Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoKR/7/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201515 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Trandžíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016201515.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Trandžíkovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Paulíny Pacherovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému: JUDr. Darina Kurňavová, so sídlom Kapitulská 447/5, 917 01 Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu: Ing. Dušan Piačka - TYRNA KONZORCIUM „v konkurze", so sídlom OD Jednota, Zelený rínok 1, 917 01 Trnava, IČO: 11 756 136, o určenie pohľadávky proti podstate, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cbi/3/2017-95 zo dňa 23.11.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cbi 3/2017-95 zo dňa 23.11.2017 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil, že pohľadávka žalobcu predstavujúca daňový nedoplatok v zmysle Daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1998 č. 47291 zo dňa 30.03.1999, podaného dňa 31.03.1999, vo výške 41.706,40 Eur, je pohľadávkou proti podstate v konkurznom konaní úpadcu Ing. Dušan Piačka - TYRNA KONZORCIUM „v konkurze“, so sídlom OD Jednota, Zelený rínok 1, 917 01 Trnava, IČO: 11 756 136, vedeného Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 3K/130/1994. 2. V odôvodnení vydaného rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 10.08.2016 (doručenou 15.08.2016) sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že pohľadávka žalobcu predstavujúca daňový nedoplatok v zmysle daňového priznania dani z príjmov fyzických osôb za rok 1998 č. 47291 zo dňa 30.03.1999, podaného dňa 31.03.1999, vo výške 41.706,40 Eur, je pohľadávkou proti podstate. Žalobca do konkurzného konania úpadcu si uplatnil prihláškou zo dňa 25.07.2005, doručenou dňa 04.08.2005, u správcu pohľadávku proti podstate vo výške 41.706,40 Eur (1.256.447,-- Sk) ako daňový nedoplatok, ktorý vznikol a je dokladovaný daňovým priznaním k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1998, č. 47291 zo dňa 30.03.1999, podaným správcom dňa 31.03.1999. V zmysle vyjadrenia k podaným námietkam proti konečnej správe vo svojom podaní zo dňa 09.06.2015 správca konkurznej podstaty prihlásenú pohľadávku vo výške 41.706,40 Eur uznal a zaradil na uspokojenie z výťažku. Následne predmetnú pohľadávku správkyňa konkurznej podstaty poprela z dôvodu zistenia, že daňové priznanie bolo nesprávne vyhotovené a daň je vo výške 0,-- Eur, podaním dodatočného daňového priznania má správca za to, že žiadna pohľadávka nevznikla a takúto pohľadávku nemožno ani uznať. 3. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s listinnými dokladmi (prihlásenie pohľadávky proti podstate, Priznanie k dani z príjmov FO za rok 1998 s účtovnými výkazmi, oznámením o podaní dodatočného daňového priznania k dani z príjmov FO za rok 1998, odpoveď daňového úradu na žiadosť o súčinnosť), ako aj po prejednaní sporu dospel k záveru, že nie je možné podaním dodatočného daňového priznania v roku 2016 za daňové obdobie za rok 1998 dosiahnuť neplatnosť daňového nedoplatku s argumentáciou o neexistencii pohľadávky, ako aj tvrdením žalovaného o neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky. Súd prvej inštancie mal za to, pri posúdení nároku podľa § 153 CSP, ako aj § 29 ods. 5 zák. č. 328/1991 Zb. a § 68 ods. 4, § 16 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní, že v záujme právnej istoty a rešpektovaní objektívnych očakávaní (aj správcu dane v tomto konaní) vo väzbe na plynutie času pre premlčanie alebo zánik práva nie je možné a právne dovolené akceptovať výklad správcu (žalovaného) o neexistencii, resp. zániku prihlásenej pohľadávky. Pohľadávka na daňovom nedoplatku vo výške 41.706,40 Eur je preto existujúca pohľadávka veriteľa s pohľadávkou proti podstate vedeného v konkurznom konaní úpadcu Ing. Dušan Piačka - TYRNA