Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/299/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015202079 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1015202079.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobkyne: P.. D.. F. Q. Š., L. XX, B., zastúpenej: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1503127/2015 zo dňa 05.10.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1503127/2015 zo dňa 05.10.2015 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 827/2011-1460/GR zo dňa 21.12.2011 z r u š u j e podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobkyni súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Generálny riaditeľ Colného riaditeľstva SR rozhodnutím č. 827/2011-1460/GR zo dňa 21.12.2011 dňom 23.12.2011 odvolal žalobkyňu podľa § 33 ods. 3 a 4, § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon) z funkcie 1. námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva, služobného úradu Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, miesto výkonu štátnej služby Bratislava a dňom 24.12.2011 bola ustanovená podľa § 33 ods. 1 zákona do funkcie starší referent špecialista, oddelenie výkonu colného dohľadu Colného odboru služobného úradu Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, miesto výkonu štátnej služby Bratislava a zároveň bola podľa § 80 ods. 1 a 4 zákona zaradená do siedmej platovej triedy. Súčasne bolo ukončené prepožičanie hodnosti plukovník. V odôvodnení predmetného rozhodnutia je uvedené, že odvolanie mohlo byť vykonané bez uvedenia dôvodu podľa § 33 ods. 3 a 4 zákona. Funkcia, z ktorej bola žalobkyňa odvolaná je uvedená v prílohe č. 2 zákona. Žalobkyňa bola ustanovená do voľnej funkcie, pre ktorú spĺňa kvalifikačné predpoklady. Rozhodnutie žalobkyňa prevzala dňa 21.12.2011. V odvolaní voči predmetnému rozhodnutiu žalobkyňa namietala skutočnosti takmer zhodné so žalobnými dôvodmi. 2. Interným riadiacim aktom č. 50/2012/1010103 účinným od 14.02.2012 bolo vymedzené postavenie, pôsobnosť a zloženie Osobitnej komisie prezidenta finančnej správy. 3. Interným riadiacim aktom č. 51/2012/1010103 účinným od 14.2.2012 boli menovaní členovia Osobitnej komisie prezidenta finančnej správy. 4. V zmysle zápisnice zo zasadnutia Osobitnej komisie č. 2 zo dňa 24.04.2012 je zrejmé, že osobitná komisia prerokovala odvolanie žalobkyne a konštatovala, že samotné odvolanie z funkcie nadriadeného je potrebné skúmať a posudzovať v širšom kontexte okolností, za ktorých k nemu došlo. V čase vydania rozhodnutia boli nadriadenému, ktorý rozhodnutie vydal, známe všetky skutočnosti týkajúce sa reorganizácie colnej a daňovej správy a rovnako mu bola známa i skutočnosť, že funkcia 1. námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zanikne a nebude vytvorená žiadna iná obsahom svojej náplne podobná funkcia nadriadeného. Poukázala, že je tiež potrebné vziať do úvahy i fakt, že samotné rozhodnutie o odvolaní bolo vydané 21.12.2011, t.j. 9 dní pred samotnou reorganizáciou. Tiež je potrebné zohľadniť skutočnosť, že aj iní nadriadení boli v súvislosti s reorganizáciou colnej a daňovej správy z funkcie odvolaní z organizačných dôvodov, a preto je nutné pripustiť, že v prípade napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu dobrých mravov, v dôsledku čoho bola žalobkyňa poškodená na svojich právach. Osobitná komisia preto navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Prezident finančnej správy s návrhom osobitnej komisie nesúhlasil. 5. Následne žalovaný dňa 02.05.2012 vydal rozhodnutie č. 1010103/1/963931/2012, ktorým odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. V odôvodnení žalovaný uviedol, že i napriek splneniu kvalifikačných predpokladov na funkciu, plnení uložených úloh a odmenám môže byť colník odvolaný bez uvedenia dôvodu. Podľa jeho názoru, námietky uvádzané žalobkyňou sú právne irelevantné. 6. Na základe podanej žaloby Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S/129/2012-27, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/37/2014 zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1010103/1/963931/2012 z 02.05.2012 podľa § 250j ods. 2 písm. d) a e) O.s.p. a vec mu vrátil na nové konanie z dôvodu, že v administratívnom spise sa nenachádzali doklady preukazujúce ustanovenie osobitnej komisie a obsah jej návrhu a ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepoukázal na stanovisko osobitnej komisie a s touto náležitosťou sa vôbec nevysporiadal. