Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/105/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200827 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016200827.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka PhD., v právnej veci žalobcu: Miroslav F., nar. XX.XX.XXXX, t. č. Y. A., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 41320/2016-153-II zo dňa 18.04.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutia 1. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky ako príslušný správny orgán podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ZSI), na základe návrhu osobitnej rozkladovej komisie podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdila rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 211/2016-143-I zo 17. marca 2016, ktorým Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v nadväznosti na § 3 ods. 1 a podľa § 18 ods. 2 a § 22 ods. 1 ZSI v spojení s § 46 a § 47 Správneho poriadku odmietlo žiadosť o informácie podanú žiadateľom - F. F., predtým R., U. XX/XXX, XXX XX E., v časti, v ktorej požadoval: „žiadam o kópie rozhodnutí (právoplatných aj doposiaľ neprávoplatných) súdov Slovenskej republiky, kde žalovaným bol štát (MS SR) a žalobcom osoba odsúdeného, resp. obvineného a v ktorých bol výrokom týchto rozhodnutí konštatovaný nesprávny úradný postup, teda v rámci žalôb na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom), resp. nezákonný zásah či nezákonné rozhodnutie (teda v rámci správnych žalôb) alebo v ktorých bol konštatovaný zásah do práv žalobcov v rámci žalôb na ochranu osobnosti, a to od roku 2014 do dňa vybavenia predmetnej žiadosti“ 2. Predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené predovšetkým tým, že zákon o slobode informácií povinnej osobe neukladá povinnosť vytvárať na základe podanej žiadosti o informácie nové informácie, ktoré v čase doručenia žiadosti nemá k dispozícii. Pod vytvorením novej informácie sa rozumie buď vytvorenie úplne novej informácie, alebo kvalifikované spracovanie existujúcich informácií, ktoré v čase podania žiadosti povinná osoba má k dispozícii. V danom prípade sa prvostupňový orgán ako povinná osoba vysporiadal dostatočne, presvedčivo a s poukázaním na všetky okolnosti prípadu s otázkou, či v danom prípade ide o vytváranie novej informácie na jednej strane v rovine spracovania množstva administratívnych spisov a na strane druhej kvalifikovaného spracovania existujúcich informácií, ktoré v čase podania žiadosti povinná osoba má k dispozícii. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový orgán konštatoval, že v záujme sprístupnenia požadovaných informácií by ministerstvo bolo nútené pristúpiť k vytváraniu novej informácie formou fyzického vyhľadávania stoviek až tisícok administratívnych spisov, ktoré sa obsahovo dotýkajú práve súdnych konaní, ktorých predmetom je nárok na náhradu škody alebo ochranu osobnosti a v ktorých boli vydané rozhodnutia súdov v rokoch 2014 až marec 2016. Následne by sa pre sprístupnenie požadovaných informácií vyžadovalo kvalifikované spracovanie v podobe skúmania, či osobou žalobcu bola osoba odsúdená alebo obvinená a či v tom ktorom prípade súd vydal rozhodnutie, ktorým konštatoval porušenie práva. Následne už po druhej selekcii by bolo nevyhnutné kopírovať a anonymizovať príslušné súdne rozhodnutia, ktoré by spĺňali parametre informácií zadané žiadateľom. 3. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového orgánu, že z hľadiska náročnosti uvedenej činnosti a predpokladaného počtu spisov, ktoré by pri sprístupňovaní bolo nevyhnutné preskúmať, je treba poznamenať, že by išlo o činnosť vyžadujúcu personálne a organizačné úsilie v konečnom dôsledku vedúce k ochromeniu chodu príslušného organizačného útvaru povinnej osoby. V kontexte uvedeného ako i dokazovania vykonaného prvostupňovým orgán v záujme zistenia skutočného stavu veci neobstoja námietky žiadateľa, že ide len o selekciu jednoduchým filtrovaním informácií, ktoré má povinná osoba vo svojej dispozícii. Práve naopak, výsledok sprístupnenia žiadateľom požadovaných informácií by predstavoval právnu analýzu rozhodovacej činnosti súdov v konkrétnej právnej otázke podľa podrobných kritérií a požiadaviek prednesených žiadateľom. Vypracovanie takejto analýzy teda nepochybne predstavuje činnosť intelektuálne náročnú, ktorá vedie k vytvoreniu novej informácie. Principiálne sprístupňovanie takéhoto typu informácií by znamenalo povinnosť všetkých povinných osôb vypracúvať v rámci predmetu vlastnej činnosti (či dokonca i mimo neho) právne analýzy na základe presných kritérií a požiadaviek žiadateľov. I z týchto dôvodov požiadavke žiadateľa nebolo možné vyhovieť, keďže sprístupnenie informácií by predstavovalo vytvorenie novej informácie a to i z pohľadu intelektuálnej náročnosti činnosti, ktorá by viedla k vyhoveniu žiadosti. Doplniť bolo nevyhnutné i skutočnosť, že kým povinná osoba požadovanú právnu analýzu neuskutoční, nie možné ani zistiť, či má k dispozícii čo i len jedno súdne rozhodnutie vyhovujúce kritériám predo stretým žiadateľom. II. žaloba a námietky 4. Žalobca v žalobe namietal, že v rozhodnutí zo dňa 17.03.2016 povinná osoba priznala, že požadované súdne rozhodnutia k dispozícii má, no konštatovala, že sprístupnenie požadovaných informácií by vyžadovalo vyhotovenie novej informácie formou „fyzického vyhľadávania stoviek až tisícok administratívnych spisov, ktoré sa obsahovo dotýkajú práve súdnych konaní“ na ktoré sa žalobca informoval. Povinná osoba dôvodila, že z hľadiska údajnej náročnosti činnosti a predpokladaného počtu spisov by išlo o činnosť vedúcu k ochromeniu chodu príslušného organizačného útvaru ministerstva. V rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 17.03.2016 namietal žalobca najmä svojvoľnosť a nepreskúmateľnosť konštatovania o stovkách až tisíckach spisov a súvisiacu arbitrárnosť záveru, že vyhotovenie žiadosti o informácie by predstavovalo ohromenie chodu časti ministerstva. MS SR svojvoľne konštatovalo, že povinná osoba postupovala na základe vykonaného dokazovania, čo je v rozpore s rozhodnutím zo 17.03.2016 a navyše to súvisí s opomenutými námietkami žalobcu v rozklade o arbitrárnosti záverov o stovkách až tisícoch spisov. Väznica neumožňuje odsúdeným vyhotovenie kópii listín a to ani pre potreby súdneho konania. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejav a právo na informácie sú zaručené. Ďalej citoval čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 26 ods. 5 Ústavy SR. Podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, každý sa môže domáhať stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v stanovených prípadoch na inom orgáne. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniam čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Právo na informácie možno obmedziť, len ak splní formálna a dve materiálne podmienky, za ktorých Ústava obmedzenie dovoľuje. Nemôže teda ísť o akýkoľvek verejný záujem. 5. Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatého obmedzenia. V súlade s medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti (Pl. ÚS 15/98). Faktom v danej veci je, že žalobca požadoval len informácie, ktoré povinná osoba vo svojej dispozícii má, teda nemusela by ich získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať alebo dokonca spracovávať materiály, ktoré sa v ich originálnej podobe v jej dispozícii nenachádzajú a požadované informácie by nemusela spracovávať do inej podoby, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú (a contrario rozsudok NS SR spis. