Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/6/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200040 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200040.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, proti žalovaným: 1/ T.. B. Š., G.. XX.XX.XXXX, K. M. XX, K., zast. Capitol Legal Group, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Kollárovo námestie 20, Bratislava, 2/ M.. M. C., G.. XX.XX.XXXX, K. M. XX, K., 3/ T.. Ľ. C., G.. XX.XX.XXXX, K. E. XX, K., o zaplatenie 2.456,32 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25. novembra 2015, č.k. 21C 139/2015-90, a na odvolanie žalovanej 1/ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 3. februára 2016, č.k. 21C 139/2015-98, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 21C 139/2015-98 zo dňa 03.02.2016 z r u š u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.456,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne od 21.12.2013 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil tiež povinnosť zaplatiť Slovenskej republike, zastúpenej Okresným súdom Bratislava II, trovy štátu vo výške 147 eur do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou od žalovaných 1/, 2/ a 3/ domáhal spoločného a nerozdielneho zaplatenia sumy 2.456,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne od 21.12.2013 do zaplatenia titulom nesplnenia si povinností zo zmluvy o poskytnutí návratnej výpomoci zo sociálneho fondu, keď svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovanej 1/ poskytol na základe zmluvy zo dňa 22.10.2008 bezúročnú, bezhotovostnú návratnú sociálnu výpomoc zo sociálneho fondu reg. č. A.-XX-XX/MP-XXXX na kumulovanú výpomoc podľa písmen b) a c) vo výške 250.000 Sk (8.298,48 eur) čl. 6 písm. d) nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky o postupe, podmienkach schvaľovania a realizácie návratnej sociálnej výpomoci zo sociálneho fondu č. 4/2008 (ďalej len „zmluva“), a žalovaná 1/ sa zaviazala poskytnutú výpomoc splácať v pravidelných mesačných splátkach po 3.000 Sk (99,58 eur) počnúc mesiacom november 2008 vždy najneskôr do 20. dňa v mesiaci s tým, že splatnosť poslednej splátky vo výške 1.000 Sk (33,19 eur) bola dohodnutá na mesiac október 2015. Predmetnú pohľadávku si zabezpečil ručiteľskými záväzkami žalovaných 2/ a 3/, ktoré v postavení ručiteľov podpísali zmluvu dňa 22.10.2008. Dňa 31.10.2013 so žalovanou 1/ ukončil štátnozamestnanecký pomer a výzvou zo dňa 24.02.2014 ju vyzval na úhradu nesplatených splátok výpomoci za mesiace november 2013 a december 2013, spolu vo výške 198 eur. Nakoľko uvedenú sumu neuhradila, nasledujúcou výzvou zo dňa 08.04.2014 (ktorú doručoval na vedomie aj žalovanej 3/ a žalovanej 2/, ktorej sa ju však nepodarilo doručiť) žalovanú 1/ vyzval na zaplatenie neuhradeného zostatku výpomoci v celkovej výške 2.456,32 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaná 1/ ani túto výzvu neakceptovala a dlžnú sumu neuhradila, výzvami zo dňa 20.05.2014 požiadal o zaplatenie zostatku výpomoci v celkovej výške 2.456,32 eur jej ručiteľov (žalované 2/ a 3/), ktorí si však výzvy v odbernej lehote neprevzali. Listom zo dňa 25.11.2014 odstúpil od zmluvy a žalovanú 1/, opäť bezvýsledne, vyzval na splatenie celého zostatku výpomoci pred lehotou splatnosti jednorazovo a bez odkladu. Keďže žalovaná 1/ dlžnú sumu ani po opätovnej výzve nezaplatila, adresoval žalovaným 2/ a 3/ podanie zo dňa 10.02.2015, v ktorom ich vyzval na úhradu nesplateného zostatku výpomoci vo výške 2.456,32 eur. Výzvy sa žalovaným 2/ a 3/ doručiť nepodarilo. Úroky z omeškania uplatnil v zákonnej výške 8,25 % ročne zo sumy 2.456,32 eur od 21.12.2013 do zaplatenia. Žalovaná 1/ so žalobou nesúhlasila, považovala ju za bezdôvodnú a žiadala ju zamietnuť. Nepopierala, že žalobca ju po skončení štátnozamestnaneckého pomeru opakovane vyzýval na zaplatenie zostatku návratnej sociálnej výpomoci poskytnutej na základe zmluvy, mala však za to, že skončením jej štátnozamestnaneckého pomeru dňa 31.10.2013 zanikol aj jej záväzok splatiť zostatok výpomoci podľa čl. 2 bodu 2.10 v spojení s bodmi 2.8 až 