Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/129/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201032 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016201032.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Michala Dzurdzíka PhD., v právnej veci žalobcov: 1. T.. J. Z., nar. XXX.XX.XXXX, Y. č. 2, XXX XX K., 2. M.. B. I., nar. XX.XX.XXXX, C. č. 9, XXX XX K., obaja zastúpení: Škubla & Partneri, s.r.o., AK so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29RM/2015-143-I zo dňa 12.04.2016 a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave spis. zn. Spr. 6258/15 zo dňa 03.03.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutia 1. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako druhostupňový správny orgán zamietlo odvolanie žalobcov zo dňa 21.03.2016 v zmysle § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (SP) v znení neskorších predpisov a § 19 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZSI) v znení neskorších predpisov a potvrdilo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. Spr. 6258/15, ktorým správny orgán prvého stupňa nevyhovel žiadosti o informácie žiadateľov (žalobcov) zo dňa 09.09.2015 v časti, v ktorej požadovali sprístupniť informácie v znení cit.: „či sa: a/ žiadosť SIS o použitie ITP č. p. 63/950-D-241 -28/2005 doručená Krajskému súdu dňa 23.U.2005 a zaevidovaná v súdnom registri „Nt“ za rok 2005 pod poradovým číslom XXXX; a/ alebo b/ žiadosť SIS o použitie ITP č. p. XX/XXX-D-XXX-XX/XXXX doručená Krajskému súdu dňa 23.11.2005 a zaevidovaná v súdnom registri „Nt“ za rok 2005 pod poradovým číslom XXXX; a súhlasy, ktoré na ich základe boli Krajským súdom vydané (obe na dobu od 23.11.2005 do 23.05.2006), týkajú našich klientov (klientov advokátskej kancelárie Škubla & Partneri, s. r. o., so sídlom Digital Park II, Einstcinova 25, 851 01 Bratislava Ing. J. Z., Fedinova a M.. B. I.,), resp. niektorého z nich. Zaujíma nás, či klienti boli uvedení v uvedených písomnostiach a či sa uvedené písomnosti dotýkali bytu klienta na Z. ul. č. X v K..“ 2. Žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie predovšetkým tým, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že povinná osoba sa v napadnutom rozhodnutí v dostatočnom rozsahu vysporiadala s odôvodnením splnenia tak formálnej podmienky, ako aj materiálnej podmienky utajenia, keď jednak označila oblasť, v ktorej utajovaná skutočnosť vzniká (skutočnosti týkajúce sa rozhodovania o používaní informačno-technických prostriedkov), a zároveň zdôvodnila aj potrebu utajovania predmetnej skutočnosti v záujme Slovenskej republiky, keď uviedla, že sprístupnením informácií v medených rozhodnutiach povinnej osoby by mohlo prísť k dekonšpirácii spravodajského záujmu Slovenskej informačnej služby. Vo vzťahu k preukázaniu formálnej podmienky utajenia odvolací orgán osobitne zdôraznil, že základné vymedzenie utajovaných skutočností určuje vedúci v zmysle § 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z, ktorý zároveň na základe konkrétnych informácií, ktoré boli utajené, vymedzí podľa § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z. zoznam utajovaných skutočností, ktoré vznikajú pri činnosti právnickej osoby. V pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti SR je zoznam podľa § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z. vydaný Smernicou 8/2004. V súvislosti s tvrdením povinnej osoby, že nie je pôvodcom utajovaných skutočností, odvolací orgán uviedol, že povinnú osobu je potrebné považovať za pôvodcu utajovaných skutočností, nakoľko pri svojej rozhodovacej činnosti vytvorila utajované skutočností spracovaním iných (primárnych) utajovaných skutočností, ktorými sú predovšetkým príslušné žiadosti o použitie informačno-technických prostriedkov. Povinná osoba ako pôvodca utajovaných skutočností je následne v zmysle § 7 zákona č. 215/2004 Z. z. povinná neprestajne a ex offo skúmať trvanie podmienok utajenia, t. j. či tieto podmienky trvajú, a či sa toto utajenie vzťahuje na všetky požadované informácie alebo iba na časť. Ak takáto potreba pominula, je povinná rozhodnúť o zmene, resp. o zrušení príslušného stupňa utajenia. Táto povinnosť trvá bez ohľadu na akýkoľvek podnet iných fyzických alebo právnických osôb, teda aj bez ohľadu na prípadné žiadosti o sprístupnenie informácií. 3. Ďalej žalovaný uviedol, že povinná osoba tak pri svojom rozhodovaní o trvaní potreby ochrany utajovaných skutočností musela zohľadniť predovšetkým existujúcu potrebu ochrany primárnych utajovaných skutočností. Pritom je možné konštatovať, že povinná osoba správne vychádzala z tvrdenia, že posudzovanie trvania potreby ich ochrany je zverené výlučne ich pôvodcom a povinná osoba nemá oprávnenie ju samostatne posúdiť. Pretrvávanie ochrany primárnych utajovaných skutočností bolo pre povinnú osobu zásadnou skutočnosťou pre rozhodovanie o trvaní potreby ochrany ňou vytvorených utajovaných skutočností. Postup, pri ktorom by štátny orgán vytvoril spracovaním primárnych utajovaných skutočností novú utajovanú skutočnosť a následne by samostatne rozhodol o zrušení jej utajenia, a to bez ohľadu na trvanie utajenia primárnych utajovaných skutočností, je potrebné pokladať za nezákonný. Takýto postup by viedol k popretiu účelu zákona č. 215/2004 Z. z., ako aj k faktickému popretiu výlučnej právomoci pôvodcu primárnej utajovanej skutočnosti rozhodnúť o zmene alebo zrušení jej stupňa utajenia. Nakoľko povinná osoba zistila skutkový stav v tom zmysle, že žiadateľom požadované informácie stále predstavujú utajované skutočnosti, bolo potrebné vychádzať z prezumpcie zákonnosti jej postupu, pokiaľ ide o posúdenie existencie dôvodov ich ochrany (materiálna podmienka). Povinná osoba teda nepochybne preskúmala trvanie potreby ochrany utajovaných skutočností, pričom dospela k pozitívnemu záveru a utajované skutočnosti „neodtajnila“. O takomto postupe pôvodca utajovaných skutočností nevydáva osobitné rozhodnutie a nie je ani napadnuteľné opravným prostriedkom. I napriek skutočnosti, že povinná osoba v napadnutom rozhodnutí nesprávne uviedla, kto je pôvodcom príslušných utajovaných skutočností, bolo potrebné vychádzať z toho, že potreba ich ochrany aj naďalej trvá. Informácie majúce charakter utajovanej skutočnosti sa utajujú len po dobu potreby ich ochrany, a teda odvolací orgán mal za to, že o prípadnom zásahu do práv a slobôd bude osoba, proti ktorej sa informačno-technické prostriedky použili, oboznámená. Sumarizujúc uvedené odvolací orgán