Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/29/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200228 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016200228.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: Pohotovosť s. r. o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpený: WERNER & Co. s .r. o., so sídlom ŽItá 2/F, 851 07 Bratislava, IČO: 36 869 643, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, P.O.BOX 29, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SK/0803/99/2015 zo dňa 14.12.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0803/99/2015 zo dňa 14.12.2015 a rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. P/0066/01/2015 zo dňa 30.09.2015 zrušuje a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa priznáva úplná náhrada trov konania voči žalovanému o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania v záhlaví tohto rozsudku uvedeného rozhodnutia žalovaného, ako aj nižšie špecifikovaného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktoré navrhol zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a súčasne si uplatnil náhradu trov konania. 2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. SK/0803/99/2015 zo dňa 14.12.2015 zamietol odvolanie žalobcu a a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. P/0066/01/2015, zo dňa 30.9.2015, ktorým podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov uložil žalobcovi pokutu vo výške X.XXX,- EUR na základe kontrol vykonaných dňa 3.2.2015, 10.3.2015 a 11.8.2015 v sídle žalobcu, a to pre porušenie zákazu používania nasledovnej nekalej obchodnej praktiky: a) v súvislosti s vykonanými kontrolami zo dňa 3.2.2015 a 10.3.2015 bolo zistené, že žalobca ako predávajúci (veriteľ) uzavrel so spotrebiteľom U.. T. B. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 14.04.2014, č. XXXXXXXXX (ďalej aj „Zmluva č. XXXXXXXXX“), pričom v bode 2 Zmluvy č. XXXXXXXXX bolo uvedené, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške XXX,XX EUR (ďalej len „odplata“), čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 32%, ktorá sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie. V zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkach pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení neskorších predpisov sa na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom (t.j. všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí zaplatiť spotrebiteľ v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere). V Zmluve č. XXXXXXXXX je uvedená nesprávna výška RPMN, nakoľko do výpočtu žalobca nezahrnul úrok. Hodnota RPMN mala byť v Zmluve č. XXXXXXXXX uvedená 96,80%. Uvedená nesprávna informácia týkajúca sa špecifikácie ponúkanej služby bola spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa a mohla podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, t.j. môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, čím bol porušený zákaz použitia nekalých obchodných praktík (klamlivé konanie) v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) v nadväznosti na § 7 ods. 1, § 7 ods. 4 a § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX, b) v súvislosti s kontrolou vykonanou dňa 11.8.2015 bolo zistené, že žalobca ako predávajúci (veriteľ) uzavrel so spotrebiteľom U.. L. E. Zmluvu o úvere zo dňa 30.01.2013, č. XXXXXXXXX (ďalej aj „Zmluva č. XXXXXXXXX“), pričom v Zmluve č. XXXXXXXXX bolo uvedené, že dlžník berie na vedomie, že výška RPMN sa vypočítala v zmysle zákona a je vo výške 98%. V Zmluve č. XXXXXXXXX je uvedená nesprávna výška RPMN, nakoľko pri jej prepočítaní bolo inšpektormi SOI zistené, že RPMN bola vypočítaná za obdobie od 30.1.2013 do 30.1.2014, pričom úver bol v zmysle Zmluvy č. XXXXXXXXX spotrebiteľovi na obdobie od 30.1.2013 do 22.1.2014. Správne mala byť uvedená RPMN vo výške 101,05%. Uvedená nesprávna informácia týkajúca sa špecifikácie ponúkanej služby bola spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa a mohla podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, t.j. môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, čím bol porušený zákaz použitia nekalých obchodných praktík (klamlivé konanie) v zmysle § 7 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenia § 7 ods. 4 a § 8 ods. 1 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX. 3. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že rozhodnutím žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa bol ukrátený na svojich právach, nakoľko mu bola nezákonne uložená pokuta a žiadal, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia, pretože ho považuje za nezákonné a napáda ho z tohto dôvodu v celom rozsahu. 4. Žalobca poukazujúc na súdnu judikatúru namietal nezákonnosť výroku rozhodnutia a označil ho za vadný a nekonzistentný a nezodpovedajúci zákonným požiadavkam na výrok rozhodnutia správneho orgánu v oblasti správneho trestania. Konkrétne žalobca uviedol, že správny orgán po uvedení subjektu, ktorý mal spáchať iný správny delikt (t.j. po identifikácii žalobcu) uvádza tri kontroly vykonané v sídle žalobcu bez akejkoľvek logickej a gramatickej nadväznosti na predchádzajúci a nasledujúci text obsahujúci identifikáciu žalobcu a uvedenie právnej kvalifikácie skutku žalobcu. Ďalej uviedol, že výrok rozhodnutia žalovaného v spojení s výrokom rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ukladá sankciu za spáchanie iného správneho deliktu spočívajúceho v porušení zákazu nekalých obchodných praktík napriek tomu, že v ňom vôbec nie je uvedené splnenie prvého definičného znaku nekalej obchodnej praktiky, a to rozporu s požiadavkami odbornej starostlivosti a vo výroku chýba aj odkaz na zákonné ustanovenie definujúce nekalú obchodnú praktiku, a to odkaz na ustanovenie § 7 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX. Žalobca je tak toho názoru, že výrok rozhodnutia žalovaného je tak rozporný predovšetkým s ustanovením § 7 ods. 2 písm. a) Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX, a teda nezákonný. 