Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16T/1/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017010002 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Blažová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1017010002.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Blažovej a sudcov JUDr. Richarda Molnára a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovaného W.. G. C. pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 1.1.2006, na hlavnom pojednávaní konanom 16. marca 2018 takto r o z h o d o l : Obžalovaný W.. G. C., nar. XX.XX.XXXX v J., bytom J., Y. XXXX/XX sa uznáva za vinného, že ako konateľ spoločnosti Q., s.r.o. so sídlom na Y. ul. č. XX v J. v období od 27. mája 1996 v úmysle uviesť do omylu pracovníkov Daňového úradu Bratislava IV a neoprávnene sa obohatiť, podal Daňovému úradu Bratislava IV so sídlom na Žižkovej ul. č. 26 v Bratislave, daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty, dňa 27. mája 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca apríl 1996, dňa 3. júna 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca máj 1996, dňa 1. júla 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca jún 1996, dňa 2. augusta 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca júl 1996, dňa 4. septembra 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca august 1996 a dňa 30. októbra 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca september 1996, ktorým uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac apríl 1996 v sume 460 944 Sk (15 300,54 Eur), za mesiac máj 1996 v sume 6 902 116 Sk (229 108, 28 Eur), za mesiac jún 1996 v sume 477 036 Sk (15 834,69 Eur), za mesiac júl 1996 v sume 463 778 Sk (15 394,61 Eur), za mesiac august 1996 v sume 465 303 Sk (15 445,23 Eur), a za mesiac september 1996 v sume 6 903 937 Sk (229 168,72 Eur), pričom tieto nároky na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatňoval na základe fiktívne vykazovaných zdaniteľných plnení, ktoré vykazoval ako realizáciu zmlúv o dielo z 20. apríla 1996 a z 1. júna 1996 uzavretých medzi spoločnosťami Q., s.r.o. a G., a.s., hoci v skutočnosti takto vykazované zdaniteľné plnenia neboli realizované a na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa ustanovení zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty nemala spoločnosť Q., s.r.o. nárok. Celkovo si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za obdobie mesiacov apríl až september 1996 v sume 15 673 114 Sk (520 252,07 Eur), z tejto sumy Daňový úrad Bratislava IV vyplatil spolu 8 769 177 Sk (291 083,35 Eur), ako vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiace apríl až august 1996 poukázaním platieb na účty spoločnosti Q., s.r.o. na účet č. XXXXXXX/XXXX vedený vo Všeobecnej úverovej banke, a.s. dňa 28. júna 1996 v sume 6 902 116 Sk (229 108,28 Eur), dňa 31. júla 1996 v sume 477 036 Sk (15 834,69 Eur), dňa 2. septembra 1996 v sume 463 778 Sk (15 394,61 Eur) a dňa 4. októbra 1996 v sume 465 303 Sk (15 445,23 Eur). Zostávajúcu časť uplatneného nadmerného odpočtu za mesiac september 1996 v sume 6 903 937 Sk (229 168,72 Eur) Daňový úrad Bratislava IV na základe kontroly uplatneného nároku nevyplatil. Na ťarchu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky tak W.. G. C. spôsobil škodu spolu vo výške 8 769 177 Sk (291 083,35 Eur) a pokiaľ by Daňový úrad Bratislava IV vyplatil aj zostávajúcu časť uplatneného nadmerného odpočtu za mesiac september 1996 v sume 6 903 937 Sk (229 168,72 Eur), spôsobil by tak W.. G. C. na ťarchu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky celkovo škodu vo výške 15 673 114 Sk (520 252,07 Eur) teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu a sčasti sa dopustil konania nebezpečného pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu a ktorého sa dopustil v úmysle na škodu cudzieho majetku seba obohatiť tým, že uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu, pričom k dokonaniu trestného činu v tejto časti nedošlo. čím spáchal pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku sčasti dokonaného z sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Za to sa o d s u d z u j e podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku za použitia § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku s použitím § 40 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 /tri/ roky 4 /štyri/ mesiace 18 /osemnásť/ dní. Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku sa na výkon uloženého trestu zaraďuje do I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 49 ods. 1, § 50 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku súd obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 /šesť/ rokov. Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku súd zrušuje výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 11.04.2005 sp. zn. 5T/104/04 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15.05.2007 sp. zn. 3To/23/07 a spôsobe jeho výkonu a súčasne sa zrušujú všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. o d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave obžalovaného W.. G. C. uznal rozsudkom z 27. júna 2007, sp. zn. 4T/2/2005, za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“) sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti Q., s.r.o., so sídlom na Y. ul. č. XX v J. v období od 27. mája 1996 v úmysle uviesť dó omylu pracovníkov Daňového úradu Bratislava IV a neoprávnene sa obohatiť podal Daňovému úradu Bratislava IV so sídlom na Žižkovej ul. č. 26 v Bratislave daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty, 27. mája 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca apríl 1996, 3. júna 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca máj 1996, 1. júla 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca jún 1996, 2. augusta 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca júl 1996, 4. septembra 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca