Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/2/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200244 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200244.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: F. K., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník D. federácie, moslimského vierovyznania, t.č. U. tábor D., v súčasnosti na dlhodobej priepustke na adrese N. XXX, SR, zast. Liga za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-33-14/2017-Ž zo dňa 17.01.2018, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 15.02.2018, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Návrh na priznanie odkladného účinku podanej žalobe z a m i e t a . Žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote, sa žalobca s odkazom na ust. § 191 ods. 1 a § 213 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), § 2 písm. d/ bod 1, § 8 písm. b/, § 13 ods. 2, § 13a, § 52 ods. 1 Zákona o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoA“), ust. § 32 ods. 1, 2, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok"), domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-33-14/2017-Ž zo dňa 17.01.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvody svojej žaloby založil na nesprávnom právnom posúdení veci, podstatnom porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Uviedol, že dňa 19.10.2017 podal na Oddelení azylu Policajného zboru Humenné žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že v Rusku sa mu vyhrážali zabitím, a taktiež preto, že tu žije jeho manželka a maloletý syn. Žalobca bol preverený v systéme EURODAC a podľa výsledku transakcie zo dňa 18.08.2010 žiadal o udelenie azylu v Nemecku, na základe čoho bolo začaté konanie podľa Nariadenia (EU) č. 604/2013. 2. V žalobe zdôraznil, že žalovaný je prvostupňovým správnym orgánom, ktorý v súlade s ustanoveniami zákona o azyle rozhoduje v konaní o medzinárodnej ochrane a žiaden platný právny predpis neupravuje jeho právomoc posudzovať splnenie, resp. nesplnenie podmienok pre udelenie pobytu za účelom zlúčenia rodiny tak, ako ho prezentoval žalovaný v rozhodnutí, vyslovením názoru, že žiadateľova situácia by mala byť riešená podľa zákona o pobyte cudzincov a nie v rámci azylového konania. Takouto subjektívnou úvahou zásadným spôsobom prekročil svoju právomoc, čím porušil ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal na zápisnicu z pohovoru zo dňa 31.10.2017 z ktorej je zrejmé, že žalovaný nepoložil žalobcovi ani jedinú otázku týkajúcu sa jeho azylových dôvodov a tak nemôže v rozhodnutí hodnotiť jeho motiváciu. Názory žalovaného nad rámec jeho právomoci o tom, ako by mala byť riešená jeho situácia sú prinajmenšom neprofesionálne, a v žiadnom prípade by nimi správny orgán nemal nahrádzať odôvodnenie svojho rozhodnutia. 3. Nesúhlasil ani s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej sa na neho nevzťahuje čl. 16 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie“), keďže zo znenia tohto článku nevyplýva podmienka, aby dieťa žiadateľa trpelo závažným ochorením, alebo ťažkým zdravotným postihnutím. Dieťa vo veku štyroch rokov nemusí podľa názoru žalobcu trpieť žiadnym ochorením, ani postihnutím na to, aby potrebovalo prítomnosť a starostlivosť svojho otca. 4. Do pozornosti dal, že pri skúmaní, ktorá krajina je podľa Nariadenia Dublin III zodpovedná za posúdenie žiadateľovej žiadosti o azyl, sa ako jedno z primárnych kritérií zohľadňuje aj právo na rodinný a súkromný život, pričom poukázal na ods. 13 úvodných ustanovení Nariadenia, podľa ktorého v súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa; na ods. 14, podľa ktorého v súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať rešpektovanie rodinného života a na ods. 17, podľa ktorého každý členský štát by mal mať možnosť odchýliť sa od kritérií zodpovednosti, a to najmä z humanitárnych dôvodov a dôvodov súcitu, aby sa umožnilo zlúčenie rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných osôb blízkych rodine, a posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú v tomto alebo v inom členskom štáte, aj keď za takéto posúdenie nie je zodpovedný podľa záväzných kritérií stanovených v tomto nariadení. 5. Podotkol aj to, že na prijatie zodpovednosti podľa Nariadenia Dublin III z humanitárnych dôvodov nie je právny nárok, ale nakoľko dôvody nie sú definované, nemožno vylúčiť, že práve jeho dôvody, sú dôvodmi podľa tohto ustanovenia. Právny poriadok neobsahuje výslovne iný inštitút, ktorý by mohol vo svojom individuálnom prípade využiť na účel zlúčenia s rodinou v SR, a preto aj azylové konanie možno považovať za legitímny právny inštitút, ktorým sa usiluje o zabezpečenie rešpektovania svojich práv. Uviedol, že prijatie zodpovednosti podľa čl. 17 Nariadenia Dublin III je žalovaným posudzované v rámci tzv. správnej úvahy a konajúci súd upozornil na Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R(80)2 o vykonávaní právomoci voľnej úvahy, ktoré má byť istým vodítkom pre správne orgány. Upozornil na čl. II - Základné princípy, v ktorom sa okrem iného uvádza, že správny orgán uplatňujúc správnu úvahu - rozhoduje objektívne a