Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1CoKR/85/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116225965 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Noskovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:4116225965.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a členov senátu: JUDr. Eugena Palášthyho a JUDr. Moniky Školníkovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Stanislav Barkoci, PhD., so sídlom správcu: Hollého 10, 949 01 Nitra, SKP úpadcu: IDS MONTÁŽE LEVICE, s.r.o., so sídlom Sv. Michala 4, 934 01 Levice, IČO: 36 549 011, proti žalovanému: G. B., O.. XX.XX.XXXX, Š. XX/XX, XXX XX F. Z., zast. LEGATE, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o zaplatenie sumy 12.500,- Eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26.01.2017, vydané v konaní pod č. k. 31NcKR/32/2016-194, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 26.01.2017, vydaný v konaní pod č. k. 31NcKR/32/2016-194, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.01.2017 určil žalovanému povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 12.500,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia žalovanej sumy s tým, že uznesením súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka, a to uznesením zo dňa 23.06.2016, v konaní vedenom pod č. k. 31K/15/2016-84. Z dokumentov, ktoré dlžník predložil predbežnému správcovi, vyplynulo, že dlžník bol v predĺžení už v roku 2012. Zároveň z listín predložených dlžníkom v konaní vyplynulo, že dlžník v roku 2013 podával návrh na vyhlásenie konkurzu, avšak v ňom uviedol, že štatutárny orgán dlžníka sa o stave úpadku spoločnosti dozvedel až v novembri 2015, že návrh dlžníka z roku 2013 nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti. Návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka z roku 2013 nespĺňal zákonom požadované náležitosti. Nakoľko stav úpadku bol objektívne daný, nebolo možné prihliadnuť k tvrdeniam štatutárneho zástupcu dlžníka spočívajúce v tom, že on sám nevedel, že návrhu na vyhlásenie konkurzu z kalendárneho roka 2013 nebolo vyhovené. Na takto uvedených dôvodoch, preto žalobca žiadal súd prvej inštancie vydať rozhodnutie, ktorým by bol žalovaný povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 12.500,- Eur. Žalovaný pred súdom prvej inštancie uviedol, že bezodkladne po tom, ako bola zistená hrozba úpadku (platobná neschopnosť), úpadcu bol dňa 14.02.2013 podaný návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok tejto spoločnosti spolu so všetkými prílohami, ktoré vyžaduje § 12 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“). Len v novembri 2015 sa žalovaný na základe telefonického dopytu dozvedel o odmietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany konajúceho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31K/10/2013, a to z dôvodu údajného nedoloženia poznámok k účtovnej závierke. Poukazuje na to, že povinnosťou dlžníka v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZKR je podať návrh na vyhlásenie konkurzu a nie zabezpečiť začatie konkurzného konania. Po podaní návrhu sa úpadca presťahoval z dôvodu šetrenia nákladov a nevykonával už žiadnu činnosť. Žalovaný pritom bol neustále zastihnuteľný na adrese svojho bydliska zapísaného v Obchodnom registri. Žalovaný sa dozvedel o odmietnutí návrhu až v novembri 2015 a listom zo dňa 16.11.2015 žiadal o vrátenie zloženého preddavku na úhradu odmeny a výdavkov správcu. Do vrátenia preddavku nebolo objektívne možné podať opätovný návrh na vyhlásenie konkurzu. Úpadca podal opätovný návrh na vyhlásenie konkurzu dňa 22.03.2016, a teda postupoval s odbornou starostlivosťou, pretože negeneroval akékoľvek ďalšie výdavky a záväzky a nevykonával žiadnu činnosť. Má za to, že lehota na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu bola zachovaná a neboli naplnené základné predpoklady pre uplatnenie zmluvnej pokuty podľa ust. §11 ods. 2 ZKR. Zároveň v prípade iného právneho názoru má za to, že uplatňuje moderačné právo súdu v súlade s ust. § 301 zákona č. 513/1991 Obchodného zákonníka (ďalej len „Obch. zák.