Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/51/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200769 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200769.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: H. P., nar. XX.XX.XXXX štátny príslušník F. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, trvale bytom L., F., aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zast. Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o správnej žalobe žalobcu zo dňa 11.05.2018, podanej proti rozhodnutiu žalovaného vo veci zaistenia žalobcu č. PPZ-HCP-BB5-15-012/2018-AV zo dňa 06.04.2018, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 11.05.2018, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 23.05.2018 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- BB5-15-012/2017-AV zo dňa 06.04.2018 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), § 84 ods. 1 pís. a/, § 88 ods. 1, 2, 3, 4, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) Z procesného hľadiska správnemu orgánu vytkol, že jeho rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 pís. c/ S.s.p.), je nepreskúmateľné, pre jeho nedostatočné odôvodnenie. 2. Vecnú nesprávnosť rozhodnutia žalovaného, žalobca s odkazom na ust. § 88 ods. 1 pís. a/ bod 1 a ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov nachádzal v nesprávnom právnom posúdení, nedostatočnom preskúmaní a odôvodnení rizika jeho úteku vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, pričom iba konštatovanie, že nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu a je bez finančných prostriedkov nepreukazuje dôvodnú obavu, prípadne priamu hrozbu, že ujde alebo sa bude skrývať. Uvedené dôvody podľa neho nepreukazujú, že v jeho prípade je útek najpravdepodobnejším výsledkom daných skutkových okolností a zistení, najmä ak ich žalovaný ani nijako nepopísal a neodôvodnil. Jeho konanie od kontroly policajnou hliadkou nijako nenasvedčuje tomu, že by mal v úmysle utiecť alebo sa skrývať. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky NS SR sp.zn. 1Szak 6/2018 zo dňa 01.02.2018, sp.zn. 1 Sza 16/2016 zo dňa 11.08.2016, sp.zn. 10Szak 3/2018 zo dňa 01.02.2018. 3. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia namietol aj vo vzťahu k stanoveniu dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, od 06.04.2018 najdlhšie do 06.10.2018, t.j. dobe 6 mesiacov, ktorú označil za neprimerane dlhú a neodôvodnenú žiadnymi konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Poukázal na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp.zn. 7AA 50/2011 zo dňa 14.03.2011 a na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012, podľa ktorých lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Poukázal na formuláciu zákona, podľa ktorej cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“ je nutné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä ak využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.......Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“ Žalobca vychádzajúc z uvedenej judikatúry žalovanému vytkol, že dostatočným spôsobom neodôvodnil prečo stanovil dĺžku doby zaistenia práve na šesť mesiacov, a to najmä s poukazom na úkony, ktoré bude potrebné za účelom administratívneho vyhostenia žalobcu vykonať. Strohé odôvodnenie spočívajúce v odporučení dĺžky doby zaistenia ÚPZC Medveďov nepovažuje za správne a postačujúce. 4. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že z hľadiska začatého a prebiehajúceho konania a realizácie výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, pristúpil k zaisteniu žalobcu podľa § 88 ods. 1 pís. a/ bod 1 a pís. b/ na čas, podľa § 88 ods. 4 ZoPC z dôvodov: 1/ pre existujúce riziko úteku podľa dôkazov zistených pred vydaním rozhodnutia o jeho zaistení, (bol zadržaný v priestore kamióna s prevádzačom, bez akýchkoľvek dokladov, dlhodobo, nelegálne a za pomoci prevádzačov migruje, je bez finančných prostriedkov, bez zdravotného poistenia, predstavoval riziko nákazy, podľa zápisnice po opustení Pakistanu dlhodobo žil v Turecku, následne v Grécku, cieľom jeho cesty je Španielsko, čiže ide o neznámu osobu, bez akýchkoľvek dokladov, do dnešného dňa nie je úradne, štátom za ktorého príslušníka sa považuje, potvrdená jeho identita a to vydaním platného cestovného dokladu), 2/ existencie účinného rozhodnutia č.: PPZ-HCP-BB5-15-011/2018-AV zo dňa 06.04.2018, ktorým bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky s uloženým zákazom vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka, v ktorom správny orgán v súlade s ustanovením § 55 ods. 2 správneho poriadku v znení neskorších predpisov odkladný účinok odvolania vylúčil, čo v rozhodnutí riadne odôvodnil. Krajinu do ktorej má byť žalobca vyhostený neurčil (§ 77 ods. 1 ZoPC), pre absenciu dokladov a potvrdenia totožnosti, 4/ skutočnosti, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcovi neurčil lehotu na vycestovanie z dôvodu existencie dôkazov riadne uvedených v rozhodnutí, ktoré viedli k postupu podľa § 83 ods. 2 ZoPC. 5. K namietanému neodôvodneniu rizika úteku poukázal na to, že žalobca nemá platný doklad totožnosti, jeho identitu treba potvrdiť a zistiť či nejde o osobu, na ktorú bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu, prípadne či nepredstavuje hrozbu z bezpečnostného hľadiska. Zdôraznil, že žalobca je nelegálny migrant, opustil domovský štát a jeho snahou je dostať sa do západnej Európy, konkrétne do Španielska, pomocou prevádzača a za úplatu migroval do Turecka, následne opakovane do Grécka a následne do Srbska. Po dvoch neúspešných pokusoch dostať sa do Maďarska mal snahu dostať sa do Talianska. Na území Slovenskej republiky bol zadržaný v priestore kamióna, ktorý údajne išiel do Nemecka, s telefónom vypnutým počas cesty, bez akýchkoľvek dokladov dlhodobo nelegálne cestuje, je bez finančných prostriedkov, bez zdravotného poistenia a hrozí riziko nákazy jemu a iným osobám. 6. Žalobca v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, dňa 12.04.2018 v zmysle § 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle podal vyhlásenie odôvodniac ho obavou o svoj život, ktorým začalo konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, o ktorom je príslušný rozhodnúť Migračný úrad MV SR v lehote do 60 dní, t.j. do 11.06.2018. Konanie žalobcu vzhľadom k uvedenému považuje žalovaný za účelové, výlučne s cieľom vyhnúť sa návratu a preto po uplynutí lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu je zaistenie žalobcu podľa ust. § 88 a ods. 1 pís. c/ ZoPC dôvodné. Aj tento podnet nasvedčuje tomu, že žalobca má v úmysle utiecť a vyhnúť sa návratu. Jeho prepustenie na slobodu aj z pohľadu občanov Slovenskej republiky, cudzincov s pobytom na území Slovenskej republiky, ochrane ich bezpečnosti a ich práv, záujmu spoločnosti a spoločenstva, spočívajúcemu v boji proti nelegálnej migrácii na slobodu len inštitútom hlásenia pobytu, alebo finančnej záruky je nemysliteľné a preto obmedzenie jeho osobnej slobody by malo byť určite zákonné. Podotkol, že občania SR sú zaisťovaní aj pre nižšiu spoločenskú nebezpečnosť. 7. K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení dĺžky zaistenia žalovaný s poukazom na ust. § 90 ods. 2 ZoPC skonštatoval, že lehota bola žalovaným určená na čas nevyhnutne potrebný a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia o ktorom rozhodol tiež žalovaný, vychádzajúc z registratúrneho záznamu ÚPZC Medveďov č. PPZ-HCP-ME-2016/006427-004, uloženého v zbernom spise, podľa ktorého tento útvar odporučil správnemu orgánu stanoviť dĺžku zaistenia na 6 mesiacov. Podľa tohto záznamu ak štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi zariadenia, po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti cudzinca, na príslušný zastupiteľský úrad sa prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR zasiela žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu. Zo skúseností vyplýva, že vystavenie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako šesť mesiacov. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálny výkon administratívneho vyhostenia žalobcu je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, presne sa ale nedá určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne od spolupráce cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k vyhosteniu. Z uvedených dôvodov navrhol žalovaný správnu žalobu zamietnuť. 11. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 12. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 01.06.2018 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 28.05.2015 elektronickou poštou. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnil, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol (ust. § 229 S.s.p.). 13. Podľa § 206 ods. 2 S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou uvedenou v § 50 ods.2. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 06.04.2018 č. PPZ-HCP-BB5-15-012/2018-AV, právne odôvodneným ust.§ 84 ods. 1, § 88 ods. 1, 3, 4, 5, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, zákona o pobyte cudzincov žalovaný podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov rozhodol z dôvodu existencie značného rizika úteku o zaistení žalobcu a jeho umiestnení do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.10.2018. Rozhodnutie založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 06.04.2018, keď hliadka Mobilnej jednotky Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica preverila oznámenie, podľa ktorého na ceste I/50 na Neresníckej ceste v meste Zvolen v smere Lučenec - Bratislava pri firme Raster je odstavený kamión v ktorom sa mali nachádzať cudzí štátni príslušníci bez cestovných dokladov. Na mieste hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru Zvolen strážila kamión Iveco, bielej farby, evidenčného čísla Srbskej republiky ČA 076 DL a náves evidenčného čísla AD 166 ČA, v ktorom sa boli medzi nákladom Tetrapaku, ukrytí štyria cudzinci vrátane žalobcu. Z dôvodu toho, že cudzinci nevedeli hodnoverne preukázať svoju totožnosť predložením požadovaných dokladov, boli podľa § 79 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. pre podozrenie z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a naplnenia dôvodov administratívneho vyhostenia podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC predvedení na správny orgán a týmto úkonom bolo voči žalobcovi začaté konanie o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Žalobca uviedol, že je štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky a prehlásil, že sa volá H., nar. XX.XX.XXXX. Po predvedení na správny orgán bola so žalobcom v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku v znení neskorších predpisov, za prítomnosti tlmočníka z jazyka urdu spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BB5-15-006/2018-AV, do ktorej uviedol, že ustanovenému tlmočníkovi rozumie, súhlasí s tlmočením, nepožaduje na správnom orgáne prítomnosť právneho zástupcu, nemá žiadne zdravotné problémy a nežiada lekárske vyšetrenie. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný resp. tolerovaný), nie je žiadateľom o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky alebo v inom členskom štáte v zmysle zákona o azyle a nemá udelené žiadne vízum. Svojím neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky ohrozuje záujem spoločnosti, ktorá má právo na spoločenskú bezpečnosť a budovanie základných sociálnych a ekonomických pilierov štátu. Na zamedzenie takémuto konaniu štát prostredníctvom svojich orgánov vykonáva opatrenia, za ktoré je možné v prípade splnenia zákonných podmienok považovať administratívne vyhostenie. 15. Žalovaný skonštatoval, že na základe uvedených dôkazov dňa 04.06.2018 žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC administratívne vyhostil z územia SR a zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona mu určil zákaz vstupu na jeden rok a v súlade s ust. § 55 ods. 2 správneho poriadku odkladný účinok odvolania voči tomuto rozhodnutiu vylúčil, čo riadne odôvodnil. Podľa § 83 ods. 2 ZoPC lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky žalobcovi neurčil. S poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. a bod. 1/ ZoPC osvetlil riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorým sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť ihneď, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Uviedol, že žalobca na území SR nemá udelený žiadny druh pobytu, je bez finančných prostriedkov a pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa opieral o dôkazné prostriedky ktoré vyplývali najmä z informácií zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania z výsledkov lustrácie v informačných systémoch polície a dospel k záveru, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že žalobca v prípade uloženia alternatívy zaistenia a prepustenia na slobodu ujde. Žalobca ďalej poznamenal, že nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC je preukázanie existencie administratívneho vyhostenia z územia SR a túto podmienku považoval vydaním vykonateľného rozhodnutia číslo PPZ- HCP-BB5-15-011/2018-AV, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia SR a zároveň mu bol zakázaný vstup počas jedného roka, za splnenú. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/ ZoPC zabezpečí policajný útvar výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. Výkon rozhodnutia zabezpečí podľa § 84 ods. 1 písm. d/ ZoPC aj v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. 16. V teoretickej rovine žalovaný poukázal na podstatu administratívneho vyhostenia, ktorou je bezpečnosť osôb, majetku alebo iného verejného záujmu pred osobou, ktorá nie je občanom SR alebo iného členského štátu Európskej únie alebo zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo jej bola poskytnutá doplnková ochrana tak, že sa zabezpečí jej neprítomnosť na území SR po dobu uloženú správnym orgánom. Podmienka vyhostenia osoby z územia SR vyplýva priamo z dikcie samotného ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC. Povinnosťou policajného útvaru je zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, t.j. zabezpečiť vycestovanie účastníka konania cez vonkajšiu hranicu SR. V zmysle čl. 23 ods. 5 Ústavy SR „cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom“. Poukázal na to, že žalobca nemá platný cestovný doklad a je bez náležitých finančných prostriedkov, preto nie je možné zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia bez obmedzenia osobnej slobody inštitútom zaistenia. 