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí taktiež nevysporiadal s námietkou žalobkyne v rámci ktorej poukazovala na iné rozhodnutia týkajúce sa odvolania iných nadriadených, ktorým boli priznané finančné náležitosti (6- mesačný služobný plat) na rozdiel od žalobkyne a tým súvisiacu diskrimináciu jej osoby. 7. Dňa 01.10.2015 zasadala Osobitná komisia, ktorá opätovne prerokovala odvolanie žalobkyne a odporučila prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. 8. Žalovaný následne žalobou napadnutým rozhodnutím č. 1503127/2015 zo dňa 05.10.2015 odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 827/2011-1460/GR zo dňa 21.12.2011 s odôvodnením, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom č. 200/1998 Z.z., a že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva zákaz v čase organizačných zmien aplikovať ust. § 33 ods. 4 zák. č. 200/1998 Z.z. II. Žaloba 9. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.12.2015 sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1503127/2015 zo dňa 05.10.2015, ktorým zamietol jej odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 827/2011-1460/GR zo dňa 21.12.2011, ktorým bola žalobkyňa odvolaná z funkcie 1. námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR, služobného úradu Colné riaditeľstvo SR, miesto výkonu štátnej služby Bratislava, ku dňu 23.12.2011, previedol a ustanovil ju dňom 24.12.2011 do funkcie starší referent, špecialista Oddelenia výkonu colného dohľadu, Colného odboru služobného úradu Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, miesto výkonu štátnej služby Bratislava podľa § 34 ods. 1 písm. f), § 33 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. 10. Uviedla, že v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu namietala absenciu odôvodnenia predmetného rozhodnutia. Skutočnosť, že v rozhodnutí nie je nadriadený povinný uviesť dôvod svojho rozhodnutia neznamená, že dôvod neexistuje. Dôvod existovať musí, nadriadený ho však neuvádza do rozhodnutia. Žalobkyni neboli nikdy vytknuté nedostatky v plnení úloh a boli jej opakovane udelené disciplinárne odmeny. Žalovaný nemal dôvod odvolať ju z funkcie. Postup podľa § 33 ods. 4 zákona je podľa jej názoru pochybný a zastiera existenciu iného dôvodu, a to dôvodu zrušenia funkcie organizačnou zmenou. 11. Podľa jej názoru, žalovaný pred vydaním rozhodnutia nezistil skutočný stav veci, neobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie. Podľa jej vedomostí, pred vydaním prvostupňového rozhodnutia boli Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky doručené ministrom financií Slovenskej republiky strategické dokumenty programu UNITAS, ktoré obsahovali aj organizačnú štruktúru a organizačný poriadok Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky účinný od 01.01.2012. Žalovaný teda mal vedomosť, že funkcie 1. námestníka generálneho riaditeľa a námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky sa z dôvodu zlúčenia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a vytvorenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky rušia. Podľa jej názoru, táto okolnosť bola právne relevantná, mala byť predmetom zisťovania skutkového stavu a mala byť zohľadnená pri aplikácií zákona. 12. Žalobkyňa v odvolaní namietla neplatnosť právneho úkonu odvolania z dôvodu, že svojím obsahom alebo účelom sa prieči zákonu, obchádza ho alebo sa prieči dobrým mravom. V danom prípade došlo k obídeniu uplatnenia inštitútu ustanoveného v § 34 ods. 8 zákona. Jednalo sa o subjektívne rozhodnutie v rozpore s dobrými mravmi. 13. Postupom žalovaného došlo aj k porušeniu zásad podľa § 5a zákona, vrátane nároku podľa § 34 ods. 8 v spojení s § 34 ods. 1, 2 a 7 zákona. Porušenie základných zásad vidí žalobkyňa z niektorých rozhodnutí, ktorými boli ostatní nadriadení odvolaní z funkcie podľa § 34 ods. 1 písm. a), resp. b) v spojení s ods. 2 a 7 zákona a bol im priznaný nárok podľa § 34 ods. 8 zákona. V žalobe citovala ustanovenia § 5a ods. 1, 2 § 33 ods. 3, 4, § 34 ods. 1 písm. f), ods. 2 písm. a), ods. 8 zákona. 14. Podľa názoru žalobkyne sa žalovaný rovnako nedostatočným spôsobom vysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní ako v predchádzajúcom rozhodnutí, ktoré bolo z dôvodu nepreskúmateľnosť zrušené. Zdôraznila, že žalovaný mal prednostne aplikovať ust. § 34 ods. 1 písm. a) zákona voči všeob. ust. § 34 ods. 4 zákona s tým, že bola naplnená skutková podstata prevedenia na inú funkciu v dôsledku organizačných zmien podľa § 34 ods. 2 zákona. Zo strany žalovaného ide o neprijateľný formalistický výklad zákona bez zohľadnenia skutkových okolností, ktorý vedie k obchádzaniu ust. § 34 ods. 1 písm. a), § 34 ods. 2 a § 34 ods. 8 zákona. 