Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/18/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111225031 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:3111225031.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov: 1. V.. V. H., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 2. N. H., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 3. V.. I. H., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 4. I.. B. G., T.. X. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 5. V.. I. X., T.. XX. XX. XXXX, H. D. H., R. XX, 6. J. X., T.. X. XX. XXXX, H. D. H., R. XX, 7. V.. N. Č., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 8. I. Č., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 9. V.. W. R., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 10. J. R., T.. X. XX. XXXX, H. D. H., R. XX, 11. V.. I. Y., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 12. V. Y., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 13. M. Y., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 14. V. Y., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 15. V.. J. Y., T.. XX. XX. XXXX, H. D. H., R. XX, 16. M. Y., T.. XX. XX. XXXX, H. D. H., R. XX, 17. V.. C. I., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 18. I.. Z. I., T.. XX. XX. XXXX, H. D. H., R. XX, 19. V.. H. D., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, 20. V.. C. D., T.. X. XX. XXXX, H. D. H., R. XX, 21. Z. D., T.. XX. X. XXXX, H. D. H., R. XX, spoločne zastúpení : Advokátskou kanceláriou Melničák a Semančíková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Miletičova 1, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Bytovou agentúrou rezortu Ministerstva obrany SR, so sídlom v Trenčíne, Inovecká 7, o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcov 1. až 21. ako aj na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 1. 10. 2013 č.k. 14C/13/2012 - 392, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e. Vo výroku o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcov 1 až 21 v celom rozsahu. Žalobcovia sa domáhali voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia, a to žalobcovia 1, 2 v sume 326,61 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 8. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 3, 4 v sume 343,82 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 5, 6 v sume 596,42 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 7, 8 v sume 398,14 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 9, 10 v sume 320,62 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 11, 12 v sume 244,22 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 13, 14 v sume 241,79 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 15, 16 v sume 244,22 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 17, 18 v sume 244,22 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobca 19 v sume 235,77 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, žalobcovia 20, 21 v sume 215,90 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovia ako kupujúci a žalovaný ako predávajúci uzatvorili dňa 27.04.2010 jedenásť obsahovo identických Zmlúv o prevode vlastníctva k bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ako ZVB), pričom každá zo zmlúv sa týkala iného bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome so súp. číslom XXXX na R. O. Č.. XX D. H., zapísané na LV č. XXXX, kat. územie M., vedené Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislava, a vždy v rozdielnej výške kúpnej ceny (ďalej len spoločne ako Zmluvy). Žalobcovia sa dovolávali relatívnej neplatnosti Zmlúv k jednotlivým bytom v časti týkajúcej sa dohody o kúpnej cene bytu, nakoľko podľa ich tvrdenia pri výpočte kúpnej ceny bytu žalovaný nepostupoval v súlade s § 18 ods. 1 ZVB a neznížil obstarávaciu cenu bytu o základný štátny príspevok poskytnutý na porovnateľný družstevný byt podľa roku začatia výstavby domu vo výške 20.900 Sk a o 2% za každý rok veku domu počnúc od r. 1962. 2/ Vyššie uvedené byty, ktoré boli prevedené do vlastníctva žalobcov, boli predtým vo vlastníctve žalovaného; na základe Protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku štátu č. 68 boli odovzdané do správy Bytovej agentúry rezortu Ministerstva obrany ( BARMO ), ktorá je príspevkovou organizáciou štátu a správcom uvedeného majetku. Žalobcovia boli až do nadobudnutia vlastníckeho práva k jednotlivým bytom ich nájomcami. Podľa čl. III, bod 1 písm. a/ uvedených zmlúv bola kúpna cena vypočítaná podľa § 18 ods. 1 až 3 zák. č. 182/1993 Z.z., pričom pri výpočte kúpnej ceny jednotlivých bytov žalovaný postupoval tak, že od obstarávacej ceny bytu odrátal 2% opotrebenia za 11 rokov ( t.j. celkom 22% ), keď ako deň ukončenia výstavby uvádzal rok 2000. Žalobcovia až po uzatvorení týchto zmlúv zistili, že predmetný bytový dom bol postavený na základe stavebného povolenia číslo 326-256/1960 a do užívania bol daný na základe rozhodnutia Odboru pre výstavbu rady Obvodného národného výboru Bratislava o povolení na trvalé užívanie zo dňa 10.09.1962. Dňa 23.05.2000 bolo Okresným úradom Bratislava III vydané kolaudačné rozhodnutie zn. 00/ -IMA, ktorým sa povolilo užívať zmenu dokončenej stavby. Preto majú žalobcovia za to, že rok 2000 nemožno považovať za rok ukončenia výstavby bytového domu. Ako dôvod dovolania sa relatívnej neplatnosti dohody o kúpnej cene bytov v jednotlivých Zmluvách o prevode vlastníctva bytu žalobcovia uvádzajú jej rozpor so všeobecne záväznými právnym predpismi, a to so zákonom o bytoch a so zákonom č. 18/1996 Z.z. o cenách. Pre určenie kúpnej ceny je rozhodujúce určiť vek bytového domu. Najneskôr odo dňa 10.09.1962 existovala stavba bytového domu na ul. R. XX D. H.. K jej zániku nedošlo doposiaľ, keď na tento bytový dom nebolo vydané žiadne rozhodnutie o odstránení stavby, stavba bytového domu ani nebola odstránená a táto existuje od roku 1962. Skutočnosť, že stavba nebola užívaná, nemá vplyv na jej existenciu. V rokoch 1996 až 2000 síce bola vykonaná rekonštrukcia bytového domu, ale zmenu stavby nie je možné v žiadnom prípade považovať za jej zánik. Zmena stavby, ktorou sa rozumie aj rekonštrukcia bytového domu, a odstránenie stavby sú rozdielne právne skutočnosti, na ktoré sa podľa zákona č. 50/1976 Zb. ( stavebný zákon ) vyžaduje splnenie rozdielnych podmienok. Bez toho, aby došlo k odstráneniu stavby bytového domu nie je možné túto stavbu považovať za zaniknutú a na základe rekonštrukcie za opätovne vzniknutú. Žalobcovia preto namietali, že vekom domu je nevyhnutné rozumieť dobu od r. 1962, kedy bolo vydané rozhodnutie o povolení užívania bytového domu, potom aj opotrebenie bytového domu je nevyhnutné počítať od r. 1962 a nie až od roku 2000. Žalobcovia