Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/4/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200021 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200021.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: CRH (Slovensko) a.s., IČO: 00214973, so sídlom v Rohožníku 906 38, zastúpeného spoločnosťou Dvořák Hager & Partners, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36659746, so sídlom v Bratislave, Cintorínska 3/a, za ktorú koná advokát Mag. Bernhard Hager, LL.M., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102263264/2017 zo dňa 27.10.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaných pôvodne Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102263264/2017 zo dňa 27.10.2017 spolu s rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 101624599/2017 zo dňa 24.7.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa p r i z n á v a právo na úplnú náhrada trov konania voči žalovanému. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca je od 1.1.2013 právnym nástupcom zaniknutého daňovníka Východoslovenské stavebné hmoty, a.s., IČO: 00214973, naposledy so sídlom v Turni nad Bodvou 654, ktorý mal pre päťročné obchodovateľné obdobie 2008-2012 pridelené emisné kvóty oxidu uhličitého v množstve 3 200 000 t pre prevádzku v Turni nad Bodvou. 2. Žalobca, resp. jeho právny predchodca, podal daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 1.1.2011 až 31.12.2011 a dňa 25.6.2012 zaplatil daň z emisných kvót za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 786.519,- € podľa § 51b ods. 8 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení účinnom do 30.6.2012 (ďalej len zákon č. 595/2003 Z.z.). 3. Žalobca dňa 30.6.2017 požiadal Daňový úrad Bratislava o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 v sume 786.519,- €. Svoj nárok odvodzoval z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktorý viackrát v porovnateľných prípadoch konštatoval protiprávnosť zdaňovania emisných kvót. 4. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty rozhodnutím č. 101624599/2017 zo dňa 24.7.2017 nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátení daňového preplatku. Poukázal na v tom čase platné a účinné ustanovenie § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. a hoci Národná rada SR schválila zákon č. 189/2012 Z.z., ktorým celé ustanovenie § 51b vypustil z citovaného zákona, táto nová právna úprava nemá spätné účinky. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol v období od 1.1.2011 do 31.12.2011 povinný zaplatiť podľa platnej legislatívy daň z emisných kvót, tak ako to ukladal zákon, a preto žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie zaplatenej dane. Správca dane neeviduje na daňovom účte žalobcu žiaden daňový preplatok. Daňové orgány nemajú kompetenciu vyjadrovať sa k implementácii nariadení a rozsudkov Súdneho dvora EÚ do alokačných plánov členských štátov EÚ, ani posudzovať ich implementáciu do vnútroštátnych zákonov. Povinnosť vykladať zákon má teoreticky autor zákona a prakticky súdy; daňové orgány nie sú kompetentné posudzovať legálnosť dane z emisných kvót vo vzťahu k právu Európskej únie a vykladať príslušné právne predpisy eurokonformne, sú totiž povinné dodržiavať zákony v ich platnom znení. 5. Žalovaný rozhodnutím č. 102263264/2017 zo dňa 27.10.2017 potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 101624599/2017 zo dňa 24.7.2017 ako vecne a právne správne. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom správcu dane a zopakoval, že žalobca bol v období od 1.1.2011 do 31.12.2011 povinný zaplatiť podľa platnej legislatívy daň z emisných kvót, tak ako to ukladal zákon, a preto žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie dane. Daňové orgány nemajú kompetenciu vyjadrovať sa k implementácii nariadení a rozsudkov Súdneho dvora EÚ do alokačných plánov členských štátov EÚ, ani posudzovať ich implementáciu do vnútroštátnych zákonov. Povinnosť vykladať akýkoľvek zákon má teoreticky autor zákona a prakticky súdy; daňové orgány nie sú kompetentné posudzovať legálnosť dane z emisných kvót vo vzťahu k právu EÚ a vykladať príslušné právne predpisy eurokonformne, sú totiž povinné dodržiavať zákony v ich platnom znení. II. Zhrnutie argumentov žalobcu 6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102263264/2017 zo dňa 27.10.2017, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 101624599/2017 zo dňa 24.7.2017 a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a existenciu podstatného porušenia procesných ustanovení, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, pretože mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Podľa jeho názoru daň z emisných kvót bráni riadnemu fungovaniu systému obchodovania s emisnými kvótami a je v rozpore so Zmluvou o fungovaní Európskej únie aj s ustanoveniami Smernice 2003/87/ES. 7. Žalovaný aj správca dane mali vychádzať z eurokonformného výkladu § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len DP), resp. priamo zo Smernice č. 2003/87/ES, s tým, že pridelené emisné kvóty nemali byť zaťažené daňou. Z uvedeného dôvodu zastáva názor o opodstatnenosti jeho žiadosti na vrátenie daňového preplatku na dani z emisných kvót, ktorú nebol povinný zaplatiť. 