Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/143/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201139 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016201139.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrová 2, 812 85 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, 829 24 Bratislava, za účasti: D. U., X. J. XXXX/XX, XXX XX R., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NZ920/00021/2015/R; 132037/47380/2015/923 zo dňa 26.11.205, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím číslo konania: NZ920/00021/2015/R číslo spisu: 132037/47380/2015/923 zo dňa 26.11.2015 („napadnuté rozhodnutie”) Predsedníčka Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Slovenskej republiky vyhovela odvolaniu žalobkyne a zrušila rozhodnutie Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ďalej len „VšZP“) (ďalej len „prvostupňový orgán”) č. 20156201223 zo dňa 06.10.2015 („prvostupňové rozhodnutie”). Prvostupňový správny orgán rozhodol o úhrade nákladov za plánovanú zdravotnú starostlivosť v cudzine pre poistenku Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ďalej len „VšZP“) na základe § 9f ods. 4 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z.z.“) a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) o úhrade nákladov za plánovanú zdravotnú starostlivosť v cudzine pre poistenku VšZP D. U. tak, že preplatenie nákladov cezhraničnej zdravotnej starostlivosti so súhlasom zdravotnej poisťovne pre poistenku na základe žiadosti zo dňa 25.09.2015 zamietol. Uviedol, že podľa § 9d ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. poistenec má právo na preplatenie nákladov cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej v inom členskom štáte (vrátane poskytnutých liekov alebo zdravotníckych pomôcok), ak patrí do rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia v Slovenskej republike, do výške jej úhrady v Slovenskej republike. Podmienkou je, že ide o zdravotnú starostlivosť, ktorá je na území SR poskytovaná a hradená z verejného zdravotného poistenia a musia byť splnené podmienky dané slovenskou legislatívou. Cezhraničná zdravotná starostlivosť - výkon asistovanej reprodukcie podlieha predchádzajúcemu súhlasu zdravotnej poisťovne na účely jeho preplatenia (§9d ods. 3 zákona č. 580/2004 Z.z., vyhláška MZ SR č. 341/2013 Z.z. s účinnosťou od 01.11.2013). V zmysle prílohy č. 2, časť V k Nariadeniu vlády SR č.777/2004 Z.z. nariadeného podľa § 3, ods. 8 zákona č. 577/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, sa na základe verejného zdravotného poistenia môžu v určitých prípadoch (zdravotných indikáciách) uhrádzať najviac 3 cykly výkonov asistovanej reprodukcie ženám do 39. roku veku života, čo z právneho hľadiska znamená do konca dňa predchádzajúcemu dňu ich 39. narodenín. Nakoľko poistenka povolenú vekovú hranicu úhrady výkonu asistovanej reprodukcie na základe verejného zdravotného poistenia dosiahla dňa 29.09.2015 (dátum jej narodenia je 29.09.1976), jej žiadosti o úhradu výkonu IVF nevyhovel. 2. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. k. NZ920/00021/2015/R; 132037/47380/2015/923 zo dňa 26.11.2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 20156201223 zo dňa 06.10.2015 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie na základe § 18 ods. 1 písm. a) bod 7 zákona č. 581/2004 Z.z. a § 59 ods. 3 správneho poriadku. Uviedol, že rozkladová komisia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zasadla dňa 19.11.2015. Po vyhodnotení všetkých zistených skutočností konštatovala, že VšZP zamietla žiadosť poistenky na základe nesprávnej interpretácie ustanovenia Nariadenia vlády SR č. 777/2004 Z.z. v časti V a zistil, že žiadosť neobsahuje podľa § 9f ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. potvrdenie zdravotnej indikácie a odôvodnenie potreby poskytnutia navrhovanej liečby v cudzine klinickým pracoviskom príslušného špecializačného odboru. Na základe uvedeného rozkladová komisia navrhla predsedníčke úradu rozhodnutie VšZP zrušiť a vec vrátiť na nové prejedanie a rozhodnutie. 