Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/173/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201293 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1013201293.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a sudcov Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: T.. F. T., C..L.., M.. XX.XX.XXXX, Q. U. X, L., zastúpený Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátom, sídlo Moskovská 18, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, sídlo Župné nám. 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 32175/2013-23-II zo dňa 06.05.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako povinná osoba, podľa § 2 ods. 1 zák.č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „ZSI“), podľa § 18 ods. 2 a § 22 ods. 1 ZSI v spojení s § 46 a § 47 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutím č. 246/2013-34-I zo dňa 05.04.2013 nevyhovelo žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie: „o zaslanie písomných pripomienok účastníkov konania v spojených prejudiciálnych konaniach C-411/10 s C-493/10 N.S. et. M.E v anglickom jazyku.“ s poukazom na § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, nakoľko požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ ako medzinárodného súdneho orgánu. 2. Žalobca proti rozhodnutiu podal dňa 23.04.2013 rozklad, o ktorom rozhodol Minister spravodlivosti SR rozhodnutím č. 32175/2013-23-II zo dňa 06.05.2013 tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba 3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutých rozhodnutí, ktoré žiadal ako nezákonné zrušiť. 4. Žalobca s napadnutými rozhodnutiami nesúhlasil z dôvodov pre: a) nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá výkladom pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“, b) nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti ktorá sa zaoberá judikatúrou Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa práva na informácie, c) nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na žiadosť žalobcu, d) nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá legitímnym dôvodom, na základe ktorého možno odmietnuť prístup k informáciám, e) nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v časti, ktorá sa zaoberá zásadou „ius inter facit partes“. 5. K dôvodom pod písm. a), žalobca má za to, že ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI sa nevzťahuje na procesné úkony účastníkov konania, pretože to vyplýva z doslovného znenia tohto ustanovenia a takýto výklad je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, na ktorú poukázal v rozklade. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži 7/2009 „v užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdov alebo orgánov činných v trestnom konaní rozumie konanie a rozhodovanie súdu a orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia vo veci samej v konkrétnej právnej veci.“ V tomto rozsudku Najvyšší súd SR poskytol všeobecný a extenzívny výklad pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“. Rovnako aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2011 „Právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov či orgánov činných v trestnom konaní v priebehu konania (do procesu jeho priebehu, ako aj vstup do vlastného rozhodovania (napr. porada a hlasovanie senátu) a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti a územnej celistvosti a pod.“ 6. Nesprávnu aplikáciu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži/8/2009 žalovaným, namietal žalobca skutkovými odlišnosťami, keď v predmetnom rozsudku išlo o žiadosť účastníka konania pred Ústavným súdom SR, ktorým sa domáhal sprístupnenia identifikačných údajov o žalovaných v konaniach pred všeobecnými súdmi, v ktorých sám vystupoval ako žalobca, čím nešlo o informácie, na ktoré bolo potrebné aplikovať ZSI. V preskúmavanej veci žalobca nie je účastníkom konania v konaniach pred Súdnym dvorom EÚ, preto žiadne osobitné procesné práva žalobcovi nevyplývajú a z toho dôvodu predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR nie je možné analogicky použiť. 7. Podľa názoru žalobcu, na základe § 11 ods. 1 písm. d) ZSI nemožno odmietnuť prístup k informáciám týkajúcich sa súdneho konania, ktoré je právoplatne ukončené z dôvodu, že po právoplatnom ukončení súdneho konania nemôže nastať ohrozenie rozhodovacej činnosti súdu (v tomto prípade Súdneho dvora EÚ). Z dôvodovej správy zák. č. 628/2005 Z.z. k ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI vyplýva, že „Návrh spočíva vtom, že podľa zák. č. 211/2000 Z.z. by sa obmedzil prístup k resp. nesprístupnila by sa informácia, ktorá sa týka či už rozhodovacej činnosti (neukončených, prebiehajúcich konaní) súdu, orgánu činného v trestnom konaní a rovnako tak výkonu kontrolnej činnosti, dozoru alebo dohľadu orgánom verejnej moci.“ S uvedeným sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8 Sži 3/2011. Keďže žalovaný nevzal do úvahy dôvodovú správu, napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nesprávne právne posúdené a keďže žalovaný sa nezaoberal rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sži 3/2011, napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 8. K dôvodom pod písm. b), v podanom rozklade žalobca žiadal, aby žalovaný na žiadosť aplikoval rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-506/08 P Švédsko v. MyTravel a Európska komisia, v ktorom Súdny dvor EÚ skonštatoval, že na odmietnutí prístupu k informáciám v súdnom alebo správnom konaní nemôže existovať legitímny záujem, ak sú tieto správne alebo súdne konania právoplatne ukončené. Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutkové odlišnosti v tom, že sa prípad týkal Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie, teda sa netýkal ZSI a že predmetnom konaní išlo o žiadosť o sprístupnenie informácie (interného právneho stanoviska) Európskej komisie v pozícií súťažnej autority. Zároveň žalovaný uviedol, že sprístupnenie vyjadrení účastníkov konania, by mohlo zasiahnuť do autority a nestrannosti Súdneho dvora EÚ. Žalobca na podporu svojho tvrdenia, že Súdny dvor EÚ nepovažuje za potrebné obmedziť prístup k informáciám, ktoré sa týkajú súdnych konaní pred Súdnym dvorom EÚ ak sú právoplatne skončené, poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-514/07 P, C-528/07 P a C-532/07 P Švédske kráľovstvo a i. v. Association de la presse internationale a Európska komisia (ďalej len „rozsudok API“) „Na úvod treba konštatovať, že hoci je sprístupnenie vyjadrení predložených v rámci prebiehajúceho súdneho konania z dôvodov uvedených v bodoch 68 až 104 tohto rozsudku považované za porušenie tohto konania, pretože dané vyjadrenia predstavujú základ pre súdnu činnosť Súdneho dvora, je situácia iná v prípade, keď sa predmetné konanie skončilo súdnym rozhodnutím. V prípade uvedenom ako posledný už totiž nie je odôvodnené predpokladať, že sprístupnenie vyjadrenia zasahuje do súdnej činnosti Súdneho dvora, lebo táto činnosť je po uzavretí tohto konania už ukončená.“ Žalobca namieta, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysvetlil, ako by sprístupnenie požadovanej informácie v právoplatne skončenom konaní ohrozilo rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ. 9. K dôvodom pod písm. c), podľa žalobcu, žalovaný nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, pretože pravidlá, ktoré sa aplikujú v súvislosti dozorom verejnosti pri prístupe k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu, sú odlišné od tých, ktoré sa aplikujú pri dozore verejnosti nad fungovaním politických inštitúcií. Rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságiogokért v. Maďarsko sa netýkal dozoru verejnosti nad fungovaním politických inštitúcií, ako tvrdí žalovaný, ale sa týkal dozoru verejnosti nad fungovaním súdnych inštitúcií, konkrétne súdnej moci - maďarského ústavného súdu a preto bol skutkovo podobný. 10. Keďže žalobca požadoval informáciu, ktorá vo svetle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sži 1/2011 predstavuje vec verejného záujmu, ktorá od žalovaného nevyžadovala osobitné zbieranie dát a ktorou disponuje na území SR, žalovaný bol povinný informáciu sprístupniť. 11. V ďalšom žalobca odkázal na aktuálnu judikatúru ESĽP k právu na informácie, ktorá garantuje právo na informácie iba vo veciach verejného záujmu a preto túto treba vykladať v súlade s Ústavou SR, ktorá garantuje právo na informácie v širšom rozsahu ako Dohovor. Ak by súd nepovažoval predmet žiadosti za vec verejného záujmu, je podľa názoru žalobcu povinný pri výklade rozsudkov ESĽP týkajúcich sa práva na informácie prihliadať na to, že Ústava SR v čl. 26 ods. 1 a ods. 2 garantuje právo na informácie každému a v širšom rozsahu ako Dohovor, preto Ústava SR má prednosť, čo je v súlade s čl. 53 Dohovoru, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, ako aj judikatúrou Ústavného súdu SR. 12. K dôvodom pod písm. d), v napadnutom rozhodnutí sa žalovaný nevysporiadal s námietkou žalobcu uvedenou v rozklade a to, že rozhodnutie sa nezakladá na dôvode, ktorým možno na podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy 5R obmedziť sprístupnenie informácii a s ktorým musí byť ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI v súlade. Z čl. 10 ods. 2 a čl. 53 Dohovoru v spojení s čl. 26 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR vyplýva, že právo na informácie môže byť obmedzené iba z dôvodov uvedených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a to bez ohľadu na znenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. V ďalšom žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu SR s citáciou (II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98, III. ÚS 91/99, II. ÚS 28/01) z ktorých vyplýva, že právo na informácie nemôže byť obmedzené z dôvodov, ktoré nie sú zakotvené v Ústave SR. 13. K dôvodom pod písm. e), žalobca poukázal na odporujúci prístup žalovaného, keď k žiadosti žalobcu v prípade nesprístupnenia informácie, aby sa žalovaný vysporiadal s rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži/7/2009 a sp. zn. 5 Sži/1/2011, žalovaný v rozhodnutí uviedol, že na tieto rozsudky sa aplikuje zásada ,,ius facit inter partes“, v zmysle ktorej, rozsudky Najvyššieho súdu SR nemajú byť právne záväzným precedensom a vzápätí odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži 8/2009, ktorý podľa žalovaného vykladá ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI tak, že sa vzťahuje aj na procesné úkony účastníkov konania. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že skutkové okolnosti citovaných rozsudkov Najvyššieho súdu SR nie sú relevantné s tým, že na predmetnú žiadosť je aplikovateľný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži 8/2009. Žalobca považuje v tejto časti napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. III. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 13.08.2013, doručeným súdu dňa 14.08.2013 s tým, že žalovaný v svojom rozhodnutí č. 246/2013-34-I zo dňa 05.04.2013 žiadosti o informácie nevyhovel a požadované informácie nesprístupnil, nakoľko sa týkajú rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ ako medzinárodného súdneho orgánu. Žalovaný poukázal na § 11 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1 a § 18 ods. 2 ZSI a dospel k záveru, že požadované informácie nie je možné sprístupniť podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, keďže predmetné ustanovenie vo všeobecnosti obmedzuje možnosť sprístupnenia, resp. upravuje nesprístupnenie informácií dotýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu (§ 82a ods. 5 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení zák. č. 33/2011 Z.z., § 55m ods. 5 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre), rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. Žalovaný dospel k záveru, že požadované informácie (písomné pripomienky účastníkov konania v konaní o prejudiciálnych otázkach pred Súdnym dvorom EÚ) predstavujú úkon účastníka konania, preto sa vo všeobecnosti dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu a nespadajú pod žiadnu z informácií, pri ktorých je v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) ZSI vyjadrený princíp prevažujúci verejný záujem. V tejto súvislosti žalovaný poukázal i na právny názor Najvyššieho súdu SR v rozhodnutiach, vo vzťahu k dôvodu sprístupnenia/ nesprístupnenia informácií podľa ZSI. 15. Žalovaný konštatoval, že správny orgán prvého aj druhého stupňa sa v svojich rozhodnutiach nad rozsah povinností ako povinnej osoby vyjadril ku každej námietke a to k právnej povahe Rokovacieho poriadku Súdneho dvora EÚ, k rozsudkom ESĽP vo veciach Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, Feldek v. Slovensko, k dôvodovej správe zák. č. 628/2005 Z.z. ako novely ZSI a k rozsudkom Najvyššieho súdu SR. 16. Pred vyjadrením k jednotlivým námietkam, žalovaný s poukazom na námietku nepreskúmateľnosti, keď žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, podľa ktorého „Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument.