Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/278/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5416200664 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:5416200664.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: G.. N. F., A.. XX.XX.XXXX, W. W. XXA, W., zast.: slc partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hviezdoslavovo nám. 16, Bratislava, IČO: 47 246 634, proti žalovanej: S. P., A.. XX.XX.XXXX, W. Q.Š. XX/XXX, T. O., zast.: JUDr. Eva Krchňavá, advokátka, so sídlom Rudlovská cesta 47, Banská Bystrica, o zaplatenie 158.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 28. marca 2017, č. k. 7C/195/2016- 114, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 158.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 158.000,- eur od 16.02.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 06.11.2014 bola z účtu žalobkyne č. X. vedeného v S. W. odoslaná platba vo výške 158.000,- eur na účet žalovanej, kde ako informácia pre príjemcu je uvedené, že ide o krátkodobú pôžičku. Následne dňa 25.01.2016 žalobkyňa písomne vyzvala žalovanú, aby v lehote 3 dní od doručenia výzvy uvedenú pôžičku vrátila. Žalovaná si písomnú výzvu prevzala dňa 12.02.2016. Žalobkyňa vo svojej výpovedi v konaní pred súdom prvej inštancie uviedla, že sa so žalovanou dobre pozná, už v minulosti požičala jej partnerovi G.. Ľ. M. finančné prostriedky, ktoré jej vždy boli vrátené, preto nepovažovala za potrebné uzatvárať so žalovanou písomnú zmluvu o pôžičke. Ďalej uviedla, že vedela o tom, že partner žalovanej G.. Ľ.J. M. potreboval finančné prostriedky na nejaký projekt, preto na žiadosť žalovanej, ktorá jej dala číslo účtu, dňa 06.11.2014 previedla sumu 158.000,- eur zo svojho účtu na účet žalovanej. Krátkodobá pôžička znamenala podľa ústnej dohody 2-3 mesiace. Nakoľko žalovaná uvedenú sumu nevrátila, tak ju žalobkyňa viackrát písomne aj ústne urgovala, avšak na tieto výzvy žalovaná nereagovala. Aj jej bývalý manžel G.. P. F. vyzýval G.. M., aby došlo k urovnaniu tejto záležitosti, na čo tento tiež nereagoval. Ďalej uviedla, že poskytnuté finančné prostriedky sú jej výlučným vlastníctvom. Žalovaná vo svojej výpovedi v konaní pred súdom prvej inštancie uviedla, že žalobkyňu nepozná, nie sú rodinní priatelia, 1x ju videla v ZOO. Ďalej uviedla, že žiadnu zmluvu o pôžičke so žalobkyňou neuzatvárala, ani ústnu, ani písomnú. Potvrdila však, že na jej účet prišla suma 158.000,- eur, ale o tom sa dozvedela až keď ju žalobkyňa vyzvala, aby jej uvedenú sumu vrátila. Na uvedenú výzvu žalovaná nereagovala z dôvodu, že jej partner G.. Ľ. M. ju ubezpečil, že uvedenú záležitosť vyrieši. Na predmetný účet žalovanej mal totiž podpisové právo a manipuloval s týmto účtom vo väčšej miere ako žalovaná. Ďalej uviedla, že netuší, z akých dôvodov uvedená suma prišla na jej účet, k tomu by sa vedel vyjadriť jej partner, ktorý zrejme aj poskytol žalobkyni číslo účtu žalovanej. Svedok G.. Ľ. M. - partner žalovanej, vo svojej výpovedi uviedol, že celý spor vznikol na základe spoločných podnikateľských aktivít s bývalým manželom žalobkyne G.. P. F.. Títo sa spolu dohodli, že žalobkyňa zloží na účet žalovanej sumu 158.000,- eur na zloženie zábezpeky k realizácii diela. Potvrdil, že predmetná suma bola poukázaná žalobkyňou na účet žalovanej, a to z toho dôvodu, že tento účet používa aj svedok. Ďalej uviedol, že žalovaná zrejme odmieta predmetnú sumu vrátiť z dôvodu, že si ju nikdy nepožičala, ale túto sumu si vlastne požičal svedok ako zástupca spoločnosti a keďže spoločnosť žalobkyne ako aj spoločnosť jej manžela sú jeho dlžníkmi, tak sa s nimi chcel vzájomne vyporiadať, čo sa do dnešného dňa nepodarilo, lebo ich vzťahy sú už narušené. Ďalej uviedol, že predmetnú sumu svedok previedol najskôr na svoj účet a potom na účet spoločnosti IMMOBAU. Pred prevodom finančných prostriedkov sa uskutočnilo stretnutie P.. P. P., G.. P. F. Y. G.. F. M., o uvedenej pôžičke žalovaná nemala vedomosť. Svedok G.. P. F. - bývalý manžel žalobkyne, vo svojej výpovedi uviedol, že o poskytnutie pôžičky vo výške 158.000,- eur ho požiadal G.. M. po tom, čo vyhral verejné obstarávanie. Účelom pôžičky bolo poskytnutie finančných prostriedkov na zloženie finančnej zábezpeky. Predmetnú pôžičku poskytla žalobkyňa žalovanej, nakoľko on nemal dostatok finančných prostriedkov. Žalobkyňa mala finančné prostriedky z dedičstva, taktiež od rodičov a niečo získala v rámci vyporiadania BSM po rozvode ich manželstva. Taktiež uviedol, že bol prítomný na stretnutí, kedy malo dôjsť k dohode o pôžičke. Svedkyňa P.. P. P. vo svojej výpovedi uviedla, že spracúva účtovníctvo TLM Investment, ktorého generálnym riaditeľom je G.. Ľ. M.. V roku 2014 sa zúčastnila spoločnosť verejného obstarávania, ktorého predmetom bolo rozšírenie lyžiarskeho strediska Bachledova dolina. Účastníkmi Zmluvy o dielo zo dňa 15.10.2014 bola spoločnosť TLM Investment s.r.o. a IMMOBAU s.r.o. Jednou z podmienok zmluvy bolo zaplatiť 158.000,- eur, keďže spoločnosť TLM Investment nedisponovala