8. Zmluva o fungovaní Európskej únie a s ňou súvisiace právo Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnym právom členských štátov, tak ako to vyjadruje čl. 7 ods. 2 Ústavy SR a judikatúra Súdneho dvora EÚ. Povinnosť harmonického výkladu vnútroštátneho práva so Smernicami vyplýva aj pri výklade vnútroštátneho práva, ktoré neslúži na vykonanie Smernice - § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. neslúži na transpozíciu Smernice 2003/87/ES, ale je s ňou v rozpore; Smernica bola implementovaná do zákona č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 31.12.2012, ktorý bol zrušený zákonom č. 414/2012 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2013. 9. Podľa názoru žalobcu sú čl. 9 a 10 Smernice 2003/87/ES priamo účinné a stanovujú, že bude bezodplatne pridelených 90% emisných kvót. Štát by síce mohol 10% pridelených emisných kvót zdaniť, táto skutočnosť by však musela byť upravená zákonom a národným alokačným plánom na roky 2008-2012; slovenský zákonodarca však takúto úpravu riadne neprevzal vo forme zákona ani v národnom alokačnom pláne na roky 2008-2012, a preto je hranica 10% irelevantná. Zdaňovanie emisných kvót odporuje princípu bezodplatného prideľovania emisných kvót aj Smernici 2003/87/ES. 10. Žalovaný nesprávne zastáva názor, že zákon je možné aplikovať dovtedy, kým nie je formálne zrušený. Žalobca zdôraznil, že v prípade rozporu medzi slovenským zákonom a európskym predpisom má prednosť práve európske právo. Ustanovenie § 51b zákona č. 595/2003 Z.z., ktoré je v rozpore so smernicou, nemožno aplikovať nezávisle od toho, či bol právny predpis zrušený alebo nie. Keďže odviedol daň z emisných kvót na základe § 51b zákona č. 595/2003 Z.z., ktorý však nebolo možné aplikovať, má nárok na vrátenie odvedenej dane z emisných kvót. 11. Namietal aj nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože sa v ňom nevysporiadal so všetkými jeho námietkami ani nevysvetlil, z akého dôvodu považuje námietky za irelevantné. Žalovaný nereagoval na to, že správne orgány sú viazané priamym účinkom smerníc a odignoroval argument žalobcu o všeobecnej záväznosti rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov. III. Vyjadrenie žalovaného 12. Žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiaval odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. IV. Replika žalobcu 13. Žalobca v replike poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17 zo dňa 12.4.2018, ktorý sa týka prípadu obdobného ako je v predmetnej právnej veci. V. Pojednávanie 26. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z. (ďalej len SSP) rozhodol na pojednávaní dňa 26.9.2018 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a v neprítomnosti žalovaného. Žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, svoju neúčasť neospravedlnil ani nežiadal o odročenie pojednávania. VI. Relevantné právne predpisy 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 28. Podľa § 42 ods. 13 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2013 správca dane vráti do 30 dní odo dňa podania žiadosti daňovníka zaplatené preddavky na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť platiť preddavky na daň podľa tohto zákona, alebo rozdiel zaplatených preddavkov na daň, ak daňovník zaplatil preddavky na daň v sume vyššej, akú bol povinný zaplatiť podľa tohto zákona. Na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov alebo rozdielu zaplatených preddavkov na daň použijú ustanovenia osobitného predpisu. 29. Podľa § 51b ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2012 predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012. 30. Podľa § 51b ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2012 sadzba dane z emisných kvót je 80% zo základu dane z emisných kvót podľa odsekov 3 a 4. 