Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/9/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114229491 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:7114229491.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: I.. Y. I., T.. X.X.XXXX, H. H. XX, Y., zast. JUDr. Oľga Pacoláková, bytom Bielocerkevská 4, Košice, proti žalovanému: Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, so sídlom Ševčenkova 21, Bratislava, IČO: 17 316 537, zast. JUDr. Juraj Anetta, advokát, so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava, o zaradenie na pôvodné pracovné miesto a o náhradu mzdy, na odvolania žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 18. apríla 2016, č. k. 47Cpr 10/2015-245, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť priznať mzdové zaradenie a mzdu podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce z tabuľky stupeň 4 a doplatiť žalobkyni rozdiel za rok 2014 a 2015 1.545,60 € po zákonných zrážkach a úrok z omeškania za mesiac október 2014 vo výške 5,05 % zo sumy 211,20 € od 1.12.2014 až do zaplatenia, za mesiac november 2014 úrok z omeškania 5,05 % zo sumy 211,20 € od 1.1.2015 až do zaplatenia, za mesiac december 2014 úrok z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 211,20 € od 1.2.2015 až do zaplatenia, za mesiac január 2015 úrok z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 228,- € od 1.3.2015 až do zaplatenia, za mesiac február 2015 úrok z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 228,- € od 1.4.2015 až do zaplatenia, za mesiac marec 2015 úrok z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 228,- € od 1.5.2015 až do zaplatenia, za mesiac apríl 2015 úrok z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 228,- € od 1.6.2015 až do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie ďalej zamietol žalobu v časti, ktorou si žalobkyňa uplatňovala sumu 1.400,- € ako osobné ohodnotenie a v časti ktorou žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaradiť žalobkyňu na pôvodné pracovné miesto na pozíciu poradcu špecializovaného sociálneho poradenstva, špecialista pre rozvoj rodiny. Zároveň súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok vo výške 92,50 €, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žiadnej zo strán sporu prvoinštančný súd právo na náhradu trov konania nepriznal. 1.2. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 47 ods. 2, § 118 ods. 1 a 2, § 119 ods. 1, 2 a 3 a § 120 ods. 4 Zákonníka práce, § 517, § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa bola zamestnaná u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.11.2009 v pracovnej pozícii poradca špecializovaného sociálneho poradenstva, špecialista na rozvoj rodiny. V pracovnej zmluve boli dohodnuté mzdové podmienky, a to brutto mzda vo výške 370 € a osobné ohodnotenie od 0 do 230 € brutto za kalendárny mesiac. Podľa tejto pracovnej zmluvy bol pracovný pomer dohodnutú na dobu určitú do 30.10.2010. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 30.6.2010 bol zmenený pracovný pomer na dobu neurčitú, pričom pracovné zaradenie zostalo rovnaké, zmenila sa výška mzdy pri týždennom pracovnom čase 30 hodín a to 555,40 € brutto plus osobné ohodnotenie od 0 do 159 € brutto. V pracovnej náplni zo dňa 30.6.2010 sa uvádzajú pracovné činnosti, ktoré má žalobkyňa vykonávať vo svojom pracovnom zaradení. V pracovnej náplni zo dňa 6.6.2014 je upravená pracovná činnosť žalobkyne, kde okrem iného je uvedená priama práca s klientom 84 hodín. Žalobkyni bol usmernený pracovný čas listom žalovaného zo dňa 27.10.2014 a to tak, že pondelok, utorok a štvrtok má byť v práci od 10:30 do 19:00 hodín, v stredu a v piatok v čase od 9:00 do 17:30 hodín. Pokiaľ ide o prevádzkovú dobu u žalovaného, táto bola určená od 8:00 do 16:00 hodín. Žalobkyňa listom zo dňa 4.11.2014 namietala rozvrhnutý pracovný čas poukazujúc na to, že sa stará o maloleté dieťa. Rovnako sa vyjadrila listom zo dňa 9.10.2014 k pracovnej náplni a žiadala o zaradenie na pôvodnú prácu na pracovisku. Žalovaný listom zo dňa 14.10.2014 reagoval na list