17. Správny orgán poznamenal, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal aj tým, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, teda či bude naplnený účel zaistenia. Podľa § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia účastníka konania je povinné vykonať zariadenie, v tomto prípade Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý na základe značných skúseností súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenia štátnych príslušníkov Pakistanu v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry, odporučil správnemu orgánu zaistiť cudzinca na 6 mesiacov ak spolupracuje a na šesť mesiacov ak nespolupracuje a nemá doklad. Podotkol, že žalobcov zdravotný stav je podľa jeho vyjadrenia dobrý. 18. Žalobcovi bola podľa uvedenia žalovaného pred vydaním rozhodnutia o zaistení poskytnutá možnosť vyjadriť sa k postupu policajného útvaru pred zaistením, k podkladom pre vydanie rozhodnutia i spôsobu zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku, bol vyzvaný, aby sa vyjadril v zápisnici o podaní vysvetlenia evidovanej pod číslom PPZ-HCP- BB5-15-006/2018 - AV zo dňa 06.04.2018 (§ 22 ods. 1/ správneho poriadku), bol mu predložený kompletný spisový materiál tvoriaci podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o práve ešte sa k veci vyjadriť. Podľa zápisnice opätovne uviedol, že všetko už uviedol a k predmetnému konaniu nemá viac čo dodať, nežiadal jeho doplnenie alebo zmenu. Žalovaný uviedol aj to, že počas konania o zaistení žalobcu sa zaoberal aj jeho súladom s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejneného pod č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života. Žalobca nemá na území SR žiadnu rodinu a rozhodnutie je preto v súlade aj s dohovorom. 19. S odvolaním sa na ust. § 89 ods. 1 písm. a/, b/ ZoPC poukázal na vyjadrenia žalobcu v zápisnici o podaní vysvetlenia a všetky dôkazy z ktorých mal je preukázané, že žalobca by zákonné podmienky nevedel splniť a preto alternatívy zaistenia vylúčil. Do pozornosti dal aj čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, podľa ktorého „pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/ alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď existuje riziko úteku“. V spojení s uvedeným sa odvolal na ust. § 88 ods. 3 ZoPC, podľa ktorého podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na jeho prepustenie zo zaistenia. Konanie podľa zákona o azyle nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 20. Podľa § 77 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov ak cudzinec podá žiadosť o udelenie azylu po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zákaze vstupu, policajný útvar rozhodnutie nevykoná až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu; to neplatí, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. Ak bola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená lehota na vycestovanie, táto lehota začne plynúť znova po vykonateľnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo ak nastane skutočnosť podľa osobitného predpisu. 21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 22. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 23. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <http://www.zakonypreludi.sk/zz/2011-404> nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 24. Podľa ods. 4 cit. ust. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 25. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 26. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 28. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 29. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 30. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 32. K námietke žalovaného, že žalobca nepodal žalobu v zákonnej lehote ustanovenej § 225 ods. 1 S.s.p. súd odkazuje na ust. § 71 ods. 2 S.s.p., podľa ktorého ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd. Súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca prevzal rozhodnutie žalovaného dňa 07.04.2018, Centrum právnej pomoci, Kanceláriu Bratislava požiadal o poskytnutie právnej pomoci dňa 09.04.2018, rozhodnutie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci nadobudlo právoplatnosť dňa 09.05.2018 a správna žaloba bola žalovanému doručená dňa 15.05.2018, t. zn., v zákonnej lehote 7 dní, v súlade s ust. § 225 ods. 1 S.s.p. 33. K odvolaciemu dôvodu nedostatočného zistenia skutočného stavu veci, súd uvádza, že správnemu orgánu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli za jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 34. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol nepoužitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. Takúto vadu správneho konania súd nezistil. 35. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny. Cudzinec má totiž právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, v ktorej po prvýkrát požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. 