tiež nesúhlasili s názorom žalovaného, že v danom prípade neplatí ust. § 18 zákona o bytoch, a to z dôvodu, že žalovaný nebol vlastníkom bytového domu a nepoznal obstarávaciu cenu bytového domu. V danom prípade išlo o prevod bytov z vlastníctva žalovaného - štátu do vlastníctva dovtedajších nájomcov. V cene bytu prevádzaného do vlastníctva nájomcu sa nezohľadňuje rekonštrukcia bytu. Náklad na rekonštrukciu bytu sa mohol zohľadniť v nájomnom , ktoré žalobcovia platili žalovanému počas trvania nájomného vzťahu. Preto pri určení výšky kúpnej ceny bytov bol žalovaný povinný postupovať podľa § 18 zákona o bytoch a z obstarávacej ceny mal odpočítať základný štátny príspevok poskytnutý za porovnateľný družstevný byt v roku 1960, t.j. vo výške 20.900 Sk (693,75 Eur), ako aj 2% opotrebenia za každý začatý rok veku domu - za obdobie od r. 1962 do r. 2010, t.j. 80% s prihliadnutím na § 18 ods. 2 zákona o bytoch. Obstarávacou cenou domu sa rozumie cena vedená v účtovníctve, t.j. cena, za ktorú sa majetok obstaral a náklady súvisiace s jeho obstaraním. Obstarávacou cenou bytového domu na Hečkovej ul. 18 je cena, za ktorú vlastník bytového domu majetok zaúčtoval po kolaudácii v roku 2000, preto obstarávacou cenou je cena bytov uvedená v jednotlivých výpočtových listoch, ktoré sú prílohou Zmlúv o prevode vlastníctva bytu. Argumentácia žalovaného, že nepoznal obstarávaciu cenu bytového domu, tak podľa žalobcov neobstojí. V takom prípade obstarávaciu cenu určuje Ministerstvo financií SR. Dovolaním sa neplatnosti kúpnej ceny je kúpna cena uvedená v jednotlivých Zmluvách o prevode vlastníctva bytu neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje zákonu o bytoch a je povinnosťou žalovaného vrátiť žalobcom bezdôvodné obohatenie vo výške rovnajúcej sa sume nimi zaplatenej nad kúpnu cenu určenú v súlade so zákonom o bytoch. 3/ Žalovaný sa v konaní bránil tým, že ako správca majetku štátu pri prevode predmetných bytov do vlastníctva nájomcov nebol viazaný postupom upraveným v ust. § 18 ZVB, čo korešpondovalo aj s názorom autora zákona ZVB, ktorým je Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Postup pri výpočte ceny bytov, ktorý uvádza žalobca platí iba v prípade, že predávajúcim je vlastník domu, ktorý pozná obstarávaciu cenu domu, má k dispozícii kompletnú projektovú dokumentáciu domu, vrátane stavebného, kolaudačného povolenia a ostatných podkladov potrebných pre výpočet ceny bytu (napr. výmera všetkých plôch v dome). Zákon neurčuje spôsob výpočtu kúpnej ceny služobných bytov, bytov v správe rozpočtových a príspevkových organizácií, ktoré štát nadobudol ako samostatnú bytovú jednotku (§ 18 ods. 6 ZVB). Žalovaný preto analogicky pre jej výpočet použil postup uvedený v ust. § 18 ZVB a namiesto obstarávacej ceny domu vychádzal z obstarávacej ceny bytu, ktorú mal zavedenú vo svojom účtovníctve, a teda ju poznal. Tento postup zvolil v snahe poskytnúť žalobcom všetky zákonné úľavy na kúpnej cene bytu. Argumentácia žalobcov, že už od r. 1962 stavba domu existovala a do dnešného dňa nedošlo k zániku stavby bytového domu a ani nebola stavba odstránená, podľa žalovaného neobstojí. Stavba existovala iba do r. 1996, kedy došlo k zániku bytového domu a zostala len stavba železnej konštrukcie, ktorá nespĺňa charakter bytového domu. Žalovaný poukazoval na § 2 ods. 2 ZVB, podľa ktorého je bytovým domom „budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov“. Vychádzajúc z uvedeného zákonného ustanovenia bytový dom nespĺňal v období rokov 1996 do 2000 podmienky stanovené v § 2 ods. 2 cit. zákona. Na jeho mieste bol postavený nový objekt bytového domu, na základe „Zmlúv o výstavbe domu“ uzatvorených v zmysle § 21 a nasl. ZVB. Žalobcovia žiadnym spôsobom nenamietali postup pri výpočte ceny predmetných bytov a súhlasili s tým, aby ako obstarávacia cena bytov bola použitá cena bytu vedená v účtovníctve žalovaného. Žalobcovia iba žiadajú, aby obstarávacia cena bytu bola znížená v súlade s § 18 ods. 1 písm. b) ZVB o 2 % obstarávacej ceny bytu za opotrebenie za každý začatý vek domu počítaný od roku 1962. 4/ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pri výpočte kúpnej ceny za jednotlivé byty je nutné vychádzať zo zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, avšak že žalovaný v danom prípade pri výpočte ceny bytu nebol viazaný postupom podľa ust. § 18 ods. 1 a 4 ZVB, preto žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol. Poukazoval na novelu zákona o vlastníctve bytov č. 595/2009 Z.z. účinnú od 01.02.2010, ktorou zákonodarca zakomponoval do právnej úpravy legislatívne obmedzenie, spočívajúce v regulácii maximálnej ceny bytov a ich príslušenstva, pokiaľ sa byty prevádzali do vlastníctva doterajších nájomcov. Cieľom tejto úpravy bolo zachovanie cien bytov na sociálne akceptovanej úrovni a zakotvenie zákonnej výnimky zo všeobecného pravidla určiť kúpnu cenu dohodou zmluvných strán. Z predkladacej správy tejto novely vyplýva jej účel, a tým je určenie dvoch spôsobov stanovenia ceny bytu. Prvým prípadom je situácia, kedy štátna príspevková alebo rozpočtová organizácia nadobudla do vlastníctva štátu byt v bytovom dome za cenu trhovú - v takom prípade sa cena bytu nevypočíta z obstarávacej ceny domu, ale nesmie byť nižšia ako cena, za ktorú bol byt nadobudnutý do vlastníctva. Ak štátna príspevková alebo rozpočtová organizácia nadobudla byt do vlastníctva štátu celý bytový dom, cena bytu sa vypočíta z obstarávacej ceny domu a súčasne sa odpočíta amortizácia za každý začatý rok veku domu. V súčasnosti je teda možné vzťahy regulovanej ceny bytov rozdeliť na dve kategórie. Prvá kategória zahŕňa všetky byty, ktoré možno subsumovať pod § 18 ods. 8 ZVB ( v čase uzatvorenia zmlúv § 18 ods. 6 ZVB) a to bez ohľadu na to, že boli nadobudnuté podľa § 4 ods. 1 písm. a) ZVB za cenu dohodou, a všetky byty vlastníka podľa § 17 ods. 3 ZVB, pričom tieto byty neboli nadobudnuté podľa § 4 ods. 1 písm. a) ZVB za cenu dohodou. Pri týchto bytoch sa uplatní zákonná regulácia maximálnej ceny bytu podľa § 18 ods. 1 až 4 ZVB. Druhú kategóriu však predstavujú byty, ktoré nespadajú pod § 18 ods. 8 ZVB, a ide o byty vlastníka uvedeného v § 17 ods. 3 ZVB a nadobudnuté na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa § 4 ods. 1 písm. a ZVB za cenu dohodou. Základným pravidlom pri stanovení ceny bytov dohodou je regulácia spodnej hranice ceny bytu, ktorá nesmie byť nižšia ako cena, za ktorú ju prevádzajúci nadobudol do vlastníctva. Napriek skutočnosti, že ust. § 18 ods. 5 ZVB uvádza, že „sa odseky 1. až 4. sa nepoužijú“ pri stanovení ceny dohodou podľa tohto ustanovenia bude táto cena stanovená v uzavretom intervale ohraničenom z jednej strany dohodnutou cenou, za ktorú bol byt nadobudnutý subjektom