3. Predsedníčka úradu poukázala na ustanovenie Nariadenia vlády SR č. 777/2004 Z.z. v časti V, podľa ktorého, cit.: „...na základe verejného zdravotného poistenia sa uhrádzajú najviac tri cykly výkonov asistovanej reprodukcie ženám do 39. roku veku života v týchto prípadoch...“. V zmysle uvedeného ustanovenia predsedníčka úradu konštatovala, že poistenka má nárok na úhradu nákladov plánovanej zdravotnej starostlivosti v cudzine do 39. roku veku života a 364 dní, t.j. do dovŕšenia 40. roku veku života. 4. Ďalej konštatovala, že žiadosť o udelenie súhlasu podľa § 9f ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. musí obsahovať, okrem ďalších povinných náležitostí, potvrdenie zdravotnej indikácie a odôvodnenie potreby poskytnutia navrhovanej liečby v cudzine klinickým pracoviskom príslušného špecializačného odboru. V prípade, ak v spisovej dokumentácii uvedené potvrdenie chýba, je VšZP povinná podľa § 19 ods. 3 správneho poriadku vyzvať poistenku na odstránenie nedostatkov žiadosti a súčasne ju poučiť, že v opačnom prípade konanie zastaví. Predsedníčka úradu konštatovala, že VšZP je povinná poistenke určiť na doplnenie žiadosti primeranú lehotu. Zoznam klinických pracovísk je uvedený v prílohe č 6 k vyhláške Ministerstva zdravotníctva SR č. 232/2014 Z.z., ktorou sa upravuje postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, zdravotnej poisťovne a úradu pri poskytovaní cezhraničnej zdravotnej starostlivosti. 5. Predsedníčka úradu konštatovala, že po doplnení žiadosti je VšZP povinná rozhodnúť o žiadosti poistenky na úhradu nákladov plánovanej zdravotnej starostlivosti v cudzine, v súlade s platnou právnou úpravou a týmto rozhodnutím. II. Priebeh administratívneho konania 6. Súd z administratívneho spisu zistil, že poistenka Všeobecnej zdravotnej poisťovne (VšZP) D. U. podala žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu na úhradu nákladov plánovanej zdravotnej starostlivosti v cudzine. Predmetom žiadosti bola úhrada 3. cyklu asistovanej reprodukcie metódou IVF (In vitro fertilizácia) - krátky protokol s antagonistikou u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ReproGenesis, a.s. so sídlom v Českej republike. 7. VšZP žiadosť zamietla s odôvodnením, že pre úhradu výkonov asistovanej reprodukcie poistenkyňa nespĺňa podmienku veku stanovenú Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 777/2004 Z.z., ktorým sa vydáva Zoznam chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkony čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného zdravotného poistenia. Poistenka proti nemu podala odvolanie s odôvodnením, že žiadosť na úhradu nákladov plánovanej zdravotnej starostlivosti v cudzine doručila príslušnej zdravotnej poisťovni deň pred dovŕšením 39. roku veku, preto nárok na úhradu si uplatnila včas. Odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie (napadnuté rozhodnutie). Nestotožnil sa s tvrdením prvostupňového správneho orgánu o nesplnení podmienky veku v dôsledku dovŕšenia 39. roku veku poistenky. Zároveň skonštatoval nedostatky podanej žiadosti spočívajúce v absencii povinných náležitostí vyplývajúcich z ustanovenia § 9 f ods. 1 zákona číslo 580/2004 Z.z. O zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov. Proti rozhodnutiu žalovaného (druhostupňového správneho orgánu ) podala generálna prokuratúra Slovenskej republiky podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona číslo 153/2001 Z.z. O prokuratúre v znení neskorších predpisov protest prokurátora č.k. VI/1 Gd 88/16/1000 -8, ktorý navrhla napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť. 8. Predseda žalovaného rozhodnutím z 24. 