.p. prispôsobený výklad právneho predpisu s cieľom dospieť k želanému výsledku. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa moderačného ustanovenia § 257 C.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočne súd náhradu trov konania neprizná. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej právnej veci. Zmierňovacie ustanovenie pri náhrade trov konania nie je novým procesným pravidlom a svoj pôvod má v ustanovení § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2016, ktoré bolo doplnené s účinnosťou od 15.10.2008 zákonom č. 348/2008 Z.z.. Podobnosť právnej úpravy § 150 Občianskeho súdneho poriadku a § 257 Civilného sporového poriadku poskytuje spoľahlivý základ pre interpretáciu § 257 C.s.p. v kontexte rozhodovacej činnosti súdov do 30.06.2016, keďže ide o právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorej výklad je ponechaný aj naďalej súdnej praxi. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad. Možno preto konštatovať, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je stále potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Za každých okolností je však potrebné vymenované okolnosti oprávňujúce použitie moderačného ustanovenia hodnotiť reštriktívne a nie jednotlivo alebo vo vzájomných súvislostiach celej prejednávanej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. kladie aj naďalej dôraz na výnimočnosti jeho aplikácie, čím zreteľne zdôrazňuje, že akákoľvek z vyššie zistených okolností sa musí vymykať z bežnej súdnej praxe a kazuistiky ustanovení o náhrade trov konania. Zastavenie konania pre späťvzatie žaloby v dôsledku správania žalovaného vo významnom rozsahu v súlade so žalobnou požiadavkou nie je výnimočnou a procesným právom nepredvídanou okolnosťou. Súdne konanie nemá za každej situácie viesť k vydaniu rozsudku v súlade s podanou žalobou, ale má v prvom rade prispieť k ochrane tvrdeného porušenia práva s možnosťou zmierlivého ukončenia sporu, či alternatívne vzatím žaloby v celom rozsahu späť, ak strany sporu uzavrú mimosúdnu dohodu o žalovanom nároku. Tento záver je podporený aj tým, že ani podľa úpravy § 150 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 nebola táto okolnosť výnimočnou a bola predmetom výnimky upravenej v § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených dôvodov preto súd priznal žalovanému náhradu trov konania.“ 4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok o trovách konania. Navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil žalovaný uhradením žalovanej sumy po podaní žaloby. Súd prvej inštancie preto žalovanému nemal priznať náhradu trov konania. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku nie je vecne správne. 6. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že úvahy súdu prvej inštancie obsiahnuté v ods. 12. až 16. odôvodnenia napadnutého uznesenia sú zmätočné, nadbytočné a naviac nesprávne a svedčia o nepochopení ust. § 256 ods. 1 C.s.p. zo strany súdu prvej inštancie, resp. zákonného sudcu prejednávajúceho a rozhodujúceho túto vec. Úvahy podobného typu do odôvodnenia súdneho rozhodnutia nepatria. Ak by si súd prvej inštancie preštudoval komentár k ust. § 256 C.s.p. (Civilný sporový poriadok, Komentár, autorský kolektív pod vedením doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD., C.H.BECK 2016, str. 932 - 935) zistil by, že ust. § 256 ods. ods. 1 C.s.p. je obdobou ust. § 146 os. 2 O.s.p. Toto ustanovenie sa teda uplatní v prípadoch, keď zastavenie konania zavinil žalobca (napr. žalobca podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, alebo vzal žalobu bez dôvodu späť, prípadne podal žalobu napriek existencii prekážky litispendencie a pod.), ale aj v prípadoch, keď zastavenie konania zavinil žalovaný; ide najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi, ktorý preto vzal žalobu späť. Na str. 935 v druhom odseku vyššie spomenutého Komentára C.s.p. sa uvádza: „Ako už bolo uvedené (bez ohľadu na to, že do C.s.p. nebola výslovne prebratá druhá veta § 146 ods. 2 O.s.p.), naďalej platí, že ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Ide najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť.“ 7. Je teda zrejmé, že výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, je celkom zjavne nesprávny a - ako je to uvedené v predchádzajúcom odseku - súd prvej inštancie tento výrok odôvodnil zmätočne a nepreskúmateľne. Zo spisu vyplýva, že žalovaný zaplatil žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom dňa 10.10.2016, teda až po podaní žaloby na súd prvej inštancie, t. j. po 28.09.2016. Zastavenie konania teda z procesného hľadiska zavinil žalovaný a žalobkyni preto v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Keďže však žalobkyňa náhradu trov prvoinštančného konania v odvolaní nepožadovala, odvolací súd jej ju nemohol priznať. 8. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. 9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a priznal nárok na ich náhradu žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). 10. Výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. To isté platí aj o výroku, ktorým súd prvej inštancie vyslovil, že žalobkyni sa vracia súdny poplatok 9,80 eur. 11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).