2.9 citovaného článku zmluvy, preto po skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcovi prestala splácať zostatok výpomoci vo výške 2.456,32 eur. Poukázala pri tom na to, že podľa zmluvy sa na štátneho zamestnanca nevzťahujú ustanovenia o splatení zostatku výpomoci, ak sa jeho štátnozamestnanecký pomer skončil výpoveďou zamestnávateľa z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta a zamestnávateľ nemal pre zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto (čo bol podľa jej názoru jej prípad). Nakoľko ručiteľský záväzok žalovaných 2/ a 3/ je spojený s jej záväzkom, ktorý ako hlavný záväzok zanikol, mala za to, že zanikla aj povinnosť žalovaných 2/ a 3/ (ručiteľov) splniť za ňu tento záväzok. Odstúpenie žalobcu od zmluvy podľa čl. 2 bodu 2.7 písm. c) zmluvy, v dôsledku ktorého mala splatiť zostatok výpomoci pred lehotou splatnosti jednorazovo a bez odkladu, považovala za právne bezvýznamné, pretože v čase odstúpenia žalobcu od zmluvy už jej povinnosť splácať zostatok výpomoci neexistovala (zanikla skončením jej štátnozamestnaneckého pomeru uplynutím výpovednej doby, teda dňa 31.10.2013), a z toho dôvodu nemohla byť ani v omeškaní so splatením dvoch splátok výpomoci. Žalované 2/ a 3/ sa k žalobe písomne nevyjadrili. Žalovaná 2/ na pojednávaní dňa 25.11.2015 uviedla, že sa pripája k vyjadreniu žalovanej 1/. Žalobca s tvrdením žalovanej 1/, že jej povinnosť splatiť zostatok výpomoci skončením štátnozamestnaneckého pomeru zanikla, nesúhlasil a uviedol, že zmluva zánik povinnosti dlžníka vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, tak ako naň žalovaná 1/ poukázala, neupravuje, a ustanovenia zmluvy, na ktoré žalovaná 1/ poukázala, sa vzťahovali len na skutočnosť, že po skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalovaná 1/ nebola povinná vrátiť návratnú sociálnu výpomoc prednostne, ale mohla tak urobiť pravidelnými mesačnými splátkami. Zastával preto názor, že neexistuje žiadny právny dôvod, na základe ktorého by si žalovaná 1/ mohla poskytnuté finančné prostriedky ponechať. 3. Vykonaným dokazovaním zistil, že na základe rozhodnutia Komisie pre realizáciu sociálnej politiky v oblasti tvorby a použitia sociálneho fondu rozpočtovej organizácie Ministerstva vnútra SR bola žalovanej 1/ dňa 22.10.2008 schválená návratná sociálna výpomoc zo sociálneho fondu vo výške 250.000 Sk (8.298,48 eur), ktorá jej bola následne aj poskytnutá na základe zmluvy reg. č. A.-XX- XXX/MP-XXXX zo dňa 22.10.2008. Podľa čl. 2 bodu 2.3. zmluvy žalovaná 1/ súhlasila so splácaním poskytnutej výpomoci pravidelnými mesačnými splátkami po 3.000 Sk (99,58 eur) počnúc mesiacom november 2008, vždy najneskôr do 20. dňa v mesiaci formou zrážok zo mzdy s tým, že posledná splátka vo výške 1.000 Sk (33,19 eur) mala byť realizovaná v mesiaci október 2015. V čl. 2 bodu 2.8. zmluvy sa žalovaná 1/ zaviazala, že pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru splatí zostatok výpomoci najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V prípade nesplnenia ustanovení bodu 2.8. zmluvy, t.j. nesplatenia zostatku výpomoci v stanovenej lehote, sa zmluvné strany dohodli, že organizácia podľa čl. 2 bodu 2.9. zmluvy uplatní sankčné opatrenie - úročenie zostatku výpomoci po dobu omeškania s úrokovou sadzbou vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby, vyhlasovanej Národnou bankou SR platnej v čase vzniku dlhu. Z čl. 2 bodu 2.10. zmluvy vyplýva, že ustanovenia bodov 2.8. až 2.9. písm. c) sa nevzťahujú na štátneho zamestnanca, s ktorým bol skončený pracovný pomer podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c) alebo § 40 ods. 2 písm. a) zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z čl. 4 zmluvy zistil, že pohľadávka organizácie bola zabezpečená ručením tretích osôb, ktoré berú na seba povinnosť, že pohľadávku organizácie uspokoja v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník sám do 30 dní od písomnej výzvy, a to vo forme aktívnej solidarity, na základe ktorej je organizácia oprávnená požadovať plnenie celého dlhu od ktoréhokoľvek ručiteľa. Ručitelia svojim podpisom potvrdili, že boli oboznámení s obsahom ručiteľského záväzku, so svojimi právami a povinnosťami a súhlasili s tým, že podmienka písomnej výzvy bude splnená, ak organizácia zašle výzvu na ich poslednú známu adresu. Podľa čl. 4 bodu 4.2. zmluvy sú ručiteľmi žalovaná 2/ a žalovaná 3/. Štátnozamestnanecký pomer žalovanej 1/ bol ukončený podľa ust. § 46 ods. 1 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe dňa 31.10.2013. Z dôvodu neuhradenia dvoch splátok výpomoci za mesiace november 2013 a december 2013 v celkovej výške 198 eur žalobca vyzval (výzvou č. A.