KONZORCIUM „v konkurze“, so sídlom v Trnave. V konaní nebolo sporné, že žalobca si prihlásil riadne a včas pohľadávku proti podstate prihláškou zo dňa 25.07.2005,ktorá bola správcovi doručená dňa 04.08.2005, ako pohľadávka vzniknutá z titulu daňového nedoplatku k Daňovému priznaniu dane z príjmov fyzických osôb za rok 1998. Správca pohľadávku proti podstate poprel z dôvodu, že dodatočným daňovým priznaním podaným u správcu dane dňa 23.02.2016 deklaroval, že došlo k nesprávnemu vyhotoveniu daňového priznania a predmetná pohľadávka žalobcu neexistuje, preto namietal aj neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky, na základe ktorej sa žalobca stal vlastníkom pohľadávky. 4. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že žalobca si vyžiadal stanovisko správcu dane k meritu konania s tým záverom, že z vyjadrenia Daňového úradu v Trnave je zrejmé, že: Daň nemôže byť vyrubená po zániku práva vyrubiť daň ani rozhodnutím správcu dane, ani podaním daňového priznania a rovnako ani podaním dodatočného daňového priznania. Dodatočné daňové priznanie je podanie, ktoré správca dane je povinný prijať, avšak ak je podané po zániku práva vyrubiť daň, nezakladá právne účinky. Na základe uvedeného správca dane oznámil daňovému subjektu, že dodatočné daňové priznanie, podané po zániku práva vyrubiť daň, bez ohľadu na výsledok vyplývajúci z tohto dodatočného daňového priznania nemožno akceptovať. 5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v širokom rozsahu citoval § 28 ods. 1, 2, 3 ZKR, ako aj § 32 ods. 1, 2, 3, 4, 6, 9 a § 32 ods. 15 ZKR bez označenia platnosti a účinnosti zákona v režime posudzovania nároku, ako aj citoval § 87 ods. 2, 3 a 8 ZKR a § 69 ods. 1, 2 zák. č. 563/2009 Z.z. (Daňového poriadku) a dospel k záveru, že následné popretie pohľadávky žalovaným je nedôvodné. Žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel. 6. Voči vydanému rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, ktorý namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná ako správca konkurznej podstaty úpadcu Ing. Dušan Piačka - TYRNA KONZORCIUM „v konkurze“, bytom Botanická 3, 917 01 Trnava, toho času Hviezdna 36, 917 01 Trnava, som dňa 31.03.1999 podala na Daňový úrad Bratislava III riadne Priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1998, pričom pri dani k úhrade v riadku 25 bola uvedená suma 1.256.447,-- Sk. Predmetná suma predstavujúca daň z priznania bola Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.12.2004, N 5197/2004, Nz 93343/2004, postúpená na ďalšieho veriteľa Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005. Tento konkurzný veriteľ prihlásil postúpenú pohľadávku v sume 1.256.447,-- Sk proti podstate na jej uspokojenie z konkurznej podstaty úpadcu. V konkurznom konaní dňa 08.02.2016 zistila, že pri vyhotovovaní daňového priznania zamestnankyňa, ktorú zamestnávala ako účtovníčku, nesprávne vyhotovila toto priznanie, keď opomenula aplikovať ust. § 19 písm. h/, i/ zák. č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov účinného k 31.12.1998, keď v ust. § 19 písm. h/, i/ cit. zák. (oslobodenie od dane) je uvedené, že od dane sú oslobodené okrem iných: h/ príjmy plynúce z odpisu záväzkov pri vyrovnaní vykonanom podľa osobitného predpisu (zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov), i/ hospodársky výsledok (zisk alebo strata) plynúci zo speňaženia konkurznej podstaty (zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov). V riadnom priznaní výnosy a príjmy podľa vyššie uvedených ustanovení boli zahrnuté do základu dane, pričom nemali byť zahrnuté s poukazom na odvolávku pri § 19 na zákon o konkurze a vyrovnaní, keďže ide o príjmy plynúce zo speňaženia konkurznej podstaty, z čoho následne bola vypočítaná daň 1.256.447,-- Sk, pričom však za aplikácie ust. § 19 písm. h, i/ cit. zák. mala byť v riadku 25 (daň k úhrade) uvedená suma nula, keďže v dodatočnom daňovom priznaní sú vylúčené príjmy 1.650.000,-- Sk