15. Uviedla, že výlučná kompetencia nadriadeného k odvolaniu z funkcie bez uvedenia dôvodu nemôže byť ničím neobmedzená, pretože diskrečná právomoc neznamená svojvôľu. Správne orgány musia dôsledne aplikovať čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. K uvedenému poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/21/2013. 16. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje len konštatovanie o vysokej miere podriadenosti colníka a vysokom stupni dispozičnej právomoci príslušného nadriadeného v súvislosti s charakterom pracovnej činnosti colníka. V čase rozhodovania bolo zrejmé, že žalovaný rozhodoval z vlastného podnetu so znalosťou, že funkcia nadriadeného, do ktorej bola vymenovaná žalobkyňa sa ruší v rámci prijatých organizačných zmien v rozmedzí 10 kalendárnych dní, pričom k odvolaniu žalobkyne neexistoval žiaden iný dôvod, pričom svojím postupom poprel jej nárok na dovtedajší služobný plat ešte po dobu šiestich mesiacov od preloženia na inú funkciu. 17. Podľa žalobkyne sa žalovaný napriek konštatovaniu NS SR 5Sžo/37/2014, opätovne nevysporiadal s jej námietkou, že v súvislosti s vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania v zmysle § 5a zákona, čo preukázala poukazom na rozhodnutia vydané voči niektorým ostatným nadriadeným, ktorí boli v rovnakom čase odvolaní z funkcie podľa § 34 ods. 1 písm. a), resp. b) v spojení s ods. 2 a 7 zákona a bol im priznaný nárok podľa § 34 ods. 8 zákona. Uvedeným postupom žalovaný porušil preto ust. § 250j ods. 7 O.s.p. Žalobkyňa poukázala na čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky ako i na antidiskriminačný zákon. 18. Žalobkyňa ďalej poukázala na okolnosť, že žalovaný sa nesprávne vysporiadal s námietkou týkajúcou sa neplatnosti právneho úkonu odvolania z funkcie z dôvodu, že sa svojim obsahom alebo účelom prieči zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Žalovaný tiež v napadnutom rozhodnutí nepoukázal na stanovisko osobitnej komisie, tak ako mu to uložil NS SR v rozsudku sp. zn. 5Sžo/34/2014. 19. Na základe uvedených dôvodov žiadala žalobkyňa súd, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nahradil jej trovy konania. III. Vyjadrenie žalovaného 20. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 25.01.2016 zotrval na všetkých dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že príslušný nadriadený konal v súlade so zákonom, keď odvolal žalobkyňu z funkcie do ktorej bola vymenovaná v zmysle ust. § 33 ods. 3 a 4 zákona bez uvedenia dôvodu. I NS SR v rozsudku sp. zn. 5Sžo/37/2014 uviedol, že odvolanie žalobkyne z funkcie je možné rozhodnutím bez uvedenia dôvodu. Zákonná možnosť odvolať z funkcie nadriadeného bez uvedenia dôvodu suspenduje ako požiadavku presného a úplného zistenia skutočného stavu veci, tak aj požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia. K odvolaniu z funkcie bez uvedenia dôvodu dochádza na základe vlastného podnetu nadriadeného a aj bez súhlasu colníka, alebo aj proti jeho vôli. Ust. § 34 ods. 4 zákona je špeciálnym ustanovením, podľa ktorého zákon umožňuje odvolanie nadriadeného bez uvedenia dôvodu. Naproti tomu ust. § 34 ods. 1 zákona vymedzuje dôvody, ktoré sú preskúmateľné a za ktorých sa colník v služobnom pomere prevedie alebo preloží na inú funkciu. Skutočnosť, že žalovaný mal vedomosť o nadchádzajúcej organizačnej zmene nie je dôvodom na prijatie záveru, že konanie žalobcu bolo v rozpore so zákonom, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vyjadril nesúhlas s právnym názorom žalobkyne, že nadriadený bol povinný postupovať podľa § 34 zákona a takýto postup je obchádzaním zákona, konkrétne § 34 ods. 1 písm. a), § 34 ods. 2 a § 34 ods. 8 zákona. Generálny riaditeľ Colného riaditeľstva Slovenskej republiky ako príslušný nadriadený bol oprávnený žalobkyňu odvolať z funkcie nadriadeného podľa § 34 ods. 4 zákona bez uvedenia dôvodu. 