Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/215/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3713200499 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:3713200499.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: D. W., F.. XX.XX.XXXX, T.: D. XXX, D., v zast.: JUDr. Darina Kučerová, advokátkou so sídlom: Železničná 90/12, Považská Bystrica, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, so sídlom: Námestie slobody 6, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 9C/60/2013-125 zo dňa 19.05.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.000 eur a náhradu trov konania vo výške 100% všetko do troch dní od právoplatnosti. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a vecne tým, že žalobca (ďalej aj ako „navrhovateľ“) svojím návrhom na začatie konania, doručeným súdu 18.01.2013 žiadal o zaviazanie žalovaného (ďalej aj ako „odporcu“) zaplatením náhrady škody v sume 31.432,- Eur z dôvodu, že uznesením ORPZ Bratislava III, ČVS: ORPZ-970/ OVK B 3-2007, zo dňa 30.01.2008, bolo voči nemu vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia podľa ustanovenia § 149 ods. 1, 2, písm. a), b) Trestného zákona, rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp.zn. 3T 83/2008 bol spod obžaloby oslobodený podľa ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku, keď nebolo dokázané, že skutok spáchal. Tento rozsudok bol v rámci odvolacieho konania zrušený a vrátený odvolacím súdom, keď napokon po opätovnom dokazovaní súd dňa 19.01.2010 navrhovateľa opäť oslobodil z toho istého dôvodu a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Voči rozhodnutiu o stíhaní v zákonnej lehote podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Navrhovateľ si uplatňuje výdavky vynaložené v súvislosti s obhajobou, ktoré v zmysle špecifikácie tvoria sumu 1.662,20 Eur a okrem toho si uplatňuje nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- Eur z dôvodu, že vec bola medializovaná, jeho stíhanie sa prejavilo i na jeho zdraví, zdraví jeho matky a v jeho osobnom a pracovnom živote. Jeho dlhodobý vzťah stroskotal, jeho matka vážne ochorela, až napokon zomrela. On sám má zdravotné problémy, keď veľmi ťažko uvedené stíhanie znášal, pretože hoci sa neustále domáhal zrušenia svojho stíhania, nestalo sa tak, keď dozorový prokurátor so zastavením trestného stíhania nesúhlasil. Okrem toho poukázal i na dĺžku trvania jeho stíhania - 3 roky. 3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, oboznámením sa s vyjadreniami odporcu, vypočul svedka I. Q.P., oboznámil sa s obsahom nasledovných listinných dôkazov: žiadosť navrhovateľa o predbežné prejednanie nároku, vyjadrenie odporcu k žiadosti zo dňa 13.03.2013, rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp.zn. 3T 83/2008 (č.l. 46), uznesenie OR PZ BA III zo dňa 30.01.2008 (č.l. 66), sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 09.04.2008 (č.l. 68), uznesenie o zamietnutí sťažnosti (č.l. 70), vyčíslenie trov právneho zastúpenia (č.l. 77), s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 3T 83/2008, a dospel k zisteniu nasledovného skutkového a právneho stavu veci: 4. Žalobca v rámci svojej výpovede pred súdom prvej inštancie potvrdil všetky skutočnosti, uvedené v písomnom návrhu na začatie konania doručeného súdu dňa 18.01.2013. Trestné stíhanie vyhodnotil ako traumatickú záležitosť z dôvodu, že dovtedy stále žil usporiadaný život, nikdy neprišiel do konfliktu so zákonom (či už úmyselne alebo z nedbanlivosti), nevyhýbal sa daňovým ani občianskym povinnostiam. Nikdy nebol obvinený zo žiadneho trestného činu ani prečinu, týmto obvinením sa cítil sklamaný z prístupu štátu, že mu nedal priestor na nejakú zmysluplnú obhajobu a tri roky bol považovaný za vinného. Trestné stíhanie traumaticky zasiahlo aj jeho rodinu, v čase trestného stíhania žil v spoločnej domácnosti len s matkou, ktorá v súvislosti