nestranne, berúc do úvahy všetky relevantné skutočnosti, uplatňuje princíp rovnosti, predchádzajúc tak diskriminácii, konzistentným spôsobom aplikuje všeobecné správne postupy, prihliadajúc na individuálne okolnosti každého prípadu. Odporúčanie pri uplatnení správnej úvahy v konaní správneho orgánu, ustanovuje: „Akékoľvek všeobecné administratívne postupy, používané pri uplatňovaní správnej úvahy, sú: a/verejné alebo b/komunikované účastníkovi konania vhodným spôsobom, na jeho žiadosť, či už pred alebo po vydaní predmetného rozhodnutia." Žalovanému vytkol, že si podľa jeho názoru nesplnil povinnosť komunikovať svoje úvahy a postupy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu neuplatniť čl. 17 Nariadenia. Upozornil aj na odporúčanie v čl. 4 - Kontrola, podľa ktorého: „Rozhodnutie vydané v rámci výkonu právomoci voľnej úvahy je predmetom kontroly zákonnosti súdom alebo iným nezávislým orgánom." Ďalej vyjadril úvahu o tom, že právny poriadok je príliš prísny v úprave už spomínaných iných inštitútov vo forme druhov pobytu za účelom zlúčenia rodiny a poukázal na § 9 zákona o azyle, podľa ktorého je možné azyl udeliť z bližšie nešpecifikovaných humanitných dôvodov, a tie môžu spočívať aj v potrebe zmierniť príliš prísnu právnu úpravu, ktorá žalobcovi neumožňuje si svoj pobyt s rodinnými príslušníkmi legalizovať prostredníctvom inštitútov zákona o pobyte cudzincov. Migračný úrad mal túto otázku posúdiť v tom smere, že tieto dôvody je potrebné považovať za dôvody humanitné. Doplnil, že aj keď na možnosť odchýliť sa od kritérií všeobecnosti neexistuje právny nárok, je presvedčený, že žalovaný v spojitosti s právom na rodinný a súkromný život a s právom na rodinný život jeho manželky a maloletého syna, občanov Maďarska, nesprávne právne posúdil jeho možnosť presunu a odovzdania do Spolkovej republiky Nemecko. 6. Za podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej považoval návrh, aby správny orgán postavenie účastníkov tohto konania priznal aj jeho manželke, G. Q. a jeho maloletému synovi J. F., a to z dôvodu, že rozhodnutím Migračného úradu bude priamo dotknuté ich právo na rodinný život podľa čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. V tejto súvislosti poukázal na znenie ust. § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku, ktorý priznáva postavenie účastníka konania osobám, o ktorých právach sa koná, osobám, ktorých práva môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, osobám, ktoré o sebe tvrdia, že môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté na svojich právach a zároveň osobám, ktorým osobitný zákon také postavenie priznáva. Správny orgán je povinný v priebehu celého správneho konania skúmať, ktoré subjekty spĺňajú podmienky pre priznanie postavenia účastníka konania a upresňovať okruh účastníkov v súlade s definíciou účastníka konania podľa citovaného ustanovenia a nedostatky, ktoré by sa v priebehu správneho konania v tomto smere vyskytli, je povinný odstrániť. Správny orgán si musí vždy všímať, či osobitný zákon, ktorý upravuje procesný postup správneho orgánu v konkrétnom druhu správneho konania, priznáva postavenie účastníka konania i ďalšej osobe. Osobitné zákony - na ktoré správny poriadok v odseku 2 odkazuje - môžu totiž vymedziť účastníkov konania odlišným spôsobom a priznajú postavenie účastníka konania i osobám, ktoré by účastníkmi konania podľa odseku 1 neboli. Svojou dikciou („účastníkom konania je aj ten") zákon č. 71/1967 Zb. súčasne zabezpečuje, aby osobitné zákony neustanovovali okruh účastníkov užšie, než vymedzuje v § 14 ods. 1. Nepribratie takýchto osôb do konania by bolo porušením zákona, na základe ktorého správny orgán rozhoduje v správnom konaní. Dodal, že na vznik účastníctva postačuje „možnosť" zásahu do záujmov. Žalobca vyslovil presvedčenie, že rozhodnutím žalovaného v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia sa rozhodovalo aj o práve na rodinný život tak jeho ako aj jeho manželky G. Q. a jeho maloletého syna J. F. Bigunec. Z tohto dôvodu im v súlade s ustanovením § 14 Správneho poriadku prislúchalo postavenie účastníkov konania. Nepriznanie tohto postavenia je závažným pochybením zo strany žalovaného, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a nestotožnil sa s jeho teóriou, že odovzdaním žalobcu do Nemecka nedôjde k zásahu do ich rodinného života. V nadväznosti na uvedené poukázal na tvrdenie žalovaného : „Keďže sa jedná o členský štát Európskej únie, neexistuje žiadna zákonná prekážka, ktorá by bránila tomu, aby mohli viesť rovnaký rodinný život aj na území Nemecka v prípade, že by o to zainteresované strany prejavili záujem." Z úpravy registrácie pobytov občanov Európskej únie v inom členskom štáte vyplýva, že táto je možná po splnení určitých podmienok týkajúcich sa zamestnania, či finančného zabezpečenia pobytu a v žiadnom prípade nestačí „prejavený záujem zainteresovaných strán" a už vôbec nie v prípade matky so štvorročným dieťaťom. 7. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť. K skutkovým dôvodom uviedol, že po nelegálnom príchode na územie SR a následnom zadržaní požiadal žalobca dňa 19.10.2017 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné o udelenie azylu z dôvodu, že na území SR žije jeho rodina a v Rusku sa mu vyhrážali zabitím. Dňa 17.01.2018 bola rozhodnutím Ministerstva vnútra SR migračného úradu ČAS: MU-DS-33-14/2017- Z žiadosť žalobcu o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 pís. c/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (d'alej len ,,zákon o azyle"). Správny orgán rozhodol podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle a v súlade s čl. 29 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 (prepracované znenie). Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z ktorého vyplýva, že žalobca nemá na území SR oprávnenie na pobyt a požiadal o udelenie azylu. Zo zistení ale vyplýva, že dňa 18.08.2010 požiadal o udelenie azylu v Nemecku, ktoré dňa 27.12.2017 písomne akceptovalo jeho prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 pís. d/ dublinského nariadenia. 8. V súvislosti s námietkou žalobcu o nedostatočnom právnom posúdení možnosti jeho presunu a odovzdania do Spolkovej republiky Nemecko, v spojitosti s právom na rodinný a súkromný život jeho a jeho manželky a maloletého syna, občanov Maďarska, keď žalovaný mal podľa názoru žalobcu využiť možnosť posúdiť jeho žiadosť o udelenie azylu podľa čl. 17 dublinského dohovoru z humanitárnych dôvodov, žalovaný konštatoval, že takéto zlúčenie rodiny sa uplatní, ak je dieťa na pomoc žiadateľa o azyl odkázané a rodinné putá existovali už v krajine pôvodu. To však nie je prípad žalobcu, ktorý uviedol, že po opustení Nemecka sa vrátil do Ruska a počas pohovoru s pracovníkom migračného úradu dňa 31.10.2017 na otázku, či sa zdržiaval v iných štátoch EÚ odpovedal záporne (bod 35. zápisnice). To znamená, že so synom a manželkou nebol v kontakte, rodinné putá v krajine pôvodu neexitovali a jeho syn nie je na jeho pomoc odkázaný. 9. Za nedôvodnú považoval aj námietku o nerozšírení okruhu účastníkov v azylovom konaní aj na manželku a syna, podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, čím malo podľa žalobcu prísť k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. K tejto námietke uviedol, že zákon o azyle určuje v ust. § 16 vlastný okruh účastníkov azylového konania a zákon o azyle je (podľa úpravy v § 52 ods. 1) lex specialis k ustanoveniam správneho poriadku. Ustanovenie § 14 správneho poriadku ako lex generalis správny orgán teda nepoužil, a to podľa zásady lex specialis derogat legi generali. Podľa jeho názoru nemožno účelovo rozširovať účastníkov konania v špeciálnych druhoch správnych konaní, akým zákon o azyle je a ísť nad rámec účelu zákona, ktorým je poskytnúť medzinárodnú ochranu cudzincom, ktorým hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie alebo vážne bezprávie. Žalovaný poukázal na to, že výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nehrozí žalobcovi závažná ujma, spočívajúca v ohrození jeho života alebo zdravia, a závažná ujma spočívajúca v zásahu do jeho práva na rodinný život, pretože odovzdaním do Nemecka mu nebude zabránené viesť rodinný život s manželkou a maloletým synom. Skutočný rodinný život môžu viesť aj v inom členskom štáte ako na území Slovenskej republiky, ku ktorej naviac nemá žalobca žiaden vzťah. Do pozornosti dal, že Článok 8 dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS SR sp. zn. lSza/39/2011 zo dňa 13.09.2011). Pokiaľ sa žalobca domáha práva na zlúčenie rodiny podľa § 47 zákona o azyle, na zlúčenie rodiny cudzinca s výnimkou prípadov uvedených v § 10, 13b a 31a sa vzťahuje zákon č. 404/2011 Z.Z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o pobyte cudzincov"). Otázku prípadného zlúčenia rodiny žalobcu na území Slovenskej republiky je možné riešiť podľa zákona o pobyte cudzincov, ale nie podľa zákona o azyle, pretože by to znamenalo rozšírenie pojmu utečenca. Vzhľadom k uvedenému navrhol správnu žalobu zamietnuť. 10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. 11. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p., keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 os. 1 pís. a/ a d/ S.s.p., nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom sa oboznámil s pripojenými listinnými dôkazmi v spisovej azylovej dokumentácii, písomnými podaniami, obsahom administratívneho spisu, preskúmal správnosť právneho posúdenia veci, vypočul zástupcov účastníkov a po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.). 12. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalob 13. Podľa § 219 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok)“ tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 15. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 16. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 17. Podľa ods. 5 cit. ust. rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 18. Podľa § 32 ods. 1,2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny organ. 19. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 20. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 21. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 11 ods. 1 pís. c/ a ods. 3, Zákona o azyle, čl. 16, 17, 18 ods. 1 pís. d/, čl. 19 ods. 2 a 29 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, čl. 9 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „nariadenie č. 603/2013“) súd zistil, že žalovaný ako neprípustnú zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ktorú podal pred pracovníkmi oddelenia azylu v Humennom dňa 19.10.2017 odôvodnenú tým, že na území Slovenskej republiky žije jeho rodina a v Rusku mu bolo vyhrážané zabitím. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na pohovor zo dňa 31.10.2017, v ktorom žalobca uviedol, že v októbri 2017 z Ruska vycestoval vlakom do Moskvy, následne pokračoval do Brestu, kde si cez prevádzača zabezpečil ďalšiu cestu do Poľska a po príchode do Varšavy mu ďalší muž zabezpečil cestu z mesta Gdansk na Slovensko, kde bol zadržaný policajnou hliadkou. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 z 26.06.2013, bola zistená zhoda a podľa článku 9 ods. 5 bol centrálnou jednotkou zaslaný kladný výsledok z dôvodu, že žalobca dňa 18.08.2010 žiadal o udelenie azylu v Nemecku. Dňa 31.10.2017 bola partnerskému úradu Spolkovej republiky Nemecko zaslaná žiadosť o vzatie žalobcu späť a dňa 06.11.2017 Nemecko žiadosť zamietlo. Na základe odvolania žalovaného zo dňa 08.11.2017, odôvodneného tým, že nemecká strana nijako nepreukázala skutočnosti podľa článku 19 ods. 2 nariadenia (EU) č. 604/2013 a nepredložila žiadne dôkazy o zániku zodpovednosti v zmysle predmetného článku, nemecká strana informovala Slovensko o potrebe dlhšieho časového úseku na odpoveď, z dôvodu nutnosti preskúmať danú skutočnosť. Dňa 27.12.2017 Nemecko písomne akceptovalo prijatie žalobcu späť podľa článku 18 ods. 1 písm. d/ nariadenia (EÚ) č. 604/2013 a v súlade s článkom 4 nariadenia komisie, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. 22. Na vyjadrenie žalobcu zo dňa 05.01.2018, podané prostredníctvom právnej zástupkyne k podkladom pre rozhodnutie ktorá krajina je zodpovedná za posudzovanie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, žalovaný argumentoval tým, že Vykonávacie nariadenie komisie (EU) č. 118/2004 neobsahuje článok 4, ale obsahuje článok 1 - Zmeny nariadenia (ES) č. 1560/2003 a článok 2 pojednávajúci o nadobudnutí účinnosti vykonávacieho nariadenia. Žalovaný podotkol, že články 1 a 2, sú iba článkami, ktoré obsahujú konkrétne zmeny nariadenia (ES) č. 1560/2003, pričom nie sú obsahom samotného nariadenia komisie (EÚ) č. 118/2004, ktoré práve obsahuje článok 4 - Spracovanie dožiadaní o vrátenie, podľa ktorého v prípade, že sa dožiadanie o vrátení zakladá na údajoch poskytnutých centrálnou jednotkou Eurodac a skontrolovaných dožiadaným členským štátom, v súlade s článkom 25 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013, uzná dožiadaný členský štát svoju zodpovednosť, pokiaľ vykonaná kontrola nezistí, že jeho povinnosti zanikli podľa druhého pododseku článku 20 ods. 5 alebo podľa článku 19 ods. 1, 2 alebo 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013. Podotkol, že na skutočnosť, že povinnosti zanikli na základe týchto ustanovení sa možno spoľahnúť len na základe vecného dôkazu alebo opodstatnených a overených vyhlásení žiadateľa o azyl. Námietku že prijímajúci členský štát je výlučne zodpovedný za preukázanie skutočnosti podľa článku 19 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013, založenú na názore generálneho advokáta P. zo dňa 17.03.2016 v prípade C-155/15, podľa ktorého môže skutočnosť podľa článku 19 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 potvrdiť aj samotný žiadateľ, rozporoval žalovaný poukazom na stanovisko uvedeného advokáta, v ktorom sa uvádza iba to, že na účely dublinského nariadenia sa majú zohľadniť všetky relevantné dôkazy alebo okolnosti ako sa uvádza v článku 22 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013. Zdôraznil, že stanovisko advokáta nie je záväzným právnym aktom, ale iba jeho osobným názorom, a teda neukladá povinnosť členským štátom sa ním riadiť. Naopak článok 19 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 jasne uvádza (ako už bolo spomenuté vyššie), že povinnosti uvedené v článku 18 ods. 1 (povinnosti zodpovedného členského štátu) zaniknú, ak môže zodpovedný členský štát preukázať pri dožiadaní, aby prevzal alebo prijal späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c/ alebo d/, že dotknutá osoba opustila územie členských štátov najmenej na tri mesiace, s výnimkou prípadov, keď je dotknutá osoba držiteľom platného povolenia na pobyt vydaného zodpovedným členský štátom. Na základe tohto ustanovenia žalovanému neprislúchala povinnosť dokazovať danú skutočnosť. Poukázal na to, že Nemecko nakoniec akceptovalo prijatie žalobcu späť podľa spomínaného článku 19 ods. 2, čím samo uznalo svoju povinnosť preukázať skutočnosti podľa tohto článku. 