“ Ak uvedené platí o súdnom rozhodnutí, v zmysle zásady „a maiori ad minus“ uvedené platí i o rozhodnutí vydanom v správnom konaní. Ak odôvodnenie administratívneho rozhodnutia nenapĺňa požiadavky a predstavy žalobcu (ako účastníka správneho konania), resp. reaguje na žalobcom prednesené dôvody podľa jeho názoru nedostatočne, uvedené samo o sebe nezakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 podľa ktorého „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ 17. Žalovaný zdôraznil, že v napadnutom rozhodnutí sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov“, preto preskúmavanému rozhodnutiu nemožno vytýkať nezrozumiteľnosť, resp. nedostatok odôvodnenia. I z hľadiska právneho posúdenia veci vyvodil správny záver, že informáciou dotýkajúcou sa rozhodovacej činnosti súdu sú i vyjadrenia účastníkov konania, keďže tieto tvoria významný podklad pre samotné rozhodnutie súdu (vyjadrenia účastníkov konania sú zhrnuté v samotnom rozhodnutí), preto existuje relevantný dôvod pre ich nesprístupnenie na základe osobitnej infožiadosti. 18. K námietkam špecifikovaným pod písm. a) a e) sa žalovaný vyjadril súbežne, nakoľko podľa jeho názoru spolu úzko súvisia. Žalovaný na zásadu „ius inter facit partes“ poukázal z dôvodu, že žalobca pracuje s textami rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako by išlo o text právneho predpisu a pritom rozhodnutia v právnom poriadku Slovenskej republiky majú len svojím odôvodnením presvedčiť, predstavujú oporu pri výklade textu právneho predpisu. Nejde o záväzný rámec pre rozhodovanie vo všetkých nasledujúcich konaniach. Z doterajšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR pre žalovaného vyplynul záver, že informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, na ktoré sa vzťahuje dôvod obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, sú všetky informácie, ktoré obsahuje súdny spis a ktoré tvoria podklad pre vydanie rozhodnutia, teda i vyjadrenia účastníkov konania. 19. Podľa žalovaného, podobne, ako s textom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, žalobca nesprávne pracuje i s textom dôvodovej správy zák. č. 628/2005 Z.z. (str. 6 žaloby bod 15.). Dôvodová správa nepredstavuje záväzné pravidlo správania sa, ale obsahuje len zhodnotenie súčasného stavu najmä zo spoločenskej, ekonomickej a právnej stránky s uvedením dôvodov potreby novej zákonnej úpravy, spôsobu jej vykonávania, jej hospodárskeho a finančného dosahu, najmä vplyvu na štátny rozpočet, nároku na pracovné sily a organizačné zabezpečenie, ako aj rozbor ďalších otázok nevyhnutný na všestranné posúdenie návrhu zákona (§ 68 ods. 3 zák. č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky). Žiaden štátny orgán, ani súd nie je povinný pri rozhodovaní vziať do úvahy text dôvodovej správy. Dôvodová správa môže byť maximálne použitá pri výklade právnej normy s cieľom identifikácie zámeru zákonodarcu. Žalovaný sa v svojich rozhodnutiach dostatočným spôsobom zaoberal dôvodovou správou k zák. č. 628/2005 Z.z. a dostatočne zrozumiteľne, logicky a jasne vysvetlil, prečo ani táto nepredstavuje dôvod svedčiaci v neprospech záveru, že vyjadrenia účastníkov konania sú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu a nie je ich možné sprístupniť z dôvodov podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. Z dôvodovej správy zák.č. 628/2005 Z.z. vyplýva len toľko, že po skončení konania v zmysle novej právnej úpravy je možné sprístupniť informáciu o výsledku konania v prípade konania pred súdom, napríklad rozsudok. Z dôvodovej správy ani z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sži 3/2011 nevyplýva, že po skončení konania sa majú sprístupniť na základe žiadosti i osobitne všetky vyjadrenia a návrhy účastníkov konania. 20. K námietke špecifikovanej pod písm. b) sa žalovaný vyjadril v súlade s napadnutým rozhodnutím, že názor Súdneho dvora EÚ vo veci C-506/05 P Švédsko v. MyTravel a Európska komisia, nie je pre tento prípad relevantný, keďže sa dotýka nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30.05.2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie a nehovorí nič o prístupe k dokumentom Súdneho dvora EÚ. Zároveň, orgány členských štátov pri sprístupňovaní informácií v rámci ich právomoci, nie sú predmetným rozhodnutím viazané. Žalovaný predmetný názor prijal i vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-514/07 P, C-528/07 P a C-532/07 rozsudok API a už len zdôraznil záver „Zo znenia príslušných ustanovení Zmlúv, štruktúry nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie a z cieľov sledovaných právnou úpravou Únie v tejto oblasti potom vyplýva, že súdna činnosť je ako taká vylúčená z pôsobnosti práva na prístup k dokumentom stanoveného touto právnou úpravou.“ Z uvedeného je názor žalobcu nesprávny, keďže vyjadrenia, ktoré sú predmetom jeho žiadosti, nie sú vyjadreniami Komisie ako inštitúcie, na ktorú sa vzťahuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 zo dňa 30.05.2001. K ostaným námietkam vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa práva na prístup k informáciám, žalovaný zopakoval závery vyjadrené v rozhodnutí o rozklade „Nemožno akceptovať názor, že akýkoľvek akt EÚ, adresovaný jej inštitúciám, automaticky zaväzuje orgány členských štátov. Takýto postup by popieral vôľu zákonodarcu EÚ vyjadrenú vymedzením pôsobnosti právnych aktov EÚ a negoval by aj existujúce rozdelenie právomocí medzi EÚ a členskými štátmi, v rámci ktorého môže zákonodarca EÚ členské štáty zaväzovať len v tých oblastiach a otázkach, v ktorých na neho túto právomoc delegovali. Oblasť slobodného prístupu k informáciám takouto oblasťou nie je.