Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/16/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200114 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1017200114.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: JUDr. Alojz Baránik, advokát s.r.o., IČO: 46940561, so sídlom v Bratislave, Mateja Bela 8, adresa na doručovanie: Bratislava, Grösslingova 4, zastúpeného advokátkou Mgr. Miroslavou Ficovou, so sídlom v Novej Dubnici, Mierová námestie 24, adresa na doručovanie: Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: JUDr. Jaromír Čižnár, generálny prokurátor Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 200/16/1000-18 zo dňa 23.11.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca dňa 12.8.2016 požiadal Generálnu prokuratúru SR o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 211/2000 Z.z.), a to úplného majetkového priznania za roky 2009-2015 JUDr. T. H. staršieho, prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I, a JUDr. T. H. mladšieho, prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V, vrátane ich dodatočných doplnení a spresnení v súlade s výzvou generálneho prokurátora SR podľa § 28 ods. 6 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 154/2001 Z.z.). 2. Generálna prokuratúra SR rozhodnutím č. Ei 200/16/1000-3 zo dňa 17.8.2016 nevyhovela žiadosti žalobcu o sprístupnenie požadovanej informácie. Uviedla, že zo zákonnej úpravy vyplýva povinnosť prokurátora deklarovať svoje majetkové pomery v majetkovom priznaní v určených lehotách. K časti žiadosti o sprístupnenie majetkového priznania JUDr. T. H. staršieho za roky 2009 až 2011 uviedla, že prokurátor bol povinný ich podať, no neboli zverejňované, pretože to zákon č. 154/2001 Z.z. neustanovoval. K časti žiadosti o sprístupnenie majetkového priznania JUDr. T. H. staršieho za roky 2012 až 2015 odkázala na webové sídlo generálnej prokuratúry. Ostatná časť a osobné údaje v majetkovom priznaní neboli a nemôžu byť sprístupnené s poukazom na zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 25.5.2018 (ďalej len zákon č. 122/2013 Z.z.), č. 154/2001 Z.z. a zákon č. 211/2000 Z.z. Nevzťahuje sa naňho informačná povinnosť vyplývajúca z § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., pretože prokurátor nepatrí do okruhu subjektov tam uvedených. K časti žiadosti o sprístupnenie majetkového priznania JUDr. T. H. mladšieho za roky 2011 až 2013 uviedol, že vykonával funkciu právneho čakateľa prokuratúry a na jeho služobný pomer sa vzťahoval zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.5.2017 (ďalej len zákon č. 400/2009 Z.z.), v zmysle ktorého bol povinný podávať majetkové priznania bez povinnosti ich zverejňovania. K časti žiadosti o sprístupnenie majetkového priznania JUDr. T. H. mladšieho za roky 2014 a 2015, kedy vykonával funkciu prokurátora, odkázal na webové sídlo generálnej prokuratúry. Ostatná časť a osobné údaje v majetkovom priznaní neboli a nemôžu byť sprístupnené s poukazom na zákon č. 122/2013 Z.z., č. 154/2001 Z.z. a zákon č. 211/2000 Z.z. Povinné osoby pri sprístupňovaní údajov získaných od tretej osoby na plnenie úloh vyplývajúcich z osobitného zákona (č. 154/2001 Z.z.) sprístupnia len tie informácie, ktoré priamo súvisia s jej úlohami za súčasného rešpektovania povinnosti mlčanlivosti, ochrany osobných údajov a ochrany informácii pred ich zverejnením alebo zneužitím. Povinná osoba môže zverejniť len určitý okruh údajov, čo sa v danom prípade stalo. Zvyšný rozsah údajov sa nezverejňuje bez súhlasu dotknutých osôb. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/250/2008 zo dňa 25.11.2009. Dotknuté osoby nedali súhlas na sprístupnenie údajov v tej časti majetkového priznania, ktoré sa nesprístupňujú, čo zakladá obmedzenie prístupu k požadovaným informáciám. 3. Žalovaný rozhodnutím č. Ei 200/16/1000-9 zo dňa 23.9.2016 zrušil prvostupňové rozhodnutie č. Ei 200/16/1000-3 zo dňa 17.8.2016 a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia bol nesúlad jeho výroku a odôvodnenia, ktoré nemali náležitosti podľa § 47 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len SP alebo Správny poriadok). 4. Generálna prokuratúra SR v následnom konaní rozhodnutím č. Ei 200/16/1000-13 zo dňa 26.10.2016 nevyhovela žiadosti žalobcu v časti požadujúcej sprístupnenie majetkového priznania JUDr. T. H. staršieho za roky 2009 a 2010 a majetkového priznania JUDr. T. H. mladšieho za roky 2010, 2011 a 2012. Podľa zákona č. 154/2001 Z. z. medzi povinnosti prokurátora patrilo a patrí podávať každoročne majetkové priznania. JUDr. T. H. starší vykonávajúci funkciu prokurátora podľa zákonnej úpravy túto povinnosť splnil a majetkové priznanie podal vždy. Pretože zákon č. 154/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.9.2011 v časovom období požadovanom žiadateľom za roky 2009 a 2010 neukladal generálnemu prokurátorovi podané majetkové priznanie spolu s osvedčením zverejniť, je potrebné posúdiť, či je sprístupnenie informácií možné podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Podstatnou otázkou je pojem o obsah, čo je a čo možno považovať za osobný údaj, či pod tento pojem možno subsumovať aj údaje požadované žiadateľom. Definícia pojmu osobný údaj sa po obsahovej stránke skladá z viacerých prvkov, ktoré vystupujú v pozícií identifikátorov patriacich ku konkrétnej fyzickej osobe a tak vytvárajú jej identitu. Osobnými údajmi sú údaje, ktoré sa týkajú konkrétnej fyzickej osoby. Vo všeobecnosti, osobnými údajmi môžu byť akékoľvek údaje týkajúce sa konkrétnej osoby, a preto ani zákon č. 122/2013 Z.z. neobsahuje presný výpočet, čo možno za osobné údaje považovať. Zákon poskytuje iba demonštratívny výpočet charakteristík, ktoré určujú alebo sú