v ust. § 17 ods. 3 ZVB (predstavujúca minimálnu cenu bytu) a na druhej strane cenou určenou podľa § 18 ods. 1 až 4. ZVB ako maximálnou cenou za byt. Ustanovenie § 18 ods. 5 ZVB je potrebné vykladať týmto spôsobom, nakoľko so zreteľom na ust. § 17 ods. 1 ZVB by stanovenie minimálnej ceny bez stanovenia maximálnej ceny bytu nemalo ust. 18 ods. 5 ZVB zákonodarcom zamýšľaný účel. 5/ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky na aplikáciu ust. § 18 ods. 5 ZVB; žalovaný bol vlastníkom podľa § 17 ods. 3 písm. a), byty nadobudol do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a) dohodou podľa zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách a súčasne nešlo o byty podľa § 18 ods. 6 ZVB. Spoločnosť HORNEX, spol. s r.o. na základe 11 samostatných kúpnych zmlúv nepreviedla na žalovaného vlastníctvo celého bytového domu ale len 17 bytov, pričom táto skutočnosť je rozhodujúcou pri stanovení kúpnej ceny, resp. určujúcim faktorom na to, podľa ktorých ustanovení zákona o vlastníctve bytov sa má postupovať. Žalobcovia, ktorých v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, žiadnym spôsobom nepreukázali svoje tvrdenia, že žalovaný nadobudol do vlastníctva od spoločnosti HORNEX, spol. s r.o. celý bytový dom. Z predloženej kópie Kúpnej zmluvy č. 21 medzi predávajúcim HORNEX, spol. s r.o. a žalovaným ako kupujúcim dňa 17.11.2000, ktorej obsah je identický vo všetkých (17) kúpnych zmluvách, sa v článku II. bod 2 uvádza, že „kúpna cena je stanovená dohodou kúpnych strán podľa zákona NR SR č. 18/1996 Z.z. o cenách, v znení zákona NR SR č. 196/2000 Z.z. a je v súlade s predloženým súťažným návrhom do obchodnej verenej súťaže zo dňa 11.10.2000. Kúpna cena je nižšia ako cena určená znalcom v znaleckom posudku.“ Súd prvej inštancie mal napokon z vykonaného dokazovania preukázané, že predmetné byty neboli v čase uzatvorenia predmetných Zmlúv ani bytmi osobitného určenia podľa zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, ani služobnými bytmi v správe BARMO, čo vylučuje aplikáciu ustanovení § 18 ods. 8 ZVB (v čase uzatvorenia zmlúv o prevode § 18 ods. 6 ZVB). Niektoré z predmetných bytov (byt v súčasnosti vo vlastníctve žalobcov 13 a 14 a byt vo vlastníctve žalobcu v 17 a 18 ) boli pôvodne služobné byty, kedy doba nájmu bola obmedzená na trvanie služobného pracovného pomeru nájomcu v rezorte obrany, to však už neplatilo s účinnosťou dodatku č. 1 k nájomným zmluvám ku dňu 01.04.2010. Súd prvej inštancie bol zároveň názoru, že stanovenie veku domu v danej veci nebolo relevantnou skutočnosťou, nakoľko cena, za ktorú boli predmetné bytu odkúpené od žalovaného bola niekoľkonásobne nižšia ako cena, za ktorú tieto byty nadobudol žalovaný, pričom odpočítaním 2%- ného opotrebenia a odpočítaním štátneho príspevku, by pri všetkých bytoch táto klesla pod zákonom prípustnú minimálnu cenu bytov. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd prvej inštancie upustil od vykonania znaleckého dokazovania, nariadeného uznesením č.k. 14C 13/2012-324 zo dňa 11.02.2013, nakoľko znalecký posudok by nevniesol do konania žiadne nové skutočnosti, bol by nadbytočný a došlo by ním len k zbytočnému navyšovaniu trov konania. V konaní bolo potrebné predovšetkým posúdiť, na základe akých ustanovení zákona o vlastníctve bytov mala byť cena bytov stanovená, a keďže nejde o otázku odbornej povahy ale právnu otázku, súd prvej inštancie na vykonaní dokazovania znalcom neskôr už netrval. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že neboli splnené zákonné predpoklady na vznik bezdôvodného obohatenia žalovaného, a preto návrh ako nedôvodný zamietol. 6/ O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal ich náhradu. Priznané trovy konania vo výške 333,46 Eur pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby pri základnej sadzbe tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v sume 131,13 Eur, vychádzajúc z hodnoty sporu 3.411,73 Eur. Súd priznal žalovanému náhradu trov konania za úkony právnej služby : prevzatie a príprava zastúpenia a za účasť na pojednávaní dňa 1. 10. 2013 po 166,73 € 7/ Uvedený rozsudok napadli v zákonom stanovenej lehote odvolaním ako žalobcovia 1 až 21, tak aj žalovaný. Odvolanie žalobcov napádalo rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, odvolanie žalovaného smerovalo proti rozsudku súdu prvej inštancie len v jeho výroku o trovách konania. 8/ Žalobcovia 1 až 21 v odvolaní poukazovali na to, že zákonodarca prijatím zákona č. 595/2009 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 182/1993 Z.z. prejavil vôľu, aby aj byty v správe príspevkových organizácií, ktoré boli nadobudnuté ako samostatné byty, sa predávali za maximálnu regulovanú cenu podľa § 18 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z., argumentujúc predkladacou správou k zákonu č. 595/2009 Z.z., účinným od 1. 2. 2010. Žalobcovia nikdy netvrdili, že žalovaný do svojho vlastníctva nadobudol celý bytový dom na R.Y. O.. D. H.. Poukazovali na to, že ust. § 16 ods. 1 ZVB ukladá povinnosť vlastníkovi domu previesť byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, do vlastníctva tejto fyzickej osoby. S prihliadnutím na záujem zákonodarcu - zvýraznený práve prijatím zákona č. 595/2009 Z.z. - a na účel zákona, nie je možné povinnosť stanovenú v § 16 ods. 1 obmedzovať len na vlastníka celého bytového domu, keď v takom prípade by táto povinnosť zanikla predajom prvého bytu. Po predaji prvého bytu v bytovom dome by už pôvodný vlastník nebol vlastníkom celého bytového domu a teda by mu zanikla povinnosť previesť byt do vlastníctva nájomcu, argumentovali žalobcovia. Vzhľadom na účel zákona je nutné ust. § 16 ods. 1 vykladať tak, že táto povinnosť sa vzťahuje nielen na vlastníka celého bytového domu ale aj na vlastníkov jednotlivých bytov, ak sú splnené podmienky stanovené § 17 zákona č. 182/1993 Z.z. Žalobcovia zdôraznili, že tomuto výkladu zákona nasvedčuje aj to, že : i) v druhej vete § 16 ods. 1 sa hovorí o spoluvlastníkoch domu ( t.j. o viac ako jednom vlastníkovi domu ) a ii) v § 18 ods. 8 zákona sa hovorí o „služobných bytoch a bytoch v správe rozpočtových a príspevkových organizácií“ a nie o dome ( t.j. zákon predpokladá, že štát bude vlastníkom aj len niekoľkých bytov v bytovom dome ). Žalobcovia preto považujú za nevyhnutné vychádzať z predpokladu, že aj žalovaný bol povinný byty v jeho vlastníctve, nachádzajúce sa v bytovom dome na R. O.. D. H., previesť do vlastníctva žalobcov ako nájomcov. Aj keby súd dospel k záveru, že na žalovaného sa povinnosť uvedená v ust. § 16 ods. 1 zákona nevzťahovala z dôvodu, že nebol vlastníkom celého bytového domu - čo žalobcovia odmietajú - nemá to vplyv na povinnosť žalovaného pri prevode bytov postupovať podľa § 17 až § 18b zákona č. 182/1993 Z.z., keď zákon nie je systematicky členený tak, že by § 16 až § 18b boli v samostatnej časti alebo oddiele. Žalobcovia v odvolaní poukazovali na skutočnosť, že žalovaný vo svojich návrhoch Zmlúv o prevode vlastníctva bytu v čl. III bod 1 písm.a) sám navrhol, aby cena bola vypočítaná podľa § 18 ods. 1 až 3 zákona č. 182/1993 Z.z. a odkaz na § 18 ods. 4 zákona. Žalovaný teda v čase uzatvárania zmlúv so žalobcami prijal záväzok pri výpočte ceny bytu postupovať podľa § 18 ods. 1 až 4 zákona č. 182/1993 Z.z. v platnom znení a tento návrh bol jednotlivými žalobcami aj prijatý. Povinnosť žalovaného postupovať pri určení ceny bytov podľa § 18 ods. 1 až 4 zák.