31. Podľa § 51b ods. 8 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2012 daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2011 vo výške jednej polovice predpokladanej dane, a to v lehote do 30. júna 2011 a do 31. decembra 2011. Predpokladanú daň vypočíta sadzbou dane podľa odseku 5 zo sumy vyčíslenej ako násobok priemernej trhovej ceny emisných kvót za rok 2010 a zapísaných emisných kvót na rok 2011 znížených o skutočne spotrebované emisné kvóty v roku 2010 a o úsporu spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu. 32. Podľa § 51b ods. 8 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2012 ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú nižšie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, daňovník je povinný zaplatiť rozdiel v lehote na podanie daňového priznania podľa odsekov 6 a 7. Ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú vyššie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, rozdiel sa považuje za daňový preplatok podľa osobitného predpisu. 33. Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len DP) daňový preplatok (ďalej len "preplatok") je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 34. Podľa § 63 ods. 4 DP ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako 3,31 eura. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom. 35. Podľa § 66 ods. 3 DP správca dane na základe žiadosti daňového subjektu môže určiť platenie preddavkov na daň aj z iných dôvodov, ako je uvedené v osobitnom predpise. Daňový subjekt spolu so žiadosťou predloží analýzu finančnej a ekonomickej situácie, ktorá bude preukazovať aj dôvod požadovaného spôsobu platenia preddavkov na daň. Platenie preddavkov na daň aj z iných dôvodov, ako je uvedené v osobitnom predpise, môže určiť správca dane aj z vlastného podnetu. 36. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. VII. Posúdenie veci správnym súdom 37. V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o nevyhovení žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011. Rozhodujúcim pre právne posúdenie veci je rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke (C-302/17), ktorú mu položil Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2S/41,42/2012 podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 38. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-302/17 rozhodol o výklade Smernice 2003/87/ES, tak že: „Smernica 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné kvóty skleníkových plynov, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov predali alebo nevyužili, vo výške 80 % ich hodnoty.“ Bráni teda slovenskej právnej úprave obsiahnutej v § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2011 do 30.6.2012 a v § 66 ods. 3 DP, ktoré boli aplikované v predmetnej právnej veci na určenie preddavku na daň z emisných kvót za oba polroky 2011 a na nevyhovenie žiadosti žalobcu o vrátenie zaplateného preddavku na túto daň. 39. V odôvodnení rozsudku Súdny dvor EÚ uviedol, že Slovenská republika zaviedla do svojho právneho poriadku s účinnosťou od 1. januára 2011 daň z emisných kvót. Základom dane bola hodnota prevedených emisných kvót, t. j. kvót zapísaných daňovníkovi, ktoré následne previedol, a hodnota nespotrebovaných kvót, t. j. kvót, ktoré neboli vrátené na pokrytie skutočných emisií. Tak hodnota prevedených emisných kvót, ako aj hodnota nespotrebovaných emisných kvót boli určené podľa priemernej trhovej ceny emisných kvót. Daň sa platila za roky 2011 a 2012 so sadzbou 80 %. Táto daň bola splatná v nasledujúcom kalendárnom roku, ale počas príslušného zdaňovacieho obdobia boli splatné dva preddavky vypočítané na základe odhadovanej výšky daňovej povinnosti. Toto zdanenie bolo zrušené 30. júna 2012. Ako vyplýva z článku 1 smernice 2003/87, táto smernica zriaďuje v Spoločenstve systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov na podporu znižovania týchto emisií finančne a ekonomicky výhodným spôsobom. Navyše v súlade s článkom 10 smernice 2003/87 členské štáty prideľujú najmenej 90 % kvót bezodplatne na obdobie piatich rokov začínajúce 1. januára 2008. Bezodplatné prideľovanie emisných kvót je prechodným opatrením, ktorého cieľom je zabrániť strate konkurencieschopnosti podnikov v dôsledku zavedenia systému obchodovania s emisnými kvótami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&locale=sk>, EU:C:2013:660 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A660&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, bod 45 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>). Je pravda, že žiadne ustanovenie smernice 2003/87 výslovne neobmedzuje právo členských štátov prijať opatrenia, ktoré môžu ovplyvniť hospodárske dôsledky využitia takýchto kvót (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&locale=sk>, EU:C:2013:660 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A660&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, bod 28 