“), ktoré sa subsidiárne uplatní aj na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie v rámci vykonávania dokazovania zistil, že návrhom zo dňa 06.02.2013, doručeným súdu dňa 15.02.2013, sa dlžník domáhal vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z dôvodu, že návrh nespĺňal zákonom stanovené náležitosti, súd uznesením zo dňa 19.02.2013, č. k. 31K/10/2013-34 vyzval dlžníka na doplnenie návrhu, a to na predloženie poznámok k účtovnej závierke vyhotovenej ku dňu 31.12.2011 a na predloženie jedného rovnopisu návrhu spolu s prílohami. Uznesenie bolo doručené postupom podľa § 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľovi dňom 03.03.2013. Lehota márne uplynula dňom 13.03.2013. Navrhovateľ návrh na vyhlásenie konkurzu nedoplnil. Súd v konaní pod sp. zn. 31K/10/2013, uznesením zo dňa 28.03.2013, návrh na vyhlásenie konkurzu odmietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 15.04.2013. Návrhom dlžníka zo dňa 21.03.2016 sa dlžník opätovne domáhal vyhlásenia konkurzu na jeho majetok s tým, že uviedol, že nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň 2 peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 07.04.2016, v konaní pod č. k. 31K/15/2016-35, začal konkurzné konanie na majetok tohto dlžníka. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23.06.2016 vyhlásil konkurz na majetok tohto dlžníka. Dlžník bol v čase od roku 2013 do roku 2016 v úpadku, a to aj vo forme predĺženia. Žalovaný nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu včas. Súd prvej inštancie podľa ust. § 3 ods. 1, ods. 3, podľa ust. § 11 ods. 2, ust. § 74a ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ako aj podľa ust. § 7 ZKR ustálil, že žalovaný sa nezbavil zodpovednosti tým, že podal v roku 2013 návrh a následne nevykonával žiadne úkony. V tomto období teda od apríla 2013 až do novembra 2015 minimálne dvakrát vykonával ročné úkony riadneho hospodára týkajúce sa daňových povinností, pričom pri zachovaní odbornej starostlivosti sa mohol a mal zaujímať o dôsledky podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu v mesiaci apríl 2013. Na jeho obranu preto nemožno v konaní pred súdom prvej inštancie prihliadnuť. Súd prvej inštancie zároveň zistil, že nemôže využiť moderačné právo súdu, na ktoré poukazoval žalovaný, pretože na účel výšky zmluvnej pokuty ZKR toto výslovne vylučuje. Úpadok dlžníka ustálil súd prvej inštancie tak, že dlžník bol v roku 2013 až do obdobia podania návrhu na vyhlásenie konkurzu v roku 2016 v úpadku vo forme predĺženia. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z návrhu na vyhlásenie konkurzu z roku 2013, aj z účtovných závierok dlžníka predložených v tomto konaní správcom, pričom od roku 2011 dlžník vykazoval záporné vlastné imanie vo výške mínus 259.436,- Eur, čo stav predĺženia dlžníka indikovalo. V čase porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu bola výška 1 najnižšieho základného imania akciovej spoločnosti vo výške 12.500,- Eur, a preto súd prvej inštancie na takto uvedenom skutkovom základe vyhovel návrhu žalobcu. 3. Proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26.01.2017 bolo dňa 29.03.2017 podané odvolanie žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Rozsudok súdu prvej inštancie bol žalovanému doručený dňa 13.03.2017 tak, ako vyplýva z doručenky na č. l. 202 spisu. Odvolanie bolo dňa 28.03.2017 podané na poštovú prepravu, doručené do podateľne dňa 29.03.2017, teda riadne a včas v 15-dňovej zákonnej lehote. V odvolaní žalovaný prostredníctvom advokáta uvádza, že odvolanie odôvodňuje a podáva podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vo vzťahu k nepreukázaniu predĺženia dlžníka poukazuje na ust. § 3 ods. 3 ZKR, podľa ktorého sa pri posudzovaní predĺženia do sumy nezapočítavajú niektoré záväzky, a to podľa ust. § 408a Obch. zák., ust. § 95 ods. 3 ZKR v spojení s ust. § 9 ZKR. Má za to, že súd prvej inštancie sa štruktúrou záväzkov dlžníka vôbec nezaoberal, a teda nemal a nemohol mať preukázané predĺženie dlžníka. Naviac poukaz na záporné vlastné imanie považuje za irelevantné, keďže žiaden právny predpis nestanovuje vlastné imanie ako kritérium