spôsobilé určiť fyzickú osobu a môžu sa vyskytovať v akejkoľvek forme. Ďalšou z podmienok určených v rámci definície pojmu osobné údaje je vymedzenie, že tieto sa týkajú určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby. Preto prvostupňový správny orgán konštatoval, že osobnými údajmi nie sú len titul, meno, priezvisko, adresa a ďalšie kontaktné údaje, ale aj údaje o správaní alebo konaní konkrétnej osoby a informácie o osobných vlastnostiach, sociálnych a rodinných pomeroch, ktoré fyzickú osobu charakterizujú alebo odhaľujú (okrem iného) aj jej ekonomickú a sociálnu identitu. Sociálne postavenie fyzickej osoby vrátane jej majetkových pomerov tvorí súkromnú sféru jej života, ktorá požíva ústavnú ochranu (čl. 19 ods. 2, ods. 3 Ústavy SR) aj zákonnú ochranu. Zverejnenie údajov o sociálnom postavení jednotlivca môže mať významné, aj negatívne dôsledky na jeho osobné, pracovné či iné spoločenské vzťahy. Jednotlivec má právo rozhodnúť sám, ktoré informácie týkajúce sa jeho súkromia sa zverejnia a ktoré nie. Pokiaľ sa tak rozhoduje jednotlivec, robí tak na vlastnú zodpovednosť. Pokiaľ tak rozhodne štátny orgán bez existencie osobitného predpisu, ktorý by to umožňoval, a bez súhlasu dotknutej fyzickej osoby, koná nezákonne. Poukázal aj na § 25 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z., v zmysle ktorého má prokurátor právo na primeranú ochranu údajov o svojej osobe. Pri posudzovaní predmetnej veci, z dôvodu absencie osobitného predpisu, ktorý by sprístupnenie požadovaných informácií umožňoval, by povinná osoba mohla informácie sprístupniť iba v prípade existencie písomného súhlasu so sprístupnením informácií, ktorým však nedisponuje. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/250/2008 zo dňa 25.11.2009 ak žiadateľ požiadal o sprístupnenie informácií o súkromí alebo osobných údajov (resp. dokumentov obsahujúcich tieto informácie), povinná osoba ich podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo osobný údaj). Keďže dotknutá osoba nedala súhlas na sprístupnenie údajov z majetkových priznaní za rok 2009 a 2010, nedošlo k ich sprístupneniu. Pre úplnosť uviedol, že v danej veci legislatívna zmena nastala až prijatím zákona č. 220/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 154/2001 Z. z., kde § 28 ods. 9 stanovil povinnosť generálnemu prokurátorovi zabezpečiť zverejnenie osvedčenia podľa § 27 ods. 1 a 2 a majetkového priznania na webovom sídle generálnej prokuratúry v súlade s ochranou osobných údajov podľa osobitného zákona, a to každoročne do 30. júna za predchádzajúci kalendárny rok. Uvedené paragrafové znenie nadobudlo účinnosť 1.10.2011. Z tohto zákonného dôvodu boli povinnou osobou sprístupnené majetkové priznania JUDr. Bystríka Paloviča staršieho za roky 2011, 2012, 2013, 2014 a 2015. Majetkové priznania menovaného prokurátora za roky 2009 a 2010 neboli sprístupnené. K nevyhoveniu časti žiadosti požadujúcej sprístupnenie majetkového priznania JUDr. T. H. mladšieho za roky 2010, 2011 a 2012 prvostupňový správny orgán uviedol, že menovaný v uvedenom období pôsobil ako právny čakateľ prokuratúry. Aj na právnych čakateľov prokuratúry sa vzťahovala povinnosť deklarovať ich majetkové pomery, majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v spoločnej domácnosti, a preukazovať spôsob nadobudnutia finančných prostriedkov potrebných na obstaranie majetku uvedeného v majetkovom priznaní (§ 247 zákona č. 154/2001 Z.z.). Zákonná úprava v tejto oblasti síce odkazovala na celé znenie § 28 zákona č. 154/2001 Z. z., ale na právnych čakateľov prokuratúry sa vzťahovala iba povinnosť deklarovania majetku a preukazovania nadobudnutia finančných prostriedkov bez výslovného odkazu aj na povinnosť generálneho prokurátora zverejniť takéto majetkové priznanie na webovom sídle, tak ako je to v prípade prokurátora. Skutočnosť, že povinnosť zverejniť majetkové priznanie sa podľa úpravy platnej od 1.10.2011 vzťahovala iba na prokurátorov, vyplýva aj zo samotného znenia odseku 9 tohto ustanovenia, ktoré podmieňuje spolu s majetkovým priznaním zverejniť aj písomné osvedčenie, ktoré však právny čakateľ nepodáva. Takúto povinnosť mal a má iba prokurátor. Sprístupniť majetkové priznania podľa žiadosti žiadateľa v rozsahu a za časové obdobie rokov 2010, 2011, 2012 by bolo možné iba podľa zákona č. 211/2000 Z. z., zákona č. 122/2013 Z.z. a Ústavy SR, pričom v tejto časti platia pre JUDr. T. H. mladšieho rovnaké právne a skutkové okolnosti ako pre JUDr. T. H. staršieho. Keďže JUDr. T. H. mladší nedal súhlas so zverejnením údajov, informácia v tejto časti nebola poskytnutá. 5. Žalovaný rozhodnutím č. Ei 200/16/1000-18 zo dňa 23.11.2016 potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. Ei 200/16/1000-13 zo dňa 26.10.2016 ako vecne správne a zákonné a rozklad žalobcu zamietol. Žalovaný v súvislosti s namietanou lehotou na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácie po zrušení pôvodného správneho rozhodnutia odvolacím správnym orgánom poukázal na to, že zákon č. 211/2000 Z.z. neobsahuje priamu právnu úpravu lehôt na rozhodnutie o žiadosti v novom konaní, po zrušení pôvodného rozhodnutia správneho orgánu. Ide o legislatívnu medzeru, ktorá je v zásade vypĺňaná subsidiárnou aplikáciou ustanovení Správneho poriadku (§ 22 zákona č. 211/2000 Z.z.), v tomto prípade ustanovením § 49 ods. 1 a ods. 2, podľa ktorého v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne. V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť. Uvedený právny názor zaujal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Sži/5/2012. Vzhľadom na vyššie uvedené, nemohla nastať fikcia rozhodnutia, pretože povinná osoba vybavila žiadosť žalobcu v lehotách podľa Správneho poriadku. Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ide o jeden zo základných princípov materiálneho právneho štátu v zmysle „čo nie je dovolené, je zakázané“ a tento princíp je adresovaný orgánom štátu. Účelom tejto zásady je vytvorenie právnej istoty pre subjekty súkromného práva, že orgány s právomocou nebudú voči nim konať v rozpore so svojou právomocou, ako aj nastolenie právnej istoty medzi orgánmi verejnej moci ohľadne právomoci, ktorú majú priznanú. Povinná osoba postupovala pri posudzovaní žiadosti žiadateľa s poukazom na vyššie uvedený ústavný princíp. Tiež správne poukázala na § 25 ods. 3 zákona 154/2001 Z. z. a vychádzajúc z definovania pojmu osobné údaje v zákone č. 122/2013 Z. z., rozhodla tak, že v časti požadujúcej informácie o majetkovom priznaní menovaných prokurátorov za obdobie uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia nesprístupnila, pričom uviedla, že v tomto prípade nie je možné postupovať podľa § 10 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z. z., teda sprístupniť informácie bez súhlasu dotknutej osoby. Čo sa týka majetkových priznaní dotknutých prokurátorov s poukazom na výzvu generálneho prokurátora podľa § 28 ods. 6 zákon č. 154/2001 Z. z. uviedol, že podané majetkové priznania boli úplné, nebolo potrebné a ani dôvodné ich dopĺňať alebo spresňovať. Táto informácia bola sprístupnená listom sp. zn. Ei 200/16/1000-12 zo dňa 26.10.2016 a povinná osoba o nej nerozhodovala napadnutým rozhodnutím. Zdôraznil, že základné ústavné práva (napr. právo na informácie, právo na osobnú slobodu, právo na ochranu osobnosti a osobných údajov, ochranu súkromia) sú voči sebe v konkurenčnom a komplementárnom vzťahu. Z toho vyplýva, že jedno musí byť obmedzené, aby bolo zachované druhé. Keďže v európskom právnom prostredí je právo na ochranu osobnosti považované za jedno z najsilnejších, je potom prirodzené, pokiaľ ide o ochranu osobnosti a súkromia bežného občana, že právo na informácie musí ustúpiť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/29/2013, v zmysle ktorého ani prokurátor nie je povinný strpieť neautorizované sprístupnenie svojich osobných údajov vo väčšom rozsahu než „bežný občan“. Zákon č. 211/2000 Z.z. (§ 8 až § 11) určuje okruh informácií, ktoré nemôžu byť poskytnuté, a je potrebné ho aplikovať aj v spojení s ustanoveniami ochrany osobných údajov upravených v zákone č. 122/2013 Z.z., Občianskom zákonníku, Ústave SR a zákone č. 154/2001 Z.z. U dotknutých prokurátorov nie je daná výnimka z tejto zásady vychádzajúcej z § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. Zákon č. 211/2000 Z.z. v § 18 rozlišuje tri spôsoby rozhodnutia, t.j. sprístupnenie informácie, ďalej nevyhovenie žiadosti alebo jej časti t.j. vydanie rozhodnutia o tom, ako sa rozhodlo, alebo tzv. fikcia rozhodnutia, kde sa síce rozhodnutie nevydá, ale predpokladá sa, že rozhodnutie bolo vydané. Vzhľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že vo výroku napadnutého rozhodnutia povinná osoba jednoznačne poukázala na § 18 ods. 2 citovaného zákona, teda uviedla ako v danom prípade rozhodla. Až v odôvodnení rozhodnutia sa podrobne zaoberá dôvodmi nevyhovenia žiadosti a akou úvahou sa, s poukazom na konkrétnu zákonnú úpravu, riadila pri rozhodovaní. V odôvodnení povinná osoba uvádza konkrétne právne predpisy, z ktorých vychádzala pri vydávaní rozhodnutia. Poukazujúc na uvedené, je výrok rozhodnutia jednoznačný, nespochybniteľný a zákonný. V časti namietaného rozhodnutia, ktoré obsahuje obligatórnu poučovaciu povinnosť, vychádzala povinná osoba v prvom rade z platného znenia § 19 zákona č. 211/2000 Z.z. (lex specialis). Zákonom č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený v § 19 odsek 4 zákona č. 211/2000 Z.z., teda v čase vydania rozhodnutia bol uvedený odsek zrušený. V nadväznosti na § 7 písm. a/ SSP naďalej platí, že správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy len vtedy, ak účastník konania pred jeho právoplatnosťou vyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Uviedol, že žiadateľ týmto nebol poškodený na svojich právach a rozhodnutie netrpí takou vadou, ktorá by mala za následok neplatnosť, či dokonca nulitu rozhodnutia. Žiadateľ v súlade s poučením, uvedenom v napadnutom rozhodnutí, podal v zákonnej lehote opravný prostriedok - rozklad. Povinná osoba v napadnutom rozhodnutí podrobne analyzovala právne normy, ktorými sa riadila pri rozhodovaní a tvorbe svojho úsudku, a dostatočne odôvodnila aj svoje rozhodnutie nesprístupniť požadované informácie v časti žiadosti. II. Žaloba 6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. Ei 200/16/1000-18 zo dňa 23.11.2016, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. Ei 200/16/1000-13 zo dňa 26.10.2016 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne uloženia povinnosti osobnému úradu Generálnej prokuratúry SR sprístupniť všetky požadované informácie. Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov; v správnom konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 7. Podľa jeho názoru výrok ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného nemajú náležitosti podľa § 47 ods. 2 a ods. 3 SP. Z výroku rozhodnutia je zrejmé len to, že povinná osoba rozhodla podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. a § 47, § 47 SP bez toho, aby bližšie špecifikovala konkrétne ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z. (§ 8 až § 11) upravujúce dôvod obmedzenia práva žalobcu na prístup k informáciám. Z výroku teda nie je zrejmé, na základe akého právneho predpisu žalovaný aj prvostupňový správny orgán rozhodli. Z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie za nezákonné, absolútne nepreskúmateľné a arbitrárne. 