a k tomu výdavky zo zostatkovej ceny 4.429.078,-- Sk, ako aj odpis záväzkov vo výške 5.854.242,40 Sk, ktoré sú oslobodené od dane. V dodatočnom daňovom priznaní sú zohľadnené pripočítateľné položky, ktoré nie sú daňovým nákladom. Keďže správkyňa konkurznej podstaty po uplynutí lehoty na podanie riadneho daňového priznania zistila, že daň uvedená v podanom daňovom priznaní má byť nula, ako správca konkurznej podstaty úpadcu za daňovníka oprávnená podať dodatočné daňové priznanie a je toho názoru, že Daňovému úradu Bratislava III nevznikla žiadna pohľadávka, túto pohľadávku nemožno uznať ani ako pohľadávku Slovenskej konsolidačnej, a.s. Bratislava (žalobcu), na ktorého bola postúpená a ktorú si uplatnil na uspokojenie prihláškou proti podstate zo dňa 25.07.2005 do konkurzného konania. Jej uznaním by vzniklo žalobcovi ako veriteľovi právo z bezdôvodného obohatenia. Listom č. 389231/2016 zo dňa 14.04.2016 Daňový úrad Trnava, ako správca dane, žalovanej ako správcovi konkurznej podstaty oznámil, že podanie daňového subjektu, a to Dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1998 daňovým subjektom I.. U. R., nar. XX.XX.XXXX., neakceptuje a považuje ho za bezpredmetné, pričom poukázal na ust. § 69 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v ktorom je ustanovené, že nemožno vyrúbiť daň, ani rozdiel dane, alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Poukázala na to, že vyššie citované ustanovenie práve upravuje možnosť, resp. nemožnosť vyrubiť daň alebo rozdiel dane, alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov. V dodatočnom daňovom priznaní sa žiaden z týchto nárokov neuplatňuje, preto nemožno aplikovať toto ustanovenie. Zastáva názor, že nie je na mieste ani aplikácia ust. § 69 ods. 2 cit. zák., podľa ktorého vyrúbiť daň alebo rozdiel dane, alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov, možno najneskôr do 10 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Žiadna náležitosť z tohto ustanovenia nie je naplnená. Opakovane poukázala na to, že nejde o vyrubenie dane alebo rozdielu dane, nejde ani o uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov. 7. Dodatočné daňové priznanie bolo podané za účelom opravy predmetu dane, ktorý obsahoval príjmy, ktoré boli v zmysle platných hmotnoprávnych predpisov - zákon č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov § 19 písm. h/, i/ oslobodené od dane z príjmov. Zákon explicitne zaraďoval medzi príjmy oslobodené od dane z príjmov príjmy plynúce: - z odpisu záväzkov pri vyrovnaní vykonanom podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov hospodársky výsledok (zisk alebo strata) plynúci zo speňaženia konkurznej podstaty (zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov). V prípade, ak by ako správca konkurznej podstaty, ktorý koná za úpadcu, pristúpila k úhrade predmetnej dane, došlo by z jeho strany k poškodzovaniu oprávnených veriteľov a zo strany Slovenskej konsolidačnej, a.s., na ktorú prešiel sporný nárok, by došlo k plneniu, ktoré nemá zákonný podklad, došlo by k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu ako veriteľa. Žalovaná v závere podaného odvolania poukázala na skutočnosť, že pre existenciu daňovej pohľadávky vyplývajúcej zo zákona musia byť splnené skutkové okolnosti (zdaniteľné príjmy), ako aj evidenčné okolnosti (podanie daňového priznania). Samotné daňové priznanie je nedostatočným dôvodom pre vznik a uplatňovanie pohľadávky, obzvlášť v prípade, že zo strany správkyne konkurznej podstaty došlo k podaniu dodatočného daňového priznania. Postup daňového úradu vo forme odmietnutia dodatočného daňového priznania z dôvodu uplynutia 10-ročnej lehoty je iba formálny bez dopadu na neexistenciu pohľadávky. Neexistencia predmetnej pohľadávky má za následok, že neexistujúca pohľadávka nemohla byť ani predmetom postúpenia na ďalšieho veriteľa, t.j. na žalobcu a v tejto časti namietam neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.12.2004. V danom prípade nie je možné takúto pohľadávku, ktorá neexistuje, uspokojiť žalobcovi. Ako správca som vykonala nápravu administratívneho omylu spočívajúceho v nesprávnej účtovnej daňovej evidencii, s čím zákonodarca ráta a nápravu pripúšťa. 