pre posúdenie predĺženia. Nepovažuje za správne zamietnutie návrhov žalovaného na dokazovanie bez bližšieho zdôvodnenia. Považuje preto rozsudok za nezákonný a vecne nesprávny v celom rozsahu. Vo vzťahu ku konaniu žalovaného s odbornou starostlivosťou odvolateľ uvádza, že nie je zrejmé, ako sa žalovaný mohol objektívne dozvedieť o odmietnutí pôvodného návrhu na vyhlásenie konkurzu z roku 2013, a teda u žalovaného, ako fyzickej osoby, objektívne absentovala vedomosť o tejto skutočnosti. Navyše odmietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu sa nezverejňuje v Obchodnom vestníku a konajúci súd sa nepokúsil kontaktovať priamo žalovaného a doručiť mu zásielku priamo na jeho adresu, dokonca súd nevrátil ani zložený preddavok. Dlžník prestal vykonávať akúkoľvek činnosť, pričom poukazuje na Znalecký posudok č. 46/2016 zo dňa 09.09.2016. Hodnota jeho záväzkov sa nezväčšila. Návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka nepodal žiaden z veriteľov dlžníka, ktorí by mohli byť údajným omeškaním najviac dotknutí. Nedochádzalo ani zo strany dlžníka, resp. jeho štatutára, k individuálnemu uspokojeniu pohľadávok. Žalovaný nekonal tak, ako konajú iní dlžníci a nezlúčil sa s inou obchodnou spoločnosťou, alebo podnet na jeho zrušenie titulom nedoloženia účtovných závierok. Má za to, že z ustálenej súdnej praxe absencia poznámok v účtovnej závierke, ktorá tvorí prílohu návrhu na vyhlásenie konkurzu, nemôže byť automaticky dôvodom pre odmietnutie takéhoto návrhu. V odvolaní ďalej poukazuje, že uvedená výška zmluvnej pokuty vo výroku rozsudku vo výške 12.500,- Eur nemá byť priznaná v konaní, nakoľko podľa ust. § 206c ods. 1 ZKR sa konania začaté pred 01.01.2016 dokončia podľa predpisov platných do 31.12.2015. V odvolaní poukazuje aj na účel a zmysel príslušnej právnej úpravy a poukazuje na ust. § 11 ods. 2 prvá veta a ust. § 11 ods. 2 tretia veta ZKR. Stanovenie lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu má podľa názoru odvolateľa jediný účel, a to zamedziť zníženiu hodnoty majetku dlžníka a zvýšeniu hodnoty jeho záväzkov, t. j. zamedziť vzniku škody na strane konkurzných veriteľov. Súd prvej inštancie však konštatoval, že žiadna škoda veriteľom dlžníka nevznikla. Zároveň konštatuje, že lehota na podanie návrhu bola zachovaná a uloženie pokuty žalovanému by bolo prejavom zjavnej nespravodlivosti a prehnanej prísnosti, ako aj arbitrárnosti. Žalovaný v odvolaní ďalej poukazuje, že žalobca nevedel preukázať existenciu predlženia dlžníka, ani nepodal žiadne návrhy na určenie neúčinnosti právnych úkonov dlžníka. Záverom odvolania zhrnul všetky svoje doterajšie tvrdenia, ktoré sú obsahom odvolania na č. l. 214 až 223 spisu a má za to, že uloženie pokuty nie je právne možné, dôvodné a vecne správne a na takto uvedenom základe žiada, aby odvolací súd ním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 26.01.2017 zmenil tak, že žalobu zamietne a zároveň požiadal o priznanie náhrady trov konania. V prípade, ak odvolací súd sa nestotožní so zmenou napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, žiada odvolací súd o zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie. 4. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobcovi, a to dňa 11.05.2017 tak, ako vyplýva z č. l. 224. Žalobca sa aj napriek urgencii súdu prvej inštancie zo dňa 04.04.2017 k odvolaniu nevyjadril. 5. Krajský súd v Bratislave prejednal vec v napadnutej časti podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 6. Podstatnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo, či súd prvej inštancie správne zistil dostatočne skutkový stav veci a akými právnymi skutočnosťami sa zaoberal pri posudzovaní. Odvolací súd pri preskúmaní spisového materiálu vedeného na súde prvej inštancie, vrátane napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, zistil, že súd prvej inštancie vecne správne aplikoval ust. § 206c ods. 1, ako aj ust. § 3 ods. 1, ods. 3, ust. § 11 ods. 2, ust. § 74a ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, v kontexte ust. § 7 ZKR v platnom znení. Odvolací súd v zhode so skutkovým záverom zisteným súdom prvej