konštatoval, že podstatou režimu utajovaných skutočností je zabránenie neoprávnenej manipulácie s nimi, a to ich striktným fyzickým izolovaním a stanovením zásad prístupu k nim. Táto podstata by bola popretá a nerealizovateľná pri akomkoľvek slabšom obmedzení sprístupnenia, ako je ich úplné vylúčenie zo sprístupňovania. Akékoľvek sprístupnenie, vrátane nahliadnutia, by totiž poprelo zásady administratívnej bezpečnosti stanovené zákonom č. 215/2004 Z. z. a jeho vykonávacou vyhláškou, ktoré zaručujú, že s utajovanou skutočnosťou sa môžu oboznámiť len osoby spĺňajúce požiadavky personálnej bezpečnosti, u ktorých existuje konkrétny dôvod oboznámenia. II. žaloba a námietky 4. Žalobcovia v žalobe uviedli, že ešte dňa 09.09.2015 podali žalobcovia žiadosť, pričom povinná osoba sa zdráhala niekoľko mesiacov požadované informácie poskytnúť, keď vydávala opakované (a takmer totožné) rozhodnutia využívajúc aj inštitúty neodôvodneného predĺženia lehoty (hoci ani po predĺžení požadované informácie neboli poskytnuté) alebo dodatočného vyžiadania preukázania plnomocenstva právneho zástupcu žalobcov (hoci už z jej predchádzajúceho konania bolo zrejmé, že preukázanie plnomocenstva nie je potrebné).Tento postup povinnej osoby viedol až k vydaniu žalobou napadnutého rozhodnutia č. 4, ako prvostupňového rozhodnutia, ktoré obsahovalo (v porovnaní s rozhodnutiami č. 1 až 3) „rozšírené“ odôvodnenie, prečo nemožno požadované informácie sprístupniť, a s týmto odôvodnením sa ministerstvo stotožnilo v rozhodnutí o odvolaní. Správnymi závermi vyslovenými v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí sa však zásadne nemožno stotožniť a to z nasledovných dôvodov. Z rozhodnutia č. 4 vyplýva, že informácie o tom, či sa žiadosti SIS a na ne nadväzujúce súhlasy týkajú žiadateľov, resp. bytu jedného z nich, nemožno sprístupniť, pretože má ísť o utajovanú skutočnosť, ktorá sa podľa ust. § 8 ods. 1 Zákona o slobode informácií v spojení so zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o ochrane utajovaných skutočností“) a nadväzujúcich podzákonných predpisov citovaných v rozhodnutí 4 nesprístupňuje (túto argumentáciu použil Krajský súd už vo svojom rozhodnutí č. 1 až 3). V súvislosti s naplnením materiálnej podmienky utajenia žalobcovia už v odvolaniach k rozhodnutiu č. 1 až 3 poukázali na to, že tieto rozhodnutia nijako nevysvetľujú, prečo naozaj existuje potreba chrániť požadované informácie v záujme Slovenskej republiky (teda prečo by mala byť naplnená materiálna podmienka utajenia). S týmto dôvodom nezákonnosti sa stotožnilo aj ministerstvo už vo svojom rozhodnutí o odvolaní voči rozhodnutiu č. 1, keď uviedlo nasledovné: „Ministerstvo ako odvolací orgán musí prisvedčiť žiadateľovi, že utajovaná informácia musí súčasne spĺňať dve podmienky, a to: musí existovať potreba chrániť informáciu v záujme Slovenskej republiky (materiálna podmienka) a zároveň informácia musí spadať do oblasti utajovaných skutočností určených nariadením vlády Slovenskej republiky (formálna podmienka). 5. Podľa žalobcov z právneho názoru ministerstva (podporeného aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) pritom nepochybne vyplývalo, že žiadosť bola adresovaná Krajskému súdu, a tak je to práve Krajský súd, ktorý je ako povinná osoba povinný sa touto žiadosťou zákonným spôsobom zaoberať a náležíte žiadosť vybaviť. Je to teda Krajský súd, ktorý pre prípad, že sprístupniť požadované informácie odmietne, musí jednoznačne označiť záujem Slovenskej republiky, podrobnejšie a zrozumiteľne uviesť, z akých dôvodov by k ujme malo dôjsť, resp. dôkladne zvážiť, z akých dôvodov existuje potreba chrániť požadované informácie. Inak povedané, keďže Zákon o slobode informácií v ust. § 3 ods. 1 a § 15 ods. 1 ukladá sprístupňovať všetky informácie, ktoré povinná osoba má k dispozícii, je to práve Krajský súd, ktorého úlohou bolo informácie sprístupniť, resp. existenciu zákonnej výluky pre jej sprístupnenie preukázať. Túto povinnosť preukázania zákonnej výluky si ale Krajský súd v rozhodnutí č. 4 nesplnil, keď nijako vecne nezdôvodnil, prečo naozaj existuje potreba chrániť informáciu, či záujmovými osobami podľa jednoznačne identifikovaných žiadostí SIS a na ne nadväzujúcich súhlasov boli žalobcovia (resp. niektorý z nich), resp. či miesto použitia ITP sa nachádzalo na konkrétnej adrese s ohľadom na záujem Slovenskej republiky a z čoho vychádza tvrdenie, že Slovenskej republike by mohla byť sprístupnením týchto informácií s odstupom desiatich rokov od použitia ITP) spôsobená ujma. Namiesto toho Krajský súd rozhodol, že požadované informácie neposkytne, pričom na margo existencie materiálnej podmienky utajenia sa obmedzil na odôvodnenie, že pôvodcom utajovaných skutočností je SIS, ktorá nezrušila príslušný stupeň utajenia utajovanej skutočnosti. Je síce pravdou, že svoje odôvodnenie v rozhodnutí č. 4 popísal Krajský súd o čosi obšírnejšie (nie však po vecnej stránke) než v predchádzajúcich rozhodnutiach č. 1 až 3, no vo vzťahu k povinnosti Krajského súdu sprístupniť požadované informácie podľa Zákona o slobode informácií bez ohľadu na to, kto je pôvodcom požadovanej informácie alebo vecne uviesť dôvody neposkytnutia požadovaných informácií, je ale takéto odôvodnenie Krajského súdu irelevantné. Krajský súd totiž vecne nepopísal záujem Slovenskej republiky na ochrane požadovaných informácií, zverejnením ktorých by došlo k ujme Slovenskej republiky tak, aby sa o existencii tohto záujmu mohli z odôvodnenia dozvedieť aj žalobcovia. Namiesto toho sa Krajský súd obmedzil len na zhrnutie v takom duchu, že ak SIS chráni príslušné informácie ako utajované skutočnosti, tak zrejme je daný záujem Slovenskej republiky na ochrane týchto informácii, pričom ''povinná osoba nie je povinná skúmať konkrétny záujem SR v zmysle ujmy, ktorá by hrozila alebo vznikla Slovenskej republike v prípade sprístupnenia požadovaných informácií". Takéto tvrdenie povinnej osoby je však v priamom rozpore s povinnosťou podľa Zákona o slobode informácií jednoznačne označiť záujem Slovenskej republiky, podrobnejšie a zrozumiteľne uviesť, z akých dôvodov by k ujme malo dôjsť. 