Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/174/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201530 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016201530.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: J & M PAVLÁT International, spol. s.r.o., so sídlom Tábor - Všechov 2, 391 31 Dražice Česká republika IČO: 26 018 012, zastúpeného: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., AK so sídlom Miletičova č. 1 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia žalovaného, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu zo dňa 15.02.2013 proti rozhodnutiu č. k. KM-KO2-2013/536 zo dňa 30.01.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave fiktívne rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu zo dňa 15.02.2013, proti rozhodnutiu žalovaného č. k. KM- KO2-2013/536 zo dňa 30.01.2013 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca má voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný v zákonnej lehote v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len ZSI) rozhodnutím č. k. KM-KO2-2013/536 zo dňa 30.01.2013 čiastočne nevyhovel žiadosti o sprístupnenie informácií zo dňa 11.01.2013, a to v rozsahu nezodpovedania otázok č. 1 - 18, č. 20, 23 a 24. Žalobca zastával názor, že uvedené prvostupňové rozhodnutie nezodpovedalo skutkovému stavu a príslušnej právnej úprave, preto dňa 19.02.2013 podal rozklad proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR č. k. KM-KO2-2013/536 zo dňa 30.01.2013 a napadol ho v celom rozsahu. Správny orgán oznámením o oneskorene podanom rozklade č. SLV-OLVS-31/2013 zo dňa 03.04.2013 oznámil žalobcovi, že predmetný rozklad bol podaný oneskorene, a preto uplatnil postup podľa ustanovenia § 60 Správneho poriadku s tým, že neboli zistené dôvody pre nariadenie obnovy konania ani na začatie konania o preskúmanie prvostupňového rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím spis. zn. 5SŽi/36/2014 zo dňa 28.04.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2016 zrušil oznámenie o oneskorene podanom rozklade č. SLV-OLVS-31/2013 zo dňa 03.04.2013 a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie. Nakoľko žalovaný do 15 dní odo dňa právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nerozhodol o rozklade žalobcu, v zmysle § 19 ods. 3 ZSI vydal fiktívne rozhodnutie o zamietnutí podaného rozkladu a o potvrdení rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. k. KM-KO2- 2013/536 zo dňa 30.01.2013. II. žaloba a námietky 2. Žalobca predovšetkým v žalobe namietal, že napadnuté fiktívne rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je v rozpore so skutkovým stavom a príslušnou právnou úpravou, keď: vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu konajúcim orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Zároveň sa odvolal na judikatúru NS SR s tým, že „Fiktívne rozhodnutie podľa zákona č. 211/2000 Z .z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov nemôže samo osebe spĺňať náležitosti rozhodnutia vymedzené ustanovením §47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, čo však neznamená, že takéto rozhodnutie je mimo prieskumu v správnom súdnictve. " /rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Sž/91/01/. Rovnako v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.05.2011 spis. zn. 3 Sži/3/2011: „Fiktívne rozhodnutie je už svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov podľa § 250j ods.2, písm. d) O.s.p., a preto bez ďalšieho zrušiteľné správnym súdom.“ 3. Ďalej v žalobe uviedol, že žalovaný prvostupňovým rozhodnutím v spojení s napadnutým fiktívnym rozhodnutím odmietol tiež sprístupniť informácie týkajúce sa odpovedí na otázku č. 20 uvedenú v liste zo dňa 11.01.2013 z dôvodu, že sa jedná o osobnú otázku na p. W., ktorý v súčasnosti nie je ministrom vnútra SR. Žalobca bol toho názoru, že sa nejedná o osobnú otázku, keď jej predmetom je zistenie rozhodujúcej skutočnosti, a to, či určitá osoba vystupovala v mene žalovaného alebo vo vlastnom mene ako súkromná osoba. Uvedená otázka nesleduje iný cieľ ako zistiť, či určitá osoba konala za žalovaného alebo nie. Je zrejmé a pravdepodobné, že ústredný orgán štátnej správy disponuje informáciou, či určitá osoba koná v jeho mene alebo nie. Následne je tiež zrejmé, že v takom prípade ústredný orgán štátnej správy je povinný sprístupniť informáciu, ktorou disponuje. S prihliadnutím na postavenie ústredného orgánu štátnej správy je nemysliteľné, aby tento nevedel, či konkrétna osoba za neho koná, alebo nekoná. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že uvedená osoba na uvedenej funkcii už nepôsobí. Kvalifikovanie predmetnej otázky ako osobnej sa javí ako rozporné vzhľadom na zodpovedanie takmer totožnej otázky, ktorá sa týkala p. Jaroslava G. ako predstaviteľa Policajného zboru SR. Skutočnosť, že p. N. G. v súčasnosti nezastáva predchádzajúcu funkciu nebránila v poskytnutí obdobnej informácie. Žalovaný bol preto v zmysle ZSI povinný poskytnúť informácie týkajúce sa plnenia služobných povinností vyplývajúcich z postavenia ministra v zmysle otázky č. 20 (aj keď ním už v súčasnosti nie je), tak ako správne sprístupnil informáciu v zmysle otázky č. 19. Žalovaný ako povinná osoba, bol povinný sprístupniť informáciu, či určitá osoba koná za neho alebo nie. Žalovaný prvostupňovým rozhodnutím v spojení s napadnutým fiktívnym rozhodnutím odmietol tiež sprístupniť informácie týkajúce sa odpovedí na otázky č. 23 a č. 24 uvedené v liste zo dňa 11.01.2013 z dôvodu, že takouto informáciou nedisponuje a nemá ani vedomosť, ktorá povinná osoba takouto informáciou môže disponovať. Jedná sa o postup neakceptovateľný, keď len žalovaný musí disponovať informáciou, či prísľub jeho predstaviteľa z minulosti ostáva v platnosti, alebo nie. Je nevyhnutné ozrejmiť, že sa jedná opätovne o prísľub ústredného orgánu štátnej správy a pri zohľadnení uvedenej skutočnosti je nevyhnutné k uvedenému pristupovať. Je zrejmé, že žalovaný o uvedenom musel mať informáciu, keď v prípade negatívnej odpovede, t.j. že sľub v súčasnosti neplatí, resp. žalovaný sa týmto necítil byť viazaný, musí byť takáto informácia poskytnutá. Taktiež je neakceptovateľné, aby žalovaný odmietol poskytnúť informáciu o podmienkach odškodnenia vodiča predmetného kamióna, keď sám žalovaný priznal, že vodičovi vyplatil sumu XX.XXX €. Bolo zrejmé, že žalovaný musel mať informácie o podmienkach, za ktorých došlo k vyplateniu uvedenej sumy, resp. ak vo veci neexistujú takéto podmienky, musí žalovaný informovať, že vyplatil sumu XX.XXX € bez akýchkoľvek podmienok. Je logicky rozporné, aby orgán štátnej správy informoval o nim realizovanej platbe XX.XXX €, avšak aby ten istý orgán uviedol, že o podmienkach, za ktorých došlo k realizácii tejto platby nemá informácie. Je pravdepodobné, že žalovaný má informáciu o podmienkach platby a túto musel zverejniť - vrátane negatívnej odpovede, že žiadne podmienky pre realizáciu platby neexistovali. Prvostupňové rozhodnutie bolo zároveň nesprávne i z formálnej stránky, keď výrokovú časť nie je možné považovať za kompletnú a súladnú s príslušnou právnou úpravou. Z výroku nebol zrejmý rozsah rozhodnutia žalovaného, t.j. rozsah v akom bolo nevyhovené žiadosti. Uvedené je identifikovateľné len z odôvodnenia, čo je nedostačujúce. 4. Zo zákonom stanovených povinností sprístupniť požadované informácie sú vylúčené informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Žalobca mal za to, že informácie, ktoré žalovaný odmietol sprístupniť nespadajú pod ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií a zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu výkladu a následnej nesprávnej aplikácii predmetného ustanovenia vzhľadom na vzniknutý skutkový stav. Žalovaný nesprávne vyložil cit. ustanovenie, keď podľa jeho názoru cit. právna úprava umožňuje sprístupniť len taxatívne vymedzené informácie týkajúce sa trestného konania ako celku. Podľa názoru žalobcu sa predmetné ustanovenie vzťahuje len na rozhodovaciu činnosť a taxatívne vymedzuje informácie, ktoré je možné sprístupniť v rámci rozhodovacej činnosti (napr. rozhodnutia policajta v prípravnom konaní, informácie o vznesení obvinenia). Požadované informácie nespadali do rozhodovacej činností súdov ani orgánov činných v trestnom konaní. Naviac sa jedná o informácie súvisiace s rozhodnou prepravou, ktorú vykonal sám žalobca. Ak by aj predmetné informácie boli predmetom trestného konania (trváme však na tom, že nie sú súčasťou rozhodovacej činnosti), tak by účastníkom bol i žalobca. Sme toho názoru, že ak sa aj tieto informácie nachádzajú v trestnom spise neznamená to, že sa tieto týkajú rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Nakoľko sa nejedná o informácie, ktoré by súviseli s rozhodovacou činnosťou orgánov činných v trestnom konaní, bol žalovaný povinný tieto informácie v zmysle ZSI poskytnúť žalobcovi, najmä keď sa jedná o informácie týkajúce sa práve jeho činnosti, ktorými disponuje. III. argumenty žalovaného 5. Žalovaný sám navrhol v písomnom vyjadrení zrušiť fiktívne rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu zo dňa 15.02.2013 proti rozhodnutiu č. k. KM-KO2-2013/536 zo dňa 30.01.2013. Uviedol, že žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú. Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie zamýšľaným zákonodarcom v § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI, je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Toto ustanovenie podľa žalovaného predstavuje jeden zo zákonom definovaného a trvalého obmedzenia prístupu k informáciám. Na podporu tvrdení o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia žalovaný poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 2S/166/09-40, 2S/332/10-40 zo dňa 20.10.2008 v ktorom sa uvádza, cit: „jedným zo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám je obmedzenie prístupu k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní podľa osobitných predpisov.“ Prvostupňové rozhodnutie žalovaného zodpovedá požiadavkám zákona, lebo povinná osoba podľa ZSI môže odmietnuť poskytnúť informácie, na ktorých poskytnutie nemá žalobca právo, lebo sú z okruhu informačnej povinnosti vylúčené. Podľa žalovaného je žiadosť o poskytnutie informácie v častiach, ktoré neboli žiadateľovi sprístupnené, ukážkou požiadaviek, na ktoré sa ZSI nevzťahuje. Štátny orgán (vrátane orgánu činného v trestnom konaní) je viazaný predovšetkým Ústavou SR, a to čl. 2 ods. 2, podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Povinnosť štátneho orgánu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nie je možné zamieňať s právom každého (konať, čo nie je zákonom zakázané), ktoré je upravené v ods. 3 tohto článku. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. k. KM-KO2-2013/536 zo dňa 30.01.2013, ktorým nebolo žiadosti žalobcu čiastočne vyhovené bolo podľa názoru žalovaného vydané v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z., mal za to, že nesprístupnené časti požadovaných informácií spadajú pod ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI a správne aplikoval predmetné ustanovenie na vzniknutý skutkový stav. Považoval preto prvostupňové rozhodnutie za zákonné a vecne správne. IV. verejné vyhlásenie rozhodnutia 6. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané prvostupňové rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 28.11.2018, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. V. relevantné právne predpisy 7. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 8. Podľa § 2 ods. 2 ZSI, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 9. Podľa § 3 ods. 1 ZSI, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 10. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 11. Podľa § 16 ods. 1 ZSI, informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. 12. Podľa § 19 ods. 2 a 3 ZSI, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. 13. Podľa § 3 ods. 2 SP, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 14. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. VI. Posúdenie veci správnym súdom 15. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99). 16. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin- k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“ 17. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii ZSI vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2. Je teda evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). Nezákonné rozhodnutia a nezákonnosť v postupoch povinných osôb v súvislosti so šírením a sprístupňovaním informácií sú - ako potvrdzuje i judikatúra v správnom súdnictve - najčastejšie zapríčinené práve nepochopením alebo nezohľadnením účelu zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom - „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor - týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a správnych postupov - je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním týchto smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0098:SK:HTML> zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 32, Ú. v. EÚ L 345, 31. 12. 2003/, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES <http://eur-lex.europa.eu/ LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0004:SK:HTML> z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313 EHS <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:31990L0313:SK:HTML> /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 7, Ú. v. EÚ L 041, 14. 