s jeho trestným stíhaním ochorela a napokon aj zomrela, oslobodzujúceho rozsudku sa už nedožila. Prípad bol medializovaný, síce sa v médiách nespomenulo jeho celé meno a priezvisko, ale len iniciály a bydlisko, napriek tomu celé okolie vedelo, o koho sa jedná, čo sa odzrkadlilo na matkinom i jeho zdraví. Trestné stíhanie ho zasiahlo aj po pracovnej stránke, keď po tomto obvinení sa dohodol so svojím partnerom (s ktorým mali stavebnú firmu), na jeho odchode z dôvodu, že sa nedokázal plne venovať záležitostiam spojeným s činnosťou firmy a psychicky nebol v poriadku tak, aby dokázal firmu riadiť, okrem toho bol na jeho odchod robený aj nátlak zo strany jeho spoločníka. Kvôli trestnému stíhaniu stratil chuť vôbec pracovať v oblasti stavebníctva. 5. Z výpovede svedka I. Q.P. súd prvej inštancie zistil, že sa s navrhovateľom poznajú od detstva, sú kamaráti a pochádzajú z tej istej dediny. Z obdobia pred trestným stíhaním ho poznal ako šikovného, čestného a v spoločnosti obľúbeného človeka. Spolu si v roku 2007 založili stavebnú firmu, kde boli obidvaja konateľmi (svedok pracoval ako stavbyvedúci), ako zákazku dostali stavbu Q. R.L. na T. K. R. T., kde došlo k smrteľnému úrazu pracovníka, ktorý nepracoval pre ich stavebnú firmu, ale bol už na stavbe (pracoval tam) pred nimi. Zo stavebnej firmy odišlo vtedy asi 60 - 70 % pracovníkov, dostali sa do veľkých finančných problémov, keď nikto pre nich pracovať nechcel, všetci o tom hovorili ako o stavbe smrti, udalosti týkajúce sa nešťastnej náhody boli medializované, prestali s nimi komunikovať obchodní partneri, s firmou boli zrušené ďalšie kontrakty, dodávateľské firmy zastavili platby. V dôsledku trestného stíhania sa navrhovateľ stiahol do úzadia, pretože bol fyzicky aj psychicky na dne z obvinenia. Mal psychické problémy takého charakteru, že napríklad zastavil na diaľnici a až 6 hodín tam plakal, obávali sa, že spácha samovraždu. Svedok aj navrhovateľ pochádzajú a žijú v malej dedine, preto naňho každý poukazoval ako na vraha. Snažil sa navrhovateľa podržať, ale ten bol fyzicky a psychicky tak na dne, že to pre svedka nebolo únosné, naopak, jeho odchodom zo spoločnosti a z postu konateľa sa spoločnosti znovu začalo dariť, dostávala nové zákazky a v súčasnosti je jej majetok odhadom asi 3 mil. Eur. Okrem toho mal navrhovateľ obavu o svoj život, keď asi ho hľadalo asi 50 - 60 Rómov kvôli tomu, že obeťou nehody bol Róm, chodili za ním do dediny, vyhrážali sa mu zabitím, preto sa navrhovateľ musel skrývať a nikam nechodil. Predtým hral futbal, chodil medzi ľudí, bol poľovníkom, ale potom prestal športovať a chodiť aj do lesa nosiť krmivo pre zver, mal problém zamestnať sa inde a opustila ho dlhoročná priateľka v čase pred svadbou. Jeho mama to znášala veľmi ťažko, otec kedysi spáchal samovraždu a brat mu zomrel ako 17 - ročný (navrhovateľ mal vtedy 12 rokov), keď v ich dome vybuchla plynová bomba, prišiel navrhovateľ o oko. Odkedy bolo vznesené obvinenie ani matka dlho nežila, nezvládla to. Dokonca aj v súčasnosti, keď je už trestné stíhanie ukončené, ľudia veria tomu, čo bolo napísané v novinách, keď dnes už nikto nenapíše, že to nebola pravda, preto stále navrhovateľa odcudzujú. 6. Odporca žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 22.01.2013 vo svojej odpovedi zo dňa 13.03.2013 nevyhovel, keď dospel k záveru, že zo strany prokuratúry nezistil nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie, preto jeho žiadosť na náhradu škody považoval v plnom rozsahu za nedôvodnú a odmietol ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prokurátor žiadnym svojím rozhodnutím alebo postupom v prípravnom konaní neporušil zákon (úmyselne ani z nedbanlivosti), spravoval sa svojím vlastným vnútorným presvedčením a právnym názorom, ktorý vychádzal zo starostlivého zhodnotenia všetkých relevantných skutočností a dôkazov. Dôkazy zhromaždené v rámci prípravného konania neumožňovali prokurátorovi urobiť iné rozhodnutie, len podať vo veci obžalobu, aby až súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní rozhodol o vine alebo nevine navrhovateľa. Zásadu „in dubio pro reo“ je totiž oprávnený a povinný použiť len súd pri rozhodovaní o vine, pričom prokurátor je vždy v prípade pochybností o existencii skutku povinný podať obžalobu. 7. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 3T 83/2008, zo dňa 19.01.2010, súd prvej inštancie zistil, že navrhovateľ bol spod obžaloby oslobodený podľa ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku, keď nebolo dokázané, že skutok spáchal. Tento rozsudok sa stal právoplatným dňa 04.02.2010. 8. Podľa špecifikácie právnej zástupkyne navrhovateľa zo dňa 30.03.2010 boli trovy obhajoby (č.l. 77) v sume 1.662,20 Eur, vyčíslenie trov v trestnom konaní korešponduje s obsahom spisu v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. 3T 83/2008. Trovy konania v trestnom konaní pozostávali z týchto úkonov právneho zastúpenia, 1 úkon právnej služby á 52,71 Eur: 1. prevzatie veci, 2. sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania, 3. účasť na výsluchu navrhovateľa v Bratislave dňa 16.04.2008, 4. oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania dňa 30.05.2008, 5. hlavné pojednávanie dňa 26.08.2008, 6.1/4 hodnoty úkonu, t. j. 13,17 Eur - hlavné pojednávanie dňa 30.09.2008, 7. hlavné pojednávanie dňa 20.11.2008, 8. vyjadrenie k odvolaniu - 60,11 Eur, 9. hlavné pojednávanie dňa 19.01.2010 - 60,11 Eur; režijný paušál spolu v sume 58,56 Eur, náhrada za stratu času 583,30 Eur, cestovné 570,69 Eur. 9. Svoje skutkové a právne zistenia súd prvej inštancie zhrnul tak, že v danej veci mal súd prvej inštancie za nesporné, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 3T 83/2008, zo dňa 19.01.2010, bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený podľa ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku, keď nebolo dokázané, že skutok spáchal. Tento rozsudok sa stal právoplatným dňa 04.02.2010. 10. V zmysle ustáleného výkladu citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., je potrebné navrhovateľom napadnuté uznesenie ORPZ Bratislava III, ČVS: ORPZ-970/OVK B 3-2007, zo dňa 30.01.2008, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia podľa ustanovenia § 149 ods. 1, 2, písm. a), b) Trestného zákona; považovať za nezákonné rozhodnutie. Právoplatné oslobodenie navrhovateľa ako obvineného spod obžaloby citovaným rozsudkom zo dňa 19.01.2010, právoplatným dňa 04.02.2010, má rovnako ako zastavenie trestného stíhania či zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania tie isté dôsledky, t. j. je nutné vychádzať z premisy, že na účely posudzovania náhrady škody v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ide o nezákonné rozhodnutie. V danej súvislosti súd preto nebral do úvahy argumentáciu odporcu týkajúcu sa hodnotenia činnosti prokurátora v danej veci, ani oprávnenosť či primeranosť jeho postupu, keď vzhľadom na charakter tohto druhu zodpovednosti ako objektívnej je podstatný výsledok, t. j. oslobodzujúci rozsudok a jeho účinky vo vzťahu k posudzovaniu nezákonného rozhodnutia. 11. Keď mal súd prvej inštancie jednoznačne daný predpoklad pre náhradu škody v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., t. j. existenciu nezákonného rozhodnutia, pri určení výšky náhrady škody vychádzal z ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003, podľa ktorého náhrada škody zahŕňa v prvom rade náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré navrhovateľovi ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, v danom prípade v trestnom konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. 