6. Žalobcovia dodali, že v súvislosti s tvrdením Krajského súdu o absencii jeho povinnosti skúmať konkrétny záujem Slovenskej republiky na ochrane jej záujmov (čo potvrdilo aj Ministerstvo) sa Krajský súd oprel aj o citáciu viacerých právnych noriem týkajúcich sa nakladania s utajovanými skutočnosťami. Ani jedno z týchto ustanovení (vrátane § 2 písm. e/ zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), na ktorý Krajský súd odkázal osobitne, však nedáva povinnej osobe možnosť neuviesť, v čom spočíva materiálna podmienka utajenia požadovanej informácie a pasívne čakať, pokiaľ sa SIS nerozhodne, že pominula potreba chrániť požadovanú informáciu (resp. zostať nečinnou a uspokojiť sa s tým, že ide o informáciu, ktorú SIS označila za utajovanú). Ak by takúto povinnosť (neuvedenia materiálnej podmienky) bolo možné z citovaných ustanovení odvodiť, znamenalo by to, že povinnosť preukázať existenciu materiálnej podmienky utajenia by bola úplne negovaná, keďže by ju bolo možné splniť až po tom, čo by bola pôvodcom zo zoznamu utajovaných skutočností vyradená. V takom prípade však už preukazovať materiálnu podmienku utajenia vôbec netreba, pretože už nejde o utajovanú skutočnosť. Inými slovami, pokiaľ by platil záver Krajského súdu (a ministerstva) o potrebe rešpektovať označenie informácie za utajenú, bez nutnosti skutočného odôvodnenia existencie materiálnej podmienky utajenia, potom by na prípadné negatívne rozhodnutie (o nesprístupnení informácie) postačilo preukázať len formálnu podmienku vychádzajúc z úvahy, že keďže ide o utajovanú skutočnosť, tak (zrejme) je daný dôvod utajenia a (zrejme) jej vyzradením by boli poškodené záujmy Slovenska, a preto je (zrejme) naplnená aj materiálna podmienka utajenia. Takáto úvaha je však v zjavnom rozpore s vyššie citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj právnym názorom ministerstva vyslovenom v rozhodnutí o odvolaní voči rozhodnutiu č. 1, od ktorého sa však ministerstvo pri rozhodovaní o rozhodnutí č. 4 odklonilo. Na rozdiel od predchádzajúcich rozhodnutí týkajúcich sa žiadosti obsahuje rozhodnutie č. 4 na poslednej strane tri nové odseky, ktoré však argumentáciu Krajského súdu nijako vecne nerozširujú, teda nepreukazujú splnenie materiálnej podmienky neposkytnutia požadovaných informácií, hoci toto „rozšírenie“ postačovalo Ministerstvu, aby sa s argumentáciou povinnej osoby stotožnilo do tej miery, aby správnosť rozhodnutia č. 4 potvrdilo. 7. S argumentáciou žalovaného v napadnutom rozhodnutí sa žalobcovia nestotožnili, pretože nijako z nej totiž nevyplývalo naplnenie materiálnej podmienky utajenia požadovaných informácii, a teda naďalej nemožno zistiť, či (a aký) existuje reálny záujem Slovenskej republiky na ochrane požadovaných informácií. Z odôvodnení Krajského súdu (s ktorými sa ministerstvo stotožnilo) totiž vyplývalo len toľko, že požadované informácie označila SIS ako utajované skutočnosti, a je tak zrejme daný záujem Slovenskej republiky na ochrane týchto informácií; veď úlohou SIS je chrániť záujmy Slovenskej republiky, inak by mohlo podľa Krajského súdu a ministerstva dôjsť k „dekonšpirácii spravodajského záujmu SIS“. Takéto odôvodnenie ale zásadne neobstojí, pretože existenciu záujmu Slovenskej republiky na ochrane požadovanej informácie nemožno odôvodňovať existenciou spravodajského záujmu SIS, ktorý jej má vyplývať zo zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe. Podľa § 1 ods. 1 a 2 Zákona o SIS je SIS spravodajskou službou Slovenskej republiky, ktorá plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Ak teda Krajský súd a Ministerstvo tvrdili, že poskytnutím požadovaných informácií „by mohlo prísť k dekonšpirácii spravodajského záujmu Slovenskej informačnej služby“, neuviedli žiadny reálny záujem Slovenskej republiky na ochrane požadovanej informácie; z tejto formulácie si možno len neurčito domyslieť, že keďže je SIS spravodajskou službou, ktorá má plniť úlohy vo veciach ochrany záujmov Slovenskej republiky, tak asi je záujem na utajení daný. Na preukázanie materiálnej podmienky utajenia totiž podľa Ministerstva stačí „vychádzať z prezumpcie zákonnosti postupu, pokiaľ ide o posúdenie existencie dôvodov ich ochrany“. 8. Žalobcovia ďalej namietali, že na preukázanie materiálnej podmienky zásadne nemožno vychádzať len z prezumpcie toho, že SIS ako spravodajská služba, ktorá plní úlohy zásadne utajeným spôsobom, má za úlohu chrániť záujmy Slovenskej republiky. V opačnom prípade by význam materiálnej podmienky stratil opodstatnenie, keďže na jej preukázanie by stačilo uviesť, že požadovaná informácia je utajovanou skutočnosťou, ktorá sa týka činnosti SIS, pričom treba vychádzať z „prezumpcie zákonností“ jej utajenia. Takýto výklad by však založil nebezpečný precedens, kde neposkytnutie akýchkoľvek informácií, ktorých pôvodcom je SIS a ktoré spĺňajú formálnu podmienku utajenia, by nemohli byť nikdy poskytnuté s poukázaním na všeobecnú frázu, že „by mohlo prísť k dekonšpirácii spravodajského záujmu Slovenskej informačnej služby“. Takéto tvrdenie pritom nielenže nijako nepreukazuje reálny záujem Slovenskej republiky na ochrane jej záujmov, ale dokazuje to aj nesprávne vnímanie pojmu „spravodajský záujem“, resp. zamieňanie si cieľa a prostriedku na dosiahnutie cieľa. „Spravodajský záujem“ je totiž len prostriedkom smerujúcim k dosiahnutiu cieľa, ktorým je ochrana záujmov Slovenskej republiky, a nie naopak. Záujmom Slovenskej republiky nie je ochrana „spravodajského záujmu“ ako takého. Slovenská republika chráni svoje hospodárske, bezpečnostné, zahraničnopolitické (a iné) záujmy, na čo využíva aj spravodajskú činnosť SIS. Táto činnosť SIS však sama o sebe nie je v záujme Slovenskej republiky (v záujme Slovenskej republiky sú práve hospodárske, bezpečnostné, príp. iné ciele, na ktorých dosiahnutie sa využíva aj spravodajská činnosť SIS). Ak preto Krajský súd (a ministerstvo) odôvodnili splnenie materiálnej podmienky utajenia požadovaných informácií existenciou „spravodajského záujmu“ SIS, neidentifikovali reálny záujem Slovenskej republiky, ktorý je potrebné chrániť, ale len poukázali na to, že SIS koná utajeným spôsobom. Ministerstvo svoje tvrdenia o zákonnosti utajenia požadovaných informácií navyše odôvodnilo aj tým, že „informácie majúce charakter utajovanej skutočnosti sa utajujú len po dobu potreby ich ochrany, a teda odvolací orgán má za to, že o prípadnom zásahu do práv a slobôd bude osoba, proti ktorej sa informačno-technické prostriedky použili, oboznámená". Ministerstvo sa tak domnieva, že v súčasnosti existuje dôvod utajenia požadovaných informácií a keď tento dôvod odpadne, bude o tom dotknutá osoba informovaná. Uvedené však nie je pravdou. Hoci je to totiž v rozpore s judikatúrou ESĽP, neexistuje právna úprava, na základe ktorej by mali Krajský súd alebo SIS dodatočne informovať dotknuté osoby o tom, že v minulosti boli odpočúvané postupom podľa Zákona o ochrane pred odpočúvaním. Túto skutočnosť potvrdil žalobcom aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č.k. III.