žalobkyne tak, že týmto listom jej oznámil, že netrvá na predloženom dokumente k novej pracovnej náplni, keďže táto bez bližšej analýzy zodpovedá z 90 % pôvodnej pracovnej náplni a preto netreba na tejto náplni nič meniť. Žalobkyňa v súvislosti so mzdovým zaradením bola zaradená do stupňa náročnosti práce 1 s koeficientom minimálnej mzdy 1, pričom podľa jej názoru mala byť zaradená do stupňa náročnosti práce 4 s výškou minimálneho mzdového nároku mesačne 608 €. Poukazovala na to, že jej náplň práce zodpovedá popisu pracovných činností podľa stupňa náročnosti, ako aj z pohľadu dosiahnutého vzdelania. Žalobkyňa vypočítala rozdiel na mzde za rok 2014 tak, že rozdiel mesačne pri zaradení v prvom a štvrtom stupni náročnosti práce predstavuje 211,20 € (563,20 € čo je výška minimálneho nároku v 4. stupni - 352,- €, to jest zaradenie v 1. stupni), čo spolu predstavuje sumu 663,60 €. Za rok 2015 si vypočítala rozdiel medzi sumou 608,- € pri 4. stupni náročnosti práce a vyplatenej mzde v 1. stupni náročnosti práce, čo predstavuje sumu 912,- € (608,- € - 380,- € = 228,- € x 4). Ďalej si žalobkyňa uplatňovala osobné ohodnotenie mesačne 200,- € za 7 mesiacov, čo predstavuje 1.400,- €. 1.3. Prvoinštančný súd mal z výsluchu svedkyne Y. U., ktorá je priama nadriadená žalobkyne so sídlom v Košiciach, za preukázané, že pokiaľ ide o prístup žalobkyne k práci, treba rozlišovať obdobie pred nástupom na materskú dovolenku a po jej vrátení, a to hlavne z hľadiska prístupu k výkonu pracovnej činnosti. Rozdiel bol v tom, že sa viacej zameriavalo z hľadiska celkovej činnosti odporcu na prácu v teréne a predtým to tak nebolo. Svedkyňa potvrdila, že prevádzková doba zariadenia je od 8:00 do 16:00 hodín, ale práca sociálnych pracovníkov je z hľadiska rozvrhnutia pracovného času iná, a to hlavne z dôvodu, aby mohli vykonávať prácu v teréne. Boli námietky zo strany sociálnych pracovníčok, aj žalobkyne, že ľudia cez deň nie sú doma a treba túto prácu posunúť na poobedňajšie hodiny a pokiaľ to bolo požiadané, tak tomu bolo na 90 % vyhovené, keď sa brali do úvahy záujmy pracovníka, ako aj klienta. Pokiaľ ide o vyhodnocovanie pracovnej činnosti z hľadiska priznania osobného ohodnotenia, vychádzalo sa z toho, že pracovník by mal za mesiac vykázať 84 hodín práce s klientom a keď sa tento limit nesplnil, tak sa nepriznávalo osobné ohodnotenie. Žalobkyňa tento limit nedosahovala, preto jej osobné ohodnotenie nebolo priznané. Pokiaľ ide o úpravu pracovného času pre žalobkyňu, tak to bolo v písomnej podobe z dôvodu rôznych nezrovnalostí, pričom ona síce dodržiavala fond pracovného času, nedodržiavala konkrétny výkon práce s klientmi, t. j. 84 hodín. Pokiaľ ide o konkrétny výkon práce žalobkyne, tak na jej činnosť neboli sťažnosti, problém bol len s prácou v teréne. Pokiaľ ide o zmenu charakteru práce z hľadiska toho, že sa viac začalo pracovať v teréne, vyplývalo to z toho, že klienti nechceli dochádzať do zariadenia, a to z ekonomických dôvodov, ako aj z dôvodu, že činnosť zariadenia má byť viac orientovaná na prácu v teréne. S touto zmenou boli pracovníci oboznámení. Z prehľadu počtu odpracovaných hodín za október 2014 až apríl 2015 žalobkyňa nesplnila limit, ktorý bol stanovený pre priznanie osobného ohodnotenia. 1.4. Pokiaľ išlo o žalobkyňou uplatnený nárok na uloženie povinnosti žalovanému zaradiť žalobkyňu na pôvodné pracovné miesto na pozíciu poradcu špecializovaného sociálneho poradenstva, špecialistu na pre rozvoj rodiny, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobu je v tejto časti potrebné zamietnuť. Pracovnú činnosť, ktorú mala žalobkyňa vykonávať podľa pôvodnej pracovnej náplne a zmenenej pracovnej náplne, ktorá následne však bola odvolaná, sa v podstate nemenila, zmenil sa len charakter vykonávania tejto činnosti, keď táto činnosť sa viac orientovala na prácu v teréne, čo však nemožno považovať za zmenu, pretože výkon práce musí byť v súlade s potrebami zamestnávateľa a činnosťou, ktorú vykonáva. Z dokazovania vyplynulo, že práve prácu v teréne, ktorú mala žalobkyňa vykonávať, nevykonávala v určenom rozsahu, pričom nebola žiadnym spôsobom postihovaná za toto jej konanie okrem nepriznania osobného ohodnotenia. Súd prvej inštancie rovnako zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia osobného ohodnotenia, keď, ako vyplynulo z dokazovania, nesplňovala podmienku tohto nároku, to jest odpracovať v teréne 84 hodín a ak toto osobné ohodnotenie následne priznané nebolo (ide o nenárokovateľnú zložku mzdy), nemožno sa tohto nároku domáhať cestou, ako to urobila žalobkyňa. 