august 1996 a 30. októbra 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca september 1996, ktorým uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac apríl 1996 v sume 460.944 Sk, za mesiac máj 1996 v sume 6.902.116 Sk, za mesiac jún 1996 v sume 477.036 Sk, za mesiac júl 1996 v sume 463.778 Sk, za mesiac august 1996 v sume 465.303 Sk a za mesiac september 1996 v sume 6.903.937 Sk, pričom tieto nároky na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatňoval na základe fiktívne vykazovaných zdaniteľných plnení, ktoré vykazoval ako realizáciu zmlúv o dielo z 20. apríla 1996 a z 1. júna 1996 uzavretých medzi spoločnosťami Q., s.r.o., a G., a.s., hoci v skutočnosti takto vykazované zdaniteľné plnenia neboli realizované a na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa ustanovení zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty nemala spoločnosť Q., s.r.o., nárok. Celkovo si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za obdobie mesiacov apríl až september 1996 v sume 15.673.114 Sk, z tejto sumy Daňový úrad Bratislava IV vyplatil spolu 8.769.177 Sk ako vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiace apríl až august 1996 poukázaním platieb na účty spoločnosti Q., s.r.o., na účet č. XXXXXXX/XXXX vedený v Investičnej a rozvojovej banke, a.s. 20. júna 1996 v sume 460.944,- Sk a na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., 28. júna 1966 v sume 6.902.116 Sk, 31. júla 1996 v sume 477.036 Sk, 2. septembra 1966 v sume 463.778 Sk a 4. októbra 1996 v sume 465.303 Sk. Zostávajúcu časť uplatneného nadmerného odpočtu za mesiac september 1996 v sume 6.903.937 Sk Daňový úrad Bratislava IV na základe kontroly uplatneného nároku nevyplatil. Na ťarchu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky tak W.. G. C. spôsobil škodu spolu vo výške 8.769.177 Sk a pokiaľ by Daňový úrad Bratislava IV vyplatil aj zostávajúcu časť uplatneného nadmerného odpočtu za mesiac september 1996 v sume 6.903.937 Sk, spôsobil by tak W.. G. C. na ťarchu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky celkovo škodu vo výške 15.673.114 Sk. Za to mu uložil podľa §§ 250 ods. 4, 35 ods. 2, 39a ods. 3, 49 ods. 1, 50 ods. 1 Tr. zák. tresty: súhrnný odňatia slobody osem rokov so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny a zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu šesť rokov. Súčasne zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2005, sp. zn. 5 T 104/04, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2007, sp. zn. 3 To 23/07, vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. V zmysle § 228 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 uložil obvinenému povinnosť nahradiť Daňovému úradu Bratislava IV sumu 8.740.000 Sk. Rozsudkom z 30. októbra 2008, sp. zn. 4 To 2/2008, najvyšší súd podľa § 258 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. por. na základe odvolania obžalovaného zrušil rozsudok krajského súdu v celom rozsahu a v zmysle § 259 ods. 3 Tr. por. uznal obžalovaného za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa §§ 8 ods. 1 250 ods. 1, 5 Tr. zák. sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu na už uvedenom skutkovom podklade a uložil mu v zmysle §§ 250 ods. 5, 35 ods. 2, 39a ods. 3, 53 ods. 1, 54 ods. 3, 49 ods. 1, 50 ods. 1 Tr. zák. tresty: súhrnný odňatia slobody päť rokov so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny, peňažný 1.000.000 Sk spolu s náhradným trestom odňatia slobody jeden rok pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu a zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu šesť rokov. Zrušil zároveň rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2005, sp. zn. 5 T 104/04, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2007, sp. zn. 3 To 23/07, vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. uložil obvinenému povinnosť nahradiť Daňovému úradu Bratislava IV sumu 8.740.000 Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 28.02.2017 sp. zn. 2TdoV 19/2005 rozhodol tak, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.10.2008 sp. zn. 4To/2/2008 a v konaní, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. e/, g/, i/ Tr. por. bol porušený zákon v ustanoveniach § 258 ods. 1 písm. d/, e/, § 259 ods. 3 Tr. por. v znení účinnom do 01.01.2006 v neprospech obžalovaného W.. G. C.. Napadnutý rozsudok sa zrušuje. Zrušuje sa aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27.06.2007, sp. zn. 4T/2/2005. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Z odôvodnenia citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že úlohou súdu prvého stupňa bude: - procesne sa vysporiadať s otázkou nerozhodnutia o námietke zaujatosti obžalovaného zo 17.12.2004. Odôvodnil to tým, že prvostupňový súd nerozhodol o spomínanej námietke zaujatosti obžalovaného, pričom to isté platí i pre odvolací súd, ktorý už z tohto titulu v zmysle § 258 písm. a/ Tr. por. mal zrušiť rozsudok Krajského súdu v Bratislave. krajský a odvolací súd ako súdy konajúce v posudzovanej veci tým, že sa s námietkami obžalovaného predloženými v prípravnom konaní nevysporiadali zákonným spôsobom, porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. - zabezpečiť v origináloch daňové priznania (nie overené kópie) za mesiac apríl 1996 až september 1996. V nadväznosti na uvedené Najvyšší súd SR konštatoval, že súčasťou spisu nie sú originály dokladov, ktorými obžalovaný uplatňoval vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za spoločnosť Q. s.r.o. so sídlom Y. XX XXX XX J., DIČ XXXXXXXX, ktoré v príslušnom období zasielal na daňový úrad Bratislava IV, pričom zistil, že všetky doklady súvisiace so spoločnosťou boli zaslané z dôvodu príslušnosti na ich daňový úrad. - prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli vykonané v súlade s Trestným poriadkom za súčasného dodržania zásady bezprostrednosti a ústnosti, - vyrovnať sa s dĺžkou trestného konania v súvislosti s prípadným postihom obžalovaného neopomínajúc v tejto spojitosti ani aktuálnu judikatúru ESĽP, - reagovať na relevantné skutočnosti, ktorí výjdu najavo na hlavnom pojednávaní. Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec prikázaná bol podľa § 391 ods. 1 Tr. por. viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci dovolací súd povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací súd nariadil. Krajský súd v Bratislave si vyžiadal stanovisko Generálnej prokuratúry SR , z ktorého rozhodnutia z 01.08.2017 č.k. IV/3 GPt 116/05/1000-71 je zrejmé, že predmetná trestná vec sa Krajskej prokuratúre Bratislava neodníma. Súčasne si vyžiadal originály dokladov, ktorými obžalovaný uplatňoval vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za spoločnosť Q. s.r.o. so sídlom Y. XX, J., ktoré boli Krajskému súdu v Bratislave zaslané dňa 26.06.2017,pričom daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie 09/96 sa v zložke daňového subjektu nenachádzalo a preto za uvedené zdaňovacie obdobie bola Krajskému súdu v Bratislave zaslaná čitateľná overená kópia , ktorá súhlasí s prvopisom overeným správcom dane. Na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného W.. G. C., výsluchom svedkyne W.. I. E., W.. M. E., prečítal postupom podľa § 211 ods. 2 písm. a/ Tr. por. účinného do 01.01.2006 výpoveď svedka I. T. ako aj svedkyne W.. C. C., oboznámil sa s obsahom spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5T/104/04 ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil skutkový stav uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaný W.. G. C. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že sa nemá k čomu vyjadrovať, pretože už pred dvadsiatimi rokmi odovzdal daňovému úradu svoje doklady, ktoré mu doposiaľ neboli vrátené, vrátane vyšetrovacieho spisu v zmysle zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého je zrejmé, že tento je vo fotokópii, je prečíslovaný a je zmanipulovaný. Všetky doklady, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu sú vo fotokópiách. Nevyjadril sa ani k výpovediam svedkov, pretože tieto boli vykonané v rozpore s Trestným poriadkom. Pri výsluchu svedkov nebol prítomný jeho vtedajší obhajca JUDr. G. E. a nie je ani zrejmé, či bol o výsluchoch svedkov riadne vyšetrovateľom upovedomený a teda či mal možnosť zúčastniť sa na výsluchu citovaných svedkov. Obvinenie sa zakladá na dokladoch, ktoré nie sú v spise obsiahnuté. Vzhľadom na rozpory vo výpovedi obžalovaného z hlavného pojednávania a jeho skoršou výpoveďou z prípravného konania v zmysle § 207 ods. 2 Tr. por. bola prečítaná výpoveď obžalovaného W.. G. C. z prípravného konania a z hlavného pojednávania konaného 05.12.2005. V prípravnom konaní obžalovaný vypovedal, že samotné obvinenie sa zakladá na fiktívnej spoločnosti. Fiktívnej z toho dôvodu, že jeho obvinenie vychádza z toho, že zmluva medzi spoločnosťami G., a.s. a Q., s.r.o. je fiktívna. Z tohto tvrdenia, obvinenie vychádza ako z dogmy. Ak by sa preukázalo, že zmluva je fiktívna, tak sa dobrovoľne priznáva. Nikto sa ani nezaoberal preukázaním tohto tvrdenia. Žiadal, aby bolo preukázané, že táto zmluva je fiktívna. K vecnej stránke uviedol, že obidve spoločnosti mohli takúto zmluvu uzatvoriť, to, čo touto zmluvou bolo postúpené, jeden zmluvný partner vlastnil a druhý zmluvný partner mal záujem nadobudnúť. Cieľom tejto obchodnej operácie bolo zhodnotenie rokmi získaného know-how formou následného predaja spoločnosti, do ktorej toto know-how malo byť prevedené. Vzhľadom na to, že ide o osoby blízke podľa zákona, jedna spoločnosť mala povinnosť zaúčtovať DPH na vstupe a druhá spoločnosť mala zaúčtovať DPH na výstupe, dokonca aj v tom prípade, ak by bol tento prevod bezodplatný a výška DPH by v tomto prípade musela vychádzať z objektívnej ceny. Podanie daňového priznania si doslovne vynucuje zákon. Namietal, že svojim konaním uviedol, alebo pokúsil sa uviesť pracovníkov daňového úradu do omylu, on si len splnil zákonom stanovenú povinnosť a pracovníci daňového úradu mali postupovať podľa zákona a podľa svojich interných predpisov. Domáhal sa preverenia, či došlo z jeho strany k úmyselnému uvádzaniu pracovníkov daňového úradu do omylu a rovnako žiadal preveriť, či pracovníci daňového úradu dodržali pre nich povinný postup. Obvinenie nie je dôvodné a trval na preverení, či zmluva je fiktívna alebo nie. Pokiaľ ide o zmluvu o dielo z 20.04.1996, ktorá bola uzatvorená medzi firmami Q. s.r.o. a G., a.s., k tejto uviedol, že bolo postúpené duševné vlastníctvo, teda všeobecne know-how. Reálne nedošlo k ďalšiemu plneniu z dôvodu zmarenia Daňovým úradom Bratislava IV. V krokoch, ktoré urobili a to odmietli uhradiť DPH, daňovú kontrolu neúmerne preťahovali, odmietli mu vrátiť účtovné doklady. Keďže chcel predať firmu Q., s.r.o., nemal kompletné podklady, aby mohol tento zámer uskutočniť a teda aj celý prevod know-how stratil zmysel. Aby mohol odpredať firmu, aj keby bolo know-how aktuálne, muselo by byť v poriadku účtovníctvo a to na stav medzi daňovým úradom a firmou Q., s.r.o. bolo neaktuálne. Daňový úrad nebol oprávnený posúdiť´, či zmluva o dielo z 20.04.1996 bola alebo nebola fiktívna. Ak by daňový úrad riadne ukončil kontrolu a preukázal by svoje tvrdenia, že zmluva je fiktívna, resp. že nedošlo k zdaniteľnému plneniu, tak na základe platného rozhodnutia daňových orgánov by spoločnosti Q., s.r.o. vznikla povinnosť vrátiť poskytnutú vratku DPH. Na druhej strane, ak by daňový úrad nebol zmaril túto daňovú operáciu, tak by nemohlo dôjsť k poškodeniu štátu, nakoľko to, čo by bola obdržala firma Q., s.r.o. by musela uhradiť spoločnosť G., a.s. po ukončení celej operácie. Pokiaľ ide o podpisy W.. T. na dokladoch predložených Daňovému úradu Bratislava IV k tomuto uviedol, že táto skutočnosť je právne irelevantná, zmluvu podpisoval za obidvoch účastníkov on, na právoplatnosti zmluvy to nič nemení, toto nemalo vplyv na platnosť zmluvy. Zdôraznil, že ak mal niekto pochybnosť o platnosti akejkoľvek zmluvy, teda v tomto