ÚS 490/2015-310, kde uviedol: „na druhej strane je však potrebné uviesť, že nezákonný zásah do práva na súkromie fyzických osôb orgánom štátu treba vnímať ako závažnú skutočnosť, preto je na zákonodarcovi, aby v právnom poriadku Slovenskej republiky precízne upravil nielen podmienky použitia ITP, ale aj podmienky, aby sa takáto fyzická osoba mohla oboznámiť s rozhodnutiami príslušného krajského súdu o použití a ukončení používania ITP.“ Ministerstvo tak nemôže zľahčovať skutočnosť, že požadované informácie žalobcom neboli sprístupnené, pretože nastane v budúcnosti čas, keď sa dotknuté dozvedia o použití ITP voči nim. Navyše je potrebné na tomto mieste uviesť, že Krajský súd je práve ten subjekt, ktorý vykonáva (resp. má povinnosť vykonávať) nezávislý súdny dozor nad používaním ITP zo strany SIS. Krajský súd sa teda nemôže dištancovať od požadovaných informácií s jednoduchým odkazom na spravodajský záujem SIS, pretože tento záujem podlieha kontrole Krajského súdu vo forme vydania súhlasov a následného dohľadu, ktorý trvá aj po tom, ako došlo k ukončeniu používania ITP. 9. Okrem absencie vecného zdôvodnenia existencie materiálnej podmienky utajenia požadovaných informácií žalobca upozornil, že takáto podmienka ani objektívne existovať nemôže. Z nálezu Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 274/05 z 14. 6. 2006 vyplýva, že všetky súdne súhlasy na použitie ITP z rokov 2005 a 2006 boli protiústavné, keďže neobsahovali žiadne (alebo len minimálne) odôvodnenie. S prihliadnutím na čas vydania súhlasov (november 2005) je zrejmé, že aj súhlasy sú protiústavné, a tak informácie v nich obsiahnuté v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane utajovaných skutočností nemôžu byť utajované. Napokon prax neodôvodňovania súhlasov na použitie ITP a s tým spojených následkov opakovane potvrdil aj Krajský súd. Konkrétne, predseda Krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti jedného zo žalobcov (sťažovateľov) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR pod sp. zn. Spr. 3294/12 z 15. 8. 2012 uvádzal, že „obsah súdneho rozhodnutia [pozn. neskôr zrušeného Ústavným súdom SR pre jeho neodôvodnenosť] zodpovedal vtedy platnému zákonu a zaužívanej súdnej praxi v tejto oblasti“. Tento svoj názor Krajský súd zopakoval aj nedávno v liste zo dňa 19.11. 2015 sp. zn. 3492/15, kde uviedol, že „Krajský súd vydal svoj príkaz [pozn. neskôr zrušený Ústavným súdom SR pre jeho neodôvodnenosť] v tom čase štandardným postupom, bez riadneho odôvodnenia“. Z uvedeného teda vyplýva, že aj súhlasy, z ktorých žiadatelia požadovali sprístupniť niektoré informácie nie sú utajovanými skutočnosťami, keďže ani Krajský súd sa v tomto smere nijako netají, že sú neodôvodnené (arbitrárne), a tak podľa Ústavného súdu aj protiústavné. K tejto skutočností sa pritom Krajský súd v prvostupňovom rozhodnutí ani Ministerstvo v druhostupňovom rozhodnutí nijako nevyjadruje, a tak je aj nepreskúmateľné, či Krajský súd (resp. ministerstvo) naozaj posudzoval, ako (a či vôbec) sú súhlasy odôvodnené a či naozaj ide o utajované skutočnosti. Navyše, ak by aj súhlasy neboli protiústavné, z odvtedy uplynuvšieho času vyplýva, že záujem na ich utajení už nemôže existovať. Aký záujem Slovenskej republiky (či spravodajský záujem SIS) by mohol byť ohrozený / porušený, ak povinná osoba sprístupní žalobcom informáciu, či mohli byť pred desiatimi rokmi odpočúvaní? Uvedené platí obzvlášť v situácii, keď použitie ITP je vždy časovo limitované (v prípade súhlasov na šesť mesiacov). K tomuto sa jednoznačne prikláňa aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej oprávnenému orgánu vyplýva dotknutú osobu o použití prostriedkov utajeného charakteru upovedomiť ihneď, ako pominie ohrozenie účelu takéhoto použitia. Okrem toho si dovoľujeme opätovne poukázať aj na doterajšiu prax povinnej osoby, z ktorej vyplýva, že v minulosti povinná osoba obdobnej žiadosti vyhovela, a tak nie je dôvod, pre ktorý mala v prípade žiadosti rozhodnúť inak. 10. Pokiaľ ide tvrdenie Krajského súdu, že poskytnutiu požadovaných informácií bráni aj povinnosť mlčanlivosti (nejakej osoby, ktorý však Krajský súd neidentifikoval) žalobcovia uviedli, že inštitút mlčanlivosti nie je vôbec aplikovateľný na poskytovania informácií podľa Zákona o slobode informácií. Mlčanlivosťou sú totiž vždy viazané samotné fyzické osoby (zamestnané v rámci daného štátneho orgánu) a iba tieto fyzické soby osoby môžu porušiť mlčanlivosť. Mlčanlivosťou nie je nikdy viazaný samotný štátny orgán. V opačnom prípade by tento štátny orgán ani nemohol poskytovať informácie podľa Zákona o slobode informácií. Konkrétny zamestnanec preto neporuší svoju povinnosť mlčanlivosť, ak poskytne v mene štátneho orgánu, za ktorý koná, informácie, ktoré je tento štátny orgán povinný poskytnúť podľa Zákona o slobode informácií. S citáciou odbornej literatúry sa žalobcovia stotožnili, avšak táto citácia sa podľa nich vzťahuje na inú situáciu. Nežiadali žiadneho príslušníka SIS ani konkrétneho zamestnanca Krajského súdu (ako fyzickú osobu), aby im vyzradil informácie z prostredia SIS, ale žiadali Krajský súd (ako inštitúciu), aby im poskytla požadované informácie na základe žiadosti o informácie podľa Zákona o slobode informácií. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie č. 4, ako prvostupňové rozhodnutie povinnej osoby, a rozhodnutie o odvolaní, ako druhostupňové rozhodnutie odvolacieho orgánu, sú nezákonné a je treba ich zmeniť / zrušiť, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko neexistujú zákonné podmienky pre nesprístupnenie požadovaných informácií, a z nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže: nebola preukázaná existencia potreby chrániť požadované informácie v záujme Slovenskej republiky; teda z rozhodnutí nebolo možné zistiť, v čom spočíva splnenie materiálnej podmienky utajenia požadovaných informácií. Žalobcovia zároveň preukázali, že žiaden takýto záujem nemôže ani reálne existovať (s prihliadnutím na neústavnosť súhlasov, povinnosť dotknutú osobu o odpočúvaní informovať v zmysle judikatúry ESĽP, ako aj doterajšiu prax Krajského súdu). III. argumenty žalovaného 11. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním v ktorom uviedol, že v poradí štvrté rozhodnutie povinnej osoby bolo napadnuté včas podaným odvolaním v ktorom žalobcovia ako žiadatelia namietali nedostatočné vysporiadanie sa s materiálnou podmienkou utajenia, teda namietali, že Krajský súd v Bratislave nijako vecne nezdôvodnil, prečo existuje potreba chrániť požadované informáciu. Prezentovali zároveň záver, že žiaden materiálny dôvod utajenia požadovaných informácií ani neexistuje. Odvolanie bolo odvolaciemu orgánu predložené na rozhodnutie dňa 29. 3. 2016, ktorý rozhodnutím č. 29RM/2015-143-I zo dňa 12. 4. 2016 a odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo odovzdané na poštovú prepravu dňa 13.04. 2016, z čoho vyplýva, že bolo vydané včas, v lehote podľa § 19 ods. 3 zák. č. 211/2000 Z. z. Odvolací orgán vo svojom rozhodnutí predovšetkým dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatočné a správne odôvodnenie naplnenia tak formálnej (zaradenie predmetnej informácie pod konkrétnu položku s uvedením konkrétnej formulácie tejto položky v oblasti utajovaných skutočností), ako i materiálnej podmienky utajenia (v čom spočíva potreba chrániť predmetnú informáciu v záujme Slovenskej republiky). K otázke odôvodnenia materiálnej podmienky utajenia, ktorá je napokon podstatou námietok žalobcov i v žalobe, odvolací orgán na jednej strane označil za nesprávny záver Krajského súdu v Bratislave ako prvostupňového orgánu, že tento nie je pôvodcom utajovaných skutočností, na strane druhej ostatné závery, najmä vo vzťahu k odôvodneniu záujmov SR, pre ktoré je nevyhnutné informácie požadované v žiadosti naďalej chrániť, označil za správne a dostatočné pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Odvolací orgán navyše doplnil odôvodnenie, keď sa podrobne zaoberal otázkou pôvodcu utajovaných skutočností, ktoré boli predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií, a formuloval i závery vo vzťahu k potrebnému rozsahu odôvodnenia materiálnej podmienky utajenia zo strany povinnej osoby v prípade, ak požadované informácie tvoria utajované skutočnosti vzniknuté spracovaním primárnych utajovaných skutočností, ktorých pôvodcom povinná osoba nie je. O žiadosti o sprístupnenie informácie teda prebehlo riadne a zákonné konanie, v ktorom boli zo strany orgánov oboch stupňov včas vydané rozhodnutia, spĺňajúce všetky formálne i obsahové náležitosti. Rozhodnutia boli dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené a je možné ich považovať za súladné so zákonom a správne. 12. Podľa žalovaného sa podstata dôvodov žaloby dotýkala námietok, ktoré žalobcovia uplatňovali už v priebehu administratívneho konania, teda nedostatočného odôvodnenia materiálnej podmienky utajenia požadovaných informácií, resp. námietok, že tieto podmienky ani nie sú dané. Žalovaný s týmto nesúhlasil s tým, že podľa jeho záverov odôvodnenie rozhodnutia o nesprístupnení informácií bolo plne postačujúce. Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí uviedol, že sprístupnením požadovaných informácií by mohlo dôjsť k dekonšpirácii spravodajských záujmov SIS, ktorá je štátnym orgánom SR plniacim úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu, čím je odôvodnená materiálna podmienka utajenia požadovaných informácií. Odvolací orgán k týmto záverom doplnil, že Krajský súd v Bratislave je pôvodcom utajovaných skutočností, ktoré boli predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií, tieto ale vznikli spracovaním primárnych utajovaných skutočností iného pôvodcu (žiadostí SIS o vydanie súhlasov na použitie ITP). A práve trvanie potreby ochrany týchto primárnych utajovaných skutočností musela povinná osoba rešpektovať (keďže pôvodca primárnych utajovaných skutočností neoznámil zmenu alebo zrušenie stupňa utajenia). Akýkoľvek iný postup by viedol k popretiu účelu zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 215/2004 Z. z.“). Táto skutočnosť potom ovplyvňuje i obmedzené možnosti povinnej osoby na odôvodnenie materiálnej podmienky utajenia. Za daného stavu možno považovať za dostačujúce i všeobecnejšie odôvodnenie materiálnej podmienky utajenia tak, ako bolo prezentované v prvostupňovom rozhodnutí. Druhostupňový orgán v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach formuloval celkom jednoznačný záver, že v rozhodnutí o nesprístupnení informácií je nevyhnutné: jednoznačne označiť konkrétny záujem Slovenskej republiky, ktorý by sprístupnením požadovaných informácií mohol byť poškodený, a podrobnejšie a zrozumiteľne uviesť, z akých dôvodov by k tomu malo dôjsť. Tieto nároky ale podľa názoru druhostupňového orgánu rozhodnutie KS v Bratislave zo dňa 03.03.2016 splnilo. Na rozdiel od predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci v ňom už bol označený záujem Slovenskej republiky, ktorý je nevyhnutné chrániť (ochrana utajovaných skutočností, ktorých pôvodcom je SIS ako štátny orgán plniaci úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu), a v ktorom bolo zrozumiteľne uvedené, z akých dôvodov by sprístupnením požadovaných informácií k ujme mohlo dôjsť (dekonšpirácia spravodajských záujmov SIS). 13. Pre žalovaného bolo nevyhnutné stotožniť sa so závermi prezentovanými v žalobe, že pri nesprístupnení informácií z dôvodu, že tieto tvoria utajovanú skutočnosť, má povinná osoba povinnosť odôvodniť okrem formálnych i materiálne podmienky utajenia, a to zrozumiteľne a čo najkonkrétnejšie. Určite nemôže obstáť odôvodnenie spočívajúce len v konštatovaní, že sprístupnením informácií by mohlo dôjsť k poškodeniu záujmov Slovenskej republiky. Takéto odôvodnenie by bolo príliš všeobecné a teda nepostačujúce. Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. Spr. 6258/15 zo dňa 03.03.2016 takúto neprípustnú mieru všeobecnosti ale nedosahuje. Istá miera všeobecnosti pri odôvodnení materiálnej podmienky utajenia bola v tomto prípade vzhľadom na okolnosti prípadu (utajované skutočnosti, ktorých pôvodcom bola povinná osoba, vznikli pracovaním primárnych utajovaných skutočností, pri ktorých ich pôvodca nezrušil stupeň utajenia) nevyhnutná. Rozhodnutia vydané v administratívnom konaní obsahujú jednoznačné vecné dôvody pre nesprístupnenie požadovaných informácií podľa § 8 zák. č. 211/2000 Z. z.. Nie je možné označiť za irelevantné, že Krajský súd v Bratislave ako pôvodca utajovaných skutočností tieto vytvoril spracovaním primárnych utajovaných skutočností, ktorých pôvodcom bol iný orgán štátu. Ako je uvedené v odvolacom rozhodnutí: „Postup, pri ktorom by štátny orgán vytvoril spracovaním primárnych utajovaných skutočností novú utajovanú skutočnosť a následne by samostatne rozhodol o zrušení jej utajenia, a to bez ohľadu na trvanie utajenia primárnych utajovaných skutočností, je potrebné pokladať za nezákonný. Takýto postup by viedol k popretiu účelu zákona č. 215/2004 Z. z., ako aj k faktickému popretiu výlučnej právomoci pôvodcu primárnej utajovanej skutočnosti rozhodnúť o zmene alebo zrušení jej stupňa utajenia.