Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200089 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200089.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: B. U., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník H. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 11.01.2018, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-354-006/2017-AV zo dňa 21.12.2017, takto r o z h o d o l : Zrušuje rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-BA6-354-006/2017-AV z 21.12.2017, ktorým bol žalobca B. U., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník H. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, zaistený najviac do 21.03.2018. Žalovanému nariaďuje, aby bol žalobca zo zaistenia bezodkladne prepustený. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 11.01.2018, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 19.01.2018 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA6-354-006/2017-AV zo dňa 21.12.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci a jeho rozhodnutiu nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 3 ods. 2, § 33 ods. 2, zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88a ods. 1 pís. c/, e/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) a na čl. 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013. Bázu porušenia základných princípov zákonnosti obmedzenia osobnej slobody žalobca nachádzal v prvom rade v podstatnom porušení ustanovení o konaní pozbavením ho práva na účinný prístup k právnej pomoci, čím žalovaný založil dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p. Rozhodnutiu žalovaného vytkol nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, vo vzťahu k stanoveniu dĺžky zaistenia, ako aj posúdeniu rizika úteku, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako titul na zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ a d/ S.s.p. 2. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že dôvodom zaistenia žalobcu bolo zabezpečenie, príprava a výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/20013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území inej členskej krajiny. K námietke žalobcu, že jeho právna zástupkyňa nebola informovaná o úkonoch vykonávaných so žalobcom, čím došlo k odopretiu právnej pomoci, žalovaný poznamenal, že nie je jeho povinnosťou oboznamovať o vykonávaných úkonoch splnomocnenú osobu. Takáto povinnosť je priamo uložená v konaní trestnom, ale nie správnom. Právna zástupkyňa žalobcu chce navodiť dojem, že bez jej prítomnosti nemôže žalovaný vykonávať žiadne úkony, toto tvrdenie však nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Žalovaný taktiež uviedol, že začínal so žalobcom nové správne konanie a ešte pred samotným začatím konania nemôže byť na toto konanie nikto splnomocnený, takže žalovaný pred začatím konania ani nemá možnosť informovať konkrétnu osobu. Správne konanie musí najprv začať a až počas tohto konania môže účastník splnomocniť konkrétnu osobu buď predložením plnomocenstva alebo jeho vyhlásením do zápisnice. Tieto vyjadrenia preto žalovaný považuje za účelové. Na poukazy žalobcu na neuloženie a odôvodnenie alternatívy zaistenia s tým, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu a je možné mu poskytnúť ubytovanie v ubytovacích táboroch migračného úradu, kde by mal zabezpečené ubytovanie ako aj stravu a dokonca by dostával aj vreckové, žalovaný uviedol, že skúmal aj možnosti uloženia menej závažného prostriedku, pričom uložením takejto povinnosti by došlo k ohrozeniu účelu zaistenia, nakoľko existuje vysoká pravdepodobnosť, že žalobca by na území SR nezotrval. Keby žalovaný nevidel značné riziko úteku, k zaisteniu žalobcu by nepristúpil. K dĺžke doby zaistenia, určenej najviac do 21.03.2018 uviedol, že dĺžka je určená na čas nevyhnutne potrebný, pričom žalovaný má povinnosť počas celej doby zaistenia skúmať účel zaistenia. Žalobca chce svojimi vyjadreniami len docieliť, aby žalovaný vydával väčšie množstvo rozhodnutí, s určením kratšej doby zaistenia, čo by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnom orgánov, ale i súdov. Z uvedených dôvodov žiadal žalovaný správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 3. Vo vyjadrení, ktoré žalobca doručil k vyjadreniu žalovaného, upriamil pozornosť na rozsudky NS SR sp.zn. 10 Sža 9/2014 zo dňa 03.04.2014 a 1Szak 4/2017 zo dňa 11.05.2017, týkajúce sa účinného prístupu žalobcu k právnej pomoci, ktorá mu vyplýva nielen z ust. § 77 ods. 7 a § 120 zákona o pobyte cudzincov ale aj zo základných zásad správneho konania vyjadrených v § 3 správneho poriadku, pre ktoré je východiskovým najmä čl. 2 Ústavy SR. 4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 29.01.2018 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 22.01.2018 mailom. Žalobca ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnili, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, podľa ust. § 230 ods.1 pís. a/ S.