23. K námietke žalobcu, vyslovenej v podaní zo dňa 05.01.2018, že nebol vyzvaný na predloženie dôkazov, ktoré by potvrdzovali skutočnosti podľa článku 19 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 tak počas pohovoru, ani po ňom, žalovaný uviedol, že v predvolaní na pohovor bol žalobca vyzvaný, aby predložil všetky dokumenty podporujúce jeho žiadosť o azyl. 24. Na zásadnú argumentáciu žalobcu, že pri určovaní štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sú členské štáty povinné v prvom rade zohľadniť aj právo na rodinný a súkromný život žiadateľa a jeho rodinných príslušníkov a vzhľadom na čl. 16 nariadenia (EÚ) č. 604/2013, je nutné jeho maloletého syna posudzovať ako závislú osobu, žalovaný poukázal na znenie citovaného článku, podľa ktorého ak je žiadateľ z dôvodu tehotenstva, novonarodeného dieťaťa, závažného ochorenia, ťažkého zdravotného postihnutia alebo vysokého veku závislý od pomoci svojho dieťaťa, súrodenca alebo rodiča, ktorí sa oprávnene zdržiavajú v niektorom z členských štátov, alebo ak je jeho dieťa, súrodenec alebo rodič závislý od pomoci žiadateľa, členské štáty spravidla ponechajú žiadateľa spolu s týmto dieťaťom, súrodencom alebo rodičom, alebo ich zlúčia, ak rodinné putá existovali už v krajine pôvodu, ak dieťa, súrodenec alebo rodič alebo žiadateľ sú schopní starať sa o túto závislú osobu a ak dotknuté osoby vyjadrili svoje želanie písomne. Správny orgán uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by maloletý syn žalobcu trpel nejakým závažným ochorením, ťažkým zdravotným postihnutím, prípadne bol z iného dôvodu závislý na starostlivosti svojho otca a nakoľko žije spoločne so svojou matkou, ktorá sa o neho riadne stará, článok 16 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 sa na neho nevzťahuje. Odovzdaním žalobcu do Nemecka nedôjde k porušeniu jeho práva na rodinný život tak, ako mu ho garantuje článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ale nanajvýš k sťaženiu výkonu tohto práva. Odovzdaním do iného členského štátu Európskej únie, nedochádza k ohrozeniu alebo porušeniu jeho základných ľudských práv a slobôd a toto nevytvára ani prekážku na spoločný rodinný život s jeho manželkou a maloletým synom a nakoľko ide o členský štát Európskej únie, neexistuje žiadna zákonná prekážka, brániaca im viesť rovnaký rodinný život aj na území Nemecka v prípade, že by o to prejavili záujem. Naviac k Slovenskej republike, žalobca nemá žiadny právny vzťah. 25. Žalovaný záverom poznamenal, že zohľadnil aj uplatnenie čl. 17 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 604/2013, podľa ktorého môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, aj keď mu podľa kritérií nariadenia (EÚ) č. 604/2013 neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Uviedol, že po zhodnotení všetkých skutočností, nepovažuje v prípade žalobcu za relevantné uplatniť článok 17 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 604/2013, pretože Spolková republika Nemecko je členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu a vyslovil súhlas s odovzdaním žalobcu na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Spolková republika Nemecko je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom, ktoré uplatňujú dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non - refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 26. Podľa ust. § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 27. Podľa § 9 (Udelenie azylu z humanitných dôvodov) zákona o azyle, Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. 28. Podľa § 10 ods. 1 (Udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny) zákona o azyle, Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a/ manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b/ slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo c/ rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. 29. Podľa § 10 ods. 3 zákona o azyle, Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. 30. Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak c/ je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 31. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b/ na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 32. K poznámke 20b/ je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/zv. 6) v platnom znení. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 33. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 34. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 35. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 36. V zmysle uvedeného súd konštatuje, že správny orgán všetky uvedené zásady dôsledne dodržal. Náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, aplikoval naň zodpovedajúce zákonné ustanovenia a podrobne, zrozumiteľne a vo vzájomných logických súvislostiach odôvodnil a rozviedol všetky podstatné a na seba nadväzujúce fakty v ich vzájomných súvislostiach. Podrobne explikoval svoj postup vo vzťahu k námietkam vznášaným žalobcom prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, ako vo vzťahu k čl. 19 ods. 2 Dublinského nariadenia, podľa ktorého povinnosti zodpovedného členského štátu zaniknú, ak môže zodpovedný členský štát pri dožiadaní preukázať že dotknutá osoba opustila územie členských štátov najmenej na tri mesiace, s výnimkou prípadov, keď je táto osoba držiteľom platného povolenia na pobyt, vydaného zodpovedným členským štátom. Zo žalobcovho výkladu tohto článku vyplýva, že žiadosť podaná po dobe vyššie uvedenej neprítomnosti, sa považuje za novú