5. Žalobca ďalej namietal, že došlo k uloženiu pokuty na základe neúčinného právneho predpisu, a to konkrétne zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa s ohľadom na písm. i) a j) § 2, ktoré stratili účinnosť počnúc 1.4.2015. 6. Ďalej žalobca s poukazom na súdnu judikatúru namietal, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa predstavuje uloženie protiprávnej úhrnnej sankcie, pretože z výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, je zrejmé, že pokuta bola uložená spoločne za dva samostatné skutky, konkrétne skutky týkajúce sa dvoch rôznych spotrebiteľov, dvoch rôznych zmlúv, dvoch odlišných údajných porušení Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX, pretože výpočet RPMN bol v každom prípade iný, a zistených pri odlišných vykonaných kontrolách. Žalovaný napriek tomu, že potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa predstavujúce uloženie jednej sankcie za dva odlišné skutky, sa vôbec v svojom rozhodnutí s problematikou analógie s trestným právom, ukladaním úhrnného trestu a absorpčnou zásadou nezaoberal a takáto úvaha nie je uvedená ani v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Obe rozhodnutia sú tak pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a naviac rozporné s judikatúrou. Žalovaný sa mal vysporiadať s tým, ktorý z uvedených skutkov považuje za závažnejšie porušenie zákona, a mal následne uložiť sankciu iba za spáchanie tohto závažnejšieho skutku. 7. Ďalej žalobca poukázal na nedostatočné resp. chýbajúce vysporiadanie sa s predloženými a navrhovanými dôkazmi a nepostačujúce zistenie skutkového stavu v rozhodnutiach žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, keď správny orgán vychádzal iba z textácie zmlúv a iba v nich identifikoval nesprávne vyčíslenie RPMN a nevyžiadal si a ani sa vôbec nezaujímal o to, či medzi žalobcom a jednotlivými spotrebiteľmi existuje aj iná zmluvná dokumentácia. Ak by správny orgán zisťoval skutkový stav veci aj z tohto pohľadu, musel by nutne prísť k skutkovému záveru, že medzi žalobcom a spotrebiteľmi okrem Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX boli uzavreté aj tzv. dohody o plnení v splátkach, ktorých existenciu žalovaný nespochybňuje a jedna z takýchto dohôd vyplýva aj z príslušného inšpekčného záznamu. Tieto dohody boli uzavreté v ten istý deň ako zmluvy a obsahujú správny výpočet RPMN a nahradili v tejto časti výpočet RPMN v zmluvách. 8. Žalobca namietal aj absenciu nekalej obchodnej praktiky, pretože v zmysle § 7 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX musia byť splnené tam uvedené jej dva definičné znaky. Žalobca poukázal na jednoduchosť zmlúv a tým spochybňoval, že by priemerný spotrebiteľ pri takto koncipovaných zmluvách žalobcu bol uvádzaný do omylu alebo by tieto zmluvy inak ovplyvňovali vo forme narušenia jeho ekonomické správanie a je toho názoru, že nie je splnená podmienka existencie nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 2 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX. Pokiaľ správny orgán definoval nekalú obchodnú praktiku aj odkazom na § 8 ods. 1 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX, t.j. pojednával o tzv. klamlivej obchodnej praktike, žalobca uviedol, že z obsahu predmetného ustanovenia vyplýva, že sa mohlo dotýkať iba výrobku, a nie služby, pričom použitie tzv. eurokonformného výkladu tu nie je možné, nakoľko je contra legem. 9. Žalobca ďalej uviedol, že uloženú pokutu čo do jej výšky považuje za neprimeranú, a to s ohľadom na nepomer s istinami úverov, okamžité nahradenie nesprávneho výpočtu RPMN dohodami o plnení v splátkach, rezignovanie na vymáhanie úveru v prípade Zmluvy č. XXXXXXXXX žalobcom a jednoduchosť zmluvnej dokumentácie a v prípade Zmluvy č. XXXXXXXXX zanedbateľnosť nesprávnosti výpočtu RPMN. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nepochybne vyhlásil, že k podobným prípadným nedostatkom v jeho činnosti viac nedochádza a vykonal potrebné opatrenia smerujúce k preverovaniu riadneho výpočtu RPMN v zmluvách. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že ak už bol výpočet RPMN v oboch zmluvách nesprávny, nemohlo dôjsť k vzniku žiadnych nepriaznivých následkov pre spotrebiteľov, pretože v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX boli oba úvery bezúročné a bez poplatkov. V danom prípade je nanajvýš otázne, či k porušeniu zákona vôbec došlo (vzhľadom na správny výpočet RPMN v inom súčasne uzavretom zmluvnom dokumente) a ak aj k nemu došlo, trvalo minimálny čas, nebolo závažné, nespôsobilo žiadne nepriaznivé následky a naviac žalobca jednoznačne prejavil vôľu vykonať potrebné opatrenia smerujúce k preverovaniu riadneho výpočtu RPMN. Nie sú teda dané žiadne závažné následky prípadného protiprávneho konania a samotné správne konanie už pôsobilo na účastníka konania výchovne, pretože sám uviedol, že bude súladnosť so zákonom dôsledne preverovať. 