3T 83/2008, spolu trovy obhajoby (č.l. 77) v sume 1.662,20 Eur. 12. Vykonaným dokazovaním, najmä výsluchom navrhovateľa a svedka I. Q. dospel súd prvej inštancie k záveru, že v tomto prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva nie dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutí, preto rozhodol skúmal predpoklady aj na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 17 ods. 3 zákona; pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; keď v danom prípade bolo z trestného konania zrejmé, že išlo o prvé trestné stíhanie navrhovateľa, ktorým bol dovtedy bezúhonný. 13. Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, súd prvej inštancie odkazuje aj na záver odôvodnenia právoplatného oslobodzujúceho rozsudku, kde súd vyslovil, že mu nie je zrejmé, prečo v konkrétnej veci bola podaná obžaloba len na osobu navrhovateľa, keď spoločníkom a konateľom spol. JASES bol aj svedok I. Q.. Práve v tomto, i pre tento súd nepochopiteľnom postupe trestných orgánov pri výbere a označení trestne stíhanej osoby výlučne osoby navrhovateľa, vidí súd špecifickú okolnosť odôvodňujúcu nárok na priznanie nemajetkovej ujmy. 14. Závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému navrhovateľovi v súkromnom živote, súd hodnotí ako mimoriadne závažné s negatívnym a likvidačným charakterom na rodinné a citové väzby navrhovateľa v porovnaní pred trestným stíhaním - trauma, strach z pomsty rodiny poškodeného v trestnom konaní a obavy o život, choroba a smrť matky navrhovateľa, s ktorou v rozhodnom čase viedol spoločnú domácnosť a ktorá bola jeho jedinou blízkou príbuznou, rozchod s dlhoročnou priateľkou pred svadbou, pohŕdanie a odsudzovanie jeho osoby v prostredí dediny, kde vyrastal a stále žije, medializácia prípadu. Každý z týchto dôvodov samostatne by bol podľa súdu spôsobilý privodiť dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy. 15. Rovnako boli závažné i následky, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, keď z výpovede svedka I. Q. vyplynulo, že navrhovateľ v dôsledku fyzickej aj psychickej traumy z trestného stíhania odišiel z pozície konateľa spoločnosti, ktorá mala kvôli jeho trestnému stíhaniu rovnako finančné problémy, mal problém sa zamestnať, pretože daná vec bola medializovaná a v prostredí podnikania v stavebníctve sa o tomto prípade všeobecne vedelo; t.j. trpel v danom období aj finančnou núdzou, ktorá bola prehĺbená nákladmi na cestovanie na pojednávania v trestnej veci do T. a trovy obhajoby. 16. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaní preukázané naplnenie všetkých troch predpokladov na priznanie náhrady škody v zmysle citovaných ustanovení zákona č.514/2003 Z.z., a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. Keďže trestné konanie odo dňa vznesenia obvinenia voči navrhovateľovi zo dňa 30.01.2008 do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, t. j. dňa 04.02.2010, trvalo 2 roky, od začiatku vyšetrovania takmer tri roky, a navrhovateľ nebol úspešný v rámci mimosúdneho - predbežného prejednania nároku, mu súd i s prihliadnutím na dĺžku trvania trestného konania priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 13.337,80 Eur tak, aby celková priznaná suma spolu náhradou trov právneho zastúpenia (1.662,20 Eur) tvorila sumu 15.000,- Eur. 17. Súd priznal v spore úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 100%. O výške náhrady trov konania rozhodol tak, že o nej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. 18. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu zamietol. Svoje odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. Žalovaný v rámci svojho odvolania uvádza, že v danej veci navrhovateľ doručil dňa 26.6.2012 na Generálnu prokuratúru SR (ďalej len „GP SR“) písomnú výzvu na mimosúdnu dohodu v súvislosti s náhradou škody, ktorá mu mala vzniknúť v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „OSBA III") pod sp. zn. 3T 83/2008, avšak z uvedenej výzvy nebolo možné jednoznačne určiť, či sa jedná o žiadosť podľa zákona č.514/2003 Z.z., od ktorého orgánu náhradu žiada, z akého titulu sa škody domáha, nespĺňala náležitosti uvedené v ustanovení § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ bol vyzvaný prípismi zo dňa 29.6.2012 a dňa 27.8.2012 na odstránenie nedostatkov. Uvedené nedostatky odstránil až podaním označeným ako doplnenie podania doručeným faxom na GP SR dňa 17.1.2013 a písomne dňa 22.1.2013, teda návrh na predbežné prerokovanie nároku je potrebné považovať za riadne doručený až dňom 22.1.2013, pričom návrh navrhovateľa na začatie súdneho konania bol doručený súdu dňa 18.1.2013. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/106/2013. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca nesplnil podmienku konania § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolateľ k svojej zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uvádza, že o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi, bolo rozhodnuté na základe vykonaných dôkazov, ktoré odôvodňovali podozrenie, že skutok spáchal obvinený. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013. Z tohto nálezu je podľa žalovaného nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonne predpoklady a z toho dôvodu nebolo / rušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spácham určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Pokiaľ ide o samotné zisťovanie skutkového stavu veci, v tomto smere žalovaný uvádza, že orgány činné v trestnom konaní sú limitované predovšetkým ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 119 ods. 1 Trestného poriadku. To znamená, že orgány činné v trestnom konaní nie sú povinné vykonávať všetky dôkazné prostriedky navrhované osobami na to oprávnenými, ale dokazovanie zameriavajú a vykonávajú na účely zistenia skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné (rozumné) pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. To znamená, že zákon predpisuje zistiť stav veci minimálne v náležitom rozsahu ohľadom okolností posudzovaného skutku a jeho právnej kvalifikácie, nepredpisuje však žiadnu formálnu schému hodnovernosti takých, či onakých dôkazov, nestanovuje žiadne kvantitatívne ani kvalitatívne pravidlá ich hodnotenia, neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie nejakej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Neznamená to však ľubovôľu v posudzovaní dôkazov. Dôkazy v ich komplexnosti musia tvoriť súvislú niť vedúcu bez rozumných pochybností k tomu záveru, že sú dostatočne ozrejmené skutočnosti na účely prijatia zákonného rozhodnutia. Taktiež platí, že orgán činný v trestnom konaní a rovnako aj súd je pri hodnotení dôkazov povinný postupovať v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v zmysle ktorej dotknuté orgány hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu. Podľa žalovaného podanie obžaloby odôvodňovalo vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynuli dve skupiny dôkazov svedčiacich v neprospech obvineného a v prospech obvineného (výpovede D. W. I. I. Q.Č.), o ktorých mohol rozhodnúť iba príslušný súd. nakoľko zásadu „in dubio pro reo“ je oprávnený použiť iba súd pri rozhodovaní o vine, pričom prokurátor v prípade existencie dvoch skupín dôkazov musí podať obžalobu. Na základe uvedeného je možne konštatovať, že zo strany prokuratúry nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktoré by odôvodňovali plnenie náhrady škody D. W.. Podľa žalovaného prišlo pred súdom v trestnom konaní k výraznej zmene dôkaznej situácie oproti prípravnému konaniu, keď viacerí svedkovia zmenili výpoveď. Žalovaný je toho názoru, že v danej veci konajúce štátne orgány toto nemohli predpokladať a teda na základe týchto svedeckých výpovedí konali podľa príslušných zákonných ustanovení, pričom keby konali v danom štádiu konania inak porušili by tým ustanovenia trestného poriadku a Ústavy SR. Žalovaný taktiež namieta priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ku ktorej mal súd prvej inštancie dospieť na základe nesprávnych skutkových zistení, nakoľko nemal dané skutočnosti preukázané iným nestranným spôsobom. 