žiadosť, ktorá vedie k začatiu nového procesu určenia zodpovedného členského štátu. Uvedenú teóriu žalovaný poprel, vyčerpávajúcim odôvodnením s odkazom na ust. § 53b ods. 1 zákona o azyle, Kapitolu I. čl. 1, 2, čl. 18 ods. 1 pís. b/, c/, d/, čl. 19 ods. 2 Dublinského nariadenia a čl. 4 Vykonávacieho nariadenia komisie (EÚ) č. 118/2014, pri aplikácii ktorého žalobca namietol, že toto nariadenie čl. 4 neobsahuje, pričom obsahuje čl. 1 - zmeny nariadenia (ES) č. 1560/2003 a čl. 2, týkajúci sa nadobudnutia účinnosti vykonávacieho nariadenia. Žalovaný vzhľadom na tieto námietky, v rozhodnutí rozanalyzoval články 1 a 2 ako články obsahujúce iba konkrétne zmeny nariadenia (ES) č. 1560/2003, ktoré ako také vôbec nie sú subsumované samotným nariadením komisie (EÚ) č. 118/2004, a do pozornosti dal, že toto nariadenie Článok 4 - Spracovanie dožiadaní o vrátenie, obsahuje. V rozhodnutí poukázal na obsah tohto článku, zo znenia ktorého vyplýva, že ak sa dožiadanie o vrátení zakladá na údajoch poskytnutých centrálnou jednotkou Eurodac, skontrolovaných dožiadaným členským štátom, uzná takýto členský štát v súlade s článkom 25 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013, svoju zodpovednosť, pokiaľ vykonaná kontrola nezistí, že jeho povinnosti zanikli podľa druhého pododseku článku 20 ods. 5 alebo podľa článku 19 ods. 1, 2 alebo 3 Dublinského nariadenia. Námietku, že prijímajúci členský štát je výlučne zodpovedný za preukázanie skutočnosti podľa článku 19 ods. 2 Dublinského nariadenia, odôvodnil znením tohto článku, v zmysle ktorého povinnosti uvedené v článku 18 ods. 1 (povinnosti zodpovedného členského štátu) zaniknú, ak môže zodpovedný členský štát pri dožiadaní preukázať, že dotknutá osoba opustila územie členských štátov najmenej na tri mesiace, s výnimkou prípadov, keď je držiteľom platného povolenia na pobyt, vydaného zodpovedným členský štátom. V prípade žalobcu je takéto opustenie Spolkovej republiky Nemecko preukázané a nespochybňovaný je aj fakt, že nie je držiteľom platného povolenia na pobyt, vydaného zodpovedným členský štátom. Na základe uvedeného je potom namieste aj konštatovanie žalovaného, že mu neprislúchala povinnosť dokazovať danú skutočnosť, naviac ak Spolková republika Nemecko akceptovala prijatie žalobcu späť, čo je samo o sebe prejavom uznania povinnosti preukázať skutočnosti podľa článku 19 ods. 2 spomínaného nariadenia. 37. Konzekventným zostal žalobca aj vo svojej argumentácii nezohľadnenia čl. 16 Dublinského nariadenia, prezentovanej nielen počas správneho konania ale aj v správnej žalobe, rozšíriac povinnosti členských štátov pri určovaní štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu aj na jeho rodinný a súkromný život. Podľa článku 16 nariadenia (EÚ) č. 604/2013, ak je žiadateľ z dôvodu tehotenstva, novonarodeného dieťaťa, závažného ochorenia, ťažkého zdravotného postihnutia alebo vysokého veku závislý od pomoci svojho dieťaťa, súrodenca alebo rodiča, ktorí sa oprávnene zdržiavajú v niektorom z členských štátov, alebo ak je jeho dieťa, súrodenec alebo rodič závislý od pomoci žiadateľa, členské štáty spravidla ponechajú žiadateľa spolu s týmto dieťaťom, súrodencom alebo rodičom, alebo ich zlúčia, ak rodinné putá existovali už v krajine pôvodu, ak dieťa, súrodenec alebo rodič alebo žiadateľ sú schopní starať sa o túto závislú osobu a ak dotknuté osoby vyjadrili svoje želanie písomne. 38. Súd podotýka, že tému zlúčenia rodiny rieši aj ust. § 10 zákona o azyle, ktoré rovnako ako spomínaný článok taxatívne vymedzuje, kto je pre predmetnú situáciu považovaný za člena rodiny, pričom je ním výhradne manžel/manželka azylanta, s poukazom na pretrvávanie manželstva a okamih jeho vzniku (v krajine pôvodu), slobodné deti azylanta a rodičia maloletého slobodného azylanta alebo osoby, ktorým bol maloletý azylant zverený do osobnej starostlivosti. 39. V súvislosti so svojou principiálnou argumentáciou zlúčenia rodiny sa žalobnými dôvodmi žalobca domáhal priznania možnosti udelenia azylu z bližšie nešpecifikovaných, humanitárnych dôvodov, spočívajúcich v možnosti legalizovať svoj pobyt s rodinou, čo je záver, ku ktorému mal podľa jeho názoru žalovaný dospieť z postavenia žalobcu týmto svojim postavením spĺňajúceho podmienky prísne nastavenej právnej úpravy humanitárneho azylu. K odprezentovanému názoru žalobcu správny súd poukazuje na dikciu zákona, z ktorej vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, žalovaný disponuje dostatočnými skúsenosťami, množstvom právnych a skutkových podkladov, či možnosťou uplatnenia správnej úvahy. Nie je v právomoci súdu určovať mu dôvody, či podsúvať argumenty, ktoré by mohol v rámci svojej posudzovacej činnosti považovať za dôvody podliehajúce všeobecnému zneniu ust. § 9 zákona o azyle. Súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/41/2015 zo dňa 03.02.2016, v ktorom obdobne uviedol: „Na námietku navrhovateľa, že odporca nezvážil možnosť udelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov uvedených v § 9 zákona o azyle odvolací súd uvádza, že vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy odporcu a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný.“ Na margo uvedeného súd opakovane upozorňuje na podmienku, ktorá vyplýva ako z ust. § 10 zákona o azyle, tak z článku 16 ods. 1 dublinského nariadenia na možnosť zlúčenia rodiny výlučne v prípade, že rodinné putá existovali už v krajine pôvodu. Žalobca túto podmienku nepreukázal, pretože po opustení Nemecka sa vrátil do Ruska a jeho vzťah so synom a manželkou, maďarskými štátnymi občanmi, nemožno vnímať ako rodinný zväzok. 40. V nadväznosti na uvádzané súvislosti je nevyhnutné upozorniť na rodný list maloletého dieťaťa, doložený správnemu orgánu právnou zástupkyňou žalobcu spolu s podaním zo dňa 05.01.2018. V rodnom liste je maloletý označený ako J., narodený 10.12.2013 v meste Užhorod na Ukrajine, matka maloletého je G. A. Q., občianka Ukrajiny a otec maloletého je F. J. Q., občan Ukrajiny. Preskúmaním rodného listu súd dospel k poznaniu, že žalobca nie je otcom dieťaťa, na rodinných putách s ktorým založil svoju azylovú a aj žalobnú argumentáciu a jeho odovzdanie do Nemeckej spolkovej republiky nemôže tvoriť prekážku zlúčenia rodiny, ktorá v opustení Slovenskej republiky a presťahovaním sa za žalobcom do Nemecka nachádza sociálne i ekonomické prekážky. Maloleté dieťa, uvedené v predloženom rodnom liste nespadá do okruhu rodinných príslušníkov z pohľadu ich rodinného alebo príbuzenského vzťahu k žalobcovi a nespadá v užšom zmysle do kategórie rodiny, ktorá požíva osobitné postavenie vyžadované podmienkami zákona o azyle. 41. Z uvedených dôvodov odpadá i dôvodnosť námietok a poukazu žalobcu na čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Správny súd v prvom rade dáva žalobcovi do pozornosti, že právo na azyl nie je zahrnuté medzi právami a slobodami obsiahnutými v texte Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani v protokoloch k nemu. Uvedené bolo potvrdené viacerými odporúčaniami zhromaždenia Rady Európy o práve azylu (odporúčanie 293 (1961), Prijaté texty, 30. riadne zasadnutie, 21.- 8.9.1961 a odporúčanie 434 (1965), Ročenka Dohovoru, 1965, zv. 8, s. 56-57 (1965 a následné rezolúcie a deklarácie Výboru ministrov (rezolúcia 67/14/, Ročenka Dohovoru, 1967, zv. 10, s. 104-105, Deklarácia týkajúca sa územného azylu, prijatá 18.11.1977, Zozbierané texty, 1987, s. 202). 42. Vo vzťahu k namietanému pochybeniu žalovaného spočívajúceho v nepriznaní postavenia účastníkov konania manželke a synovi žalobcu, založeného na ust. § 14 ods. 1, 2 správneho poriadku, podľa ktorého účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. 43. K tejto mylnej interpretácii zákona zo strany žalobcu súd odkazuje na znenie ods. 1 ust. § 52 zákona o azyle, podľa ktorého na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní ,20/ ak tento zákon neustanovuje inak. Pod odkazom 20/ je uvedený zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov. Toto ustanovenie určuje vzťah medzi zákonom o azyle a správnym poriadkom ako vzťah lex specialis a lex generalis. V konaní o azyle správny orgán primárne vychádza z procesných ustanovení zákona o azyle a len tam, kde takáto osobitná procesná úprava chýba, použije podporne ustanovenia správneho poriadku. 44. V nadväznosti na žalobcom proklamovanú teóriu postavenia účastníkov konania aj jeho manželke a synovi, dáva súd do pozornosti ust. § 16 zákona o azyle, ktoré pod pís. a/ ods. 1 za účastníka konania o udelenie azylu označuje žiadateľa, ak ide o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú, azylanta. Vymedzenie účastníkov konania v tomto ustanovení je konštruované s ohľadom na špecifiká konania o azyle, ich okruh je určený taxatívne a takéto vymedzenie znamená, že iné osoby účastníkom konania byť nemôžu. Ustanovenie § 14 správneho poriadku sa tu nepoužije ani subsidiárne. 45. Záverom ešte správny súd dodáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. 46. I so zreteľom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 47. Návrhom na priznanie odkladného účinku žalobca odôvodňoval následky, ktoré mu okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozia, pričom do popredia dal vážne porušenie jeho práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 8 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách. Uviedol, že je otcom maloletého J. F. Q., nar. v roku XXXX a manželom G. Q., obaja maďarskej štátnej príslušnosti. Za závažnú ujmu označil porušenie práva na rodinný a súkromný život týchto jeho rodinných príslušníkov, a v prípade maloletého syna aj porušenie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa, konkrétne porušenia práva na rodičovskú starostlivosť oboch rodičov. Uviedol, že pokiaľ by sa žalovaný odvolával na to, že napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím o oddelení syna od otca, ani o tom, že sa nemôžu stretávať, resp. že ho nemôže vychovávať, ani príkazom na jeho vyhostenie, resp. vrátenie do krajiny pôvodu, upriamil pozornosť na skutočnosť, že toto rozhodnutie je právoplatným výsledkom azylového konania, pričom azylové konanie je jedinou riadnou právnou prekážkou pri rozhodovaní o vyhostení a jeho výkone. Pokiaľ správny súd nepozastaví účinky rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyle ako