“ Žalobcami prednesené závery v uvedenom odseku neboli správne. Žalovaný už uviedol, že pre tento prípad a vzhľadom na všetky jeho okolnosti odôvodnenie materiálnej podmienky utajenia, ktoré bolo prednesené v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí, je nevyhnutné považovať za dostačujúce. 14. Záverom žalovaný skonštatoval, že prvostupňový i druhostupňový orgán pri rozhodovaní museli vychádzať z prezumpcie správnosti postupu pôvodcu primárnych utajovaných skutočností (SIS), ktorý nezmenil ani nezrušil stupeň ich utajenia. Akýkoľvek iný postup orgánov rozhodujúcich o žiadosti o sprístupnenie informácií, by viedol k popretiu princípov ochrany utajovaných skutočností, k čomu sa už žalovaný vyjadril vyššie. Aj keby bol postup pôvodcu primárnych utajovaných skutočností nesprávny (teda napríklad tento mal dávno zrušiť stupeň utajenia informácií, ktoré obsahovali jeho žiadosti o poskytnutie súhlasov na použitie ITP), Krajský súd v Bratislave nemal inú zákonnú možnosť ako rešpektovať určený stupeň utajenia a požadované informácie nesprístupniť. Konanie o sprístupnenie informácií podľa zák. č. 211/2000 Z. z. nie je prostriedkom kontroly postupu orgánov štátu podľa zák. č. 215/2004 Z. z. Predmetom zák. č. 211/2000 Z. z. je upraviť podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, teda realizácia ústavného práva každého na slobodný prístup k informáciám. Tento zákon nemá ambíciu a neobsahuje ani prostriedky na ochranu pred nezákonných odpočúvaním, resp. na kontrolu orgánov štátu pri použití ITP. Na vyššie uvedenom nič nemenia ani skutočnosti, ktoré žalobcovia namietali v žalobe. Požadované informácie dotýkajúce sa žiadostí SIS o vydanie súhlasov adresované Krajskému súdu v Bratislave nepochybne predstavovali utajované skutočnosti a zakladali dôvod pre ich nesprístupnenie podľa § 8 zák. č. 211/2000 Z. z. Dôvod na nesprístupnenie týchto informácií je daný bez ohľadu na vykonávanie následného dohľadu, ktorým sú poverené súdy podľa § 7 ods. 5 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, bez ohľadu na žalobcami tvrdenú protiústavnosť všetkých súhlasov na použitie ITP v rokoch 2005 a 2006, i bez ohľadu na zákaz utajovania informácií podľa § 4 zákona č. 215/2004 Z. z. Ustanovenie § 7 ods. 5 zák. č. 166/2003 Z. z. upravuje postup pri zničení záznamu alebo iného výsledku, teda i následný dohľad súdu, ktorý trvá potom, čo došlo k ukončeniu používania ITP. Žiadnym spôsobom sa ale nedotýka prípadných záverov o tom, či žiadosti príslušných orgánov na použitie ITP tvoria utajovanú skutočnosť, teda či sa na ne vzťahuje dôvod nesprístupnenia podľa § 8 zák. č. 211/2000 Z. z. Tvrdenia žalobcov, že záujem na utajení nimi požadovaných informácií z dôvodu uplynutia času už nemôže existovať, nie sú pre rozhodovanie podľa zák. č. 211/2000 Z. z. relevantné. Žiadosť o sprístupnenie informácií nevyvoláva postup smerujúci k preskúmania trvania dôvodov či stupňa utajenia, pôvodcovia utajovaných skutočností majú povinnosť tieto skúmať nepretržite ex offo. Už vôbec na základe žiadosti o sprístupnenie informácií doručenej povinnej osobe, ktorá nie je pôvodcom primárnych utajovaných skutočností, nie je možné vyvolať takýto postup u samotného pôvodcu primárnych utajovaných skutočností. IV. Konanie pred správnym orgánom 15. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. 16. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 19.09.2018 v prítomnosti zástupcov účastníkov konania a žalobcu rozsudkom. Právny zástupca žalobcov pred súdom uviedol, že trvá na podanej žalobe a žiadal, aby súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na obsah podanej žaloby a judikatúru súdov SR z ktorej vyplýva, že zdôvodnenie rozhodnutí musí obsahovať, prečo existuje materiálna, ako aj formálna podmienka utajenia (rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 6S/307/2013, NS SR spis. zn. 5Sži/1/2009, 3Sži/29/2013, 4Sžo/257/2015, Ústavného súdu SR IV ÚS 464/2010). Právny zástupca žalovaného sa odvolával na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj vyjadrenia k žalobe. V. relevantné právne predpisy 17. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. 18. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/20160701>). 19. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 20. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 215/2004 Z. z., utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením. 21. Podľa § 2 písm. d/ zákona č. 215/2004 Z. z., ujmou také ohrozenie alebo poškodenie záujmov Slovenskej republiky alebo záujmu, ku ktorého ochrane sa Slovenská republika zaviazala, ktorého následky nemožno odstrániť alebo možno ich zmierniť iba následným opatrením; podľa významu záujmu a závažnosti spôsobenej ujmy sa ujma člení na mimoriadne vážnu ujmu, vážnu ujmu, jednoduchú ujmu a nevýhodnosť pre záujmy Slovenskej republiky. 22. Podľa § 2 písm. e/ zákona č. 215/2004 Z. z., pôvodcom utajovanej skutočnosti právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je oprávnená rozhodnúť, že informácia podľa písmena b) alebo vec podľa písmena c) je utajovanou skutočnosťou, určiť stupeň utajenia a rozhodnúť o zmene alebo zrušení stupňa jej utajenia. 23. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., ak pominula potreba ochrany informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti v určenom stupni utajenia, pôvodca utajovanej skutočnosti rozhodne o zmene stupňa utajenia alebo zrušení utajenia. Ak uplynula ustanovená lehota utajenia informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti, pôvodca rozhodne o predĺžení lehoty alebo o zmene stupňa utajenia, alebo o zrušení stupňa utajenia. 24. Podľa § 1 písm. j/ nariadenia vlády č. 216/2004 Z. z., Utajovaná skutočnosť môže vzniknúť v oblasti používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. 25.Podľa § 3 ods. 2 SP, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 26.Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. VI. posúdenie veci správnym súdom 27. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99). 28. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin- k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“ 29. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii zákona č. 211/2000 Z. z. vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2, patria sem aj súdy. Nezákonné rozhodnutia a nezákonnosť v postupoch povinných osôb v súvislosti so šírením a sprístupňovaním informácií sú - ako potvrdzuje i judikatúra v správnom súdnictve - najčastejšie zapríčinené práve nepochopením alebo nezohľadnením účelu zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom - „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor - týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a správnych postupov - je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním týchto smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0098:SK:HTML> zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 32, Ú. v. EÚ L 345, 31. 12. 2003/, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES <http://eur-lex.europa.eu/ LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0004:SK:HTML> z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313 EHS <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:31990L0313:SK:HTML> /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 7, Ú. v. EÚ L 041, 14. 2. 2003/Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/ EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa mení smernica 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora. (Ú. v. EÚ L 175, 27. 6. 2013). 30. Je evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). Utajovaná skutočnosť musí spĺňať dve základné podmienky, a to materiálnu a formálnu. Materiálnou podmienkou sa rozumie charakter požadovanej informácie, pri ktorej existuje potreba jej ochrany v záujme Slovenskej republiky. To znamená, že jej sprístupnením by došlo alebo mohlo dôjsť k ujme na záujmoch štátu. Formálnou podmienkou sa rozumie zákonný rámec utajovaných skutočností. To znamená, že oblasti, do ktorých môžu spadať jednotlivé utajované skutočnosti, stanovuje všeobecne záväzný právny predpis. V tomto prípade sa jedná o zákon č. 215/2004 Z. z. a nariadenie vlády SR č. 216/2004 Z. z. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. ochranu utajovaných skutočností je povinný zabezpečiť v štátnom orgáne štatutárny orgán. Inými slovami, štatutárny orgán štátneho orgánu zabezpečuje označenie informácie za utajovanú. Iba samotné označenie informácie za utajovanú však samo o sebe nie je dôvodom na jej nesprístupnenie podľa zákona č. 211/2000 Z. z.. Aby utajovanú informáciu nebolo možné sprístupniť, musia byť splnené vyššie uvedené materiálne a formálne predpoklady. Okrem toho takáto informácia nesmie spadať do kategórie zákazu utajovania informácií a zároveň pri nej nesmie uplynúť lehota utajenia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti (nález IV. US 464/2010-45 zo dňa 10.11.2011 zrušil rozsudok NS SR 3 Sži/5/2009) odmietol paušálny prístup a formálny prístup k obmedzeniu prístupu k informáciám s tým, že i v týchto prípadoch je nevyhnutné vykonať správnu úvahu. To znamená, že jednotlivé obmedzenia prístupu k informáciám musia vždy prejsť materiálnym testom ustanovenia § 12 zákona o slobode informácií za použitia správnej úvahy /z rozsudku NS SR spis. zn. 3Sži/29/2013, podobne rozsudok NS SR 5Sži/1/2009/. Z uvedenej judikatúry takto vyplýva, že rozhodnutie, ktorým by povinná osoba nesprístupnila požadovanú informáciu z dôvodu jej utajenia, musí spĺňať prísne požiadavky. Jeho odôvodnenie musí obsahovať zdôvodnenie, prečo je naplnená materiálna podmienka (prečo skutočne existuje potreba chrániť požadovanú informáciu v záujme Slovenskej republiky) a tiež formálna podmienka (zaradenie tejto informácie pod konkrétnu položku oblastí utajenia). 31. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žiadosťou zo dňa 09.09.2015, ktorá bola podaná v zmysle ust. § 14 a nasl. zákona č. 211/2000 Z. z., požiadali žalobcovia o sprístupnenie informácií týkajúcich sa žiadosti SIS o udelenie súhlasov na použitie informačno- technických prostriedkov podľa zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia - či sa 2 žiadosti SIS a súhlasy, ktoré na ich základe boli Krajským súdom v Bratislave vydané týkali žalobcov a či sa uvedené písomnosti týkali bytu niektorého zo žalobcov na Vazovovej ulici č. 9 v Bratislave. Krajský súd v Bratislave sprístupnil iba spisové značky. V administratívnom konaní bolo rozhodnutie Krajského súdu z 22.09.2015 zrušené, Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodlo o odvolaní dňa 26.10.2015 tak, že rozhodnutie zrušilo pre jeho nedostatočné dôvody. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 13.11.2015, ktorým ako povinná osoba opakovanie odmietala sprístupniť informáciu, Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 22.12.2015 znova zrušilo z dôvodu nesprávneho postupu povinnej osoby spočívajúceho v neodôvodnenom predĺžení lehoty. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 19.01.2016 - vydané voči právnemu zástupcovi, Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím z 22.02.2016 zrušilo, nakoľko povinná osoba nesposkytla žalobcom požadované informácie v stanovenej lehote. V poradí štvrté rozhodnutie Krajského súdu č. Spr. 6258/15 zo dňa 03.03.2016, ktorým povinná osoba odmietla sprístupniť informáciu, bolo potvrdené rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č. 29RM/2015-143-I zo dňa 12.04.2016, obe rozhodnutia predstavovali predmet súdneho prieskumu. 32. Žalovaný svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že povinná osoba sa v napadnutom rozhodnutí v dostatočnom rozsahu vysporiadala s odôvodnením splnenia tak formálnej podmienky, ako aj materiálnej podmienky utajenia, keď jednak označila oblasť, v ktorej utajovaná skutočnosť vzniká (skutočnosti týkajúce sa rozhodovania o používaní informačno-technických prostriedkov), a zároveň zdôvodnila aj potrebu utajovania predmetnej skutočnosti v záujme Slovenskej republiky, keď uviedla, že sprístupnením informácií v medených rozhodnutiach povinnej osoby by mohlo prísť k dekonšpirácii spravodajského záujmu Slovenskej informačnej služby. Rovnako poukázal na doktrinálny výklad potreby utajenia informácií, či sú konkrétne osoby predmetnom spravodajských služieb a či sú spravodajsky rozpracúvané. Žalovaný ďalej dôvodil, že povinnú osobu je potrebné považovať za pôvodcu utajovaných skutočností, nakoľko pri svojej rozhodovacej činnosti vytvorila utajované skutočností spracovaním iných (primárnych) utajovaných skutočností, ktorými sú predovšetkým príslušné žiadosti o použitie informačno- technických prostriedkov. Povinná osoba ako pôvodca utajovaných skutočností je následne v zmysle § 7 zákona č, 215/2004 Z. z. povinná neprestajne a ex offo skúmať trvanie podmienok utajenia, t. j. či tieto podmienky trvajú, a či sa toto utajenie vzťahuje na všetky požadované informácie alebo iba na časť. Ak takáto potreba pominula, je povinná rozhodnúť o zmene, resp. o zrušení príslušného stupňa utajenia. Dodal, že posudzovanie trvania potreby ich ochrany je zverené výlučne ich pôvodcom a povinná osoba nemá oprávnenie ju samostatne posúdiť. 