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2015%3A120&locale=sk>, EU:C:2015:120 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2015%3A120&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, bod 19 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2015%3A120&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>). Súdny dvor tak rozhodol, že členské štáty môžu v zásade právne upraviť spôsob, akým sa hodnota emisných kvót bezodplatne pridelených výrobcom prenesie na spotrebiteľov (rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&locale=sk>, EU:C:2013:660 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A660&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, bod 29 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2015%3A120&locale=sk>, EU:C:2015:120 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2015%3A120&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, bod 20 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2015%3A120&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>). Prijatie takýchto opatrení však nesmie ohroziť ciele smernice 2003/87 (rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&locale=sk>, EU:C:2013:660 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A660&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, bod 30 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2015%3A120&locale=sk>, EU:C:2015:120 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2015%3A120&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, bod 21 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2015%3A120&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že smernica 2003/87 pri dosahovaní svojho cieľa znižovania emisií skleníkových plynov finančne a ekonomicky výhodným spôsobom vychádza z hospodárskej hodnoty kvót, aby viedla podniky k znižovaniu svojich emisií a v tejto súvislosti zavádza systém obchodovania s emisnými kvótami. Podniky tak môžu využiť emisné kvóty, ktoré im boli pridelené, alebo ich predať, na základe ich trhovej hodnoty a ziskov, ktoré tak môžu dosiahnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&locale=sk>, EU:C:2013:660 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A660&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, body 47 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>, 49 <https://eur-lex.europa.eu/ legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>, ako aj 55). Pre riadne fungovanie tohto systému je teda potrebné, aby zaťaženie hospodárskej hodnoty týchto emisných kvót členským štátom neviedlo k obmedzovaniu podpory znižovania emisií skleníkových plynov až do tej miery, že by bola úplne potlačená (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&locale=sk>, EU:C:2013:660 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/? urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A660&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab>, bod 58 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2013%3A660&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=>). Slovenská daň, o ktorú ide vo veci samej, zaťažuje vo výške 80 % hodnotu bezodplatne pridelených emisných kvót skleníkových plynov, ktoré neboli využité alebo boli predané. Odobratím takmer celej hospodárskej hodnoty emisných kvót táto daň vedie k úplnému potlačeniu stimulačných mechanizmov, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami, a v dôsledku toho k potlačeniu stimulov určených na podporu zníženia emisií skleníkových plynov. Podniky, ktorým sa odoberie 80 % hospodárskej hodnoty emisných kvót, stratia takmer všetky stimuly investovať do opatrení na zníženie svojich emisií, ktoré by im umožnili dosiahnuť zisk z predaja svojich nevyužitých kvót. Preto je potrebné konštatovať, že dôsledkom tohto zdanenia je potlačenie zásady bezodplatnosti prideľovania emisných kvót skleníkových plynov upravenej v článku 10 smernice 2003/87/ES a ohrozenie cieľov sledovaných touto smernicou. 40. Správny súd zdôrazňuje, že rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). Inými slovami, Smernicu 2003/87/ES je potrebné vykladať v duchu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-302/17 už odo dňa jej účinnosti, t.j. odo dňa 25.10.2003 (čl. 32 Smernice); pre Slovenskú republiku odo dňa 1.5.