36. Ústavný súd SR v náleze č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci X. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. 37. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené jeho obsahom. Z výpovede žalobcu do zápisnice o vyjadrení účastníka dňa 06.04.2018, spísanej o 17.30 hod. vyplýva, že v lete roku 2017 sa rozhodol opustiť Pakistan a odcestovať za bratom L. P. do Q.. Opustiť rodnú krajinu mu pomohol brat, ktorý kontaktoval prevádzača, občana Pakistanu a za cestu do Turecka mu zaplatil cca 1.800 eur. Následne pešo a motorovými vozidlami za 12 dní prešiel do Iránu a odtiaľ do Turecka. Počas cesty ho spolu s ostatnými utečencami ukrývali na rôznych miestach. Po príchode do Turecka jeho brat cez bratranca zaplatil prevádzačovi ďalších 2.200 eur za jeho prevedenie do Grécka, kam sa mu po dvoch neúspešných pokusoch a zmene prevádzača podarilo v októbri 2017 dostať. Mesiac sa zdržiaval u kamaráta z Pakistanu v meste X., potom brat opäť zaplatil 1000 eur prevádzačovi za prevedenie do Srbska. Šiel osobnými vozidlami a aj pešo do Macedónska, odkiaľ sa až na druhý pokus dostal do Srbska, kde bol 5 mesiacov v tábore, a asi tam požiadal aj o azyl, lebo mu vydali nejakú kartičku, ktorú potom vyhodil. Po dvoch nevydarených pokusoch prejsť do Maďarska sa snažil dostať cez Chorvátsko do Talianska, pričom za túto cestu jeho brat zaplatil 2800 eur. Dňa 03.04 2018 v nočných hodinách spolu s ďalšími troma Pakistancami nastúpil do kamióna, ktorý stál na nejakom parkovisku a mal ísť do Nemecka. Do kamióna ho dostal Pakistanec, ktorému on osobne zaplatil 1000 eur a ten mu kázal mobilný telefón zapnúť až počas cesty, takže nevie aké to bolo miesto. Keď telefón zapol, zistil že sa nachádza v Budapešti. Nakoľko v nákladnom priestore boli už dlho, začali búchať, kamionista zastal a po otvorení ich už čakali policajti. Zopakoval, že jeho cieľovou krajinou je Španielsko. 38. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane žalobcom namietaných inštitútov. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k stanoveniu dĺžky zaistenia a existencii rizika úteku žalobcu. 39. Podmienky vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky a podmienky ich vycestovania upravuje zákon o pobyte cudzincov. Tento právny predpis upravuje tiež postup administratívneho vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ak neoprávnene prekročili štátnu hranicu SR, alebo majú na jej území neoprávnený pobyt. V prípade neoprávneného pobytu na území SR je príslušný policajný útvar povinný podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. a/ ZoPC administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny a uložiť mu zákaz vstupu na jeden až päť rokov, pričom je povinný zohľadniť a neporušiť práva, zaručené medzinárodnými zmluvami, napríklad Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo Dohovorom o právach dieťaťa. Policajný útvar je povinný posúdiť aj či existujú prekážky vyhostenia upravené ust. § 81 ZoPC a ak existujú, cudzinec nemôže byť vyhostený. Podľa cit. ust. 1/ cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest, 2/ nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu trest uvedený v bode 1 môže byť uložený, 3/ cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre SR, 4/ osobu bez štátnej príslušnosti možno administratívne vyhostiť len vtedy, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa bodov 1, 2, 3 a 5/ cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa bodu 1, 2, 3. Z uvedeného je zrejmé, že nie každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého pobyt na území Slovenskej republiky je neoprávnený, je možné vyhostiť. 40. Zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR v zmysle článku 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR a v danej veci existuje vykonateľné rozhodnutie zo dňa 06.04.2018 č. PPZ-HCP-BB5-15-011/2018-AV, s uloženým zákazom vstupu na územie SR a členských štátov únie na dobu 1 roka. Zaistenie je teda inštitútom priamo slúžiacim výkonu administratívneho vyhostenia cudzinca. 41. Žalovaný v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry (podľa odporúčania Útvaru policajného zaistenia Medveďov), t.j. úkonov nevyhnutných na výkon vyhostenia štátnych príslušníkov Pakistanu zaistil žalobcu, ktorý nespolupracoval a bol bez dokladu totožnosti, na čas 6 mesiacov, teda na čas nevyhnutne potrebný do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, nakoľko bolo nevyhnutné pristúpiť k lustráciám a následnému zisťovaniu jeho totožnosti, zaslaniu žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (čo na základe skúseností môže trvať aj viac ako šesť mesiacov). Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu je komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, pretože závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne od spolupráce žalobcu pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k vyhosteniu. 42. Podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania po územiach iných krajín, je jeho úlohou zabezpečiť odovzdanie takejto osoby do prvotnej krajiny. V zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru, členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí podľa situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. 43. Zo zápisnice zo dňa 06.04.2018 možno zistiť neistotu žalobcu v otázke jeho žiadosti o azyl v Srbsku, „kde mu vydali nejakú kartičku, ktorú potom zahodil“ a aj uvedenie, že na území Slovenskej republiky žiada o azyl. Ide o okolnosti, podporujúce správnosť lehoty zaistenia určenej žalovaným, vychádzajúc z jeho povinnosti overiť v informačných systémoch, či žalobca na území Srbska požiadal o azyl, alebo či oň požiadal len na území SR. V tejto súvislosti súd podotýka, že žalobca v presvedčení, že na území Srbska požiadal o azyl, sa na území tejto krajiny mal zdržiavať počas celej azylovej procedúry, nemal jej územie opustiť a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení, čo neurobil a nelegálnym spôsobom sa presúval po ďalších štátoch únie. Z jeho výpovede je tiež zrejmé, že do krajín, z ktorých bol vyhostený sa pokúšal dostať opakovane a nelegálnou migráciou po jednotlivých štátoch únie, mal snahu naplniť svoj výlučný cieľ, dostať sa za bratom do Španielska,. Z administratívneho spisu i z vyjadrenia žalovaného je preukázané, že žalovaný dôvodne určil lehotu limitovanú zákonom a neporušil ani svoju povinnosť neustále skúmať účel zaistenia a ani mu nemožno vytknúť pasivitu v jeho konaní s priamym dopadom na dĺžku trvania zaistenia, ako sa snaží prezentovať žalobca. Uvedeným správaním žalobcu je odôvodnené aj naplnenie ďalšej podmienky zaistenia, existencia značného rizika úteku v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC. 44. Žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad, a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a aj z tohto dôvodu zákonodarca legislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) čo vyplýva aj z platnej judikatúry (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 10SZa/11/2015 z 18. 09. 2015). Dĺžka doby zaistenia sa priamo odvíja od postupu štátnych orgánov tretích krajín, resp. členských krajín, zabezpečenia náhradného cestovného dokladu, alebo iného cestovného dokladu a ďalších listín vzťahujúcich sa na cudzinca, potrebných na jeho presun do krajiny v ktorej ako prvej požiadal o azyl, resp.o jeho presun do domovskej krajiny. Dobu zaistenia žalovaný odôvodnil hypotézou na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC a určil ju do 06.10.2018 teda na hraničnú dobu šesť mesiacov, ako dobu maximálnu na vykonanie všetkých úkonov, potrebných na zachovanie postupu podľa Dublinského nariadenia. Dĺžka zaistenia je v danom prípade orientačná a aj správny súd prezentuje názor, že odôvodnená potrebou vykonania nevyhnutných, už uvedených úkonov, ako komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. V tejto lehote zákonodarca vytvoril správnemu orgánu aj priestor na striktné dodržanie trojmesačnej odovzdávacej lehoty na strane jednej v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia a na strane druhej maximálne možný manipulačný priestor na vykonanie a vyhodnotenie všetkých špecifík, i predbežne nepredpokladaných vo vzťahu individualite každého zaisteného cudzinca. 45. Možno teda konštatovať, že pobyt žalobcu na území SR je v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ ZoPC neoprávnený a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do jeho domovskej krajiny. 46. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Žalobca bol pred správny orgán predvedený z dôvodu neoprávneného vstupu na územie Slovenskej republiky, deklaroval, že jeho výlučným záujmom je dostať sa k bratovi do Španielska, disponoval obmedzeným množstvom finančných prostriedkov a bolo vydané vykonateľné rozhodnutie o jeho vyhostení č. PPZ- HCP-BB5-15-011/2018-AV zo dňa 06.04.2018. Z poznania administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný neopomenul ani splnenie si svojej povinnosti zisťovať či žalobca disponuje finančnými prostriedkami alebo ubytovaním na území SR a z výpovede žalobcu nezistil dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného. 47. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Q. z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; M. W. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; L. c. L. z XX. mája XXXX; M. c. C. z 19. februára 1998). 48. O trovách žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, náhradu trov konania mu nepriznal. 49. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p.uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).