“ 21. K námietke špecifikovanej pod písm. c) žalovaný uviedol, že predmetný rozsudok ESĽP, neobsahuje riešenie, ktoré by bolo porovnateľné so situáciou posudzovanej žiadosti z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo založené na zákonnom dôvode nesprístupnenia požadovaných informácií, čím podmienka zákonnosti zásahu bola splnená. Keďže išlo o zákonný zásah (nesprístupnenie informácií z dôvodu predpokladaného zákonom), došlo k obmedzeniu prístupu k informáciám v súlade s podmienkami, ktoré pre obmedzenie prístupu k informáciám upravuje Ústava SR. Úlohou povinnej osoby pri posudzovaní žiadosti o informácie podľa ZSI nie je hľadať správny balans akýchkoľvek dvoch záujmov (záujem na informovaní verejnosti a záujem na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci) a posudzovať, či obmedzenie prístupu k informáciám je v každom konkrétnom prípade vyvolané naliehavou spoločenskou potrebou, či takýto zásah je primeraný cieľu, keďže tento vyriešil zákonodarca obmedzením prístupu k informáciám v ustanoveniach § 8 až § 11 ZSI. Je na povinnej osobe podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI pri vybavovaní žiadosti o informácie posúdiť, či požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov. 22. K námietke špecifikovanej pod písm. d) žalovaný citoval čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a § 11 ods. 1 písm. d) ZSI s tým, že zákonodarca výslovne upravil obmedzenie prístupu k informáciám, pričom zároveň upravil i princíp prevažujúci verejný záujem pri tom type informácií, ktoré sa síce dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu (vo všeobecnosti sú zo sprístupnenia vylúčené), ale napriek tomu nevzhliadol dôvody (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a medzinárodné dokumenty), pre ktoré je možné vylúčiť prístup verejnosti k nim. Keďže o ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, Ústavný súd SR postupom podľa čl. 125 Ústavy SR nevyslovil nesúlad s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR platí, že ustanovenie upravujúce obmedzenie prístupu k informáciám, je v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Preto keď žalovaný ako povinná osoba použil dôvod nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI bez toho, aby posudzoval súlad obmedzenia s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, postupoval zákonným spôsobom a takýto postup nemôže zakladať nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť či nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, resp. nesprávne právne posúdenie veci. 23. V závere vyjadrenia žalovaný poukázal na konania vedené pred Krajským súdom v Bratislave, na základe takmer totožných žalôb podaných žalobcom (vo veciach žiadostí podľa ZSI), v ktorých sa dal zastúpiť advokátom a uplatnil si náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,96 € (odmena a režijný paušál za dva úkony právnej služby). Žalovaný má za to, že hlavne časový a vecný súvis žiadostí o informácie na základe ktorých sa konania začali, v prípade úspechu žalobcu, je dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa poslednej vety § 250k ods. 1 OSP pre nepriznanie plnej náhrady trov konania žalobcovi. 24. Žalovaný má za to, že napadnutým rozhodnutím či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, žalobca nebol ukrátený na svojich právach, napadnuté rozhodnutie a postup boli vydané v súlade so zákonom, preto žiadal žalobu zamietnuť. IV. Replika žalobcu 25. Žalobca doručil súdu repliku dňa 19.05.2015, v ktorej k argumentom žalovaného uviedol, že rozsudok API sa týkal vyjadrení Európskej komisie predložených Súdnemu dvoru EÚ a to vyjadrení z prebiehajúceho konania a z právoplatne ukončeného konania. Skutočnosť, že rozsudok API sa týkal vyjadrení Európskej komisie predložených Súdnemu dvoru EÚ, nemení nič na tom, že na základe Nariadenia č. 1049/2001 majú byť prístupné aj vyjadrenia ostatných účastníkov konania z právoplatne ukončeného konania, ktoré majú jednotlivé inštitúcie EÚ (obzvlášť Európska komisia) k dispozícii. Uvedené vyplýva z čl. 2 ods. 3 Nariadenia č. 1049/2001, podľa ktorého „Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky dokumenty zo všetkých oblastí činnosti Európskej únie, ktoré niektorý z orgánov má, to znamená dokumenty, ktoré vypracoval alebo dostal a ktoré má v držbe.“ 26. Ani druhý z argumentov žalovaného vo vzťahu k rozsudku API nie je podľa žalobcu dôvodný, vychádza z účelovej dezinterpretácie rozsudku API, keď žalovaný cituje tú časť odôvodnenia rozsudku API (bod 79.), v ktorom Súdny dvor EÚ posudzoval otázku prístupu k dokumentom z prebiehajúceho a nie právoplatne ukončeného súdneho konania. 27. K tretiemu z argumentov žalovaného žalobca citoval čl. 5, čl. 4 ods. 5, čl. 5 Nariadenia č. 1049/2001 a poukázal na názor Súdneho dvora EÚ v rozsudku vo veci C-174/98 Holandsko a van der Wal v. Európska komisia „Avšak nemožno vyvodiť z toho práva (pozn. z práva na spravodlivé súdne konanie), ako spravil Súd prvého stupňa v bodoch 47 a 51 napadnutého rozsudku, že súd prejednávajúci spor je jediný orgán, ktorý je oprávnený povoliť prístup k dokumentom v dotknutom konaní. Ani takýto všeobecný princíp nemôže byť vyvodený z spoločných ústavných tradícií členských štátov.