neprípustnej, možno toto rozhodnutie chápať ako podklad pre realizáciu transferu, ktorý by základné práva žalobcu a jeho rodinných príslušníkov priamo ohrozil. V prípade, že správnej žalobe nebude priznaný odkladný účinok hrozí závažná ujma spočívajúca aj v zásahu do práva žalobcu na rodinný a súkromný život a práva na rodinný a súkromný život jeho blízkych osôb, keďže môže dôjsť k jeho nútenému transferu z územia SR, kde má záujem viesť rodinný život so svojou manželkou a maloletým synom. Pokiaľ by žalovaný namietal, že otázku rodinného spolužitia je možné riešiť využitím iných právnych inštitútov právneho poriadku SR, než prostredníctvom inštitútu azylu, znamenalo by to rozšírenie pojmu utečenca. S takýmto konštatovaním nesúhlasil, nakoľko žiadosťou o azyl sa možno domáhať udelenia azylu aj z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, ktoré nie sú zákonom striktne vymedzené a na udelenie takéhoto azylu nie je právny nárok, ale nemožno vopred vylúčiť ani to, že dôvody, ktoré uvádza nie sú dôvodmi podľa tohto ustanovenia. Uviedol, že právny poriadok neobsahuje výslovne iný inštitút, ktorý by mohol konkrétne on využiť na účel zlúčenia s rodinou v SR, a preto aj azylové konanie možno považovať za legitímny právny inštitút, ktorým sa žalobca usiluje o zabezpečenie rešpektovania svojich práv. 48. Žalovaný vo vyjadrení k návrhu na priznanie odkladného účinku žiadal návrhu nevyhovieť, poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. l Sža/51/2014 zo dňa 19.01.2016, právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezakladá povinnosť zmluvného štátu akceptovať usídlenie jeho partnera na území, ktorého nie je jeho štátnym občanom. Podľa žalovaného výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nehrozí žalobcovi závažná ujma spočívajúca v ohrození jeho života alebo zdravia, ani závažná ujma spočívajúca v zásahu do jeho práva na rodinný život. Odovzdaním žalovaného do Nemecka mu nebude bránené viesť rodinný život s jeho manželkou a maloletým synom, občanmi Maďarskej republiky. Skutočný rodinný život môžu viesť aj v inom členskom štáte a k Slovenskej republike nemá naviac žalobca právny vzťah. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS SR sp. zn. lSža/39/2011 zo dňa 13.09.2011). Pokiaľ sa žalobca domáha práva na zlúčenie rodiny odkazom na ust. § 9 zákona o azyle uviedol, že účelom udelenia azylu z humanitných dôvodov nemá byť rozšírenie okruhu osôb, ktorým sa udeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny. Podotkol, že podľa § 47 zákona o azyle na zlúčenie rodiny cudzinca s výnimkou prípadov uvedených v § 10,13b a 31a sa vzťahuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 404/2011 Z.Z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je možné riešiť aj situáciu žalobcu. Nie podľa zákona o azyle. 49. Podľa § 213 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S. s. p.“), podanie správnej žaloby má odkladný účinok, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania. 50. Podľa § 185 písm. a/ S.s.p., správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. 51. Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 52. Podľa ust. § 188 ods. 1 S.s.p. ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne. 53. Základnou a nevyhnutnou podmienkou toho, aby súd priznal správnej žalobe odkladný účinok je stav, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila žalobcovi závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Po preskúmaní návrhu na priznanie odkladného účinku a administratívneho spisu odporcu ČAS: MU-DS-33-14/2017-Ž, dospel správny súd k záveru, že žalobca nesplnil podmienky zakotvené v ust. § 185 v spojení s ust. § 213 S.s.p. pre priznanie odkladného účinku žalobe o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Žalobca žiadnu hrozbu vyplývajúcu z existujúceho stavu nepreukázal a informácie ktoré súdu predložil nenasvedčujú tomu, že by práve v jeho prípade takýto ohrozujúci stav mal, resp. mohol vzniknúť. Za takýto stav nemožno považovať argumentáciu zlúčenia rodiny z humanitných dôvodov, prezentovanú žalobcom, naviac ak je listinnými dôkazmi preukázané, že v prípade maloletého, na ktorého sa vo svojej argumentácii odvoláva, vyvstala pochybnosť že žalobca je jeho otcom, a na osvetlenie opaku, resp. stavu, že by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila žalobcovi závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok, naviac ak správnemu súdu na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne relevantné dôkazy. 54. Súd preto na základe vyššie uvedeného a vzhľadom k nesplneniu podmienok predpokladaných ust. § 185 písm. a/ v spojení s ust. § 213 S. s. p., a s poukazom na ust. § 188 S.s.p., rozhodol tak, ako je vo vzťahu k priznaniu odkladného účinku žalobe uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 55. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal. 56. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 pís. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.). Proti rozhodnutiu v časti o návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe, kasačná sťažnosť nie je prípustná (§ 439 ods. 1 písm. e/ S. s. p.).