takou sumou, zástupcovia spoločností G.. M. Y. G.. F. sa dohodli, že G.. F. G.. M. požičia uvedenú sumu tak, že ju prevedie na súkromný účet, s ktorým disponuje G.. M. a tento následne uvedenú sumu previedol na účet spoločnosti TLM Investment, ktorá peniaze previedla na účet spoločnosti IMMOBAU. Ďalej uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by žalovaná poskytla pôžičku spoločnosti TLM Investment. Svedok G.. F. M. vo svojej výpovedi uviedol, že má vedomosť o tom, že mala byť zložená zábezpeka vo výške 158.000,- eur za spoločnosť TLM Investment, ktorú zastupoval G.. Ľ. M.. Tento sa dohodol s G.. P. F., že uvedenú transakciu vykonajú cez ich partnerky. Svedok predpokladá, že G.. P. F. z účtu svojej bývalej manželky previedol predmetnú sumu na účet žalovanej - partnerky G.. Ľ. M., ktorý ich previedol na svoj firemný účet a odtiaľ spoločnosti IMMOBAU s.r.o. v zmysle zmluvy o dielo, ktorá bola uzavretá medzi oboma stranami. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 657 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Nárok žalobkyne posúdil v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo na strane žalovanej plnením žalobkyne bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala uzavretie zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu, ako to má na mysli ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka. Ako vyplýva z výpovedí svedkov a z priložených písomných dokladov - Zmluva o dielo zo dňa 15.10.2014, medzi bývalým manželom žalobkyne a partnerom žalovanej existovali obchodné vzťahy, ktoré viedli k tomu, že žalobkyňa previedla zo svojho účtu na účet žalovanej dňa 06.11.2014 sumu 158.000,- eur, ktorú označila ako poskytnutie krátkodobej pôžičky. Žalovaná v konaní potvrdila, že uvedenú sumu prijala a podľa názoru súdu prvej inštancie bolo právne irelevantné, na aký účel žalovaná, resp. jej partner, ktorý mal podpisové právo na uvedený účet, predmetné finančné prostriedky použili. Žalovaná v konaní nepreukázala, že by prijatú sumu 158.000,- eur žalobkyni vrátila. Z uvedeného mal potom súd prvej inštancie za to, že na strane žalovanej vznikol majetkový prospech bez právneho dôvodu a preto v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí obohatenie vydať tomu, na koho úkor sa obohatila. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z.. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. 4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že súd prvej inštancie na jednej strane uviedol, že bezdôvodné obohatenie vzniklo žalovanej plnením bez právneho dôvodu a na strane druhej tvrdil, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi partnermi účastníkov sporu existovali obchodné aktivity, ktoré viedli žalobkyňu k tomu, že previedla zo svojho účtu peniaze na účet žalovanej. Uvedené tvrdenie súdu je vo vzájomnom rozpore, pretože sám konajúci súd poukázal na dôvod, pre ktorý žalobkyňa previedla sumu 158.000,- eur na účet žalovanej (teda nie bezdôvodne), pričom na druhej strane tvrdí, že sa jedná o plnenie bez právneho dôvodu, keďže žalobkyňa nepreukázala uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovanou. Žalovaná sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žiadnu zmluvu o pôžičke so žalobkyňou dňa 06.11.2014 neuzatvorila, a že žalobkyňa previedla sumu 158.000,- eur na základe dohody ich partnerov, ktorí mali medzi sebou obchodné aktivity. Dôvodom prevodu finančných prostriedkov teda bolo poskytnutie pôžičky pre spoločnosť TLM INVESTMENT s.r.o. Bratislava, ako zhotoviteľa zo zmluvy o dielo zo dňa 15.10.2014, ktoré boli finančnou zábezpekou vyplývajúcou z titulu zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou IMMOBAU s.r.o. Bratislava ako objednávateľa a spoločnosťou TLM INVESTMENT s.r.o. Bratislava na stavbu - rozšírenie lyžiarskeho strediska Bachledova dolina. Žalovaná predložila dôkazy, ktoré preukazujú uzatvorenie tejto zmluvy, finančné toky, z ktorých vyplýva, že finančné prostriedky, ktoré boli prevedené na účet žalobkyne, boli následne prevedené na účet spoločnosti TLM INVESTMENT s.r.o. a z účtu tejto spoločnosti na účet spoločnosti IMMOBAU s.r.o.. Uvedené skutočnosti boli potvrdené svedeckými výpoveďami. Preto právny záver súdu prvej inštancie o tom, že plnenie žalobkyne je plnením bez právneho dôvodu, je nelogickým vyústením a nesprávnym vyhodnotením. Žalovaná sa nestotožňuje ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nie je podstatné, na aký účel žalovaná, resp. jej partner, poskytnuté finančné prostriedky použili. Uvedená skutočnosť je pre preukázanie naplnenia skutkovej podstaty ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka relevantná, keďže práve preukázanie uvedeného účelu, spochybňuje právny záver konajúceho súdu o tom, že žalobkyňa poskytla finančné prostriedky bez právneho dôvodu. Žalobkyňa bola uzrozumená s tým, že finančné prostriedky poskytuje na účely zábezpeky pre spoločnosť TLM INVESTMENT s.r.o. v súlade so zmluvou o dielo. Ako bolo preukázané výpismi z jej účtu za obdobie 01.10.2014 až 06.11.2014, finančné prostriedky vo výške 158.000,- eur vložil dňa 06.11.2014 Ing. Martin Paška, manžel žalobkyne na jej účet a táto ich obratom previedla na účet žalovanej. Ing. Martin Paška sprostredkoval a aj zabezpečoval za spoločnosť IMMOBAU s.r.o. kontrakt so spoločnosťou TLM INVESTMENT s.r.o., ktorú zase zastupoval Ing. Ľuboš Hlavatík, pričom títo partneri účastníčok sporu sa dohodli na uvedenej transakcii, poskytnutí finančných prostriedkov cez súkromné účty partneriek. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa vedela veľmi dobre, z akého dôvodu preposiela finančné prostriedky žalovanej, pričom je potrebné poukázať na to, že tieto ani neboli jej, ale pre účely tejto transakcie jej boli tesne pred jej realizáciou toho istého dňa vložené na účet jej manželom. Jednalo sa teda o obchodný vzťah medzi spoločnosťami TLM INVESTMENT s.r.o. a IMMOBAU s.r.o., a nie o poskytnutie pôžičky žalobkyňou žalovanej. Keďže žalobkyňa poskytnuté finančné prostriedky vo výške 158.000,- eur previedla na účet žalovanej z vyššie uvedeného dôvodu, ktorý jej bol známy, a táto ich následne podľa dohody previedla na účet TLM INVESTMENT s.r.o. a tá na účet IMMOBAU s.r.o., nemohla sa žalovaná na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. V ďalšom poukázala na to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil aj tým, že pôvodne uplatnený nárok žalobkyne ako pôžičku prekvalifikoval ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie však môže zmeniť právnu kvalifikáciu žalovaného nároku len vtedy, keď pre takúto zmenu má podklad v zistenom skutkovom stave. Súd priznal žalobkyni nárok na základe úplne iných skutkových tvrdení, aké ona v žalobnom návrhu uvádzala. V danom prípade sa tak sa nejednalo o posúdenie nároku na základe tvrdeného skutkového stavu, ale o priznanie úplne iného nároku, ktorý vyplýva zo zmenených skutkových okolností, ktoré preukázala žalovaná v rámci svojej procesnej obrany. 5. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že z titulu poskytnutia peňažných prostriedkov vo výške 158.000,- eur žalobkyňou žalovanej vznikol právny vzťah medzi stranami sporu. Na existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu (či už z pôžičky alebo bezdôvodného obohatenia) nemá vplyv akýkoľvek právny vzťah medzi žalovanou a tretími osobami, ktoré nemajú postavenie strán sporu v prebiehajúcom spore a ani akýkoľvek právny vzťah medzi tretími osobami odlišnými od strán sporu. Zo žiadnych skutočností nevyplýva, že by medzi žalobkyňou a spoločnosťou TLM INVESTMENT s.r.o., resp. Ing. Ľubošom Hlavatíkom existoval akýkoľvek právny vzťah, nie ešte právny vzťah zo zmluvy o pôžičke, ktorý vzhľadom na charakter zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu vzniká poskytnutím peňažných prostriedkov z pôžičky dlžníkovi. Žalovaná v konaní tiež nepreukázala, že peňažné prostriedky boli poskytnuté zo strany žalobkyne ako zábezpeka na akýsi stavebný projekt verejného obstarávania. Tieto skutočnosti neboli relevantným spôsobom preukázané ani výsluchmi svedkov, nakoľko tieto osoby nemajú (a ani nemôžu mať) žiadne objektívne informácie o právnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou. Prevody peňažných prostriedkov medzi tretími stranami a stranami sporu nemajú pre posúdenie nároku žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy akýkoľvek význam. Ohľadom peňažných prostriedkov, ktoré boli prevedené na bankový účet žalovanej, nie je možné určiť, ktoré konkrétne peniaze (či z dedičstva, od rodičov alebo vyporiadania BSM, príp. iných zdrojov) boli zo strany žalobkyne použité na poskytnutie pôžičky žalovanej. Akékoľvek vklady na bankový účet, prípadne výbery z účtu, nie je možné špecifikovať vo vzťahu ku konkrétnym finančným prostriedkom, ktoré boli na bankový účet vložené z akéhokoľvek právneho dôvodu, resp. ktoré boli z bankového účtu vybraté (prevedené) z akéhokoľvek právneho dôvodu. Okamihom pripísania peňažných prostriedkov na bankový účet žalovanej totiž žalovaná nadobudla vlastnícke právo k peňažným prostriedkom. Preto je žalobkyňa v zhode so súdom prvej inštancie, že nie je podstatné, na aký účel žalovaná poskytnuté peňažné prostriedky použila. Napriek tomu, že žalobkyňa má naďalej za to, že medzi stranami sporu bol vzťah zo zmluvy o pôžičke, čo preukazuje aj popis platby uskutočnenej zo strany žalobkyne, nestotožňuje sa s tvrdením žalovanej, v zmysle ktorého súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru ohľadom neexistencie právneho dôvodu poskytnutia peňažných prostriedkov preto, že právny dôvod bol daný údajným vzťahom medzi partnermi strán sporu. Skutočnosť, že údajne podľa žalovanej existoval medzi vtedajším manželom žalobkyne a spoločnosťou TLM INVESTMENT s.r.o., resp. Ing. Ľubošom Hlavatíkom určitý vzťah, nezakladá to právny dôvod na poskytnutie peňažných prostriedkov žalobkyňou žalovanej, ktorého neexistenciu predpokladá ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa naopak v čase poskytovania plnenia predpokladala, že medzi stranami existuje právny dôvod plnenia spočívajúci v zmluve o pôžičke, o čom svedčí aj jej označenie platby v potvrdení o prevode peňažných prostriedkov predloženom v konaní. 6. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jej odvolaniu uviedla, že z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že sa nestotožňuje s odôvodnením rozsudku a stále tvrdí, že poskytla žalovanej finančné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uzavretie pôžičky žalobkyňou so žalovanou nebolo preukázané. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že má vedomosť o tom, že peniaze boli poskytnuté pre potreby partnera žalovanej Ing. Ľuboša Hlavatíka, ale nevedela uviesť, pre ktorú firmu, predpokladala však, že finančné prostriedky majú byť vrátené z eurofondov. Táto výpoveď žalobkyne je však v rozpore s jej tvrdením, že finančné prostriedky poskytla žalovanej, ktorá jej ich mala vrátiť z eurofondov, keďže žalovaná nepodnikala, nezaujímala sa o žiadne eurofondy, a preto žalobkyňa ani nemohla predpokladať, že by sa jej finančné prostriedky z pôžičky mohli vrátiť z týchto zdrojov. Jediným dôvodom, prečo nebola uzatvorená zmluva o pôžičke je skutočný dôvod prevedenia finančných prostriedkov na účet žalovanej, a to je obchodný prípad medzi partnermi žalobkyne a žalovanej. Žalovaná predložila v konaní dôkazy, ktoré preukazujú uzatvorenie tejto zmluvy (zmluvy o dielo), finančné toky, z ktorých vyplýva, že finančné prostriedky, ktoré boli prevedené na účet žalobkyne, boli následne prevedené na účet spoločnosti TLM INVESTMENT s.r.o. a z účtu tejto spoločnosti na účet spoločnosti IMMOBAU s.r.o.. Žalovaná tak nezískala žiaden neoprávnený majetkový prospech, keďže z jej účtu boli v súlade s dohodou Ing. Paška, ktorý finančné prostriedky na zaplatenie zábezpeky poskytol (a nie žalobkyňa) s Ing. Ľubošom Hlavatíkom poskytnuté finančné prostriedky poukázané spoločnosti TLM INVESTMENT s.r.o. na zaplatenie finančnej zábezpeky. Účet žalovanej bol len miestom platenia, finančná pôžička bola poskytnutá spoločnosťou IMMOBAU s.r.o. (Ing. Martin Paška) spoločnosti TLM INVESTMENT s.r.o. prostredníctvom účtu žalovanej z účtu žalobkyne, pričom obe strany v spore hrali len úlohu štatistov a o realizácii tejto pôžičky nič nevedeli. Pri vyhodnocovaní existencie zmluvného vzťahu - pôžičky, ktorá mala byť údajne uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou, bol súd prvej inštancie povinný sa riadiť aj ustanoveniami § 34 a § 35 Občianskeho zákonníka, keďže žalobkyňa nebola schopná uniesť dôkazné bremeno napríklad listinnými dokladmi. Vyhodnotením dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že existencia zmluvy o pôžičke nie je preukázaná, ale prijatie finančných prostriedkov označil za plnenie bez právneho dôvodu, a to napriek tomu, že uviedol, že dôvodom, pre ktorý žalobkyňa plnila, je existencia obchodných vzťahov medzi jej bývalým manželom a partnerom žalovanej, ktoré viedli žalobkyňu k tomu, že previedla žalovanú sumu na účet žalovanej. Záver žalobkyne, ako i súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje dôvod, pre ktorý žalobkyňa plnila na účet žalovanej, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Navyše žalobkyňa nemala v deň prevodu na účte finančné prostriedky vo výške 158.000,- eur, ktoré by mohla previesť na účet žalovanej a tieto nadobudla len vkladom od Ing. Martina Pašku. Žalovaná sa nestotožňuje s tvrdením žalobkyne, že účel pôžičky nie je v súdenom prípade dôležitý. Platilo by to za predpokladu, keby účel - obchodná transakcia partnerov sporových strán, nebola dôvodom poskytnutia finančných prostriedkov, ktoré ani nepatrili žalobkyni. Žalobkyňa v konaní nepreukázala iný pôvod týchto peňazí. Žalovaná zdôrazňuje, že ona a aj žalobkyňa nevedeli o celej obchodnej transakcii nič, ich účty boli miestom platenia pre presun finančných prostriedkov. Vôľou žalobkyne ani žalovanej nebolo uzatvárať žiadne zmluvy. Obe boli do celého prípadu vtiahnuté. Pokiaľ žalobkyňa stále trvá na svojej pôvodnej argumentácii, mal súd skúmať vážnosť vôle sporových strán uzavrieť zmluvu o pôžičke. Súd síce uzavrel, že nemá za preukázané uzatvorenie zmluvy o pôžičke, ale v odôvodnení rozsudku tento svoj právny záver bližšie nevyhodnotil, ani neskúmal vôľu strán, na uzavretí akého úkonu mali strany záujem a či teda simulovali zmluvu o pôžičke alebo nie. V ďalšom žalovaná ako prostriedok procesnej obrany vzniesla hmotnoprávnu námietku - započítanie pohľadávky žalovanej vo výške 100.000,- eur voči pohľadávke žalobkyne uplatnenej žalobou. Táto pohľadávka mala vzniknúť titulom pôžičky, ktorú dňa 03.04.2014 poskytol Ing. Ľuboš Hlavatík žalobkyni formou prevodného príkazu zo svojho bankového účtu na účet žalobkyne. Splatnosť tejto pôžičky nebola dohodnutá. Ing. Ľuboš Hlavatík túto pohľadávku postúpil na žalovanú na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27.07.2017. 7. Žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 14.09.2017 zotrvala na svojej argumentácii v konaní, pričom zdôraznila, že popiera existenciu akéhokoľvek právneho vzťahu medzi ňou a spoločnosťou TLM INVESTMENT s.r.o., resp. Ing. Ľubošom Hlavatíkom súvisiaceho s poskytnutím peňažných prostriedkov v žalovanej výške, tak ako to naznačuje žalovaná. Za nepravdivé považuje tvrdenie žalovanej, že nezískala poskytnutím pôžičky žiaden majetkový prospech. Uviedla, že pripísaním peňažných prostriedkov z pôžičky na bankový účet žalovanej sa žalovaná stala výlučným vlastníkom týchto prostriedkov, o ktoré sa jej majetok zväčšil. Spôsob naloženia s peňažnými prostriedkami zo strany žalovanej je pri posudzovaní nároku žalobkyne uplatneného v konaní absolútne bezvýznamný. Žalobkyňa totiž objektívne nemala možnosť ovplyvniť spôsob použitia peňažných prostriedkov žalovanou, ktoré boli v tom čase už v jej vlastníctve. Žalobkyňa mala pri poskytnutí peňažných prostriedkov žalovanej za to, že dochádza medzi stranami k realizácii zmluvy o pôžičke, o čom svedčí aj popis transakcie, ktorej uskutočnením tento reálny právny úkon vznikol. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku žalovanej, uviedla, že takýto nárok neexistuje. Prevodom sumy 100.000,- eur na účet žalobkyne došlo k splateniu inej pôžičky, ktorá bola poskytnutá Ing. Ľubošovi Hlavatíkovi ako dlžníkovi, a nie k poskytnutiu pôžičky Ing. Ľubošom Hlavatíkom, ako veriteľom žalobkyni ako dlžníkovi. Napokon, ak by sa jednalo o pôžičku, táto pohľadávka je premlčaná. Preto žalobkyňa v tomto smere vzniesla námietku premlčania. 8. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne (bod 7) písomne nevyjadrila. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. 12. V danej veci nebolo sporné a z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že dňa 06.11.2014 bola z bankového účtu žalobkyne prevedená platba vo výške 158.000,- eur na účet žalovanej. Ako informácia pre príjemcu bolo žalobkyňou uvedené, že sa jedná o krátkodobú pôžičku. Žalovaná prijatie tejto sumy na svoj účet síce nepoprela, avšak tvrdila, že si peniaze od žalobkyni nikdy nepožičala. Odvolací súd poukazuje na to, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4Cdo/13/2009). Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania (sporovej strany) v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Nová právna úprava postupu súdu v procese dokazovania sa výrazne odlišuje od právnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku. Podľa novej právnej úpravy (§ 185 C.s.p.) súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Proces dokazovania je teda v novej právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť procesných strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností sporovou stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre sporovú stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon sporovým stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o zaplatenie kúpnej ceny má predávajúci ako žalobca bremeno tvrdenia, že s kupujúcim ako žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu a že žalovaný kúpnu cenu riadne a včas nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že kúpnu cenu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude na mieste obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany sporu v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. 13. V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že so žalovanou uzavrela zmluvu o peňažnej pôžičke, že túto pôžičku aj reálne poskytla a že žalovaná jej ju nevrátila. Z tohto bremena tvrdenia mala dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti sa žalobkyňa snažila preukazovať výpisom z bankového účtu, z ktorej listiny vyplývalo, že žalobkyňa dňa 06.11.2014 previedla na bankový účet žalovanej sumu 158.000,- eur s poznámkou, že sa jedná o krátkodobú pôžičku. Pokiaľ sa žalovaná proti žalobe bránila tvrdením, že si žiadnu pôžičku od žalobkyne nezobrala, bolo jej povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať. Žalovaná v konaní tvrdila, že žiadnu zmluvu o pôžičke so žalobkyňou neuzatvárala. O skutočnosti, že jej na jej účet bola žalobkyňou zaslaná suma 158.000,- eur sa podľa jej vlastných vyjadrení dozvedela až potom, keď jej prišla nejaká výzva od žalobkyne na jej vrátenie. Nakoľko na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (v súlade s rešpektovaním tzv. negatívnej dôkaznej teórie), nebolo možné od žalovanej spravodlivo požadovať, aby preukázala neexistenciu zmluvného vzťahu zo zmluvy o pôžičke, a preto vzhľadom na jej vyjadrenie, že si žiadne peniaze od žalobkyne nepožičala, bolo na žalobkyni, aby svoje tvrdenie o poskytnutí peňažnej pôžičky podporila predložením aj iného dôkazu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Je tak zrejmé, že hoci je zmluva o pôžičke reálnym kontraktom, odovzdaniu peňazí musí predchádzať konsenzus zmluvných strán o jej podstatných náležitostiach (určenie zmluvných strán, prenechanie druhovo určenej veci, ktorá je predmetom zmluvy, dočasnosť zmluvného vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu), a teda ide (okrem reálneho) i o konsenzuálny kontrakt. Vznik pôžičky teda predpokladá dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Dohoda strán vyjadruje ich vôľu, aby jedna strana prenechala druhej strane veci určené podľa druhu s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu. V posudzovanom prípade žalobkyňa tvrdí, že sumu 158.000,- eur poskytla žalovanej ako krátkodobú pôžičku, na druhej strane žalovaná tvrdí, že nikdy žiadnu pôžičku si so žalobkyňou nedohodla. Je tak zrejmé, že v konaní nebol jednoznačne preukázaný konsenz zmluvných strán vedúci k uzavretiu zmluvy o pôžičke. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že samotná skutočnosť, že žalobkyňa pri prevode sumy 158.000,- eur na účet žalovanej uviedla do poznámky - krátkodobá pôžička, samo o sebe nepreukazuje konsenz zmluvných strán takúto zmluvu uzavrieť, nakoľko žalovaná nijako nemohla ovplyvniť vyplnenie bankového prevodného príkazu žalobkyňou, a teda takýto dôkaz (s prihliadnutím na odmietavé stanovisko žalovanej) na preukázanie zmluvného vzťahu zo zmluvy o pôžičke pre súd nepostačovalo. Preto správne súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebolo dostatočne preukázané, že by žalobkyňa sumu 158.000,- eur poukázala na bankový účet žalovanej z titulu uzavretého zmluvného vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Odvolací súd bol teda v zhode so súdom prvej inštancie, že existencia zmluvného vzťahu zo zmluvy o pôžičke nebola v konaní riadne preukázaná. 14. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napríklad plnenie z neplatnej zmluvy, pri ktorej dôvod na plnenie vôbec nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti (bezdôvodné obohatenie získané z nepoctivých zdrojov). Na základe tohto právneho vzťahu vzniká právo požadovať poskytnuté plnenie naspäť a povinnosť takéto plnenie vrátiť. To, či v danom prípade bolo plnenie bezdôvodné, závisí od posúdenia všetkých okolností, za ktorých došlo k plneniu. Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku, ako ju prezentuje žalobca, nie je rozhodujúce, či uplatnený nárok označuje ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce sú skutkové tvrdenia, ktorými svoj nárok odôvodňuje. Záväzok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia nezaniká tým, že obohatený sa následne zbavil predmetu obohatenia. V tomto prípade nastupuje povinnosť na peňažnú náhradu podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ku ktorému dochádza tým, že jeden z účastníkov dostal majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený dôvod, ktorým môže byť napríklad dohoda účastníkov, povinnosť vyplývajúca zo zákona či z právnej skutočnosti a podobne. Ide o prípady, pri ktorých právny dôvod k okamihu plnenia vôbec neexistoval. Plnenie tu môže spočívať v tom, že sa poskytla nejaká vec (peniaze), postúpila pohľadávka, zriadilo právo, vykonala nejaká práca atď. bez toho, aby na to existoval právny titul (napr. zmluva). Tým došlo na strane toho, kto majetkový prospech nadobudol, k zväčšeniu majetku oproti stavu pred plnením. Ak ten, kto plnil, konal v domnienke, že plnil svoj vlastný záväzok, vznikol medzi ním a tým, komu bolo plnené, právny vzťah plnenia bez právneho dôvodu a nárok na vrátenie tohto plnenia. Bezdôvodné obohatenie tu môže spočívať v tom, že niekto kto plnil, predpokladal právny dôvod, avšak v skutočnosti od začiatku žiadny právny dôvod nebol. Za bezdôvodné obohatenie z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu treba považovať i plnenie z neuzavretej zmluvy. Pokiaľ poskytnutým plnením nebolo plnenie záväzku zo zmluvy, nemôže ani v prípade jej neplatnosti ísť o plnenie prijaté na základe neplatného právneho úkonu. Pre rozhodovanie súdu je rozhodujúce, či prospech z bezdôvodného obohatenia existoval v dobe vzniku tohto obohatenia; nie je rozhodujúce to, či tomu, kto sa na úkor iného obohatil, ešte niečo z tohto obohatenia zostalo. 15. V danej veci dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru, že medzi stranami sporu vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, konkrétne z plnenia bez právneho dôvodu. Ako už bolo uvedené vyššie, medzi stranami sporu poukázaním peňažnej sumy 158.000,- eur z účtu žalobkyne na účet žalovanej nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Neexistoval tu teda žiaden zmluvný vzťah, na podklade ktorého by bola žalobkyňa povinná plniť žalovanej sumu 158.000,- eur. K existencii právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke nedošlo ani tým, že žalobkyňa bola v domnienke, že plnila svoj vlastný záväzok (z údajnej zmluvy o pôžičke), nakoľko, ako už bolo uvedené, žiadna zmluva o pôžičke nebola medzi stranami sporu uzavretá. Ak preto žalobkyňa plnila žalovanej sumu 158.000,- eur, plnila tak bez právneho dôvodu a preto žalovanej vznikla povinnosť jej toto plnenie vydať, bez ohľadu na to, že túto peňažnú sumu žalovaná ďalej previedla na tretiu osobu (a teda už túto sumu nevlastní). Týmto jej vznikla povinnosť na peňažnú