prípade tak ako zo dňa 20.04.1996, ako aj z 01.06.1996 tak mal vtedy konať a žiadať o určenie neplatnosti zmluvy. Daňový úrad porušil daňovú kontrolu a ak by postupoval v kontrole a použil v plnej miere svoje kompetencie a nesnažil sa prenášať zodpovednosť na iných, tak mohol byť obchodný prípad úspešne ukončený alebo získané daňové plnenie mohlo byť vrátené. Vo vzťahu k sume 1.540.000 Sk, ktorú odovzdal v lete 1996 manželke sa vyjadril tak, že cieľom tejto operácie v hotovosti bolo vysporiadanie finančných záväzkov týchto spoločností. Pokiaľ ide o dielo, uviedol, že sa jednalo o know-how, ktoré v tom čase nemienil poskytnúť daňovému úradu, lebo neexistovala dostatočná právna ochrana pred zneužitím údajov v prospech tretích osôb. K zmluvám o dielo uviedol, že boli to dve zmluvy o dielo a to jedna z 20.04.1996 a druhá z 01.06.1996. Samotným cieľom zmlúv nebolo len odovzdanie diela, ale aj predaj firmy a keďže došlo k časovému posunu v rámci realizácie zmluvy, bola uzavretá aj druhá zmluva a to z daňových dôvodov. Okrem iného aj preto, že nechcel zaťažiť firmu G., a.s., keďže k predaju firmy nedošlo. Obidve firmy zastupoval a konal v ich mene on sám. V roku 1996 v obidvoch firmách neboli zamestnanci, firmy zastupoval výhradne on, prípadne veci boli zabezpečované externým spôsobom. K dielu ešte upresnil, že toto vyhotovil on sám, boli to desiatky strán, dielo bolo vyhotovené písomne a na otázku, kde v súčasnosti toto dielo je neodpovedal a len dodal, že v súčasnosti má dielo nízku hodnotu. Z výpovede obžalovaného z hlavného pojednávania konaného 05.12.2005 na č.l. 283-285 vyplýva, že počas celého dokazovania vykonaného v prípravnom konaní mu nebol preukázaný úmysel, neoprávnene sa obohatiť a nebolo mu ani preukázané fiktívne plnenie t. j., že zmluva je fiktívna. Súčasťou spisového materiálu sú dve zmluvy o dielo, z ktorých je jedna z 20.4.1996 a druhá je z 1.6.1996. Nikdy netvrdil, že tieto zmluvy nepodpísal. Všetko ostatné považuje za ,,vyfabrikované“ pre účely medializácie. Pokiaľ sa v obžalobe spochybňuje, že sa nejednalo o skutočný a riadny obchodný vzťah, podľa jeho názoru ide o štandardný prípad, kedy existovalo rozhodnutie kolektívneho orgánu. Cieľom takéhoto postupu bola realizácia ako na strane kupujúceho, tak na strane predávajúceho. Jedna firma poskytla know - how druhej firme za určitú finančnú čiastku, ktorú jej táto aj zaplatila. Jeho cieľom bolo predať firmu Q. s. r. o. a z toho dôvodu do nej vkladal know - how a realizoval to, čo malo v tejto firme hodnotu. K predaju uvedenej firmy neprišlo, pretože daňové konanie bolo prerušené. Pokiaľ ide o firmu G. a. s., k predaju uvedenej firmy nemohlo dôjsť preto, že táto nemala ukončené niektoré konania a o túto firmu záujem nebol ako o celok. V prípravnom konaní mu nebolo dokázané, že daňové priznania podával on a s touto otázkou sa nikto nezaoberal. Nieje zrejmé, kto daňové priznania podával. Z jeho pohľadu vznesené obvinenie proti jeho osobe je neštandardné, pretože prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I. zvažoval vznesenie obvinenia. Podľa jeho názoru Okresná prokuratúra Bratislava I. postupovala voči jeho osobe na základe politickej objednávky, za ktorou stál aj premiér vtedajšej vlády. Jeho prípad má znaky toho, čo sa nazýva ,,Pelikán“ a síce, ak osoba ktorá by mohla poukázať na určité nezákonné praktiky, treba túto osobu pošpiniť tak, aby bola nedôveryhodná. Dodal ešte, že daňovej kontrole predložil všetky potrebné doklady, okrem diela, ktoré bolo predmetom zmluvy. Odmietol sa vyjadriť, kde sa dielo v súčasnosti nachádza. Svedkyňa W.. I. E. na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaný W.. C. podával daňové priznania, na základe týchto daňových priznaní bola vykonaná daňová kontrola a na základe jej zistení bola prerušená a kontaktovali orgány činné v trestnom konaní a následne čakali na rozsudok. Keďže si ďalšie okolnosti vzhľadom na odstup času presne nepamätala, bola jej výpoveď v súlade s ustanovením § 211 ods. 2 písm. b/ Tr. por. z prípravného konania prečítaná, pričom po prečítaní uvedenej svedeckej výpovede táto zotrvala na výpovedi z prípravného konania. V prípravnom konaní svedkyňa uviedla, že Daňový úrad Bratislava IV vyplatil spoločnosti Q., s.r.o., Bratislava, na základe podaných daňových priznaní nadmerné odpočty DPH a to za mesiac apríl 1996 sumu 460 944 Sk, za mesiac máj 1996 sumu 6 902 116,- Sk, za mesiac jún 1996 sumu 477 036,- Sk, za mesiac júl 1996 sumu 463 778,- Sk a za mesiac august 1996 sumu 465 303,-Sk. Nadmerný odpočet uplatnený za mesiac september 1996 vo výške 6 903 937,-Sk obžalovanému vyplatený nebol a daňový úrad začal kontrolu. K otázke, kto podával za daňový subjekt daňové priznania sa vyjadriť nevedela, avšak podľa zákona by mal daňové priznania podávať konateľ spoločnosti. Predmetná daňová kontrola doposiaľ ukončená nebola. Svedkyňa odpovedala na otázky obžalovaného v tom smere, že daňová kontrola bola nariadená z dôvodu, že obžalovaný nedodal daňovému úradu podklady pre priznanie nadmerných odpočtov DPH, t.j. nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Obžalovaný splnil tri podmienky, avšak nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ ide o vrátenie dokladov upresnila, že originály boli poskytnuté orgánom činným v trestnom konaní a tieto im vrátené neboli z dôvodu skartovania. V daňovej kontrole pokračovali však na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR. Na otázku obžalovaného, či bol povinný predložiť daňovému úradu dielo, svedkyňa odpovedala kladne, pričom doložila, že obžalovaný predložil iba faktúry. K dielu ešte dodala, že toto skúmajú tak, že ho dajú predložiť znalcovi, avšak obžalovaný im žiadne dielo nepredložil. Svedkyňa W.. M. E. na hlavnom pojednávaní uviedla, že si už nespomína na svoju výpoveď z prípravného konania. V dôsledku uvedeného, za splnenia zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 211 ods. 2 písm. b/ Tr. por. bola jej výpoveď prečítaná z prípravného konania