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné aplikovať na žalobcov prípad a na určenie preddavkov na daň z emisných kvót za rok 2011 európske právo (Smernicu 2003/87/ES) a určiť nulové preddavky na daň. Ak už daňové orgány určili daň vo vyššej sume ako 0,- € a žalobca ho zaplatil, žalovaný bol povinný mu ho vrátiť podľa § 42 ods. 13 DP v znení účinnom do 31.12.2013 aj podľa § 63 ods. 4 DP, pretože mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie. 41. Súdny dvor EÚ už skôr vykladal pojem bezodplatnosť pridelených emisných kvót stanovený v článku 10 Smernice 2003/87/ES v tom zmysle, že nebráni len priamemu stanoveniu ceny za pridelenie emisných kvót, ale aj následným odvodom vyberaným za ich pridelenie. Odvody sa nevyberajú, ak prevádzkovatelia elektrární predajú bezodplatne pridelené kvóty na sekundárnom trhu (rozsudky vo veciach Iberdrola a i. C-566, 567, 580, 591, 620, 640/11; ŠKO-ENERGO C-43/14). Slovenský zákon č. 572/2004 Z.z. v ustanovení § 9 ods. 2 v znení účinnom do 28.2.2011 upravoval výlučne bezodplatné pridelenie kvót účastníkom schémy obchodovania prevádzkujúcich prevádzky podľa § 24 ods. 1 písm. a/ tohto zákona, ktorým je aj žalobca. Bezodplatne sa prideľovali kvóty aj novým účastníkom schémy obchodovania, odplatné pridelenie kvót sa uskutočňovalo len v prípade, keď v rezerve kvót zostali nepridelené kvóty a štát ich mohol predať na dražbe. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného 2/, že sa na vec nevzťahujú rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach ŠKO-Energo C-43-14 a Iberdrola a i. C-566,11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620,/11 a C-640/11, pretože aj Súdny dvor ich použil v rozhodnutím C-302/17 vzťahujúcom sa na prejednávanú vec. 42. Je nepochybné, že právo Európskej únie (komunitárne právo) má podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a štátne orgány členských štátov sú povinné ho prednostne aplikovať bez ohľadu na právne odvetvie (verejné právo, súkromné právo a podobne). Zároveň je nespochybniteľná povinnosť štátnych orgánov konať na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyplývajúca z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V zmysle čl. 288 Zmluvou o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť; je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu; rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné. 43. Smernice majú priamy účinok v členských štátoch Európskej únie, ak sú súčasne (kumulatívne) splnené nasledovné podmienky (ktoré vyplývajú napríklad z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veciach C-168/95, C-41/74): a. uplynula transpozičná lehota, b. smernica nie je transponovaná včas, v celom rozsahu alebo je transponovaná chybne, c. ustanovenia smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné a nepodmienené, d. priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Hoci sú nariadenia priamo uplatniteľné, a preto môžu mať vzhľadom na svoju povahu priame účinky, neznamená to, že ostatné kategórie aktov nemôžu mať nikdy obdobné účinky. Bolo by nezlučiteľné so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva článok 288, aby bolo možné v zásade vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa povinnosti, ktorú smernica ukladá. Najmä vtedy, keď orgány Spoločenstva zaviazali smernicou členské štáty správať sa určitým spôsobom, by potrebný účinok takéhoto aktu bol oslabený, ak by sa jednotlivcom bránilo domáhať sa ho na súdoch a ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň ako na súčasť práva Spoločenstva. V každom jednotlivom prípade treba preskúmať, či sú povaha, systematika a znenie predmetného ustanovenia spôsobilé vyvolať priamy účinok na vzťahy medzi členskými štátmi a jednotlivcami (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-41/74). 44. Je nevyhnutné si uvedomiť, že prednostnú aplikáciu práva Európskej únie vo vnútroštátnom práve sú povinné realizovať nielen súdy (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Simmenthal C-106/77), ale aj orgány verejnej správy príslušného štátu v rámci ich právomocí (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-118/00, C-302/97, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR). Platí pritom nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti právne záväzných aktov, ktoré v boli v úradnom vestníku uverejnené. 45. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-106/77 konštatoval, že existencia komunitárnych noriem spôsobuje automaticky neuplatniteľnosť ľubovoľného ustanovenia národného práva, a má za následok neplatnosť schválenia každého nového národného zákona, ktoré je v nesúlade s komunitárnym právom. Každý národný súd musí v rámci svojej jurisdikcie uplatniť komunitárne právo v jeho celej súvislosti a chrániť práva, ktoré priznáva jednotlivcom a musí primerane zanedbať každé ustanovenie národného práva, ktoré s ním môže byť v nesúlade, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po komunitárnom ustanovení. 