8. S právnym názorom žalobcu, ktorý uviedol v článku III. žaloby v súvislosti s neakceptáciou popretia pohľadávky nesúhlasila, nakoľko mala za to, že žalobca opomenul popri citácii § 40a, § 40d zák. č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov, ktoré upravujú vznik daňovej povinnosti, aplikáciu § 19 písm. h/, i/ zák. č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov: - Od dane sú oslobodené: hospodársky výsledok (zisk alebo strata) plynúci zo speňaženia konkurznej podstaty. Nemožno akceptovať názor žalobcu, že s poukazom na § 40a, § 40d zák. č. 286/1992 Zb. a § 38 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. bola povinná okrem podania daňového priznania uhradiť aj daň z príjmov fyzických osôb za rok 1998 do 31.03.1999.V prípade, že by tak urobila, porušila by som práve zákon o konkurze a vyrovnaní a konala by nie v súlade s ust.§ 19 písm. h/, i/ zák. č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov. 9. Skutočnosť, že daňový úrad odmietol dodatočné daňové priznanie je v predmetnom súdnom konaní právne irelevantná a rozhodujúcou je tá skutočnosť, že za aplikácie zákona o konkurze a vyrovnaní a za aplikácie § 19 písm. h/, i/ zák. č. 286/1992 Zb. nevznikla daňovému úradu a následne ďalšiemu veriteľovi, teda žalobcovi, pohľadávka čo do právneho dôvodu. Podľa názoru žalovanej neobstojí ani právny názor žalobcu, ktorý sa opiera o ust. § 69 ods. 1 Daňového poriadku, ani stotožnenie sa žalobcu s názorom Daňového úradu Trnava, ktorý neakceptoval dodatočné daňové priznanie, nie je dostatočným zdôvodnením existencie uplatnenej pohľadávky čo do právneho dôvodu. Opakovane zdôrazňujem, že v predmetnom konaní je významná aplikácia ust. § 19 písm. h/, i/ zák. č. 286/1992 Zb. účinnom k 31.12.1998, ktorý odkazuje na zákon o konkurze a vyrovnaní, z ktorých jednoznačne vyplýva oslobodenie od dane v danom prípade. Žalovaná v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie neskúmal a nevysporiadal sa s inštitútom oslobodenia od dane v danom prípade, a to s poukazom na ust. § 9 ods. 1 písm. d/ zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, v zmysle ktorého sú od dane z príjmu oslobodené „príjmy z predaja majetku zahrnutého do konkurznej podstaty a z odpisu záväzkov pri konkurze alebo reštrukturalizácii vrátane odpisu záväzkov voči veriteľom, ktorí v konkurze neuplatnili svoje pohľadávky voči daňovníkovi; obdobne sa postupuje aj pri odpise záväzkov u daňovníka, ktorý sa zrušuje zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku a u daňovníka, ktorý sa zrušuje zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty“. Súd prvej inštancie v bode 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa vysporadúva s otázkou, čo je pohľadávka, avšak nevysporiadal sa s týmto inštitútom v súvislosti s vtedy účinnými daňovými predpismi, t.j. či išlo o oslobodenie príjmu od dane, ako aj nevysporiadal sa ani s námietkou premlčania resp. zániku práva pohľadávky titulom daňového nedoplatku. Vydané rozhodnutie žiadala zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 10. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/ v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vydané rozhodnutie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 11. Odvolací súd po predložení veci, oboznámiac sa s vydaným rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj spisovým materiálom a podaným odvolaním mal preukázané, že žalobca sa domáhal podanou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 15.08.2016 určenia pravosti a výšky pohľadávky proti podstate uplatnenej v konkurznom konaní sp. zn. Z-2-3K/130/1994 podľa § 29 ods. 5 zák. č. 328/1991 Zb. (ďalej len „ZKV“). Z