z č.l. 30-32. V prípravnom konaní uviedla, že firma Q. s. r. o., ktorá vznikla dňa 30.3.1995 a predmetom ktorej je okrem iného činnosť ekonomických a organizačných poradcov a ktorej jediným konateľom bol obžalovaný W.. G. C. sa od 1.8.1995 zaregistrovala za platiteľa DPH s mesačným zdaňovacím obdobím. V mesiaci november 1996 bola zahájená vo firme Q. s. r. o. kontrola dane z pridanej hodnoty za mesiace apríl - október 1996. Dňa 14.11.1996 bolo doručené daňovému subjektu Q. s. r. o. rozhodnutie o určení posledného zdaňovacieho obdobia na DPH október 1996. Dôvodom zrušenia registrácie za platiteľa DPH bolo, že platiteľ počas celej doby registrácie neuskutočňoval žiadne zdaniteľné plnenia a uplatňoval si len nadmerné odpočty DPH. Daňový subjekt ku kontrole DPH nepredložil za zdaňovacie obdobie október 1996 doklady a za apríl - september 1996 boli predložené doklady, z ktorých si spol. Q. s. r. o. uplatňovala odpočty DPH. Správcovi dane boli predložené dve zmluvy o dielo a to jedna z 20.4.1996, na ktorej je uvedený ako zhotoviteľ spol. G. a. s. a objednávateľ spol. Q. s. r. o. Predmetom zmluvy je poskytnutie ekonomicko-organizačného poradenstva, pričom plnenie sa malo v zmysle článku dva uvedenej zmluvy vykonať v písomnej i ústnej forme. Z poskytnutých podkladov nevyplynulo, akou formou a či vôbec došlo k plneniu podľa uvedenej zmluvy. Zmluvná cena bola dohodnutá na 34 miliónov Sk. K uvedenej zmluve boli predložené tri faktúry, v ktorých bola fakturovaná prvá čiastková platba vo výške 2 milióny Sk, DPH 23% t. j. celkom 2.460.000,- Sk. Prvá časť diela bola prevzatá 29.4.1996 a pri prevzatí uhradená čiastka 460.000,- Sk v hotovosti, čo predstavuje DPH 23%. Druhá čiastková platba za obchodno-ekonomické poradenstvo bola fakturovaná vo výške 30 miliónov Sk, DPH 23% t. j. 6.900.000,- Sk, celkom 36.900.000,- Sk. Dielo bolo dodané 21.5.1996 s poznámkou nerozpečaťujte do úplného zaplatenia faktúry. Tretia faktúra bola vystavená na sumu 2.460.000,- Sk, pričom dielo bolo dodané 10.6.1996 a bola urobená čiastková úhrada pri prevzatí diela v sume 460.000,- Sk, čo opäť predstavuje DPH 23%. V danom prípade daňový subjekt mal preukázať správcovi dane uskutočnenie zdaniteľného plnenia, pretože nestačí zápis na faktúre. Druhá zmluva o dielo zo dňa 1.6.1996 obsahuje zmluvnú cenu dohodnutú na 68 miliónov Sk. Rovnako k uvedenej zmluve boli predložené tri faktúry. Daňový subjekt Q. s. r. o. J. predložil správcovi dane - Daňový úrad Bratislava IV. storno faktúru č. externé XXXXXXX, interné č. XXXXXX, účtovné obdobie 9/96, dátum vystavenia 28.6.1996, na ktorej je uvedený subjekt G., bez ďalšieho definovania, objednávateľ Q. s nasledovným textom: V súlade s našou zmluvou o dielo z 20.4.1996 odstupujeme od citovanej zmluvy a stornujeme naše faktúry XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXX v celkovej výške 34.000.000,- Sk, DPH 23% - 7.820.000,- Sk, celkom 41.820.000,- Sk. Ku dnešnému dňu ste uhradili celkom 7.935.000,- Sk, ktoré Vám vraciame nasledovne: 6.390.000,- Sk prevodom na Váš horeuvedený účet a 1.540.000,- Sk v hotovosti. K odstúpeniu zmluvy o dielo spoločnosť Q. s. r. o. predložila správcovi dane list zo dňa 28.6.1996 od spol. G. a za spol. je podpisová doložka W.. G. C., konateľ. U daňového subjektu Q. s. r. o. nieje ukončená daňová kontrola z dôvodu prerušenia daňového konania podľa § 25a ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. z. Na otázku obžalovaného svedkyňa uviedla, že daňový subjekt preukazuje správcovi dane dôkazy, či došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Na daňovom úrade existuje zložka týkajúca sa obžalovaného W.. C., ktorú je možné si vyžiadať. V ďalšom odpovedala, že bolo povinnosťou obžalovaného predložiť dielo na základe zákona o správe daní a na základe hmotnoprávneho predpisu. Momentálne si nevedela spomenúť na číslo zákona, na základe ktorého by mu vyplynula povinnosť predložiť dielo daňovému úradu. Keďže z obsahu spisového materiálu vyplýva, že svedok W.. I. T. dňa 06.06.2010 zomrel (úmrtný list č.l. 70) a svedkyňa W.. C. C. podľa lekárskeho potvrdenia nachádzajúceho sa na č.l. 170 pre jej mimoriadne nepriaznivý vplyv súdnych pojednávaní na jej psychický stav, nie je spôsobilá výsluchu na hlavnom pojednávaní, ktorej výsluch by mohol vyprovokovať výrazné zhoršenie jej stavu, za splnenia zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 211 ods. 2 písm. a/ Tr. por. boli výpovede uvedených svedkov prečítané z prípravného konania a z hlavného pojednávania konaného 05.12.2005. Svedkyňa W.. C. C. v prípravnom konaní vypovedala, že pracovala ako vedúca oddelenia kontroly priamych daní na Daňovom úrade Bratislava IV, pričom neprichádzala do styku s dokladmi súvisiacimi s DPH. Vo veci kontroly priamych daní u daňového subjektu Q., s.r.o., Bratislava nebola ukončená daňová kontrola z dôvodu, že daňový subjekt nespolupracoval so správcom dane a daňový úrad nemal k dispozícii žiadne dôkazné prostriedky pre výkon kontroly a vyrubovacie konanie a ku dňu jej výsluchu neevidovali nedoplatok na dani z príjmu právnických osôb. Na hlavnom pojednávaní konanom 23.02.2006 na č.l 302-303 vypovedala, že pracuje ako vedúca oddelenia kontroly priamych daní Daňového úradu Bratislava IV. Vyšetrovateľa oboznámila, že spoločnosť Q. s. r. o. vznikla 30.3.1995 a konateľom tejto spoločnosti bol W.. G. C. a to až do 18.10.1999. Od roku 1999 je spoločnosť bez konateľa. Túto skutočnosť zistili z výpisu z Obchodného registra, ktorý si vyžiadali v januári 2000. Na dani z príjmov právnickej osoby za spoločnosť Q. bolo daňové priznanie podané v zákonnej lehote s tým, že neboli uvedené len základné údaje daňového priznania a to výnosy a náklady daňového subjektu. Bol vyčíslený len hospodársky výsledok t. j. strata vo výške 222.000,- Sk. Za rok 1996 nebolo podané daňové priznanie, napriek výzve správcu dane. V júny 1999 bol postúpený spisový materiál k daňovej kontrole z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rokov 1995 - 1998. Daňový