46. V zmysle zásady prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom, vrátane judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, vyjadrenej v čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR sú orgány verejnej moci členských štátov Európskej únie povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku, pričom právo Európskej únie má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. Niet pochybností ani o tom, že rozpor v rozhodnutiach vnútroštátneho orgánu členského štátu s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie zakladá zodpovednosť členského štátu za škodu, ktorá jednotlivcovi vznikla porušením práva Európskej únie. 47. Transpozičná lehota pre Slovenskú republiku uplynula dňa 1.5.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie. Na Slovensku bola Smernica 2003/87/ES transponovaná do zákona č. 572/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.11.2004 a bol zrušený zákonom č. 414/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013 (naposledy uvedený zákon je naďalej účinný). Citované zákony svojimi cieľmi a úpravou obchodovania s emisnými kvótami nevykazujú nesúlad so Smernicou 2003/87/ES. 48. Na druhej strane nemožno v súvislosti s obchodovaním s emisnými kvótami ignorovať znenie ustanovenia § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2011 do 30.6.2012 (aplikovaného správnymi orgánmi oboch stupňov), navyše s tým, že citované ustanovenie nereflektovalo na Smernicu 2003/87/ES, ktorá do zákona č. 595/2003 Z.z. nebola prebratá. Ustanovenie § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. upravujúce daň z emisných kvót bolo do tohto zákona zavedené zákonom č. 548/2010 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len zákon č. 548/2010 Z.z.), v rámci legislatívneho procesu bolo jeho znenie navrhnuté až v druhom čítaní legislatívneho procesu (celkovo sú na pôde Národnej rady SR tri čítania k návrhom zákonov) poslancami Národnej rady SR bez špecifikovania konkrétnych dôvodov zavedenia novej právnej úpravy dane z emisných kvót a bez odôvodnenia jej súladu alebo nesúladu so Smernicou 2003/87/ES. Dôvodová správa k pozmeňujúcemu návrhu poslancov obsahuje len prepis ustanovenia § 51b a postup pri určovaní preddavkov na daň a samotnej dane. Prezident SR zákon č. 548/2010 Z.z. nepodpísal, vrátil ho parlamentu a navrhol ho prijať s jeho pripomienkami, ktoré sa týkali práve zavedenia dane z emisných kvót a jej nesúladu so Smernicou 2003/87/ES s poukazom na cieľ smernice (ktorým je znižovanie emisií skleníkových plynov prostredníctvom zavádzania nových technológií); podľa jeho názoru zavedenie dane z emisných kvót vo výške 80% zo základu dane nepredstavuje podporu znižovania emisií skleníkových plynov; novú daň bolo potrebné podrobne odôvodniť v rámci legislatívneho procesu na pôde parlamentu, čo sa nestalo. Veto prezidenta SR bolo v parlamente prelomené a právna úprava dane z emisných kvót bola prijatá. 49. Ustanovenie § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. bolo napokon zrušené zákonom č. 189/2012 Z.z. ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z.z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 189/2012 Z.z.) s účinnosťou od 30.6.2012 s odôvodnením, že sa ruší daň z emisných kvót a výnosy plynúce z predaja emisných kvót budú súčasťou základu dane z príjmov, zdania sa sadzbou 19%, tak ako pred zavedením dane z emisných kvót. Ak daňovník zaplatil preddavky na daň z emisných kvót, mal sa uplatniť postup podľa § 42 ods. 13 zákona č. 595/2013 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2013, t.j. vrátenie zaplateného preddavku na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť zaplatiť preddavky na daň. 50. Posúdením podmienok priamej aplikovateľnosti smerníc v členskom štáte Európskej únie správny súd dospel k záveru, že tieto sú splnené: a. Smernica 2003/87/ES mala byť z hľadiska jej cieľa a účelu transponovaná do slovenského právneho poriadku do 1.5.2004, transpozičná lehota teda v čase zavedenia dane z emisných kvót a v čase rozhodovania žalovaných uplynula, b. z hľadiska cieľov a zámerov obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov (najmä s cieľom ich znižovania vyjadreným v čl. 10) nebola citovaná smernica transponovaná do zákona č. 595/2003 Z.z. správne, pretože sa ním zaviedla nová daň, ktorá zdaňovala bezodplatne pridelené emisné kvóty, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami predali alebo nevyužili, vo výške 80% ich hodnoty; na tento rozpor poukazoval aj prezident Slovenskej republiky, keď zákon č. 548/2010 Z.z. nepodpísal a vrátil ho parlamentu na nové prerokovanie; inými slovami, námietka nesúladu § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. so Smernicou 2003/87/ES nebola v čase rozhodovania žalovaných nová, c. ustanovenia Smernice 2003/87/ES dostatočne jasne, presne a nepodmienene vyjadrujú svoj cieľ znižovať emisie skleníkových plynov, d. priama aplikácia Smernice 2003/87/ES nemá za následok uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe, v tomto prípade žalobcovi. 