-XX-X/XXXX zo dňa 24.02.2014) žalovanú 1/ na ich zaplatenie. Keďže ani po výzve tieto splátky nezaplatila, vyzval ju (výzvou č. A.-U.-XXX/XXXX zo dňa 08.04.2014 zaslanou zároveň na vedomie žalovaným 2/ a 3/) k zaplateniu celého zostatku výpomoci vo výške 2.456,32 eur. Následne žalobca listom č. A.-U.-XXX-X/XXXX zo dňa 25.11.2014 (ktorý zaslal na vedomie aj žalovaným 2/ a 3/) podľa čl. 2 bod 2.7. písm. c) zmluvy od zmluvy odstúpil a žalovanú 1/ opäť vyzval na splatenie celého zostatku výpomoci pred lehotou splatnosti jednorazovo a bez odkladu. Žalovaná 1/ dlžnú sumu neuhradila. Žalobca preto postupoval podľa čl. 4 bod. 4.1. zmluvy a žalované 2/ a 3/ vyzval (výzvami zo dňa 20.05.2014 č. A.-U.-XXX-X/XXXX Q. Č.. A.-U.-XXX-X/XXXX) na úhradu pohľadávky vo výške 2.456,32 eur. Zásielky sa vrátili ako nedoručené s tým, že adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote. Dňa 10.02.2015 žalobca opäť vyzval žalované 2/ a 3/ na zaplatenie nesplateného zostatku výpomoci vo výške 2.456,32 eur. Výzvy sa žalovaným 2/ a 3/ nepodarilo riadne doručiť, nakoľko (ako vyplýva z doručeniek) žalovaná 2/ predstavovala pre doručovací orgán neznámeho adresáta a žalovaná 3/ si zásielku neprevzala v odbernej lehote, čím obe žalované porušili ustanovenie čl. 3 bod 3.1. zmluvy, podľa ktorého sa dlžník aj ručitelia zaviazali do päť dní oznámiť organizácii také prípadné zmeny ako sú zmena priezviska, bydliska a zamestnávateľa. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 51, § 546, § 548 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 657, § 658 ods. 1 Obč. zák., § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. a čl. 6 písm. b), c) a d), čl. 10 ods. 1, 2 nariadenia ministra vnútra SR o postupe, podmienkach schvaľovania a realizácie návratnej sociálnej výpomoci zo sociálneho fondu č. 4/2008, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Právny vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe zmluvy reg. č. A.-XX-XX/MP-XXXX o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu posúdil ako právny vzťah založený medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou 1/ ako dlžníkom na základe zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a nasl. Obč. zák. a žalovanými 2/ a 3/ ako ručiteľmi podľa ust. § 546 a nasl. Obč. zák.. Po zistení, že žalovaná 1/, ktorá si od žalobcu požičala finančnú čiastku (výpomoc) vo výške 250.000 Sk, t.j. 8.298,48 eur (ktorú sa zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach po 3.000 Sk (99,58 eur) počnúc mesiacom november 2008 vždy najneskôr do 20. dňa v mesiaci s tým, že posledná splátka vo výške 1.000 Sk (33,19 eur) bude splatená v mesiaci október 2015), žalobcovi ani napriek výzve nesplatený zostatok výpomoci vo výške 2.456,32 eur neuhradila a ani žalované 2/ a 3/ ako ručitelia, zaviazal ich k zaplateniu tejto sumy, čo v odôvodnil tým, že cit. „V súlade s § 546 a násl. Obč. zák. sú povinní za dlžníka (odporkyňa v 1. rade) plniť odporkyne v 2.) a 3.) rade, v zmysle podpísanej zmluvy o sociálnej výpomoci ručitelia, keďže uzatvorený ručiteľský záväzok k tejto zmluve je platný, v súlade s § 546 Obč. zák. a odporkyne v 2.) a 3.) rade zaviazal na plnenie dlhovanej sumy tak, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatným odporcom.