10. Napokon žalobca namietal, že došlo k uloženiu pokuty na základe nesprávneho právneho predpisu, a to § 24 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX. Podľa názoru žalobcu však tento zákon predstavuje lex generalis oproti Zákonu o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX, ktorý predstavuje lex specialis. Iba Zákon o spotrebiteľských úveroch (a nie Zákon o ochrane spotrebiteľa) definuje RPMN, ukladá veriteľovi povinnosť ju uvádzať v predzmluvnom štádiu, ako aj v zmluve o spotrebiteľskom úvere a obsahuje právne následky pre prípad jej neuvedenia resp. nesprávneho výpočtu a kontrolu nad dodržiavaním povinností podľa tohto zákona vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia a za ich porušenie je oprávnená ukladať pokuty, a to aj v prípade nesprávnosti výpočtu RPMN. S ohľadom na uvedené je žalobca toho názoru, že pokuta bola uložená podľa nesprávneho právneho predpisu, keď žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa, zjavne nesprávne aplikovali úpravu Zákona o ochrane spotrebiteľa (v podobe posudzovania nekalej obchodnej praktiky a v podobe uloženia pokuty podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa), keď predmetný prípad mali posudzovať podľa ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch (týkajúcich sa výpočtu a používania RPMN a ukladania pokuty za porušenie zákona v tomto smere). 11. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 4.5.2016 doručeným súdu 11.5.2016 žalobu žalobcu nepovažoval za dôvodnú a žiadal, aby ju súd zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. 12. K námietkam uvedeným v žalobe žalovaný rámcovo uviedol, že považuje svoje rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za zákonné a skutkový stav za spoľahlivo zistený a vzhľadom na to, že časť žalobných dôvodov bola uplatnená už v odvolacom konaní, odkázal na svoje rozhodnutie. 13. K námietke nezákonnosti výroku rozhodnutia žalovaný uviedol, že je súladný s § 47 ods. 2 Správneho poriadku, spĺňa všetky zákonné náležitosti, obsahuje presne opísané skutky s označením právnej kvalifikácie a konkrétneho právneho posúdenia a obsiahnutím uloženej sankcie. Štruktúru výroku označil na rozdiel od žalobcu čo do vykonaných kontrol za logickú a prehľadnú a v žiadnom prípade nie nezákonnú. 14. K právnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol, že správne posúdil konanie žalobcu ako klamlivé konanie s poukazom na § 2 písm. i), z), zd), § 4 ods. 2 písm. c) (v prípade Zmluvy č. XXXXXXXXX), § 7 ods. 1, 2 a 4, ako aj § 8 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX a Zmluvy č. XXXXXXXXX, ako aj v znení účinnom v čase vyjadrenia žalovaného. S ohľadom na čl. 2 písm. d), j), k) a čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/ ES o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľom na vnútornom trhu (ďalej len „Smernica“) a jej eurokonformný výklad a odôvodnenie Smernice je právna kvalifikácia konania žalobcu správna. 15. K uloženiu pokuty na základe neúčinného právneho predpisu žalovaný poukázal na ustanovenie § 25f ods. 8 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 30.9.2015 v spojení s § 20 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorých bol vzhľadom na výkon kontroly začatý dňa 3.2.2015 a začatie konania voči žalobcovi dňa 21.8.2015 (čo predstavuje deň doručenia oznámenia o začatí správneho konania žalobcovi), bola právomoc Slovenskej obchodnej inšpekcie vo veci dohľadu žalobcu ako veriteľa poskytujúceho spotrebiteľské úvery v zmysle zákona daná. 16. K uloženej sankcii žalovaný uviedol, že postupoval plne v súlade so zákonom vzhľadom na rovnaký právny resp. skutkový základ konania žalobcu a pristúpil k samostatnej kvalifikácii jednotlivých konaní len z dôvodu lepšej prehľadnosti, a to aj s ohľadom na rôznu časovú aplikáciu Zákona o ochrane spotrebiteľa. Nešlo o dva skutky, ktoré by sa líšili skutkovou podstatou správneho deliktu a obe tieto konania spája objektívna súvislosť, ktorou je ochrana práv a oprávnených záujmov spotrebiteľa a ide o ten istý správny delikt - nekalá obchodná praktika v podobe klamlivého konania. Žalovaný poukázal na to, že Zákon o ochrane spotrebiteľa nie je koncipovaný tak, že za jednotlivé porušenia ustanovení zákona by bolo určené samostatné rozmedzie výšky pokuty. Išlo o jediné porušenie zákona, za ktoré žalovaný správne uložil jednu pokutu. Žalovaný odmietol aplikovateľnosť súdnej judikatúry uvádzanej žalobcom, a to s ohľadom na odlišné skutkové okolnosti. Vysporiadanie sa s absorpčnou zásadou v danom prípade nebolo potrebné, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa neobsahuje diferencovanie závažnosti jednotlivých deliktov podľa viacerých konkrétnych ustanovení zákona, podľa ktorých sa ukladá pokuta. 17. K významu RPMN a konaniu žalobcu žalovaný uviedol, že podstatným bolo, že nesprávne vyčíslenie RPMN bolo obsiahnuté v zmluvách, a dohody o plnení v splátkach preto neboli predmetom posúdenia. Podľa názoru žalovaného nemožno ignorovať nesprávne uvedenie RPMN v zmluve, pretože spotrebiteľ čerpá informácie prioritne z nej a je rozhodujúce, že práve v nej je RPMN uvedená nižšie ako v skutočnosti. Žalovaný poukázal na význam RPMN, pričom nie sú rozhodujúce iné skutočnosti, ktoré taktiež predpokladá Zákon o spotrebiteľských úveroch, a rozhoduje aj porovnanie zmluvnej RPMN so zverejnenou priemernou RPMN. Žalovaný naviac poukázal na postup žalobcu, ktorý v deň podpisu zmluvy dokonca veľmi výrazným spôsobom čo do výšky modifikuje RPMN v dohode o plnení v splátkach, nad čím vyjadril značnú mieru znepokojenia. 18. Žalovaný uviedol, že nepovažuje za relevantné tvrdenie žalobcu, že v prípade Zmluvy č. XXXXXXXXX dobrovoľne rezignoval na vymáhanie akejkoľvek ďalšej časti svojej pohľadávky voči spotrebiteľovi, pretože sa tak stalo až na základe skutočnosti, keď sa spotrebiteľ obrátil na advokáta a žalobca si následne uplatňoval svoj nárok voči spotrebiteľovi vo výške rozpornej so zákonom. 