8. Žalovaný vo svojom druhom rozhodnutí poprel svoje prvé rozhodnutie bez akéhokoľvek logického a právneho zdôvodnenia, čo je v rozpore so zásadou právnej istoty a legitímneho očakávania, ktorá zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov, a rozhodol v rozpore s § 47 ods. 3 SP a zákonom č. 211/2000 Z.z., čo spôsobuje jeho arbitrárnosť. 9. Žalovaný obmedzil jeho ústavné právo na informácie bez toho, aby na to mal zákonný podklad. Jediným jeho zámerom bolo získanie tých informácií z majetkových priznaný oboch prokurátorov, ktoré odstránia alebo potvrdia podozrenia vyslovené viacerými médiami v súvislosti so spôsobom nadobudnutia ich nehnuteľného majetku a ich možného napojenia na Ladislava Bašternáka podozrivého z daňových podvodov. Jeho žiadosť je legitímna, pretože práve prokurátori majú byť garantom zákonnosti a právnej istoty. Spôsob nadobudnutia ich majetku by mal byť pre verejnosť transparentný. Je povinnosťou generálnej prokuratúry a generálneho prokurátora pri vybavovaní infožiadosti vyhnúť sa hľadaniu dôvodov na jej nevyhovenie a k obmedzeniu jeho práv pristúpiť len v nevyhnutnom rozsahu a súvisiace zákony vykladať v súlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k čomu nedošlo. 10. V teoretickej rovine súhlasil so žalovaným, že zákon č. 211/2000 Z.z. v § 8 až § 11 upravuje kategórie informácií, ktoré sú chránené a nemôžu sa sprístupniť, medzi ktoré patria aj informácie dotýkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby a jej osobné údaje. No požadované informácie do tejto kategórie nepatria, pretože sa priamo nedotýkajú osobnosti ani súkromia oboch prokurátorov. Sprístupnenie zoznamu nehnuteľností a spôsob ich nadobudnutia a ďalšie s tým súvisiace informácie nepatria do kategórie osobných údajov, keďže informácie o vlastníctve nehnuteľností sú verejne prístupné a nemožno ich zásadne považovať za bydlisko prokurátorov, ktoré by podliehalo obmedzeniu podľa § 9 zákona č. 211/2000 Z.z. Žiadal sprístupniť informácie verejne činných osôb a existoval legitímny záujem verejnosti na prístupe k informáciám o ich majetku. Právo verejnosti a žalobcu na informácie musí mať vyššiu váhu ako právo dotknutých prokurátorov na ochranu ich osobných údajov a ochranu súkromia, pretože prokurátori sú povinní zniesť vyššiu mieru kritiky. Žalovaný aj generálna prokuratúra mohla a mala urobiť opatrenia, aby prípadná ujma na týchto právach prokurátorov bola čo najmenšia. Osobné údaje mali vylúčiť a zvyšok informácie sprístupniť. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/00 zo dňa 5.1.2001. Nebola dodržaná požiadavka proporcionality pri obmedzovaní základných práv a požiadavka minimalizácie zásahu do ústavného práva na informácie. 11. Zo skôr zverejnených informácií vyplýva, že generálny prokurátor vyzval minimálne jedného z dotknutých prokurátorov na doplnenie údajov týkajúcich sa jeho majetkového priznania a aj druhý prokurátor mal doložiť doplnenie majetkového priznania. Ak žalovaný tvrdí, že majetkové priznania oboch prokurátorov boli úplné a nebolo potrebné ich dopĺňať alebo spresňovať, jeho tvrdenia sú v hrubom rozpore s tým, čo predtým uvádzala generálna prokuratúra. 12. Namietal aj nedodržanie lehoty na rozhodnutie prvostupňového orgánu po zrušení rozhodnutia a vrátení veci žalovaným na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru je nevyhnutné aplikovať všetky lehoty uvedené v zákona č. 211/2000 Z.z. od okamihu, kedy povinnému subjektu bolo doručené právoplatné rozhodnutie nadriadeného orgánu spolu s príslušným spisom. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že vzhľadom na úpravu lehoty v zákone č. 211/2000 Z.z., je potrebné postupovať podľa § 49 ods. 2 SP a rozhodnúť v lehote 30 dní alebo 60 dní. Podľa názoru žalobcu začína lehota na vybavenie infožiadosti plynúť prvým dňom nasledujúcim po dni doručenia rozhodnutia nadriadeného orgánu spolu so spisom prvostupňovému orgánu. III. Vyjadrenie žalovaného 13. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. V plnom rozsahu sa pridržiaval dôvodov napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že bolo nevyhnutné posúdiť rozsah informačnej povinnosti tak, aby aplikácia práv zaručených Ústavou SR, právo na informácie a právo na ochranu osobnosti a osobných údajov, ochranu súkromia, právo na osobnú slobodu boli vzájomne vyvážené a zachované. Tieto práva sú v konkurenčnom postavení, preto kládol dôraz na ochranu osobnosti a súkromia v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR a európskej judikatúry. Nie však so zámerom chrániť dotknuté osoby, ktorých sa informácie týkali. Zohľadnil tiež, že dotknuté osoby nepatria do skupiny osôb vymedzených v § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., kde je ochrana osobnosti aj súkromia potlačená a prevažuje verejný záujem na informačnej povinnosti. Odmieta, žeby postupoval tendenčne v snahe vyhnúť sa informačnej povinnosti. Majetkové pomery fyzickej osoby tvoria jej súkromnú sféru požívajúcu ochranu, a preto má dotknutá osoba právo rozhodnúť, či vôbec a ktoré informácie zo súkromia sa sprístupnia. 14. Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/5/2012, v zmysle ktorého v prípade zrušenia pôvodného rozhodnutia nadriadeným orgánom nenastane pri novom konaní opätovne deň podania žiadosti. Správny orgán nemôže vytvoriť právo tak, žeby začiatok plynutia 8-dňovej lehoty ustanovenej v § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. naviazal na iný deň, než je uvedený v zákone. Z tohto dôvodu je 8-dňová lehota márne skonzumovaná, pretože jej začatie je viazané výlučne na deň podania žiadosti, ktorý už ale v novom konaní nemôže nastať. Úprava plynutia lehoty na vybavenie žiadosti v novom konaní však nie je v zákone č. 211/2000 Z.z. priamo upravená, preto s odkazom na § 22 ods. 1 tohto zákona sa pre nové prejednanie a rozhodnutie o žiadosti aplikujú výlučne lehoty pre rozhodnutie podľa § 49 SP. IV. Replika žalobcu 15. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich argumentoch uvedených v žalobe. 16. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril. V. Verejné vyhlásenie rozsudku 17. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z. (ďalej len SSP) rozhodol rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobca výslovne v žalobe nežiadal o nariadenie pojednávania a ani žalovaný nepožiadal o nariadenie pojednávania vo veci. 18. Okrem uvedeného súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákonov č. 211/2000 Z.z., č. 154/2001 Z.z. a č. 122/2013 Z.z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. VI. Relevantné právne predpisy 19. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 20. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 21. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii (ods. 1). Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (ods. 3). 22. Podľa § 9 zákona č. 211/2000 Z.z. informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté (ods. 1). Informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba (ods. 2). Povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu (a) titul, (b) meno, (c) priezvisko, (d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, (e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti, (f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva, (g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu (ods. 3). Osobné údaje osoby, ktorá je nadriadeným v služobnom pomere, povinná osoba sprístupní v rozsahu a na účel podľa odseku 3, len ak sprístupnenie nie je v rozpore s povinnosťou mlčanlivosti podľa osobitných predpisov a zároveň sprístupnenie tejto informácie neohrozí bezpečnosť alebo obranu Slovenskej republiky, ochranu verejného poriadku alebo plnenie úloh týchto osôb alebo orgánov, v ktorých vykonávajú svoju činnosť; ustanovenie § 13 sa v tomto prípade nepoužije (ods. 4). 23. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak. 24. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená ( § 14 ods. 3). 25. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 26. Podľa § 49 SP v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne (ods. 1). V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť (ods. 2). 27. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. tento zákon sa vzťahuje na každého, kto spracúva osobné údaje, určuje účel a prostriedky spracúvania alebo poskytuje osobné údaje na spracúvanie. 28. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. 29. Podľa § 4 ods. 3 písm. a/ zákona č. 122/2013 Z.z. na účely tohto zákona sa ďalej rozumie spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými údajmi, najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie, prepracúvanie alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie, premiestňovanie, využívanie, uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich cezhraničný prenos, poskytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie; niektorými operáciami s osobnými údajmi sa podľa prvej vety rozumie 1. poskytovaním osobných údajov odovzdávanie osobných údajov tretej strane, ktorá ich ďalej spracúva, 2. sprístupňovaním osobných údajov oznámenie osobných údajov alebo umožnenie prístupu k nim príjemcovi, ktorý ich ďalej nespracúva, 3. zverejňovaním osobných údajov publikovanie, uverejnenie alebo vystavenie osobných údajov na verejnosti prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, verejne prístupných počítačových sietí, verejným vykonaním alebo vystavením diela, verejným vyhlásením, uvedením vo verejnom zozname, v registri alebo v operáte, ich umiestnením na úradnej tabuli alebo na inom verejne prístupnom mieste, 4. cezhraničným prenosom osobných údajov prenos osobných údajov mimo územia Slovenskej republiky a na územie Slovenskej republiky, 5. likvidáciou osobných údajov zrušenie osobných údajov rozložením, vymazaním alebo fyzickým zničením hmotných nosičov tak, aby sa z nich osobné údaje nedali reprodukovať, 6. blokovaním osobných údajov dočasné alebo trvalé pozastavenie spracúvania osobných údajov, počas ktorého možno vykonávať len tie operácie s osobnými údajmi, ktoré sú nevyhnutné na splnenie povinnosti uloženej týmto zákonom. 30. Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z. osobné údaje dotknutej osoby možno poskytnúť z informačného systému inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe len spolu s písomným dokladom o danom súhlase, ak tento zákon takýto súhlas vyžaduje; ten, kto osobné údaje takto poskytuje, môže písomný doklad o danom súhlase nahradiť písomným vyhlásením prevádzkovateľa o udelení súhlasu dotknutou osobou, ak prevádzkovateľ vie preukázať, že písomný súhlas dotknutej osoby bol daný. 31. Podľa § 25 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. bez súhlasu prokurátora nemožno vyhotovovať obrazové snímky alebo obrazové záznamy jeho tváre alebo bydliska, zverejňovať jeho tvár a bydlisko, to sa vzťahuje aj na blízke osoby prokurátora, ak je to potrebné na účinnú ochranu prokurátora a jemu blízkych osôb a blízke osoby s tým súhlasia. Prokurátor má právo aj na primerané utajenie údajov o svojej osobe a jemu blízkych osobách. Ak sa poruší toto ustanovenie, prokurátor a jemu blízka osoba majú právo domáhať sa ochrany. 32. Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z. prokurátor je povinný deklarovať svoje majetkové pomery v majetkovom priznaní do 30 dní odo dňa vzniku jeho služobného pomeru (písm. a/), do 31.marca každého kalendárneho roka (písm. b/), v lehote určenej generálnym prokurátorom (písm. c/). 