Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/102/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202128 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1017202128.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: G. G., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník G. Z., bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 31.10.2017, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-270-025/2017-AV zo dňa 06.11.2017, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného zo dňa 06.11.2017 č. PPZ-HCP-BA6-270-025/2017-AV, o zaistení žalobcu, G. G., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti, podľa ust. § 230 ods. 1 pís. c/ z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 12.12.2017, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 21.12.2017 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA6-270-025/2017-AV zo dňa 06.11.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci a jeho nie riadne odôvodnenému rozhodnutiu nepreskúmateľnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88a ods. 1 pís. b/, c/, § 88 ods. 4, zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZPC“) a na čl. 28 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013. Vecnú stránku svojich námietok nachádzal v zmätočnosti a nekorešpondovaní odôvodnenia s výrokom rozhodnutia s poukazom na to, že právne odôvodnenie výroku rozhodnutia je založené na ust. § 88a ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, kým odôvodnenie sa vzťahuje na ust. § 88a ods. pís. c/ citovaného zákona. Odôvodnenie správnej žaloby subsumuje ďalej citáciu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSža/5/2015 zo 06.02.2015: „Okrem uvedeného treba pripomenúť, že konštatovanie odporcu v odôvodnení rozhodnutia, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky a snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu, ktorý by využil na útek ako aj skutočnosť, že predmetnému zaisteniu navrhovateľa bezprostredne predchádzalo predvedenie navrhovateľa v súvislosti s trestom vyhostenia ( dňa 20.11.2014), nasvedčuje inému účelu zaistenia - zaisteniu štátneho príslušníka tretej krajiny, zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré však v tomto prípade nebolo správnym orgánom aplikované ako zákonný dôvod zaistenia. Uvedená argumentácia, predstavujúca odklon od (v konaní relevantných dôvodov), na základe ktorých bol navrhovateľ v danom prípade zaistený (ktoré však v rozhodnutí absentujú resp. sú zdôvodnené nedostatočne) len nasvedčuje záveru o zmätočnosti a z toho vyplývajúcej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.“ 2. Žalobca rozhodnutiu žalovaného ďalej vytkol absenciu ozrejmenia skutočností, ktoré je pre potreby konania o žiadosti žalobcu o azyl zisťovať, prípadne či je vôbec potrebné tieto zisťovať. Ďalej poukázal na to, že k samotnému azylovému konaniu žalovaný uviedol iba to, že bolo začaté na podnet žiadosti žalobcu zo dňa 06.11.2017 o udelenie azylu, na základe čoho sa toho istého dňa začalo správne konanie podľa ust. § 88a ods.1 pís. b/. Žalovaný podľa žalobcu nemal ustálené ani to, čo je účelom zaistenia žalobcu, keďže sa domnieval, že účelom je riziko úteku, ktoré ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nebolo nijako preukázané. Uviedol, že riziko úteku je síce potrebné skúmať ako jednu z podmienok zaistenia, ale samo o sebe nie je dôvodom na pozbavenie osobnej slobody a to najmä vtedy, ak nie je ani dôvodne preukázané. S odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. lSža/5/2015 zo dňa 06.02.2015 žalobca skonštatoval, že v záujme presvedčivosti rozhodnutia odporcu nemala v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali. Podľa žalobcu, žalovaný v zmysle uvedenej argumentácie, nesprávne právne posúdil vec, keďže dospel k záveru, že zákonným dôvodom zaistenia žalobcu je riziko jeho úteku a nie potreba zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. 3. Ďalšia námietka žalobcu spočívala v neprimeranosti dĺžky jeho zaistenia a jej nepodloženie žiadnymi konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci a nakoľko doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia, považoval toto pochybenie za podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015. 4. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe poukázal na to, že konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky vedie migračný úrad a nie žalovaný a teda nevie sa relevantne vyjadriť, ktoré konkrétne úkony bude migračný úrad v prípade žalobcu vykonávať. Je podľa neho nemysliteľné, aby žalovaný ovládal a vyhodnocoval každý jeden úkon a každé jedno konanie, ktoré vedú jednotlivé správne orgány na území SR. Na osvetlenie celej situácie poukázal na väzobné stíhanie v trestnom konaní, kedy sudca rozhodujúci o väzbe nevie predbežne presne určiť aké konkrétne úkony sa budú vykonávať a už vôbec nie, koľko budú trvať a kedy presne budú vykonané. Podľa názoru žalovaného, je rozhodnutie v tejto časti odôvodnené riadne. Vo vzťahu k napadnutej dĺžke zaistenia uviedol, že nejde o konkrétny dátum doby zaistenia ale o termín hraničný, pričom aj zo samotného znenia zákona o pobyte cudzincov vyplýva dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, v danom prípade do 06.03.2018. Žalovaný je podľa ust. § 90 ods. 1 pís. d/ počas celej doby zaistenia žalobcu povinný skúmať či trvá účel zaistenia a žalobca podľa jeho názoru chce svojimi námietkami docieliť vydávanie väčšieho množstva rozhodnutí o zaistení, s určením kratšej doby zaistenia, čo by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov ako aj súdov, ktoré rozhodujú v danej veci. Na základe uvedeného navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 08.01.2017 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 27.12.2017 mailom. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnili, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru že správna žaloba je dôvodná, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu v zmysle ust. § 230 ods. 1 pís. c/ S.s.p. vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 6. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa § 230 ods. 1 pís. c/ S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady, a vec vráti na ďalšie konanie žalovanému. 7. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 06.11.2017 č. PPZ-HCP-BA6-270-025/2017-AV, právne odôvodneným ust. § 2 ods. 4, § 88a ods. 1 pís. b/, ods. 2, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, ods. 2, § 90 ods. 1 pís. d/ zákona o pobyte cudzincov a § 5 a § 46 Zákona č. 71/1997 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, na základe žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pre ktoré účely je potrebné zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu a ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, rozhodol o zaistení a umiestnení žalobcu do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.03.2018. Rozhodnutie založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 14.10.2017, keď bol žalobca čase o 23.05 hod., v blízkosti hraničného prechodu Čunovo-Rajka na území SR, v osobnom motorovom vozidle s bulharským evidenčným číslom kontrolovaný hliadkou Policajného zboru Bratislava a vyzvaný k preukázaniu totožnosti a oprávnenosti pobytu na území SR (§ 75 ods. 2 ZPC). Žalobca a ani ostatní štátni príslušníci Afganistanu neboli držiteľmi platných cestovných dokladov, resp. iného oprávnenia, ktoré by ich oprávňovalo k zdržiavaniu alebo cestovaniu cez územie Slovenskej republiky. Z dôvodu, že žalobca nevedel dôveryhodným spôsobom preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu na území SR, vzniklo podozrenie, že sa na území SR zdržiava neoprávnene. Následne bol dňa 15.10.2017, podľa ust. § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava. Vykonanými lustráciami osoby žalobcu v systéme Eurodac bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Veľkej Británie, z čoho vznikol predpoklad naplnenia podmienok jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru. Túto skutočnosť správny orgán dňa 15.10.2017 oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR a toho istého dňa bolo so žalobcom začaté konanie vo veci zaistenia, podľa ust. § 88 ods. 1 pís. c/ zákona o pobyte cudzincov a bolo vydané rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP- BA6-270-008/2017-AV, ktorým bol umiestnený v ÚPZC Medveďov, ktoré oddeleniu cudzineckej polície v Bratislave oznámilo, že žalobca dňa 06.11.2017 požiadal o azyl. Na základe uvedených skutočností, správny orgán dňa 06.11.2017 začal správne konanie podľa § 88a ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov. Uvedeného dňa bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku, vedená pod číslom PPZHCP-BA6-270-024/2017-AV, do ktorej uviedol, že nevie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky a nedisponuje žiadnou finančnou hotovosťou. Žalobcovi bola tiež daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi správneho orgánu potrebnými pre vydanie rozhodnutia o zaistení, k podkladom pred vydaním rozhodnutia o zaistení, prípadne navrhnúť doplnenie zmysle §120 odsek 7 zákona o pobyte cudzincov. Žalobca sa po oboznámení podkladov a preštudovaní listinných dôkazov, ktoré správny orgán má k dispozícií, viac nechcel žiadnym spôsobom vyjadriť. Správny orgán k skutkovým dôvodom ďalej uviedol, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR až po obdržaní právoplatného rozhodnutia, vydaného Migračným úradom dňa 30.10.2017, kde bolo konanie o odovzdaní zastavené v zmysle ustanovenia § 46b ods. 1 pís. b/ zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle. Žalovaný podotkol, že na účelovosť tejto žiadosti ako aj riziko úteku, poukazuje aj skutočnosť, že sám žalobca uviedol, že jeho cieľovou krajinou nebola Slovenská republika ale Rakúska republika. Na základe uvedených skutočností skonštatoval, že v prípade žalobcu je potrebné zaistenie počas doby zisťovania skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl a jasne je preukázané aj riziko jeho úteku. Ďalej skonštatoval, že o neuložení alternatívy zaistenia rozhodol aj s poukazom na vyjadrenie žalobcu v zápisnici č. PPZHCP-BA6-270-024/2017-AV, do ktorej uviedol, že na území Slovenskej republiky nemá žiadne ubytovanie a nedisponuje žiadnou finančnou hotovosťou. Dĺžku doby zaistenia ohraničil najviac do 06.03.2018, ako dobu predbežnú, ktorú stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu. 8. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 9. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 10. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <. nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 11. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 12. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 13. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 14. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm. b/. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 15. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 16. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 17. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 18. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V Náleze Ústavný súd poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Y., v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 19. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec J. G. proti Polícia ČR, C-534/11) vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Súdny dvor v predmetnej veci súčasne zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku). 20. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal nedostatočnosť preskúmania skutočného stavu veci, nesprávne právne posúdenie, riadne neodôvodnenie rozhodnutia s následkom jeho nepreskúmateľnosti. Jej podriadil právnu kvalifikáciu výrokovej časti rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa ust. § 88a ods.1 pís b/ zákona o pobyte cudzincov, ako žiadateľa o udelenie azylu na účel zistenia skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré nie je možné bez zaistenia získať, najmä ak existuje riziko úteku žalobcu, čo odôvodnil tým, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR až po obdržaní právoplatného rozhodnutia, vydaného Migračným úradom dňa 30.10.2017, kde bolo konanie o odovzdaní zastavené v zmysle ustanovenia § 46b ods. 1 pís. b/ zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle. Na účelovosť tejto žiadosti ako aj riziko úteku, poukazuje aj skutočnosť, že sám žalobca uviedol, že jeho cieľovou krajinou nebola Slovenská republika ale Rakúska republika. Tomuto odôvodneniu žalobca vytkol zmätočnosť a nekorešpondovanie s výrokom, pretože takéto odôvodnenie možno použiť v prípade zaistenia podľa ust. § 88a ods.1 pís. c/ zákona o pobyte cudzincov. S uvedeným názorom žalobcu sa stotožňuje aj správny súd, najmä s ohľadom na strohé konštatovanie uvedených argumentov bez ich bližšieho rozvedenia. Žalovaný musí mať ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona. Naviac ak potrebu zaistenia žalobcu odôvodnil potrebou zisťovania skutočností, na ktorých je jeho žiadosť o udelenie azylu založená, bolo jeho povinnosťou, vzhľadom k poznatkom, ktoré už výsluchom žalobcu do zápisnice o vyjadrení účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku, vedenej pod číslom PPZHCP-BA6-270-024/2017-AV dňa 06.11.2017 získal, aspoň stručným spôsobom pomenovať napr. úkony ktoré treba vykonať, či naznačiť doplnenie ktorých najnevyhnutnejších informácií treba zaobstarať a prečo, a pod., a to i za zohľadnenia dôvodnosti argumentu žalovaného, že príslušným na vedenie azylového konania je migračný úrad. 21. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. Aj s ohľadom na skutočnosť, že žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nedokáže presne určiť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, pričom každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny, základné zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení, je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku a takéto riadne odôvodnenie je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. 22. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. Uvedenú vadu možno nachádzať v nesúlade aplikácie konkrétneho ustanovenia zákona vo výrokovej časti rozhodnutia podľa ust. § 88a ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, s jeho odôvodnením, vychádzajúcim zo skutkového stavu na ktorý sa vzťahuje na ust. § 88a ods. pís. c/ citovaného zákona. 23. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 25. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 26. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s nosnými námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku. Vydaním takéhoto rozhodnutia sa žalobcovi odňala možnosť riadnej ochrany jeho práv, na základe čoho súd postupoval v zmysle ust. § 230 ods. 1 pís. c/ a nakoľko vady rozhodnutia považoval za odstrániteľné, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní bude riadne ustálenie predmetu konania, t.j. dôvodov zaistenia žalobcu s aplikáciou zodpovedajúceho ustanovenia zákona, odstránenie rozporov výroku a zmyslu jeho odôvodnenia, a riadne odôvodnenie esenciálnych náležitostí rozhodnutia o zaistení, najmä časového horizontu zaistenia. 27. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. a žalobcovi ich náhradu, s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, nepriznal. 28. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).