“ Podľa žalobcu, žalovaný mal interpretovať § 11 ods. 1 písm. d) ZSI ústavne konformným spôsobom, s ohľadom na Nariadenie č. 1049/2001 a s ohľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Pri takejto interpretácii nemožno prehliadnuť, že Nariadenie č. 1049/2001 vo svetle citovanej judikatúry umožňuje prístup k požadovaným dokumentom predložených Súdnemu dvoru EÚ z právoplatne ukončeného konania, ani nebráni orgánom členských štátov sprístupňovať dokumenty, ktoré majú k dispozícií od inštitúcií EÚ alebo členských štátov. Ak mal žalovaný napriek tomu pochybnosti, či je oprávnený sprístupniť požadované dokumenty, mal využiť postup podľa čl. 5 Nariadenia č. 1049/2001 a obrátiť sa so žiadosťou na Súdny dvor EÚ s otázkou, či môže sprístupniť žalobcovi požadované dokumenty alebo mohol žalobcovu žiadosť o informácie postúpiť priamo Súdnemu dvoru EÚ. 28. Žalobca zotrval na svojom názore vyslovený v žalobe s tým, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tvrdením žalobcu uvedeným v rozklade, podľa ktorého, informácie neboli žalobcovi sprístupnené na základe dôvodu v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, s ktorým musí byť ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI v súlade. K uvedenému sa žalovaný vyjadril prvýkrát až vo svojom vyjadrení, pričom išlo o zásadný argument žalobcu. Z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ako už žalobca uviedol, právo na informácie nemôže byť obmedzené z dôvodov, ktoré nie sú uvedené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Ochrana rozhodovacej činnosti súdov, vrátane medzinárodných súdov, sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR medzi dôvodmi, v prospech ktorých možno obmedziť právo na informácie, čo vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/98 a PL. ÚS 1/09. Podľa názoru žalobcu, žalovaný nemal aplikovať § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, pretože uvedené ustanovenie je v rozpore s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a toto mal interpretovať ústavne konformným spôsobom, čo vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. 29. Podľa žalobcu, rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko sa vzťahuje na jeho prípad, pretože rozsudok ESĽP sa týkal práva na prístup k ústavnej sťažnosti predloženej maďarskému ústavnému súdu. 30. Žalobca doplnil svoju repliku podaním z 31.01.2018 k novým skutočnostiam spochybňujúcich zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-213/15P Patrick Breyer v. Európska komisia z 18.07.2017 (ďalej len „odvolací rozsudok Breyer“), ktorý potvrdil rozsudok všeobecného súdu vo veci T-l 88/12 Patrick Breyer v. Európska komisia, na ktorý poukázal žalobca už vo svojom vyjadrení z 18.05.2015. V dôsledku odvolacieho rozsudku Breyer je definitívne vyvrátené nesprávne tvrdenie žalovaného, že rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.09.2010 v spojených veciach C-514/07 P, C-528/07 P a C-532/07 P rozsudok API sa týka iba vyjadrení Európskej komisie a netýka sa vyjadrení všetkých/ostatných účastníkov predložených Súdnemu dvoru EÚ (žalobca predložil súdu písomné vyjadrenia všetkých účastníkov konania pred Súdnym dvorom EÚ C-76/16 ING STEEL a Metrostav, ktoré si vyžiadal od Európskej komisie na základe Nariadenia č. 1049/2001 a boli mu sprístupnené). Žalobca dal do pozornosti súdu skutočnosť, že si dňa 16.12.2015 vyžiadal priamo od Súdneho dvora EÚ správu pre pojednávanie v spojených veciach C-411/10 a C-493/10 N.S. et M.E. (sú predmetom napadnutého rozhodnutia), ktorú Súdny dvor EÚ žalobcovi sprístupnil. Správa obsahuje sumár písomných vyjadrení všetkých účastníkov konania, ktoré požadoval od žalovaného. 31. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/105/2015 zo dňa 22.02.2017 „V zmysle uvedeného ustanovenia sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. V súdnej terminológii sa takýto predmet konania označuje ako „živá vec“. Ide o historický princíp. Priebeh konania je ovládaný procesnými zásadami bezprostrednosti a priamosti, preto si konajúci súd vždy obstaráva základ a vytvára úsudok pre svoje rozhodnutie iba na základe informácií, ktoré vyjdú najavo iba pred ním. Až do právoplatného skončenia súdneho konania má verejnosť pasívny prístup k informáciám prostredníctvom účasti na súdnych pojednávaniach. Cieľom tohto ustanovenia je garantovať nezávislosť súdnictva, vylúčiť tým „paralelný priebeh súdneho procesu na verejnosti“. Verejnosť má prístup k informáciám zabezpečený prístupom do súdnych budov a na pojednávania. Rozsudky sa vyhlasujú verejne. Ide o všeobecné princípy, ktorými sa spravujú nielen národné súdy, ale i Súdny dvor Európskej únie. ...Preskúmaním veci najvyšší súd zistil, že žalovaný nesprístupnil požadované informácie v celom rozsahu. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. sa však neaplikuje ako izolovaná právna norma, ale vždy v spojení s ustanovením § 12 zákona č. 211/2000 Z. z., cez ktoré ustanovenie sa skúma materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám.“ 32. Ďalej žalobca poukázal na protest Generálnej prokuratúry SR č. Vl/Gd 254/17/1000 z 10.08.2017 proti rozhodnutiu Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré sa týkalo prístupu k písomným pripomienkam účastníkov konania vo veci vedenej Súdnym dvorom EÚ vo veci C-534/11 Arslan (v rovnakej skutkovej a právnej veci) v ktorom uviedla „V nadväznosti na principiálnu argumentáciu ministerstva ako povinnej osoby uvedenú v odôvodnení jeho rozhodnutia musím poukázať na to, že pod pojem „rozhodovacia činnosť súdu“ nepatria všetky informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má informácia v zásade iba počas súdneho konania. Keďže súdne konanie bolo právoplatne skončené, poskytnutie informácie z neho nebolo spôsobilé žiadnym spôsobom zasiahnuť do nezávislosti právoplatne skočeného súdneho konania. Vzhľadom k tomu, že súdne konanie, z ktorého informácie žiadal podávateľ podnetu ako oprávnená osoba sprístupniť, bolo právoplatne ukončené neexistoval legitímny dôvod na ich nesprístupnenie.“ 33. Žalobca citoval rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 As 44/2010 z 01.12.2010 a sp.zn. 1 As 78/2014 z 13.08.2014. V. Administratívne konanie 34. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že elektronicky z adresy T..sk, dňa 25.03.2013 žalobca doručil žalovanému žiadosť o informácie podľa zák.č. 211/2000 Z.z., ktorou požiadal „o zaslanie písomných pripomienok účastníkov konania v spojených prejudiciálnych konaniach C-411/10 a C-493/10 N.S. et M.E. v anglickom jazyku. Veľkosť jednotlivého emailu nemôže presiahnuť 2 MB. “ Zároveň pre prípad, že žalovaný žiadosti o informácie nevyhovie, žalobca žiadal, aby sa žalovaný vysporiadal so skutočnosťami (možnosť získať kópie spisových dokumentov podľa čl. 22 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora EÚ, rozsudok ESĽP v analogickej veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovensko, obmedzenie prístupu k informáciám sa podľa dôvodovej správy k novele infozákona č. 628/2005 Z.z. má dotýkať len prebiehajúcich konaní, tento záver majú potvrdzovať i rozsudky NS SR sp. zn. 5 Sži 1/2011 a sp. zn. 3 Sži 8/2008). 