1.5. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala priznania mzdového zaradenia a mzdy podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce z tabuľky stupeň 4 a doplatenia rozdielu za rok 2014 a 2015 vo výške 1.545,60 € po zákonných zrážkach. Prvoinštančný súd vychádzal z toho, že žalobkyňa nebola správne mzdovo zaradená, keď bola zaradená do stupňa 1, pričom pokiaľ ide o popis pracovnej činnosti a dosiahnutého vzdelania, podľa názoru súdu prvej inštancie mala byť zaradená do stupňa 4, čo vyplýva z popisu pracovných náročností, a to konkrétne samostatné zabezpečovanie odborných agend, alebo výkon čiastkových koncepčných systémových a metodických prác spojených so zvýšenou duševnou námahou, riadenie, organizácia alebo koordinácia zložitých procesov. Pre túto činnosť sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie I stupňa, pričom žalobkyňa má vysokoškolské vzdelanie II. stupňa. Súd v tomto smere vychádzal z pracovnej náplne zo dňa 30.6.2010, z ktorej vyplývajú pracovné činnosti, ktoré sú uvedené v stupni náročnosti č. 4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania preto určil, že žalobkyňa mala byť mzdovo zaradená do stupňa 4 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni rozdiel medzi stupňom 1 a stupňom 4, čo za rok 2014 predstavovalo sumu 663,60 €, za rok 2015 sumu 912 €, spolu 1 545,60 € a túto sumu uložil žalovanému zaplatiť v prospech žalobkyne po zákonných zrážkach. Vo svojom odôvodnení sa súd prvej inštancie zaoberal i vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného a zastal názor, že táto námietka dôvodná nie je, pretože žalobkyňa si uplatňovala nároky za rok 2014 a 2015, pričom návrh podala 1.12.2014, na pojednávaní dňa 21.09.2015 zmenila petit, t. j. v lehote, ktorú predpokladá Občiansky zákonník. V danom prípade nemožno lehotu o námietke premlčania počítať od vzniku pracovného pomeru, pretože žalobkyňa si uplatnila mzdový nárok nie od začiatku vzniku pracovného pomeru, ale od októbra 2014, a od tohto času možno hodnotiť lehoty z hľadiska premlčania. 1.6. Žalovaného prvoinštančný súd zaviazal tiež povinnosťou zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,05 %, t. j. vo výške, ktorá je predpisom určená za príslušné časové obdobie. Pokiaľ ide o dôvodnosť tohto nároku, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, pričom úrok z omeškania je finančná ujma, ktorá žalobkyni vznikla tým, že nemala svoje nároky uplatnené včas. Úrok z omeškania bol priznaný za jednotlivé mesiace, a to z pohľadu uplynutia výplatného termínu. 1.7. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 92,50 € rozhodol súd prvej inštancie na základe skutočnosti, že žalobkyni bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a žalovaný v konaní úspech nemal. 1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konaní, keď žalobkyňa v konaní mala úspech len čiastočný a mala neúspech v dvoch nárokoch a úspech len v nároku jednom. 2. Rozsudok v zamietajúcej časti odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadla žalobkyňa z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Súd prvej inštancie nerešpektoval § 157 ods. 1 Zákonníka práce a nesprávne vyhodnotil situáciu žalobkyne nastupujúcej do práce po rodičovskej dovolenke, keď konštatoval že sa v podstate zmenil len charakter vykonávania tejto činnosti, keď táto sa viac orientovala na prácu v teréne, čo však nemožno považovať za zmenu, pretože výkon práce musí byť v súlade z potrebami zamestnávateľa a činnosťou, ktorú vykonáva. Súdom prvej inštancie konštatovaná schválená potreba práce v teréne v rozsahu 84 hodín je v rozpore z prácou poradcu špecializovaného sociálneho poradenstva, ktorú vykonáva I.. U. I., zamestnankyňa na pôvodnom pracovnom mieste žalobkyne. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že podľa tabuľkových počtov pre pobočku v Košiciach je stanovené len jedno pracovné miesto poradca špecializovaného sociálneho poradenstva a keďže ku žiadnej organizačnej zmene nedošlo, žalobkyňa v súlade s ust. § 157 Zákonníka práce má právny nárok na pôvodnú prácu a pracovisko. Toto porušenie úzko súvisí z priznaním osobného ohodnotenia, ktoré súd prvej inštancie zamietol zo strohým výrokom, že žalobkyňa neodpracovala v teréne 84 hodín a že ide o nenárokovateľnú zložku mzdy. Žalobkyňa ako poradca špecializovaného sociálneho poradenstva mala pre tento druh práce určený 28 hodín terénnej práce, pričom 84 hodín terénnej práce bolo určených pre sociálneho pracovníka, vykonávajúceho prácu v súlade s národným projektom. Žalovaný porušoval čl. 6 Zákonníka práca a ust. § 57, keď bez súhlasu žalobkyne vysielal žalobkyňu na pracovnú cestu mimo obce. Pri pohyblivých zložkách mzdy je dôležité, či sú nárokovateľné a za akých podmienok. Ak je osobný príplatok, osobné ohodnotenie, alebo pravidelná odmena dohodnutá v určitej výške, ako pravidelná súčasť mzdy dovtedy, kým nedôjde k naplneniu podmienky, za ktorej môže túto zložku mzdy zamestnávateľ odňať, má na ňu zamestnanec nárok. Súd prvej inštancie neskúmal, či ide o osobné ohodnotenie nárokové a za akých podmienok. Súd sa nezaoberal ani výrokom, či zamestnanec by mal vykázať 84 hodín práce s klientom alebo musí 84 hodín práce s klientom. Keďže súd prvej inštancie nedostatočne zvážil právne nároky žalobkyne, nedostatočne zhodnotil predložené dôkazy a nezhodnotil v súlade so Zákonníkom práce postavenie žalobkyne, navrhla žalobkyňa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ako nový dôkaz predložila Stanovisko Komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce a e-mail Stanovisko od tajomníka zo dňa 2. júna 2016. 3. Rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním tiež žalovaný, a to vo výrokoch ktorými súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť priznať žalobkyni mzdové zaradenie, zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok a vo výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne posúdil otázku zaradenia do príslušnej triedy, resp. stupňa náročnosti, keď prácu žalobkyne zaradil do stupňa č. 4 a priznal jej 1,6-násobok minimálnej mzdy. Žalovaný zastával názor, že ide o tretí stupeň náročnosti práce, čo vypláva z jeho znenia, ktoré charakterizuje výkon rôznorodých odborných alebo ucelených odborných prác alebo samostatné zabezpečovanie menej zložitých agend. Stupeň náročnosti práce dostatočným a najmä pravdivým spôsobom charakterizuje výkon práce žalobkyne, keďže ide o ucelené odborné práce, ktoré možno označiť za menej zložité. Podstatný rozdiel stupňa náročnosti je otázka miery samostatnosti a zodpovednosti voči zamestnávateľovi. Pracovný výkon žalobkyne bol plne a bezvýhradne koordinovaný zamestnávateľom aj jej samostatnosť bola silne obmedzená a preto jej výkon práce nemôže patriť do 4. skupiny náročnosti prác. Žalobkyni, ktorá pracovala na pozícii sociálneho pracovníkovi priamo podriadeného zodpovednej osobe spolu s ďalšími troma bežnými sociálnymi pracovníčkami, svedčí 3. stupeň náročnosti výkonu práce. Doplatok zo strany žalovaného by mal preto činiť nie 1,6 ale 1,4-násobok minimálnej mzdy, teda nie 1 545,60 € ale 1 030,40 €. Žalovaný ďalej nesúhlasil s prijatým záverom súdu prvej inštancie o náhrade trov právneho zastúpenia. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že súd zaviazal žalovaného na úhradu súdneho poplatku, keďže žalobkyni priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a žalovaný v konaní úspech nemal. Zároveň o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keď žalobkyňa v konaní mala úspech len čiastočný a mala neúspech v dvoch nárokoch, výroky, ktoré si evidentne protirečia. Žalobkyňa žiadala celkovo 10 rôznych súčastí výrokov, pričom jedna z nich zariadenie na pôvodné pracovné miesto sa opakuje trikrát. Z týchto ôsmych súčastí rozhodol pozitívne súd prvej inštancie o dvoch nárokoch a povinnosti o priznanie mzdové zaradenie a mzdu podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce. Žalovaný zastával názor, že žalobkyňa bola úspešná v pomerne nepatrnej časti, neuspela zo zaradením na pôvodné pracovné miesto, neuspela s náhradou škody, s priznaním osobného ohodnotenia, s priznaním pracovných benefitov, s príslušenstvom a preto žalobkyňa bola úspešná v 30-tich %-ách svojej žaloby, pričom žalovaný bol úspešný zhruba v 70-tich % sporu, preto by mu bola mať priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 40 %. Súd prvej inštancie nerozhodol správne, keď zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby, keď tento by mal znášať štát v dôsledku oslobodenia žalobkyne od súdnych poplatkov a z dôvodu jej prevažujúcej neúspešnosti. Navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že zaviaže žalovaného na povinnosť priznať mzdové zaradenie mzdy podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce z tabuľky pre stupeň 3 a doplatiť žalobkyni rozdiel za rok 2014 a 2015 v sume 1.030,40 € po zákonných zrážkach a úrok s omeškania, v odvolaní bližšie špecifikovaný, ako aj zrušiť povinnosť žalovaného zaplatiť súdny poplatok a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne opätovne zdôraznil, že žalobkyňa bola po návrate z rodičovskej dovolenky zaradená na to isté pracovné miesto, pozíciu z ktorého odišla, jej pracovná zmluva sa nezmenila, rovnako ako sa nezmenila jej náplň. Počet pracovných miest sociálnych pracovníkov organizácií žalovaného závisí výlučne od počtu klientov a od možnosti financovania miest týchto pracovníkov. Na predmetnej pracovnej pozícii pracovali 4 pracovníčky, čo dostatočne ilustruje, že žalobkyňa nemá pravdu, keď tvrdí, že v spoločnosti žalovaného malo byť na uvedenej pozícií vytvorené iba jedno pracovné miesto. V pracovnej zmluve je v čl. 3 ods. 2 uvedené: „Zamestnávateľ sa so zamestnancom dohodli, že zamestnávateľ je oprávnený vyslať zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce, pravidelného bydliska zamestnanca alebo bydliska zamestnanca a to aj bez súhlasu zamestnanca.“ Preto nemohol dôjsť k porušeniu čl. 6 a § 57 Zákonníka práce, že bez súhlasu žalobkyne žalovaný vysielal na pracovnú cestu mimo obvodu obce. Osobné ohodnotenie nie je nárokovateľná položka, táto skutočnosť je dostatočne judikovaná naviac existovali dôvody, pre ktoré bolo možné žalobkyni osobné ohodnotenie krátiť, keďže si táto dostatočným spôsobom neplnila svoje pracovné povinnosti, keď nedosahovala zamestnávateľom určené počty odpracovaných hodín s klientmi. Súdu bola doručená tabuľka, porovnanie všetkých štyroch pracovníčok pracujúcich na pozícii žalobkyne, z ktorých vyplývalo, že v predmetných mesiacoch percento plnenia množstva odpracovaných hodín žalobkyňou v porovnaní s predpísaným počtom hodím poradenstva sa pohybovali v rozmedzí od 20,9 % do 93,5 % za mesiac, že počet hodín skutočne poskytnutého poradenstva kolísal od 34 hodín až po 11 hodín, teda cca 3 hodiny týždenne, že počas sledovaného obdobia 4 sociálne pracovníčky nedosiahli povinný počet poskytnutého odborného poradenstva M. v jednom mesiaci, B. v troch mesiacoch, I. v dvoch mesiacoch, I. v siedmych mesiacoch, to znamená, že vo všetkých sledovaných mesiacoch zvyšné tri pracovníčky presiahli za celé sledované obdobie počet hodín poskytovaného odborného poradenstva, I. 139,4 %, B. 107,9 %, M. 169,4 %, percento plnenia žalobkyne prestavovalo iba 42,2 %. 5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalobcu a k vyjadreniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadrila. 6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniam žalobkyne a žalovaného nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobkyne a žalovaného nepovažoval za dôvodné. 9. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žaloba bola nedôvodná v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala svojho zaradenia na pôvodné pracovné miesto (t.j. miesto, na ktorom vykonávala prácu pred nástupom na materskú a následne rodičovskú dovolenku), a to na miesto poradcu špecializovaného sociálneho poradenstva, špecialistu na rozvoj rodiny. Podľa § 157 ods. 2 Zákonníka práce ak sa zamestnankyňa alebo zamestnanec vráti do práce po skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na pôvodnú prácu a pracovisko. Ak zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko nie je možné, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve. Zamestnankyňa a zamestnanec majú právo po skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2 na zachovanie všetkých práv, ktoré mali alebo ktoré im vznikali v čase nástupu na túto rodičovskú dovolenku v pôvodnom rozsahu; tieto práva sa uplatnia vrátane zmien, ktoré vyplývajú z právnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo z obvyklých postupov u zamestnávateľa. 9.1. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ ponúkol žalobkyni po ukončení rodičovskej dovolenky prácu na pozícií Sociálneho pracovníka zaradeného v projekte zameranom na prácu s náhradnými rodinami v rámci Národného projektu. Pracovná náplň pri tejto pozícií však bola v zásade zhodná s pracovnou náplňou, ktorú vykonávala žalobkyňa pred nástupom na materskú dovolenku a navyše žalovaný na súhlase žalobkyne s novoformulovanou náplňou práce netrval. Odvolací súd zastáva názor, že povinnosť podľa § 157 ods. 2 Zákonníka práce zaradiť zamestnanca po ukončení rodičovskej dovolenky na pôvodnú prácu a pracovisko je zo strany zamestnávateľa splnená, ak je zamestnanec zaradený na miesto s rovnakou náplňou práce, hoci by aj bolo inak pomenované. Rovnako je v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákonníka práce prípustné, aby zamestnávateľ zamestnancovi po návrate z rodičovskej dovolenky ukladal odlišné pracovné úlohy, resp. odlišné zloženie pracovných úloh, pokiaľ tieto zodpovedajú pôvodnej náplni práce zamestnanca vyplývajúcej z pracovnej zmluvy. Zmyslom dotknutej právnej úpravy je zabezpečiť zamestnancovi možnosť návratu na rovnaké pracovné miesto, avšak treba zohľadniť skutočnosť, že rodičovská dovolenka spravidla trvá niekoľko rokov a v tomto období môže dôjsť k zmene potrieb zamestnávateľa. Nemožno teda od zamestnávateľa požadovať, aby umožnil zamestnancovi vykonávať po všetkých stránkach bezvýhradne rovnakú prácu. 9.2. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že žalobca ju po skončení rodičovskej dovolenky vysielal bez jej súhlasu na pracovné cesty mimo miesta výkonu práce, žalobkyňa s vysielaním na pracovné cesty mimo obvodu obce pravidelného pracoviska súhlasila priamo v Pracovnej zmluve, v čl. 3 ods. 2, čím bola splnená podmienka súhlasu zamestnanca podľa § 57 ods. 1 Zákonníka práce. 10. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nemá nárok na priznanie sumy 1.400,- € titulom osobného ohodnotenia za roky 2014 a 2015. Z Pracovnej zmluvy v znení Dodatku č. 1 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným vyplýva, že strany sa dohodli, že zamestnávateľ bude zamestnankyni vyplácať mesačnú mzdu a osobné ohodnotenie od 0,- € do 159,- € brutto. Takto dojednané osobné ohodnotenie predstavuje dobrovoľné plnenie zo strany zamestnávateľa, ktorý ho môže alebo nemusí zamestnancovi priznať podľa svojho uváženia. Z obsahu pracovnej zmluvy, resp. jej dodatku nemožno vyvodiť existenciu právneho nároku žalobkyne na osobné ohodnotenie. Takýto právny nárok nevyplýva ani zo žiadneho právneho predpisu. 10.1. Námietky žalovanej týkajúce sa kritéria, podľa ktorého zamestnávateľ priznával osobného ohodnotenie, sú právne bezvýznamné. Priznanie osobného ohodnotenia a určenie jeho výšky je v zmysle pracovnej zmluvy fakultatívne, teda je výlučne v dispozícií zamestnávateľa. Hoci zamestnávateľ v praxi podmienky na priznanie osobného ohodnotenia objektivizoval uplatňovaním kritéria dosiahnutia určitého počtu odpracovaných hodín v teréne (pričom takáto podmienka nie je právnym poriadkom vylúčená), záväznosť tohto kritéria z pracovnej zmluvy nevyplýva. Navyše žalobkyňa toto kritérium ani neplnila, čo žalovaný preukázal a žalobkyňa opak netvrdila. 11. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne voči zamietajúcemu výroku rozsudku nie je dôvodné, keď žalobkyňa nepreukázala, že by po návrate z rodičovskej dovolenky nebola zaradená na pôvodnú prácu a pracovisko podľa § 157 ods. 2 Zákonníka práce, ani nepreukázala nárok na osobné ohodnotenie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil. 12. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, ten v merite veci spochybňoval záver súdu prvej inštancie o tom, že práca žalobkyne patrí do štvrtého stupňa náročnosti práce, a to najmä s poukazom na nesamostatnosť žalobkyne pri výkone jej práce. 12.1. Podľa Prílohy č. 1 písm. d/ k Zákonníku práce pracovné miesto zodpovedajúce štvrtému stupňu náročnosti práce charakterizuje samostatné zabezpečovanie odborných agend alebo výkon čiastkových koncepčných, systémových a metodických prác spojený so zvýšenou duševnou námahou; poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odborné činnosti v zdravotníctve so zodpovednosťou za zdravie ľudí; riadenie, organizácia alebo koordinácia zložitých procesov alebo rozsiahleho súboru veľmi zložitých zariadení s prípadnou zodpovednosťou za životy a zdravie iných osôb. 12.2. Z prílohy č. 2 k pracovnej zmluve vyplýva, že pracovná náplň žalobkyne spočíva vo vykonávaní komplexnej sociálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou podľa overenej metodiky plánovania sociálnej práce s rodinou a s dieťaťom s emocionálnymi problémami a s poruchami správania; vypracovávaní sociálneho plánu rozvoja rodiny a individuálneho plánu rozvoja osobnosti dieťaťa; vykonávaní alebo zabezpečovaní odbornej práce s dieťaťom, zapojení dieťaťa do aktivít práce s mládežou; zabezpečovaní individuálnych a skupinových aktivít pred dieťa; realizovaní rodinnej skupinovej konferencie; sprevádzaní dieťaťa, aj jeho rodiny pri rôznych činnostiach a úkonoch podľa rozvojového plánu; zabezpečovaní odborne aj organizačne víkendových pobytov, poprípade iných aktivít na podporu rozvoja rodiny a dieťaťa; organizovaní, koordinovaní a facilitovaní stretnutí podporného tímu odborníkov a rodiny; zabezpečovaní supervízie v celom procese práce s rodinou a dieťaťom. 12.3. Z vyššie uvedenej špecifikácie náplne práce vyplýva, že práca žalobkyne nepochybne dosahuje štvrtý stupeň náročnosti práce, keď pri jej výkone žalobkyňa postupovala v zásade samostatne a zabezpečovala odbornú agendu spočívajúcu v sociálnej starostlivosti o dieťa a rodinu dieťaťa. Sociálna práca na úrovni, na akej ju vykonávala žalobkyňa, predstavuje odbornú činnosť zameranú na výkon čiastkových (na úrovni sociálnej práce s konkrétnym dieťaťom, resp. rodinou) koncepčných, systémových a metodických prác vyznačujúcich sa zvýšenou duševnou námahou. Z popisu práce tak, ako ho formuloval samotný žalovaný, ako zamestnávateľ, nevyplýva, že by práca žalobkyne bola bezvýhradne riadená a kontrolovaná zamestnávateľom. Odvolací súd má za to, že pri výkone závislej práce v pracovnom pomere už z definície tejto činnosti nemôže byť zamestnanec úplne samostatný. Samostatnosť treba posudzovať z toho hľadiska, či zamestnanec len výlučne plní príkazy a úlohy zadané zamestnávateľom, resp. nadriadeným zamestnancom bez svojho osobného intelektuálneho vkladu či kreatívnej voľnosti alebo naopak. Ak zamestnanec síce plní príkazy či úlohy, avšak tieto majú skôr rámcovú povahu, pričom konkrétny spôsob ich plnenia je zvolený zamestnancom, a to najmä s využitím jeho odborných vedomostí a zručností, možno hovoriť o samostatnom zabezpečovaní odborných agend, ako to predpokladá Príloha č. 1 písm. d/ k Zákonníku práce, teda o práci patriacej do štvrtého stupňa náročnosti práce. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného v časti smerujúcej voči vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku nie je dôvodné, keď práca žalobkyne svojou náročnosťou zodpovedá štvrtému stupňu náročnosti práce. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil. 13. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkami žalovaného voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 92,50 €, nakoľko podľa jeho názoru z dôvodu prevažnej neúspešnosti žalobkyne v konaní mal súdny poplatok znášať štát. 13.1. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v čase rozhodovania ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi. 13.2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyni bolo uznesením súdu prvej inštancie č. k. 47Cpr/10/2015-206 zo dňa 5.11.2015 priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v súlade s § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. zaviazal žalovaného na zaplatenie pomernej časti súdneho poplatku zodpovedajúcej časti žaloby, v ktorej bola žalobkyňa úspešná. Správne tiež určil túto pomernú časť súdneho poplatku, keď suma 92,50 € zodpovedá sadzbe 6 % zo sumy 1 545,60 € podľa Položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V prípade rozhodovania podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. nie je podstatné, či mal žalobca úspech v prevažnej časti predmetu sporu, nakoľko žalovanému je ukladaná povinnosť zaplatiť iba pomernú časť súdneho poplatku vplývajúcu z rozsahu sporu, v ktorom mal žalobca úspech. Rozhodnutie súdu prvej inštancie rešpektuje uvedený právny názor. 14. Žalovaný vo svojom odvolaní napokon tiež namietal, že súd prvej inštancie nerozhodol správne o náhrade trov konania, nakoľko žalovaný mal úspech v prevažnej časti konania, pričom súd prvej inštancie žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal. 14.1. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že súd prvej inštancie uznesením vydaným na pojednávaní dňa 21.9.2015 o pripustení zmeny petitu ustálil predmet konania na nárok na zaradenie žalobkyne na pôvodné pracovné miesto a na mzdový nárok pozostávajúci z: (a) nároku na zaplatenie rozdielu medzi vyplácanou mzdou a mzdou prislúchajúcou stupňu náročnosti práce žalobkyne vo výške 610,- € s príslušenstvom a (b) nároku na osobného ohodnotenie vo výške 1.400,- € s príslušenstvom, spolu 3.010,- € s príslušenstvom. Nie je teda správne tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa sa v konaní domáhala desiatich čiastkových výrokov. 14.2. Súd prvej inštancie priznal žalovanej sumu 1.545,60 € s príslušenstvom, čo predstavuje úspech žalobkyne vo viac než polovici ňou uplatneného peňažného (mzdového) nároku, zároveň však žalobkyňa nebola úspešná vo zvyšku peňažného nároku a nároku na zaradenie na pôvodné pracovné miesto. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, v súlade s § 142 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodovania), keď nepriznal náhradu trov konania žiadne zo strán sporu, nakoľko úspech oboch strán bol v konaní len čiastočný a bol v zásade rovnaký. O pomere úspechu strán v spore nemôže byť rozhodnuté len jednoduchým porovnaním počtu jednotlivých zložiek petitu, v ktorých boli strany úspešné, nakoľko nie každá zložka žalobného petitu má rovnakú váhu. V prípade čisto peňažného sporu je možné bez ďalšieho porovnať sumu, v ktorej mali strany úspech, avšak pri uplatnení zmiešaného peňažného i nepeňažného nároku treba zohľadňovať povahu uplatneného nepeňažného nároku. Na základe uvedeného zastáva odvolací súd názor, že nárok na zaradenie na pôvodné pracovné miesto (ktorý nie je možné ohodnotiť v peniazoch), má len nepatrnú váhu v porovnaní so žalobkyňou uplatnenými peňažnými nárokmi a nemožno ho s nimi dať na jednu úroveň. Preto úspech žalovaného v menej ako polovici peňažných nárokov a zároveň v nepatrnej časti sporu zodpovedajúcej nároku na zaradenie na pôvodné pracovné miesto, mohol viesť iba k záveru, že úspech oboch strán sporu bol v konaní v zásade rovnaký, čo je dôvod na aplikáciu § 142 ods. 2 O.s.p. a nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán sporu. 15. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil a to vo všetkých napadnutých výrokoch. 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na rovnaký čiastočný úspech strán v odvolacom konaní ( žalobkyňa bola úspešná v časti odvolania žalovaného; žalovaný bol úspešný v časti odvolania podaného žalobkyňou ) odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).