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009).V skutočnosti tento rozsudok NS, na ktorý poukazovala povinná osoba - a ktorý sa zaoberal celkom odlišnou situáciou - spochybňuje argumentáciu napadnutých rozhodnutí. Vyhľadanie a poskytnutie informácií nie je vyhotovením novej informácie a nemožno opomenúť ani to, že MS SR je povinnou osobou disponujúcou obrovským množstvom rôznych informácií. Pripustením argumentácie, podľa ktorej je vyhľadanie určitej informácie vyhotovením novej informácie, vzniká nebezpečný precedens, podľa ktorého žiadna povinná osoba, ktorá disponuje väčším množstvom informácií, ich nemusí poskytovať, pokiaľ ich vyhľadanie označí za náročné a za vytvorenie „novej informácie“. Takáto argumentácie je absurdná a žalovaný sa natoľko odchýlil od príslušných ustanovení Ústavy, že tým poprel účel a význam. Nejde tak o výklad právnej normy, ale o jej faktickú novelizáciu. 6. Zo strany žalovaného bolo zjavne svojvoľné a zavádzajúce, že pri požadovaných informáciách (súdnych rozhodnutiach súvisiacich s činnosťou povinnej osoby) podsúva nevyhnutnosť ich „právnej analýzy“, ako aj to, že to vyžaduje „intelektuálne náročnú činnosť“. Analýza je rozbor, rozklad, postup od abstraktného ku konkrétnemu a intelektuálne náročnou činnosťou rozumovo náročnou. Argumentácia žalovanej je vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu absurdná. Vyhľadanie súdneho rozhodnutia nie je právnou analýzou a pokiaľ je takáto činnosť pre zamestnancov povinnej osoby rozumovo náročná, mali by zrejme hľadať iný druh zamestnania (napr. kosenie trávy, pásenie oviec atď.) Novou je len taká informácia, ktorá sa v určitej podobe v dispozícii povinnej osoby nenachádza, teda ktorú nemôže poskytnúť bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom musela spracovávať iné informácie vo svojej dispozícii, resp. ich najskôr sama vyžadovať apod. Žalobca požadoval poskytnutie súdnych rozhodnutí, ktoré povinná osoba vo svojej dispozícii má (bola žalovanou stranou), čomu zodpovedá jej povinnosť ich vyhľadať a poskytnúť. Zjavnú svojvôľu v postupe žalovanej možno vidieť aj v tom, že sa nijakým spôsobom nevysporiadala s kľúčovou námietkou žalobcu o arbitrárnosti konštatovania o stovkách až tisíckach spisov, z ktorých by údajne povinná osoba musela informáciu vyhľadať, pričom z uvedenej špekulácie dôvodilo, že by vyhovenie žiadosti žalobcu predstavovalo ochromenie chodu časti ministerstva. Žalovaná totiž na túto rozhodujúcu námietku arbitrárne reagovala len doslovným opisom napadnutého rozhodnutia o stovkách až tisícoch spisov. Naviac žalovaná vykonštruovala, že povinná osoba vychádzala z vykonaného dokazovania (čo by mohlo evokovať, že skutočne ide o stovky a tisícky spisov - viď však následný záver o len pravdepodobnom počte spisov) čo len akcentuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Aj v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že zákonným dôvodom na odmietnutie poskytnúť informáciu nie je celkové množstvo informácií v dispozícii povinnej osoby, z ktorých by musela čerpať, teda v ktorých by musela požadovanú informáciu nájsť. Aj keby teda nebolo konštatovanie o stovkách až tisícoch spisov preukázateľne arbitrárne, takáto prípadná okolnosť nepredstavuje legitímny dôvod oprávňujúci povinnú osobu k neposkytnutiu informácie z jej dispozície. Povinná osoba nebola oprávnená odmietnuť vyhľadanie informácií a konštatovať pri tom, že ich k dispozícii nemá. Takýto záver je nezákonný. Potreba vyhľadať informácie nie je Ústavou SR aprobovaným dôvodom ospravedlňujúcim úplné upretie práva na informácie. Oprávnenosť predmetnej žaloby nasvedčuje napokon aj ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., ktoré predpokladá náročnosť vyhľadania požadovanej informácie a za týmto účelom pripúšťa predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti. Právny poriadok teda nepripúšťa istú náročnosť vyhľadávania požadovanej informácie ako dôvod na odmietnutie poskytnutia informácie a nepripúšťa ani označenie takejto činnosti na vytvorenie novej informácie. III. argumenty žalovaného 7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení najmä uviedol, že žalobcovi informácie neboli sprístupnené z dôvodu, že informácie požadované žiadateľom nie je možné považovať za „informácie, ktoré má k dispozícii“ (§ 3 ods. 1 ZSI). Tento svoj záver odôvodnila tak, že požadované informácie - rozhodnutia súdov - vo forme umožňujúcej ich