33. Podľa § 28 ods. 5 zákona č. 154/2001 Z.z. majetkové priznanie odovzdáva prokurátor generálnemu prokurátorovi. Na jeho výzvu je povinný v primeranej lehote, najneskôr do 30 dní od doručenia výzvy generálneho prokurátora, preukázať spôsob nadobudnutia finančných prostriedkov potrebných na obstaranie majetku uvedeného v majetkovom priznaní. Spôsob nadobudnutia týchto finančných prostriedkov preukazuje prokurátor čestným vyhlásením o zdroji ich príjmu, ktoré doloží, ak ho o to generálny prokurátor požiada, výpisom z účtu v banke, dokladom banky o poskytnutí úveru, dokladom poisťovne o plnení z poistnej zmluvy, potvrdením darcu alebo iným dokladom, ktorý preukazuje spôsob nadobudnutia finančných prostriedkov. 34. Podľa § 28 ods. 6 zákona č. 154/2001 Z.z. ak má generálny prokurátor pochybnosti o úplnosti alebo správnosti majetkového priznania alebo o preukázaní spôsobu nadobudnutia finančných prostriedkov potrebných na obstaranie majetku uvedeného v majetkovom priznaní, môže vyzvať prokurátora, aby doplnil alebo spresnil majetkové priznanie alebo preukázanie spôsobu nadobudnutia finančných prostriedkov potrebných na obstaranie majetku uvedeného v majetkovom priznaní v dodatočnej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako 30 dní od doručenia výzvy generálneho prokurátora. 35. Podľa § 28 ods. 7 zákona č. 154/2001 Z.z. generálny prokurátor je povinný zabezpečiť ochranu majetkových priznaní podávaných podľa tohto zákona pred ich zneužitím. 36. Podľa § 28 ods. 9 zákona č. 154/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.10.2011 generálny prokurátor je povinný zabezpečiť zverejnenie osvedčenia podľa § 27 ods. 1 a 2 a majetkového priznania na webovom sídle generálnej prokuratúry v súlade s ochranou osobných údajov podľa osobitného zákona, a to každoročne do 30. júna za predchádzajúci kalendárny rok. 37. Podľa § 247 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z. právny čakateľ prokuratúry je povinný deklarovať v majetkovom priznaní svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v spoločnej domácnosti. 38. Podľa § 247 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. na deklarovanie majetku a na preukazovanie spôsobu nadobudnutia finančných prostriedkov potrebných na obstaranie majetku podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje § 28. 39. Podľa čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z.z. tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie prezidenta Slovenskej republiky (písm. a/), poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (písm. b/), členov vlády Slovenskej republiky (písm. c/), vedúcich ústredných orgánov štátnej správy, ktorí nie sú členmi vlády Slovenskej republiky (písm. d/), sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (písm. e/), predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (písm. f/), členov Súdnej rady Slovenskej republiky (písm. g/), generálneho prokurátora Slovenskej republiky (písm. h/), verejného ochrancu práv (písm. i/), predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (písm. j/), štátnych tajomníkov (písm. k/), náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky (písm. l/), riaditeľa Slovenskej informačnej služby (písm. m/), členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska (písm. n/), starostov obcí (písm. o/), poslancov mestských zastupiteľstiev a poslancov zastupiteľstiev mestských častí v Bratislave a v Košiciach (písm. p/), predsedov vyšších územných celkov (písm. q/), poslancov zastupiteľstiev vyšších územných celkov (písm. r/), rektorov verejných vysokých škôl (písm. s/), predsedu a podpredsedu Úradu na ochranu osobných údajov (písm. t/), štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu (písm. u/), štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne (písm. v/), generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (písm. w/), členov Rady pre vysielanie a retransmisiu a riaditeľa jej kancelárie (písm. x/), členov regulačnej rady (písm. y/), predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (písm. z/), predsedu Poštového úradu (písm. za/), štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu (písm. zb/), riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát (písm. zc/), členov Rady Slovenskej televízie a členov Rady Slovenského rozhlasu (písm. zd/), generálneho riaditeľa Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (písm. ze/), predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa (písm. zf/), generálneho riaditeľa Železníc Slovenskej republiky (písm. zg/), členov štatutárneho orgánu Exportno-importnej banky Slovenskej republiky (písm. zh/), predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (písm. zi/), členov výkonného výboru Fondu národného majetku Slovenskej republiky (písm. zj/), predsedu a podpredsedu Poštového regulačného úradu (písm. zk/). VI. Posúdenie veci správnym súdom 40. Predmetom preskúmania správnym súdom je rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nebolo čiastočne vyhovené žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií o majetkových priznaniach prokurátorov JUDr. T. staršieho a JUDr. T. mladšieho. Správny súd sa bude zaoberať len namietanou časťou nesprístupnených informácií, t.j. majetkových priznaní za roky 2009 a 2010 u JUDr. T. staršieho a za roky 2010 až 2012 u JUDr. T. mladšieho. 41. Žalobca namietal nedodržanie lehoty na vydanie prvostupňového rozhodnutia po zrušení a vrátení veci žalovaným na ďalšie konanie, a že nesprístupnené informácie nie sú osobnými údajmi, ktoré by nebolo možné zverejniť bez súhlasu dotknutých prokurátorov. Namietal tiež nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutí. 42. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou SR, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. 43. Právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR potrebuje konkretizáciu osobitným zákonom (na rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 Ústavy SR, ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie je výslovne uložená povinnosť orgánov verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa zaručujú prostredníctvom práva na informácie. Vo všeobecnosti platí, že štátne orgány zverejňujú všetky informácie, ktoré majú k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.), až na výnimky určené zákonom (§ 11 zákona č. 211/2000 Z.z.). Informácie sa pritom sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a materiálnych podmienok. Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia; materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti. 44. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy SR uviedol, že „právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní, a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>). Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“ 45. Medzi účastníkmi bolo sporné, aké údaje možno považovať za osobné údaje identifikujúce určitú fyzickú osobu a v nadväznosti na to aj obmedzenie práva na prístup k informáciám. Zákon č. 122/2013 Z.z. definuje osobné údaje pomerne všeobecne ako údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Podľa názoru správneho súdu údaje o majetku fyzickej osoby možno subsumovať pod pojem osobné údaje v zmysle zákona č. 122/2013 Z.z., keďže na základe nich možno identifikovať konkrétnu osobu a jej ekonomickú a sociálnu identitu. Judikatúra Najvyššieho súdu SR ani Ústavného súdu SR v tejto súvislosti nedospela k opačnému záveru. K tomu sa pridáva aj skutočnosť, že z katastrálneho portálu možno na základe takto zverejnenej informácie zistiť ďalšie osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú dátum narodenia, bydlisko, prípadne blízke osoby prokurátora, na ktorých zverejnenie už zákon č. 154/2001 Z.z. v § 25 ods. 3 vyžaduje výslovný súhlas prokurátora. Inými slovami, majetok fyzickej osoby nielenže túto fyzickú osobu identifikuje, ale aktívne prispieva k jej identifikovateľnosti prostredníctvom ďalších personalizovaných znakov (dátum narodenia, bydlisko, blízke osoby). 46. Keďže ide o osobné údaje, resp. údaje o súkromí fyzickej osoby, vzťahuje sa na ne obmedzenie sprístupnenia informácií podľa § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. V takých prípadoch môže povinná osoba sprístupniť informácie len vtedy, ak to upravuje osobitný zákon (t.j. zákon č. 154/2001 Z.z. a č. 122/2013 Z.z.) alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Zákon č. 154/2001 Z.z. v období do 30.9.2011 neupravoval sprístupnenie majetkových priznaní prokurátorov ani právnych čakateľov prokuratúry, preto ho v súvislosti so zverejnením majetkových priznaní za roky 2009 a 2010 nemožno aplikovať. Zákon č. 122/2013 Z.z. viazal a viaže sprístupnenie osobných údajov na súhlas dotknutej osoby (§ 12 ods. 2). Z administratívneho spisu vyplýva, že prokurátori D.. T. H. starší a JUDr. T. H. mladší neudelili písomný súhlas so zverejnením ich osobných údajov, resp. údajov o ich súkromí, uvedených v majetkových priznaniach za roky 2009, 2010 (u JUDr. T. H. mladšieho aj za roky 2010 až 2012, kedy bol právnym čakateľom prokuratúry). Povinná osoba (prvostupňový správny orgán) a aj žalovaný preto postupovali správne a v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., keď tieto majetkové priznania nesprístupnili. Ani jeden z dotknutých prokurátorov nie je verejným funkcionárom podľa čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z.z., poslancom obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády SR, prezidenta SR, predsedu alebo podpredsedu Národnej rady SR, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme podľa § 5 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z., vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom úrade alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, na ktorého by sa vzťahovala obmedzená informačná povinnosť podľa § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. Inými slovami, hoci ide o osoby zastávajúce verejnú funkciu, nejde o osoby, ktoré sú verejnými funkcionármi definovanými v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. Z uvedeného dôvodu neexistoval dôvod na zníženie ochrany práva prokurátorov na súkromie pred zverejňovaním osobných údajov ani podľa § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/29/2013 zo dňa 28.1.2015). 47. Pojmom osobných údajov v súvislosti so zverejnením platových pomerov sa Ústavný súd SR zaoberal v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09. Podľa názoru ústavného súdu platové pomery patria pod ústavne vymedzený pojem osobných údajov, pretože údaj o výške príjmov sa významným spôsobom premieta do súkromnej sféry jednotlivca, vypovedá o jeho sociálnom postavení a jeho zverejnenie môže mať významné dôsledky na jeho osobné, pracovné aj spoločenské vzťahy. Skutočnosť, že tieto údaje patria do rámca ústavnej ochrany osobných údajov však nevylučuje možnosť zásahov do základného práva na ochranu osobných údajov ako špecifickej ochrany súkromia. V tomto prípade bolo základné právo na ochranu súkromia obmedzené priamo zákonom č. 211/2000 Z.z. (§ 9 ods. 3). Obdobné alebo identické obmedzenie práva na ochranu súkromia v prospech práva na prístup k informáciám ohľadom majetkového priznania prokurátorov v období, keď zákon č. 154/2001 Z.z. túto povinnosť neupravoval, však absentuje v zákone č. 211/2000 Z.z., č. 122/2013 Z.z. aj v zákone č. 154/2001 Z.z., preto nebol daný zákonný dôvod tieto informácie sprístupniť. 