19. K výške pokuty žalovaný poukázal na ukladanie pokút na základe správnej úvahy, pričom tento inštitút nezneužil a svoje rozhodnutie správny orgán dostatočne odôvodnil. Pokutu čo do výšky žalovaný považuje za primeranú a poukázal aj na výchovnú, preventívnu a represívnu funkciu pokuty, a preto je potrebné, aby bola citeľná aj majetkovej sfére žalobcu. Žalovaný poukázal na nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa, t.j. klamlivé konanie žalobcu, v dôsledku čoho sa ním ponúkané úvery javili byť ako výhodnejšie. Z hľadiska následkov zisteného protiprávneho konania žalovaný poukázal na význam RPMN ako základné kritérium pre posúdenie spotrebiteľom. Poukázal aj na predpoklad profesionality na strane veriteľa, materiálne zázemie a odborný aparát, a na druhej strane na spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu. Žalovaný ďalej uviedol, že rovnaký nedostatok sa ukázal byť ako dôvodný v prípade oboch prešetrovaných podnetov spotrebiteľov. Pokuta nie je neprimeraná, pretože bola uložená v dolnej hranici zákonného rozmedzia. 20. K vyhodnoteniu konania podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa žalovaný uviedol, že nedošlo k porušeniu Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože RPMN bola v oboch zmluvách uvedená, a preto konanie žalobcu vyhodnotil vo všetkých súvislostiach a následkoch ako nekalú obchodnú praktiku v podobe klamlivého konania. 21. Ak žalobca poukazuje na dôsledky uvedenia nesprávnej výšky RPMN v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. stratu práva na úroky a poplatky, ide podľa žalovaného o súkromnoprávny inštitút, ktorý nemožno považovať za dôvod na zbavenie sa zodpovednosti za porušenie zákona či za poľahčujúcu okolnosť. 22. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného replikou zo dňa 30.9.2017 doručenou súdu 3.10.2017. Žalobca v nej zotrval na a bližšie rozviedol svoju argumentáciu k tomu, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa predstavuje protiprávnu úhrnnú sankciu a zotrval na aplikovateľnosti súdnej judikatúry uvedenej v žalobe. Podľa žalobcu v súvislosti s uložením jednej sankcie (pokuty) žalovaným za dva odlišné skutky nie sú rozhodujúce skutkové okolnosti týkajúce sa ním uvádzaných súdnych rozhodnutí, ale predovšetkým právne závery, ktoré súdy prijali v predmetných právnych veciach a ktoré sú nepochybne aplikovateľné aj v prejednávanej právnej veci. Žalobca opätovne zdôraznil, že žalovaný uložil (resp. potvrdil uloženie) pokutu za spáchanie dvoch skutkov, ktoré sa líšili časom, ako aj vecne, a teda na mieste bol iba taký postup správneho orgánu, ktorý bol povinný uložiť sankciu iba za ten skutok, ktorý mal byť závažnejším porušením zákona s tým, že sa s takýmto postupom mal náležite vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. Žalobca dal do pozornosti súdu, že s jeho právnou argumentáciou sa stotožnila aj aktuálna judikatúra najvyššieho súdu vo veci týkajúcej sa výslovne žalobcu a žalovaného vo veci prejednávanej pred najvyšším súdom pod sp. zn. 7Sžo/190/2015 a že má legitímne očakávania, že súd bude rešpektovať právny názor vyslovený najvyšším súdom v skutkovo veľmi podobnom prípade. 23. Žalobca ďalej zotrval na právnom názore, že výrok rozhodnutia správneho orgánu je v danom prípade vadný, a to čo do jeho nekonzistenosti a nedostatočnosti právnej vety, pre absenciu uvedenia splnenia prvého definičného znaku nekalej obchodnej praktiky, a to rozporu s požiadavkami odbornej starostlivosti. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný právne kvalifikoval vec ako klamlivú obchodnú praktiku, pretože je zrejmé, že každá klamlivá obchodná praktika je širšie nekalou obchodnou praktikou, čo žalovaný aj priznáva, keď vo výroku rozhodnutia je citovaný jeden z dvoch definičných znakov nekalej obchodnej praktiky. Výrok rozhodnutia správneho orgánu vo veci správneho trestania je potrebné hodnotiť obdobne ako výrok rozsudku trestného súdu, pričom rozhodnutie žalovaného takého kritérium jednoznačne nespĺňa, v súvislosti s čím žalobca poukázal na súdnu judikatúru. Zdôraznil a judikatórne podporil, že vada právnej vety rozhodnutia je neoddeliteľná od vety skutkovej rozhodnutia, ako aj na to, že vadu výroku nemožno odstrániť odôvodnením rozhodnutia a že na výrok rozhodnutia sú kladené vysoko formálne požiadavky. 24. Žalobca tiež zotrval na neprimeranosti výšky uloženej pokuty a požiadal podľa Správneho súdneho poriadku (SSP) o jej sankčnú moderáciu. Okrem argumentácie uvedenej v žalobe bližšie uviedol, že v prípade dobrovoľnej rezignácie na vymáhanie pohľadávky zo Zmluvy č. XXXXXXXXX je nerozhodné, čo jeho rozhodnutiu predchádzalo a skutočnosť, že sa spotrebiteľ obrátil na advokáta, tiež nič nemení na veci, pretože advokát nie je súd a stále bolo plne na žalobcovi, ako bude vo veci ďalej konať. Vo vzťahu k vyjadreniu značného znepokojenia nad konaním žalobcu zo strany žalovaného v súvislosti s dohodami o plnení v splátkach, ide o irelevantné tvrdenie, pretože predmetom skutku bolo uvedenie RPMN v zmluvách o úvere a naviac sám žalovaný uviedol, že výpočet RPMN v dohode o plnení v splátkach bol v obidvoch prípadoch správny. Vo vzťahu k bezodplatnosti úverov v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca síce súhlasí s tým, že ide o súkromnoprávnu, a nie verejnoprávnu sankciu, no predsa strata práva veriteľa na úroky a poplatky je tak významným majetkovým zásahom do právneho postavenia veriteľa, že by mala byť zohľadnená v rámci určenia výšky pokuty, pričom podľa čl. 23 Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Uložená sankcia jednoznačne primeranou nie je. V danom prípade je nanajvýš otázne, či k porušeniu zákona vôbec došlo (vzhľadom na správny výpočet RPMN v inom súčasne uzavretom zmluvnom dokumente) a ak aj k nemu došlo, trvalo minimálny čas, nebolo závažné, nespôsobilo žiadne nepriaznivé následky a naviac žalobca jednoznačne prejavil vôľu vykonať potrebné opatrenia smerujúce k preverovaniu riadneho výpočtu RPMN. Nie sú teda dané žiadne závažné následky prípadného protiprávneho konania