č. 182/1993 Z.z. je podľa žalobcov nielen zákonnou povinnosťou ale aj zmluvnou vzhľadom na ust. čl. III bod 1 písm. a) jednotlivých zmlúv. 9/ Žalobcovia v odvolaní ďalej uviedli, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že byty č. 54, 74, 112, 101, 34, 72, 42, 82, 62, 32 a 21 nachádzajúce sa na R. O.. XX D. H. spadajú pod režim § 18 ods. 8 ( v čase predaja § 18 ods. 6 ) ZVB, keďže išlo o byty služobné, v správe Bytovej agentúry rezortu Ministerstva obrany, ktorá je príspevkovou organizáciou štátu. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 9. 3. 2011 uznal, že išlo o byty spadajúce pod režim ust. § 18 ods. 8 cit. zákona, keď uvádzal, že „zákon neurčuje spôsob výpočtu kúpnej ceny m2 podlahovej plochy bytu služobných bytov a bytov v správe rozpočtových a príspevkových organizácií, ktoré štát nadobudol ako samostatnú bytovú jednotku ( § 18 ods. 6 zák. ) odporca preto analogicky pre jej výpočet použil postup uvedený v ust. § 18 zákona a namiesto obstarávacej ceny domu vychádzal z obstarávacej ceny bytu, ktorú mal zavedenú vo svojom účtovníctve, a teda ju poznal.“ Žalovaný nikdy nenamietal, že by nešlo o služobné byty v správe BARMO; jeho obrana spočívala v námietkach, že nebol vlastníkom bytového domu a preto nemal povinnosť postupovať podľa § 18 ods. 1 až 4 ZVB a že bytový dom existoval len do r. 1996, kedy došlo k jeho zániku a na jeho mieste bol postavený nový objekt bytového domu. Keďže skutočnosť, že predmetné byty č. 54, 74, 112, 101, 34, 72, 42, 82, 62, 32 a 21 mali povahu služobných bytov v správe BARMO, medzi stranami sporu nebola nikdy sporná, považujú žalobcovia v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie za prekvapivý. Ani súd nikdy v priebehu konania neuviedol, že by túto otázku považoval za spornú a vo svojom rozhodnutí sa nijako nevysporiadal s tým, prečo toto zhodné tvrdenie strán sporu nepovažuje za preukázané, ani aké dôvody ho viedli k dôvodným a závažným pochybnostiam o jeho pravdivosti. Žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie, že takýmto jeho postupom došlo k odňatiu ich možnosti konať pred súdom, keď princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je súčasťou práva účastníka na spravodlivý súdny proces a je ústavne garantované. Žalobcovia v tomto smere poukazovali na ust. § 685 a nasl. Obč. zák., v ktorých právna úprava neobsahuje vymedzenie prípadov, za ktorých stráca byt povahu služobného bytu. Takáto právna úprava sa nachádzala v zákone č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, v znení do 30. 11. 2001, v ust. § 1 ods. 5, podľa ktorého povahu služobného bytu stráca byt vtedy, keď nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný a prenajímateľ do troch mesiacov nevypovedal nájom ( v danej veci o takýto prípad nejde ). Iné prípady, za ktorých byt stráca povahu služobného bytu ani tento zákon výslovne neupravoval, pričom s účinnosťou od 1. 12. 2001 novela tohto zákona vykonaná zákonom č. 484/2001 Z.z. uvedené zákonné ustanovenie zrušila. 10/ Žalobcovia ďalej v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyjadrenia Ministerstva financií SR, ako autora ZVB, podľa názoru ktorého nebolo možné na výpočet ceny bytu aplikovať ust. § 18, nakoľko predávajúci - žalovaný - nebol vlastníkom bytového domu a nepoznal jeho obstarávaciu cenu. Ministerstvo financií SR v súčasnosti nemá kompetenciu pripravovať legislatívu v oblasti vlastníctva a správy bytov a nebytových priestorov, o to viac nemá právo podávať výklad ZVB. Relevantný výklad zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov môže byť v praxi realizovaný len konštantnou judikatúrou a zjednocovacími stanoviskami Najvyššieho súdu SR. Ministerstvo financií SR nemalo žiadne pripomienky k návrhu, na základe ktorého sa pri predaji služobných bytov a bytov v správe rozpočtových a príspevkových organizácií Ministerstva obrany SR nemalo použiť ustanovenie § 18 ods. 5 ZVB, a teda a contrario sa mal aplikovať postup stanovený v § 18 ods. 1 až 4 ZVB. Napriek tomu Ministerstvo financií SR v súčasnosti prezentuje názor, že zákonom stanovený postup podľa § 18 ods. 1 sa nemôže použiť pri predaji služobného bytu do vlastníctva nájomcu, keďže BARMO nemalo v správe celý bytový dom na R. O.. D. H.. Žalobcovia sú preto názoru, že na stanovisko MF SR nemožno v danej veci prihliadať. Žalobcovia tiež v odvolaní nesúhlasia s tvrdením, že ceny bytov, ktoré nadobudli do vlastníctva od žalovaného, boli niekoľkonásobne nižšie ako bola ich pôvodná kúpna cena. Zároveň označili túto argumentáciu za právne bezvýznamnú. Žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie, že im neumožnil predniesť záverečné reči, v rozpore s ust. § 118 ods. 4 O.s.p., následkom čoho sa nemohli vyjadriť na záver k priebehu a výsledkom dokazovania, nemohli zhrnúť svoje návrhy a ani sa vyjadriť k právnej stránke veci. Podľa ustálenej súdnej praxe im bola takýmto postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie zároveň nevyhovel návrhu žalobcov na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom, ktorý žalobcovia naďalej považujú za rozhodujúci pre spravodlivé rozhodnutie veci. 11/ Osobitne žalobcovia namietali nesprávnosť výpočtu odmeny za právne zastupovanie žalovaného, keď súd prvej inštancie pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z ust. § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z., a z hodnoty sporu 3.411,73 €. Súd však mal pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzať z ust. § 13 ods. 3 cit. vyhl., keď žalobou bolo uplatnených viacero peňažných nárokov, z ktorých každý mohol byť uplatnený samostatnou žalobou. Postup súdu prvej inštancie odporuje ustálenej súdnej praxi a judikatúre, napr. uzneseniu NS SR sp. zn. 6 MCdo 15/2011. Výška odmeny mala byť správne 296,26 € za dva úkony právnej služby, t.j. 2 x 115,63 €, zvýšených o režijný paušál a DPH. Žalobcovia navrhovali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobe žalobcov vyhovie v celom rozsahu a žalovaného zaviaže k náhrade trov konania. 