33. Ako ústrednú otázku posúdenia tohto sporu považoval správny súd námietku žalobcov, ktorí tvrdili, že žalovaný a Krajský súd v Bratislave neuviedli žiaden reálny záujem Slovenskej republiky na ochrane požadovanej informácie. Podľa žalobcov „nie je možné vychádzať len z prezumpcie toho, že SIS ako spravodajská služba, ktorá plní úlohy zásadne utajeným spôsobom, má za úlohu chrániť záujmy SR. V opačnom prípade by význam materiálnej podmienky stratil opodstatnenie, keďže by stačilo uviesť, že požadovaná informácia je utajovanou skutočnosťou, ktorá sa týkala činnosti SIS, pričom treba vychádzať z prezumpcie zákonnosti jej utajenia. Taký výklad zakladá nebezpečný precedens, kde neposkytnutie akýchkoľvek informácií, ktorých pôvodcom je SIS a ktoré spĺňajú formálnu podmienku utajenia, by nemohli byť nikdy poskytnuté s poukázaním na všeobecnú frázu, že by mohlo dôjsť k dekonšpirácii spravodajskému záujmu SIS. Spravodajský záujem je totiž len prostriedkom smerujúcim k dosiahnutiu cieľa, ktorým je ochrana záujmov SR - hospodárske, bezpečnostné a iné ciele. Preto ak Krajský súd a žalovaný odôvodnili splnenie materiálnej podmienky existenciou spravodajského záujmu, neidentifikovali reálny záujem SR, ktorý je potrebné chrániť, ale len poukázali na to, že SIS koná utajeným spôsobom.“ S uvedenou premisou sa však správny súd nemohol stotožniť, pretože popretie prezumpcie správnosti utajenia je v priamom rozpore so znením zákona - in concreto s ust. § 1 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z., v zmysle ktorého SIS je „štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Vo svojej činnosti sa spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.“ V opačnom prípade by došlo chybným interpretačným postupom k popretiu zákonom stanovených úloh, ku ktorým patrí aj získavanie, sústreďovanie a vyhodnocovanie informácií o organizovanej trestnej činnosti (§2 ods. 1 písm. d/ zákona č. 46/1993 Z. z.). V danom prípade materiálna podmienka nestráca svoje opodstatnenie, ale popri naplnení formálnej podmienky si musí zachovať istú mieru všeobecnosti, pravda s tým, že je nutné objasniť, prečo naozaj existuje potreba chrániť utajovanú skutočnosť pred sprístupnením. Táto podmienka bola splnená aj s odkazom na doktrinálny výklad, že „osoby, ktoré sú predmetom spravodajských služieb, bezpečnostných zborov alebo orgánov činných trestnom konaní, by na základe informácií, že sú spravodajsky rozpracúvané alebo podozrivé z trestnej činnosti, mohli prijať proti opatrenia, aby zmarili činnosť príslušných orgánov“/Aláč M. Získavanie informácií na spravodajské účely a na účely trestného konania, C.H. Beck, 2015 str. 71/. Nebolo preto možné akceptovať námietku žalobcov, že dôvody rozhodnutí poukazujú iba na všeobecnú frázu, že sprístupnením informácií v uvedených rozhodnutiach povinnej osoby by mohlo prísť k dekonšpirácii spravodajského záujmu Slovenskej informačnej služby. 34. Sumarizujúc správny súd dodáva, že napadnuté rozhodnutia ako celok spĺňali nevyhnutné zákonné náležitosti spolu s dostatočným zdôvodnením postupu povinnej osoby. Je možné prijať záver, že povinná osoba a žalovaný sa dostatočne vysporiadali s dôvodmi odmietnutia žiadosti s vysvetlením, na základe akých zákonných ustanovení a dôvodov požadovaná informácia predstavovala utajovanú skutočnosť podľa zákona č. 215/2004 Z. z. Z rozhodnutí rovnako zrozumiteľne vyplývala aj existujúca potreba ochrany primárnych utajovaných skutočností, kedy je posudzovanie trvania ich ochrany zverené SIS ako pôvodcovi. Existencia a trvanie potreby ochrany primárnych utajovaných skutočností bola pre Krajský súd ako povinnú osobu rozhodujúca pri rozhodovaní o potrebe ochrany ním spracovaných utajovaných skutočností. Z uvedeného dôvodu povinná osoba tieto skutočnosti neodtajnila. Pôvodca utajovanej skutočnosti má totiž povinnosť priebežne zisťovať potrebu jej utajenia a v prípade, ak takáto potreba pominie musí rozhodnúť o zmene stupňa utajenia alebo o jeho zrušení a túto skutočnosť oznámiť povinnej osobe. V danom prípade ani s odstupom času, ktorý uplynul od stanovenia stupňa utajenia pôvodcom primárnej utajovanej skutočnosti stanovený stupeň utajenia v čase podania žiadosti žalobcu a vydania preskúmavaných rozhodnutí nebol pôvodcom utajovanej skutočnosti zmenený, resp. zrušený. Povinná osoba a aj žalovaný boli rozhodnutím pôvodcu primárnej utajovanej skutočnosti o tom, že sa jedná o utajovanú skutočnosť s určeným stupňom utajenia viazaní a nebolo v ich kompetencii posudzovanie trvanie potreby ochrany utajovanej skutočnosti. Účelom a ani možnosťou zákona č.211/2000 Z. z. nie je meniť stupeň utajenia, resp. odtajniť utajované skutočnosti, ktoré boli ich pôvodcom takto určené. Ani rozhodnutie Ústavného súdu SR o nezákonnosti rozhodnutí - súhlasov na použitie ITP nemá žiaden vplyv na to, že tieto rozhodnutia obsahujú utajované skutočnosti, ktoré je potrebné podľa ich pôvodcu naďalej chrániť pred zverejnením a sprístupnením ich obsahu. „Ani to, že rozhodnutie súdu je nezákonné nič nemení na tom, aby sa naďalej neutajovalo, ak obsahuje utajované skutočnosti, ako to je aj v danom prípade. Súd uvádza, že neodopiera Ústavou SR zakotvené práva občanov, avšak zámerom zákonodarcu pri vydaní zákona č. 211/2000 Z. z. nebolo dať verejnosti nástroj, ktorým by bolo možné získať také informácie, ktorých sprístupnenie je vylúčené s odkazom na osobitný zákon“ (napr. rozsudok KS BA spis. zn. 6S/307/2013). 35. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný ako príslušný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že správne orgány okrem formálnej podmienky, náležite zdôvodnili aj materiálnu podmienku utajenia, t. j. potrebu utajovania predmetnej skutočnosti v záujme Slovenskej republiky. Neexistuje žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 36. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. 37. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).