a samotné správne konanie už pôsobilo na žalobcu výchovne, pretože sám uviedol, že bude súladnosť so zákonom dôsledne preverovať. Žalobca je s ohľadom na vyššie uvedené jednoznačne toho názoru, že uložená pokuta je s ohľadom na okolnosti prípadu zjavne neprimeraná, až arbitrárna, a naopak žalovaný, aj keď bol na to povinný, neprihliadol na žiadnu z okolností odôvodňujúcich zníženie pokuty. Žalobca pre prípad, že niet dôvodu na zrušenie rozhodnutia žalovaného, požiadal, aby súd upustil od uloženia pokuty, pretože účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci a ak by sa súd s týmto návrhom nestotožnil, žalobca požiadal, aby súd zmenil výšku uloženej pokuty na X,- EUR z dôvodu pokuty neprimeranej povahe skutku. Žalobca ďalej zotrval na tvrdení o absencii nekalej obchodnej praktiky z dôvodu, že v prípade Zmluvy č. XXXXXXXXX sa dotknuté ustanovenie Zákona o ochrane spotrebiteľa vzťahuje len na výrobok, a nie aj službu a použitie eurokonformného výkladu tu do úvahy neprichádza, pretože by išlo o výklad contra legem. Vo vzťahu k uloženiu pokuty na základe neúčinného právneho predpisu žalobca doplnil, že žalovaný poukazuje vo svojom vyjadrení na ustanovenia zákona č. 128/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov, a nie § 25f ods. 8 Zákona o spotrebiteľských úveroch, čím sám popiera svoju argumentáciu vo veci. Ak žalovaný opieral svoje oprávnenie konať o ustanovenie § 25f ods. 8 Zákona o spotrebiteľských úveroch, mal to v rozhodnutí uviesť. K uloženiu pokuty na základe nesprávneho právneho predpisu žalobca opätovne poukázal na zákon o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis. Výklad žalovaného tu označil za absurdný, pretože znamená, že aj uvedením nesprávneho číselného údaja je splnená podstatná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Inými slovami povedané, ak zákon požaduje uvedenie určitého číselného údaja v zmluve a obsahuje všetky pravidlá pre jeho výpočet (napr. aj jeho vzorec ako prílohu zákona), žalovaný tvrdí, že aj uvedením číselného údaja, ktorý je rozporný so zákonom, je daný súlad so zákonom, čo je absurdné. Žalobca zdôraznil, že naviac Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 23 ods. 2 písm. b) bod 4 (účinný do 31.3.2015, teda do doby, kedy bol orgánom dohľadu žalovaný) uvádzal výslovne ako dôvod na uloženie pokuty, ak veriteľ pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov nepostupuje podľa § 19. Na tom nič nezmenila ani neskoršia zmena zákona, ktorá len nahradila uvedenie jednotlivých prípadov porušenia zákona všeobecnou dikciou nedodržania alebo obchádzania ustanovení zákona. 25. Žalobca svoju repliku aj v zmysle uznesenia z pojednávania zo dňa 30.10.2017 doplnil doložením dohôd o plnení v splátkach, ktoré sú žalovanému známe, vo forme podania zo dňa 9.11.2017 doručeného súdu 13.11.2017. Pre úplnosť doplnil repliku aj v časti vadnosti výroku preskúmavaného rozhodnutia o skutočnosť, že výrok obsahuje vadu v uvedení kontroly dňa 3.2.2015, ktorá sa však týkala inej osoby, a to spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, s.r.o. a doložil ju inšpekčným záznamom. 26. Žalovaný sa vyjadril k replike žalobcu duplikou zo dňa 14.11.2017, pričom v nej prednostne zopakoval svoje tvrdenie o zákonnosti rozhodnutí a odkázal na svoje skoršie vyjadrenie. 27. K námietke protiprávnej úhrnnej sankcie žalovaný uviedol, že žalobca opätovne argumentuje absolútne odlišným skutkovým stavom spočívajúcom v tom, že v prípade citovaného rozsudku 7Sžo/190/2015 išlo o spojenie vecí na spoločné konanie až odvolacím orgánom, čo najvyšší súd žalovanému vytkol vrátane nedostatočnosti odôvodnenia tohto postupu. K námietke vadnosti výroku rozhodnutia správneho orgánu uviedol, že jeho text obsahuje súvislosť s vykonanými kontrolami a že žalobca je primárne postihovaný, čo sa týka prvého skutku za porušenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o ochrane spotrebiteľa a v prípade druhého skutku za porušenie § 7 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom neuvedenie odkazovacieho § 7 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa v žiadnom prípade nespôsobuje nezákonnosť výroku alebo samotného rozhodnutia, nakoľko žalovaný právne kvalifikoval vec ako klamlivú obchodnú praktiku. V prípade ostatných námietok sa žalovaný pridržal vyjadrenia k žalobe, avšak namietol aj protiprávne rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia v replike žalobcu s ohľadom na § 183 v spojení s § 491 ods. 2 SSP, ako aj na § 250h Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Žalovaný má za to, že žalobca v rozpore s SSP, ako aj OSP, neoprávnene rozšíril rozsah napadnutého rozhodnutia, nakoľko v replike žalobca pridal žalobný bod podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. 28. Žalobca sa vyjadril k duplike žalobcu vyjadrením zo dňa 9.1.2018, v ktorom vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžo/190/2015 uviedol, že je síce pravdou, že v konaní súdenom najvyšším súdom až žalovaný spojil konania pôvodne vedené samostatne pred správnym orgánom prvého stupňa do jedného konania a o veci rozhodol a najvyšší súd tu označil procesný postup žalovaného ako netradičný resp. neobvyklý (nie však z tohto dôvodu protiprávny), avšak jediným rozdielom veci prejednávanej pred najvyšším súdom a predmetnej právnej veci je to, že v predmetnej právnej veci už prvostupňový správny orgán uložil spoločnú sankciu za dva samostatné skutky (a žalovaný jeho rozhodnutie ako správne potvrdil), kým vo veci prejednávanej pred najvyšším súdom tak učinil až žalovaný. Spoločným pre oba prípady a podstatným pre predmetnú právnu vec je však to, že v oboch prípadoch sa žalovaný nevysporiadal a neodôvodnil, či pri ukladaní pokút mali resp. nemali