19. K odvolaniu žalovaného zaslal vyjadrenie súdu žalobca. Žalobca považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a žiada do potvrdiť. Žalobca poukazuje na to, že žalovaný v rámci konania na súde prvej inštancie nenamietal následky, ktoré mu vznikli a preto ich považoval za nesporné. Následne žalobca uvádza, že nebyť trestného stíhania, nebolo by ku žiadnej škode v podnikaní, osobnom živote ani pracovnom prišlo. 20. K vyjadreniu žalobcu, žalovaný repliku odvolaciemu súdu nezaslal. 21. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 22. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené. 23. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods.1,2 C.s.p.). 24. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. 25. K odvolacej námietke žalovaného o nedodržaní povinnosti žalobcu o predbežnom prerokovaní nároku odvolací súd uvádza, že žalobca sa svojím žalobným návrhom podaným na súde prvej inštancie náhrady škody dňa 18.03.2013. Dňa 22.01.2013 doručil žalobca Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, o ktorom žalovaný rozhodol dňa 13.03.2013 tak, že žiadosť o náhradu škody považuje v plnom rozsahu za nedôvodnú. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za preukázané, že v žalobca si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a prerokoval so žalovaným svoj nárok na náhradu škody. Žalovaný o predbežnom prerokovaní nároku žalobcu rozhodol svojím rozhodnutím zo dňa 13.03.2013, ktorým ho považuje v plnom rozsahu za nedôvodný a v celom rozsahu ho odmieta. Zastavenie konania v predmetnom prípade z dôvodu, že v čase začatia konania žalovaný ešte nedisponoval rozhodnutím žalovaného o predbežnom prerokovaní jeho nároku, považuje odvolací súd za príliš formalistické a prísne, nakoľko táto prekážka brániaca rozhodnutiu o žalobe žalobcu v predmetnom konaní bola počas konania na súde prvej inštancie odstránená. 26. K námietke žalovaného, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia boli splnené všetky zákonné predpoklady vznesenia obvinenia, odvolací súd poukazuje na to, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú 1/existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nimi, 4/zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prejednávanej trestnej veci bol žalobca spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 3T/83/2008. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (porovnaj s uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 15/2009). Tento záver sa podľa názoru odvolacieho súdu uplatní aj v prípade, že obžalovaný bol právoplatným rozsudkom oslobodený spod obžaloby, ako tomu bolo u žalobcu v prejednávanej veci. Nie je totiž žiadny dôvod pre to, aby v prípade oslobodenia spod obžaloby vyvodzovali pre účely náhrady škody odlišné závery ako v prípade zastavenia trestného stíhania. Možno teda uzavrieť, že nezákonným rozhodnutím v prejednávanej veci je uznesenie o začatí trestného konania proti žalobcovi a uznesenie o vznesení obvinenia. Oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci vedenej proti žalobcovi má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. 27. V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy priznanou súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že v tejto časti súd prvej inštancie svoje rozhodnutie taktiež náležite odôvodnil a rozviedol prečo žalobcovi poskytuje náhradu škody v predmetnej výške. Odvolací súd plne stotožnil aj výškou poskytnutej náhrady škody. 28. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 29. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania priznáva v rozsahu 100%,. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.). 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).