predloženého spisu je zrejmé, že listom zo dňa 22.02.2017 Krajský súd v Bratislave vec odstúpil na prejednanie s poukazom na § 40, § 43 ods. 1 CSP v spojení s § 12, § 20 písm. d/ CSP Okresnému súdu Bratislava I, ako súdu miestne a vecne príslušnému vo veci konať. Krajský súd v Bratislave mal za to, že v danom prípade nejde o konanie začaté na tunajšom súde do 30.06.2016, ale o konanie začaté na základe návrhu zo dňa 15.08.2016, teda po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy zák. č. 160/2015 Z.z. (Civilného sporového poriadku § 474 CSP). Vzhľadom na uvedené mal za to, že Krajský súd v Bratislave nie je vecne príslušný na prejednanie veci a vo veci je potrebné, aby rozhodol Okresný súd Bratislava I. 12. Je nesporné, že uznesením sp. zn. 3K/130/94 bol dňa 18.07.1995 vyhlásený konkurz na majetok dlžníka Ing. Dušan Piačka - TYRNA KONZORCIUM, Botanická 3, 917 01 Trnava. Dňa 25.07.2005 si žalobca Slovenská konsolidačná, a.s., Bratislava, prihlásil postúpenú pohľadávku do označeného konkurzného konania vo výške 41.706,40 Eur (1.256.447,-- Sk) ako daňový nedoplatok k dani z príjmu fyzických osôb za rok 1998 č. 47291 zo dňa 30.03.1999. 13. Podľa § 12 CSP, na konanie v prvej inštancii je príslušný okresný súd, ak tento zákon neustanovuje inak. 14. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania. Odvolací súd mal nesporne preukázané, že žalobou podanou na Krajský súd v Bratislave dňa 15.08.2016 sa domáhal žalobca určenia pravosti a výšky pohľadávky proti podstate podľa § 29 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“ s účinnosťou od 01.10.1991). 15. Podľa § 29 ods. 1 ZKV, správca podáva súdu správy o speňažovaní majetku z podstaty. Konečnú správu spolu s vyúčtovaním svojej odmeny a výdavkov predloží súdu po speňažení majetku z podstaty. Odmenu a výdavky vyúčtujú aj osobitní správcovia a zástupca správcu, ako aj tí, ktorých súd v priebehu konania zbavil funkcie správcu. Podľa § 29 ods. 2 ZKV, správca predloží súdu zoznam veriteľov zostavený na účely rozvrhu (§ 31 ods. 7), ktorí si uplatňujú pohľadávky proti podstate, nároky podľa § 31 ods. 1 písm. a/ až c/ s výškou ich pohľadávky, ak nemôžu byť uspokojení celkom a budú zahrnutí do rozvrhu (§ 32 ods. 1). Správca predloží súdu tiež zoznam veriteľov s pohľadávkami proti podstate, nárokmi podľa § 31 ods. 1 písm. a/ až c/ zostavený na účely rozvrhu (§ 31 ods. 7), ktorých nárok neuznal, zaradil do iného poradia, než si uplatnili, alebo nevyplatil a uvedie výšku ich pohľadávky. Podľa § 29 ods. 3 ZKV, súd preskúma konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov, odstráni po vypočutí správcu zistené chyby alebo nejasnosti a upovedomí o konečnej správe a vyúčtovaní úpadcu a konkurzných veriteľov. Upozorní pritom, že do 15 dní odo dňa, keď konečná správa a vyúčtovanie boli vyvesené na úradnej tabuli súdu, môžu proti nim podať námietky. Podľa § 29 ods. 4 ZKV, konečnú správu a vyúčtovanie prejedná súd na pojednávaní, na ktoré predvolá správcu, úpadcu a konkurzných veriteľov, ktorí podali námietky, prípadne aj veriteľský výbor a rozhodne o nej uznesením, ktoré im doručí a vyvesí na úradnej tabuli súdu. Podľa § 29 ods. 5 ZKV, súd vyzve veriteľov pohľadávok, ktoré správca neuznal alebo zaradil do iného poradia podľa § 31 ods. 7, aby si v lehote určenej súdom svoje právo uplatnili na súde, ktorý vyhlásil konkurz. Podľa § 29 ods. 6 ZKV, lehota podľa odseku 5 nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Pri zmeškaní tejto lehoty nemožno na také pohľadávky pri rozvrhu prihliadať. 