byť aplikované ustanovenia týkajúce sa ukladania sankcií pri úhrnnom resp. súhrnnom treste, na základe čoho sú obe rozhodnutia žalovaného nielen nezákonné, ale aj nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. K námietke rozšírenia žalobných dôvodov vo forme žalobného bodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, žalobca uviedol, že tento bol už uvedený v žalobe. Doplnil naviac, že spor súvisí s ochranou práv spotrebiteľa (§ 134 ods. 2 písm. f) SSP) a ide o prípad, kedy správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. O tento prípad ide aj z toho dôvodu, že v prípade predmetu správneho konania bolo nutné použiť aj základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku (§ 195 písm. c) SSP), pričom medzi ne patrí aj zásada zákonnosti, ktorá je súčasťou širšieho práva na spravodlivý proces ako imanentnej súčasti právneho štátu. Bolo tiež nutné použiť aj dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona (§ 195 písm. d) SSP). 29. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy podľa § 194 ods. 1 a 2 SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1), ako aj mimo tohto rozsahu a dôvodov (§ 134 ods. 2 písm. f), § 195 písm. d) SSP, ku ktorým mali účastníci konania možnosť vyjadriť sa a aj sa vyjadrili, pričom všetky vyjadrenia im súd doručil), vec prejednal na pojednávaniach 30.10.2017 a 16.1.2018 (§ 107 a nasl. SSP) a po doplnení dokazovania (§ 197 SSP) a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom žalovaného dňa 30.1.2018 verejne vyhlásil rozsudok, ktorým dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie z týchto dôvodov: 30. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným súd zistil tieto skutočnosti: 31. Rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, Prievozská 32, P.O.BOX č. 5, 820 07 Bratislava 27 zo dňa 30.09.2015 doručeným žalobcovi dňa 07.10.2015 bola žalobcovi uložená pokuta vo výške X.XXX,- EUR na základe kontrol vykonaných dňa 03.02.2015, 10.03.2015 a 11.08.2015 v sídle žalobcu, a to pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky. 32. Nekalá obchodná praktika spočívala v nasledovnom: a) v súvislosti s vykonanými kontrolami zo dňa 3.2.2015 a 10.3.2015 bolo zistené, že žalobca ako predávajúci (veriteľ) uzavrel so spotrebiteľom U.. T. B. Zmluvu č. XXXXXXXXX, pričom v bode 2 tejto zmluvy bolo uvedené, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške XXX,XX EUR (ďalej len „odplata“), čo predstavuje RPMN vo výške 32%, ktorá sa vypočítala v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie. V zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa na účely výpočtu RPMN použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom (t.j. všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí zaplatiť spotrebiteľ v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere). V Zmluve č. XXXXXXXXXX je uvedená nesprávna výška RPMN, nakoľko do výpočtu žalobca nezahrnul úrok. Hodnota RPMN mala byť v Zmluve č. XXXXXXXXX uvedená 96,80%. Uvedená nesprávna informácia týkajúca sa špecifikácie ponúkanej služby bola spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa a mohla podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, t.j. môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, čím bol porušený zákaz použitia nekalých obchodných praktík (klamlivé konanie) v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) v nadväznosti na § 7 ods. 1, § 7 ods. 4 a § 8 ods. 1 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX; b) v súvislosti s kontrolou vykonanou dňa 11.8.2015 bolo zistené, že žalobca ako predávajúci (veriteľ) uzavrel so spotrebiteľom U.. L. E. Zmluvu č. XXXXXXXXX, pričom v tejto zmluve bolo uvedené, že Dlžník berie na vedomie, že výška RPMN sa vypočítala v zmysle zákona a je vo výške 98%. V Zmluve č. XXXXXXXXX je uvedená nesprávna výška RPMN, nakoľko pri jej prepočítaní bolo inšpektormi SOI zistené, že RPMN bola vypočítaná za obdobie od 30.01.2013 do 30.01.2014, pričom úver bol v zmysle Zmluvy č. XXXXXXXXX spotrebiteľovi na obdobie od 30.01.2013 do 22.01.2014. Správne mala byť uvedená RPMN vo výške 101,05%. Uvedená nesprávna informácia týkajúca sa špecifikácie ponúkanej služby bola spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa a mohla podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, t.j. môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, čím bol porušený zákaz použitia nekalých obchodných praktík (klamlivé konanie) v zmysle § 7 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenia § 7 ods. 4 a § 8 ods. 1 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. XXXXXXXXX. 33. Voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie datované 21.10.2015, ktoré odôvodnil nasledovnými odvolacími dôvodmi a) rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nevychádza zo spoľahlivo a úplne zisteného skutkového stavu tým, že ignoruje časť zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi žalobcom a dotknutými spotrebiteľmi; b) ak by aj údajné správne delikty predstavovali porušenie Zákona o ochrane spotrebiteľa, neboli splnené podmienky pre existenciu nekalej obchodnej praktiky; c) sankcia uložená správnym orgánom prvého stupňa za údajné správne delikty je vzhľadom k povahe týchto údajných správnych deliktov zjavne neprimeraná. 34. Rozhodnutím žalovaného, t.j. Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0803/99/2015 zo dňa 14.12.2015, ktoré bolo žalobcovi doručené 18.12.2015, bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdené. Rozhodnutie žalovaného sa v plnom rozsahu stotožnilo s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa o existencii nekalej obchodnej praktiky a nestotožnilo sa ani s argumentáciou žalobcu o zjavne neprimeranosti uloženej sankcie. 35. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 36. Podľa § 491 ods. 2 SSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 37. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 38. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 39. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 40. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 41. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 42. Podľa § 134 ods. 2 písm. f) SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa. 43. Podľa § 195 písm. d) SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania. 44. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 45. Podľa § 196 SSP ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195, oznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili. 46. Podľa § 197 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný. 47. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 48. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 49. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo. 50. Podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. 51. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 52. Podľa § 7 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 a Zmluvy č. 602300152 nekalé obchodné praktiky sú zakázané. 53. 16.1 Podľa § 7 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 a Zmluvy č. 602300152 obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. 54. Podľa § 7 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 a Zmluvy č. 602300152 za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. 55. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa 28) uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur. 56. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 602300152 za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa 28) uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000 Sk; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 5 000 000 Sk. 57. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 a Zmluvy č. 602300152 pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. 58. Podľa § 27 Zákona o ochrane spotrebiteľa účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní 29) okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h) a § 21 a § 26a, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 30) 59. Podľa § 27 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 602300152 na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní 29) okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h) a § 21 a § 26a. 60. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 61. Podľa § 46 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 62. Podľa § 47 ods. 1 a 2 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 63. Podľa § 59 ods. 1 a 2 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 64. Podľa § 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 a Zmluvy č. 602300152 ročnou percentuálnou mierou nákladov sa rozumejú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. 65. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 a Zmluvy č. 602300152 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. 66. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 a Zmluvy č. 602300152 poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) alebo ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 67. Podľa § 19 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy č. 302004470 a Zmluvy č. 602300152 ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom. 68. Podľa § 23 ods. 2 písm. ba) bod 4 a bb) bod 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.03.2015 ak orgán kontroly alebo orgán dohľadu podľa odseku 1 zistí nedostatky v činnosti veriteľa alebo finančného agenta spočívajúce v nedodržiavaní alebo v obchádzaní ustanovení tohto zákona, je oprávnený podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov a povahy zistených nedostatkov veriteľovi alebo finančnému agentovi uložiť pokutu do 70 000 eur a pri opakovanom alebo závažnom nedostatku až do výšky 140 000 eur veriteľovi alebo finančnému agentovi, ak poruší povinnosti ustanovené v § 9 a 10 alebo veriteľovi, ak pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov nepostupuje podľa § 19. 69. Správnym deliktom je protiprávne konanie, ktorého znaky sú stanovené zákonom. Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Správne delikty sú súčasťou právnej kategórie "trestné obvinenie" v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorá zahŕňa v prvom rade obvinenie z trestného činu a konanie o ňom. Rovnako pre trestnosť správnych deliktov musia platiť obdobné pravidlá a princípy, ako pre trestnosť trestných činov. Ako bolo uvedené vyššie, v tomto smere možno odkázať na Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorá podľa stabilnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva "trestným obvinením" v zmysle čl. 6 ods. 1 zmluvy rozumie aj konanie o sankciách ukladaných správnymi orgánmi za priestupok alebo iný správny delikt. 70. Rovnako tak podľa Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (91) z 13.02.1991 pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny postih protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote. Pretože administratívne trestanie má aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva trestnoprávny charakter, treba vychádzať z čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a analogicky aj zo zásad Trestného zákona (podobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 1/2013 zo dňa 30.1.2014). 71. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom je nutné posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená). Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.3.2008, sp. zn. 8 Sžo 28/2007) 72. Súd sa v danom prípade stotožnil s námietkou žalobcu o tom, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, uložili žalobcovi pokutu za dva samostatné skutky, ktoré považovali za protiprávne konanie. Tieto skutky sa líšili nielen kontrolami, kedy boli zistené, ale predovšetkým časom uzavretia zmlúv o úvere (medzi ktorých uzavretím uplynula doba viac ako jeden a pol roka), týkali sa dvoch rôznych spotrebiteľov a aj dvoch rôznych spôsobov nesprávneho výpočtu RPMN, keď v prípade Zmluvy č. XXXXXXXXX nebol do RPMN zahrnutý úrok a v prípade Zmluvy č. XXXXXXXXX išlo o číselné pochybenie v dĺžke trvania zmluvy resp. dĺžke úverového obdobia. Z týchto dôvodov tu nemožno ani uvažovať o oboch skutkoch vo forme pokračovacieho správneho deliktu, nakoľko tu medzi nimi chýba objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich spáchania a v predmete útoku. Aj keď časovú súvislosť nemožno presne ohraničiť, spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov, či mesiacov; nie však časový úsek podstatne presahujúci rok a blížiaci sa až k dvom rokom. Spomenutá časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tz 32/2005 zo dňa 8.11.2005). Ak sa správny orgán prvého stupňa rozhodol prejednať tieto skutky v spoločnom konaní, bol povinný vysporiadať sa so zásadami ukladania sankcií pri úhrnnom resp. súhrnnom treste, ako aj aplikáciou absorpčnej zásady, pričom v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ako aj v rozhodnutí žalovaného o tom chýba akákoľvek úvaha, a preto sú rozhodnutia v tomto smere nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Je treba prisvedčiť žalobcovi aj v tom, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžo/190/2015, na ktorý v konaní pred súdom poukazoval, je čo do právneho záveru v tomto prípade aplikovateľný. Súd sa zhoduje so žalobcom v tom, že nie je rozhodné, v akom procesnom štádiu došlo k spojeniu vecí na spoločné prejednanie, ale rozhoduje nedostatok odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu čo do uloženia spoločnej sankcie za viacero skutkov. Argumentácia žalovaného, že vysporiadanie sa s absorpčnou zásadou v danom prípade nebolo potrebné, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa neobsahuje diferencovanie závažnosti jednotlivých deliktov podľa viacerých konkrétnych ustanovení zákona, podľa ktorých sa ukladá pokuta, nie je správna. Zákon o ochrane spotrebiteľa v ustanovení § 24 ods. 1 umožňuje uložiť orgánu dozoru pokutu za v podstate akékoľvek porušenie tohto zákona, a teda môže ísť o nespočetné množstvo rôznych skutkov. Aj v prípade, ak má niekoľko skutkov rovnakú právnu kvalifikáciu, je potrebné zdôrazniť, že sa tieto skutky predsa môžu líšiť obsahom porušenia práva a intenzitou spáchania a následkov. To platí aj v prejednávanej veci, keď predsa nezahrnutie úroku do výpočtu RPMN na jednej strane (nesprávny výpočet: 32%, správny výpočet 96,80%) a číselné pochybenie pri výpočte RPMN v súvislosti s ročným výpočtovým obdobím o 8 dní (nesprávny výpočet: 98%, správny výpočet 101,05%) má predsa úplne inú závažnosť a obsah. 73. Súd musí prisvedčiť žalobcovi aj v tom, že žalovaný rozhodol na základe nesprávnej procesnej úpravy. Vzhľadom na skutočnosť, že inštitút RPMN je definovaný v Zákone o spotrebiteľských úveroch, Zákon o spotrebiteľských úveroch obsahuje spôsob jej výpočtu, tvorí podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a obsahuje súkromnoprávnu sankciu pre prípad jej neuvedenia v zmluve o spotrebiteľskom úvere resp. jej výpočtu v neprospech spotrebiteľa, je zrejmé, že nesprávnosť výpočtu RPMN musí byť sankcionovaná podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý obsahuje v § 23 aj verejnoprávnu zodpovednosť veriteľa. Napokon aj samotný žalovaný sa dovoláva aplikácie § 25f ods. 8 Zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle práve jeho aplikácie Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.03.2015 v ustanovení § 23 ods. 2 písm. ba) bod 4 a bb) bod 4 sankcionuje pokutou nielen neuvedenie RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ale aj akýkoľvek nesprávny výpočet RPMN. Ak žalovaný uložil pokutu za nekalú obchodnú praktiku v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa, konal nezákonne a posúdil právne vec nesprávne, pretože mal postupovať podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis, ktorý sankcionuje práve nesprávnosť výpočtu RPMN. 74. Vzhľadom na skutočnosť, že existujú dôvody na zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí uvedené v predchádzajúcich bodoch 23 a 24, sa súd z dôvodu hospodárnosti konania ďalšími žalobnými bodmi nezaoberal. 75. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a pre nesprávne právne posúdenie veci, zrušil a vrátil vec správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 191 ods. 4 SSP). 76. Úlohou správneho orgánu prvého stupňa v ďalšom konaní bude po preverení otázky zániku zodpovednosti za správny delikt resp. uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt, riadiť sa procesnoprávnymi princípmi uvedenými v bode 23 tohto rozsudku z hľadiska úhrnnej sankcie a absorpčnej zásady, správne vo veci aplikovať právnu úpravu ukladania pokút podľa bodu 24 tohto rozsudku, vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj z tohto hľadiska náležite odôvodniť. 77. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania súd priznal právo na úplnú náhradu trov konania v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v súlade s ust. § 175 ods. 2 SSP. 78. Senát Krajského súdu v Bratislave v predmetnej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podlá § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).