12/ Žalovaný, ktorého odvolanie smerovalo proti výroku o trovách konania, namietal, že hoci si písomne vyúčtoval náhradu trov právneho zastúpenia v sume 690,24 €, bola mu priznaná náhrada trov len vo výške 333,46 €, všetkými žalobcami spoločne a nerozdielne, hoci k náhrade trov konania mali byť zaviazaní jednotliví žalobcovia samostatne, nakoľko sa v ich prípade nejedná o nerozlučné spoločenstvo. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne rozhodnutie o trovách konania, založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil skutočnosť, že na strane žalobcov vystupovalo celkovo 21 osôb, ktoré ale netvoria nerozlučné procesné spoločenstvo. Žalovaný poukazoval na to, že o nerozlučné spoločenstvo ide v prípadoch, kedy sa účinok rozsudku musí vzťahovať na všetkých spoločníkov. V danom prípade ale 21 žalobcov - z toho 5 manželských párov, na základe samostatného právneho titulu uzatvorilo so žalovaným samostatné kúpne zmluvy. Zaplatenia bezdôvodného obohatenia sa každý zo žalobcov ( v prípade manželov obaja spoločne ) mohol domáhať voči žalovanému samostatne. Žalovaný je preto názoru, že žalobcovia tvoria v danom prípade aktívne samostatné spoločenstvo, t.j. každý zo žalobcov ( každý manželský pár ) vystupuje voči žalovanému samostatne; práva a povinnosti ktoréhokoľvek zo žalobcov ( ktoréhokoľvek manželského páru ) sú nezávislé od práv a povinností ostatných žalobcov. Tomu zodpovedala aj výzva súdu prvej inštancie na úhradu súdneho poplatku, ktorý bol vyrubený voči každému zo žalobcov ( manželských párov ) samostatne, pričom pri výške súdneho poplatku vychádzal súd prvej inštancie zo sumy, ktorú ten - ktorý žalobca ( manželský pár ) uplatňoval voči žalovanému. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil, keď na úhradu trov konania zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne a aj ich výšku vypočítal nesprávne. Žalovaný je názoru, že na zaplatenie trov konania mal byť zaviazaný každý zo žalobcov samostatne ( v prípade manželov spoločne a nerozdielne ). Súd prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania pochybil aj v tom, že povinnosť zaplatiť ich neuložil na účet právnej zástupkyne žalovaného. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku o trovách označil žalovaný za nepreskúmateľné, nakoľko v tejto časti je rozhodnutie súdu nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené. Tým odňal žalovanému právo na súdnu ochranu v intenciách práva na spravodlivé súdne konanie. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu rozhodnúť o trovách prvoinštančného konania tak, že zaviaže zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v prípade žalobcov 1, 2 spoločne a nerozdielne sumu 63,56 €, v prípade žalobcov 3, 4 spoločne a nerozdielne sumu 63,56 €, v prípade žalobcov 5, 6 spoločne a nerozdielne sumu 87,47 €, v prípade žalobcov 7, 8 spoločne a nerozdielne sumu 69,54 €, v prípade žalobcov 9, 10 spoločne a nerozdielne sumu 63,56 €, v prípade žalobcov 11, 12 spoločne a nerozdielne sumu 57, 59 €, v prípade žalobcov 13, 14 spoločne a nerozdielne sumu 57,59 €, v prípade žalobcov 15, 16 spoločne a nerozdielne sumu 57,59 €, v prípade žalobcov 17, 18 spoločne a nerozdielne sumu 57,59 €, v prípade žalobcu 19 sumu 57,59 € a v prípade žalobcov 20, 21 spoločne a nerozdielne sumu 54,60 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný si zároveň uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania. 13/ Na odvolanie žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný tak, že navrhoval napadnutý rozsudok vo veci samej ako správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Námietku žalobcov, že zákonodarca zákonom č. 595/2009 Z.z. účinnou od 1. 2. 2010 prejavil vôľu, aby aj byty v správe príspevkových organizácií, ktoré boli nadobudnuté ako samostatné byty, sa predávali za maximálne regulovanú cenu podľa § 18 a nasl. ZVB, označil za nepresnú. Vyššie uvedené tvrdenie žalobcov sa týkalo len bytov s charakterom služobného bytu, bytu osobitného určenia v správe rozpočtových a príspevkových organizácií označených ministerstiev, bez ohľadu na to, že boli nadobudnuté do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a) ZVB. Takáto povinnosť ale nevznikla, ak dochádza k predaju bytov s iným než vyššie uvedeným charakterom, ktoré boli nadobudnuté do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a) za cenu dohodou. V takýchto prípadoch dokonca nemôže byť dohodnutá cena bytu nižšia, než za akú ju vlastník nadobudol do vlastníctva. V ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. je upravené obmedzenie vlastníka domu previesť byt výlučne v prospech nájomcu bytu; avšak žalovaný vlastníkom domu nikdy nebol a byty, ktoré prevádzal v prospech žalobcov nadobudol na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom domu, t.j. vlastníctvo k ním nadobudol podľa § 4 ods. 1 písm. a) ZVB. Preto mu nebola zákonodarcom daná povinnosť byty takto nadobudnuté previesť v prospech nájomcov týchto bytov. Žalovaný dodal, že ust. § 16 ako celok nadväzuje na ust. § 4 ods. 1 ZVB a ust. § 5 a spolu s ustanoveniami § 17, § 18, § 18a, § 18b, § 28, § 29, § 29a, § 29b a § 32a ZVB vytvárajú základný rámec osobitnej úpravy povinných prevodov bytov a nebytových priestorov. Žalovaný vo svojom vyjadrení zopakoval, že nebolo jeho zákonnou povinnosťou pri cene bytov pri ich prevádzaní zohľadniť maximálne regulovanú cenu vypočítanú v zmysle ust. § 18 ods. 1 až 4 ZVB, nakoľko predmetné byty neboli v čase uzatvorenia zmlúv ani bytmi osobitného určenia ani služobnými bytmi v správe žalovaného, t.j. vzťahovalo sa na ne ust. § 18 ods. 5 ZVB. Napriek vyššie uvedenému sa žalovaný pri prevode predmetných zmlúv dohodol so žalobcami, že cena bytu bude nižšia, než za akú ju žalovaný nadobudol do vlastníctva, pričom pri výpočte ceny sa bude primerane postupovať v zmysle ust. § 18 ods. 1 až ods. 4 ZVB. Žalovaný sa so žalobcami na takto vypočítanej cene dohodol, hoci nemusel. Z obstarávacej ceny bytu - t.j. ceny, ktorú mal vedenú vo svojom účtovníctve - odpočítal 2 0 opotrebenia za každý začatý rok veku domu od roku 2000 - ukončenia výstavby bytového domu a následne z takto zistenej ceny odpočítal ešte zrážku vo výške 30 %. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovia so spôsobom určenia ceny súhlasili, túto aj začali riadne splácať a pri uzavretí zmlúv ju nerozporovali. Vo vzťahu k charakteru bytov sa žalovaný stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Dodal, že súd môže ale nie je povinný uviesť stranám sporu svoje predbežné právne posúdenie veci. Ak by aj súd vyslovil svoj predbežný právny názor, nemožno ho vykladať ako akékoľvek prejudikovanie sporu. Žalovaný nikdy jednoznačne nepotvrdil skutočnosť, že by dané byty boli služobnými bytmi, t.j. nešlo o zhodné tvrdenia strán sporu ohľadom tejto skutočnosti. Pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil so záverom, že predmetné byty neboli služobnými bytmi, žalovaný zdôraznil, že nikdy nebol vlastníkom celého bytového domu, obstarávaciu cenu domu teda nemal vedenú vo svojom účtovníctve, a teda pri výpočte ceny za 1 m2 podlahovej plochy nemohol postupovať tak, ako sa domáhajú žalobcovia. Žalobcovia súhlasia s tým, že ako obstarávacia cena bytu bol použitá cena bytu vedená v účtovníctve žalovaného, hoci zákon nepredpokladá takýto spôsob určenia ceny za 1 m2 podlahovej plochy bytu. Zároveň však žalobcovia žiadajú, aby obstarávacia cena bytu bola v tomto prípade znížená v súlade s ust. § 18 ods. 1 písm. a) a b) ZVB jednak o základný štátny príspevok poskytnutý na porovnateľný družstevný byt podľa roku začatia výstavby domu a jednak o 2 % obstarávacej ceny bytu za opotrebenie za každý začatý rok veku domu. 14/ Žalovaný argumentoval v tejto súvislosti judikatúrou, podľa ktorej za zničenie nehnuteľnosti sa považuje nielen fyzický zánik nehnuteľnosti, v ktorej sa priestor nachádza, ale tiež taká stavebná úprava tejto nehnuteľnosti, že sa v nej uvedený priestor naďalej fyzicky nenachádza ( rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26 Cdo 1766/2006 zo dňa 21. 3. 2007 ). Spoločnosť HORNEX spol. s r.o. od ktorej Slovenská republika - Ministerstvo obrany SR predmetné byty nadobudla, kúpila túto nehnuteľnosť - resp. nosnú konštrukciu bytového domu - v stave absolútnej deštrukcie, keď z pôvodnej stavby ostal len železobetónový skelet bez obvodových múrov a priečok. Do tejto nosnej konštrukcie HORNEX spol. s r.o. vstavala nové byty a nebytové priestory. Je potom nelogické, aby pri určovaní ceny za 1 m2 podlahovej plochy bytu pre účely „opotrebenia“ bol zohľadnený vek bytového domu odo dňa jeho prvého odovzdania do užívania, hoci byty, ktoré sa nachádzali v tomto pôvodnom bytovom dome fyzicky zanikli a v dôsledku stavebných úprav bol celý bytový dom novovybudovaný a byty kolaudované v r. 2000. Žalobcovia sa domáhajú nadobudnutia novostavieb skolaudovaných v r. 2000 za kúpnu cenu počítanú tak, že obstarávacia cena bytu sa zníži o 2 % za opotrebenie za každý začatý rok veku domu - počítaného od roku 1962 ( t.j. zníženie až o 80 % z obstarávacej hodnoty bytu ) a o základný štátny príspevok poskytnutý na porovnateľný družstevný byt podľa roku začatia výstavby domu. Ak by sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcov, došlo by k porušeniu ust. § 1 O.s.p.; žalobu žalobcov možno považovať za špekulatívnu, s cieľom dosiahnuť zníženie kúpnej ceny, resp. jej nezaplatenie v dohodnutej výške v zmysle platnej právnej úpravy a obchádzaniu samotného účelu zákona. 15/ Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej nesúhlasil s tvrdením žalobcov, že im bola odňatá možnosť predniesť záverečné reči. Poukazoval na zápis z pojednávania konaného dňa 1. 10. 2013, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; zo zápisu vyplýva, že strany sporu boli súdom oboznámené s prednesmi strán, ich právnych zástupcov a doposiaľ vykonaných dôkazoch a následne ich poučil o ich práve podľa § 118 ods. 4 O.s.p. súd prvej inštancie na tomto termíne pojednávania vyzval strany sporu, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. To, že sa právny zástupca žalobcov rozhodol dobrovoľne nevyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, nemôže mať za následok zaťaženie konania vadou, ktorá by predstavovala odňatie možnosti žalobcom konať pred súdom. Nemôže byť na ťarchu súdu prvej inštancie, že sa žalobcovia dobrovoľne rozhodli svoje právo nevyužiť. Žalovaný tiež poznamenal, že v r. 1962 bol obytný dom vybudovaný obcou; táto ho následne previedla na spoločnosť Commer-ream spol. s r.o. a táto previedla v r. 1997 na spoločnosť HORNEX, spol. s r.o. nosnú konštrukciu objektu s projektovou dokumentáciou. Do nosnej konštrukcie spoločnosť HORNEX, spol. s r.o. vstavala byty. Už pri prevode obytného domu z obce na právnickú osobu muselo byť pri cene nehnuteľnosti zohľadnené opotrebenie daného bytového domu. Žalovaný si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 16/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 17/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. v celom rozsahu ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP na odvolacom pojednávaní ( § 385 CSP ), Odvolací súd zopakoval dokazovanie podľa § 378 ods. 1, § 384 a § 204 CSP čítaním listinných dôkazov : - Zmlúv o prevode vlastníctva bytov medzi SR - BARMO a jednotlivými žalobcami č.l. 19 až č.l. 50 spisu, - Písomného podania obsahujúceho dovolanie sa neplatnosti kúpnej ceny v Zmluve o prevode vlastníctva bytu a zriadení záložného práva AK Melničák a Semančíková, s.r.o., č.l. 51 až 72 spisu, - žiadosti Mestského investorského útvaru - Bratislava zo dňa 31. 8. 1962 sp.zn. 131/10329/1961 - kol. o uvedenie stavby do trvalej prevádzky - užívania, č.l. 75 až 77 spisu - Stavebného povolenia vydaného Obvodným úradom životného prostredia Bratislava III, oddelenie územného rozvoja a štátnej stavebnej správy, zo dňa 12. 2. 1996, zn.: ŠSS-327-4228/1995, na základe žiadosti COMMER-TEAM, spol. s.r.o. , č.l. 78 až 87 spisu, - kolaudačného rozhodnutia zo dňa 23. 5. 2000 zn. : 00/06851-150/151-IMA vydaného Okresným úradom Bratislava III, odbor životného prostredia na návrh stavebníka HORNEX, s.r.o., č.l. 88 až 91 spisu, - nájomných zmlúv k bytom uzavretých medzi BARMO SR ako prenajímateľom a jednotlivými žalobcami, ako nájomcami bytov, č.l. 106 až 132, tiež 219 až 221 spisu. 18/ Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vo veci samej je vecne správne, rozhodnutie o trovách konania je však nutné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 19/ Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 20/ Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 21/ Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ( v znení platnom ku dňu 27.04.2010 ), vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru v dome sa nadobúda a) na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome s vlastníkom domu alebo s právnickou osobou, ktorá má právo hospodárenia k domu, s vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru, b) na základe zmluvy o výstavbe domu, vstavbe alebo nadstavbe, c) dedením, d) rozhodnutím štátneho orgánu. 22/ Podľa § 17 ods. 1 zákona o bytoch, cena bytu, nebytového priestoru alebo ateliéru v dome, cena príslušenstva, cena pozemku zastavaného domom a cena priľahlého pozemku sa dojednáva dohodou predávajúceho a kupujúceho. 23/ Podľa § 17 ods. 3 písm. a) zákona o bytoch, dohodnutá cena bytu a pozemkov podľa odseku 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, 18a a 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva, štátu vrátane štátnych podnikov v likvidácii a Slovenského pozemkového fondu. 