náhradu podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 16. V konaní nebolo dostatočne preukázané ani to, že by dôvodom (a teda právnym titulom) prevodu finančných prostriedkov z účtu žalobkyne na účet žalovanej bolo poskytnutie pôžičky pre spoločnosť TLM INVESTMENT s.r.o. Bratislava, ako zhotoviteľa zo zmluvy o dielo zo dňa 15.10.2014, ktoré mali byť finančnou zábezpekou vyplývajúcou z titulu zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou IMMOBAU s.r.o. Bratislava ako objednávateľa a spoločnosťou TLM INVESTMENT s.r.o. Bratislava na stavbu - rozšírenie lyžiarskeho strediska Bachledova dolina. V tomto smere odvolací súd poukazuje na svoje závery (i ohľadne charakteru konsenzuálnosti zmluvy o pôžičke) vyslovené v bode 12,13 tohto rozsudku a teda žalovaná v konaní nepreukázala vôľu žalobkyne tieto peniaze poskytnúť spoločnosti TLM INVESTMENT s.r.o. titulom pôžičky. Inými slovami, tak ako žalobkyňa, ani žalovaná nepreukázala u žalobkyni existenciu zmluvnej vôle požičať peniaze spoločnosti TLM INVESTMENT s.r.o.. I samotná žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jej odvolaniu potvrdila, že obe strany v spore hrali len úlohu štatistov a o realizácii pôžičky nič nevedeli. Okrajovo potom odvolací súd dodáva, že sumu rovnajúcu sa 10 % z celkovej dojednanej ceny diela mal podľa čl. IV bodu 13. Zmluvy o dielo zložiť zhotoviteľ (ako výkonnostnú záruku) na účet objednávateľa, a nie žalobkyňa. Žalobkyňa ani nebola zmluvnou stranou takejto zmluvy o dielo. Navyše predmetná zmluva o dielo (č.l. 55-60) bola uzavretá medzi spoločnosťami IMMOBAU s.r.o. a TLM INVESTMENT s.r.o. dňa 15.10.2014, a teda zábezpeka vo výške 10 % z dojednanej ceny diela mala byť zložená do desiatich dní od uzavretia zmluvy, t. j. do 25.10.2014. Žalobkyňa však finančné prostriedky zo svojho účtu na účet žalovanej previedla až dňa 06.11.2014. Ani výpovede svedkov v konaní pred súdom prvej inštancie, skutočnosti tvrdené žalovanou (právny dôvod plnenia žalobkyne) jednoznačne nepreukázali (ich výpovede sa v podstatných okolnostiach dokonca rozchádzali). Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, žalovaná vo svojej výpovedi potvrdila prijatie sumy 158.000,- eur na svoj účet z účtu žalobkyne, avšak o tejto skutočnosti sa dozvedela až keď ju žalobkyňa vyzvala, aby jej uvedenú sumu vrátila. Ako môže potom žalovaná tvrdiť, že tieto peniaze mali byť pôžičkou žalobkyne pre spoločnosť TLM INVESTMENT s.r.o., keď v čase ich prevodu na jej účet, ani nevedela, že jej tieto boli prevedené? Rovnako tak, ako môže žalovaná tvrdiť tento dôvod poskytnutia peňazí, keď sama vo svojej výpovedi v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdila, že netuší, z akých dôvodov uvedená suma prišla na jej účet. Pre posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia sú totiž smerodajné okolnosti, za ktorých došlo k plneniu. Žalovaná sa však týmto okolnostiam vyjadriť nevedela. Tvrdenie žalovanej o tom, že si peniaze mala od žalobkyne požičať spoločnosť TLM INVESTMENT s.r.o. potom nekorešponduje ani s tvrdením svedka Ing. Ľuboša Hlavatíka (partnera žalovanej), ktorý vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie vypovedal tak, že túto sumu si vlastne požičal on ako zástupca spoločnosti. Dokonca svedkyňa Mgr. Marcela Majdišová vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie tvrdila, že uvedenú sumu požičia Ing. Paška Ing. Hlavatíkovi. Čiže žalovaná sama nevedela v konaní jasne označiť právny dôvod prevodu peňazí z účtu žalobkyne na jej účet, keď raz tvrdí, že o tejto transakcii nemá žiadnu vedomosť, potom tvrdí, že išlo o pôžičku pre spoločnosť TLM INVESTMENT s.r.o., následne, že išlo o pôžičku pre Ing. Ľuboša Hlavatíka a napokon, že túto pôžičku vlastne neposkytla žalobkyňa, ale Ing. Paška Ing. Hlavatíkovi a pod.. Za tohto skutkového stavu potom správne súd prvej inštancie ustálil, že sa v danej veci jedná o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, titulom plnenia bez právneho dôvodu. Žalobkyňa totiž plnila na účet žalovanej sumu 158.000,- eur bez preukázania riadneho právneho titulu (právneho dôvodu). V konaní pred súdom prvej inštancie totiž nebolo preukázané (tak žalobkyňou ako ani žalovanou), že by dôvodom (titulom) plnenia žalobkyne bola zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou, ani zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobkyňou a spoločnosťou TLM INVESTMENT s.r.o., ani zmluva o pôžičke uzavretá medzi Ing. Paškom a Ing. Hlavatíkom. Všetky tieto tvrdenia (tak tvrdenia žalobkyne ako i obrana žalovanej) zostali iba v rovine všeobecných tvrdení bez ich riadneho preukázania. Riadne bolo v konaní preukázané iba to, že žalobkyňa previedla (bez právneho titulu) na účet žalovanej sumu 158.000,- eur a že žalovaná jej túto sumu do rozhodnutia súdu prvej inštancie nevrátila. Z týchto dôvodov bol i odvolací súd názoru, že žaloba na vydanie tejto sumy bola podaná dôvodne. 17. Nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou argumentáciou žalovanej v tom, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil tým, že pôvodne uplatnený nárok žalobkyne ako pôžičku prekvalifikoval ako nárok z bezdôvodného obohatenia a teda že súd priznal žalobkyni nárok na základe úplne iných skutkových tvrdení, aké ona v žalobnom návrhu uvádzala. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (viď uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009). Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť, či skutkové tvrdenia v žalobe o peňažné plnenie umožňovali posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa noriem o bezdôvodnom obohatení a či z hypotéz týchto noriem bolo možné vyvodiť vznik povinnosti plniť, a to bez ohľadu na to, ako žalobkyňa v konaní právne kvalifikovala rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzovala uplatnené právo. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 158.000,- eur, ktorú previedla zo svojho účtu na účet žalovanej. Hoci žalobkyňa tvrdila, že sa jednalo o krátkodobú pôžičku (s poukazom na popis poznámky k prevodu), v konaní vyšlo najavo, že medzi stranami sporu nebol uzavretý zmluvný vzťah o pôžičke. Správne preto súd prvej inštancie právne prekvalifikoval právny dôvod vrátenia peňazí na bezdôvodné obohatenie (plnenie bez právneho dôvodu), keď výsledky vykonaného dokazovania umožňovali súdu prvej inštancie podriadiť uplatnený nárok pod toto iné hmotnoprávne ustanovenie. Nebolo možné preto uprieť súdu prvej inštancie, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia. 18. Napokon za nedôvodnú považoval odvolací súd i kompenzačnú námietku žalovanej (na započítanie sumy 100.000,- eur titulom pôžičky, ktorú dňa 03.04.2014 mal poskytnúť Ing. Ľuboš Hlavatík žalobkyni formou prevodného príkazu zo svojho bankového účtu na účet žalobkyne, pričom splatnosť pôžičky nebola medzi zmluvnými stranami dohodnutá), keď táto pohľadávka žalovanej (ak by aj existovala) je premlčaná. Premlčania tejto pohľadávky sa žalobkyňa dovolala vznesením námietky premlčania. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o počiatok plynutia premlčacej doby podľa § 101 Obč. zák., táto začala veriteľovi plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď vznikol dlh (R 28/1984). Uvedené vyplýva z toho, že veriteľ môže už nasledujúci deň po vzniku dlhu vyvolať splatnosť dlhu, a teda svoje právo i vykonať. Preto rozhodujúcim dňom pre počiatok plynutia premlčacej doby je deň, ktorý nasleduje po vzniku takto dojednaného právneho vzťahu a nie deň, keď nastala splatnosť dlhu (prvý deň po požiadaní veriteľa). Opačný názor by vo svojich dôsledkoch viedol k tomu, že by sa nárok prakticky nikdy nemohol premlčať, pretože by bolo na vôli veriteľa, kedy spôsobí splatnosť dlhu a teda kedy začne plynúť premlčacia doba. Inými slovami, ak by napr. veriteľ požiadal dlžníka o splnenie dlhu po desiatich rokoch, dlh by sa premlčal po uplynutí 3 - ročnej premlčacej doby, teda spolu po 13 rokoch od vzniku dlhu. Takýto záver by nebol prípustný. V danej veci Ing. Ľuboš Hlavatík mal pôžičku 100.000,- eur poskytnúť žalobkyni dňa 03.04.2014. 3 - ročná premlčacia doba, v ktorej sa predmetný nárok premlčuje, by tak začala plynúť dňa 04.04.2014 a uplynula by dňom 04.04.2017. Žalovaná vzniesla kompenzačnú námietku na započítanie tejto sumy až podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 04.08.2017 (č.l. 130), a teda ju podala oneskorene, po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalobkyňa sa premlčania dovolala (podaním zo dňa 14.09.2017), nebolo možné premlčané právo žalovanej priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák.) a z tohto dôvodu nebola dôvodná ani kompenzačná námietka. Započítať totiž nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná (§ 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka). K vyššie uvedenému názoru sa prikláňa i súčasná (novodobá) judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V publikovanom rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo 174/2016 (zverejnenom Zo súdnej praxe č. 1/2017) sa uvádza, že „..Už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého, ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax (pozri, napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/25/2003, ktoré bolo neskôr publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, ako judikát R 91/2004), zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. Záverom odvolací súd k tejto problematike dodáva, že námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým sa končí dokazovanie. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný/žalobca musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201). Je tak zrejmé, že žalobkyňa mohla premlčanie namietať aj v odvolacom konaní (navyše za stavu, kedy pohľadávka na započítanie bola žalovanou vznesená až v odvolacom konaní). 19. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 20. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie, viď str. 2, 3 rozsudku) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).