úrad oznámil daňovému subjektu začiatok daňovej kontroly a vyzval ho, aby predložil všetky účtovné a daňové doklady. Daňový subjekt tak do dnešného dňa neurobil a oznámil, že bol na daňovom úrade a pracovníčky daňového úradu sa mu nemohli venovať. Nemá žiadnu vedomosť o tom a ani na daňovom úrade sa nevedie ani žiadny úradný záznam, že by sa obžalovaný na daňový úrad dostavil. V prípade, že by tomu tak bolo, spisuje správca dane záznam o takomto sedení. Dňa 17.12.1999 sa zúčastnila sedenia s obžalovaným a bola prítomná aj p. C., obžalovaný sa vyjadril, že účtovné a daňové doklady nepredloží pokiaľ bude platiť zákon č. 511/1992 Zb. z. v znení neskorších predpisov. Následne sa dozvedeli, že obžalovaný nieje konateľom spoločnosti Q. a spoločnosť pôsobí bez konateľa. Z uvedeného dôvodu nebolo možné vykonať kontrolu. Dodala ešte, že v každom predvolaní je každý daňový subjekt poučený, že správca dane môže daň vyrubiť pomocou pomôcok, ktoré má k dispozícii. V danom prípade tak nemohol urobiť, lebo nemal k dispozícii žiadne podklady na vyrubenie dane. Svedok W.. I. T. v prípravnom konaní vypovedal, že bol jedným z konateľov spoločnosti G., s.r.o. asi tri roky, asi do roku 1994. Od tohto roku v spoločnosti nepôsobil a vystúpil z nej, pričom obžalovaný v nej zostal sám a a ďalej sa nezaujímal o dianie v tejto spoločnosti. Nevyhotovoval žiadne zmluvy o dielo, na základe ktorých mala spoločnosť G., a.s. poskytovať ekonomicko-organizačné poradenstvo spoločnosti Q., s.r.o., ani ich nepodpisoval. Podpisy na predložených predmetných zmluvách o dielo nie sú jeho, takéto zmluvy jednoznačne nepodpisoval. Predložené faktúry z roku 1996 nepodpisoval. Predloženú storno faktúru vystavenú spoločnosťou G., a.s. objednávateľovi Q., s.r.o. na sumu 41.820.000 Sk dňa 28.06.1996 tiež nepodpisoval. Zopakoval, že v roku 1996 v spoločnosti G. nepôsobil, ani nepodpisoval žiadne listiny v mene spoločnosti G., a.s. Na hlavnom pojednávaní konanom 21.11.2005 č.l. 288 vypovedal v podstate zhodne, pričom upresnil, že na predložených faktúrach je úplne iný podpis ako jeho a nebolo treba grafológa na to. Ten kto to podpísal sa ani nesnažil napodobniť jeho podpis. V prípravnom konaní bola vypočutá ako svedkyňa W.. C. C., manželka obžalovaného, ktorá využila svojho práva a odmietla vypovedať, Krajský súd v Bratislave upustil od výsluchu tejto svedkyne, pretože vzhľadom na dôkaznú situáciu nepovažoval jej výsluch za potrebný. Pokiaľ ide o námietky obhajcu obžalovaného týkajúcej sa nemožnosti čítania výpovedi svedkov z prípravného konania, keďže z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obhajca, napriek tomu, že nebol prítomný pri výsluchu svedkov a nie je zrejmé z obsahu vyšetrovacieho spisu, akým spôsobom bol upovedomený, treba uviesť, že pri oboznamovaní z výsledkami vyšetrovania ani obhajca a ani obžalovaný W.. G. C. nežiadali zopakovanie výsluchov svedkov, ktorí boli riadne vypočutí po vznesení obvinenia. Je preto možné konštatovať, že použitie výpovedí svedkov z prípravného konania neznamená porušenie článku 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, keďže v prípravnom konaní boli rešpektované práva obhajoby. Jedná sa teda o vykonanie dôkazov zákonným spôsobom. Z odborného vyjadrenia KEU PZ Bratislava z 21.5.1997 je zrejmé, že sporné podpisy, ktoré by mali znieť na priezvisko T., na predložených listinných dôkazoch treba hodnotiť, ako podpisy nacvičené, ktorých znenie nieje čitateľné. Tieto vykazujú podobné a rozdielne znaky. Identifikačná hodnota rozdielnych znakov umožňuje konštatovať, že sporné podpisy sa nezhodujú s ukážkami a skúškami podpisov, ktoré vyhotovil W.. T.. Súčasťou spisového materiálu sú zmluvy o dielo a to, zmluva o dielo z 20.4.1996, na ktorej za firmu G., ako zhotoviteľa je podpis T. a za firmu Q. s. r. o. je podpis obžalovaného. Predmetom uvedenej zmluvy je poskytnutie ekonomicko-organizačného poradenstva, obe strany sa dohodli na zmluvnej cene 34 miliónov Sk. Pričom okrem iného je v zmluve uvedené, že objednávateľ je povinný v termínoch uvedených uhradiť minimálne 23% z dohodnutej čiastkovej úhrady. V zmluve o dielo z 1.6.1996 je rovnako za firmu G. podpísaný T. a za firmu Q. obžalovaný. Uvedená zmluva mala dohodnutú zmluvnú cenu 68 miliónov Sk a aj v tejto je uvedené, že objednávateľ je povinný v uvedených termínoch uhradiť minimálne 23% z dohodnutej čiastkovej úhrady. Námietky obhajoby, že ide len o fotokópie zmlúv, považoval krajský súd za nedôvodné, keďže obžalovaný nespochybnil počas celého trestného konania existenciu a obsah uvedených zmlúv. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že jediným štatutárnym zástupcom firmy Q. bol obžalovaný W.. G. C. a od roku 1994 aj vo firme G. a. s. V ďalšom obsah spisového materiálu tvoria originály daňových priznaní, na základe ktorých si obžalovaný W.. G. C. uplatňoval daň z pridanej hodnoty za žalované obdobie., s výnimkou daňového priznania za mesiac september 1996, avšak citované daňové priznanie zaslané vo fotokópii súhlasí s prvopisom overeným správcom dane. V tejto súvislosti treba poukázať aj na zápisnicu o verejnom zasadnutí Najvyššieho súdu SR z 23.10.2008 (č.l. 429-434), keď na č.l. 431 za prítomnosti členov senátu, zapisovateľky, zástupkyne Generálnej prokuratúry SR, obžalovaného, jeho obhajcu a zástupkyne poškodenej strany bolo vyhlásené uznesenie podľa § 235 ods. 2, § 213 ods. 1 Tr. por. účinného do 01.01.2006, ktorým sa čítalo daňové priznanie spoločnosti Q., s.r.o., za zdaňovacie obdobie od apríla do septembra 1996, pričom ani obžalovaný ani jeho obhajca nespochybnili existenciu týchto daňových priznaní. Uvedené vyplýva zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.02.2017 sp. zn. 2TdoV 19/2015 (č.l. 12). Na základe takto vykonaného dokazovania a po zhodnotení jednotlivých dôkazov mal súd jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil konania popísaného vo výrokovej časti tohto rozsudku. Bolo preukázané, že obžalovaný ako štatutárny zástupca Q. s. r. o. a