“ V závere odôvodnenia konštatoval, že skončenie pracovného pomeru nie je dôvodom na zrušenie resp. zánik zmluvy o poskytnutí návratnej sociálnej výpomoci zo sociálneho fondu, pričom v opačnom prípade by išlo o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej 1/. Vychádzajúc zo skutočnosti, že zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je poskytnutie návratnej finančnej výpomoci, vyvodil záver, že „žalovaná 1/ v zmysle zmluvy bola a je i naďalej povinná návratnú finančnú výpomoc splácať pravidelnými mesačnými splátkami“. 5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 6 O.s.p., § 4 ods. 2 písm. a), § 2 ods. 2 a položky č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, a žalovaným 1/, 2/ a 3/, ktoré boli v konaní neúspešné a súdu nepreukázali, že spĺňajú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu (súdny poplatok) vo výške 147 eur na účet Okresného súdu Bratislava II. 6. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. V odvolaní argumentovala rovnako ako už v konaní pred súdom prvej inštancie. Zopakovala, že skončením jej štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalobcu z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta zanikol jej (hlavný) záväzok splatiť zostatok nesplatenej výpomoci a zároveň aj ručiteľské (akcesorické) záväzky žalovaných 2/ a 3/. Poukázala na čl. 2 bod 2.10. písm. c) zmluvy, ktorý v prípade štátneho zamestnanca, s ktorým bol skončený štátnozamestnanecký pomer z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, a štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním, vylučuje aplikáciu čl. 2 bod 2.8. a 2.9. zmluvy (upravujúcich povinnosť dlžníka splatiť zostatok výpomoci v prípade skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v určenej lehote a tiež sankčné opatrenia - úročenie zostatku výpomoci po dobu omeškania). Vzhľadom na dôvod jej výpovede zastávala názor, že sa na ňu uvedený čl. 2 bod 2.8. a 2.9. zmluvy a tiež čl. 13 bod 8 a 10 nariadenia ministra vnútra SR č. 4/2008 nevzťahujú. Keďže jej záväzok splácať výpomoc zanikol, tento po skončení štátnozamestnaneckého pomeru neplnila. Z tohto dôvodu považovala aj nárok žalobcu na úroky z omeškania za bezdôvodný. Vyslovila záver, že poskytnutá výpomoc, ktorá bola viazaná na jej štátnozamestnanecký pomer, predstavuje plnenie sui generis a preto ju nemožno považovať za pôžičku v zmysle Občianskeho zákonníka. Namietala, že súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal a len stroho odkázal na znenie ust. § 657 a nasl. Obč. zák.. V tejto súvislosti poukázala tiež analogicky na ust. § 155 Zákonníka práce a na ust. § 7 ods. 1 písm. f) zák. č. 152/1994 Z.z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, ktoré umožňuje zamestnávateľovi poskytnúť zamestnancom „sociálnu výpomoc a peňažné pôžičky“. Vzhľadom na to, že zákonodarca rozlišuje pojmy „výpomoc“ a „pôžička“ a v zmluve, ani v nariadení sa pojem „pôžička“ neuvádza, mala za to, že v jej prípade nešlo o poskytnutie pôžičky podľa Občianskeho zákonníka. Uviedla, že požadovanie tohto plnenia nezodpovedá ani zásadám dobrých mravov a etiky, na ktorých je budovaná štátna služba a jej výkon, ako aj výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a odkázala na ust. § 1 ods. 2 písm. f), § 120 zákona o štátnej službe v spojení s § 15 Zákonníka práce. Napadnutý rozsudok považovala tiež za nedostatočne odôvodnený. Namietala, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s jej podstatnými tvrdeniami a argumentmi, na ktoré opakovane poukazovala. Súdu prvej inštancie tiež vytkla, že sa nezaoberal jej žiadosťou, aby v prípade, že bude v spore neúspešná, bola zaviazaná k úhrade žalovanej sumy v splátkach, nakoľko v tom čase bola nezamestnaná a práceneschopná. Z týchto dôvodov považovala napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. 7. Žalované 2/ a 3/ odvolanie nepodali. 