5. 2016 č.k. NZ920 /00021/2015;/R; 51051 /32024/2016/923 protestu prokurátora nevyhovel. III. Žaloba 9. Žalobca tvrdí, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v rozpore so zákonom. Jeho nezákonnosť vidí v nesprávnom výklade príslušných ustanovení určujúci hornou hranicou vo veku prípustnú na úhradu zmienenej zdravotnej starostlivosti. Konkrétne argumentácia žalovaného, že „poistenka má nárok na úhradu nákladov plánovanej zdravotnej starostlivosti cudzine do 39. roku veku života a 364 dní t. j. do dovŕšenia 40 roku veku života “ je podľa neho nesprávna nakoľko 1. dňom 40 roku života poistenky bol 30. 10. 2015, čo je podľa neho v logickom rozpore. Žalovaný odôvodnenie rozhodnutia argumentoval že ak by mal zákonodarca v úmysle zakotviť hornú vekovú hranicu 39 rokov, použil by pri normotvorbe jazykové spojenie „ do dovŕšenia 39. roku veku života “ tak, ako napríklad v paragrafe 11 ods. 4 a ods. 7 písm. a) zákona číslo 580/2004 Z.z.. Ďalej uviedol, že táto interpretácia veku to zodpovedá aplikačnej praxi ustanovení iných zákonov platných v Slovenskej republike, pričom ako príklad uviedol ustanovenie § 94 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila 14. rok a neprekročila 18. rok svojho veku, sa považuje za mladistvú. Zákonodarca použitím slovného spojenia „ dovŕšil 14. rok “ presne určil hornú vekovú hranicu. V nadväznosti na to uviedol, že z hľadiska aplikačnej praxe a jazykového výkladu je nepochybné, že ak zákonodarca chcel stanoviť hornú vekovú hranicu, používa slová ako „ dovŕši “, „ nie starší ako ...“. Preto ak je pre stanovenie veku použité slovo „ do“, vyplýva z toho, že sa má na mysli, napríklad 39 rokov + 364 dní, teda pokým nie je dovŕšený vek 40 rokov veku života. 10. Žalobca tvrdí že táto argumentácia nezodpovedá právnej realite. Napríklad, odchylne od tvrdenia žalovaného upravuje vekovú hranicu zákon číslo 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov. V ustanoveniach § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 tohto zákona, upravujúcom nárok na rodičovský príspevok, zákonodarca stanovil, že oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa, pričom dieťaťom sa rozumie dieťa do troch rokov veku, do šiestich rokov veku, ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, alebo do šiestich rokov veku, ktoré je zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov podľa § 2 písm. b), najdlhšie 3 roky od právoplatnosti prvého rozhodnutia o zverení dieťaťa do starostlivosti tej istej oprávnenej osobe. Má teda za zrejmé, že tvrdenie žalovaného nemá oporu v právnej úprave. IV. Vyjadrenie žalovaného 11. Vo vyjadrení k žalobe doručenej správnemu súdu dňa 05.10.2016 žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Uviedol, že s návrhom žalobcu nesúhlasí a neakceptuje dôvody uvedené v žalobe. Po stručnom opise priebehu správneho konania a obsahu vydaných preskúmavaných rozhodnutí opakovane uviedol, že z aplikačnej praxe ustanovení iných zákonov platných v Slovenskej republike vyplýva presne takáto interpretácia veku, v zmysle ktorej vyslovil svoj právny názor druhostupňový správny orgán v napadnutom rozhodnutí. Ako príklad uviedol, že trestný zákona v § 94 ods. 1 uvádza, že osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku, sa považuje za mladistvú. V tomto prípade zákonodarca použil slovné spojenie „dovŕšil štrnásty rok“, z čoho vyplýva, že presne určil hornú vekovú hranicu. Z hľadiska aplikačnej praxe a jazykového výkladu je nepochybné, že ak zákonodarca chce stanoviť hornú vekovú hranicu, používa slová ako „dovŕšiť“, „nie starší ako...