35. Žalovaný o podanej žiadosti v zákonnej lehote dňa 05.04.2013 pod č. 246/2013-34-I rozhodol tak, že požadované informácie nesprístupnil z dôvodu ustanoveného v § 11 ods. 1 písm. d) ZSI a odôvodnil, prečo požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov. Zároveň nad rámec povinností, žalovaný v rozhodnutí reagoval na skutočnosti a námietky, ktoré žalobca uviedol v žiadosti pre prípad, že by jeho žiadosti nebolo vyhovené. 36. Prvostupňové rozhodnutie žalobca napadol rozkladom, v ktorom namietal skutočnosti a právne posúdenie kopírujúce žalobu. K podanému rozkladu bolo spracované vyjadrenie z 25.04.2013 predložené osobitnej komisii, ktorá na zasadnutí dňa 30.04.2013 navrhla ministrovi spravodlivosti prvostupňové rozhodnutie potvrdiť a rozklad zamietnuť. Následne Minister spravodlivosti SR vydal rozhodnutie pod č. 32175/2013-23-II dňa 06.05.2013, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil a rozklad zamietol. Druhostupňový správny orgán dospel k záveru, že postup prvostupňového správneho orgánu pri nesprístupnení „písomných pripomienok účastníkov konania v spojených prejudiciálnych konaniach C-411/10 a C-493/10 N.S. et M.E v anglickom jazyku“ bol správny. Rovnako bol názoru, že požadovaná informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu, konkrétne medzinárodného súdneho orgánu, pričom nespadá pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia uvedenú v § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. Druhostupňový správny orgán uviedol, že pod pojmom „informácia, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti súdu“ je potrebné vnímať aj úkony účastníkov konania, nakoľko tieto tvoria podklad pre samotné rozhodnutie a žalovaný ako povinná osoba, musí rešpektovať zákonné obmedzenia práva na informácie tak, ako ich pri jednotlivých druhoch informácií stanovil slovenský zákonodarca. Pokiaľ ide o verejný záujem, na ktorý sa žiadateľ odvoláva v predmetnej žiadosti o poskytnutie informácií, princíp verejného záujmu je v ZSI už obsiahnutý, čím sa vylučuje jeho extenzívne chápanie vo veciach slobodného prístupu k informáciám. Ak by mal zákonodarca záujem, aby sa sprístupňovali informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov, uviedol by to v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. V ďalšom sa druhostupňový správny orgán, rovnako nad rámec zákonom uložených povinností a to pre prípad, že žiadosti nevyhovie (aby sa vysporiadal s možnosťou, získať kópie spisových dokumentov podľa čl. 22 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora EÚ, rozsudok ESĽP v analogickej veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovensko, obmedzenie prístupu k informáciám sa podľa dôvodovej správy k novele infozákona č. 628/2005 Z.z. má dotýkať len prebiehajúcich konaní, tento záver majú potvrdzovať i rozsudky NS SR sp. zn. 5 Sži 1/2011 a sp. zn. 3 Sži 8/2008), vyjadril a analyzoval v súlade s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu so záverom, že novela ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI zákonom č. 628/2005 Z.z. nenaznačuje (nevyplýva to ani z dôvodovej správy novely k zákonu), že by bolo vôľou zákonodarcu obmedziť dané ustanovenie len na prebiehajúce, resp. neukončené konania. Naopak, z formulácie použitej zákonodarcom je zrejmé, že za informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu je potrebné pokladať aj informáciu o výsledku konania, ktorá však môže existovať len v prípade už skončených konaní. Preto by bolo nelogické, ak by sa mal úmysel zákonodarcu vykladať tak, že za informáciu týkajúcu sa rozhodovacej činnosti súdu by mali byť pokladané len informácie, týkajúce sa ešte prebiehajúcich, resp. neukončených konaní. 37. Predmetné druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, je predmetom súdneho prieskumu. VI. Právne posúdenie žaloby 38. Podľa § 491 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 39. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 40. V predmetnej veci bolo konanie začaté podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. podaním žaloby na súd, dňa 10.07.2013, t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti zák.č. 162/2015 Z.z.. Súd pri preskúmavaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia postupoval podľa zák.č. 162/2015Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a nahradil Občiansky súdny poriadok, s poukazom na prechodné ustanovenie § 491 ods. 1 a ods. 2 SSP, podľa ktorého, správny súd konanie dokončí podľa SSP s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona ostávajú zachované a nebude uplatňovať ustanovenia SSP, ak by boli v neprospech žalobcu. 41. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 42. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 43. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 44. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 45. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 46. Podľa čl. 26 ods. 1 zák.č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 47. Podľa čl. 26 ods. 4 zák.č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 48. Podľa čl. 10 ods. 1 zák.č. 209/1992 Zb. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o podpise Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 49. Podľa čl. 10 ods. 2 zák.č. 209/1992 Zb. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o podpise Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. 50. Podľa čl. 40 ods. 2 zák.č. 209/1992 Zb. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o podpise Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak. 51. Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 52. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zák.