48. Je nesporné, že od 1.10.2011 (kedy nadobudol účinnosť zákon č. 220/2011 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 154/2001 Z.z.) je generálny prokurátor povinný zabezpečiť zverejnenie majetkových priznaní prokurátorov za predchádzajúci kalendárny rok. Od uvedeného dňa teda došlo na základe zákona k obmedzeniu práva prokurátorov na súkromie a informácia o ich majetkových priznaniach bola sprístupnená. 49. U právnych čakateľov prokuratúry (JUDr. T. H. mladší bol právnym čakateľom prokuratúry do roku 2012) bola situácia obdobná. Právni čakatelia prokuratúry tiež boli zo zákona povinní predkladať majetkové priznania, no tie sa nezverejňovali. Preto sa u JUDr. T. H. mladšieho vyžadoval písomný, vopred daný súhlas so zverejnením jeho osobných údajov uvedených v majetkových priznaniach za roky 2010 až 2012; vzhľadom na odmietnutie udelenia súhlasu so zverejnením týchto osobných údajov povinná osoba aj žalovaný postupovali správne, keď nezverejnili jeho majetkové priznanie za roky 2010 až 2012. Iná situácia bola v súvislosti s jeho majetkovými priznaniami od roku 2013, od kedy je prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava V a sprístupnenie jeho majetkových priznaní upravuje § 28 ods. 9 zákona č. 154/2001 Z.z. 50. Žalobca namietal aj márne uplynutie lehoty na rozhodnutie po zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie a vznik fiktívneho prvostupňového rozhodnutia. Lehotou na vybavenie žiadosti o informácie po zrušení rozhodnutia odvolacím orgánom a vrátení veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie sa zaoberal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Sži/5/2012 zo dňa 13.11.2012 a dospel k záveru, že nedochádza k vzniku fiktívneho rozhodnutia márnym uplynutím 8-dňovej lehoty na vybavenie žiadosti, keďže táto lehota je skonzumovaná v pôvodnom konaní. Zdôraznil, že začatie plynutia 8- dňovej lehoty je viazané na deň podania žiadosti o sprístupnenie informácií, ktorý už v ďalšom konaní po zrušení prvostupňového rozhodnutia nemôže nastať. Ak by sa v ďalšom konaní malo rozhodovať v 8-dňovej lehote, muselo by to byť v zákone č. 211/2000 Z.z. výslovne upravené spolu s úpravou začatia jej plynutia. Vzhľadom na absenciu takéhoto ustanovenia však možno v ďalšom konaní aplikovať len ustanovenie § 49 SP upravujúce lehoty na rozhodnutie v trvaní 30 dní alebo 60 dní, prípadne ich predĺženie. Neboli splnené ani podmienky na analogickú aplikáciu § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. V predmetnej právnej veci žalovaný rozhodol o zrušení prvostupňového rozhodnutia dňa 23.9.2016, žalobcovi bolo rozhodnutie doručené dňa 27.9.2016, a povinná osoba rozhodla v ďalšom konaní dňa 26.10.2016; z administratívneho spisu nie je zrejmé, kedy sa administratívny spis vrátil povinnej osobe ako prvostupňovému orgánu, preto správny súd vychádzal z predpokladu, že sa tak stalo až po doručení rozhodnutia žalovaného žalobcovi, t.j. nasledujúci deň po 27.9.2016. Z uvedeného vyplýva, že povinná osoba rozhodla v 30-dňovej lehote vyplývajúcej z § 49 ods. 2 SP. Správny súd sa s názorom Najvyššieho súdu SR stotožňuje a nemá dôvod sa od neho odchýliť, preto námietku žalobcu o márnom uplynutí 8- dňovej lehoty a vzniku fiktívneho rozhodnutia po zrušení rozhodnutia žalovaným a vrátením na ďalšie konanie vyhodnotil ako právne irelevantnú. 51. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov obsahujú náležitosti § 47 SP. V prvostupňovom rozhodnutí sa uvádza, že povinná osoba rozhodla podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., je teda zrejmé, podľa akého ustanovenia postupovala. Hmotnoprávne ustanovenia sú síce uvedené až v odôvodnení rozhodnutia, no takéto umiestnenie v celkovom kontexte veci nespôsobuje takú vadu rozhodnutia, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia a viedla by k jeho zrušeniu pre nepreskúmateľnosť. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003; rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/15/2008 zo dňa 6.8.2008). Uvedená formálna vada rozhodnutia nemohla mať v kontexte veci, správnom právnom posúdení a dodržaní procesného postupu v administratívnom konaní za následok zrušenie rozhodnutia len pre formalizované zopakovanie procesu a vydanie nového rozhodnutia, ktoré by žalobcovi nemohlo privodiť iné alebo výhodnejšie rozhodnutie. Uvedená námietka žalobcu nie je takej intenzity, ktorá by viedla k zrušeniu rozhodnutia pre nezákonnosť. 52. Žalobca v žiadosti o poskytnutie informácií aj v správnej žalobe uvádzal, že majetkové priznania oboch prokurátorov mali byť dopĺňané na základe výzvy generálneho prokurátora, žalovaný naopak tvrdí, že majetkové priznania oboch prokurátorov boli kompletné a nevyzýval ich na doplnenie. Správny súd uvádza, že žalobca na preukázanie svojich tvrdení o výzve na doplnenie majetkových priznaní nepredložil žiadne dôkazy, preto jeho tvrdenie zostáva vágnym a nepodloženým a správny súd jeho pravdivosť nemôže verifikovať. 53. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, citované právne predpisy a judikatúru správny súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov správne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili v súlade so zákonmi č. 211/2000 Z.z., č. 122/2103 Z.z. a č. 154/2001 Z.z. Preto správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. 54. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil dôvody na to, aby bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu náhradu účelne vynaložených trov. 55. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP, § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).