sprístupnenie podľa požiadaviek žalobcu neviedla a ani nevedie, keďže nevedie zoznam súdnych konaní, ktoré by iniciovala osoba odsúdeného, resp. obvineného a ktoré sa týkajú nároku na náhradu škody, resp. ochrany osobnosti. Povinná osoba preto dospela k záveru, že pri sprístupnení požadovaných informácií by došlo k vytvoreniu novej informácie. Povinná osoba napokon poukázala i na rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2Sžo/190/2008 a naň nadväzujúce uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 96/2010. Pri aplikácii nimi prijatých záverov uviedla, že vytvorenie novej informácie by v tomto prípade spočívalo v nevyhnutnosti fyzického prehľadávania stoviek až tisícov spisov a selekcii tých, ktoré sa týkajú náhrady škody, resp. ochrany osobnosti, a v ktorých boli vydané rozhodnutia v období od roku 2014 až do marca 2016. Napokon z týchto by bolo nevyhnutné vybrať tie, v ktorých bolo konštatované porušenie práva. Za daného stavu teda povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie do času vybavenia žiadosti žalobcu neboli povinnou osobou zosumarizované, resp. usporiadané tak, aby poskytovali odpoveď na žiadateľom podanú žiadosť o sprístupnenie informácií. Preto Ministerstvo spravodlivostí SR ako povinná osoba odmietlo sprístupniť požadované informácie s konštatovaním, že nimi nedisponuje. Po tomto závere Ministerstvo spravodlivosti SR aplikujúc § 15 ods. 1 ZSI bolo povinné skúmať, či nemá vedomosť, kde možno požadované informácie získať, a dospelo k záveru, že vo vzťahu k rozhodnutiam v konaniach, v ktorých vystupoval Zbor väzenskej a justičnej stráže, postúpilo žiadosť Generálnemu riaditeľstvu zboru väzenskej a justičnej stráže. Z toho dôvodu sa prvostupňové rozhodnutie dotýkalo len časti žiadosti žiadateľa s výnimkou rozhodnutí vydaných v konaniach vedených voči Zboru väzenskej a justičnej stráže. 8. V odôvodnení rozhodnutia sa druhostupňový orgán stotožnil so závermi formulovanými v prvostupňovom rozhodnutí - so záverom že ZSI neukladá povinným osobám vytvárať na základe podanej žiadosti nové informácie, ktoré nemá k dispozícii. Za dostatočný a presvedčivý považoval i spôsob vysporiadania sa s otázkou, či v danom prípade ide o vytváranie novej informácie, a to tak na jednej strane v rovine spracovania množstva administratívnych spisov, ako i na strane druhej v rovine kvalifikovaného spracovania existujúcich informácií. Druhostupňový orgán taktiež potvrdil správnosť ďalších záverov prvostupňového orgánu, vedúcich k rozhodnutiu. Napokon sa vysporiadal i s námietkami prezentovanými v rozklade. V prvom rade vo vzťahu k námietke žalobcu, že pri sprístupnení požadovaných informácií by išlo o selekciu jednoduchým filtrovaním, druhostupňový orgán uviedol, že tomu tak nie je. Práve naopak, výsledkom sprístupnenia žalobcom požadovaných informácií by bola právna analýza rozhodovacej činnosti súdov v konkrétnej právnej otázke, podľa podrobných kritérií a požiadaviek prednesených žalobcom ako žiadateľom. Vypracovanie takejto analýzy predstavuje činnosť nepochybne intelektuálne náročnú, ktorá v každom prípade vedie k vytvoreniu novej informácie. Druhostupňový orgán vyjadril i záver, že principiálne sprístupňovanie takéhoto typu informácií by znamenalo povinnosť všetkých povinných osôb vypracúvať v rámci predmetu vlastnej činnosti (či dokonca i mimo neho) právne analýzy na základe kritérií a požiadaviek žiadateľov. Napokon v závere napadnutého rozhodnutia druhostupňový orgán argumentoval, že kým povinná osoba požadovanú právnu analýzu neuskutoční, nie je možné ani zistiť, či existuje čo i len jedno rozhodnutie vyhovujúce kritériám predostretým žiadateľom. 