č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 53. Podľa pravidla 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP, všetky dokumenty, ktoré Kancelárii predložia strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou dokumentov predložených v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. VII. Závery správneho súdu. 54. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu, ktorými nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie v zmysle zák.č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý v § 1 upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám a v § 11 vymedzuje obmedzenie práva na slobodný prístup k informáciám, ktoré je medzi stranami sporné v ods. 1 písm. d) ZSI v spojení s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. 55. Úlohou správneho súdu, v zmysle čl. 142 ods. 1 Ústavy SR je podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem nachádzajúcich sa v zákonoch a následná aplikácia zákonov. Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány a ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu upravené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. 56. ZSI v § 1 upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám a obmedzenie práva na slobodný prístup k informáciám zase upravuje § 8 až § 13. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99, sp.zn. II. ÚS 184/03, sp.zn. II. ÚS 514/2010). 57. V merite veci je potrené sa zaoberať otázkou práva na informácie, ktoré je definované v § 3 ods. 1 ZSI, ktorý v súlade s čl. 26 Ústavy SR ustanovuje osobný rozsah práva na informácie, v zmysle ktorého má právo na prístup k informáciám "každý". Z tohto pravidla však existujú výnimky, ktoré síce nepopierajú právo na informácie, ale predpokladajú osobitné vlastnosti žiadateľov a im zodpovedajúci spôsob sprístupnenia informácií. Rovnako je potrebné venovať pozornosť i pojmu "informácia", ktorý v ZSI nie je definovaný, preto treba vychádzať z logického výkladu v synergii so ZSI, únijných aktov, odporúčaní Rady Európy a nemalý význam má aj existujúca judikatúra. Principiálne podľa názoru správneho súdu pod pojem "informácia" možno zaradiť dokumenty a záznamy (zápisnice zo schôdzí, texty schválených dokumentov, materiály predložené na rokovaniach, uznesenia, rozhodnutia, nákresy, obrazové dokumenty, kópie listín s požadovanými informáciami, kópie zo spisov a dokumentácie, správa, údaj a pod.). Keďže výpočet príkladov nie je možný, v praxi treba vychádzať vždy z aktuálnej dostupnej judikatúry ako sú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/16/2004, sp. zn. 1SžoNS/1/2006, sp. zn. 2Sžo/19/2008, sp. zn. 5Sži/4/2010 v ktorých Najvyšší súd SR uviedol, že podľa obsahu slova je informáciou správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Zo znenia zákona nemožno vyvodiť, že informáciou je aj poskytovanie obsahu spisu alebo rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch (kúpne či iné zmluvy), ktoré sú súhrnom množstva údajov a dojednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu (napr. zák. č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov), voči tretím osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania ani subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (nie sú zmluvnými stranami). Písomné pripomienky účastníkov konania v spojených prejudiciálnych konaniach C-411/10 a C-493/10 N.S. et M.E. v anglickom jazyku, sa nepochybne týkajú rozhodovacej činnosti súdu, nakoľko vyhodnotenie pripomienok, pokiaľ sú pre rozhodnutie podstatné, musí byť súčasťou súdneho rozhodnutia. 58. Skutočnosť, že v čase žiadosti o sprístupnenie informácie, boli prejudiciálne konania právoplatne skončené, podľa názoru súdu, nemala relevantný vplyv pre pozitívne vybavenie predmetnej žiadosti, nakoľko žalobca pri podaní žiadosti neosvedčil, či žalovaný, ako povinná osoba s takouto informáciou disponuje a jednak sprístupnenie dokumentov medzinárodného súdneho orgánu upravuje osobitný predpis (Rokovací poriadok ESĽP), ktorým nie je Slovenská republika viazaná v zmysle odôvodnenia v odseku 53. tohto rozhodnutia. Preto pri vybavení predmetnej žiadosti o sprístupnenie informácie správny orgán správne aplikoval ZSI a jeho ustanovenia interpretoval v logických súvislostiach vo vzťahu k predmetu žiadosti. 59. Ďalšou otázkou je pojem „mať k dispozícii“, čo znamená že povinná osoba má povinnosť sprístupniť informáciu ktorú drží a s ktorou pracuje, t.j., že povinná osoba má požadované informácie k dispozícii (§ 3 ods. 1 ZSI), s negatórnym vymedzením obmedzenia sprístupnenia informácie alebo nesprístupnenie informácie (§ 11 ZSI). Inak povedané, oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozšírený výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie, zmenila na spracovanie požadovaných informácií, čo nie je účelom zákona o informáciách. V konečnom dôsledku žalobca pri podaní žiadosti žiadnym spôsobom ani len neosvedčil skutočnosť, z akého dôvodu má mať žalovaný požadovanú informáciu k dispozícii (§ 3 ods. 1 ZSI). 60. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa domáhal práva na informácie zaručené Ústavou SR, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI upravuje obmedzenie práva na slobodný prístup k informáciám, ktorý je treba na požadovanú informáciu aplikovať, keďže informácia požadujúca žalobcom sa týka písomných pripomienok účastníkov konania v spojených prejudiciálnych konaniach C-411/10 a C-493/10 N.S. et M.E. v anglickom jazyku. Z kontextu žiadosti je nepochybné, že ide o písomnosti účastníkov konania pred Súdnym dvorom EÚ, t.j. medzinárodného súdneho orgánu a preto ich sprístupnenie sa riadi osobitným predpisom. 61. Osobitným predpisom na sprístupnenie dokumentov medzinárodného súdneho orgánu je Rokovací poriadok ESĽP, ktorý v pravidle 33 ods. 1 upravuje pre situáciu dokumentov, ktoré Kancelárii predložia strany, že sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. Predmetné pravidlo podľa názoru súdu, treba vykladať a aplikovať v spojení s čl. 40 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak. Tu upriamuje súd pozornosť na skutočnosť, že pravidlo 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP ako i čl. 40 ods. 2 Dohovoru hovoria o prístupnosti dokumentov verejnosti, neukladajú žalovanému, ako povinnej osobe podľa ZSI, povinnosť dokumenty sprístupniť. Dokumenty sú prístupné verejnosti v sídle ESĽP a z tejto skutočnosti nemožno ani extenzívne vyvodiť záver, že žalovaný, ako povinná osoba, požadované informácie sprístupní žalobcovi. Žalobca ako občan Európskej únie má právo na sprístupnenie dokumentov v sídle ESĽP podľa Rokovacieho poriadku ESĽP v spojení s Dohovorom. 