G. a. s. v účtovných dokladoch spoločností zaevidoval pohyby finančných prostriedkov tak, aby vykazovali situáciu, akoby skutočne bol realizovaný zmluvný vzťah a v rámci jeho realizácie došlo k zdaniteľným plneniam podľa ustanovení zák. č. 289/1995 Zb. z. o dani z pridanej hodnoty. Nieje možné uveriť obhajobným tvrdeniam obžalovaného, že celé obvinenie voči jeho osobe je vykonštruované a stojí za ním politická objednávka, pretože obžalovaný počas celého trestného stíhania nepredložil predmetné dielo, na základe ktorého malo dôjsť k plneniu zmluvy o dielo. Je možné súhlasiť s názorom obžalovaného, že škoda na úkor štátneho rozpočtu SR by nevznikla, pretože daň z pridanej hodnoty zaúčtovaná na vstupe spoločnosti Q. s. r. o. by bola spoločnosťou G. a. s. zaúčtovaná na výstupe a uhradená. Takýto by teoreticky a prakticky mal byť priebeh účtovania a aj vyrovnania úhrady dane z pridanej hodnoty, avšak za predpokladu, žeby sa jednalo o riadne a zákonne realizovaný zmluvný vzťah. Bolo preukázané, že spoločnosť Q. s. r. o. bola registrovaná ako platiteľ dane z pridanej hodnoty z mesačným zdaňovacím obdobím a spoločnosť G. a. s. so štvrť ročným zdaňovacím obdobím. Spoločnosť Q. si uplatňovala mesačne DPH, ktorá mu bola aj vyplácaná, avšak v čase keď spoločnosť G. mala vrátiť štátu vyplatenú DPH spoločnosti Q., tak táto dňa 28.6.1996 vykázala odstúpenie od zmluvy. Bolo to v čase, keď Daňový úrad Bratislava IV. poukazoval peniaze na účty spoločnosti Q. s. r. o. za uplatnené mesačné nadmerné odpočty. Pokiaľ sa obžalovaný bráni tým, že k vráteniu nadmerného DPH bránila daňová kontrola, v tejto časti krajský súd poznamenáva, že daňová kontrola bola zahájená vo firme Q. a nie vo firme G., ktorá DPH mala zaúčtovať na výstupe a uhradiť. V ďalšom krajský súd poukazuje na okolnosť za akých došlo k odstúpeniu od zmluvy a vráteniu poskytnutého plnenia firmou G. firme Q.. Nieje logické, pokiaľ by firma G. ako zhotoviteľ plnila zmluvu voči firme Q., tejto vrátila poskytnuté finančné plnenia. Toto nasvedčuje tomu, že s najväčšou pravdepodobnosťou dielo vyhotovené nebolo. Ďalším dôkazom, ktorý preukazuje, že obžalovaný len fiktívne vykazoval údajnú realizáciu zmlúv o dielo, je aj spôsob podpisovania zmlúv a iných písomností. V spoločnosti Q. s. r. o., ako aj spoločnosti G. bol štatutárnym zástupcom, písomnosti preto podpisoval sám za obidve spoločnosti. Pri podpisovaní za spoločnosť G. však uvádzal podpis osoby s priezviskom T. a navodzoval tak dojem, že sú skutočne podpisované touto osobou, ktorá už v spoločnosti G. reálne od roku 1994 nepôsobila napriek tomu, že nebola vymazaná z Obchodného registra. V neprospech obžalovaného svedčia aj toky finančných prostriedkov, ako aj správy a výpisy z účtov Všeobecnej úverovej banky, OTP banky a Investičnej a rozvojovej banky, v ktorých bol obžalovaný jediným disponentom s účtami za spoločnosť Q. ako aj G.. Úhrady faktúr pri vykazovanej zmluve o dielo z 20.4.1996 dokladoval pohybom finančných prostriedkov na účtoch v bankách v sume približne 7.100.000,- Sk, ktoré v dňoch 28. - 28.5.1996 v hotovosti vložil na účet spoločnosti Q. č. XXXXXXXXXX/XXXX vo Všeobecnej úverovej banke, ktoré následne v hotovosti vybral po vykázanom odstúpení od zmluvy a vrátení plnení. Sumu 1.540.000,- Sk ako časť vrátenej sumy po odstúpení od zmluvy mala pre súd z nepochopiteľných dôvodov pre spoločnosť Q. prevziať manželka obžalovaného W.. C. C. od firmy G.. Úhrady faktúr z realizácie druhej zmluvy mal obžalovaný realizovať v hotovosti. Ďalším faktom svedčiacim proti obžalovanému je aj okolnosť, že predmetom oboch zmlúv malo byť poskytnutie know-how. Dielo mal vypracovať obžalovaný sám sebe. Sám sebe poskytol know- how podľa zmlúv za sumy 34.000.000,- Sk a 68.000.000,- Sk. Podľa článkov 4 citovaných zmlúv bol objednávateľ t. j. firma Q. povinná uhradiť minimálne 23% z dohodnutej čiastkovej úhrady, ktorá v danom prípade zodpovedá dane z pridanej hodnoty. Keďže obžalovaný nepredložil know-how t. j. dielo, takéto konanie svedčí o vykazovaní fiktívneho zdaniteľného plnenia, pričom stanovené ceny boli vysoké len z dôvodu zabezpečiť formálne podmienky k vykázaniu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Čo sa týka právneho posúdenia konania obžalovaného, krajský súd toto jeho konanie posúdil ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 1.1.2006 a to z časti dokonaného a z časti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. a to podľa Trestného zákona účinného v čase jeho spáchania (§ 16 ods. 1 Tr. zák.). V danom prípade bolo potrebné použiť Trestný zákon účinný v čase spáchania skutku, zákona č. 100/1996 Zb. Obžalovaný vyhotovil fingované doklady, ktorými predstieral, že došlo k zdaniteľnému plneniu, v skutočnosti však k žiadnemu reálnemu plneniu nedošlo, teda nevznikla povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty a celé jeho konanie smerovalo k tomu, aby na základe týchto fingovaných dokladov získal neoprávnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty. Na podklade týchto fingovaných podkladov získal zo štátneho rozpočtu neoprávnene celkovú sumu 8.769.177,- Sk, čím spôsobil škodu veľkého rozsahu. Vvzhľadom na ustanovenie § 89 ods. 13 Tr. zák. účinného do 01.01.2006. v prípade vyplatenia uplatneného nadmerného odpočtu aj za mesiac september 1996 v sume 6.937000 Sk by celková škoda dosiahla čiastku 15.673.114 ,- Sk. V prejednávanej veci ide o majetkový trestný čin, pričom skutok bol spáchaný v roku 1996, preto pri posudzovaní trestnej činnosti bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 16 ods.1 Tr. zák. podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase keď bol čin spáchaný, podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Daň z pridanej hodnoty je daňou nepriamou, všeobecnou, ktorá zaťažuje spotrebu tovarov a služieb. Daň z pridanej hodnoty sa v Slovenskej republike uplatňuje od roku 1993, pričom konania, ktorými páchatelia úmyselne neoprávnene uplatňovali nároky na vrátenie DPH, boli