“. Preto, ak je pre stanovenie veku použité slovo „do“, vyplýva z toho, že sa má na mysli, napr. 39 rokov + 364 dní, teda pokým nie je dovŕšených 40 rokov veku života a následne, počas ďalších 364 dní veku jej života sa mohli uskutočniť plánované zdravotné výkony asistovanej reprodukcie až do dovŕšenia jej 40. roku veku života, teda do dňa 28.09.2016. Nestotožnil sa s tvrdením, že z hľadiska medicínskych poznatkov o reprodukčnej dispozícii žien je nariadením č. 777/2004 Z.z. dané obmedzenie úhrady zdravotných výkonov asistovanej reprodukcie na hornú vekovú hranicu 39 rokov. Ako príklad možno uviesť českú platnú úpravu úhrady nákladov na IVF, podľa ktorej sa uhrádza umelé oplodnenie po splnení iných podmienok ženám do 39 rokov, čo v praxi znamená, že príslušná zdravotná poisťovňa v Českej republike uhrádza náklady na zdravotné výkony asistovanej reprodukcie ženám do dovŕšenia 40. roku veku ich života. Záverom konštatoval, že druhostupňové rozhodnutie sa opieralo aj o ustanovenie §9b ods. 13 zákona č. 580/2004 Z.z., podľa ktorého sa môže prihliadať aj na prospech poistenca. V tomto prípade jednoznačne ide o prospech poistenky a jej snahu o vytvorenie rodiny s potomkom, ako základnej stavebnej jednotky spoločnosti. V. Právne posúdenie 12. Podľa § 9b ods. 1 písm. c) zákona č. 580/2004 Z.z. poistenec má právo na úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti poskytnutej v inom členskom štáte podľa osobitných predpisov, a to zdravotnej starostlivosti so súhlasom príslušnej zdravotnej poisťovne. 13. Podľa § 9b ods. 4 zákona č. 580/2004 Z.z. zdravotná starostlivosť so súhlasom príslušnej zdravotnej poisťovne vo vzťahu k poistencovi je zdravotná starostlivosť zameraná na liečenie už existujúceho zdravotného problému poistenca v inom členskom štáte odsúhlasená príslušnou zdravotnou poisťovňou; jej poskytnutie, termín a miesto si poistenec musí vopred dohodnúť s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte. 14. Podľa § 9b ods. 10 veta prvá a druhá zákona č. 580/2004 Z.z. poistenec má nárok na úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti so súhlasom príslušnej zdravotnej poisťovne podľa odseku 4, ak ide o plánovanú zdravotnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte, na ktorú príslušná zdravotná poisťovňa udelila súhlas. Príslušná zdravotná poisťovňa súhlas udelí, ak ide o plánovanú zdravotnú starostlivosť, ktorá patrí do rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia v Slovenskej republike. 15. Podľa § 3 ods. 9 veta prvá a druhá zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov na základe verejného zdravotného poistenia sa plne alebo čiastočne uhrádzajú alebo neuhrádzajú zdravotné výkony poskytnuté pri liečbe inej ako prioritnej choroby uvedenej v Zozname chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkony plne alebo čiastočne uhrádzajú alebo neuhrádzajú na základe verejného zdravotného poistenia. Iné ako prioritné choroby sú choroby uvedené v osobitnom predpise okrem prioritných chorôb (príloha č. 3). 16. Podľa § 3 ods. 10 zákona č. 577/2004 Z.z. zoznam chorôb vydáva vláda Slovenskej republiky nariadením. 17. Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 777/2004 Z.z. zoznam chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkony čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného zdravotného poistenia, je uvedený v prílohe č. 1. 18. Podľa § 1 ods. 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 777/2004 Z.z. rozsah úhrady zdravotných výkonov pri chorobách zo zoznamu chorôb podľa odseku 1 je uvedený v prílohe č. 2. 19. Podľa prílohy č. 2 časť V Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 777/2004 Z.z. na základe verejného zdravotného poistenia sa uhrádzajú najviac tri cykly výkonov asistovanej reprodukcie ženám do 39. roku veku života. 20. Podľa § 9f ods. 7 zákona č. 580/2004 Z.z. na konanie podľa odsekov 1 a 3 až 6 sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 21. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 22. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 23. Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 24. Podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti a hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný. 25. Úlohou súdu v tomto konaní je poskytnúť právny výklad ustanovení upravujúcich hornú hranicu veku poistenky, relevantnej pre poskytnutie úhrady nákladov zdravotnej starostlivosti poskytnutej v inom členskom štáte a to výkonov asistovanej reprodukcie. 26. Z administratívneho spisu súd zistil, že Všeobecná zdravotná poisťovňa odmietla úhradu 3. cyklu asistovanej reprodukcie poistenke D. z dôvodu, že nespĺňa hranicu veku 39 rokov, ktorú stanovuje zákon. Následne žalovaný ako odvolací orgán toto rozhodnutie zrušil a poskytol odlišnú právnu úvahu ohľadom počítania veku poistenky. S touto sa nestotožnila Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a proti rozhodnutiu podala protest prokurátora. Tomuto nebolo vyhovené. 27. Hlavný rozpor v danej veci vznikol pri interpretácii prílohy číslo 2 časti V Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.777/2004 Z.z., ktorá stanovuje, že na základe verejného zdravotného poistenia sa uhrádzajú najviac 3 cykly výkonov asistovanej reprodukcie ženám do 39. roku veku života. A práve táto formulácia „ ženám do 39. roku veku života “ dala priestor na odlišnú interpretáciu dotknutými orgánmi. 28. Právna úprava úhrady asistovanej reprodukcie má interdisciplinárny charakter, keď základom právnej úpravy sú zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tento zákon sa asistovanej reprodukcii venuje vo svojej 4. časti- Zdravotná starostlivosť v osobitných prípadoch), zákon č.577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti spolu s Nariadením vlády SR č. 777/2004 Z.z., ktorým sa vydáva Zoznam chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkony čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného zdravotného poistenia a zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/23/ES z 31. marca 2004, ustanovujúca normy kvality a bezpečnosti pri darovaní, odoberaní, testovaní, spracovávaní, konzervovaní, skladovaní a distribúcii ľudských tkanív a buniek (Ú. v. EÚ L 102, 7. 4. 2004). Smernica Komisie 2006/86/ES z 24. októbra 2006, ktorou sa vykonáva smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/23/ES, pokiaľ ide o požiadavky na spätné sledovanie, o oznamovanie závažných nežiaducich reakcií a udalostí a o určité technické požiadavky na kódovanie, spracovanie, konzervovanie, skladovanie a distribúciu ľudských tkanív a buniek (Ú. v. EÚ L 294, 25. 10. 2006). 29. Ide však o tému, ktorá má ústavnoprávny, medzinárodnoprávny i etický rozmer. Východiská právnej úpravy nájdeme v Dohovore o ľudských právach a biomedicíne. 30. Financovanie asistovanej reprodukcie z verejného poistenia je nepochybne nástroj, ktorým štát z určitého hľadiska dokáže vplývať na demografiu v krajine. Na druhej strane je logické, že má snahu hľadať čo najideálnejšiu vekovú hranicu ženy, dokedy je možné ju uhrádzať z verejného zdravotného poistenia tak, aby verejné zdroje neboli vynakladané neúčelne. Je totiž v odbornej aj laickej verejnosti dobre známym fakt, že s rastúcim vekom šanca na otehotnenie a donosenie zdravého plodu výrazne klesá. Súd preto nepopiera, že snaha štátu prostredníctvom legislatívy upraviť maximálnu vekovú hranicu ženy, ktorá bude mať nárok na úhradu asistovanej reprodukcie z verejného zdravotného poistenia je legitímna. Ak má ale štát túto ambíciu, musí v záujme zákonnosti, právnej istoty a legitímnych očakávaní pravidlá definovať jasne a zrozumiteľne tak, aby nedochádzalo k rozdielnej aplikácii zákona rôznymi orgánmi v štáte. Súd pri posudzovaní žaloby zistil, že formulácia „ ženám do 39. roku veku života “ v skutočnosti takýto stav vyvolala. Pri výklade právnej normy vo všeobecnosti platí. 31. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. 32. Ústavný súd v rozhodnutí III. ÚS 274/07-13 uvádza, že logický a gramatický výklad právnej normy nepredstavujú bezobsažné pojmy právnoaplikačnej teórie. Za obidvoma sa skrýva používanie pravidiel formálnej logiky (analýza, syntéza, indukcia, dedukcia, generalizácia a pod.) i zákonitostí slovenského jazyka pri objasňovaní zmyslu a účelu jednotlivých právnych noriem. 33. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že ak teda sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd postupoval nad rámec svojich právomocí, keď nekonal iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a že si prisvojil zákonodarnú moc tvorby právnych predpisov, ktorá patrí v zmysle čl. 72 a nasl. ústavy len Národnej rade Slovenskej republiky, ústavný súd poukazuje na to, že ani v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám či iným nedostatkom v zákonných právnych predpisoch, pričom obzvlášť citeľný je tento negatívny jav v odvetví práva správneho. Orgány aplikujúce správne právo, a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy). Každú právnu normu je potrebné vnímať ako súčasť určitého celku právnych noriem, ktoré tvoria ustanovenie právneho predpisu, a nakoniec i celý právny predpis. Konkrétnu právnu normu nie je možné vykladať izolovane, bez ohľadu na znenie ostatných právnych noriem obsiahnutých v danom právnom predpise, a teda bez ohľadu na účel právneho predpisu. 34. V rozhodnutí PL. ÚS 2/09-40 ústavný súd uviedol, „ vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za potrebné preskúmať, či v danom prípade možno uplatniť ústavne konformný výklad napadnutého ustanovenia zákona č. 599/2003 Z. z. V tejto súvislosti poukázal na to, že k uplatňovaniu zásady ústavne konformného výkladu sa prihlásil už v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 15/98, v ktorom uviedol „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR.“. Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08 atď.).“ 35. Berúc teda do úvahy uvedené právne názory ústavného súdu, správny súd musel pristúpiť k výkladu sporných ustanovení a to k takému výkladu sporných ustanovení, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Pokiaľ teda zákon uvádza „ do 39. roku veku“ a nešpecifikuje presne, či má namysli „deň dovŕšenia 39. roku života“ alebo vek, kedy ešte žena nedovŕšila 40 rokov života, alebo má na mysli vek 38+364 dní, nemožno za tým automaticky vidieť úmysel zákonodarcu vylúčiť z úhrady ženy, ktoré už dovŕšili 39. rok, ale nedovŕšili ešte 40. rok veku. Argumentácie žalobcu, že jeho výklad je jediný logický a nepripúšťa žiadnu inú alternatívu nie je správny. Aj keď žalobca uviedol príklad právnych noriem, kde sa jeho prezentovaný výklad uplatnil (bod 9 ), v tomto prípade je nutné pri výklade uvedenej právnej normy zobrať do úvahy viacero faktorov. Okrem toho, že aj žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe odvoláva na právne normy, kde sa výklad veku poskytol odlišne (bod 11 ), ide tu predovšetkým o špecifickú situáciu, keď sa štát rozhodol určiť vekovú hranicu ženy, dokedy je možné ju uhrádzať z verejného zdravotného poistenia tak, aby verejné zdroje neboli vynakladané neúčelne. Kľúčovú úlohu tu zohráva schopnosť reprodukcie ženy v závislosti od veku. Je namieste zvážiť ďalší faktor, a to že maximálna veková hranica na výkon asistovanej reprodukcie v Slovenskej republike zákonom určená nebola. Vo viacerých krajinách je limitovaná len plodným obdobím ženy a etickými zásadami, v iných je upravená zákonom. Vo všeobecnosti sa táto pohybuje v rôznych krajinách napríklad od zákonom stanovených 49 rokov v Českej republike, po odporúčanú etickú hranicu 55 rokov v USA a 52 rokov v Kanade, či v Belgicku 48 rokov. U nás hovoríme len o „reproduktívnom veku ženy“. 