21. V súvislosti s námietkou žalobkyne ohľadom porušenia zásad podľa § 5a zákona žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžo/37/2014, a preto sa tejto námietke v napadnutom rozhodnutí podrobne venoval. Uviedol, že žalobkyňu v porovnaní s ostatnými nadriadenými nediskriminoval, pretože vzhľadom na organizačnú zmenu ich prevedenie a následné odvolanie z funkcie bolo nevyhnutné. Žalobkyňa len vo všeobecnej rovine poukázala na iných nadriadených, ktorí boli k 01.01.2012 prevedení na inú funkciu, pričom žiadny z diskriminačných dôvodov, pre ktorý mal žalovaný v súvislosti s jej osobou porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, neuviedla. Žalovaný je preto názoru, že neuniesla dôkaznú povinnosť v zmysle ust. § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou. 22. K námietke týkajúcej sa potreby zriadenia osobitnej komisie uviedol, že táto je len poradným orgánom a prezident finančnej správy nemusí na jej závery prihliadať, čo bolo konštatované i v rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžo/37/2014. Po zrušení rozhodnutia žalovaného Krajským súdom v Bratislave v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 5Sžo/37/2014, prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21.12.2011 zostalo nedotknuté a bolo potrebné po vrátení spisu rozhodnúť o odvolaní žalobkyne. Preto bolo dňa 01.10.2015 zvolané zasadnutie osobitnej komisie, ktorá po prerokovaní odvolania žalobkyne navrhla vydať napadnuté rozhodnutie. 23. Podľa názoru žalovaného, napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom v zmysle oprávnenia prislúchajúceho konajúcemu orgánu, a preto žiadal žalobu zamietnuť. IV. Replika žalobkyne 24. Žalobkyňa v replike zo dňa 19.09.2017 v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrvala na všetkých dôvodoch žaloby a zdôraznila, že ak už došlo k prijatiu organizačných zmien s účinnosťou zmeny od 01.01.2012, nie je možné potom postupovať podľa všeobecného ust. § 33 ods. 4 zákona, ale je nevyhnutné aplikovať ust. § 34 ods. 1 písm. a) zákona, ktoré záväzne určuje postup v prípade organizačných zmien. S poukazom na uvedené je názoru, že ak už došlo k vydaniu organizačnej zmeny, ktorá bola v čase vydania napadnutého rozhodnutia platná, je odvolanie colníka v zmysle § 33 ods. 4 zákona postupom v rozpore so zákonom, nakoľko zákon na prijatie organizačných zmien pamätá osobitným postupom pri prevedení na inú funkciu. Postup odvolávania colníkov bez uvedenia dôvodu v zmysle § 30 ods. 4 zákona v období po prijatí organizačných zmien je v priamom rozpore s účelom ust. § 34 ods. 1 zákona, ktorý svojím účelom ochraňuje osoby, pre ktoré už z objektívnych dôvodov nebude existovať doterajšia funkcia. V. Vyjadrenie žalovaného v reakcii na vyjadrenie žalobkyne 25. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.10.2017 uviedol, že nesúhlasí s námietkami žalobkyne a zotrval na odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že s účinnosťou od 01.01.2012 došlo na základe zákona č. 333/2011 Z.z. k zlúčeniu Daňového riaditeľstva SR a Colného riaditeľstva SR, ktorých právnym nástupcom sa stalo Finančné riaditeľstvo SR. Podľa jeho názoru je irelevantné, že či generálny riaditeľ Colného riaditeľstva SR v čase odvolania žalobkyne z funkcie mal vedomosť o strategických dokumentoch v rámci programu UNITAS, na základe ktorých sa rušili dňom 31.12.2011 funkcie 1. námestník generálneho riaditeľa a námestník generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR z dôvodu zlúčenia Colného riaditeľstva SR a Daňového riaditeľstva SR a vytvorenia Finančného riaditeľstva SR, pretože pri zmene služobného pomeru sa vyžaduje vysoký stupeň dispozičnej právomoci nadriadeného a vysokou mierou podriadenosti colníka. 26. Ku skutočnosti, že v administratívnom spise sa nenachádzala zápisnica zo zasadnutia Osobitnej komisie žalovaný uviedol, že v zmysle zápisnice zo zasadnutia Osobitnej komisie č. 2 zo dňa 24.04.2012 vyplýva, že Osobitná komisia konštatovala, že došlo k porušeniu dobrých mravov, a že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania v súvislosti s inými nadriadenými, ktorí boli odvolaní z funkcie z dôvodu organizačných zmien. Keďže Osobitná komisia je len poradný orgán, nie odvolací a prezident finančnej správy nie je viazaný jej stanoviskom, preto sa žalovaný domnieval, že toto stanovisko nemusí byť súčasťou administratívneho spisu a bola doložená do administratívneho spisu až v tomto konaní na základe záverov krajského a najvyššieho súdu. 27. K odlišnému zloženiu Osobitnej komisie dňa 01.10.2015 a dňa 24.04.2012 uviedol, že členov Osobitnej komisie vymenovaných prezidentom finančnej správy interným riadiacim aktom (rozhodnutie č. 81/2015) na prerokovanie odvolania vždy určuje predseda tejto komisie ad hoc s prihliadnutím na obsah podaného odvolania a na služobné zaradenie člena Osobitnej komisie. V ostatnom zotrval na svojich dôvodoch uvedených vo vyjadrení k žalobe. VI. Duplika žalobkyne 28. Žalobkyňa v duplike zo dňa 16.11.2017 v reakcii na vyjadrenie žalovaného opakovane zotrvala na žalobných dôvodoch a poukázala, že je absolútne nepochopiteľné, že záver z Osobitnej komisie bol vyňatý z administratívneho spisu. Žalobkyňa s ním nebola oboznámená ani v predchádzajúcom súdnom konaní, a preto ani Najvyšší súd SR naň nemohol prihliadnuť a tiež považuje za účelový postup žalovaného pri určení osôb Osobitnej komisie. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia je nevyhnutné prihliadnuť aj na skutočnosti uvedené v tejto zápisnici, ktorá nebola súčasťou administratívneho spisu. VII. Posúdenie veci 29. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (SSP). 30. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 31. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, (ďalej len SSP) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 32. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 34. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 35. Podľa § 5a ods. 1, 2 a 3 zák. č. 200/1998 Z.z., práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a colníkom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu alebo rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Výkon práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého. Colník nesmie byť v súvislosti s výkonom štátnej služby prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného colníka alebo nadriadeného sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania (ods. 2). Občan pri vstupe do štátnej služby, colník alebo občan po skončení služobného pomeru, ktorí sa domnievajú, že ich práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1, môžu sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou je zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ods. 3). 36. Podľa § 33 ods. 1, 3 a 4 zák. č. 200/1998 Z.z., colník sa ustanoví alebo vymenuje do voľnej funkcie, ak spĺňa požadované kvalifikačné predpoklady na funkciu a ak tento zákon neustanovuje inak. Pri ustanovení alebo vymenovaní colníka do funkcie sa súčasne prihliada na dĺžku odbornej praxe, závery služobného hodnotenia a zdravotný stav colníka. Colníka do funkcie nadriadeného vymenúva a z tejto funkcie odvoláva príslušný nadriadený (ods. 3). Colník, ktorý bol vymenovaný do funkcie podľa odseku 3, môže byť z tejto funkcie odvolaný aj bez uvedenia dôvodu (ods. 4). 37. Podľa § 34 ods. 1 písm. a) a f) zák. č. 200/1998 Z.z., colník v služobnom pomere sa prevedie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na tú istú alebo na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu (ďalej len "preloženie"), ak nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože a) v dôsledku organizačných zmien došlo k zrušeniu jeho doterajšej funkcie, f) bol odvolaný z funkcie, do ktorej bol vymenovaný. 38. Podľa § 34 ods. 2 zák. č. 200/1998 Z.z., organizačnou zmenou sa na účely tohto zákona rozumie zmena, pri ktorej sa zrušila doterajšia funkcia colníka a a) nevytvorila sa nová funkcia, b) vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činností alebo c) vytvorila sa nová funkcia s rovnakou náplňou činností v inom služobnom úrade. 39. Podľa § 34 ods. 7 zák. č. 200/1998 Z.z., prevedenie na inú funkciu alebo preloženie sa vykoná odvolaním colníka z doterajšej funkcie a jeho ustanovením alebo vymenovaním do funkcie podľa § 33. 40. Podľa § 34 ods. 8 zák. č. 200/1998 Z.z., colníkovi, ktorý bol prevedený na inú funkciu alebo preložený podľa odseku 1 písm. a) alebo b), patrí doterajší služobný plat ešte po dobu šiestich mesiacov od prevedenia na inú funkciu alebo preloženia, ak je to preňho výhodnejšie; to neplatí, ak colníkovi patrí náhrada za stratu na služobnom plate podľa osobitného predpisu. 41. Podľa § 10 ods. 9 zák. zo 14.09.2011 č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva ďalej len zák. č. 333/2011 Z.z.), účinného od 01.11.2011, k 01.01.2012 určí minister vnútornú organizačnú štruktúru finančného riaditeľstva a Kompetenčného centra finančných operácií. 42. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 333/2011 Z.z., účinného od 01.01.2012, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky podľa predpisov účinných do 31.12.2011 sú finančným riaditeľstvom podľa tohto zákona. 43. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po nariadení pojednávania dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 44. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či žalovaný postupoval správne, keď odvolal žalobkyňu z funkcie 1. námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 33 ods. 3 a ods. 4 zákona a previedol ju na inú funkciu podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona v čase, keď mu boli známe pripravované organizačné zmeny s účinnosťou od 01.01.2012 v dôsledku zlúčenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky za účelom vzniku Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, kedy s účinnosťou od 01.01.2012 zanikla funkcia žalobkyne, a to funkcia 1. námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Žalobkyňa zastávala názor, že za daných skutkových okolností žalobkyňu nebolo možné previesť na inú funkciu podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona ale bolo ju potrebné previesť na inú funkciu podľa § 34 ods. 1 písm. a) v dôsledku organizačných zmien, v dôsledku ktorých došlo k zrušeniu jej doterajšej funkcie s účinnosťou od 01.01.2012. 45. V danom prípade konanie o odvolaní žalobkyne z funkcie začalo 21.12.2011 a preto ho bolo potrebné posudzovať podľa zák. č. 200/1998 Z.z. účinného do 31.12.2011. 46. Z vyššie opísaných skutkových zistení vyplýva, že žalobkyňa bola prvostupňovým rozhodnutím odvolaná z funkcie 1. námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky dňom 23.12.2011 podľa § 33 ods. 3 a 4 zákona a podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona bola dňom 24.12.2011 prevedená na inú funkciu. 47. V preskúmavanej veci je potrebné uviesť, že za štandardných okolností ust. § 33 ods. 4 zák. č. 200/1998 Z.z. dáva nadriadenému možnosť odvolať colníka z funkcie, do ktorej bol vymenovaný podľa § 33 ods. 3 zákona, aj bez uvedenia dôvodu a následne ho previesť na inú funkciu podľa § 34 ods. písm. f). Z citácie ust. § 33 ods. 4 zákona teda nevyplýva povinnosť nadriadeného odvolať colníka vymenovaného do funkcie podľa § 33 ods. 3 zákona bez uvedenia dôvodu, ale nadriadenému je daná možnosť jeho odvolania takýmto spôsobom. 48. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal súd preukázané, že žalovaný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia mal vedomosť o plánovaných organizačných zmenách, na základe ktorých s účinnosťou od 01.01.2012 malo dôjsť k zrušeniu funkcie žalobkyne - 1. námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Uvedenému nasvedčuje i fakt, že v zmysle zák. č. 333/2001 Z.z. vyhláseného Zbierke zákonov dňa 19.10.2011 s účinnosťou od 01.01.2012 došlo k zlúčeniu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky s Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky a vytvorilo sa Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, na ktoré od 01.01.2012 prešli aj práva a povinnosti vyplývajúce zo služobného pomeru vo vzťahu k Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Uvedenú skutočnosť nepoprel ani sám žalovaný. Dôvodil len tým, že pri zmene služobného pomeru sa vyžaduje vysoký stupeň dispozičnej právomoci príslušného nadriadeného a vysoká miera podriadenosti colníka, pričom prvky nadriadenosti a podriadenosti sú výraznejšie ako v pracovnom pomere, najmä vzhľadom na charakter pracovnej činnosti colníka a jeho bezprostrednú účasť na plnení úloh štátu, čo sa odzrkadľuje aj vo frekventovanejšom uplatňovaní tohto právneho inštitútu. Poukázal, že k zmene služobného pomeru okrem iného dochádza aj rozhodnutím nadriadeného, ktoré môže vydať buď z vlastného podnetu, a to aj bez súhlasu colníka, ba dokonca aj proti jeho vôli ak nastanú skutočnosti, s ktorými zákon č.200/1998 Z.z. takýto postup spája. 49. Žalovaný teda jednoznačne trval na svojom právnom názore vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí, že bez ohľadu na to, či vedel o nastávajúcich organizačných zmenách, kedy od 01.01.2012 došlo k zrušeniu funkcie žalobkyne, bol oprávnený rozhodnúť o jej prevedení na inú funkciu podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona, pretože bola odvolaná z funkcie, do ktorej bola vymenovaná. 50. Krajský súd však uvádza, že ust. § 34 ods. 1 zákona spája prevedenie colníka na inú funkciu so skutočnosťou, že tento nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu. Dôvodom, prečo nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu sú podľa § 34 ods. 1 písm. a) organizačné zmeny, v dôsledku ktorých došlo k zrušeniu funkcie colníka alebo so skutočnosťou, že bol odvolaný z funkcie, do ktorej bol vymenovaný (§ 34 ods. 1 písm. f) zákona). Keďže sa jednalo o dva súbežné dôvody prevedenia žalobkyne na inú funkciu, pretože ku dňu jej prevedenia na inú funkciu (23.14.2011) žalovaný musel do budúcna s účinnosťou od 01.01.2012 počítať s organizačnou zmenou, podľa ktorej