do 31.08.1999 trestne postihnuteľné ako trestný čin podvodu podľa § 250 Tr. zák. od 01.09.1999 do 31.12.2005 by konanie obžalovaného mohlo byť posúdené ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148 a ods. 1 alinea druhá Tr. zák. účinného do 31.12.2005, od 01.01.2006 do 30.09.2012 skutkovú podstatu trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá Tr. zák. a od 01.10.2012 do súčasnosti skutkovú podstatu trestného činu daňového podvodu podľa § 277a Tr. zák. V danom konkrétnom prípade je pre obžalovaného priaznivejší Trestný zákon účinný do 01.01.2006, v zmysle ktorého ho súd uznal aj za vinného. V prípade trestných činov majetkovej povahy okrem trestných sadzieb, ďalším kritériom pre posúdenie priaznivejšieho zákona v zmysle § 16 ods. 1 Tr. zák. bola i výška spôsobenej škody. Podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. sa pri určovaní výšky škody vychádza z výšky minimálnej mzdy. V roku 1996 bola výška minimálnej mzdy určená zákonom Národnej rady SR z 21.03.1996 č. 90/96 Z.z. účinného od 01.04.1996 sumou 2.700,- Sk. Škoda veľkého rozsahu v čase spáchania skutku predstavovala päťstonásobok minimálnej mzdy, čo bolo 1.350.000,- Sk. Pokiaľ ide o stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného, tento je daný významom chráneného záujmu, ktorým je v danom prípade ochrana majetku a tento je zvýšený rozsahom spôsobenej škody, ako aj pokračovaním v protiprávnom konaní obžalovaného, ktorý spôsobil škodu veľkého rozsahu na ťarchu štátneho rozpočtu SR. Čo sa týka osobných pomerov obžalovaného, krajský súd zistil z aktuálneho odpisu registra trestov, že doposiaľ bol dvakrát súdne trestaný, pričom prvé odsúdenie z roku 2002 má zahľadené, takže sa hľadí na neho akoby nebol odsúdený. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 5T 104/04 je zrejmé, že obžalovaný G. C. bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. z 11.4.2005 sp. zn. 5T 104/04 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a, ods. 2 písm. a Tr. zák. a bol odsúdený podľa § 155 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov so zaradením do I. NVS. Súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov a rozhodnuté bolo aj o náhrade škody. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15.5.2007 sp. zn. 3To 23/07 bol citovaný rozsudok zrušený vo výroku o náhrade škody. Podľa § 23 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Podľa § 31 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4 Tr. zák.) na možnosť nápravy a pomery páchateľa. Ak súd príjme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť. Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku súd uloží súhrnný trest podľa zásad uvedených v odseku 1, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu musí súd vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom. Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený. Keďže v súdenej trestnej činnosti sa dopustil skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, prichádzalo u obžalovaného do úvahy uloženie súhrnného trestu odňatia slobody. Trestnej činnosti, ktorá sa obžalovanému kladie za vinu sa tento dopustil v roku 1996, pričom trestné stíhanie bolo začaté a obvinenie vznesené uznesením vyšetrovateľa 09.01.2001, pričom obžaloba bola podaná dňa 24.02.2005 a k prvému odsudzujúcemu rozsudku Krajským súdom v Bratislave došlo dňa 27.06.2007. Z uvedeného je zrejmé, že v predmetnej trestnej veci ide o neprimeranú dĺžku trestného konania, ktorá nielen odporuje zmyslu práva obžalovaného ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo osebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania. Z uvedeného dôvodu vzhľadom na dĺžku konania, postoj obžalovaného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní, bola neprimerane presiahnutá dĺžka konania v porovnateľných veciach a preto krajský súd zohľadnil túto skutočnosť pri ukladaní trestu a použil zmierňovacie ustanovenie uvedené v ustanovení § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a uložil tak obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 3 roky 4 mesiace a 18 dní pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu, kedy bolo možné ukladať obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere od 5 až 12 rokov. Uvedený trest vykonal pôvodne uloženým rozsudkom. Ide o súhrnný trest, keďže obžalovaný sa skutku dopustil skôr, než súd prvého stupňa vyhlásil odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Preto krajský súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 11.04.2005 sp. zn. 5T/104/04 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15.05.2007 sp. zn. 3To/23/07 a spôsobe jeho výkonu. Súčasne zrušil všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Na výkon uloženého trestu súd zaradil obžalovaného do I. nápravnovýchovnej skupiny v súlade s ustanovením § 39a ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Súčasne súd uložil obžalovanému i trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, ktorý trest mu bol uložený vyššie citovaným rozsudkom. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, krajský súd neuložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu Daňovému úradu Bratislava IV vo výške 8.740.000,- Sk, ktorý nepripustil s jeho nárokom na náhradu škody do konania. V trestnom konaní, predmetom ktorého je prerokovanie a rozhodovanie daňových a poistných podvodov si nemôže náhradu škody uplatňovať žiadny subjekt. Postavenie poškodeného mu však patrí vrátane uplatňovania práv, ktoré mu zákon priznáva. Povinnosť doplatenia chýbajúcich odvodov na daniach a poistnom, resp. vrátenie nadmerných odpočtov realizuje rozhodnutiami príslušný daňový úrad. Vyplýva to priamo zo zákona č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších zákonov, § 56 a nasledujúce, účinný do 01.01.2012. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 8 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia prostredníctvom podpísaného súdu na Najvyšší súd SR.