8. Žalobca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 1/ napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. S argumentáciou žalovanej 1/ nesúhlasil a považoval ju za nedôvodnú. Opäť poukázal na to, že dňa 31.10.2013 bol so žalovanou 1/ ukončený štátnozamestnanecký pomer z dôvodu podľa ust. § 46 ods. 1 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, v dôsledku čoho nebola v zmysle čl. 2 bod 2.10. písm. c) zmluvy povinná uhradiť celý nesplatený zostatok výpomoci prednostne (ako by to inak bola povinná spraviť v zmysle čl. 2 bod 2.8. ods. 2 zmluvy), ale mohla splácať výpomoc pravidelnými mesačnými splátkami až do vyrovnania zostatku výpomoci. Žalovaná 1/ však naproti tomu ukončením štátnozamestnaneckého pomeru výpomoc prestala splácať. Zdôraznil, že ustanovenia zmluvy nemožno vykladať tak, že skončením štátnozamestnaneckého pomeru žalovanej 1/ zanikla jej povinnosť splatiť návratnú sociálnu výpomoc, ale možno ich vykladať len tým spôsobom (ktorým bola žalovaná 1/ chránená pred negatívnymi dôsledkami skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru), teda že nebola povinná ju splatiť prednostne, ale mohla pokračovať v jej mesačnom splácaní. Keďže žalovaná 1/ bola v omeškaní so splatením dvoch splátok výpomoci, odstúpil od zmluvy a žiadal splatiť zostatok výpomoci vo výške 2.456,32 eur jednorazovo, bez odkladu a pred lehotou splatnosti (podľa čl. 2 bod 2.7 písm. c) zmluvy), avšak žalovaná 1/ a ani ručitelia žalované 2/ a 3/ zostatok výpomoci neuhradili. Zastával preto názor, že neexistuje žiaden právny titul, ktorý by žalovanú 1/ oprávňoval nesplatiť a ponechať si nesplatený zostatok výpomoci vo výške 2.456,32 eur, ktorý jej bol vyplatený z prostriedkov účtu sociálneho fondu Ministerstva vnútra SR. Pre prípad, že by odvolací súd dospel k záveru, že nemá nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom plnenia zo zmluvy, uviedol, že bez akýchkoľvek pochybnosti má nárok na zaplatenie tejto sumy titulom bezdôvodného obohatenia. Za nedôvodnú považoval tiež argumentáciu žalovanej 1/, podľa ktorej na daný prípad nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože z povahy zmluvy ako aj jej znenia vyplýva, že sa na ňu vzťahuje Občiansky zákonník. Nesúhlasil tiež s odvolacou námietkou žalovanej 1/, v rámci ktorej namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jej žiadosťou a neumožnil jej splácať žalovanú sumu v splátkach, a uviedol, že táto skutočnosť nezakladá vadu rozsudku, nakoľko po právoplatnosti rozsudku môže žalovaná 1/ žiadať o možnosť plnenia v splátkach jeho. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť, a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko nie je v odvolacom konaní preskúmateľný. 10. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako i odvolanie žalovanej 1/, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd odvolanie žalovanej, napadnutý rozsudok, a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v tom čase účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Na posudzovanú vec sa vzťahujú procesné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, pričom vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej 1/ odvolací súd preskúmal, či je napadnuté rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. 12. Odvolací súd dospel po preskúmaní predloženého spisu a napadnutého rozsudku v prvom rade k záveru, že rozsudok nie je v odvolacom konaní preskúmateľný, keď zistil zásadný rozpor medzi jeho výrokom a jeho odôvodnením. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia na jednej strane konštatoval, že v súlade s § 546 a nasl. Obč. zák. sú za žalovanú 1/ povinné na základe platne uzatvoreného ručiteľského záväzku plniť žalované 2/ a 3/, a preto ich zaviazal na plnenie dlžnej sumy tak, že plnením jednej z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej, čo však s výrokom napadnutého rozsudku vôbec nekorešponduje (keďže na plnenie zaviazal všetky tri žalované, a to naviac spoločne a nerozdielne), a následne po uvedenom (právnom) závere uviedol, že žalovaná 1/ v zmysle zmluvy bola a je i naďalej povinná návratnú finančnú výpomoc splácať pravidelnými mesačnými splátkami, čo vzhľadom na výrok napadnutého rozsudku, ktorým, ako už bolo uvedené vyššie, na plnenie žalovanej sumy s príslušenstvom zaviazal spoločne a nerozdielne všetky tri žalované, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, pôsobí úplne zmätočne a hlavne nepreskúmateľne, keďže súd prvej inštancie žiadne plnenie v splátkach (a už vôbec nie len žalovanej 1/) neuložil. Odvolaciemu súdu potom nezostalo iné, ako konštatovať nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre zmätočnosť jeho odôvodnenia. 