24/ Podľa § 18 ods. 1 zákona o bytoch, cena za 1 m2 podlahovej plochy bytu alebo ateliéru, ktorý sa prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktoré sú uvedené v § 17 ods. 3, sa zisťuje tak, že z obstarávacej ceny domu sa odpočíta a) pri byte základný štátny príspevok poskytnutý na porovnateľný družstevný byt podľa roku začatia výstavby domu, b) pri byte 2% a pri ateliéri 0,5% opotrebenia za každý začatý rok veku domu, a vydelí sa súčtom podlahovej plochy bytov a ateliérov v dome. Ak nemožno zistiť obstarávaciu cenu domu, určí ju Ministerstvo financií Slovenskej republiky.“ 25/ Podľa § 18 ods. 5 zákona o bytoch, odseky 1 až 4 sa nepoužijú na zistenie ceny bytu, ak vlastník uvedený v odseku 1 nadobudol byt do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a) za cenu dohodou. V týchto prípadoch pri prevode vlastníctva bytu na nájomcu nemôže byť dohodnutá cena bytu nižšia, než za akú ju vlastník uvedený v odseku 1 nadobudol do vlastníctva.“ 26/ Podľa § 18 ods. 6 zákona o bytoch ( v znení účinnom ku dňu 27. 4. 2010 ), ustanovenie odseku 5 sa nevzťahuje na služobné byty, byty v správe rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií Ministerstva financií Slovenskej republiky, Ministerstva školstva Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky. 27/ Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že žalobcom nevznikol nárok na vydanie uplatňovaného bezdôvodného obohatenia, nakoľko sa na stanovenie ceny jednotlivých bytov nevzťahuje výpočet regulovanej ceny podľa ust. § 18 ods. 1 až 4 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom k 27. 4. 2010. Tento záver súd prvej inštancie vyvodil zo zistenia, že žalovaný ako vlastník prevádzaných bytov nebol vlastníkom bytového domu ( v ktorom sa nachádzajú predmetné byty ), ďalej že označené byty žalovaný nadobudol od spoločnosti HORNEX spol. s r.o. kúpou za cenu dohodou a napokon že predmetné byty nemali charakter služobných bytov. 28/ Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením prvoinštančného súdu nestotožňuje. Zákon č. 182/1993 Z.z. vo svojom ust.§ 16 ods. 1 prvá veta upravuje, že byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu ( § 5 ods. 5 ) previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas. Skutočnosť, že štát ( Slovenská republika, zastúpená Bytovou agentúrou rezortu ministerstva obrany ) nebol vlastníkom celého bytového domu na R. O.. XX D. H. ( ale len 17 bytov z celkového počtu 44, ktoré nadobudol za cenu dohodou ), nebránila žalovanému previesť vlastnícke právo k predmetným bytom na jednotlivých žalobcov na základe ust. § 18 ods. 1 až 4 cit. zákona ( v znení platnom k 27. 4. 2010 ). Odvolací súd vníma dikciu zákona č. 182/1993 Z.z. používajúcu termín „vlastník domu“ vo vzťahu k prejednávanému prípadu za nepresnú, ktorá by pri jeho doslovnom výklade bránila naplneniu účelu, sledovaného týmto zákonom, totiž umožniť nájomcom služobných bytov - fyzickým osobám - uspokojiť svoju bytovú potrebu nadobudnutím vlastníckeho práva k bytu, ktorého je nájomcom a to za sociálne únosných podmienok. Cieľom a účelom zákonnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 182/1993 Z.z. bolo umožniť vytvorenie trhu s bytmi ( t.j. privatizovať bytový fond ) na Slovensku v nových spoločensko-ekonomických podmienkach, keďže takýto trh na Slovensku pred rokom 1989 prakticky neexistoval, resp. existoval v deformovanej podobe. V prípade všetkých žalobcov išlo o nájomcov bytov, s nájmom bytu dohodnutým na dobu neurčitú ( po uzavretí dodatkov k nájomným zmluvám aj v prípade žalobcov 13 a 14 a žalobcov 17 a 18 ) a rovnako sa v ich prípadoch jednalo o tzv. prvý prevod bytu podľa § 16 ods. 1 cit. zák., t.j. prvý prevod medzi vlastníkom bytu ( štátom ) a nájomcom ( jednotlivými žalobcami ), keďže v prípade kúpy 17 bytov štátom od spoločnosti HORNEX, spol. s r.o. nemal nadobúdateľ 17-tich bytov - štát - postavenie nájomcu. O nepresnosti už spomínaného termínu „vlastník domu“ používaného v zákone č. 182/1993 Z.z. svedčí aj to, že zákon s týmto termínom pracuje aj v prípadoch, kedy už v bytovom dome došlo k prevodu vlastníckeho práva prvého bytu, ale ešte nie všetkých bytov, a teda kedy vznikne taký právny stav, že na vlastníctve bytového domu participuje nie už len jeden jediný ( pôvodný ) vlastník domu, ale viacero ( ako na to v konaní poukazovali aj žalobcovia ). Pod pojem „vlastník domu“ v zmysle ust. § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. tak podľa názoru odvolacieho súdu možno zahrnúť aj žalovaného, hoci nebol vlastníkom celého bytového domu na R. O.. XX D. H.. Žalovaný totiž kúpou 17-tich bytov v bytovom dome na R. O.. XX D. H. nadobudol vlastníctvo nielen k spomínaným 17 bytom, ale spolu s nimi tiež vlastníctvo k reálnej časti bytového domu. 29/ Prevod vlastníckeho práva k označeným bytom na jednotlivých žalobcov za regulovanú cenu v zmysle § 18 ods. 1 až 4 v danom prípade priamo ukladá ust. § 18 ods. 8 ( v rozhodnej dobe išlo o ust. § 18 ods. 6 cit. zák. ), keďže ustanovenie § 18 ods. 8 ( vtedy odsek 6 ) výslovne vylúčilo aplikáciu ust. § 18 ods. 5 na zistenie ceny ( služobných ) bytov v správe Ministerstva obrany SR, a to aj vtedy, ak boli tieto byty nadobudnuté za cenu dohodou ( ako tomu bolo aj v prejednávanej veci ). Skutočnosť, že štát predmetné byty nadobudol od spoločnosti HORNEX, s.r.o. za cenu dohodou teda vzhľadom na ust. § 18 ods. 5 v spojení s ust. § 18 ods. 8 ( vtedy odsek 6 ) nebránila prevodu dotknutých bytov za regulovanú cenu vypočítanú podľa ust. § 18 ods. 1 až 4 zák. č. 182/1993 Z.z. ( v znení platnom k 27. 4. 2010 ). Postup, ktorý pri prevode vlastníckeho práva k bytom na jednotlivých žalobcov zvolil žalovaný, je preto možné akceptovať ( žalovaný nebol vlastník domu, ale len 17-tich bytov v bytovom dome, nepoznal preto obstarávaciu cenu domu - túto teda ani nemal zavedenú v účtovníctve, a preto vychádzal z obstarávacej ceny bytov, ktorú vo svojom účtovníctve zavedenú mal ). Nutno tiež zdôrazniť, že so spôsobom výpočtu regulovanej ceny za prevod vlastníckeho práva k jednotlivým bytom podľa ust. § 18 ods. 1 až 4 cit. zákona žalobcovia súhlasili - proti takto určenej cene nenamietali. Ich námietky sa týkajú výlučne - podľa ich názoru - nedostatočne stanoveného opotrebenia za každý začatý rok veku domu, ktorý by sa podľa ich argumentácie mal počítať od r. 1962 ( roku kolaudácie pôvodného bytového domu na R. O.. XX D. H. ). 