51. Žalovaný aj správca dane boli teda v prípade žalobcu povinní prednostne aplikovať Smernicu 2003/87/ES, keďže vo veci išlo o daň z emisných kvót a o preddavky na daň, ktoré ako možné opatrenia neboli Smernicou určené a ktoré potláčajú stimulačné mechanizmy, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami, a na znižovaní emisií skleníkových plynov. Odobratím takmer celej hospodárskej hodnoty emisných kvót táto daň vedie k úplnému potlačeniu stimulačných mechanizmov, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami, a v dôsledku toho k potlačeniu stimulov určených na podporu zníženia emisií skleníkových plynov. Podniky, ktorým sa odoberie 80 % hospodárskej hodnoty emisných kvót, stratia takmer všetky stimuly investovať do opatrení na zníženie svojich emisií, ktoré by im umožnili dosiahnuť zisk z predaja svojich nevyužitých kvót. Preto je potrebné konštatovať, že dôsledkom tohto zdanenia je potlačenie zásady bezodplatnosti prideľovania emisných kvót skleníkových plynov upravenej v článku 10 smernice 2003/87 a ohrozenie cieľov sledovaných touto smernicou. Z princípu prednosti práva Európskej únie teda vyplýva pre správny súd aj pre správne orgány oboch stupňov povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-106/77), v tomto prípade ustanovenie § 51b zákona č. 595/2003 Z.z., ktoré bolo v rozpore s cieľom a zásadami citovanej smernice, najmä s cieľom zníženia emisií prostredníctvom zlepšenia technológií, zachovania hospodárskeho rozvoja a zachovania integrity vnútorného trhu a hospodárskej súťaže, zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok znižovania emisií. Ak napriek týmto záverom správne orgány oboch stupňov postupovali výlučne podľa vnútroštátnej úpravy a žalobcovi vymerali daň, ktorú aj zaplatil, a za rok 2011 mu zaplatený preddavok nevrátili, pochybili a svoje rozhodnutia zaťažili vadou nezákonnosti, pretože prednostne neaplikovali právo Európskej únie, tak ako im to ukladá čl. 7 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Inými slovami, vec nesprávne právne posúdili. 52. Neobstoja námietky žalovaných, že vo veci bez ďalšieho postupovali podľa vnútroštátneho práva a že nie sú oprávnení skúmať súlad vnútroštátneho práva s právom Európskej únie. Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nemožno vykladať izolovane od iných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, v tomto prípade od čl. 7 ods. 2, najmä s ohľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii od 1.5.2004 a s ohľadom na princíp prednosti práva Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky. Preto aj keď čl. 2 ods. 2 Ústavy SR zaväzuje orgány štátu postupovať na základe a v medziach Ústavy Slovenskej republiky, ktorá v čl. 7 ods. 2 zakotvuje princíp prednosti práva Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky, bolo ich povinnosťou postupovať podľa práva Európskej únie po vyhodnotení podmienok pre jeho priamu aplikáciu na území Slovenskej republiky. Je pravdou, že do kompetencie žalovaných nepatrí podávať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, no rozpor vnútroštátneho práva s právom Európskej únie možno riešiť aj bezprostrednou priamou aplikáciou práva Európskej únie za predpokladu, že komunitárne právo jasne, presne a nepodmienene zakladá právo fyzických a právnických osôb, čo sa v tomto prípade stalo. Nič preto nebránilo žalovaným priamo aplikovať ciele a zásady Smernice 2003/87/ES na prípad žalobcu. 53. Sumarizujúc správny súd uvádza, že žalobou napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom na jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré trpí rovnakou vadou nezákonnosti ako druhostupňové rozhodnutie. Po zrušení napadnutých rozhodnutí správny súd vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP. 54. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). V ďalšom konaní správny orgán opätovne vec posúdi, bude sa zaoberať zákonnosťou vyberania preddavku na daň z emisných kvót podľa § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2012 za súčasnej aplikácie záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17 a záverov správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku. 55. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešným žalovaným. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 56. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).