62. K otázke viazanosti Slovenskej republiky Dohovorom a postavenie Rokovacieho poriadku ESĽP k Slovenskej republike, správny súd v celom rozsahu odkazuje podľa § 140 SSP na právny názor správneho súdu vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S/169/2013-148 z 21.02.2018 (týkajúci sa totožných účastníkov konania, v ktorom sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR č.31097/2013-23-II zo dňa 23.04.2013, ktorým žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií, v ktorej požadoval „vo veci Matuschka v. Slovenská republika, zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky, ktoré boli zaslané Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) pred vydaním rozsudku v tejto veci, celom znení, vrátane všetkých príloh.“ Súd žalobu zamietol.), v odsekoch 56. a 57. s tým, že Dohovor je pre Slovenskú republiku záväzný a Rokovací poriadok ESĽP je interným predpisom ESĽP a týmto nie je Slovenská republika viazaná (Slovenskej republike neukladá žiadnu povinnosť, teda ani sprístupniť požadované dokumenty). Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému sprístupniť písomné pripomienky účastníkov konania v spojených prejudiciálnych konaniach C-411/10 a C-493/10 N.S. et M.E v anglickom jazyku, ktoré účastníci predložili ESĽP. A zároveň, hoci Dohovor v čl. 10 upravuje právo na informácie, avšak zároveň v ods. 2 pripúšťa obmedzenia ustanovené zákonmi zmluvných strán, čo v prípade Slovenskej republiky je zákon o slobodnom prístupe k informáciám (§ 11). 63. Kompetencie žalovaného ako povinnej osoby podľa ZSI, v prípade obmedzenia prístupu k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov, zákonodarca vymedzil v § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, pričom žalovanému ako povinnej osobe nie je daná právomoc posudzovať otázky, ktoré sú v kompetencii tajomníka ESĽP podľa pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP. Zároveň žiaden právny predpis žalovanému ako povinnej osobe, ani inej osobe ako napr. splnomocnencovi vlády SR, neukladá povinnosť obrátiť sa na tajomníka ESĽP o zaujatie stanoviska vo veci sprístupnenia informácií. Takéto konanie povinnej osoby, podľa názoru súdu, by nebol sprístupnením informácií, ale išlo by o získavanie (vytvorenie) informácií, ktorými nedisponuje, čo nie je úmyslom ani účelom ZSI. 64. Pokiaľ ide o pojem „rozhodovacia činnosť súdu“, ZSI a ani iný právny predpis neupravuje definíciu tohto pojmu, preto výklad treba hľadať v rozhodovacej činnosti súdov ako napr. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5 Sži/1/2011 z 15.12.2011 vyslovil „V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdov alebo orgánov činných v trestnom konaní rozumie konanie a rozhodovanie súdu a orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej právnej veci, t.j. od začiatku konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie o veci samej. Súd je toho názoru, že pod uvedený pojem je potrebné zaradiť činnosť súdu od nápadu veci až do jej právoplatného skončenia, a preto z pojmu rozhodovacia činnosť súdov nemožno oddeliť evidovanie vecí v súdnych registroch.“ Napriek tomu, že sa jednalo o evidenciu vecí v súdnych registroch v trestnej veci, je možné logicky z uvedeného vyvodiť, že súčasťou rozhodovacej činnosti súdu je vyhlásenie a vyhotovenie rozsudku, ktorého súčasťou nepochybne je vyhodnotenie pripomienok účastníkov konania. Takže písomné pripomienky účastníkov, ktoré sú predmetom žiadosti o sprístupnenie informácie, sa nepochybne týkali rozhodovacej činnosti súdu, ku ktorej je sprístupnenie informácií obmedzené (§11 ods. 1 písm. d) ZSI). 65. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 30. tohto rozhodnutia, že na základe Nariadenia č. 1049/2001 mu boli sprístupnené požadované dokumenty, o ktoré požiadal priamo Súdny dvor EÚ, vyhodnotil súd ako irelevantnú, nakoľko išlo priamo o dokumenty Súdneho dvora EÚ a žalobcovi neboli sprístupnené priamo písomné pripomienky účastníkov konania ako v žiadosti o sprístupnenie informácie žiadal, ale správa Súdneho dvora EÚ, t.zn., že nešlo o sprístupnenie informácie ale o spracovanie informácie. K procesu sprístupnenia informácií súd vyslovil svoj názor v odseku 52. tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti správny súd opäť zdôrazňuje, že žalobcom podaná žiadosť o sprístupnenie informácie má však odlišnú právnu úpravu, prioritne upravenú v Slovenskom právnom poriadku a to v ZSI v spojení s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. 66. Pokiaľ ide o námietky a použitú argumentáciu žalobcu pre prípad, že žalovaný žiadosti o informácie nevyhovie, uvedenú v odseku 34. tohto rozhodnutia, sa súd z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal (na rozdiel od žalovaného), keďže ani žalovaný, vzhľadom na jednoznačnú žiadosť o sprístupnenie informácie, nemal právnu povinnosť sa zaoberať inými formami získavania informácií, ktoré sú mimo rámec zákona o ZSI a takáto činnosť správnemu orgánu nevyplýva ani z čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR. 67. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní administratívneho spisu a rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili. V konaní správnych orgánov sa nevyskytli vady, ktoré by mali negatívny vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí, správne orgány sa vysporiadali so všetkými pre posúdenie veci podstatnými námietkami, preto nevyhovením žiadosti nemohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie a súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. VIII. Trovy konania 68. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, keďže úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si neuplatnil (ide o orgán štátnej správy), preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 69. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).