30/ Odvolací súd sa ďalej nestotožnil so právnym posúdením prvoinštančného súdu ohľadom charakteru prevádzaných bytov; vykonané dokazovanie nepreukázalo, že by predmetné byty nemali charakter služobných bytov. Pojem služobného bytu vymedzuje ust. § 1 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb., podľa ktorého služobným bytom je predovšetkým byt, ktorého nájomca vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Služobným bytom je aj byt vo vlastníctve štátu trvalo určený na bývanie o.i. aj profesionálnych vojakov ozbrojených síl. Pre záver, že v konkrétnom prípade ide o nájom služobného bytu postačí, že nájomca sa zaviazal pre prenajímateľa vykonávať práce, na ktoré je nájom bytu viazaný; takýto záväzok pritom nemusí byť obsiahnutý v zmluve ( porovnaj Rc 18/2007 ). Žalovaný na odvolacom pojednávaní potvrdil, že podmienkou, aby mohol byť pridelený do nájmu byt v správe BARMO, muselo ísť o zamestnanca rezortu ministerstva obrany, či už civilného zamestnanca alebo profesionálneho vojaka. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že až do rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom žiadna zo strán sporu netvrdila, že by predmetné byty nemali charakter služobných bytov; naopak v tomto zmysle ( že predmetné byty sú bytmi služobnými ) vyznieva aj písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe datované dňom 9. 3. 2011, na č.l. 239 spisu. 31/ Odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre určenie regulovanej ceny za byt v zmysle ust. § 18 ods. 1 až 4 zákona č. 182/1993 Z.z., pričom žalovaný aj otázku, za aké obdobie ( za koľko rokov ) prináleží žalobcom odpočet 2 %-tného ročného opotrebenia, vyriešil správne. Žalobcovia svoj názor, že im malo byť opotrebenie zohľadnené počnúc rokom 1962, opierajú o skutočnosť, že v r. 1962 bol ( pôvodný ) bytový dom na R. O. D. H. kolaudovaný; konkrétne že stavba bytového domu existovala od 10. 9. 1962 ( rozhodnutie bývalého Odboru pre výstavbu rady ObNV Bratislava o povolení na trvalé užívanie, č.Výst. 1765/62-327 inž.M ). Žalobcovia 1, 2 argumentujú tým, že doposiaľ nedošlo k zániku tejto stavby, keď na danú stavbu nebolo nikdy vydané rozhodnutie o odstránení stavby. Na tejto skutočnosti nič nezmenila ani rekonštrukcia, ktorou stavba bytového domu prešla v rokoch 1996 až 2000, pretože rekonštrukciu, ktorá predstavuje zmenu stavby, nemožno považovať za zánik stavby, namietali v konaní žalobcovia. 32/ V konaní nebolo sporné, že žalovaný pri prevode dotknutých bytov do vlastníctva žalobcov od obstarávacej ceny bytu odpočítal 2%-tné ročné opotrebenie za celkom 11 rokov, keď opotrebenie počítal od roku 2000 ( jednotlivé zmluvy boli uzatvorené so žalobcami v apríli 2010 ). Podľa názoru odvolacieho súdu bolo nutné v prejednávanej veci zohľadňovať individuálne okolnosti prípadu, o.i. tiež tú okolnosť, že prevádzané byty pred rokom 2000 neexistovali; reálne vznikli v rámci rekonštrukcie pôvodného bytového domu, z ktorého ale pred rekonštrukciou zostal len železobetónový skelet. Žalobcovia sa svojou žalobou snažia dosiahnuť priznanie opotrebenia aj za obdobie od roku 1962 do 1999, kedy však byty, ktoré im boli prevedené do vlastníctva reálne nejestvovali. Je pravdou, že formálne nebolo nikdy rozhodnuté o odstránení stavby pôvodného bytového domu, napriek tomu je podľa názoru odvolacieho súdu nutné pôvodný bytový dom na R. O.. XX D. H. považovať za zaniknutý. Dom pred jeho rekonštrukciou v roku 1996 existoval len v podobe železobetónového skeletu - bez obvodových múrov, strechy, okien, dverí, vnútorných priečok, schodíšť a iných stavebných prvkov. Objekt v podstate stratil charakter stavby, a už vôbec sa v ňom nenachádzali byty. Stavba tak podľa názoru odvolacieho súdu fyzicky zanikla ( hoci právne stále existovala ). Zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v ust. § 18 ods. 1 písm. b/ upravuje pri zisťovaní ceny bytu odpočítať opotrebenie domu, t.j. jeho amortizáciu. Amortizácia znamená postupné znižovanie hodnoty majetku, spôsobené najmä opotrebovávaním alebo starnutím. Aj s poukazom na obsah pojmu „opotrebenie“ nemôže návrh žalobcov obstáť. Žalobcovia sa svojím návrhom snažia dosiahnuť priznanie opotrebenia bytov ( a teda dosiahnuť zníženie ceny bytov ) aj za také obdobie, kedy jednotlivé byty reálne nejestvovali, a teda sa nemohli ani opotrebovávať. Odvolací súd je preto názoru, že žalobcom nimi uplatňované vydanie bezdôvodného obohatenia v podobe nepriznaného odpočítania opotrebenia veku domu počnúc rokom 1962, a nie až od roku 2000 - neprináleží. Žalobcami uzavreté zmluvy o prevode vlastníctva bytov netrpia relatívnou neplatnosťou v časti týkajúcej sa určenia kúpnej ceny jednotlivých bytov v zmysle ust.§ 40a Obč. zák., preto na strane žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia ( vo výške rovnajúcej sa sume, predstavujúcej žalovaným nepriznané opotrebenie za obdobie rokov 1962 až 1999 v zmysle ust. § 18 ods. 1 písm.b/ zák. č. 182/1993 Z.z. ). 33/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil ako vecne správny, hoci sčasti z iných právnych dôvodov ( § 387 ods. 1 CSP ). Vo výroku o trovách ( prvoinštančného ) konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 389 ods. 1 písm.c/ CSP ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o náhrade trov konania ( § 391 ods. 1, 2 CSP ), keď zistil, že námietky žalovaného v jeho odvolaní čo do trov, sú opodstatnené. 34/ Súd prvej inštancie nesprávne pre účely rozhodnutia o trovách ( prvoinštančného ) konania považoval za hodnotu sporu sumu 3.411,73 € ( t.j. súčet všetkých súm uplatňovaných jednotlivými žalobcami ). V skutočnosti však neuplatňovali všetci žalobcovia spoločne zaplatenie sumy 3.411,73 €, ale jednotliví žalobcovia ( spravidla manželia ) uplatňovali zaplatenie určitej konkrétnej sumy za jednotlivé byty; t.j. ako správne argumentoval žalovaný v odvolaní jednotliví žalobcovia ( spravidla manželia ) mohli za každý byt uplatňovať zaplatenie uplatnenej sumy samostatnou žalobou v samostatnom konaní. Preto aj o trovách konania mal súd prvej inštancie rozhodnúť nie jedným spoločným výrokom ( žalobcovia nemali postavenie nerozlučných spoločníkov ), ale mal priznať - vzhľadom na úspech v spore - žalovanému náhradu trov voči každému zo žalobcov samostatne ( v prípade manželov voči manželom spoločne a nerozdielne ) osobitným výrokom ( kde hodnota sporu by vychádzala zo sumy, uplatňovanej za každý jednotlivý byt ). Súd prvej inštancie si v danom prípade nesprávne vyložil ust. § 91 ods. 1 O.s.p. účinné do 30. 6. 2016 ( v súčasnosti § 77, § 76 CSP ), keď žalobcov nesprávne považoval za nerozlučné spoločenstvo, hoci po správnosti tvoria títo samostatné procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a kde každý koná sám za seba. Uvedené sa vzťahuje aj na rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania, o ktorých rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP. 35/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).