9. O žiadosti žalobcu o informácie teda prebehlo riadne a zákonné konanie, v ktorom boli zo strany žalovaného včas vydané rozhodnutia, ktoré spĺňajú všetky formálne i obsahové náležitosti, sú dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené a je možné ich považovať za súladné so zákonom a správne. Skutočnosti uvedené v tomto bode vyjadrenia vyplývajú z administratívnych spisov žalovaného, ktoré sú zároveň predložené. Pri odôvodnení záverov, pre ktoré nebolo možné žalobcovi ako žiadateľovi požadované informácie sprístupniť, žalovaný v celom rozsahu poukazuje na napadnuté rozhodnutie, resp. na prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný má za to, že žiadosť o sprístupnenie rozhodnutí súdov podľa presne špecifikovaných požiadaviek žalobcu, teda de facto žiadosť o analýzu rozhodovacej činnosti súdov podľa ľubovoľných kritérií žalobcu, principiálne nesmeruje k sprístupneniu informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii, ale k vytvoreniu novej informácie. To pochopiteľne za predpokladu, že takúto analýzu povinná osoba už nemá v čase podania žiadosti vytvorenú, resp. ak nemá povinnosť ju mať vytvorenú. V tomto prípade tieto podmienky splnené neboli, teda žiadosť žalobcu v princípe smerovala k vytvoreniu novej informácie. Druhý uhol pohľadu prezentovaný v napadnutých rozhodnutiach sa dotýkal množstva konaní a teda spisov, ktoré povinná osoba vedie, a ktoré by bolo nevyhnutné lustrovať za účelom zistenia, či v nich boli vydané rozhodnutia a následnej selekcie tých rozhodnutí, ktoré zodpovedajú požiadavkám žalobcu. Žalovaný nemá vytvorenú žiadnu databázu konaní, v ktorých vystupuje ako žalovaný, resp. ako zástupca žalovaného štátu, či dokonca konaní, v ktorých v takomto postavení vystupuje Zbor väzenskej a justičnej stráže, Generálne riaditeľstvo zboru väzenskej a justičnej stráže alebo jednotlivé ústavy. 10. V závere žalovaný poukázal na rozsudok NS SR spis. zn. 2 Sžo/190/2008 a dodal, že napadnutým rozhodnutím žalobcovi požadované informácie nesprístupnil v súlade so ZSI a teda ním vydané rozhodnutia i postup, ktorý im predchádzal, boli v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Čl. 24 odsek 5 Ústavy SR hovorí o povinnosti orgánov verejnej moci informovať o svojej činnosti, podmienky a spôsob vykonávania tejto činnosti ale ustanovuje zákon. I v tomto prípade postup žalovaného bol súladný so zákonom. Neexistuje totiž ustanovenie právneho predpisu, ktoré by Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu verejnej moci ukladalo povinnosť na požiadanie občana realizovať analýzu rozhodovacej činnosti súdov podľa jeho ľubovoľných požiadaviek. Žalovaný ako povinná osoba nevie, či existuje čo i len jedno rozhodnutie súdu, ktoré by vyhovovalo kritériám vymedzeným žalobcom. K zisteniu tejto skutočnosti by totiž žalovaný musel uskutočniť postup ďaleko nad rámec sprístupnenia požadovaných informácii, teda musel by uskutočniť lustráciu a šetrenie, ktoré by viedlo k vytvoreniu novej informácie. Podrobne toto žalovaný popísal vo vyjadrení a dostatočným a podrobným spôsobom je postup, ktorý by mohol viesť k sprístupneniu požadovaných informácií (a teda i k zisteniu, či existuje čo i len jedno rozhodnutie súdu zodpovedajúce požiadavkám žalobcu), opísaný i v administratívnych rozhodnutiach, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní. Postup zvolený žalovaným nepredstavuje žiaden nebezpečný precedens. Postup žalovaného dlhodobo ním uplatňovaný predstavuje len taký výklad ZSI, ktorý sa nevymyká jeho účelu a zmyslu a je teda jeho skutočným naplnením. Nie je možné prijať pravidlo, že akýkoľvek orgán štátu ako povinná osoba podľa ZSI je povinný na požiadame „každého“ (§ 1 ods. 1 ZSI) podľa kritérií žiadateľa lustrovať, vyhľadávať a sprístupňovať rozhodnutia súdov, dotýkajúcich sa konkrétnej právnej otázky. Postup povinnej osoby, pri ktorom takýmto požiadavkám žiadateľov nevyhovie a aplikuje tak ZSI podľa jeho skutočného zmyslu a účelu, nie je ani arbitrárny, ani nezákonný, ani neobmedzuje právo na prístup k informáciám podľa ZSI. IV. Konanie pred správnym orgánom a súdom 11. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 31.10.2018, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. V. relevantné právne predpisy 13. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 14. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., zákona o slobode informácií (ďalej len ZSI), osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 15. Podľa § 3 ods. 1 ZSI, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 16. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 17. Podľa § 16 ods. 1 ZSI, informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. 18. Podľa § 3 ods. 2 SP, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. VI. posúdenie veci správnym súdom 20. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99). 21. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin- k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“ 22. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii ZSI vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2, patria sem aj súdy. Nezákonné rozhodnutia a nezákonnosť v postupoch povinných osôb v súvislosti so šírením a sprístupňovaním informácií sú - ako potvrdzuje i judikatúra v správnom súdnictve - najčastejšie zapríčinené práve nepochopením alebo nezohľadnením účelu zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom - „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor - týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a správnych postupov - je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním týchto smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0098:SK:HTML> zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 32, Ú. v. EÚ L 345, 31. 12. 2003/, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES <http://eur-lex.europa.eu/ LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0004:SK:HTML> z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313 EHS <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:31990L0313:SK:HTML> /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 7, Ú. v. EÚ L 041, 14. 2. 2003/Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/ EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa mení smernica 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora. (Ú. v. EÚ L 175, 27. 6. 2013). 23. Je evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca žiadosťou doručenou žalovanému dňa 11.03.2016 požiadal „o kópie rozhodnutí (právoplatných aj doposiaľ neprávoplatných) súdov Slovenskej republiky, kde žalovaným bol štát (MS SR) a žalobcom osoba odsúdeného, resp. obvineného a v ktorých bol výrokom týchto rozhodnutí konštatovaný nesprávny úradný postup, teda v rámci žalôb na náhradu Škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom), resp. nezákonný zásah či nezákonné rozhodnutie (teda v rámci správnych žalôb) alebo v ktorých bol konštatovaný zásah do práv žalobcov v rámci žalôb na ochranu osobnosti, a to od roku 2014 do dňa vybavenia predmetnej žiadosti“. Pôsobnosť Ministerstva spravodlivosti ako ústredného orgánu štátnej správy rámcovo upravuje § 13 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Zo žiadneho právneho predpisu ale nevyplýva žalovanému povinnosť viesť register a sprístupňovať rozhodnutia súdov na základe žiadostí podľa ZSI. Žalovaný nevedie zoznam osobitných súdnych konaní, v ktorých by ako žalobca vystupovala osoba obvineného a ktorých predmetom by bol nárok na náhradu škody, resp. ochrana osobnosti. Ani vo všeobecnosti nie je možné konštatovať, že by viedol register, ktorý by podával prehľad o stave každej zapísanej veci v ktoromkoľvek štádiu konania a bol by podkladom na vypracovanie štatistického výkazu o činnosti súdu. Podľa § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sú to práve súdy ako orgány verejnej moci, ktoré „sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona (ZSI) všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej okrem súhlasu s poskytnutím údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa osobitného predpisu, súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov a príkazu podľa Trestného poriadku; súhlas však sprístupnia osobe, ktorej sa súhlas týka, ak tým nebude ohrozené alebo zmarené plnenie úloh štátu. Súdy pritom robia opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov.“ NS SR tiež už konštatoval, že „informácie zo súdnych registrov sú informácie evidenčného charakteru. Tieto informácie má povinná osoba evidované v informačnom systéme (súdny manažment), z ktorého jednoduchým postupom vie informácie aj získať. Zadaním označenia navrhovateľa „vylustruje“ Register C, resp. Ro, všetky súdne konania prebiehajúce na konkrétnom súde a takýto zoznam je možné z aplikácie vytlačiť. Aj v prípade, že zoznam nebude obsahovať úplné podrobnosti o odporcovi, bude pre žiadateľa aspoň informáciou, s ktorou môže žiadateľ pracovať. Je však potrebné uviesť, že žiadosti o sprístupnenie informácii v právnom režime zákona č. 211/2000 Z. z. nemôžu smerovať k získaniu osobných údajov fyzickej osoby (meno, priezvisko, dátum narodenia, adresa pre doručovanie....) ani komunikácia medzi žiadateľom a povinnou osobu nemôže prebiehať s obsahom osobných údajov“ a „vývoj v súdnej praxi obsah pojmu ,,rozhodovacia činnosť" v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z. z. ustálil tak, že do tohto pojmu nepatria evidenčné informácie zo súdnych registrov, pri zachovaní princípov ochrany osobných údajov fyzických osôb“. (napr. rozsudok NS SR spis. zn. 8Sži/3/2014 zo dňa 18.02.2016, rozsudok NS SR spis. zn. 3Sži/10/2014 zo dňa 28.01.2015, rozsudok NS SR spis. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014). 24. Správny súd dáva do pozornosti, že žiadateľ môže požadovať len informácie o takých jemu neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať žiadateľovi kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov, pričom do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú. Rovnako už v predchádzajúcich veciach súdy judikovali, že: „Zo zistenia ZSI však nemožno vyvodzovať, že informáciou by malo zhromažďovanie, vyhľadávanie, resp. spracovanie údajov podľa požiadaviek a pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Rovnako tak z neho nevyplýva povinnosť vykonať šetrenia alebo dokonca vyhodnocovanie údajov na požiadanie oprávnenej osoby. Oprávnená osoba v zmysle zákona o slobode informácií môže požadovať len také informácie, ktoré má povinná osoba v reálnej dispozícii v originálnej podobe a ktoré je povinná poskytnúť bez toho, aby musela tieto informácie spracovať a vyhodnotiť. Zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na základe žiadosti oprávnenej osoby informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú. Povinná osoba v zmysle tohto zákona nie je povinná ani oprávnená vykonávať s informáciami, ktoré má k dispozícii, také operácie, ktoré by viedli k vzniku nových informácií, ktoré sú požadované oprávnenou osobou, ale v momente podania jej žiadosti neexistujú, čo znamená, že nemôže spracúvať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú nové informácie. Ide najmä o prípad poskytnutia údaju alebo prehľadu, ktorý povinná osoba nemá vytvorený a sprístupnenie informácie by si vyžiadalo jeho vytvorenie, a teda vytvorenie novej informácie.“ (napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25.05. 2013 spis. zn. 11S/112/2012, obdobne rozsudok NS SR zo dňa 27.05.2009 spis. zn.2Sžo/190/2008 ). 25. Sumarizujúc správny súd dodáva, že napadnuté rozhodnutia ako celok spĺňali nevyhnutné zákonné náležitosti spolu s dostatočným zdôvodnením postupu povinnej osoby. Je možné prijať záver, že žalovaný sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi odmietnutia žiadosti s náležitým vysvetlením. Z rozhodnutí rovnako zrozumiteľne vyplýval aj fakt, že by žalovaný musel pristúpiť k vyhľadávaniu a preskúmavaniu veľkého počtu administratívnych spisov, ktoré spadajú pod rámec, ktorý žalobca vo svojej žiadosti vymedzil, čím by vytvoril novú informáciu. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný ako príslušný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neexistuje žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. 27. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).