jej funkcia bola zrušená. Je potrebné uviesť, že žalovaný o odvolaní žalobkyne z jej doterajšej funkcie a jej následnom prevedení na inú funkciu rozhodol v období Vianočných sviatkov, teda len pár dní pred účinnosťou organizačných zmien a je evidentné, že od 01.01.2012 jej funkcia bola zrušená. Podľa názoru súdu ustanovenie týkajúce sa prevedenia na inú funkciu, keď colník nemôže vykonávať svoju doterajšiu funkciu z dôvodu zániku jeho doterajšej funkcie z dôvodu organizačných zmien (§ 34 ods. 1 písm. a) zákona) je špeciálnym ustanovením, ktoré má prednosť pred všeobecným ust. § 34 ods. 1 písm. f) zákona, kedy colník nemôže vykonávať doterajšiu funkciu, pretože bol z nej odvolaný. Táto zásada vyplýva i z ust. § 33 ods. 4 v spojitosti s ust. § 34 ods. 1 písm. f), v zmysle ktorého colník môže byť odvolaný z funkcie a v dôsledku toho aj prevedený na inú funkciu. Avšak z ust. § 34 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 34 ods. 2 vyplýva povinnosť previesť ho na inú funkciu. Zákon s týmto ustanovením spája aj finančné nároky colníka, ktorý nemohol ovplyvniť organizačné zmeny, teda svojim správaním sa nepričinil o zrušenie svojej funkcie. 51. Krajský súd považuje za potrebné k argumentácii žalovaného uviesť, že jeho poňatie výkladu ustanovenia § 34 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 33 ods. 4 zákona za súčasného naplnenia dôvodu podľa § 34 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 34 ods. 2 zákona, podľa ktorého je takýto postup výsostne v dispozičnej právomoci nadriadeného bez zohľadnenia nastávajúcich organizačných zmien, nemožno vyvodiť ani z textu zákona, a to bez ohľadu na aplikovanú metódu výkladu práva. 52. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd napr. vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). 53. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“ 54. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 55. Účel predmetného zákona, ktorý zákon v dôsledku organizačných zmien sleduje finančným zabezpečením colníka pre tento prípad, sa v právnom posúdení veci žalovaným nenachádza a v ponímaní žalovaného nekorešponduje s textom zákona, a preto ho pri zachovaní elementárnej dôvery v písané právo nie je možné v texte zákona nájsť. Opačný výklad tohto zákonného ustanovenia, ako ho deklarujú vo svojich rozhodnutiach konajúce orgány verejnej správy, tak aj vo vyjadrení k žalobe, by bol v rozpore s účelom samotného zákona a bol by vecne nesprávny. V neprospech výkladu tohto zákonného ustanovenia svedčí aj nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 71/2013-36, podľa ktorého k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona a neprimeraný formalizmus pri výklade právnych noriem nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Preto, hoci gramatický výklad je legitímnym spôsobom aplikácie práva, je pri jeho použití nevyhnutné dbať práve na to, aby sa nestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých spornou normou. Rovnaký právny názor vyplýva i z nálezu Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS sp. zn. II. ÚS 341/07, podľa ktorého: „Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona“. 56. Súd na tomto mieste zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že osobitne v správnom súdnictve ako súdnej ochrane vyplývajúcej z čl. 46 Ústavy SR, súd pri rozhodovaní vo veci musí vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch v každej prejednávanej veci. Povinnosťou súdu je pritom urobiť všetko pre spravodlivé riešenie preskúmavanej veci. Práve spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa tak nesie dvojaký imperatív, a to, že rozhodnutie musí byť zákonné a zároveň spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. 57. Vzhľadom na to, že súd uznal námietku žalobkyne ohľadom prednostnej aplikácie ust. § 34 ods. 1 písm. f) zákona opodstatnenou, ostatné námietky žalobkyne týkajúce sa jej diskriminácie žalovaným a porušenia zásad podľa § 5a zákona, a že žalovaný pred vydaním rozhodnutia nezistil skutočný stav veci, neobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie, a že právny úkon odvolania z funkcie sa prieči dobrým mravom, sa v podstate stávajú vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia irelevantnými. 58. Napriek tomu súd považuje za potrebné k namietanej diskriminácii žalobkyne uviesť, že domáhať sa ochrany pred nedodržaním zásad rovnakého zaobchádzania v zmysle ust. § 5a ods. 3 zákona sa žalobkyňa mohla podanou žalobou v zmysle antidiskriminačného zákona na civilnom súde, čo žalobkyňa neurobila. 