36. Všeobecná veková hranica na výkon asistovanej reprodukcie teda nie je u nás zákonom regulovaná (za určitú etickú hranicu však mnohí považujú vek 45 rokov) a vzhľadom na to, že oba z uvedených výkladov sporného ustanovenia v skutku rátajú s vekom ženy do maximálne 40 rokov života, javia sa oba tieto výklady ako ústavne konformné (teda ani jeden neprekročuje pomyselnú etickú hranicu). V týchto prípadoch Ústavný súd (PL. ÚS 2/09-40) usmernil správne súdy a vyslovil právny názor, že v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08 atď.). 37. Podľa Článku 40 Ústavy SR veta druhá, na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Tento Článok v spojení s Článkom 12 Dohovoru a citovanými nálezmi ústavného súdu a skutočnosťami uvedenými v bodoch 35 až 36 tohto rozsudku, dávajú základ na vyslovenie právneho názoru, že právne riešenie aplikácie práva v posudzovanej veci zvolené žalovaným nie je v rozpore so všeobecnými právnymi princípmi, ktoré významným spôsobom prispievajú k vypĺňaniu medzier v práve i v zákone. Právna úprava v Českej republike 38. Žalobca aj žalovaný sa vo svojich vyjadreniach dotkli obdobnej právnej úpravy a aplikačnej praxe v Českej republike. K tejto súd uvádza, že od 01.09.2015 je novelou zákona „o veřejném zdravotním pojištění“ (tzv. transparenčnou novelou) spresnená zákonná úprava pre úhradu služieb poskytnutých v súvislosti s umelým oplodněním. V pôvodnom znení zákona bola uvedená horná veková hranica určená "do 39 rokov" a z verejne dostupných zdrojov súd zistil, že túto nepresnosť riešila VZP v praxi ústretovo tak, že hradila danú starostlivosť ženám do 39 rokov vrátane (tj. do 39 rokov + 364 dní). Novela zákona špecifikuje, že zo zdravotného poistenia sa hradia zdravotné služby poskytnuté na základe doporučenia registrujúceho gynekológa v súvislosti s umelým oplodnením, ak ide o formu mimotelového oplodnenia (in vitro fertilizace), a to ženám s obojstrannou nepriechodnoťou vajcovodov od 18 rokov do dňa dovŕšenia („dosažení“) 39. roku veku, ostatným ženám potom od 22 rokov do dňa dovŕšenia („dosažení“) 39. roku veku. 39. Z uvedeného jasne vyplýva, že v Českej republike, ktorej právna úprava bola zhodná so slovenskou, vznikla rovnaká situácia, teda nejednotnosť výkladu a aplikácie zákona. Preto zákonodarca pristúpil k novelizácii a rozhodol sa výkladový rozpor odstrániť novou právnou úpravou. Pôvodnú formuláciu „do 39. roka“ nahradil novou „dovŕšením 39. roka“. Takto upravená právna norma je jednoznačná. Nemôže už dochádzať k nejednotnému prístupu k ženám, ktorých sa týka. Naproti tomu slovenská právna úprava zostáva nezmenená a bude teda úlohou správnych súdov zabezpečiť jej ústavno-konformný výklad v konkrétnom prejednávanom prípade. 40. Súdom ponúknutý výklad sporných ustanovení podporuje aj skutočnosť, že §9b ods. 13 zákona č. 580/2004 Z.z. dáva zdravotnej poisťovni možnosť udeliť súhlas na úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti so súhlasom príslušnej zdravotnej poisťovne podľa odseku 4, ak ide o plánovanú zdravotnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte, nad rozsah podmienok uvedených v odseku 10, ak je to v prospech poistenca. Zákonodarca teda ponechal zdravotnej poisťovni pri schvaľovaní plánovanej zdravotnej starostlivosti priestor na úvahu v prospech poistencov. Vzhľadom na špecifiká tejto problematiky a vzhľadom na to, že ide o individuálne zdravie poistenca sa to súdu javí ako prirodzené. 41. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal ich náhradu a žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok. 42. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).