13. Odhliadnuc od vyššie uvedeného nesúladu výroku rozsudku a jeho odôvodnenia, dospel odvolací súd k záveru, že už samotný výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej 1/ ako dlžníčke a žalovaným 2/ a 3/ ako ručiteľom povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.456,32 eur s príslušenstvom spoločne a nerozdielne, je nesprávny. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že v prípade, ak si veriteľ žalobou uplatní nárok zároveň proti dlžníčke a aj proti ručiteľom (čo je možné, keďže zákon to nevylučuje), má v súdnom konaní každá zo žalovaných postavenie samostatného spoločníka a nevzniká medzi nimi pasívna solidarita, keďže ručiteľ, ktorý uspokojil veriteľa, má podľa ust. § 550 Obč. zák. právo na náhradu voči dlžníčke, pričom dlžníčka voči ručiteľovi právo na náhradu nemá. Nakoľko nejde o záväzok solidárneho charakteru, nie je potom možné výrokom rozsudku vysloviť povinnosť žalovaných 1/, 2/ a 3/ (dlžníčky a ručiteľov) zaplatiť veriteľovi dlh spoločne a nerozdielne. V súlade s ust. § 511 ods. 1 Obč. zák. o solidaritu ide vtedy, ak je to právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, alebo ak to vyplýva z povahy plnenia. V danom prípade ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení (§ 546 a nasl.) nezakladajú medzi dlžníčkou (žalovanou 1/) a ručiteľmi (žalovanými 2/ a 3/) solidaritu. Preto medzi dlžníčkou na jednej strane a ručiteľmi na strane druhej nejde z procesnoprávneho hľadiska o nerozlučné procesné spoločenstvo, keďže veriteľ si voči nim uplatňuje nárok zo samostatného právneho dôvodu. Súd prvej inštancie mal preto výrok o povinnosti na plnenie v rozsudku (samozrejme jedine v prípade, ak by k takémuto záveru na základe vykonaného dokazovania dospel) formulovať takým spôsobom, aby to zodpovedalo vzťahu dlžníčky a ručiteľov, ako aj vzťahu týchto strán sporu zaviazaných voči veriteľovi, a vysloviť, že plnením jedného z nich zaniká do výšky jeho plnenia povinnosť ostatných. 14. Nepreskúmateľným je však aj právne posúdenie správne zisteného a ustáleného skutkového stavu v odôvodnení napadnutého rozsudku. Napriek tomu, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca od zmluvy o poskytnutí návratnej výpomoci zo sociálneho fondu listom zo dňa 25.11.2014, doručeným žalovanej 1/ dňa 08.12.2014, odstúpil a žalovanú 1/ vyzval na splatenie celého zostatku výpomoci pred lehotou splatnosti jednorazovo a bez odkladu, odstúpením žalobcu od zmluvy sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal, tento právny úkon žalobcu vôbec nevyhodnotil a nevyvodil z neho žiadny právny záver, a o žalovanom nároku rozhodol ako o nároku na plnenie zo zmluvy, ktorá by však platným odstúpením od nej bola podľa ust. § 48 ods. 2 Obč. zák. od počiatku zrušená (ak samozrejme nebolo účastníkmi zmluvy dohodnuté inak). Či žalobca odstúpil od zmluvy platne alebo nie, súd prvej inštancie nevyhodnotil, hoci práve vyriešenie tejto otázky je rozhodujúce pre správne právne posúdenie uplatneného nároku, a záver, či žalovaný nárok predstavuje nárok na plnenie zo zmluvy alebo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia po zrušení zmluvy. Od správneho právneho posúdenia uplatneného nároku sa zas odvíja posúdenie momentu vzniku nároku na zaplatenie zákonného úroku z omeškania. Keďže hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie v tomto smere úplne absentuje, sú aj závery súdu prvej inštancie, ktorý žalovaný nárok posúdil ako nárok žalobcu na plnenie zo zmluvy a priznal mu z toho istého dôvodu aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne z dlžnej sumy od 21.12.2013 do zaplatenia, predčasné a založené na selektívnom a teda nesprávnom hodnotení dôkazov. 