59. Súd však prisvedčil námietke žalobkyne, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodkázal na stanovisko Osobitnej komisie na základe ktorého žalovaný mal o odvolaní žalobkyne voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodnúť, hoci tak urobiť mal. Po preskúmaní administratívneho spisu súd zistil, že odvolanie žalobkyne voči prvostupňovému rozhodnutiu bolo predložené na prerokovanie Osobitnej komisii o čom bola vyhodnotená zápisnica zo dňa 24.04.2012, z ktorej je zrejmé, že Osobitná komisia navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie, pretože je potrebné zohľadniť fakt, že v čase vydania rozhodnutia boli nadriadenému známe skutočnosti týkajúce sa reorganizácie colnej a daňovej správy a bola mu známa i skutočnosť, že funkcia 1. námestníka generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zanikne a nebude vytvorená žiadna iná obsahom svojej náplne podobná funkcia nadriadeného. Podľa názoru Osobitnej komisie tiež bolo potrebné vziať do úvahy ich fakt, že rozhodnutie o odvolaní bolo vydané 9 dní pred samotnou reorganizáciou a že iní nadriadení boli v súvislosti s reorganizáciou colnej a daňovej správy z funkcie odvolaní z organizačných dôvodov, čím došlo k porušeniu dobrých mravov a v dôsledku čoho bola žalobkyňa poškodená na svojich právach. Prezident finančnej správy s návrhom Osobitnej komisie nesúhlasil. Po zrušení druhostupňového rozhodnutia rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/129/2012-27, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/37/2014 žalovaný opätovne predložil odvolanie žalobkyne Osobitnej komisii, ktorá na zasadnutí dňa 01.10.2015 odvolanie žalobkyne prerokovala a odporučila prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Z uvedeného je zrejmé, že odvolanie žalobkyne bolo prerokované Osobitnou komisiou dvakrát s protichodným záverom. Napriek tomu, že žalovanému bolo Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 5Sžo/37/2014 vytknuté, že v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí nepoukázal na stanovisko Osobitnej komisie a s touto náležitosťou sa vôbec nevysporiadal, žalovaný tak urobil opakovane aj v preskúmavanom napadnutom rozhodnutí, v ktorom taktiež nepoukázal na stanovisko Osobitnej komisie a touto zákonnou náležitosťou sa vôbec nezaoberal, nepoukázal ani na predchádzajúce protichodné stanovisko Osobitnej komisie, podľa ktorého námietky žalobkyne uvedené v odvolaní boli dôvodné, a to aj napriek skutočnosti, že podľa § 232 ods. 1 zákona o odvolaní proti rozhodnutiu prezidenta vydanému v 1. stupni rozhoduje prezident na základe návrhu ním ustanovenej komisie. 60. Súd považuje za potrebné uviesť, že z ust. čl. 2 a 3 Ústavy SR vyplýva povinnosť orgánov verejnej správy konať len v súlade so zákonom (zásada legality). Jedná sa o zásadu spoločnú pre všetky procesné predpisy. Z uvedenej zásady ale vyplýva aj povinnosť orgánu verejnej správy zaoberať sa zodpovedne každou vecou, chrániť záujmy štátu a spoločnosti, ale zároveň aj práva a záujmy fyzických a právnických osôb. 61. Po preskúmaní námietok žalobkyne uvedených v podanej žalobe správny súd dospel k záveru, že námietky žalobkyne odôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože s ohľadom na všetky skutkové zistenia žalovaný orgán verejnej správy vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne aplikoval ust. § 34 ods. 1 písm. f) v spojení s ust. § 33 ods. 4 zákona namiesto správnej aplikácie ust. § 34 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 34 ods. 2 zákona, čím došlo k obchádzaniu zákona. Uvedené podporuje aj skutočnosť, že v dvoch prípadoch, tak ako konštatuje Osobitná komisia na zasadnutí dňa 24.04.2012, boli iní dvaja nadriadení prevedení na inú funkciu podľa § 34 ods. 1 písm. a) zákona. 62. S poukazom na závery uvedené vyššie, súd preto postupom podľa ust. § 191 písm. c) SSP preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vzhľadom na okolnosti prípadu súd zrušil aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 63. Bude povinnosťou žalovaného po vrátení veci súdom, riadiac sa právnym názorom súdu, ktorým je žalovaný podľa ust. § 191 ods. 6 veta prvá SSP viazaný, v ďalšom postupovať podľa vyššie uvedeného právneho názoru súdu. 64. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a v konaní úspešnej žalobkyni priznal právo na ich plnú náhradu, o výške ktorej rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 65. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.