16. Z § 29 ods. 5 ZKV nesporne vyplýva, že žaloba o určenie pohľadávky, ktorá bola správcom popretá, sa uplatňuje na súde, ktorý vyhlásil konkurz, čo v tomto prípade bol Krajský súd v Bratislave a kde doposiaľ toto konkurzné konanie aj prebieha, ukončené nebolo. Je možné teda konštatovať, že vo veci rozhodol vecne nepríslušný súd, navyše keď § 20 písm. d/ CSP nie je s týmto ustanovením (§ 29 ods. 5 ZKV) v rozpore, práve naopak, je s ním súladné (upravuje len osobitnú miestnu príslušnosť). Odvolací súd pri skúmaní vecnej príslušnosti na prejednanie veci poukazuje na § 206 ods. 1 ZKR (s účinnosťou od 01.01.2012) - Prechodné a záverečné ustanovenia - Konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov (týka sa i konaní začatých do 01.01.2006 - Prechodné a záverečné ustanovenie s účinnosťou k 01. januáru 2006). Podľa § 20 písm. d/ CSP, namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd, na ktorom prebieha konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, ak ide o spor vyvolaný osobitnou povahou týchto konaní, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Kauzálnu príslušnosť konkurzných a vyrovnacích súdov a ich obvody upravoval § 9 zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že ust. § 88 písm. j/ OSP, ekvivalent k § 20 CSP, určil príslušnosť všeobecného súdu na prejednanie veci súdom, na ktorom prebieha konkurzné konanie, ak ide o spor vyvolaný konkurzom. 17. Nová právna úprava zák. č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 01.07.2016 upravuje príslušnosť na konkurzné konanie a reštrukturalizačné konanie v ustanovení § 24 CSP a príslušnosť na spory vyvolané osobitnou povahou týchto konaní je upravená ako výlučná miestna príslušnosť v ustanovení § 20 písm. d/ CSP. Za spor vyvolaný osobitnou povahou konkurzného konania alebo reštrukturalizačného konania sa štandardne považuje napríklad spor o určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu voči veriteľom, o určenie pohľadávky za pohľadávku proti podstate, ako aj všetky konania, ktoré sa dotýkajú konkurznej podstaty alebo s ňou súvisia. Odvolací súd mal nesporne preukázané, že Okresný súd Bratislava I v rozhodnutí napadnutom odvolaním cituje a opiera sa o ustanovenia zák. č. 7/2005 Z.z. (zákona o konkurze a reštrukturalizácii) v spojení so zák. č. 563/2009 Z.z., pričom bolo potrebné vzhľadom na začatie konkurzného konania aplikovať ustanovenia zák. č. 328/1991 Zb. v platnom znení. Z predloženého spisu je zrejmé, že žalobca podal žalobný návrh na Krajský súd v Bratislave, doručený súdu dňa 15.08.2016, s tým, že Krajský súd v Bratislave vo veci konal postupom podľa § 29 ods. 5 ZKV v platnom znení a vyzval žalobcu na podanie označenej žaloby (č.l. 23 spisu). 18. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a § 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená. Odvolací súd vzhľadom na hore uvedené bez ďalšieho vecného prieskumu odvolacích dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako vydané vecne nepríslušným súdom, zrušil a vrátil súdu prvej inštancie, s tým, že bude potrebné s poukazom na § 43 CSP vec predložiť Krajskému súdu v Bratislave na prejednanie veci. 19. Podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a/ neboli splnené procesné podmienky. 20. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 21. S poukazom na cit. ust. zákona a svoju vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a obsahu spisu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie trpí takou zásadnou vadou procesného postupu, spočívajúcou v nedostatku vecnej a kauzálnej príslušnosti konajúceho prvoinštančného súdu, na ktorú je odvolací súd povinný prihliadať z úradnej moci a pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie zrušiť bez toho, aby sa odvolací súd dotkol vecnej stránky napadnutého rozhodnutia a túto hodnotil alebo preskúmaval. 22. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postúpiť vec na prejednanie vecne a kauzálne príslušnému Krajskému súdu v Bratislave, na ktorom je vedené konkurzné konanie, s ktorým je spojená žaloba (incidenčný spor prebiehajúci) prejednávanej veci (viď uznesenie NS SR sp. zn. 5Ndob/7/2018 zo dňa 07.08.2018). 23. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP s tým, že v prípade ich vzniku bude o týchto trovách rozhodnuté v ďalšom konaní. 24. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).