15. Odvolací súd tiež dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozsudku opomenul rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania sporových strán (v čase vydania rozhodnutia „o trovách konania“), hoci sa rozsudkom konanie končí, a že rozhodol o trovách štátu napriek tomu, že štátu žiadne trovy nevznikli, keďže platenie trov štátom odvolací súd zo spisu nezistil. Uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok nemožno stotožňovať s trovami štátu. Tieto pochybenia však nemali vplyv na zrušenie rozsudku vo veci samej. V novom rozhodnutí o veci bude súd prvej inštancie povinný rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania. 16. Odvolací súd dospel s poukazom na vyššie uvedené k záveru, že i keď súd prvej inštancie zistil dostatočne skutkový stav veci, tento nesprávne vyhodnotil resp. v časti konštatovaného odstúpenia od zmluvy žalobcom nevyhodnotil vôbec, na základe čoho prijal predčasné právne závery, ktorých odôvodnenie naviac vôbec nekorešponduje s výrokom napadnutého rozsudku a nie je ani preskúmateľné. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ani s argumentáciou žalovanej 1/. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany strán sporu, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu (v tomto prípade žalovaných 1/, 2/ a 3/) na spravodlivé súdne konanie, pretože sa jej tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti strane konať pred súdom je porušením jej práva na spravodlivý súdny proces, čo je vždy dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 17. Odvolací súd však považuje z dôvodu hospodárnosti konania a odstránenia pochybností ohľadom dôvodnosti odvolacích námietok žalovanej 1/ za potrebné uviesť, že sa s jej argumentáciou nestotožnil, a vyhodnotil ju ako úplne neopodstatnenú. V prvom rade uvádza, že právne posúdenie zmluvy o návratnej sociálnej výpomoci zo sociálneho fondu podľa ust. § 51 a § 657 Občianskeho zákonníka (v spojení s nariadením ministra vnútra SR o postupe, podmienkach schvaľovania a realizácie návratnej sociálnej výpomoci zo sociálneho fondu č. 4/2008) súdom prvej inštancie ako zmluvy o pôžičke je správne (§ 853 ods. 1 Obč. zák.). Podľa ust. § 7 ods. 1 písm. f) zák. č. 152/1994 Z.z. o sociálnom fonde, na ktoré žalovaná 1/ v odvolaní poukázala, poskytuje zamestnávateľ v rámci realizácie svojej sociálnej politiky zamestnancom z fondu príspevok na sociálnu výpomoc a peňažné pôžičky. Žalovaná 1/ s poukazom na toto ustanovenie argumentovala tým, že nakoľko zákonodarca rozlišuje pojmy „výpomoc“ a „pôžička“ a v zmluve ani v nariadení sa pojem „pôžička“ neuvádza, o poskytnutie pôžičky podľa Občianskeho zákonníka nešlo. Táto argumentácia je nesprávna, účelová a nemôže obstáť. Žalobca totiž neposkytol žalovanej 1/ príspevok na sociálnu výpomoc, ale návratnú sociálnu výpomoc v peniazoch, teda peňažnú pôžičku, čo je nepochybné nielen z označenia (názvu) ale aj z obsahu uzavretej zmluvy, ktorú žalobca so žalovanou 1/ uzatvoril práve na základe jej písomnej žiadosti, ktorú schválil. Napokon, žalovaná 1/, ktorá uzavretie zmluvy sama svojou žiadosťou iniciovala a zmluvu so žalobcom platne uzavrela, túto aj počas trvania jej štátnozamestnaneckého pomeru riadne plnila a poskytnutú bezúročnú pôžičku splácala v mesačných splátkach v dohodnutej výške. Ak žalovaná 1/ v odvolaní uviedla, že požadovanie žalovaného plnenia je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd vyhodnotil túto argumentáciu za absurdnú, keď žiadny rozpor s dobrými mravmi v konaní žalobcu, ktorý sa žalobou od žalovanej 1/ domáha nárokov zo zmluvy o návratnej sociálnej výpomoci, ktorú žalovanej 1/ poskytol a žalovaná 1/ mu ju nesplatila v zmluve dohodnutým spôsobom, nezistil. Poukazovaním žalovanej 1/ na analógiu s ust. § 155 Zákonníka práce sa nezaoberal, pretože v posudzovanej veci, v ktorej sú práva a povinnosti zmluvných strán upravené zmluvou, žiadna analógia neprichádza do úvahy. Ani tvrdenie žalovanej 1/, že skončením jej štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalobcu z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta zanikol jej záväzok splatiť zostatok nesplatenej výpomoci, nie je správne. Žalovaná 1/ v odvolaní správne uvádza, že čl. 2 bod 2.10. písm. c) zmluvy v prípade štátneho zamestnanca, s ktorým bol skončený štátnozamestnanecký pomer z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta a štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním, vylučuje