inštancie konštatuje, že v posudzovanej právnej veci bolo úplne náležite a vecne správne zistené, že dlžník bol v úpadku v podobe predĺženia, pričom táto skutočnosť vyplývala aj z účtovných závierok doložených v konaní, kde od roku 2011 dlžník vykazoval zápornú hodnotu vlastného imania. Nemožno preto prihliadnuť k obrane odvolateľa spočívajúcej v tom, že absentuje zákonná úprava kritéria predĺženia v kontexte posudzovania toho stavu vo vzťahu k účtovným závierkam dlžníka v položke hodnota vlastného imania. Vlastné imanie je kritériom pre posúdenie, či dlžník je v úpadku v podobe predĺženia, alebo v úpadku v podobe predĺženia nie je. Záporná hodnota vlastného imania preto preukazuje jednoznačný právny záver o úpadku dlžníka v podobe predĺženia. Úpadok dlžníka v podobe predĺženia bol preto súdom prvej inštancie zistený náležite, úplne a vecne správne, a preto záver o tom, že štatutár bol povinný riadne a včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu je vecne správny v celom rozsahu. Nakoľko návrh na vyhlásenie konkurzu bol zo strany dlžníka doručený až dňa 23.03.2016, stalo sa tak po lehote uvedenej v § 11 ods. 2 ZKR, teda 30 dní od kedy sa dozvedel povinný, alebo pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení. Nemožno prihliadnuť ani k obrane odvolateľa, že od neúspešného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dňa 15.02.2013 do podania návrhu dňa 23.03.2016 dlžník nevyvíjal žiadnu činnosť, z ktorej by generoval ďalšie záväzky a pohľadávky, a teda, že inštitút zmluvnej pokuty je preto na danú vec neaplikovateľný, nakoľko je v rozpore s obsahom a účelom tejto právnej úpravy, nakoľko podľa ust. § 74a ods. 2 ZKR je vyzvaná osoba povinná zaplatiť zmluvnú pokutu v prospech všeobecnej podstaty alebo preukázať, že jej táto povinnosť nevznikla. V konaní pred súdom prvej inštancie, ani v odvolaní, neboli preukázané žiadne skutočnosti, ku ktorým by bolo možné v konaní prihliadnuť v zmysle ust. § 74 ods. 4 ZKR, a preto nebolo možné odvolaniu žalovanému vyhovieť. Za zmienku stojí aj tá skutočnosť, že odvolací súd nemôže prihliadnuť k tomu, že žalovaný sa údajne nesprával ako všetci ostatní štatutárni zástupcovia, ktorí zlučujú spoločnosti účelovo, aby nefigurovali ako štatutári, alebo žiadajú o výmaz titulom nesplnenia zloženia účtovných závierok do Zbierky listín Obchodného registra. Existencia úpadku dlžníka, odmietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu doručeného súdu dňa 15.02.2013 a nekonanie štatutára dlžníka v čase medzi rokom 2013 až 2016 (návrh doručený dňa 23.03.2016 súdu prvej inštancie), zakladá legitímne konštatovanie, že dlžník minimálne 2-krát musel podávať daňové priznanie a vyhotovovať ročnú účtovnú závierku, a to za rok 2013, 2014, 2015, čím mu muselo byť zrejmé, že je potrebné sa zaoberať tým, ako dopadol jeho návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý súdu doručil dňa 15.02.2013. Je preto zrejmé, že ak sa štatutár za toto obdobie o dlžníka - spoločnosť nezaujímal, nekonal tak s odbornou starostlivosťou, a preto nemožno prihliadnuť k jeho obrane uplatnenej pred súdom prvej inštancie, ani v odvolaní. Nečinnosť, nekonanie žalovaného v období od 15.02.2013 do 23.03.2016, kedy legitímne dlžník bol v úpadku, nemožno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou, ani za konanie, ktoré by bolo možné podriadiť pod ust. § 74a ods. 4 ZKR a vylúčiť povinnosť zaplatenia zmluvnej pokuty z dôvodov v tomto ustanovení uvedených. Na takto zistenom skutkovom základe s poukazom na ust. § 3 ods. 1, ods. 3, ust. § 11 ods. 2, ust. § 74a ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ust. § 7 ZKR, preto odvolací súd potvrdzuje vydaný rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 26.01.2017 ako vecne správny v celom rozsahu. 7. Na tomto skutkovom základe, preto odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 26.01.2017, vydaný v konaní pod č. k. 31NCKR/32/2016-194, v celom rozsahu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. 8. Podľa § 392 CSP, odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením. 9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).