2. 2003/Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/ EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa mení smernica 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora. (Ú. v. EÚ L 175, 27. 6. 2013). 18. Pre právne posúdenie predmetnej veci považoval správny súd za rozhodujúce, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím spis. zn. 5SŽi/36/2014 zo dňa 28.04.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2016 zrušil oznámenie o oneskorene podanom rozklade č. SLV-OLVS-31/2013 zo dňa 03.04.2013 a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie. Nakoľko žalovaný do 15 dní odo dňa právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nerozhodol o rozklade žalobcu, má sa v zmysle § 19 ods. 3 ZSI za to, že vydal fiktívne rozhodnutie o zamietnutí podaného rozkladu a o potvrdení rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. k. KM-KO2- 2013/536 zo dňa 30.01.2013. Pritom v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Povinnosťou správneho orgánu s poukázaním na toto zákonné ustanovenie je zaoberať sa pri odôvodnení rozhodnutia všetkými skutkovými okolnosťami, vykonanými dôkazmi, vyvodiť z týchto dôkazov skutkové a právne zistenia a potom voľným správnym uvážením pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona a medzi, ktoré zákon stanoví, dospieť pri dodržiavaní logického výkladu k rozhodnutiu. Žalovaný ako odvolací orgán o rozklade nerozhodol do 15 dní od doručenia administratívneho spisu a rozsudku NS SR 5Sži/36/2014 zo dňa 28.04.2016, preto nastala fikcia vydania rozhodnutia odvolacieho orgánu, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie potvrdené (§ 19 ods. 3 ZSI). Ustanovenie § 19 ods.3 citovaného zákona je potrebné vykladať tak, že nezbavuje správny orgán povinnosti riadne vykonať odvolacie konanie a rozhodnutie náležite odôvodniť, čím je všeobecne vo fiktívnom rozhodnutí naplnený nedostatok jeho preskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti pre nedostatok dôvodov, keďže nemá obsahové a formálne náležitosti v zmysle § 47 Správneho poriadku. Pokiaľ rozhodnutie správneho orgánu neobsahuje odôvodnenie ( fiktívne rozhodnutie žalovaného, pretože nebolo vydané v písomnej podobe, ho ani obsahovať nemohlo) je nutné ho kvalifikovať ako nepreskúmateľné pre absolútny nedostatok dôvodov. Judikatúra súdov kvalifikuje fiktívne rozhodnutie ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov už z jeho povahy (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sži/3/2011 zo dňa 03.05.2011). 19. Krajský súd na základe uvedených dôvodov rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, v ktorom viazaný vysloveným právnym názorom súdu v tomto rozsudku a bude postupovať v naznačenom smere. Je nevyhnutné aby žalovaný v ďalšom postupe odstránil tento nedostatok s tým, že argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu má byť presvedčivá tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a neposlednej rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu ak jedna z náležitostí riadneho rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku musí spĺňať zákonom stanovené požiadavky. Iba riadne, logické a pre účastníka konania (častokrát bez právnického vzdelania) zrozumiteľné a súčasne postačujúce odôvodnenie sa pre neho stáva, alebo argumentom presvedčujúcim ho o zákonnosti vydaného správneho rozhodnutia, alebo východiskovým zdrojom argumentov na spochybnenie tohto rozhodnutia (napr. závery rozsudkov Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Sžp/76/2009, 5Sžp/87/2009). Len tak môže byť odvolateľ objektívne pripravený vykonať svoju nesúhlasnú protiargumentáciu z konkrétnych dôvodov uvedených v rozhodnutí, ktoré uvedie správny orgán k zamietnutiu návrhu na vklad, a to v rovine polemiky s jeho dôvodmi. Úlohou súdu v správnom súdnictve je kontrola zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, a nie nahrádzať rozhodovaciu činnosť správneho orgánu, k čomu by došlo, pokiaľ by súd nateraz vytváral vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia správneho orgánu podstatným spôsobom (napr. aj ohľadne aplikácie ust. § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI) , pretože a priori povinnosťou správneho orgánu je náležite odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. 20.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP. Prihliadol pritom na skutočnosť, že žalobca mal v konaní plný úspech 21. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).