aplikáciu čl. 2 bod 2.8. a 2.9. zmluvy (upravujúcich povinnosť dlžníka splatiť zostatok výpomoci v prípade skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v určenej lehote a tiež sankčné opatrenia - úročenie zostatku výpomoci po dobu omeškania). V konaní predsa ani nebolo sporné, že vzhľadom na dôvod jej výpovede sa na ňu uvedené čl. 2 bod 2.8. a 2.9. zmluvy nevzťahujú. Keďže sa na žalovanú 1/ čl. 2 bod 2.8. a 2.9. zmluvy nevzťahovali, nebola povinná splatiť zostatok návratnej sociálnej výpomoci najneskôr do šesť mesiacov odo dňa skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru, ale mohla pokračovať v splácaní mesačnými splátkami v dohodnutej výške až do úplného splatenia návratnej výpomoci. Ak žalovaná 1/ tvrdila, že skončením štátnozamestnaneckého pomeru jej záväzok splácať výpomoc zanikol, odvolací súd uvádza, že takýto názor je ničím neodôvodnený, nevyplýva ani z uzavretej zmluvy ani zo žiadneho právneho predpisu, a svedčí len o účelovosti argumentácie žalovanej 1/ v snahe vyhnúť sa povinnosti vrátiť zostatok poskytnutej návratnej sociálnej výpomoci. Záverom v tejto súvislosti odvolací súd už len uvádza, že ustanovenia zmluvy o poskytnutí návratnej sociálnej výpomoci sú jednoznačne formulované, jasné, zrozumiteľné a pochopiteľné pre každého, a preto ich nie je potrebné ani akýmkoľvek spôsobom „vykladať“. Argumentácia žalovanej 1/, ktorá zjednodušene povedané tvrdila, že keďže sa na ňu nevzťahuje povinnosť splatiť zostatok výpomoci najneskôr do šesť mesiacov odo dňa skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru, jej záväzok splácať výpomoc zanikol, potom nemôže obstáť. 18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom zistený skutkový stav a teda aj odstúpenie od zmluvy žalobcom opätovne vyhodnotí, a na základe svojich záverov vec právne posúdi a o žalobe žalobcu rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby boli jeho skutkové a právne závery zrozumiteľné a presvedčivé, a aby na ne strany mohli v prípadnom odvolaní reagovať. Bude tiež povinný vyhodnotiť žiadosť žalovanej 1/ o povolenie splátok. Právnym názorom odvolacieho súdu je viazaný (ust. § 391 ods. 2 C.s.p.). 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods.1 C.s.p.). 20. Napadnutým uznesením č.k. 21C 139/2015-98 zo dňa 03.02.2016 súd prvej inštancie uložil žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 147 eur, vyrubený podľa pol. č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorí tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. 21. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná 1/ včas odvolanie, argumentujúc tým, že v lehote na podanie odvolania požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku. 22. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že dôvody pre vydanie napadnutého uznesenia zanikli. 23. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 24. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalovaná 1/ skutočne požiadala počas plynutia odvolacej lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 21C 139/2015-98 zo dňa 03.02.2016 o oslobodenie od súdneho poplatku. Zo súdneho spisu taktiež vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením č.k. 21C 139/2015-123 zo dňa 01.06.2016 priznal žalovanej 1/ oslobodenie od súdnych poplatkov, a že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.06.2016. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná 1/ nie je povinná zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v zmysle uznesenia č.k. 21C 139/2015-98 zo dňa 03.02.2016, nakoľko jej bolo následne právoplatne priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. 25. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. 26. Odvolací súd potom dospel k záveru, že dôvody pre vydanie napadnutého uznesenia, ktoré nebolo rozhodnutím vo veci samej, zanikli, a preto odvolaním žalovanej 1/ napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 21C 139/2015-98 zo dňa 03.02.2016 v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. zrušil. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).