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 5. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa § 230 ods. 1 písm. a/ S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 6. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 21.12.2017 č. PPZ-HCP-BA6-354-006/2017-AV, právne odôvodneným ust. § 79 ods. 1, § 88 ods. 1 pís. c/, ods. 2, 4, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, ods. 2, § 90 ods. 1 pís. d/ 88a ods. 1,2,3, zákona o pobyte cudzincov a § 5 a § 46 Zákona č. 71/1997 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 žalovaný podľa ust. § 88a ods. 1 pís. e/ zákona o pobyte cudzincov, rozhodol podľa ust. § 88 ods. 4 s poukazom na ust. § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, a jeho umiestnení do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.03.2018. Rozhodnutie založil na slede skutkových udalostí so začiatkom dňa 14.10.2017, keď bol žalobca čase o 23.05 hod. v blízkosti hraničného prechodu Čunovo-Rajka na území SR, v osobnom motorovom vozidle s bulharským evidenčným číslom kontrolovaný hliadkou Policajného zboru Bratislava a vyzvaný k preukázaniu totožnosti a oprávnenosti pobytu na území SR (§ 75 ods. 2 ZoPC). Žalobca nevedel preukázať žiadnym dokladom svoju totožnosť, na základe čoho bol toho istého dňa predvedený podľa § 79 ods. 1 ZoPC pred správny orgán. Vykonanými lustráciami osoby žalobcu v systéme Eurodac bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu v jednom z členských štátov, konkrétne na území Grécka a Bulharska. Správny orgán túto skutočnosť oznámil štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR ako dôvod na začatie konania o návrat cudzinca na územie iného členského štátu pod č.k. MU-DS-359/2017-DŽ podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len Dublinské nariadenie) a taktiež bolo správnym orgánom požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa tohto nariadenia. Žalobcovi bolo dňa 15.10.2017 vydané rozhodnutie o zaistení č. PPZ- HCP-BA6-273-008/2017-AV podľa ust. § 88 ods. 1 pís. c/ ZoPC na účel zabezpečenia prípravy, alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia a v ten istý deň bol umiestnený v zariadení ÚPZC Medveďov. Dňa 23.10.2017 požiadal žalobca o udelenie azylu na území SR. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že v prípade žalobcu je i naďalej dôvod na jeho vrátenie na územie iného členského štátu, konkrétne Bulharskej republiky, kde je žiadateľom o azyl a v jeho prípade existuje značné riziko úteku. Žalobca bol správnym orgánom vyzvaný, aby sa vyjadril v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku pod č.k. PPZ-HCP-BA6-354-005/2017-AV zo dňa 21.12.2017, kde mu bolo oznámené začatie predmetného konania. Žalobca ozrejmil z akého dôvodu požiadal na území Slovenskej republiky o azyl, pričom túto skutočnosť zdôvodnil tým, že mu v domovskej krajine hrozí nebezpečenstvo zo strany ISIS a Talibanu. Uviedol, že v Bulharsku sa necíti bezpečne a nechce sa tam vrátiť, chce ostať žiť na Slovensku, pričom ale o Slovensku nevedel uviesť žiadne informácie. Ďalej žalobca uviedol, že nemá žiadnu finančnú hotovosť. Žalobcovi bola taktiež daná možnosť aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení v zmysle ustanovenia § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov vyjadril k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, kde sa viac nechcel žiadnym spôsobom vyjadriť. Žalovaný uviedol, že žalobca, ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti. V prípade žalobcu má správny orgán, na základe skutočnosti, že nemá na území Slovenskej republiky udelený pobyt, nie je držiteľom platného cestovného dokladu, na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovania a nemá žiadne finančné prostriedky, za preukázanú existenciu značného rizika jeho úteku v zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Žalobca uviedol, že chce ostať na Slovensku na základe toho, čo mu povedali ľudia v Srbsku, pričom nevedel uviesť mená týchto osôb a o Slovensku nevedel uviesť žiadne informácie. Správny orgán uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorým je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobcu v zmysle dublinského dohovoru a podľa jeho názoru by týmto vznikla vysoká miera ohrozenia účelu zaistenia žalobcu. Za málo pravdepodobné považoval, že žalobca zotrvá na území Slovenskej republiky, keďže na tu nevedie žiadny súkromný ani rodinný život, nikoho tu nepozná a odmieta sa vrátiť na územie Bulharskej republiky. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že v prípade žalobcu a jeho doterajšieho konania je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru formou zaistenia v zmysle § 88, resp. § 88a ZoPC. 7. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie alebo štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. 8. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 9. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 10. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <http://www.zakonypreludi.sk/zz/2011-404> nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 11. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 12. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 13. Podľa § 88a ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky z dôvodu podľa § 88 ods.1 pís. c/. 14. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 15. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm. b/. 16. Podľa ods. 3 cit. ust. policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 17. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 18. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 19. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 20. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 21. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 22. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. Uvedenú vadu možno nachádzať práve v žalobcom vytýkaných námietkach k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, vo vzťahu k stanoveniu dĺžky zaistenia, ako aj posúdenia rizika úteku. 23. Podľa ust. § 3 ods. 2 Správneho poriadku Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 24. Podľa ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 25. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny. 26. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca bol dňa 21.11.2017 prepustený z predchádzajúceho zaistenia, realizovaného z dôvodu podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“). Žalobca bol v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) považovaný za žiadateľa o azyl, nakoľko v priebehu zaistenia, dňa 23.10.2017 požiadal na území SR o azyl. Žalovaný konštatoval, že k 21.12.2017 neexistuje vykonateľné rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o azyl a následne bol žalobca predvedený pred žalovaného, za účelom ďalšieho postupu. Po vykonaní zákonných poučení bola so žalobcom za prítomnosti tlmočníka spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v priebehu ktorej mu bolo oznámené začatie konania vo veci jeho zaistenia podľa § 88a ods. 1 pís. e/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu podľa osobitného predpisu (Dublinský dohovor). V nej žalobca o. i. uviedol, že v konaní má splnomocnenú osobu - p. Moniku Chaloupkovú z Ligy za ľudské práva, ktorú splnomocnil na podanie opravného prostriedku voči meritórnemu rozhodnutiu vo veci jeho zaistenia, na doručenie tohto rozhodnutia a na zastupovanie pred príslušnými súdmi. Uviedol, že v Afganistane pôsobí ISIS a Taliban a preto sa tam nechce vrátiť a nechce sa vrátiť ani do Bulharska, Maďarska a ani do Srbska, sú tam útoky na cudzincov a necíti sa tam bezpečne. O Slovensku sa dozvedel v Srbsku, chce tu žiť a požiadať o azyl. Následne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo doručované aj zvolenej zástupkyni. 27. Odvolacie dôvody žalobca rozvinul v štyroch základných rovinách, transformovaných do námietky pozbavenia ho práva na účinný prístup k právnej pomoci, námietky nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení a vo vzťahu k stanoveniu dĺžky doby zaistenia a napokon námietky nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia rizika jeho úteku. 28. Za nosnú odvolaciu námietku žalobca vo svojej žalobnej argumentácii označil porušenie jeho práva na účinný prístup k právnej pomoci v konaní, pričom do pozornosti dal, že rozhodnutie o zaistení, adresované splnomocnenej právnej zástupkyni odovzdal žalovaný na poštovú prepravu až 14 dní po tom, čo bol žalobca prezaistený. Zdôraznil i to, že telefónny automat v Medveďove, určený pre zaistených, môže hovory len prijímať a on nemal možnosť informovať právnu zástupkyňu o úkonoch vykonávaných v zaistení. 29. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR: „každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom.“ Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že právo na právnu pomoc je garantované každému, to znamená nielen občanom Slovenskej republiky, ale aj cudzincom. Ústava SR zaručuje dokonca viac práv ako Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože právo na právnu pomoc nepriznáva iba v trestnom konaní, ale v každom konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Nielen z judikatúry slovenských súdov, ale aj z komentára k ústave vyplýva, že ktorýkoľvek cudzinec má právo sa dovolávať svojho základného práva na právnu pomoc v akomkoľvek konaní podľa zákona o pobyte cudzincov, resp. iných zákonov, uskutočňujúcom sa na území Slovenskej republiky a pred akýmkoľvek orgánom štátnej správy, resp. orgánom verejnej správy, teda aj pred cudzineckou políciou. Prístup cudzincov k právnej pomoci musí byť nielen formálne zabezpečený, ale aj reálne dostupný a poučenie o možnosti zvoliť si právneho zástupcu musí v sebe zahŕňať aj faktickú možnosť, mať prístup k právnemu zástupcovi, pričom ďaleko širšiu úpravu a garanciu prístupu k právnej pomoci, ako je ustanovená v samotnom zákone o pobyte cudzincov, poskytuje cudzincom Ústava SR vo svojom článku 47 ods. 2. A keďže zákon o pobyte cudzincov upravuje prístup k právnej pomoci nie so všetkými, ale len v súvislosti s niektorými druhmi konania, môže sa cudzinec ako účastník konania dovolávať prístupu k právnej pomoci priamo z ústavy. Nezabezpečenie prístupu k právnej pomoci totiž znamená porušenie ústavou chráneného základného práva na právnu pomoc. 30. Niet pochýb o tom, že žalobca do zápisnice o podaní vyjadrenia dňa 21.12.2017 na položenú otázku odpovedal, že má splnomocnenú osobu, p. Moniku Chaloupkovú z Ligy za ľudské práva, avšak uviedol, že ju splnomocňuje na doručenie rozhodnutia vo veci jeho zaistenia, na podanie opravného prostriedku voči nemu a na následné zastupovanie jeho osoby v konaní pred súdom. Akceptáciu splnomocnenej právnej zástupkyne žalovaný preukázal doručením jej rozhodnutia o zaistení, pričom nezabezpečil jej prítomnosť pri zaisťovacom úkone žalobcu, čo je skutočne prejavom či už úmyselného alebo opomenutého neakceptovania ust. § 3 ods. 2 ako i ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ust. § 120 ods. 7 ZoPC ako i žalovanému prístupných rozhodnutí NS SR, v otázke niekoľkonásobne judikovanej témy prístupu cudzinca k právnej pomoci (v zmysle vyššie citovaného čl. 47 Ústavy SR). Ak si totiž v priebehu konania o zaistení účastník zvolí zástupcu, správny orgán po zistení tejto skutočnosti musí umožniť zástupcovi už pred doručením rozhodnutia o zaistení reálny výkon procesných práv podľa zákona o pobyte cudzincov i podľa Správneho poriadku. Predpokladom tohto postupu bude v zásade osobná účasť zástupcu na výsluchu, vyjadrení účastníka konania, na oboznamovaní sa s podkladom rozhodnutia a pod., ktorá umožní i bezodkladné doručenie rozhodnutia o zaistení zvolenému zástupcovi. Pred doručením tohto rozhodnutia zástupcovi by pozbavenie osobnej slobody nemalo zákonný podklad (rozsudok NS SR 1Szak/4/2017 z 11.05.2017). Súd musí v danom prípade prisvedčiť žalobcovi, že napriek vedomosti o zvolenej právnej zástupkyni (žalobca bol už v tomto konaní prezaistený) žalovaný nevykonal žiadne úkony na jej kontaktovanie a informovanie o úkonoch, ktoré bude žalobca podstupovať. Odpoveď žalobcu uvedená do zápisnice, na znenie ktorej sa žalovaný odvoláva, nemôže odrážať reálny obsah jeho vyjadrenia o rozsahu zabezpečenia právnej pomoci. 31. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky, zakotvené v ust. § 88 ods.1 pís. c/ ZoPC alebo dôvody pre možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu. K samotnej podstate preskúmavacieho súdneho konania súd uvádza, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. Z oznámenia odporcu - Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zo dňa 14.11.2017, získal súd v predchádzajúcom konaní žalobcu informáciu, že žalobca dňa 23.10.2017 požiadal v priestoroch ÚPZC Medveďov o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. O tejto skutočnosti bol vyrozumený Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktorý dňa 29.10.2017 doručil ÚPZC Medveďov písomné stanovisko s vyjadrením, že účel zaistenia naďalej trvá. Dňa 10.11.2017 vykonal pracovník Dublinského strediska so žalobcom pohovor ohľadom udelenia azylu na území SR. Z oznámenia vyplýva aj to, že dňa 20.10.2017 bola žalobcovi z Dublinského strediska zaslaná informácia o začatí konania na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej v jednom z členských štátov, podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Podľa uvedenia žalobcu vo vyjadrení, je týmto členským štátom Bulharská republika. 32. Podľa Článku 28 ods. 3 bod 3 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie“): Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. 33. Podľa bodu 4 tohto článku: Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 34. Žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a z tohto dôvodu zákonodarca legislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) čo vyplýva aj z aktuálnej judikatúry ( napr. rozsudok NS SR sp.zn. 10SZa/11/2015 z 18. 09. 2015). Dĺžka doby zaistenia sa priamo odvíja od postupu štátnych orgánov tretích krajín, resp. členských krajín, zabezpečenia náhradného cestovného dokladu, alebo iného cestovného dokladu a ďalších listín vzťahujúcich sa na cudzinca, potrebných na jeho presun do krajiny v ktorej ako prvej požiadal o azyl. Dobu zaistenia žalovaný odôvodnil hypotézou na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC a určil ju na tri mesiace, do 21.03.2018, teda na podstatne kratšiu dobu, ako je týmto ustanovením určená hraničná doba 6 mesiacov, cit. ustanovením okliesnená na vykonanie všetkých vyššie uvedených úkonov, nevyhnutných na zachovanie postupu podľa Dublinského nariadenia. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že počas jej plynutia príslušný správny orgán rozhodne vo veci žiadosti o udelenie azylu, ktorú žalobca podal na území Slovenskej republiky. Správne žalobca i v tejto otázke namieta, že zaistenie cudzinca, u ktorého prebieha konanie podľa Nariadenia Dublin III nie je viazané na vydanie rozhodnutia o udelenie azylu, ale je viazané na iné úkony, ktorými sú akceptovanie prevzatia alebo prijatia späť osoby zo strany dožiadaného štátu (viď čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III). Potom odo dňa nasledujúceho po implicitnom alebo explicitnom prijatí späť cudzinca, začína plynúť šesťtýždňová maximálna lehota na jeho odovzdanie, v rámci ktorej môže byť tento zaistený. Pokiaľ nedôjde k jeho odovzdaniu v uvedenej lehote, musí byť zo zaistenia prepustený. V prípade žalobcu mal teda žalovaný vykonať zisťovanie ohľadne stavu azylového konania žalobcu, a doručenia akceptácie zo strany Bulharskej republiky, ako štátu príslušného na konanie o udelenie azylu žalobcovi. Správny súd z rozhodnutia Migračného úradu MV SR, ČAS: MU-DS-35-18/2017-Ž zo dňa 08.01.2018 (súdny spis vedený pod sp. zn. 6Saz 1/2018) zistil, že Bulharská republika dňa 17.11.2017 písomne akceptovala prijatie späť žalobcu, podľa čl. 18 ods. 1 pís. c/ nariadenia (EÚ) č. 604/2013 a v súlade s čl. 4 nariadenia Komisie 1560/2003, čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Na základe lehôt stanovených čl. 28 ods. 3 bod 3, 4 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 lehota na odovzdanie žalobcu uplynula dňa 21.12.2017, kedy bol žalobca napadnutým uznesením prezaistený so zmätočným odôvodnením podľa ust. § 88a ods. 1 pís. e/ zákona o pobyte cudzincov. 35. Aj námietku nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení považuje súd za dôvodnú. Svoj postup žalovaný odôvodnil tým, že žalobca nemá na území SR udelený pobyt, nie je držiteľom platného cestovného pasu, nemá zabezpečené ubytovanie a nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami. Takúto úvahu žalovaného súd vyhodnotil ako nesprávnu, pretože preukázanie zabezpečenia ubytovania ako aj finančného zabezpečenia nebolo v danom prípade potrebné, čo explicitne vyplýva z hypotézy ust. § 89 ods. 3 veta prvá zákona o pobyte cudzincov („... to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl.“) Z obsahu spisu ako i samotného rozhodnutia o zaistení je zrejmé, že žalobca bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia o zaistení v postavení žiadateľa o azyl a v tomto postavení zo zákona nemusel spĺňať podmienku zabezpečenia ubytovania a dispozície finančnými prostriedkami pre prípadnú aplikáciu ust. § 89 ods. 1 zákona o azyle. 36. K naplneniu ďalšej podmienky zaistenia, existencie značného rizika úteku v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, správny súd poukazuje na už vyššie uvedené a dopĺňa, že počas prebiehajúcej azylovej procedúry, kedy žiadateľ o azyl nie je oprávnený sa pohybovať po iných krajinách únie, sa mal žalobca až do právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti zdržiavať v hostiteľskej krajine, čo nedodržal a nelegálne opustil územie krajiny. Žalobca do zápisnice o podaní vyjadrenia, dňa 21.12.2017 uviedol, na otázku správneho orgánu:“ na základe akého oprávnenia a za akým účelom pricestoval na územie SR“ že na Slovensku chce požiadať o azyl a chce tu žiť. Správny orgán ďalej svoje zisťovania nerozvíjal ďalšími vecnými otázkami vo vzťahu k odchodu žalobcu z hostiteľskej krajiny, jeho pôsobeniu na Slovensku a pod. Riziko úteku žalobcu len skonštatoval a založil na skutočnostiach, že žalobca na území SR nemá udelený pobyt, nie je držiteľom platného cestovného dokladu a ani nedisponuje ubytovaním a finančnými prostriedkami. Takéto konštatovanie nezodpovedá riadnemu odôvodneniu rozhodnutia, tak ako má na mysli procesný poriadok, či Ústava SR. 37. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 38. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 39. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 40. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s nosnými námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku. 41. Zo všetkých uvedených dôvodov správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalobcu zo zaistenia prepustiť (§ 230 ods. 1 pís. a/). 42. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. a žalobcovi ich náhradu, z dôvodu jej neuplatnenia, nepriznal. 43. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).